Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 598/2018
PDF · 394.05 KB
No categories available
II. ÚS 598/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , Ústav na výkon trestu odňatia slobody
a Ústav na výkon väzby, , zastúpeného advokátkou
JUDr. Simonou Štanglovičovou, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 9 T 22/2018 z 20. augusta
2018 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tos 136/2018-293 z 11. septembra 2018
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 22/2018 z 20. augusta 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 136/2018-293 z 11. septembra 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe uznesenia vyšetrovateľa
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Galanta, odboru kriminálnej polície
ČVS: ORP 537/1-VYS-GA-2037 je sťažovateľ trestne stíhaný ako obvinený pre zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 372 ods. 3 písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Do väzby bol
sťažovateľ vzatý podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom lehota začala plynúť
od 4. septembra 2017 o 00.13 h, keď došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody, ktoré trvá
nepretržite dosiaľ. Obžaloba pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 372 ods. 3
písm. c) a d) Trestného zákona bola podaná na okresnom súde 26. februára 2018.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «O prepustenie z väzby som prostredníctvom
svojej obhajkyne naposledy požiadal priamo na hlavnom pojednávaní dňa 15.08.2018
(viď zápisnica o hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 9T/22/2018).
Žiadosť o prepustenie z väzby som dodatočne prostredníctvom svojej obhajkyne písomne
odôvodnil a to najmä tým, že po poslednom hlavnom pojednávaní došlo k zásadnej zmene
dôkaznej situácie, ktorá odôvodňuje moje prepustenie z väzby na slobodu...
Žiadosť o prepustenie z väzby som odôvodnil aj skutočnosťou, že vzhľadom
na doposiaľ vykonané dokazovanie neexistuje jediný (zákonný) dôkaz, ktorý by ma
zo spáchania danej trestnej činnosti usvedčoval.
K zápisnici o vydaní veci som už počas môjho výsluchu uviedol, že som nebol riadne
poučený, bolo mi predložených množstvo papierov s pokynom, aby som ich podpísal, k
čomu som v dôsledku stresu a nátlaku pristúpil.
Zároveň bol mojou obhajkyňou predložený aj môj písomný sľub, v ktorom som
sa zaviazal, že budem v prípade prepustenia z väzby na slobodu viesť riadny život,
nedopustím sa žiadnej trestnej činnosti a splním a dodržím všetky povinnosti a obmedzenia,
ktoré mi súd uloží.
Zároveň bola mojou matkou , ponúknutá peňažná
záruka a bolo do spisu založené čestné prehlásenie môjho otca ,
, v ktorom uvádza, že v prípade môjho prepustenia z väzby ma zamestná
a chce so mnou spolupracovať v oblasti stavebníctva.
Počas svojho výsluchu som uviedol, že v prípade prepustenia z väzby by som bol
zamestnaný u svojho otca a podnikal by som aj s výživovými doplnkami, za ktorým účelom
som si aj otvoril v minulosti živnosť...
Uvedené uznesenie (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.) bolo vyhlásené
v mojej prítomnosti dňa 20.08.2018. Ihneď po jeho vyhlásení som proti nemu podal
sťažnosť, ktorú som následne podrobne zdôvodnil písomným podaním zo dňa 23.08.2018...
Osobitne som poukazoval na zmenu dôkaznej situácie, ktorá nastala v súvislosti
s výpoveďou , ktorý na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.08.2018
odmietol vypovedať ako sám uviedol z dôvodu, že by si výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo
trestného stíhania...
Okresný ako aj krajský súd v odôvodnení uznesení opätovne len zopakovali,
že skutkový stav je doposiaľ ustálený zápisnicou o vydaní veci (ku ktorej nezákonnosti som
sa už vyjadril a na ktorej dokonca chýba podpis osoby, ktorá ju mala spisovať, ktorú
skutočnosť uviedol vo svojej výpovedi), znaleckým posudkom č. PPZ.KEU-BA-
EXP-2017/10591 a výpoveďami svedkov , a
ako i ďalšími v spise zadováženými dôkazmi.
... nie je mi zrejmé a krajský súd nereagoval na moje námietky a otázku, akým
spôsobom by predmetný dôkaz mal odôvodňovať moje zotrvávanie vo väzbe, keď
zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že na stere z rúk obvineného NEBOLA
ZISTENÁ PRÍTOMNOSŤ OMAMNÝCH A PSYCHOTROPNÝCH LÁTOK...
