Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 592/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o.,

Družstevná 8, Komárno, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou,

advokátska kancelária, Nám. M. R. Štefánika 6, Komárno, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného

Slovenskej republiky a základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o., Družstevná 8, Komárno

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“),

základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného a „práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného “ rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. januára 2018

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka uviedla, že svojím rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2018

najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-115 z 9. septembra 2015, ktorým bola žaloba, ktorou sa sťažovateľka

domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia č. 1100305/1/188080/2014/5057 z 15. apríla

2014 vydaného žalovaným Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej aj

„finančné riaditeľstvo“), ako aj preskúmania a zrušenia dodatočného platobného výmeru

č. 9410402/5/43626/14/Rig z 8. januára 2014 vydaného Daňovým úradom Nitra, pobočkou

Komárno (ďalej aj „daňový úrad“, spolu s finančným riaditeľstvom ďalej aj „daňové

orgány“), zamietnutá. Týmto výmerom daňový úrad na základe výsledku daňovej kontroly

zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani

z pridanej hodnoty žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2011

v sume 18 918,33 € a vyrubil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 1 062,27 €. Finančné

riaditeľstvo v rámci odvolacieho konania tento dodatočný platobný výmer potvrdilo.

Dôvodom nepriznania nadmerného odpočtu za predmetné zdaňovacie obdobie

a dodatočného určenia daňovej povinnosti bolo daňovými orgánmi konštatované porušenie

až 5 o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

do 30. novembra 2011 žalobcom, keď tento nepreukázal splnenie podmienok oslobodenia

od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 cit. zákona (išlo

o dodanie tovaru do Maďarska). Prevzatie tovaru maďarským odberateľom nebolo uznané

vzhľadom na zistenie, že tento subjekt má fiktívne sídlo, jeho predmet činnosti nezahŕňa

predmetný tovar, subjekt nikdy neplatil daň ani nepriznal obchodovanie v predmetnom

období. Preprava a prevzatie tovaru spoločnosťou maďarským prepravcom neboli

preukázané riadne účtovnými dokladmi. Z uvedených dôvodov finančné riaditeľstvo

v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 v spojení s § 165b ods. l zákona

č. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov vydaný dodatočný platobný výmer potvrdilo.

Najvyšší súd dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Sťažovateľka svoju sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu podanú ústavnému

súdu odôvodnila tým, že „napadnutý rozsudok trpí vadami, ktoré ho robia nezákonným.

Predovšetkým sa súd nevysporiadal s otázkou rovnakého postavenie strán, keď prihliadol

len na dôkazy predkladané správcom dane a odmietol hodnotiť dôkazy sťažovateľa.

Sťažovateľ už v konaní pred krajským súdom poukazoval na tento stav, že v rámci daňového

konania neboli vykonané dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu...

Správca dane nijakým zákonným spôsobom nepreukázal, prečo odoprel nárok

sťažovateľa na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2011 a prečo

nevykonal daňovú kontrolu v stanovenej lehote. Takýto postup nemožno hodnotiť inak ako

nezákonný...

Daňová kontrola začala dňa 21.09.2011. Správca dane prerušil daňovú kontrolu

súčinnosťou od 10.11.2011 rozhodnutím č. 621/32067841/11/ Bed z 28.10.2011 a túto

kontrolu nechal prerušenú do 13.04.2012. Došlo k nezákonnému prerušeniu, keď toto

rozhodnutie nebolo doručené , ktorá bola v tomto čase

splnomocnenou zástupkyňou spoločnosti MARIOL KN s.r.o. Plnomocenstvo

bolo správcovi dane doručené dňa 07.11.2011, teda k zákonnému

prerušeniu kontroly dôjsť nemohlo.

