Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 14/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou Mgr. Soňou Grošaftovou, Hodžova 13, Žilina, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. marca 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. marca 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -105 z 20. marca 2015 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“), ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ –

žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia ministra dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 127/2012 z 18. apríla

2012, ktorý ako orgán príslušný na konanie podľa

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“) a na návrh osobitnej komisie zriadenej podľa § 61 ods. 2 správneho poriadku

potvrdil podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku rozhodnutie ministra č. 29/2012

z 10. februára 2012, ktorým minister podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku zmenil v časti

výroku rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky, sekcie cestnej dopravy, pozemných komunikácií a investičných projektov

č. 003360/2011/SCDPKIP-44824 z 12. októbra 2011 a zamietol rozklad sťažovateľa

doručený 5. marca 2012, zaevidovaný pod č. 14105.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «... Rozhodnutím Ministra dopravy

výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 29/2012 zo dňa 10.2.2012, v rámci konania

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na podklade rozkladu, vyhodnoteného ako rozkladu

podaného po lehote, došlo k zmene výrokovej časti Rozhodnutia Ministerstva dopravy,

výstavby a regionálneho rozvoja, sekcie cestnej dopravy, pozemných komunikácii

a investičných projektov č. 003360/2011/SCDPKIP-44824 zo dňa 12.10.2011, ktorým

rozhodnutím došlo k povoleniu predčasného užívania stavebných objektov stavby

„Rýchlostná cesta R1 Beladice – Tekovské Nemce.“

Sťažovateľ je vlastníkom pozemkov pod označenou stavbou, spolu so svojimi

súrodencami, ktoré pozemky im boli vyvlastnené, avšak v čase podania návrhu

na kolaudáciu stavby „Rýchlostná cesta R1 Beladice – Tekovské Nemce“ vyvlastňovacie

konanie nebolo právoplatne ukončené, de facto stavebník nedisponoval s vlastníctvom, ako

základnou podmienkou podania návrhu na kolaudáciu, ktorého podanie je zákonnou

podmienkou na povolenie predčasného užívania stavby. V súčasnom období vlastnícke

právo k dotknutým pozemkom opäť prešlo na sťažovateľa, ako aj jeho súrodencov, nakoľko

vyvlastňovacie rozhodnutia v rámci súdneho prieskumu boli zrušené.

Sťažovateľ v rámci odvolania proti Rozsudku KS Bratislava namietal skutočnosti

týkajúce sa najmä porušenie základného práva na pokojné užívanie svojho majetku, práva

na spravodlivé súdne konanie... poukázal na ustanovenie

a vo vzťahu k posúdeniu otázky správnosti postupu pri vydávaní

rozhodnutia o predčasnom užívaní stavby. Špeciálny stavebný úrad nemohol postupovať

podľa špeciálneho predpisu, ktorým je , nakoľko stavebník nesplnil

základnú zákonnú podmienku preukázania vlastníctva... je nesporné, že stavebník podal

žiadosť o kolaudáciu stavby, ku ktorej mal mať v čase jej podania preukázané splnenie

podmienky majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov pod stavbu, a to aj podľa zákona

č. v platnom znení. Až pri splnení podmienky preukázania vlastníctva

k pozemkom pod stavbu mohol špeciálny stavebný úrad, po posúdení stavby z hľadiska jej

bezpečnosti a plynulosti premávky, povoliť jej predčasné užívanie... pokiaľ ide o samotné

časové vymedzenie doby platnosti vydaného rozhodnutia o predčasnom užívaní stavby, a to

určením do kolaudácie stavby ide o určenie času v rozpore so zákonom a to § 83 zákona