... V rámci sťažnosti som poukazoval na zásadné rozpory... Krajský súd však
nereagoval ani na tieto moje námietky prezentované prostredníctvom mojej obhajkyne,
ustálenie skutkového stavu takouto dôkaznou situáciou nijako bližšie neodôvodnil,
nevyjadril sa ani k zmene dôkaznej situácie k tejto len konštatoval, že uvedené námietky
nehodnotí a hodnotiť nemôže. Obhajoba však namietala tvrdenia súdov o ustálení
skutkového stavu vykonanými dôkazmi, čo sťažnostný súd hodnotiť môže a má... Nie je totiž
splnený predpoklad väzby, že by doteraz zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že skutok
spáchal práve obžalovaný. Za súčasného stavu som presvedčený, že doteraz zistené
skutočnosti nasvedčujú práve naopak tomu, že skutok spáchala iná osoba a preto nie je
ďalšie moje obmedzovanie osobnej slobody inštitútom väzby v súlade
zo zákonom... napadnuté rozhodnutia sú v rozpore s obsahom spisu a neobsahujú žiadne
konkrétne dôvody opodstatňujúce moje ponechanie vo väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. c/
... z obsahu celého spisového materiálu nevyplýva jediný dôkaz, že by obžalovaný
mal niekedy v minulosti predávať psychotropné látky a tak si zabezpečovať finančné
prostriedky... Súd sa obmedzil výlučne na konštatovanie, že obžalovaný je nezamestnaný
a preto je reálne obava, že by pokračoval v tejto trestnej činnosti...
Súdu predsa... nič nebránilo nahradiť väzbu u obžalovaného probačným
a mediačným dohľadom za súčasného uloženia povinnosti sa v určenej lehote po prepustení
zamestnať a preukázať sa u príslušného probačného úradníka pracovnou zmluvou.
Nemožno súhlasiť ani s konštatovaním sťažnostného súdu: „... ak otec má, resp. mal záujem
pracovať so synom a zamestnaní ho, mohol tak učiniť i pred jeho vzatím do väzby, avšak
nikdy k takémuto zamestnaniu ani spolupráci nedošlo.“ Dôrazne uvádzam, že v minulosti
som spolupracoval so svojim otcom v oblasti stavebníctva, ktorá skutočnosť vyplýva aj
z čestného prehlásenia, ktoré predložil a v ktorom je uvedené, že bol s mojou prácou
spokojný. Nie je tiež pravda ako uvádza sťažnostný súd, že „obžalovaný má podľa jeho slov
v záujme podnikať v oblasti výživových doplnkov a nie v oblasti stavebníctva.“
... aj pri rozhodovaní o väzbe som jasne a zrozumiteľne uviedol, že mám v záujme sa
zamestnať u svojho otca a podnikať v oblasti stavebníctva ako aj v oblasti výživových
doplnkov v rámci svojho živnostenského oprávnenia, pričom uvedené sa nijako vzájomne
nevylučuje.
Mám preto za to, že z obsahu uznesení nevyplýva, že by sa či už okresný súd alebo
súd krajský vysporiadali so skutočnosťami uvedenými obhajkyňou obžalovaného v rámci
odôvodnenia žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby, so skutočnosťami uvedenými
priamo na neverejnom zasadnutí, resp. so skutočnosťami a námietkami uvedenými
v sťažnosti obžalovaného... Súd pritom neprihliadol ani na tak zásadnú skutočnosť, že
obžalovaný je sám živnostníkom a teda po prepustení z väzby na slobodu bude pokračovať
v podnikaní s výživovými doplnkami. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti teda nehrozí,
že by si obžalovaný zabezpečoval finančné prostriedky páchaním trestnej činnosti, nakoľko
svoju obživu si dokáže zabezpečiť riadnou prácou...
Čo sa týka odôvodnenia trvania dôvodu tzv. preventívnej väzby skutočnosťou,
že obžalovaný už bol súdne trestaný, s týmto sa v žiadnom prípade nestotožňujem.
Je pravda, že obžalovaný bol doposiaľ jeden krát súdne trestaný, avšak v danom prípade
nešlo o závažnú trestnú činnosť, práve naopak, jednalo sa o prečin výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., za čo mu
bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov s jeho podmienečným odkladom
a určením skúšobnej doby v trvaní 15 mesiacov. Toho času je obžalovaný stíhaný
pre diametrálne odlišnú trestnú činnosť, ktorej spáchanie popiera... Mám za to,
že skutočnosť, že obžalovaný sa v minulosti dopustil akejsi „pouličnej bitky“ (ktorej nebol
ani iniciátorom!) žiadnym spôsobom neodôvodňuje obavu, že by pokračoval v trestnej
činnosti kladenej mu za vinu a preto nemôže byť ani dôvodom väzby obžalovaného.
... Je zrejmé, že intenzita zásahu do osobnej slobody obžalovaného je celkom zjavne
neprimeraná k riziku naplnenia konania podľa súdu zakladajúceho väzobný dôvod podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.»