K druhému prerušeniu daňovej kontroly v danej veci došlo na základe rozhodnutia

o prerušení daňovej kontroly č. zo dňa 20.06.2012, pričom sa

daňová kontrola prerušila od 26.06.2012, avšak žiadosť o poskytnutie informácii v rámci

medzinárodnej výmeny informácií bola odoslaná až 07.08.2012. Sťažovateľ má za to, že

dôvody pre ktoré sa kontrola prerušila začali plynúť až 07.08.2012, kedy bola odoslaná

žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii na odberateľa BAU OIL Kft... lehota

na vykonanie daňovej kontroly uplynula a preto jej ďalšie pokračovanie po tejto lehote bolo

nezákonné. Tak v zmysle Nálezu -57 ako aj rozhodovacej činnosti NS SR je

pokračovanie v daňovej kontrole po uplynutí zákonnej lehoty nezákonným zásahom,

na ktorý sa musí prihliadať bez ohľadu na to, či sa daňový subjekt domáhal v konaní práva

proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Takýto Protokol z daňovej kontroly pri

nerešpektovaní maximálnej dĺžky jej trvania má povahu nezákonného dôkazu. Ak konečné

rozhodnutie vychádza z takéhoto dôkazu, trpí vadou nezákonnosti.“.

Sťažovateľka poukázala aj na nedostatočne zistený skutkový stav v rámci daňového

konania, ktorý viedol k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Nesprávny postup daňových

orgánov oboch stupňov mal za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Najvyšší

súd potvrdil rozsudok krajského súdu a v podstate sa stotožnil s dôvodmi daňových orgánov

i krajského súdu. V dôvodoch svojho rozsudku sa s námietkami sťažovateľky vysporiadal

v rozpore s ich skutočným obsahom. Dôkazy boli podľa sťažovateľky vykonané v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, teda na ne nebolo možné prihliadať. Z toho

dôvodu a tiež z toho, že sa najvyšší súd, krajský súd a daňové orgány dôsledne nezaoberali

nedodržaním lehoty na vykonanie daňovej kontroly a nevrátením nadmerného odpočtu

v zákonom stanovenej lehote vrátane nezákonného prerušenia daňovej kontroly,

sťažovateľka považuje rozsudok najvyššieho súdu za svojvoľný a arbitrárny.

Sťažovateľka konaniu, ktoré predchádzalo rozhodnutiam v jej daňovej veci, vyčíta,

že sa daňové orgány, krajský súd ani najvyšší súd „účinne nezaoberali námietkami,

argumentami a dôkaznými návrhmi strán“ tak, aby bolo naplnené jej právo na spravodlivé

konanie a právo na súdnu ochranu.

Súdy a daňové orgány si bez vykonania riadneho dokazovania osvojili záver

o spochybniteľnosti dodania tovaru do iného členského štátu Európskej únie, neuznali

medzinárodné náložné listy a dodacie listy deklarujúce dodanie tovaru, „čím sťažovateľovi

odňali základné procesné právo ako účastníka daňového konania a to právo na úzku

súčinnosť a spoluprácu a zákonný postup, určené v ustanoveniach § 2 ods.1,2 a 8, § 15

ods.5 písm. d/ a Z. b. o správe daní a poplatkov v znení

zmien a doplnkov. Týmto bolo porušené aj ústavné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

SR“.

Sťažovateľka akcentovala, že „pre daňovú oblasť je vo vzťahu k právu

na spravodlivé súdne konanie najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt nesmie byť

v ktorejkoľvek fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený, či obmedzený

v uplatnení svojich procesných práv...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa - spoločnosti MARIOL KN s.r.o... Komárno... na súdnu ochranu

podľa , na rovnosť účastníkov konania podľa

ods.3 a na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2018

v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2018 v konaní

vedenom pod sp. zn. sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti MARIOL KN s.r.o... Komárno... sa priznáva náhrada trov konania

na trovách právneho zastupovania v sume 390,50 €, t.j. za dva úkony právnej pomoci...

ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky... povinný zaplatiť právnej zástupkyni

sťažovateľa JUDr. Lívii Kňažikovej... Komárno, na účet... a to v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol: «... V rámci

súdneho prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí krajský súd vyhodnotil námietky

napádajúce nezákonný postup v rámci daňovej kontroly, nedodržanie zákonnej lehoty na jej

vykonanie, nedostatočne zistený skutkový stav, porušenie práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote a nezákonný postup v daňovom konaní podľa neúčinného právneho

predpisu a pred nepríslušným daňovým orgánom.

