Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 592/2018
PDF · 291.59 KB
No categories available
II. ÚS 592/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o.,
Družstevná 8, Komárno, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou,
advokátska kancelária, Nám. M. R. Štefánika 6, Komárno, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 9/2016
z 25. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o., Družstevná 8, Komárno
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a „práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy“ rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 9/2016 z 25. januára 2018
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka uviedla, že svojím rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 9/2016 z 25. januára 2018
najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
14 S 95/2014-115 z 9. septembra 2015, ktorým bola žaloba, ktorou sa sťažovateľka
domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia č. 1100305/1/188080/2014/5057 z 15. apríla
2014 vydaného žalovaným Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej aj
„finančné riaditeľstvo“), ako aj preskúmania a zrušenia dodatočného platobného výmeru
č. 9410402/5/43626/14/Rig z 8. januára 2014 vydaného Daňovým úradom Nitra, pobočkou
Komárno (ďalej aj „daňový úrad“, spolu s finančným riaditeľstvom ďalej aj „daňové
orgány“), zamietnutá. Týmto výmerom daňový úrad na základe výsledku daňovej kontroly
zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani
z pridanej hodnoty žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2011
v sume 18 918,33 € a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 1 062,27 €. Finančné
riaditeľstvo v rámci odvolacieho konania tento dodatočný platobný výmer potvrdilo.
Dôvodom nepriznania nadmerného odpočtu za predmetné zdaňovacie obdobie
a dodatočného určenia daňovej povinnosti bolo daňovými orgánmi konštatované porušenie
§ 43 ods. 1 až 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
do 30. novembra 2011 žalobcom, keď tento nepreukázal splnenie podmienok oslobodenia
od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 cit. zákona (išlo
o dodanie tovaru do Maďarska). Prevzatie tovaru maďarským odberateľom nebolo uznané
vzhľadom na zistenie, že tento subjekt má fiktívne sídlo, jeho predmet činnosti nezahŕňa
predmetný tovar, subjekt nikdy neplatil daň ani nepriznal obchodovanie v predmetnom
období. Preprava a prevzatie tovaru spoločnosťou maďarským prepravcom neboli
preukázané riadne účtovnými dokladmi. Z uvedených dôvodov finančné riaditeľstvo
v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 v spojení s § 165b ods. l zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov vydaný dodatočný platobný výmer potvrdilo.
Najvyšší súd dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.
Sťažovateľka svoju sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu podanú ústavnému
súdu odôvodnila tým, že „napadnutý rozsudok trpí vadami, ktoré ho robia nezákonným.
Predovšetkým sa súd nevysporiadal s otázkou rovnakého postavenie strán, keď prihliadol
len na dôkazy predkladané správcom dane a odmietol hodnotiť dôkazy sťažovateľa.
Sťažovateľ už v konaní pred krajským súdom poukazoval na tento stav, že v rámci daňového
konania neboli vykonané dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu...
Správca dane nijakým zákonným spôsobom nepreukázal, prečo odoprel nárok
sťažovateľa na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2011 a prečo
nevykonal daňovú kontrolu v stanovenej lehote. Takýto postup nemožno hodnotiť inak ako
nezákonný...
Daňová kontrola začala dňa 21.09.2011. Správca dane prerušil daňovú kontrolu
súčinnosťou od 10.11.2011 rozhodnutím č. 621/32067841/11/ Bed z 28.10.2011 a túto
kontrolu nechal prerušenú do 13.04.2012. Došlo k nezákonnému prerušeniu, keď toto
rozhodnutie nebolo doručené , ktorá bola v tomto čase
splnomocnenou zástupkyňou spoločnosti MARIOL KN s.r.o. Plnomocenstvo
bolo správcovi dane doručené dňa 07.11.2011, teda k zákonnému
prerušeniu kontroly dôjsť nemohlo.
