Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 396/2018
PDF · 217.93 KB
No categories available
I. ÚS 396/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátkou JUDr. Zuzanou Jóžovou Boreckou, Sládkovičova 7, Nitra, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 50/2016 a jeho rozsudkom zo 14. februára 2017,
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 50/2016 a jeho rozsudkom zo 14. februára 2017, postupom Krajského súdu
v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 15/2017 a jeho rozsudkom z 26. apríla 2017
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tdo 35/2018 a jeho uznesením z 12. júla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 50/2016 a jeho rozsudkom zo 14. februára 2017 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“), základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 50/2016 a jeho rozsudkom, postupom
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To 15/2017 a jeho rozsudkom z 26. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 35/2018 a jeho uznesením z 12. júla 2018 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresným súdom bolo pod sp. zn. 1 T 50/2016
vedené proti sťažovateľovi ako obžalovanému konanie pre obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestného zákona. Okresný súd napadnutým
rozsudkom zo 14. februára 2017 uznal sťažovateľa za vinného z označeného trestného činu
a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne
so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia,
trest prepadnutia veci aj finančnej hotovosti a uložil mu ochranné ambulantné
protitoxikomanické liečenie a ochranný dohľad na dobu 2 rokov.
3. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom
z 26. apríla 2017 tak, že zrušil napadnutý výrok vo výroku o treste a uložil sťažovateľovi
trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne so zaradením na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia a trest prepadnutia vecí.
4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením z 12. júla 2018 tak, že dovolanie odmietol, pretože
podľa neho neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
5. Podľa sťažovateľa najvyšší súd jeho dovolanie „posúdil povrchne a formalisticky“
a svoje „rozhodnutie len formálne, povrchne a nedostatočne odôvodnil“ a riadne sa
nevysporiadal s jeho dovolacími dôvodmi, ktorými namietal, že krajský súd nerozhodol
o časti jeho odvolania smerujúcemu proti výroku o vine (pričom nesúhlasí s názorom ním
zaznamenaným v súdnej praxi, že „ak odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne
napadnutú časť rozsudku nedotknutú, pretože na základe čiastočne dôvodného odvolania
zrušil inú časť napadnutého rozsudku, má toto vo vzťahu ku odvolacím súdom nedotknutej
časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania“). Ďalej sa nevysporiadal
s dovolacím dôvodom, ktorým namietal nevysporiadanie sa krajského súdu s odvolacou
námietkou o porušení jeho práva na obhajobu [«tým, že nebolo vyhovené žiadosti obhajcu
o nazretie do utajovaných príloh spisu v celom rozsahu spisového materiálu“,
V prípravnom konaní… vyšetrovateľ zamietol žiadosť obhajcu obžalovaného (v tom čase
„zadržaného“), zúčastniť sa na úkonoch trestného konania», aj nezákonne vykonávanými
výsluchmi svedkov), ako ani s dovolacím dôvodom, že rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu sú založené na dôkazoch, ktoré podľa sťažovateľa neboli vykonané
zákonným spôsobom („odposluchy a záznamy z telekomunikačnej prevádzky“)].
6. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd „prečítaním nezákonných záznamov
z telekomunikačnej prevádzky na verejnom pojednávaní verejne porušil moje právo na
súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru, nakoľko odposluchy a záznam z telekomunikačnej
prevádzky boli vykonané v rozpore so zákonom“.
7. Sťažovateľ tiež uviedol, že sa nestotožňuje «s názorom dovolacieho súdu, že
dovolací dôvod nemôže napĺňať porušenie zásady „in dubio pro reo“, nakoľko táto zásada
sa týka iba skutkových zistení» a „s názorom dovolacieho súdu, že námietky, ohľadne
zaistenia peňažných prostriedkov finančnej hotovosti vo výške 2 340,-Eur sú
neopodstatnené, lebo mi boli vrátené, keďže nebol odôvodnený záver, že by pochádzali
z trestnej činnosti...“.
8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné práva , podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 50
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 35/2018 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 35/2018 zo dňa
12.07.2018 porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 35/2018 zo dňa 12..07.2018 zrušuje.
3. Základné práva , podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 50
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 To/15/2017 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 To/15/2017-1036 zo dňa 26.04.2017
porušené boli.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn.
2 To/15/2017-1036 zo dňa 26.04.2017 zrušuje.
5. Základné práva , podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 50
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1
a 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu v Nitre vedenom pod sp. zn. 1T/50/2016 a jeho rozsudkom sp. zn.
