Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 570/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Webspace, s. r. o., Štúrova 132/10,

Poprad, právne zastúpenej advokátkou Mgr. Alenou Mikudovou, Orlická 2698/16, Poprad,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 4

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 12. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Webspace, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra

2018 [v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu (prostredníctvom

e-mailovej správy) a následne 5. októbra 2018 aj v listinnej podobe, pozn.] doručená

sťažnosť obchodnej spoločnosti Webspace, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na ochranu majetku podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. júla 2018 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť

(ďalej len „žalobca“), sa proti

sťažovateľke návrhom doručeným Okresnému súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný

súd“) domáhala nariadenia neodkladného opatrenia.

3. Žalobca podaním doručeným okresnému súdu 22. novembra 2017 svoj návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia s poukazom na to, že dôvody na jeho nariadenie

pominuli, vzal v celom rozsahu späť a navrhol, aby okresný súd toto konanie (o nariadenie

neodkladného opatrenia) zastavil. Zároveň žiadal, aby okresný súd žiadnej zo strán sporu

náhradu trov konania nepriznal, pričom výslovne uviedol, že si náhradu trov konania

neuplatňuje.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 19. februára 2018 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) 1. konanie o nariadenie neodkladného opatrenia zastavil a 2. aj

keď považoval za preukázané, že zastavenie konania zavinila žalovaná (sťažovateľka),

rozhodol tak, že žalobcovi proti žalovanej (sťažovateľke) náhradu trov konania nepriznal,

pretože žalobca si náhradu trov konania neuplatnil.

5. Následne sťažovateľka (žalovaná) proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku

o náhrade trov konania podala riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok.

Krajský súd po preskúmaní veci dospel k opačnému záveru ako okresný súd, a to, že

zastavenie konania zavinil žalobca. Uznesením krajského súdu tak bolo 1. uznesenie

okresného súdu v časti výroku o náhrade trov konania zmenené tak, že „... žalovaný má

nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %“,

a 2. súčasne bolo rozhodnuté, že „Žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti

žalobcovi.“. Uznesenie krajského súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo

právoplatnosť 3. augusta 2018.

6. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného najmä uviedla:

«... Prostredníctvom tejto sťažnosti namietame, že predmetné uznesenie Krajského

súdu v Prešove zo dňa 12. 7. 2018, č. k. - 246 predstavuje nevykonateľné

rozhodnutie - túto svoju námietku opierame o právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky formulovaný v odôvodnení uznesenia zo dňa 23. 3. 2017, sp. zn. ,

podľa ktorého cit. „o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania

(ak prichádza do úvahy priznanie ich náhrady) musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku

na náhradu trov v zmysle § 262 ods. 1 C. p. s. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku

o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov

konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie

samostatným uznesením. Len takouto formuláciu výroku o náhrade trov konania bude

splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania

v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým

exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti.“ Výrok uznesenia

Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. 7. 2018, č. k. - 246 je navyše aj

zmätočné, keďže navrhovateľovi priznáva voči odporcovi nárok na náhradu trov konania

(ako celku) a osobitne (duplicitne) aj nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. ...

Navrhovateľ sa napriek skutočnosti, že Krajský súd v Prešove jeho odvolaniu voči výroku

súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu vyhovel,

nemusí domôcť takto priznanej náhrady trov konania voči odporcovi v dôsledku absencie

spôsobilého exekučného titulu... »

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 12. 7. 2018, č. k. - 246 porušil

právo Webspace, s. r. o. na súdnu ochranu podľa a 4 Slovenskej

republiky a práva Webspace, s. r. o. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Rím, 4. 11. 1950 v znení

protokolov č. 11 a 14 ako aj práva Webspace, s. r. o. na ochranu majetku podľa čl. 20

ods. 1 a 5 a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Paríž, 20. 3. 1952

a ďalej zruší uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. 7. 2018, č. k.

