Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 24/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK,

s. r. o., Kýčerského 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan Hrbek,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -1574

z 9. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -1574 z 9. júla 2018 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou stranou

v spore vedenom na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o náhradu škody s príslušenstvom. Rozsudkom okresného súdu z 13. júla

2016 bola žalovanej – sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

1 132 320,73 € so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 24. septembra 1996 do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti úroku z omeškania bola žaloba zamietnutá. Krajský súd napadnutým

rozsudkom právoplatným 13. augusta 2018 rozsudok okresného súdu vo výroku

o povinnosti žalovaného – sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 257 022,62 € s 5 % úrokom

z omeškania ročne od 30. augusta 1998 do zaplatenia potvrdil a v prevyšujúcej časti

rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

3. Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza, že

„napádané rozhodnutie je pre absenciu dôkladného a presvedčivého zdôvodnenia

rozhodnutím nepreskúmateľným, pričom svojimi dôsledkami ani neupravuje spravodlivým

spôsobom vzájomné vzťahy strán sporu; napádané rozhodnutie tak predstavuje zásah

do , Listinou a Dohovorom garantovaných práv Sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie“. V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľka konkrétne rozvádza, v čom vidí

zásah krajského súdu do jej už označených základných práv garantovaných , listinou

a práv zaručených dohovorom.

4. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že „za účelom zabezpečenia

právnej istoty podáva / podala proti Napádanému Rozhodnutiu v zdanlivej vzájomnej

konkurencii dovolanie i ústavnú sťažnosť, a to napriek tomu, že podľa jej názoru je v tomto

prípade daná prípustnosť dovolania i dôvody dovolania v zmysle § 419 a nasl. Civilného

sporového poriadku. Ak by však dovolací súd dovolanie Sťažovateľky predsa len odmietol

ako neprípustné (posúdenie prípustnosti dovolania vysloví s konečnou platnosťou najvyšší

súd, bez ohľadu na názor Sťažovateľky); a chronologicky následnú ústavnú sťažnosť

by Ústavný súd vyhodnotil ako prípad spadajúci pod vyššie citované uznesenie Ústavného

súdu sp. zn. zo dňa 29.10.2013, t. j. ako prípad, kedy sa Sťažovateľka

nemohla a nemala spoliehať na zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, je zrejmé,

že Sťažovateľka by sa ochrany svojich práv pred ich porušením zo strany ústavne

neudržateľného Napádaného Rozhodnutia nedomohla, a to čisto len z procesných

dôvodov.“.

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu z 9. júla 2018, predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie a nahradil jej trovy konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľka, tak ako to aj sama uvádza vo svojej sťažnosti, podala

proti napadnutému rozsudku krajského súdu 1. októbra 2018 dovolanie, pričom ku dňu

rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

9. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

10. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom ().

11. Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského

súdu sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označených práv zaručených a dohovorom, ak je zrejmé,

že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je

dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sa namieta, bude vo vzťahu

ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

12. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

13. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

14. Za daných okolností sa však ústavný súd musel zaoberať aj úvahou, načrtnutou

aj samotnou sťažovateľkou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie

dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd

majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného

konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude

sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

15. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

16. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

17. S prihliadnutím na uvedené bolo po odmietnutí sťažnosti ako celku už

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2019