č. , pretože kolaudácia je viazaná na majetkovoprávne vysporiadanie

pozemkov, čím tento termín nesporne nadobúda znaky neurčitosti... dôvodom zmeny

preskúmavaného rozhodnutia môže byť len rozpor so zákonom spočívajúci v porušení

hmotnoprávnych predpisov v čase rozhodovania vo veci. Zmena v rámci tohto konania je

prípustná iba vo vzťahu k určeným právam, ktoré boli nesprávne priznané a nie zmena z

dôvodu formálneho nedostatku rozhodnutia spočívajúceho v absencii platného právneho

predpisu vo výrokovej časti, podľa ktorého sa malo rozhodovať... nesprávne poučovanie

uvádzané v napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov... sťažovateľ namietal i

formálne nedostatky rozhodnutia, v dôsledku čoho rozhodnutie nespĺňa základné zákonné

atribúty, nakoľko nekorešponduje so základným procesným právom na riadne odôvodnenie.

... Z odôvodnenia rozsudku NS SR č. zo dňa 29.3.2018 je zrejmé, že

súd sa absolútne nevysporiadal s podstatnou námietkou sťažovateľa, ktorou sťažovateľ

poukázal na porušovanie jeho ústavného práva... na pokojné užívanie majetku...

KS v Bratislave Rozsudkom č. k. -105 zo dňa 20.3.2015 žalobu zamietol

s vyslovením jej neodôvodnenosti, pričom vyslovil: I napriek vzneseným námietkam

preukazujúcich nezákonnosť rozhodnutí, s ktorými sa súd nezaoberal a neopodstatnenosť

ktorých nezdôvodnil, svoje rozhodnutie vo veci súd oprel, vo vzťahu k zmene výroku

rozhodnutia MDVaRR SR č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 zo dňa 12.12.2011 Rozhodnutím

Ministra č. 29/2012 zo dňa 10.2.2012 vydaného ako prvostupňového rozhodnutia mimo

odvolacieho konania, o nasledovné zdôvodnenie:... tento postup nemôže hodnotiť ako

riadny postup v mimo odvolacom konaní, avšak uvedený postup je možné vyhodnotiť ako

postup procedurálnej povahy... uvedený procedurálny postup mal v skutočnosti vykonať

prvostupňový orgán (podľa názoru súdu malo ísť o doplnenie vynechaného textu

vo výrokovej časti rozhodnutia)... uvedenú skutočnosť vzhľadom na okolnosti prípadu

vyhodnotil ako formálnu chybu nezasahujúcu do sféry subjektívnych práv žalobcu.

Z odôvodnenia rozsudku KS Bratislava je tiež nesporné, že námietku sťažovateľa, týkajúcu

sa porušovania jeho ústavného práva, ktorým je právo na pokojné užívanie majetku,

opomenul.

... Rozhodnutím Ministra č. 29/2012 v rámci mimo odvolacieho konania, došlo

k rozhodnutiu o predčasnom užívaní stavby podľa špeciálneho hmotnoprávneho predpisu,

ktorým je práve v platnom znení, ktorý zákon podanie návrhu

na predčasné užívanie stavby nepozná. Samotné predčasné užívanie stavby... môže byť

povolené iba v kolaudačnom konaní začatom na podklade návrhu na vydanie kolaudačného

rozhodnutia. Z uvedeného potom vyplýva:... v prípade predčasného užívania stavby podľa

(ktorý zákon sa vzťahuje na diaľnice a rýchlostné komunikácie)

je podmienkou jeho povolenia podanie návrhu na kolaudáciu, ktorého súčasťou musí byť

preukázanie zákonnej podmienky, a to preukázanie vlastníckeho práva k pozemkom, pričom

v prípade nepreukázania tejto zákonom stanovenej podmienky nemôže dôjsť k vydaniu

rozhodnutia o predčasnom užívaní stavby... v prípade predčasného užívania stavby podľa

v platnom znení, predčasné užívanie stavby je viazané

na podanie návrhu stavebníka o vydanie rozhodnutia o povolení na predčasné užívanie

stavby, pričom otázka vlastníctva, resp. iného práva, musí byť preukázaná v stavebnom

konaní.