Namietaný postup správcu dane v súvislosti so spracovaním výsledkov daňovej

kontroly do protokolu a následným vypracovávaním jeho dodatku na základe vyjadrenia

žalobcu krajský súd vyhodnotil ako súladný s právnou úpravou podľa § 15 ods. 10 zákona

o správe daní. Správca dane sa vysporiadal s námietkami žalobcu k protokolu tým, že

uviedol vyhodnotenie predmetných námietok v dodatku k protokolu, s ktorým oboznámil

žalobcu pri prerokovaní protokolu. Podľa krajského súdu zákon o správe daní pre

vyhodnotenie námietok k protokolu z daňovej kontroly nestanovuje rovnaký režim ako pre

vypracovanie protokolu.

K prekročeniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly a z toho plynúcej námietky

nezákonne získaných dôkazov potrebných pre rozhodnutie krajský súd z administratívneho

spisu rekapituloval, že predmetná daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia

zo dňa 5.9.2011, pričom v obdobiach 10.11.2011 - 13.4.2012, 26.6.2012 - 2.1.2013

a 15.4.2013 - 18.10.2013 bola v súlade s ustanovením § 25a zákona o správe daní

prerušená a pokračovala až dňa 3.1.2014, kedy bola ukončená prerokovaním protokolu.

Na základe uvedených skutočností lehota na vykonanie daňovej kontroly v dobe počínajúc

oznámením prerušenia konania a končiac oznámením odpadnutia dôvodov jeho prerušenia

neplynuli, a teda daňová kontrola bola skončená v lehote dvanástich mesiacov, predĺženej

zákonným spôsobom...

Ďalej krajský súd z obsahu administratívneho spisu vyhodnotil, že s prihliadnutím

na prebiehajúce zmeny v štruktúre daňových orgánov v zmysle

vo veci konali príslušné daňové orgány.

Namietanú nesprávnu aplikáciu procesného právneho predpisu krajský súd v rámci

súdneho prieskumu nezistil a uviedol, že daňové konanie začaté dňa 21.9.2011 sa

do 31.12.2011 riadilo právnou úpravou ako všeobecného predpisu

upravujúceho daňové konanie. Po nadobudnutí účinnosti čl. I. daňového poriadku, dňom

1.1.2012, do nadobudnutia účinnosti § 165b daňového poriadku dňom 30.12.2012 sa

daňové konanie právoplatne neukončené pred účinnosťou daňového poriadku, s výnimkou

ukladania sankcií podľa priaznivejšej neskoršej právnej úpravy (§ 165 ods. 1), daňová

kontrola (§ 165 ods. 2) aj vyrubovacie konanie (§ 165 ods. 3) riadili právnou úpravou

zákona o správe daní.

V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že „Dňa 30.12.2012 nadobudlo platnosť a účinnosť

ustanovenie § 165b daňového poriadku, v zmysle ods. 1, ktorého došlo k zmene právneho

predpisu upravujúceho vedenie (celého) daňového konania pozostávajúceho z daňovej

kontroly a vyrubovacieho konania na daňový poriadok. Ustanovenie ods. 2 výslovne

vylučuje použitie „doterajších predpisov“ (s odkazom na § 165 ods. 1) na celé daňové

konanie začaté a neukončené právoplatne pred nadobudnutím účinnosti daňového

poriadku. Na druhej strane ust. § 165b) daňového poriadku na rozdiel od § 165 neobsahuje

duplicitnú úpravu procesného predpisu pre jednotlivé štádiá daňového konania

(vyrubovacie konanie a daňová kontrola), ani nevylučuje aplikáciu ust. § 165 ods. 4 a 5

daňového poriadku, čo môže viesť k záveru, že aj po nadobudnutí účinnosti zákona č.