4. K porušeniu „práva na osobnú slobodu, trvania väzby na základe zákonných
dôvodov a na čas vzatia do väzby ustanovený zákonom podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR,
čl. 5 ods. 1 písm. c/ a 5 ods. 4 Dohovoru
... práva na osobnú slobodu, trvania väzby na základe zákonných dôvodov podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru z dôvodu absencie ústavných
dôvodov väzby“ sťažovateľ uvádza:
«V rámci porušenia práva sťažovateľa na osobnú slobodu, ktoré spočíva aj v tom,
že obmedzovať osobnú slobodu možno iba ak súčasne trvajú dôvody pre obmedzenie
osobnej slobody... Ústavný súd SR sa, pokiaľ ide o vzťah dĺžky trvania väzby a dôvodov
väzby, vyjadril nasledovne „štádium trvania väzby, ktoré v prípade väzby trvajúcej skoro
šesť mesiacov už nie je počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritériá
uplatňované v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko po ňom. Šesťmesačné
obmedzenie osobnej slobody osoby, voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny, je
dlhodobým“ (I. ÚS 100/04). Keďže sťažovateľ je vo väzbe od 04.09.2017 (viď. spis), tak
dĺžka väzby už dosahuje 1 rok a 1 mesiac, čo je v zmysle citovaného právneho názoru
Ústavného súdu dlhodobá, resp. dlhšie trvajúca väzba. Uvedená podmienka vychádza aj
z právneho názoru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý judikoval „trvanie dôvodného
podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti
pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom
musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody.“ (Toth c. Rakúsko
z 12. decembra 1991).
... Okresný súd Galanta ako aj Krajský súd v Trnave odôvodňujú trvanie väzby
sťažovateľa v rozpore s daným názorom, ktorý tým aj absolútne ignoruje... Ak teda
v prípade viac ako 6 mesiacov trvajúcej väzby nie sú dané nové a ďalšie dôvody väzby
oproti dôvodom na začiatku väzby, samotné dôvod väzby s odkazom na citovanú judikatúru
ÚS SR pominuli a je to dôvod na prepustenie sťažovateľa z väzby.
Čo sa týka existencie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku
Okresný súd Galanta tvrdí, že: „by obžalovaný pokračoval v páchaní trestnej činnosti
drogového charakteru a to aj prípadne zo účelom získania finančných prostriedkov.
Obžalovaný je nezamestnaný a preto je reálna obava, že by pokračoval v tejto trestnej
činnosti, na čom nič nemení ani skutočnosť, že si jeho otec otvoril živnosť v odbore
stavebníctva, či tá skutočnosť, že by obžalovaný chcel rozbehnúť podnikanie s výživovými
doplnkami, pričom v podrobnostiach tunajší súd odkazuje už na doteraz uvedené
v uzneseniach tunajšieho ako i odvolacieho súdu. Skutok, pre ktorý je menovaný
obžalovaný, mal byť navyše spáchaný v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia
menovaného....“ Takéto „prekopírovanie“ dôvodov väzby z predchádzajúcich rozhodnutí
do odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia považujem za neprípustné, v rozpore
s povinnosťou súdu vždy skúmať aktuálnu danosť dôvodov väzby, ktorá danosť dôvodov
nie je splnená odkazom na stav v čase vzatia obž. do väzby.
... Porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 5 ods. 1
písm. c/ Dohovoru zo strany Okresného súdu Galanta a Krajského súdu Trnava spočívajú
v tom, že oba súdy odôvodňujú trvanie dôvodov väzby vzhľadom na čas vzatia obvineného
do väzby, napriek tomu, že väzba trvá už vyše 1 roka, kedy sa vyžaduje pristúpenie iných
dôvodov väzby.»
5. K porušeniu „práva na prejednanie väzobnej veci v primeranej lehote podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3 Dohovoru“ sťažovateľ uvádza:
«Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru „každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody
v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo,
aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.“
Podľa § 2 ods. 6 Tr. por. prvá a druhá veta „ak tento zákon neustanovuje inak,
orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú
povinné vybavovať prednostne a urýchlene.“
V predmetnom prípade je sťažovateľ vo väzbe od 04.09.2017. Posledné hlavné
pojednávanie sa konalo na Okresnom súde Galanta dňa 15.08.2018. Ďalší termín hlavného
pojednávania súd vytýčil na 28.11.2018, t.j. o 3 a pól mesiaca (3 mesiace a 13 dní) odo dňa
posledného hlavného pojednávania.
Krajský súd v Trnave v závere uznesenia uvádza: „odvolací súd považuje za
potrebné vytknúť okresnému súdu, že pojednávanie v danej trestnej veci dňa 15.08.2018
bolo odročené za účelom vykonania ďalšieho dokazovania na termín 28.11.2018, takmer o
tri mesiace, čo je vo väzobných veciach neprípustné.“ V tejto súvislosti uvádzam,
že pojednávanie nebolo odročené o takmer tri mesiace ako uvádza odvolací súd, ale takmer
o štyri mesiace...