Z obsahu rozhodnutia ministra č. 29/2012 zo dňa 10.2.2012 vydaného v rámci

preskúmania pôvodného rozhodnutia z dôvodu jeho nezákonnosti, vyplýva že došlo

k povoleniu na predčasné užívanie stavby podľa v platnom znení.

Doba povolenia predčasného užívania bola určená do doby kolaudácie stavby, ku ktorej má

stavebník predložiť doklady preukazujúce vlastníckeho právo, nakoľko týmto nedisponuje.

Z obsahu rozhodnutia MDaRR SR č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 zo dňa 12.12.2011

z časti odôvodnenie vyplýva, že stavebník podal návrh na vydanie kolaudačného

rozhodnutia na podklade čiastkových návrhov, pričom v rámci kolaudačného konania došlo

k predčasnému povoleniu užívania stavby. V čase podania návrhov na kolaudáciu stavby

však stavebník nepreukázal zákonnú podmienku existencie vlastníckeho práva, nakoľko túto

zákonnú podmienku nemal splnenú, a táto podmienka nie je splnená do dnešného dňa.

Vo vzťahu k vyššie uvedenému rozhodnutiu ministra v rámci mimo odvolacieho konania,

minister de facto nahradil konanie postihnuté vadou nezákonnosti nad rámec svojej

právomoci, pričom jediným zákonným rozhodnutím malo byť zrušenie rozhodnutia MDaRR

SR č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 zo dňa 12.12.2011, a to z dôvodu jeho nezákonnosti, čo

je vyslovené v samotnom Rozhodnutí Ministra č. 29/2012.

Súčasne, každé predčasné užívanie stavby by malo byť viazané na určité časové

obdobie, pričom vymedzenie doby platnosti vydaného rozhodnutia o predčasnom užívaní

stavby, a to určením „do kolaudácie stavby“ je termínom neurčitým a teda nezákonným,

nakoľko stavebník nemusí získať vlastníctvo k dotknutým pozemkom. Pokiaľ Rozhodnutie

Ministra č. 29/2012 zo dňa 10.2.2012, ako záväznú podmienku vo výroku rozhodnutia pod

bodom 12., určuje majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov do kolaudácie stavby, teda

do vydania kolaudačného rozhodnutia, ide o podmienku nezákonnú, ktorú správny orgán

určil nad rámec zákona a súčasne termín, ktorý môže byť nedosiahnuteľný vzhľadom

na nález ÚS SR č. .

Z obsahu rozhodnutí o predčasnom užívaní stavby, ktoré je potrebné považovať

za rozhodnutia nezákonné, vyplýva, že predčasné užívanie stavby bolo povolené v rámci

špeciálneho režimu, teda v platnom znení, v čase po podaní návrhu

na kolaudáciu stavby, pričom aj povolenie na predčasné užívanie stavby vyžaduje

existenciu vlastníctva. Pokiaľ by tak nebolo, musel by v platnom

znení ako jednu z podmienok predčasného užívania stavby upravovať aj možnosť existencie

nevysporiadania pozemkov, resp. § 9a ods. 3 citovaného zákona by podmienku preukázania

vlastníctva posunul do časového obdobia samotnej kolaudácie, tzn. do doby vydania

kolaudačného rozhodnutia. nie jej začatia...

Podľa v platnom znení: Ak bolo vydané stavebné

povolenie podľa predpisov účinných pred 26. júlom 2011 a stavebník nepreukázal

vlastnícke právo k pozemkom a stavbám, je stavebník povinný tieto práva získať dohodou

najneskôr do 28. februára 2013. Ak stavebník preukáže, že pokus získať uvedené práva

dohodou v lehote podľa predchádzajúcej vety bol bezvýsledný alebo uvedené práva v tejto

lehote nezíska, je povinný podať návrh na vyvlastnenie podľa stavebného zákona.