, ktorým bolo do daňového poriadku zakomponované ust. daňového

poriadku, sa výkon daňovej kontroly a vyrubovacie konanie v daňových konaniach začatých

podľa riadi vzhľadom na platnú právnu úpravu a ,

Takýto výklad však podľa názoru krajského súdu nekorešponduje

s logikou vylúčenia aplikácie v zmysle daňového

poriadku zo všetkých prípadov konania a rozhodovania, s výnimkou ukladania sankcií v

stanovených prípadoch. Je zrejmé, v rozpore s účelom novely

zákonodarca pre prípady rozhodovania po 30.12.2012 opomenul vylúčiť aplikovateľnosť

úpravy § 165 ods. 4 a 5 daňového poriadku. Je teda dôvodné po 30.12.2012 vyžadovať od

daňových orgánov aplikáciu právnej úpravy daňového poriadku aj na neskončené konania

začaté za účinnosti Na druhej strane treba význam tohto záveru

skúmať v nadväznosti na obsah žalobného návrhu podaného v zmysle obsahovou

náležitosťou, ktorého je aj tvrdenie, že v dôsledku tvrdeného nezákonného postupu

(nesprávna aplikácia daňového procesného predpisu) došlo k ukráteniu žalobcu na jeho

právach, pričom nepostačuje všeobecné tvrdenie, že uvedeným postupom bol porušený

zákon. V žalobných dôvodoch, str. 8 absentuje akékoľvek konkretizovanie tvrdenej ujmy,

žalobca iba konštatuje, že ak súd považuje daňovú kontrolu za zákonne ukončenú dňom

prerokovania Protokolu, mal žalovaný v odvolacom konaní postupovať v zmysle Daňového

poriadku. S prihliadnutím na vyššie uvedený nedostatok obsahových náležitostí žalobného

návrhu, ako aj ust. súd nepovažuje vyššie uvedenú skutočnosť za dôvod

na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Námietky žalobcu ohľadne rozsahu vykonaného dokazovania a nesprávneho

vyhodnotenia získaných dôkazov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné... Žalobca bol

v danom prípade v situácii, keď výsledky vykonaného dokazovania za zdaňovacie obdobie

jún 2011 nepotvrdili dôvodnosť uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH

vzniknutého uplatnením práva na odpočítanie dane z tovarov a služieb kúpených v tuzemsku

a dodaním z tuzemska do iného členského štátu EÚ.

Za rozhodujúcu skutočnosť v jednotlivých prípadoch krajský súd považoval

nesplnenie podmienok pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH

v deklarovanom rozsahu, nakoľko v konaní predkladané doklady boli vyhodnotené ako

nedostačujúce a nepreukazné. Predložené prepravné doklady neobsahovali zákonom

požadované náležitosti. Nie je možné zohľadniť tvrdenie, že dodávky zo spoločnosti HBL,

s.r.o., prevzaté tvrdeným odberateľom žalobcu, sú spôsobilé preukázať plnenie zo strany

žalobcu. Za dostačujúci dôkaz nie je možné považovať ani finančné transakcie dostatočnej

identifikácie. Tvrdené sporné dodania tovaru sa nepodarili dokázať ani prostredníctvom

medzinárodného zisťovania informácií, pričom nemožno podľa krajského súdu opomenúť,

že toto dokazovanie, ktoré bolo dôvodom prerušenia konania a podľa žalobcu aj

prekročenia najvyššej prípustnej doby trvania daňovej kontroly, bolo vedené v záujme

a v prospech žalobcu. K žalobcom navrhovanému vykonaniu dôkazov krajský súd

konštatoval, že nie je žiaden logický dôvod predpokladať, že výsluch osôb navrhovaných

žalobcom, by boli spôsobilé zvrátiť vyslovené právne závery...