Krajský súd tiež sám uvádza: „S poukazom na citované ustanovenie § 2 ods. 6
Trestného poriadku odvolací súd uvádza, že vytyčovať termín hlavného pojednávania
o takmer tri mesiace je v rozpore s uvedenou základnou zásadou trestného konania
ustanovenou v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, t.j. so zásadou vybavovať väzobné veci
urýchlene a prednostne.“
... odročením hlavného pojednávania o 105(!) dní, t.j. jeho nečinnosťou
a nepostupovaniu s osobitnou starostlivosťou a urýchlením došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na prejednanie väzobnej veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
čl. 5 ods. 3 Dohovoru.»
6. K porušeniu „práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... práva
na súdnu ochranu v zmysle podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ sťažovateľ uviedol:
„... odôvodnenie Uznesenia OS Galanta a ani KS Trnava nespĺňajú ústavné požiadavky
na riadne zdôvodnenie rozhodnutí, a preto nimi došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
... V dôsledku nepreskúmateľných, arbitrárnych a neodôvodnených rozhodnutí tak
došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozhodnutiami OS Galanta a KS Trnava...“
7. K porušeniu „čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR v súvislosti
s neodôvodnením výrokov o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby“
sťažovateľ uviedol: „... hoci sa pri rozhodovaní o väzbe dňa 20.08.2018 vyjadril,
že v prípade prepustenia bude bývať u svojich rodičov a aj prostredníctvom písomného
sľubu sa zaviazal, že povedie riadny život a dostaví sa na každý úkon, na ktorý bude
predvolaný Okresný súd Galanta túto alternatívnu žiadosť meritórne neskúmal. Okresný
súd Galanta bol povinný alternatívnu žiadosť sťažovateľa meritórne preskúmať. Keďže
tak neurobil... došlo k popretiu práva sťažovateľa podľa druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru.
Rovnako ako nahradenie väzby písomným sľubom obžalovaného neskúmal súd ani
alternatívne nahradenie väzby peňažnou zárukou prípadne dohľadom probačného
a mediačného úradníka. Obmedzil sa výlučne na strohé konštatovanie, že vzhľadom
na charakter páchanej trestnej činnosti a osobu obžalovaného nie je možné konštatovať
celkom zjavnú neprimeranosť väzby a nemožno ju nahradiť alternatívnymi inštitútmi, ktoré
však nemá kvalitu meritórneho preskúmania alternatívnych žiadostí sťažovateľa.
Krajský súd v Trnave potom v podstate len zopakoval úvahu Okresného súdu,
že vzhľadom na osobu obžalovaného a charakter páchanej trestnej činnosti (zločin)
nemožno účel väzby nahradiť alternatívnymi inštitútmi, avšak ani odvolací súd neuvádza
žiadne bližšie odôvodnenie. Krajský súd Trnava potom neprípustne a len všeobecne
kopíruje absentujúce meritórne preskúmanie nahradenia väzby sťažovateľa sľubom,
peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktoré však nemá
kvalitu meritórneho preskúmania alternatívnej žiadosti sťažovateľa. ...došlo ním tiež k
porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru.
Nakoľko čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru, došlo aj k porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR.“
8. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci vyslovil nález v tomto znení:
„... uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/22/2018 zo dňa 20.08.2018 a uznesením
Krajského súdu v Trnave č.k. 3Tos/136/2018-293 zo dňa 11.09.2018 boli porušené základné
práva a to podľa čl. čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c/, čl. 5
ods. 3 a 4, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd,
sťažovateľa... a následne zrušil uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. 9T/22/2018
zo dňa 20.08.2018 a uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 3Tos/136/2018-293 zo dňa
11.09.2018 a prikázal Okresnému súd Galanta, aby prepustil neodkladne
z väzby na slobodu alebo prikázal, aby Okresný súd Galanta vec znovu prejednal
a rozhodol.“
9. Napokon sťažovateľ navrhuje, aby „po vyslovení porušenia práv(a) sťažovateľa
Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5000 Eur, a to vzhľadom na skutočnosť, že porušovatelia nerešpektovali judikatúru
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva a vôbec náležite nezdôvodnili,
prečo sa s ňou nevysporiadali, ale prihliadajú na tie isté dôvody ako na začiatku trvania už
viac ako ročnej väzby u sťažovateľa a nevysporiadali sa ani so zásadnými argumentmi
obhajoby a tieto neustále ignorujú a zároveň došlo v konaní k neprimeraným prieťahom.“.
II.