K druhému prerušeniu daňovej kontroly v danej veci došlo na základe rozhodnutia
o prerušení daňovej kontroly č. 9410401/1082671/2012 zo dňa 20.06.2012, pričom sa
daňová kontrola prerušila od 26.06.2012, avšak žiadosť o poskytnutie informácii v rámci
medzinárodnej výmeny informácií bola odoslaná až 07.08.2012. Sťažovateľ má za to, že
dôvody pre ktoré sa kontrola prerušila začali plynúť až 07.08.2012, kedy bola odoslaná
žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii na odberateľa BAU OIL Kft... lehota
na vykonanie daňovej kontroly uplynula a preto jej ďalšie pokračovanie po tejto lehote bolo
nezákonné. Tak v zmysle Nálezu III. ÚS 24/2010-57 ako aj rozhodovacej činnosti NS SR je
pokračovanie v daňovej kontrole po uplynutí zákonnej lehoty nezákonným zásahom,
na ktorý sa musí prihliadať bez ohľadu na to, či sa daňový subjekt domáhal v konaní práva
proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Takýto Protokol z daňovej kontroly pri
nerešpektovaní maximálnej dĺžky jej trvania má povahu nezákonného dôkazu. Ak konečné
rozhodnutie vychádza z takéhoto dôkazu, trpí vadou nezákonnosti.“.
Sťažovateľka poukázala aj na nedostatočne zistený skutkový stav v rámci daňového
konania, ktorý viedol k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Nesprávny postup daňových
orgánov oboch stupňov mal za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Najvyšší
súd potvrdil rozsudok krajského súdu a v podstate sa stotožnil s dôvodmi daňových orgánov
i krajského súdu. V dôvodoch svojho rozsudku sa s námietkami sťažovateľky vysporiadal
v rozpore s ich skutočným obsahom. Dôkazy boli podľa sťažovateľky vykonané v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, teda na ne nebolo možné prihliadať. Z toho
dôvodu a tiež z toho, že sa najvyšší súd, krajský súd a daňové orgány dôsledne nezaoberali
nedodržaním lehoty na vykonanie daňovej kontroly a nevrátením nadmerného odpočtu
v zákonom stanovenej lehote vrátane nezákonného prerušenia daňovej kontroly,
sťažovateľka považuje rozsudok najvyššieho súdu za svojvoľný a arbitrárny.
Sťažovateľka konaniu, ktoré predchádzalo rozhodnutiam v jej daňovej veci, vyčíta,
že sa daňové orgány, krajský súd ani najvyšší súd „účinne nezaoberali námietkami,
argumentami a dôkaznými návrhmi strán“ tak, aby bolo naplnené jej právo na spravodlivé
konanie a právo na súdnu ochranu.
Súdy a daňové orgány si bez vykonania riadneho dokazovania osvojili záver
o spochybniteľnosti dodania tovaru do iného členského štátu Európskej únie, neuznali
medzinárodné náložné listy a dodacie listy deklarujúce dodanie tovaru, „čím sťažovateľovi
odňali základné procesné právo ako účastníka daňového konania a to právo na úzku
súčinnosť a spoluprácu a zákonný postup, určené v ustanoveniach § 2 ods.1,2 a 8, § 15
ods.5 písm. d/ a § 29 ods.4 zákona č. 511/1992 Z. b. o správe daní a poplatkov v znení
zmien a doplnkov. Týmto bolo porušené aj ústavné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR“.
Sťažovateľka akcentovala, že „pre daňovú oblasť je vo vzťahu k právu
na spravodlivé súdne konanie najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt nesmie byť
v ktorejkoľvek fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený, či obmedzený
v uplatnení svojich procesných práv...“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa - spoločnosti MARIOL KN s.r.o... Komárno... na súdnu ochranu
podľa čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov konania podľa čl.47
ods.3 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl.48 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2018
v konaní vedenom pod sp. zn. 8Sžf/9/2016 bolo porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2018 v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžf/9/2016 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Spoločnosti MARIOL KN s.r.o... Komárno... sa priznáva náhrada trov konania
na trovách právneho zastupovania v sume 390,50 €, t.j. za dva úkony právnej pomoci...
ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky... povinný zaplatiť právnej zástupkyni
sťažovateľa JUDr. Lívii Kňažikovej... Komárno, na účet... a to v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol: «... V rámci
súdneho prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí krajský súd vyhodnotil námietky
napádajúce nezákonný postup v rámci daňovej kontroly, nedodržanie zákonnej lehoty na jej
vykonanie, nedostatočne zistený skutkový stav, porušenie práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote a nezákonný postup v daňovom konaní podľa neúčinného právneho
predpisu a pred nepríslušným daňovým orgánom.
Namietaný postup správcu dane v súvislosti so spracovaním výsledkov daňovej
kontroly do protokolu a následným vypracovávaním jeho dodatku na základe vyjadrenia
žalobcu krajský súd vyhodnotil ako súladný s právnou úpravou podľa § 15 ods. 10 zákona
o správe daní. Správca dane sa vysporiadal s námietkami žalobcu k protokolu tým, že
uviedol vyhodnotenie predmetných námietok v dodatku k protokolu, s ktorým oboznámil
žalobcu pri prerokovaní protokolu. Podľa krajského súdu zákon o správe daní pre
vyhodnotenie námietok k protokolu z daňovej kontroly nestanovuje rovnaký režim ako pre
vypracovanie protokolu.
K prekročeniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly a z toho plynúcej námietky
nezákonne získaných dôkazov potrebných pre rozhodnutie krajský súd z administratívneho
spisu rekapituloval, že predmetná daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia
zo dňa 5.9.2011, pričom v obdobiach 10.11.2011 - 13.4.2012, 26.6.2012 - 2.1.2013
a 15.4.2013 - 18.10.2013 bola v súlade s ustanovením § 25a zákona o správe daní
prerušená a pokračovala až dňa 3.1.2014, kedy bola ukončená prerokovaním protokolu.
Na základe uvedených skutočností lehota na vykonanie daňovej kontroly v dobe počínajúc
oznámením prerušenia konania a končiac oznámením odpadnutia dôvodov jeho prerušenia
neplynuli, a teda daňová kontrola bola skončená v lehote dvanástich mesiacov, predĺženej
zákonným spôsobom...
Ďalej krajský súd z obsahu administratívneho spisu vyhodnotil, že s prihliadnutím
na prebiehajúce zmeny v štruktúre daňových orgánov v zmysle zákona č. 332/2011 Z. z.
vo veci konali príslušné daňové orgány.
Namietanú nesprávnu aplikáciu procesného právneho predpisu krajský súd v rámci
súdneho prieskumu nezistil a uviedol, že daňové konanie začaté dňa 21.9.2011 sa
do 31.12.2011 riadilo právnou úpravou zákona č. 511/1992 Zb. ako všeobecného predpisu
upravujúceho daňové konanie. Po nadobudnutí účinnosti čl. I. daňového poriadku, dňom
1.1.2012, do nadobudnutia účinnosti § 165b daňového poriadku dňom 30.12.2012 sa
daňové konanie právoplatne neukončené pred účinnosťou daňového poriadku, s výnimkou
ukladania sankcií podľa priaznivejšej neskoršej právnej úpravy (§ 165 ods. 1), daňová
kontrola (§ 165 ods. 2) aj vyrubovacie konanie (§ 165 ods. 3) riadili právnou úpravou
zákona o správe daní.
V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že „Dňa 30.12.2012 nadobudlo platnosť a účinnosť
ustanovenie § 165b daňového poriadku, v zmysle ods. 1, ktorého došlo k zmene právneho
predpisu upravujúceho vedenie (celého) daňového konania pozostávajúceho z daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania na daňový poriadok. Ustanovenie ods. 2 výslovne
vylučuje použitie „doterajších predpisov“ (s odkazom na § 165 ods. 1) na celé daňové
konanie začaté a neukončené právoplatne pred nadobudnutím účinnosti daňového
poriadku. Na druhej strane ust. § 165b) daňového poriadku na rozdiel od § 165 neobsahuje
duplicitnú úpravu procesného predpisu pre jednotlivé štádiá daňového konania
(vyrubovacie konanie a daňová kontrola), ani nevylučuje aplikáciu ust. § 165 ods. 4 a 5
daňového poriadku, čo môže viesť k záveru, že aj po nadobudnutí účinnosti zákona č.
