Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 24/2019
PDF · 135.64 KB
No categories available
III. ÚS 24/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK,
s. r. o., Kýčerského 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan Hrbek,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 216/2016-1574
z 9. júla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako
neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 2 Co 216/2016-1574 z 9. júla 2018 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou stranou
v spore vedenom na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
6 C 203/2004 o náhradu škody s príslušenstvom. Rozsudkom okresného súdu z 13. júla
2016 bola žalovanej – sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1 132 320,73 € so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 24. septembra 1996 do zaplatenia.
V prevyšujúcej časti úroku z omeškania bola žaloba zamietnutá. Krajský súd napadnutým
rozsudkom právoplatným 13. augusta 2018 rozsudok okresného súdu vo výroku
o povinnosti žalovaného – sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 257 022,62 € s 5 % úrokom
z omeškania ročne od 30. augusta 1998 do zaplatenia potvrdil a v prevyšujúcej časti
rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
3. Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza, že
„napádané rozhodnutie je pre absenciu dôkladného a presvedčivého zdôvodnenia
rozhodnutím nepreskúmateľným, pričom svojimi dôsledkami ani neupravuje spravodlivým
spôsobom vzájomné vzťahy strán sporu; napádané rozhodnutie tak predstavuje zásah
do Ústavou, Listinou a Dohovorom garantovaných práv Sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie“. V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľka konkrétne rozvádza, v čom vidí
zásah krajského súdu do jej už označených základných práv garantovaných ústavou, listinou
a práv zaručených dohovorom.
4. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že „za účelom zabezpečenia
právnej istoty podáva / podala proti Napádanému Rozhodnutiu v zdanlivej vzájomnej
konkurencii dovolanie i ústavnú sťažnosť, a to napriek tomu, že podľa jej názoru je v tomto
prípade daná prípustnosť dovolania i dôvody dovolania v zmysle § 419 a nasl. Civilného
sporového poriadku. Ak by však dovolací súd dovolanie Sťažovateľky predsa len odmietol
ako neprípustné (posúdenie prípustnosti dovolania vysloví s konečnou platnosťou najvyšší
súd, bez ohľadu na názor Sťažovateľky); a chronologicky následnú ústavnú sťažnosť
by Ústavný súd vyhodnotil ako prípad spadajúci pod vyššie citované uznesenie Ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 516/2013 zo dňa 29.10.2013, t. j. ako prípad, kedy sa Sťažovateľka
nemohla a nemala spoliehať na zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, je zrejmé,
že Sťažovateľka by sa ochrany svojich práv pred ich porušením zo strany ústavne
neudržateľného Napádaného Rozhodnutia nedomohla, a to čisto len z procesných
dôvodov.“.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu z 9. júla 2018, predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie a nahradil jej trovy konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Sťažovateľka, tak ako to aj sama uvádza vo svojej sťažnosti, podala
proti napadnutému rozsudku krajského súdu 1. októbra 2018 dovolanie, pričom ku dňu
rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.
9. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
10. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05).
11. Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského
súdu sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených
námietkach porušenia označených práv zaručených ústavou a dohovorom, ak je zrejmé,
že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je
dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sa namieta, bude vo vzťahu
ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
12. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
13. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
14. Za daných okolností sa však ústavný súd musel zaoberať aj úvahou, načrtnutou
aj samotnou sťažovateľkou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie
dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd
majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude
sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
15. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
16. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. S prihliadnutím na uvedené bolo po odmietnutí sťažnosti ako celku už
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2019