10. Okresný súd vo svojom napadnutom uznesení uviedol: „... naďalej existujú
formálne ako i materiálne dôvody väzby tak ako boli ustálené v doterajších uzneseniach
o väzbe obžalovaného, pričom má súd za to, že od ostatného rozhodovania o väzbe
(26.6.2018) neprišlo k takej zásadnej zmene dôkaznej situácie, ktorá by odôvodňovala
prepustenie obžalovaného z väzby na slobodu, prípadne nahradenie väzby alternatívnymi
inštitútmi.“
11. Krajský súd vo svojom napadnutom uznesení uviedol: «Z obsahu spisového
materiálu sťažnostný súd zhodne ako súd 1. stupňa zistil:
- uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 06.09.2017 sp. zn. 1Tp/47/2017,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 14.09.2017 sp. zn. 6Tpo/75/2017 bol
obvinený vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku. Väzba
sa u obvineného započítava odo dňa 04.09.2017 o 00:13 hod, kedy došlo k obmedzeniu jeho
osobnej slobody a trvá nepretržite doposiaľ, pričom podľa § 80 odsek 1 písm. c/ Trestného
poriadku nebola väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka;
- uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 08.12.2017 sp. zn. 1Tp/47/2017,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.12.2017 sp. zn. 5Tpo/92/2017
bola žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá a väzba nebola
nahradená písomným sľubom obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka
ani zložením peňažnej záruky matkou obvineného;
- prokurátor Okresnej prokuratúry Galanta podal dňa 26.02.2018 podľa § 234 odsek
1 Trestného poriadku, pod č. k. 1Pv 494/17/2202 - 39 obžalobu na pre zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. c/, písm. d/ Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. a/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe ako je uvedené
v uznesení súdu 1. stupňa;
- uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 06.03.2018 sp. zn. 9T/22/2018,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 20.03.2018 sp. zn. 3Tos/34/2018
bola žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá a väzba nebola
nahradená písomným sľubom obžalovaného, dohľadom probačného a mediačného úradníka
ani zložením peňažnej záruky matkou obžalovaného;
- uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 11.06.2018 sp. zn. 9T/22/2018,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.06.2018 sp. zn. 3Tos/93/2018
bola žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá a väzba nebola
nahradená písomným sľubom obžalovaného, dohľadom probačného a mediačného úradníka
ani zložením peňažnej záruky matkou obžalovaného.
... Z vyššie uvedeného prehľadu mal sťažnostný súd preukázané, že o väzbe
obžalovaného sa koná priebežne v zmysle vyššie citovaného ustanovenia.
... vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý má sklony k páchaniu trestnej činnosti
niet pochybností o tom, že u neho je daný dôvod väzby a že v prípade prepustenia z väzby
na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti tak, ako to vyplýva z ustanovenia
§ 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku, čo vyplýva najmä z osoby obžalovaného, ktorý
má záznam v registri trestov, v súčasnosti mu plynie skúšobná doba podmienečného
odsúdenia, doposiaľ bol 3 krát priestupkovo prejednávaný, je dobrovoľne nezamestnaný od
roku 2016 (s otvorenou živnosťou), čo vyplynulo z výpovede obžalovaného a nemá žiadny
príjem.
Skutočnosť, že otec obžalovaného má živnosť v odbore stavebníctva a chce pracovať
so svojim synom, nepreukazuje, že k takejto spolupráci aj príde... rodičia na obžalovaného
doposiaľ nemali výchovný vplyv, pretože sa dostal do rozporu so zákonom, za čo bol súdne
trestaný a taktiež sa dopúšťal priestupkov, čo svedčí o tom, že nerešpektuje zákon. Uvedené
znižuje pravdepodobnosť vyjadrení otca obžalovaného ohľadom ich budúcej „spolupráce“.
Navyše je potrebné poznamenať, že ak otec má resp. mal záujem pracovať so synom
a zamestnať ho, mohol tak učiniť i pred jeho vzatím do väzby, avšak nikdy k takémuto
zamestnaniu ani spolupráci neprišlo. Vyjadrenia otca ohľadom zamestnania syna po jeho
prepustení z väzby vyznievajú skôr ako účelové vyjadrenia s cieľom „dostať“ syna z väzby.
Taktiež je potrené poznamenať, že obžalovaný má podľa jeho slov záujme podnikať v oblasti
výživových doplnkov a nie v oblasti stavebníctva.
... Pri rozhodovaní o väzbe súd neskúma a ani sa nezaoberá otázkami hodnotenia
viny obžalovaného, jeho obhajoby alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2 odsek 12
Trestného poriadku ale skúma predovšetkým to, či sú splnené formálne a materiálne
podmienky rozhodnutia o väzbe (uznesenie Ústavného súdu SR z 10.08.2016 sp. zn.