Vlastnícke právo alebo iné právo k pozemkom a stavbám je stavebník povinný preukázať

najneskôr do podania návrhu na začatie kolaudačného konania. Prílohou návrhu na začatie

kolaudačného konania diaľnice sú aj doklady preukazujúce vlastnícke právo alebo iné

právo k tým pozemkom a stavbám, ku ktorým tieto práva neboli v stavebnom konaní

preukázané.

Pri výklade ods. 3 zákonného ustanovenia § 9a je potrebné dospieť k záveru, že

predmetom jeho úpravy je preukázanie vlastníckeho práva stavebníka v prípade existencie

stavebného povolenia vydaného pred 26.7.2011, čo sa vzťahuje aj na daný prípad. Nakoľko

stavebník v stavebnom konaní nepreukázal vlastnícke právo k pozemkom, mal tieto získať

(nadobudnúť) dohodou do 28.2.2013. Iba do tohto momentu mohol stavebník práva

nadobudnúť. Nakoľko stavebník práva k pozemkom nezískal, nemôže podať návrh

na vyvlastnenie podľa v platnom znení, nakoľko tento pripúšťa

vyvlastnenie iba „pre budúcu stavbu, tzn. do budúcna“ a nie „vyvlastnenie za účelom

majetkoprávneho vysporiadania pod stavbu teda do minulosti.“ Znenie tretej vety § 9a

zákona: „Vlastnícke právo alebo iné právo k pozemkom a stavbám je stavebník povinný

preukázať najneskôr do podania návrhu na začatie kolaudačného konania“ neznamená

získanie vlastníctva vyvlastnením, ale iba jeho preukázanie, ktoré musí stavebník získať

pred začatím samotnej stavby a ktorých získanie má povinnosť preukázať najneskôr v čase

podania návrhu na kolaudačné konanie. Pojmy „získať“ a „preukázať“ z pohľadu ich

podstaty sú dva odlišné pojmy...

Podľa v platnom znení: Na účely podľa odseku 3

možno vyvlastniť alebo obmedziť vlastnícke právo aj k pozemkom alebo stavbám, ktorých sa

týka stavebné povolenie vydané pred 26. júlom 2011, a na účely vydania ktorého stavebník

nepreukázal vlastnícke právo alebo iné právo k pozemkom a stavbám, pred jeho vydaním.

V závere je potrebné konštatovať, že účelom v platnom

znení, ako osobitného právneho predpisu v nadväznosti na Z. v platnom

znení je úprava postupu správnych orgánov v územnom a stavebnom konaní „na prípravu

stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá“ a nie „majetkoprávne vysporiadanie

pozemkov pod existujúcu stavbu cez ich vyvlastnenie“, na ktorú stavbu bolo vydané

povolenie na predčasné užívanie. Tvrdíme, že vzhľadom na existujúci stav, a to trvalej

stavby na cudzom pozemku, neexistuje zákonný dôvod získania vlastníckeho práva

vo vyvlastňovacom konaní.

... V pôvodnom rozhodnutí MDVaRR SR č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 zo dňa

12.12.2011 vo veci povolenia na predčasné užívanie stavebných objektov pre stavbu

„Rýchlostná cesta R1 Beladice – Tekovské Nemce“ nešlo o vynechanie textu vo výrokovej

časti rozhodnutia, ale o rozhodnutie o povolení predčasného užívania stavby bez aplikácie

konkrétneho hmotnoprávneho predpisu vzťahujúceho sa na dané konanie. V danom prípade

správny orgán povolil predčasné užívanie stavby podľa (jedná

sa o Nariadenie vlády SR o registrácii odrôd pestovaných rastlín.)

V súlade so v platnom znení výrok každého rozhodnutia tvorí

podstatnú obsahovú náležitosť, nakoľko zakladá rozhodnutie vo veci, teda autoritatívny

úsudok správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom konania, a preto iba výrok, ktorý je

v súlade so zákonom sa stáva výrokom záväzným, schopným nadobudnúť právoplatnosť

a vykonateľnosť. Z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu ide o rozhodnutie

nezákonné, pričom je možné tvrdiť že ide o nulitné rozhodnutie, nakoľko je založené

na porušení hmotnoprávneho predpisu zo strany správneho orgánu. Vzhľadom na uvedené

nie je možné súhlasiť zo záverom súdov, že ide o rozhodnutie procedurálnej povahy.