440/2012 Z. z., ktorým bolo do daňového poriadku zakomponované ust. § 165b daňového
poriadku, sa výkon daňovej kontroly a vyrubovacie konanie v daňových konaniach začatých
podľa zákona č. 511/1992 Zb. riadi vzhľadom na platnú právnu úpravu § 165 ods. 4 a 5,
zákonom č. 511/1992 Zb. Takýto výklad však podľa názoru krajského súdu nekorešponduje
s logikou vylúčenia aplikácie zákona č. 511/1992 Zb. v zmysle § 165b ods. 1 daňového
poriadku zo všetkých prípadov konania a rozhodovania, s výnimkou ukladania sankcií v
stanovených prípadoch. Je zrejmé, v rozpore s účelom novely zák. č. 440/2012 Z. z.
zákonodarca pre prípady rozhodovania po 30.12.2012 opomenul vylúčiť aplikovateľnosť
úpravy § 165 ods. 4 a 5 daňového poriadku. Je teda dôvodné po 30.12.2012 vyžadovať od
daňových orgánov aplikáciu právnej úpravy daňového poriadku aj na neskončené konania
začaté za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. Na druhej strane treba význam tohto záveru
skúmať v nadväznosti na obsah žalobného návrhu podaného v zmysle § 247 OSP obsahovou
náležitosťou, ktorého je aj tvrdenie, že v dôsledku tvrdeného nezákonného postupu
(nesprávna aplikácia daňového procesného predpisu) došlo k ukráteniu žalobcu na jeho
právach, pričom nepostačuje všeobecné tvrdenie, že uvedeným postupom bol porušený
zákon. V žalobných dôvodoch, str. 8 absentuje akékoľvek konkretizovanie tvrdenej ujmy,
žalobca iba konštatuje, že ak súd považuje daňovú kontrolu za zákonne ukončenú dňom
prerokovania Protokolu, mal žalovaný v odvolacom konaní postupovať v zmysle Daňového
poriadku. S prihliadnutím na vyššie uvedený nedostatok obsahových náležitostí žalobného
návrhu, ako aj ust. § 250i ods. 3 OSP súd nepovažuje vyššie uvedenú skutočnosť za dôvod
na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Námietky žalobcu ohľadne rozsahu vykonaného dokazovania a nesprávneho
vyhodnotenia získaných dôkazov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné... Žalobca bol
v danom prípade v situácii, keď výsledky vykonaného dokazovania za zdaňovacie obdobie
jún 2011 nepotvrdili dôvodnosť uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
vzniknutého uplatnením práva na odpočítanie dane z tovarov a služieb kúpených v tuzemsku
a dodaním z tuzemska do iného členského štátu EÚ.
Za rozhodujúcu skutočnosť v jednotlivých prípadoch krajský súd považoval
nesplnenie podmienok pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH
v deklarovanom rozsahu, nakoľko v konaní predkladané doklady boli vyhodnotené ako
nedostačujúce a nepreukazné. Predložené prepravné doklady neobsahovali zákonom
požadované náležitosti. Nie je možné zohľadniť tvrdenie, že dodávky zo spoločnosti HBL,
s.r.o., prevzaté tvrdeným odberateľom žalobcu, sú spôsobilé preukázať plnenie zo strany
žalobcu. Za dostačujúci dôkaz nie je možné považovať ani finančné transakcie dostatočnej
identifikácie. Tvrdené sporné dodania tovaru sa nepodarili dokázať ani prostredníctvom
medzinárodného zisťovania informácií, pričom nemožno podľa krajského súdu opomenúť,
že toto dokazovanie, ktoré bolo dôvodom prerušenia konania a podľa žalobcu aj
prekročenia najvyššej prípustnej doby trvania daňovej kontroly, bolo vedené v záujme
a v prospech žalobcu. K žalobcom navrhovanému vykonaniu dôkazov krajský súd
konštatoval, že nie je žiaden logický dôvod predpokladať, že výsluch osôb navrhovaných
žalobcom, by boli spôsobilé zvrátiť vyslovené právne závery...
