Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 656/2018
PDF · 159.37 KB
No categories available
IV. ÚS 656/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, postupom orgánov činných v trestnom konaní v trestnej
veci vedenej pod sp. zn. ČVS: KRP-63/1-VYS-NR-2018 a uzneseniami Okresného súdu
Komárno sp. zn. sp. zn. 2 Tp 11/2018 z 1. júna 2018, sp. zn. 2 Tp 15/2018 z 9. augusta 2018
a uznesením sp. zn. 2 Tp 23/2018 z 8. novembra 2018 a uzneseniami Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 2 Tpo 36/2018 z 13. júna 2018, sp. zn. 2 Tpo 58/2018 z 21. augusta 2018,
ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
18. novembra 2018 doručené podanie
(ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Podnet na prešetrenie postupu OČTK
v prípravnom konaní“. Ústavný súd kvalifikoval podľa obsahu podanie sťažovateľa
ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom „orgánov činných v trestnom konaní“ v trestnej veci sťažovateľa
pod ČVS: KRP-63/1-VYS-NR-2018 (ďalej aj „napadnuté trestné konanie“) a uzneseniami
Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 11/2018 z 1. júna 2018,
sp. zn. 2 Tp 15/2018 z 9. augusta 2018 a uznesením sp. zn. 2 Tp 23/2018 z 8. novembra
2018 (spolu aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“) a uzneseniami Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 36/2018 z 13. júna 2018,
sp. zn. 2 Tpo 58/2018 z 21. augusta 2018 (spolu aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“),
ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Napadnuté uznesenia boli vydané
v súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa.
Zo sťažnosti možno vyvodiť (sťažnosť obsahuje len dve prílohy – lekársku správu
a mail advokátky, pozn.), že sťažovateľ je trestne stíhaný pre drogovú trestnú činnosť [§ 172
ods. 2 písm. e) Trestného zákona], pričom je stíhaný väzobne.
Sťažnostné námietky sťažovateľa sa týkajú dvoch okruhov otázok. Ide jednak
o námietky súvisiace s vykonávaním dokazovania v prípravnom konaní v napadnutom
trestnom konaní (postup orgánov činných v trestnom konaní pri domovej prehliadke –
neprítomnosť sťažovateľa a nezúčastnenej osoby, nepravý podpis na zápisnici o domovej
prehliadke, vykonávanie výsluchov sťažovateľa napriek jeho zlému zdravotnému stavu,
nesprávnosť znaleckého posudku, nesprávne posúdenie množstva zaistenej látky),
ako aj o námietky týkajúce sa rozhodovania o väzbe sťažovateľa okresným súdom
a krajským súdom (nepredloženie odôvodnenia sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
o vzatí do väzby sťažnostnému súdu, nedoručenie vyjadrenia prokurátora sťažovateľovi
k jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, nezaslanie predvolania na výsluchy
sťažovateľovi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe).
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil,
že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 11/2018
z 1. júna 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 36/2018 z 13. júna 2018.
O prvej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval okresný súd
uznesením sp. zn. 2 Tp 15/2018 z 9. augusta 2018 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 Tpo 58/2018 z 21. augusta 2018, pričom ju zamietol. O druhej žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval okresný súd uznesením sp. zn. 2 Tp 23/2018
z 8. novembra 2018, pričom jeho žiadosti nevyhovel. Sťažovateľ podal proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu z 8. novembra 2018 sťažnosť, o ktorej krajský súd v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol.
Vzhľadom na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľ žiada ústavný súd „o prešetrenie
a/resp. prehodnotenie uvedených bodov a zaujatie stanoviska k daným bodom“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd zo sťažnosti vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavou,
listinou a dohovorom garantovaných práv postupom orgánov činných v trestnom konaní
v napadnutom trestnom konaní a napadnutými uzneseniami okresného súdu
sp. zn. 2 Tp 11/2018 z 1. júna 2018, sp. zn. 2 Tp 15/2018 z 9. augusta 2018 a uznesením
sp. zn. 2 Tp 23/2018 z 8. novembra 2018 a napadnutými uzneseniami krajského súdu
sp. zn. 2 Tpo 36/2018 z 13. júna 2018, sp. zn. 2 Tpo 58/2018 z 21. augusta 2018 vydanými
v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
II.1 K namietanému porušeniu ústavou, listinou a dohovorom garantovaných
práv postupom orgánov činných v trestnom konaní v napadnutom trestnom konaní
V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje
na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom,
že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1
ústavy, ako aj legislatívnej konštrukcie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013), podľa ktorého
sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V posudzovanom prípade sa trestná vec sťažovateľa nachádza ešte len v prípravnom
konaní, v štádiu pred podaním obžaloby. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku
až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich
všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo
v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom
skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných
orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli
vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Je zjavné, že citovaná judikatúra je aplikovateľná aj na vec sťažovateľa, keďže má
v súčasnom štádiu namietaného konania celý rad právnych prostriedkov na ochranu svojich
základných práv, o ktorých nie je oprávnený rozhodovať ústavný súd, ale iné orgány
verejnej moci (predovšetkým orgány prokuratúry a všeobecné súdy). Z uvedeného dôvodu
túto časť sťažnosti ústavný súd považuje za predčasne podanú, a preto ju podľa § 25 ods. 2
v spojení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde uplatnením zásady ratione temporis odmietol
ako neprípustnú.
II.2 K namietanému porušeniu ústavou, listinou a dohovorom garantovaných
práv napadnutými uzneseniami okresného súdu
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd opätovne poukazuje na princíp
subsidiarity svojej právomoci vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy. Z už citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou
založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V posudzovanom prípade proti napadnutým uzneseniam okresného súdu mohol
sťažovateľ podať sťažnosť (čo aj využil), o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnostiach sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.3 K namietanému porušeniu ústavou, listinou a dohovorom garantovaných
práv napadnutými uzneseniami krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 36/2018 z 13. júna 2018
a sp. zn. 2 Tpo 58/2018 z 21. augusta 2018
Zo sťažnosti a zistení ústavného súdu vyplýva, že prvým z napadnutých uznesení
krajského súdu z 13. júna 2018 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu o jeho vzatí do väzby – označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
13. júna 2018. V poradí druhým napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tpo 58/2016 z 21. augusta
2018 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 2 Tp 15/2018 z 9. augusta 2018 – označené uznesenie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 9. augusta 2018.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že jednou
zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
Aplikujúc citovanú judikatúru na vec sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ doručil svoju sťažnosť (18. novembra 2018) proti napadnutým uzneseniam
krajského súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, keďže posledný deň tejto lehoty (vo vzťahu v poradí k druhému
napadnutému uzneseniu krajského súdu) márne uplynul 9. októbra 2018.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2018