246 a vec vráti Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie

a ďalej prizná spoločnosti Webspace, s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1 000,- €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti

nálezu

a napokon rozhodne, že Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť spoločnosti

Webspace, s. r. o. náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,

ktorej prijímateľkou je advokátka Mgr. Alena Mikudová, a to do 1 mesiaca

od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

10. Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

11. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je

daná právomoc všeobecných súdov (podobne aj , ,

).

12. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie základného

práva na ochranu majetku a na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

napadnutým uznesením krajského súdu.

13. Sťažovateľka svojou sťažnosťou s poukazom na právny názor vyjadrený

v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. marca 2017

namieta nesprávnosť slovného znenia výroku uznesenia krajského súdu o náhrade trov

konania v zmysle v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), keď krajský súd tento formuloval tak, že

„...žalovaný má nárok na náhradu trov... konania proti žalobcovi...“, a nie tak, že žalobca je

povinný zaplatiť žalovanej (sťažovateľke) náhradu trov konania s tým, že o sume tejto

náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, pretože len takáto

formulácia výroku o náhrade trov konania v spojení s následným rozhodnutím (uznesením)

o sume tejto náhrady v zmysle zabezpečí jeho vykonateľnosť pre prípad

exekúcie (núteného výkonu).

Navyše, podľa sťažovateľky je slovné znenie výrokovej časti uznesenia krajského

súdu aj zmätočné, pretože podľa 1. výroku bolo rozhodnuté o náhrade trov prvostupňového

konania a podľa 2. výroku o náhrade celého, t. j. prvostupňového aj druhostupňového

(odvolacieho) konania spolu, a teda podľa znenia výrokovej časti uznesenia krajského súdu

bolo o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnuté duplicitne.

14. Podľa všeobecný súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku

chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave tento súd vydá opravné

uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

15. Podľa sa na uznesenie primerane použijú ustanovenia

o rozsudku.

16. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj

bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

17. Podľa o sume náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

18. V danej súvislosti ústavný súd predovšetkým poukazuje na časť argumentácie

v rámci odôvodnenia svojho nálezu sp. zn. z 24. júla 2014, kde okrem

iného uviedol: «... Výrazom snahy o vyváženie práva na rozhodovanie podľa relevantnej

právnej normy na jednej strane a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne)

nesprávne prejaveným, ale predsa právoplatným súdnym rozhodnutím, je okrem iného aj

ustanovenie (ďalej len „OSP“). Toto ustanovenie

umožňuje súdu, ktorý rozhodnutie vydal, opraviť v ňom aj bez návrhu „chyby v písaní,

počítaní a iné zrejmé nesprávnosti“. Kým pojmy „chyby v písaní“, resp. „chyby v počítaní“

sú pomerne jednoznačné, je pojem „iná zrejmá nesprávnosť“ relatívne neurčitým pojmom.

Už vzhľadom na systematickú úpravu nápravy inej zrejmej nesprávnosti spolu s chybami

v písaní a počítaní je zrejmé, že na jednej strane môže ísť len o také chyby, ktoré sú

podobného druhu ako chyba v písaní alebo počítaní, na druhej strane musí ísť svojím

obsahom o iné než pisárske alebo počtárske chyby, ak k ich vzniku došlo okamžitým

zlyhaním mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila na vyhlásení alebo

vyhotovení rozhodnutia (porov. Rc 37/1969). Za zrejmú nesprávnosť v zmysle

tak treba považovať rozpor medzi obsahom verejnomocenskej autoritatívnej vôle, ktorú súd

svojím rozhodnutím v okamihu svojho vyhlásenia (vydania) prejaviť chcel a ktorej obsah je

z dôvodov rozhodnutia bezpečne poznateľný, a obsahom samotného rozhodnutia ako

prejavom tejto verejnomocenskej (autoritatívnej) vôle. Musí ísť o chybu súdu, nie

účastníkov konania (súd preto nemôže postupom podľa odstraňovať nedostatky

podaní účastníkov, ktoré zapríčinili nesprávnosť rozsudku; porov. aj ).

Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že oprava sa môže týkať aj výroku

rozhodnutia. V zhode s tým judikatúra všeobecných súdov (sp. zn. ),

ako aj ústavného súdu (sp. zn. ) uznala ako zrejmú nesprávnosť rozhodnutia

nesprávny výrok o zrušení prvostupňového rozhodnutia a akceptovala jeho opravu na výrok

o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, keď takýto výrok bol jednoznačne krytý

odôvodnením príslušného súdneho rozhodnutia... »

19. Aj keď uvedené právne závery boli vyjadrené vo vzťahu k § 164 zákona

č. v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej len

„OSP“), znenie ustanovenia je v relevantnej časti identické so znením

ustanovenia (prvá veta a časť druhej vety pred čiarkou , ako aj

, pozn.), a preto tieto závery platia naďalej aj za účinnosti Civilného sporového

poriadku, počnúc od 1. júla 2016.

20. Sťažovateľka svojou sťažnosťou nijako nenamieta správnosť uznesenia krajského

súdu ako takého, ktorého skutočný obsah je z jeho odôvodnenia a v podstatnej časti aj

z jeho výroku bezpečne poznateľný, t. j. nijako nie je pochybné, kto (žalobca) a komu

[žalovanej (sťažovateľke)] má náhradu trov konania zaplatiť, ako ani to, že v 1. výroku ide

o náhradu trov prvostupňového (prvoinštančného) konania a v 2. výroku ide o náhradu trov

druhostupňového (odvolacieho) konania (v 2. výroku medzi slová „trov“ a „konania“ stačí

doplniť slovo „odvolacieho“, pozn.), ale ako to už bolo uvedené, namieta „iba“ nesprávnosť

jeho slovného prejavu vo výrokovej časti s cieľom zabezpečenia jeho vykonateľnosti

pre prípad exekúcie (núteného výkonu).

21. Z uvedeného vyplýva, že poskytuje sťažovateľke účinný

právny prostriedok nápravy – návrh na opravu chýb v písaní, počítaní a iných zrejmých

nesprávností, ktorým sa mohla domáhať preskúmania zákonnosti (správnosti) znenia

výrokovej časti uznesenia krajského súdu. Uvedený právny prostriedok umožňoval

sťažovateľke dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc (krajského) súdu v prípade,

že zhodne s názorom sťažovateľky dospeje k záveru o zrejmej nesprávnosti slovného znenia

výrokovej časti svojho rozhodnutia, túto nesprávnosť odstrániť vydaním opravného

uznesenia.

22. Keďže sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu nijako netvrdí, že by

sa po tom, čo jej bolo uznesenie krajského súdu, ktorého slovné znenie výrokovej časti

považuje za nesprávne, doručené, bola podaním (návrhom) domáhala odstránenia tejto

prípadnej inej zrejmej nesprávnosti, a tým využila opravný prostriedok, ktorý jej zákon

(podľa ) na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, pričom

ani netvrdí, že by jej boli vo využití tohto opravného prostriedku bránili okolnosti hodné

osobitného zreteľa a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu tejto

sťažnosti podľa , je táto (ústavná) sťažnosť sťažovateľky neprípustná.

23. Nevyužitie zákonnej možnosti podať návrh na opravu prípadných chýb v písaní,

počítaní a iných zrejmých nesprávností (podľa ) uznesenia krajského súdu,

resp. jeho výrokovej časti nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu,

ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická osoba alebo

právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; a tú

možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.

24. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje

práva hájili a starali sa o ne (vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv

s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať

ochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde tak, ako to urobila v tomto konaní

sťažovateľka prostredníctvom osoby práva znalej (advokátky), u ktorej platí notorieta, že

pozná platné právo.

25. Pretože sťažovateľka, kvalifikovane právne zastúpená advokátkou, sa svojou

sťažnosťou podľa domáhala vyslovenia porušenia ňou označených

základných a iných práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu bez využitia

možnosti podať návrh na opravu prípadných chýb v písaní, počítaní a iných zrejmých

nesprávností, pričom táto možnosť jej bola nepochybne daná, no bola nevyužitá, ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch sťažovateľky

formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu,

vrátenie veci na nové prejednanie a rozhodnutie, priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, náhrada trov konania) nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018