1T/50/2016-969 zo dňa 14.02.2017 porušené boli.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu v Nitre sp. zn.:
1T/50/2016-969 zo dňa 14.02.2017 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
7. Okresný súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,-€ na účet právneho zástupcu
sťažovateľa JUDr. Zuzany Jóžovej Boreckej, advokátky… do 2 mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
8. Okresný súd v Nitre, Krajský súd Nitra a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú
povinné spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 296,45 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Zuzany Jóžovej Boreckej,
advokátky… do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
13. V súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu nie je v právomoci
ústavného súdu realizovať prieskum sťažovateľom namietaného postupu a rozsudku
okresného súdu, ktorých prieskum bol predmetom odvolacieho konania vedeného krajským
súdom. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
16. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
17. Podstatnou sťažnostnou námietkou sťažovateľa bolo jednak nedostatočné
odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa sťažovateľa nevysporiadal dostatočne
a správne s jeho odvolacími námietkami proti rozsudku okresného súdu, ako aj
nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa podľa sťažovateľa
nedostatočne a nesprávne vysporiadal s jeho dovolacími námietkami.
18. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, ako aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99) považoval lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu
za zachovanú, a preto meritórne posúdil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti napadnutý
postup a rozsudok krajského súdu aj postup a uznesenie najvyššieho súdu.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku okresného súdu, rozsudku
krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu konštatuje, že argumentácia sťažovateľa nie
je spôsobilá spochybniť ich ústavnú udržateľnosť a nezistil, že by posudzované rozhodnutia
krajského súdu a najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či
urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne
odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
20. Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu,
z ktorého je zrejmé, že odvolacie námietky sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, tak
ako to konštatoval aj krajský súd, sa zhodovali s jeho obhajobou v základnom konaní,
s ktorou sa okresný súd podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal, s čím sa krajský súd plne
stotožnil. Preto sťažnostné argumenty o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského
súdu nie sú spôsobilé založiť možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu.
21. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní proti rozsudku krajského súdu namieta postup
a závery krajského súdu pri odvolacom prieskume rozsudku okresného súdu, obdobne ako
aj v sťažnostnej argumentácii, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ústavne
akceptovateľne sťažovateľom koncipované dovolacie argumenty nevyhodnotil ako
spôsobilé naplniť ním označené dovolacie dôvody, keď uviedol:
«Obvinený uplatnil dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., podľa
ktorého dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na
obhajobu…
Obvinený , ako už bolo vyššie uvedené, v rámci uplatneného
dovolacieho dôvodu namietal, že neboli vykonané navrhované dôkazy, boli vykonané
nezákonné výsluchy svedkov, obžaloba bola podaná pre iný skutok ako bolo vznesené
obvinenie, nebolo vyhovené žiadosti obhajcu o nazretie do utajovaných príloh v celom
rozsahu, vyšetrovateľ zamietol žiadosť obhajcu zúčastniť sa úkonov trestného konania
v rámci ustanovenia § 85 ods. 5 Tr. por., namietal aj nepoužitie zásady „in dubio pro reo“,
pričom podľa obvineného bola porušená prezumpcia neviny. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné pripomenúť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá
pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov - ustanovenia § 2 ods. 10
a 12 a § 168 ods. 1 Tr. por. Podľa nich bolo potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu,
ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie. Podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov zákon
nestanovil žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej
skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle
uplatňovaného dovolacieho dôvodu preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej
úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Rovnako tak ani hodnotenie dôkazov
spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva
na obhajobu zásadným spôsobom. Ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby
boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) hodnotené v jeho prospech. Podľa zistenia
dovolacieho súdu postupovali pri hodnotení vykonaných dôkazov oba nižšie súdy v súlade
s vyššie uvedenými ustanoveniami. Skutočnosť, že súdy neakceptovali obranu obvineného,
nemožno považovať za zásadné porušenie jeho práva na obhajobu.