Vzhľadom k tomu, že žalobca namietal nedodržanie postupu podľa § 79 zákona

o DPH až v podanom odvolaní, odvolací súd sa s prihliadnutím na koncentračnú zásadu

ovládajúcu súdny prieskum zákonnosti správnych rozhodnutí s touto odvolacou námietkou

nezaoberal.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu vzťahujúcu sa k nesprávnemu procesnému

postupu správcu dane v priebehu daňovej kontroly v súvislosti s prerokovaním protokolu

o jej výsledku spolu s jej dodatkom, vrátane prekročenia lehoty na jej vykonanie z dôvodu

plynutia lehoty počas prerušenia jej výkonu z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny

informácií, s touto sa odvolací súd nestotožňuje.

V kontexte zákonnej úpravy inštitútu prerokovania protokolu o výsledku daňovej

kontroly sa námietka napádajúca nedoručenie dodatku protokolu žalobcovi javí ako

zavádzajúca obrana pod ťarchou kontrolných zistení spochybňujúcich žalobcom

deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru odberateľovi do Maďarskej republiky.

Zákonodarca doručovanie dodatku k protokolu osobitne neupravil, zo zákona nevyplýva

potreba analogického postupu na jeho doručenia ako pri doručovaní protokolu podľa § 15

ods. 10 zákona o správe daní. Práve naopak, dodatok k protokolu je vysporiadanie sa

správcu dane s vyjadrením daňového subjektu k výsledkom daňovej kontroly uvedeným

v protokole ešte pred jeho prerokovaním, pričom tento dodatok je súčasťou protokolu, ktorý

je predmetom osobného prerokovania oboma zúčastnenými stranami - daňovým orgánom

a kontrolovaným daňovým subjektom. V preskúmavanom administratívnom procese sa tak

udialo dňa 3.1.2014, čo vyplýva z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní, ktorého

predmetom bolo záverečné prerokovanie protokolu č. 9410401/5/5204586/13/Bed zo dňa

20.11.2013 a jeho dodatku č. 1 zo dňa 19.12.2013. V tejto súvislosti odvolací súd prihliada

na skutočnosť, že žalobca pri tomto procesnom úkone nevzniesol žiadne námietky na postup

správcu dane a predmetnú zápisnicu a protokol spolu s jeho dodatkom č. 1 bez výhrad

podpísal...

V súvislosti s námietkou žalobcu napádajúcou prerušenie výkonu daňovej kontroly

správcom dane, v nadväznosti na prekročenie zákonnej lehoty na jej vykonanie, odvolací

súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane prerušil výkon daňovej

kontroly v súlade s § 25a zákona o správe daní v spojení s § 15 ods. 16 citovaného zákona,

podľa ktorého sa na výkon daňovej kontroly primerane použijú ustanovenia prvej časti

zákona o správe daní, do ktorej možno zaradiť aj inštitút prerušenia konania. Primeranosť

použitia tohto inštitútu neznamená, že správca dane nemôže vykonávať v súvislosti

s naplnením účelu správy daní úkony, ktoré sú pre správu daní potrebné a nevyhnutné (§ 1a

zákona o správe daní).

... Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupoval do súkromnej autonómie

žalobcu, neuplatňoval voči nemu svoje práva, ani nepožadoval od neho plnenie povinností

vyplývajúce mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly. Naopak, vzhľadom na dôvodné

podozrenie o fiktívnosti žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do

iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH, správca dane plnil svoje úlohy

vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t. j. využitím medzinárodnej

výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Bola to

legitímna činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície dostali

informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru. Išlo o spontánnu výmenu

informácií, uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra

2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010

zo 7. októbra 2010 prepracované znenie, ďalej len „Nariadenie Rady“).

Medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním

intrakomunitárnych obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi maďarskej

daňovej správy a daňovými orgánmi slovenskej daňovej správy spolupracujúcimi

na základe vyššie uvedeného Nariadenia Rady, ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo

uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Toto svojím obsahom napĺňa účel stanoviť

pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských štátov, aby

spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri

uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri

transakciách v rámci Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1

Nariadenia Rady).