Vzhľadom k tomu, že žalobca namietal nedodržanie postupu podľa § 79 zákona
o DPH až v podanom odvolaní, odvolací súd sa s prihliadnutím na koncentračnú zásadu
ovládajúcu súdny prieskum zákonnosti správnych rozhodnutí s touto odvolacou námietkou
nezaoberal.
Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu vzťahujúcu sa k nesprávnemu procesnému
postupu správcu dane v priebehu daňovej kontroly v súvislosti s prerokovaním protokolu
o jej výsledku spolu s jej dodatkom, vrátane prekročenia lehoty na jej vykonanie z dôvodu
plynutia lehoty počas prerušenia jej výkonu z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny
informácií, s touto sa odvolací súd nestotožňuje.
V kontexte zákonnej úpravy inštitútu prerokovania protokolu o výsledku daňovej
kontroly sa námietka napádajúca nedoručenie dodatku protokolu žalobcovi javí ako
zavádzajúca obrana pod ťarchou kontrolných zistení spochybňujúcich žalobcom
deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru odberateľovi do Maďarskej republiky.
Zákonodarca doručovanie dodatku k protokolu osobitne neupravil, zo zákona nevyplýva
potreba analogického postupu na jeho doručenia ako pri doručovaní protokolu podľa § 15
ods. 10 zákona o správe daní. Práve naopak, dodatok k protokolu je vysporiadanie sa
správcu dane s vyjadrením daňového subjektu k výsledkom daňovej kontroly uvedeným
v protokole ešte pred jeho prerokovaním, pričom tento dodatok je súčasťou protokolu, ktorý
je predmetom osobného prerokovania oboma zúčastnenými stranami - daňovým orgánom
a kontrolovaným daňovým subjektom. V preskúmavanom administratívnom procese sa tak
udialo dňa 3.1.2014, čo vyplýva z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní, ktorého
predmetom bolo záverečné prerokovanie protokolu č. 9410401/5/5204586/13/Bed zo dňa
20.11.2013 a jeho dodatku č. 1 zo dňa 19.12.2013. V tejto súvislosti odvolací súd prihliada
na skutočnosť, že žalobca pri tomto procesnom úkone nevzniesol žiadne námietky na postup
správcu dane a predmetnú zápisnicu a protokol spolu s jeho dodatkom č. 1 bez výhrad
podpísal...
V súvislosti s námietkou žalobcu napádajúcou prerušenie výkonu daňovej kontroly
správcom dane, v nadväznosti na prekročenie zákonnej lehoty na jej vykonanie, odvolací
súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane prerušil výkon daňovej
kontroly v súlade s § 25a zákona o správe daní v spojení s § 15 ods. 16 citovaného zákona,
podľa ktorého sa na výkon daňovej kontroly primerane použijú ustanovenia prvej časti
zákona o správe daní, do ktorej možno zaradiť aj inštitút prerušenia konania. Primeranosť
použitia tohto inštitútu neznamená, že správca dane nemôže vykonávať v súvislosti
s naplnením účelu správy daní úkony, ktoré sú pre správu daní potrebné a nevyhnutné (§ 1a
zákona o správe daní).
... Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupoval do súkromnej autonómie
žalobcu, neuplatňoval voči nemu svoje práva, ani nepožadoval od neho plnenie povinností
vyplývajúce mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly. Naopak, vzhľadom na dôvodné
podozrenie o fiktívnosti žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do
iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH, správca dane plnil svoje úlohy
vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t. j. využitím medzinárodnej
výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Bola to
legitímna činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície dostali
informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru. Išlo o spontánnu výmenu
informácií, uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra
2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010
zo 7. októbra 2010 prepracované znenie, ďalej len „Nariadenie Rady“).
Medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním
intrakomunitárnych obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi maďarskej
daňovej správy a daňovými orgánmi slovenskej daňovej správy spolupracujúcimi
na základe vyššie uvedeného Nariadenia Rady, ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo
uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Toto svojím obsahom napĺňa účel stanoviť
pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských štátov, aby
spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri
uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri
transakciách v rámci Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1
Nariadenia Rady).