Výsluchy svedkov boli takisto vykonané v súlade so zákonom, ktorých sa obhajkyňa
obvineného aj zúčastnila a mala možnosť im klásť otázky. Obhajkyni obvineného bol
predložený celý spis a súčasne jej bola poskytnutá fotokópia celého vyšetrovacieho spisu
sp. zn. KRP-124/1-VYS-NR-2015. S poukázaním na námietku obvineného, že mu bola
zamietnutá žiadosť, kde žiadal byť upovedomený o všetkých úkonoch vo veci a zúčastniť sa
ich, tak tu je potrebné uviesť, že o jednotlivých úkonoch boli obvinený aj jeho obhajkyňa
upovedomovaní, a to aj o výsluchoch svedkov, aj napriek zamietnutiu ich žiadosti, o čom
svedčia aj úradné záznamy.
K námietke obvineného ohľadne nepoužitia zásady „in dubio pro reo“
(v pochybnostiach v prospech obvineného), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por.,
je potrebné uviesť, že použitie predmetnej zásady prichádza do úvahy len vtedy, ak
pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po
vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť
k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu
veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka iba skutkových
zistení. Nakoľko dovolací súd skutkové zistenia nemôže skúmať, preto je aplikácia tejto
zásady v dovolaní neprípustná.
Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd pokladá za dôležité uviesť, že
obvinený sa v rámci konania sám čiastočne priznal, že si zadovažoval hlavne marihuanu
v Novej pekárni v Nitre, pri stanici a marihuanu predával 0,5 gramu za 5,- Eur (č.l. 692-
693), pričom na základe vykonaného dokazovania bol obvinený usvedčený aj výpoveďou
svedkov, záznamom telekomunikačnej techniky, závermi znaleckého posudku, ako aj
zaistenými stopami z domovej prehliadky, kde na podklade všetkých vykonaných dôkazov
dospel okresný súd ku skutkovým záverom, ktorými je dovolací súd viazaný a nemôže ich
dopĺňať ani meniť. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s ustáleným skutkovým
stavom, ako aj s výrokom o vine, a preto nemenil skutkový stav ani nezrušil výrok o vine, ale
iba výrok o treste...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné
ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom v skutočnosti obsahuje argumenty
stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu a poukazuje predovšetkým na nesprávne
skutkové zistenia, polemizuje s odôvodnením rozhodnutí súdov nižšieho stupňa.
Nedostatky napadnutého rozhodnutia obvinený uplatňoval v rámci dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
... Z obsahu spisového materiálu pritom vyplýva, že odpočúvanie a záznamy
z telekomunikačnej prevádzky v posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom
konaní vykonané a zadovážené v súlade so zákonom, keď boli na predmetné odpočúvania
vydané príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky v zmysle § 115 Tr.
por. S danými prepisom, ako aj so záznamom boli oboznámení obvinení aj jeho obhajkyňa.
Nie je opodstatnená argumentácia obvineného, že dôkazy tvoriace predmet skutku rozsudku
súdu prvého stupňa, boli získané nezákonne. S touto argumentáciou sa vyrovnal tak okresný
súd, ako aj krajský súd v napadnutom rozsudku. Z uvedených dôvodov dovolací súd
nemohol námietky obvineného uvedené v jeho dovolaní akceptovať.
Predmetným dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.
nemožno napadnúť spôsob hodnotenia dôkazov súdom, tak ako to namieta obvinený
vo svojom dovolaní. Nesprávne hodnotenie dôkazov možno skúmať a namietať v konaní
pred okresným súdom, ako aj v odvolacom konaní, avšak nie v dovolacom konaní...
V rámci dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por.,
podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej
trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin
nepripúšťa, obvinený namietal, že krajský súd nerozhodol o výroku o vine, a preto nemôže
byť zákonný výrok o treste s poukázaním na rozhodnutie R 14/1974. Krajský súd v danej
veci zrušil iba výrok o treste, pričom výrok o vine ostal nezmenený a krajský súd sa plne
stotožnil s výrokom o vine a taktiež s právnou kvalifikáciou, avšak nestotožnil sa s výškou
trestu spáchaného obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Tr. zák., ktorú znížil na 7 rokov, a to v rámci
zákonne ustanovenej trestnej sadzby za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 39 ods. 1, 3 písm. c)
Tr. zák. Z ustáleného skutkového stavu vyplýva, že obvinený spáchal uvedený zločin
a krajský súd mu uložil trest v súlade so zákonom, nakoľko trest bol obvinenému uložený
ešte v rámci základnej trestnej sadzby po mimoriadnom znížení a zhodnotení osoby
obvineného. Vzhľadom na uvedené nebol naplnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. h) Tr. por...»
22. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
postupom a rozsudkom krajského súdu ani postupom a uznesením najvyššieho súdu,
odmietol jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018