Na základe obsahu administratívneho spisu je možné vyhodnotiť, že jednotlivé

procesné úkony zo strany správcu dane v rámci vykonávaného dokazovania prebiehali

v časovom slede bez zbytočných prieťahov, taktiež po ukončení prerušenia výkonu daňovej

kontroly. Zároveň je potrebné prihliadnuť na nevyhnutnosť preverenia skutočného dodania

tovaru registrovanému platiteľovi na DPH v inom členskom štáte EÚ.

Z vyššie uvedených dôvodov nemožno ako dôvodnú akceptovať námietku žalobcu

o nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na vykonanie predmetnej daňovej kontroly, ktorá

je postavená na argumentácii nemožnosti prerušenia výkonu daňovej kontroly s účinkom

spočívania lehoty na jej vykonanie...

Ak predmetná daňová kontrola začala dňa 21.9.2011 a bola ukončená prerokovaním

protokolu o jej výsledku dňa 3.1.2014 a nasledujúci deň začalo vyrubovacie konanie

podľa § 44 zákona o správe daní (§ 15 ods. 13 a ods. 14 in fine zákona o správe daní),

a teda išlo o vyrubovacie konanie na základe daňovej kontroly začatej a neukončenej

pred účinnosťou daňového poriadku, možno konštatovať, že správca dane na daňovú

kontrolu a zákonodarcom vymienený úsek daňového konania - vyrubovacie konanie (§ 165

ods. 5 daňového poriadku) aplikoval správny procesný predpis -

Keďže na odvolacie konanie, výsledkom ktorého je žalobou napadnuté rozhodnutie

žalovaného zo dňa 15.4.2014, sa osobitná úprava prechodných ustanovení § 165 ods. 4 a 5

daňového poriadku nevzťahuje, žalovaný správne toto daňové konanie druhého stupňa

viedol podľa ustanovení daňového poriadku, ktorý sa na toto konanie v zmysle prechodného

ustanovenia § 165b ods. 1 daňového poriadku aplikoval...

Predmetnú daňovú kontrolu u žalobcu, ktorý v jej priebehu zmenil sídlo z Komárna

do Šale (v auguste 2012), vykonal Daňový úrad Nitra (do 31.12.2011, pred uskutočnením

zmeny štruktúry finančných orgánov, Daňový úrad Komárno, teraz pobočka Daňového

úradu Nitra), a tento bol v danom prípade podľa § 3 ods. 12 zákona o správe daní príslušný

vo vyrubovacom konaní za kontrolované zdaňovacie obdobie. Preto neobstojí námietka

žalobcu o postúpení jeho odvolania odvolaciemu orgánu miestne nepríslušným správcom

dane...

K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu odvolací súd

uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu

povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu

a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností... Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných

rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa s návrhom žalobcu na doplnenie

dokazovania vysporiadali a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania

vo svetle už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.

Ak v danom prípade rozhodujúcou skutočnosťou ovplyvňujúcou určenie žalobcom

priznanej dane bolo ním uvedené oslobodenie od DPH z dôvodu deklarovaného

uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu dodaním tovaru dodávateľovi registrovanému

na DPH v Maďarskej republike, bolo v rámci preukazovania oprávnenosti jeho nároku

podstatnou skutočnosťou preveriť základné atribúty určujúce podmienky oslobodenia

od dane, ktorým je jednoznačne uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru do iného

členského štátu (§ 43 ods. 1, ods. 5 písm. a/, ods. 8 zákona o DPH). Túto je podľa zákona

o DPH povinný preukázať platiteľ dodávajúci tovar do iného členského štátu, a to bez

ohľadu na jeho dobromyseľnosť alebo prípadnú neobozretnosť pri výbere spoľahlivých

obchodných partnerov čo do osoby odberateľa v členskom štáte alebo prepravcu tovaru.