Na základe obsahu administratívneho spisu je možné vyhodnotiť, že jednotlivé
procesné úkony zo strany správcu dane v rámci vykonávaného dokazovania prebiehali
v časovom slede bez zbytočných prieťahov, taktiež po ukončení prerušenia výkonu daňovej
kontroly. Zároveň je potrebné prihliadnuť na nevyhnutnosť preverenia skutočného dodania
tovaru registrovanému platiteľovi na DPH v inom členskom štáte EÚ.
Z vyššie uvedených dôvodov nemožno ako dôvodnú akceptovať námietku žalobcu
o nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na vykonanie predmetnej daňovej kontroly, ktorá
je postavená na argumentácii nemožnosti prerušenia výkonu daňovej kontroly s účinkom
spočívania lehoty na jej vykonanie...
Ak predmetná daňová kontrola začala dňa 21.9.2011 a bola ukončená prerokovaním
protokolu o jej výsledku dňa 3.1.2014 a nasledujúci deň začalo vyrubovacie konanie
podľa § 44 zákona o správe daní (§ 15 ods. 13 a ods. 14 in fine zákona o správe daní),
a teda išlo o vyrubovacie konanie na základe daňovej kontroly začatej a neukončenej
pred účinnosťou daňového poriadku, možno konštatovať, že správca dane na daňovú
kontrolu a zákonodarcom vymienený úsek daňového konania - vyrubovacie konanie (§ 165
ods. 5 daňového poriadku) aplikoval správny procesný predpis - zákon č. 511/1992 Zb.
Keďže na odvolacie konanie, výsledkom ktorého je žalobou napadnuté rozhodnutie
žalovaného zo dňa 15.4.2014, sa osobitná úprava prechodných ustanovení § 165 ods. 4 a 5
daňového poriadku nevzťahuje, žalovaný správne toto daňové konanie druhého stupňa
viedol podľa ustanovení daňového poriadku, ktorý sa na toto konanie v zmysle prechodného
ustanovenia § 165b ods. 1 daňového poriadku aplikoval...
Predmetnú daňovú kontrolu u žalobcu, ktorý v jej priebehu zmenil sídlo z Komárna
do Šale (v auguste 2012), vykonal Daňový úrad Nitra (do 31.12.2011, pred uskutočnením
zmeny štruktúry finančných orgánov, Daňový úrad Komárno, teraz pobočka Daňového
úradu Nitra), a tento bol v danom prípade podľa § 3 ods. 12 zákona o správe daní príslušný
vo vyrubovacom konaní za kontrolované zdaňovacie obdobie. Preto neobstojí námietka
žalobcu o postúpení jeho odvolania odvolaciemu orgánu miestne nepríslušným správcom
dane...
K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu odvolací súd
uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu
a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností... Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných
rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa s návrhom žalobcu na doplnenie
dokazovania vysporiadali a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania
vo svetle už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.
Ak v danom prípade rozhodujúcou skutočnosťou ovplyvňujúcou určenie žalobcom
priznanej dane bolo ním uvedené oslobodenie od DPH z dôvodu deklarovaného
uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu dodaním tovaru dodávateľovi registrovanému
na DPH v Maďarskej republike, bolo v rámci preukazovania oprávnenosti jeho nároku
podstatnou skutočnosťou preveriť základné atribúty určujúce podmienky oslobodenia
od dane, ktorým je jednoznačne uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru do iného
členského štátu (§ 43 ods. 1, ods. 5 písm. a/, ods. 8 zákona o DPH). Túto je podľa zákona
o DPH povinný preukázať platiteľ dodávajúci tovar do iného členského štátu, a to bez
ohľadu na jeho dobromyseľnosť alebo prípadnú neobozretnosť pri výbere spoľahlivých
obchodných partnerov čo do osoby odberateľa v členskom štáte alebo prepravcu tovaru.