II ÚS 626/2016). Preto námietky obžalovaného týkajúce sa rozporuplností výpovedí svedkov
odvolací súd pri rozhodovaní o väzbe nehodnotí a hodnotiť ani nemôže. Nie je úlohou
okresného súdu a ani odvolacieho súdu pri rozhodovaní o väzbe hodnotiť jednotlivé dôkazy,
či tieto sú dostatočné na preukázanie viny obžalovaného. Takýmto hodnotením dôkazom
sa súd zaoberá pri rozhodovaní o vine a treste obžalovaného. Rozhodovanie o väzbe je však
iné konanie, kde súdu neprislúcha hodnotiť doposiaľ vykonané dôkazy, či tieto
sú postačujúce na preukázanie viny obžalovaného.
... Krajský súd pripomína, že väzbu je potrebné chápať ako zaisťovací inštitút,
slúžiaci k tomu, aby sa dosiahol účel trestného konania. Preto je rozhodovanie o väzbe
vedené vždy v rovine pravdepodobnosti (a nie istoty) ohľadom následkov, ktoré môžu
nastať, ak nebude obžalovaný vo väzbe, za súčasného zistenia, že doposiaľ získané
skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie bol spáchaný,
má znaky stíhaného trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že daný trestný čin
spáchal práve obžalovaný. V danom prípade všetky formálne ako aj materiálne podmienky
väzby sú splnené a naďalej trvajú.
... v danom prípade účel trestného konania nemožno dosiahnuť nijak inak, len ako
to vyplýva z napadnutého uznesenia a to vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý bol
už trikrát priestupkovo postihnutý, bol jedenkrát súdne trestaný a navyše skutok, pre ktorý
je obžalovaný, mal byť spáchaný v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia.
Uvedené skutočnosti potvrdzujú dôvodnú obavu, že v prípade prepustenia z väzby
na slobodu by obžalovaný mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobného
charakteru pre aký je v súčasnosti trestne stíhaný. V danej veci existuje dostatok
konkrétnych podkladov, na ktorých je v rovine rozumnej (nie absolútnej) istoty založená
dôvodnosť väzby obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku.
... nie je podstatné, aby obžalovaný bol súdne trestaný pre tú istú trestnú činnosť,
ale podstatná je skutočnosť, že obžalovaný už bol v minulosti súdne trestaný a bol mu
právoplatne uložený trest a trestného činu kladený mu za vinu sa mal dopustiť práve
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
... Okresný súd sa správne a v súlade s rozhodnutiami Ústavného súdu SR ako aj
s poukazom na Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd (článok 5 odsek 3) vo svojom
rozhodnutí zaoberal písomným sľubom obžalovaného a v súlade s vyššie uvedeným
rozhodnutím ústavného súdu aj s možnosťou nahradenia účelu väzby obžalovaného
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným a aj s prijatím poskytnutej
peňažnej záruky matkou obžalovaného a dospel k správnemu záveru, že účel väzby
obžalovaného nie je možné nahradiť písomným sľubom obžalovaného ani dohľadom
probačného a mediačného úradníka ani prijatím peňažnej záruky matkou obžalovaného a to
na osobu obžalovaného (v minulosti 1-krát súdne trestaný, 3 priestupky, skutku sa mal
dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia), ako aj povahu prejednávaného
prípadu (zločin) nemožno účel väzby nahradiť alternatívnymi inštitútmi.»
12. V odôvodnení sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
z 23. augusta 2018 sťažovateľ uviedol tie isté argumenty ako v ústavnej sťažnosti. Z toho
dôvodu ich ústavný súd osobitne neuvádza.
13. Ústavný súd vlastnou činnosťou zistil, že sťažovateľ bol 28. novembra 2018
na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 9 T 22/2018 z 28. novembra 2018, ktoré
nadobudlo uvedeného dňa aj právoplatnosť, prepustený z väzby na slobodu a stav
obmedzenia jeho osobnej slobody už netrvá.
III.
14. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
na základe postupu stanoveného zákonom: c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody
za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania
trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia
spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.
18. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody
v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo,
aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
19. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
21. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
22. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením
okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jeho základné práva
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K napadnutému uzneseniu okresného súdu
23. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
24. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu disponoval sťažovateľ
opravným prostriedkom (sťažnosťou), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany v prípade
potenciálneho porušenia dotknutých základných práv a práv v danom prípade spadalo
do právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného
súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
25. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
K napadnutému uzneseniu krajského súdu
26. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že s prihliadnutím na svoju
judikatúru už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08,
II. ÚS 23/05, II. ÚS 65/05, II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide
o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu
ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné
ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere
špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného
práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia
osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
27. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uvádza, že konania všeobecných súdov,
ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje
vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý
proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna úprava,
pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade
prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu
a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Ústavný súd
v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o
zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so
zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne
predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a
požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej
chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola
predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas
trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo
jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie
na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene [čl. 5 ods. 4 dohovoru (rozsudok
ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67, body 71 − 77 etc.,
ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005,
body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory
ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP
z 26. 10. 2006, body 103 a 115)].
28. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože ním označené predmetné články ústavy a dohovoru
materiálne nedopadajú na okolnosti jeho väzobného konania.
29. K záveru o nemožnosti aplikácie označeného ustanovenia na danú vec ústavný
súd dospel aj pri sťažovateľom označenom čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý sa vzťahuje
na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Naproti tomu procesné pravidlá
týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5
ods. 4 dohovoru. Keďže v danom prípade ústavný súd neskúmal rozhodnutie všeobecných
súdov o vzatí do väzby, ale o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, je vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského táto námietka sťažovateľa neopodstatnená už na prvý
pohľad (obdobne napr. rozhodnutia z predbežného prerokovania I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06,
II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07, I. ÚS 232/2017).
30. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho
práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
31. K namietanému porušeniu základného práva „na osobnú slobodu, trvania väzby
na základe zákonných dôvodov a na čas vzatia do väzby ustanovený zákonom“, ako aj
„v súvislosti s neodôvodnením výrokov o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby“ podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru je
potrebné pripomenúť, že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(napr. I. ÚS 13/00, I.ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
32. V prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu
ústavný súd uvádza, že musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám
hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie
pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie
však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo
porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo
slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
33. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
34. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5
ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.
Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou
súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru je predmetom súdneho prieskumu „zákonnosť“ pozbavenia osobnej
slobody.
35. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnosti sťažovateľa
a poukazuje na už uvedené vyjadrenia krajského súdu v jeho napadnutom uznesení, a to
najmä: „Pri rozhodovaní o väzbe súd neskúma a ani sa nezaoberá otázkami hodnotenia
viny obžalovaného, jeho obhajoby alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2 odsek 12
Trestného poriadku ale skúma predovšetkým to, či sú splnené formálne a materiálne
podmienky rozhodnutia o väzbe (uznesenie Ústavného súdu SR z 10.08.2016 sp. zn.
II ÚS 626/2016). Preto námietky obžalovaného týkajúce sa rozporuplností výpovedí svedkov
odvolací súd pri rozhodovaní o väzbe nehodnotí a hodnotiť ani nemôže. Nie je úlohou
okresného súdu a ani odvolacieho súdu pri rozhodovaní o väzbe hodnotiť jednotlivé dôkazy,
či tieto sú dostatočné na preukázanie viny obžalovaného. Takýmto hodnotením dôkazom sa
súd zaoberá pri rozhodovaní o vine a treste obžalovaného. Rozhodovanie o väzbe je však
iné konanie, kde súdu neprislúcha hodnotiť doposiaľ vykonané dôkazy, či tieto sú
postačujúce na preukázanie viny obžalovaného.“
36. Ústavný súd uvádza, že krajský súd vo vzťahu k dôvodnosti trvania väzby
poukazoval na to, že sťažovateľ bol súdne trestaný, skutku, pre ktorý bol vzatý do väzby,
sa mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, a poukázal aj na to,
že sťažovateľ sa v minulosti dopustil niekoľkých priestupkov, z čoho vyvodil, že má
tendenciu nerešpektovať zákon.
37. Ústavný súd poukazuje na konštatovanie krajského súdu, že pokiaľ ide o prísľub
otca sťažovateľa spolupracovať so sťažovateľom v rámci svojich aktivít v stavebníctve, túto
spoluprácu mohol otec sťažovateľa iniciovať už skôr, resp. ak by mal sťažovateľ o prácu
skutočne záujem, bol by spolupracoval so svojím otcom, prípadne sa venoval inej pracovnej
činnosti už skôr a nejavil o ňu záujem až v čase svojho väzobného obmedzenia osobnej
slobody, keď jeho tvrdenia vyznievajú účelovo. Krajský súd sa zaoberal návrhom
sťažovateľa na nahradenie väzby alternatívnymi inštitútmi a konštatoval, že účel väzby
obžalovaného nie je možné nahradiť písomným sľubom sťažovateľa, dohľadom probačného
a mediačného úradníka ani prijatím peňažnej záruky matkou sťažovateľa, a to vzhľadom
na už spomínanú tendenciu sťažovateľa nerešpektovať zákon v súbehu so skutočnosťou,
že rodičia sťažovateľa na neho dosiaľ nemali výchovný vplyv.
38. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté uznesenie krajského súdu potrebné
považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo a nevyvoláva žiadne
pochybnosti o správnosti prijatých záverov a nejaví známky arbitrárnosti. Ústavný súd
konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby bola u sťažovateľa v čase vydania
napadnutého uznesenia krajského súdu daná skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi.
Krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli podkladom pre prijatie záveru
o nevyhnutnosti zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd je presvedčený, že tieto
dôvody boli jednoznačné a konkrétne, a nedomnieva sa, že by závery krajského súdu
vyznievali v tomto smere abstraktne. Krajský súd skutočnosti svedčiace za sťažovateľovu
väzbu dostatočne špecifikoval. Podľa názoru ústavného súdu je odvolanie sa na „konflikty
sťažovateľa so zákonom“ v priestupkovej a trestnej rovine, spáchanie skutku, z ktorého
je sťažovateľ obžalovaný, v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, ako aj absenciu
stáleho príjmu dostatočným dôvodom trvania preventívnej väzby sťažovateľa podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
39. Pokiaľ ide o poukázanie sťažovateľa na to, že väzba v trvaní viac ako jedného
roka je dlhodobá, ústavný súd mu dáva za pravdu, no zároveň dodáva, že u sťažovateľa boli
okrem skutočností odôvodňujúcich predpoklad, že sa skutku dopustil, už od času vzatia
do väzby prítomné aj okolnosti spočívajúce v jeho podmienečnom odsúdení
a priestupkových deliktoch.
40. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd nedomnieva, že by skutkové
alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. Z toho
dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom
podanú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv
„na osobnú slobodu, trvania väzby na základe zákonných dôvodov a na čas vzatia do väzby
ustanovený zákonom“, ako aj „v súvislosti s neodôvodnením výrokov o alternatívnej
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby“ podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
41. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na „prejednanie väzobnej veci
v primeranej lehote podľa... čl. 5 ods. 3 Dohovoru“ ústavný súd poukazuje na vyjadrenie
krajského súdu v jeho napadnutom uznesení: „Z vyššie uvedeného prehľadu mal sťažnostný
súd preukázané, že o väzbe obžalovaného sa koná priebežne v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia.
Krajský súd po splnení prieskumnej povinnosti vyplývajúcej mu z vyššie citovaného
ustanovenia § 192 odsek 1 Trestného poriadku v prvom rade konštatuje, že okresný súd
postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, keď po podaní obžaloby určil
termín neverejného zasadnutia na ktorom vypočul obžalovaného a posúdil argumenty
obhajcu ako aj prokuratúry a dospel k správnym záverom o tom, že dôvody väzby
u obžalovaného i v tomto štádiu konania teda po podaní obžaloby podľa § 71 odsek 1
písm. c/ Trestného poriadku naďalej trvajú.“
42. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi krajského súdu, že konanie o väzbe
sa nevyznačovalo prieťahmi a konalo sa v ňom urýchlene a koncentrovane zo strany
okresného súdu, ako aj krajského súdu.
43. Pokiaľ ide o trestné konanie vo veci samej, vytkol krajský súd okresnému súdu,
že „... odvolací sú považuje za potrebné vytknúť okresnému súdu, že pojednávanie v danej
trestnej veci dňa 15.08.2018 bolo odročené za účelom vykonania ďalšieho dokazovania
na termín 28.11.2018, takmer o tri mesiace (viac ako 3 mesiace, pozn.), čo je vo väzobných
veciach neprípustné.
V zmysle § 2 ods. 6 veta druhá Trestného poriadku väzobné veci sú povinné
vybavovať prednostne a urýchlene. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto
povinností orgány činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.
Citované zákonné ustanovenie zakotvuje zásadu prednostného a urýchleného
vybavovania väzobných vecí, z ktorých vyplýva povinnosť súdu vo veciach, v ktorých
je obžalovaný stíhaný väzobne, konať a rozhodovať prednostne pred vecami, v ktorých
sú obžalovaní na slobode.
... odvolací súd uvádza, že vytyčovať termín hlavného pojednávania o takmer tri
mesiace (viac ako 3 mesiace – pozn. ústavného súdu) je v rozpore s uvedenou základnou
zásadou trestného konania... t. j. so zásadou vybavovať väzobné veci urýchlene
a prednostne. Preto okresný súd bude ďalej povinný konať v danej veci prednostne a to
vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný sa nachádza vo väzbe...“.
44. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi krajského súdu o pochybení okresného
súdu v rámci jeho povinnosti konať v konaní vo veci samej prednostne a urýchlene,
no keďže bol okresný súd s touto výčitkou oboznámený a bolo mu krajským súdom uložené
konať vo veci samej urýchlene, nepovažuje ústavný súd tento exces za natoľko závažný,
aby z neho bolo možné vyvodiť porušenie práva na osobnú slobodu.
45. Z toho dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta
sťažovateľom podanú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho práva
„na prejednanie väzobnej veci v primeranej lehote“ podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
46. Ústavný súd podotýka, že keďže bol sťažovateľ 28. novembra 2018 prepustený
z väzby a stav obmedzenia jeho osobnej slobody netrvá, jeho požiadavka v petite, aby
ústavný súd prikázal okresnému súdu neodkladne ho prepustiť z väzby je bezpredmetná.
47. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018