Z preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov vyplýva, že tieto

za rozhodujúcu skutočnosť v súvislosti s overením oprávnenosti uplatnenia oslobodenia

od dane v danom prípade považovali preverenie reálneho základu deklarovanej prepravy

predmetného tovaru, vyplývajúceho zo sporných faktúr vystavených žalobcom pre

odberateľa BAU-OIL Kft, Nyíregyháza, Maďarsko, do iného členského štátu Európskej

únie. Správca dane ako podstatný dôkaz preveroval žalobcom predložené a obsahovo

neúplné prepravné doklady - nákladné listy, ktoré mali preukázať, že tovar bol prepravený

inou osobou, PEBOR Kft. zo Slovenskej republiky do Maďarskej republiky.

Tento postup s prihliadnutím na dôkaznú povinnosť žalobcu vyplývajúcu mu

z ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH v spojení s § 29 ods. 8 zákona o správe daní,

ako podmienku oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu,

sa javí ako správny.

Zároveň možno na základe obsahu administratívneho spisu a odôvodnenia

preskúmavaných rozhodnutí konštatovať, že výsledky dokazovania zamerané

na potvrdenie reálneho základu medzinárodného náložného listu, dodacích listov

preverených u deklarovaného prepravcu tovaru, spochybnili vierohodnosť žalobcom

predkladaných listinných dokladov, požadovaných § 43 ods. 5 písm. a/ a písm. d/ zákona

o DPH na preukázanie uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu oslobodeného od dane,

nakoľko ani na jednom nie je potvrdený príjem dodávaného tovaru kupujúcim.

Vzhľadom na okolnosti prípadu, ako i výsledky vykonaného dokazovania vyplývajúce

z obsahu administratívneho spisu, nemožno prisvedčiť obrane žalobcu spočívajúcej len

v poukaze na neprimeraný prenos dôkazného bremena na jeho osobu, či v dodatočne

uplatňovaných námietkach proti procesným pochybeniam. V danom prípade je spochybnené

predovšetkým samotné dodanie tovaru do členského štátu EÚ, ako podstatného atribútu

intrakomunitárneho obchodu oslobodeného od dane podľa § 43 zákona o DPH

a v nadväznosti na, aj právo na žalobcom uplatnený nadmerný odpočet za kontrolované

zdaňovacie obdobie...

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného

hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho

povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli

zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane

zo zistených skutkových okolností týkajúcich sa prepravy predmetného tovaru na územie

Maďarskej republiky urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia

a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovmu predloženému daňovému dokladu

vo svetle kontrolných zistení, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ

neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení do členského

štátu, na základe ktorých žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2011

uviedol dodanie tovaru oslobodené od dane podľa § 43 zákona o DPH, ako i pochybnosti

o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím (postupom) orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Táto právomoc ústavného súdu

však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,

ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy

(), ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , základného práva na rovnosť účastníkov podľa

ods. 3 , ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2018.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Účelom je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie

v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených

právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci ().

Ustanovenie zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len

v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu

oprávnenou osobou. Súd musí mať výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí

byť nezávislý a nestranný.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa neznamená

nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný a aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného

pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný

súd nemá príčinu doň zasahovať (, , ).

V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberal tvrdením sťažovateľky, že rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k zásahu do označených práv, pretože sa podľa sťažovateľky

najvyšší súd nevysporiadal s otázkou rovnakého postavenia strán, keď prihliadol len

na dôkazy predkladané daňovým úradom, dôsledne nezaoberal nedodržaním lehoty

na vykonanie daňovej kontroly a nevrátením nadmerného odpočtu v zákonom stanovenej

lehote vrátane nezákonného prerušenia daňovej kontroly, čím nebol dostatočne preukázaný

skutkový stav, a prihliadal na dôkazy, ktoré boli vykonané v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi.

Ústavný súd sa po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky. Naopak, preskúmaním napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že sa najvyšší súd podrobne vysporiadal

so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľky a spôsob, akým tak urobil, nemožno

považovať za taký, ktorý by signalizoval zásah do jej základných práv, ktorých porušenie

v sťažnosti tvrdí. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľne uviedol

dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 9. septembra

2015. Vysporiadal sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto

ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce

a ústavne relevantné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou, o ktorý ale v prípade sťažovateľky nejde.

Na základe uvedených záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2018