Z preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov vyplýva, že tieto
za rozhodujúcu skutočnosť v súvislosti s overením oprávnenosti uplatnenia oslobodenia
od dane v danom prípade považovali preverenie reálneho základu deklarovanej prepravy
predmetného tovaru, vyplývajúceho zo sporných faktúr vystavených žalobcom pre
odberateľa BAU-OIL Kft, Nyíregyháza, Maďarsko, do iného členského štátu Európskej
únie. Správca dane ako podstatný dôkaz preveroval žalobcom predložené a obsahovo
neúplné prepravné doklady - nákladné listy, ktoré mali preukázať, že tovar bol prepravený
inou osobou, PEBOR Kft. zo Slovenskej republiky do Maďarskej republiky.
Tento postup s prihliadnutím na dôkaznú povinnosť žalobcu vyplývajúcu mu
z ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH v spojení s § 29 ods. 8 zákona o správe daní,
ako podmienku oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu,
sa javí ako správny.
Zároveň možno na základe obsahu administratívneho spisu a odôvodnenia
preskúmavaných rozhodnutí konštatovať, že výsledky dokazovania zamerané
na potvrdenie reálneho základu medzinárodného náložného listu, dodacích listov
preverených u deklarovaného prepravcu tovaru, spochybnili vierohodnosť žalobcom
predkladaných listinných dokladov, požadovaných § 43 ods. 5 písm. a/ a písm. d/ zákona
o DPH na preukázanie uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu oslobodeného od dane,
nakoľko ani na jednom nie je potvrdený príjem dodávaného tovaru kupujúcim.
Vzhľadom na okolnosti prípadu, ako i výsledky vykonaného dokazovania vyplývajúce
z obsahu administratívneho spisu, nemožno prisvedčiť obrane žalobcu spočívajúcej len
v poukaze na neprimeraný prenos dôkazného bremena na jeho osobu, či v dodatočne
uplatňovaných námietkach proti procesným pochybeniam. V danom prípade je spochybnené
predovšetkým samotné dodanie tovaru do členského štátu EÚ, ako podstatného atribútu
intrakomunitárneho obchodu oslobodeného od dane podľa § 43 zákona o DPH
a v nadväznosti na, aj právo na žalobcom uplatnený nadmerný odpočet za kontrolované
zdaňovacie obdobie...
Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho
povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolností týkajúcich sa prepravy predmetného tovaru na územie
Maďarskej republiky urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia
a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovmu predloženému daňovému dokladu
vo svetle kontrolných zistení, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ
neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení do členského
štátu, na základe ktorých žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2011
uviedol dodanie tovaru oslobodené od dane podľa § 43 zákona o DPH, ako i pochybnosti
o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným rozhodnutím (postupom) orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
IV. ÚS 66/02, II. ÚS 17/05 III. ÚS 155/09, II. ÚS 66/2011).
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu
však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory
všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,
ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy
(II. ÚS 54/02), ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 2
ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 9/2016 z 25. januára 2018.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie
v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených
právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).
Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len
v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu
oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí
byť nezávislý a nestranný.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená
nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný a aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného
pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný
súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04).
V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberal tvrdením sťažovateľky, že rozsudkom
najvyššieho súdu došlo k zásahu do označených práv, pretože sa podľa sťažovateľky
najvyšší súd nevysporiadal s otázkou rovnakého postavenia strán, keď prihliadol len
na dôkazy predkladané daňovým úradom, dôsledne nezaoberal nedodržaním lehoty
na vykonanie daňovej kontroly a nevrátením nadmerného odpočtu v zákonom stanovenej
lehote vrátane nezákonného prerušenia daňovej kontroly, čím nebol dostatočne preukázaný
skutkový stav, a prihliadal na dôkazy, ktoré boli vykonané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi.
Ústavný súd sa po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky. Naopak, preskúmaním napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že sa najvyšší súd podrobne vysporiadal
so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľky a spôsob, akým tak urobil, nemožno
považovať za taký, ktorý by signalizoval zásah do jej základných práv, ktorých porušenie
v sťažnosti tvrdí. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľne uviedol
dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 S 95/2014 z 9. septembra
2015. Vysporiadal sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto
ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce
a ústavne relevantné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou, o ktorý ale v prípade sťažovateľky nejde.
Na základe uvedených záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018