Rozhodnutie ako výsledok konania mimo odvolacieho konania je rozhodnutím, ktoré

nahrádza preskúmavané rozhodnutie, a preto nemôže zároveň meniť existujúce rozhodnutie

a súčasne ponechať v platnosti pôvodné rozhodnutie, ktoré bolo práve preskúmavané

z dôvodu jeho nezákonnosti.

... V rozhodnutí ministra č. 29/2012 zo dňa 10.2.2012, posledná strana, je vyslovené:

„Výrok rozhodnutia neobsahoval ustanovenie , aj keď

z povahy rozhodnutia, jeho odôvodnenia a poučenia bolo zrejmé, že sa rozhodlo podľa

tohto ustanovenia právneho predpisu. Z horeuvedeného je zrejmé, že rozhodnutie bolo

vydané v rozpore so zákonom, keďže výrok rozhodnutia neobsahoval podstatné náležitosti

rozhodnutia v správnom konaní podľa § 47 ods. 2 zákona č. 71/67 Zb. Z dôvodu

hospodárnosti a zachovania dobromyseľne nadobudnutých práv účastníkov konania

rozhodol minister ako odvolací orgán, že rozhodnutie v súlade s § 65 ods. 2 zákona

č. zmení.“ Opomenutie časti výroku, resp. nesprávnosť uvedenia právneho

prepisu, teda zrejmá nezákonnosť rozhodnutia, nemôže byť odstránená tak ako rozhodol

minister Rozhodnutím č. 29/2012. Opieranie sa o zásadu hospodárnosti pri náprave

nezákonnosti rozhodnutia a vydanie opätovného rozhodnutia v rozpore so zákonom je

neprijateľné z dôvodu, že správne orgány sú povinné rešpektovať zásadu zákonnosti, teda

musia konať iba v medziach zákona a nie tento porušovať. Súčasne poukázanie

na zachovanie dobromyseľne nadobudnutých práv účastníkov je nepostačujúce, nakoľko

z rozhodnutia nie je zrejmé aké práva mal správny orgán na mysli, pričom uvedené tvrdenie

nemôže byť podkladom pre nápravu nezákonného rozhodnutia.

v platnom znení rozhodovanie učinené ministrom, a to

v rozsahu zmeny výroku s nahradením platného právneho predpisu, podľa ktorého sa malo

rozhodovať v pôvodnom konaní a súčasne ponechanie platnosti ostatných častí

preskúmavaného rozhodnutia, nepripúšťa, nakoľko rozhodnutie ako celok musí byť

zmenené.

... rozhodnutím ministra č. 29/2012 došlo k zmene rozhodnutia v časti výroku, a to

nasledovne: uvedenia právneho predpisu v súlade so zákonom vzťahujúceho sa na konanie

vo veci predčasného užívania stavby... s prepisom ostatnej časti výroku z preskúmavaného

rozhodnutia, týkajúceho sa záväzných podmienok pre povolenie na predčasné užívanie

stavby, - s vyslovením „povolenia predčasného užívania“, ktorá časť rozhodnutia je

súčasťou preskúmavaného rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené je logické, že zmenou v rámci preskúmania mimo

odvolacieho konania musí byť podstatná zmena pôvodného rozhodnutia, teda napr.

„nepovolenie predčasného užívania.“ Zmena v rámci tohto konania je prípustná iba

v prípade ak ide o vzťah k určeným právam, ktoré boli preskúmavaným rozhodnutím

nesprávnym spôsobom, či v nesprávnom rozsahu priznané a nie zmena z dôvodu

obsahového nedostatku rozhodnutia, spočívajúceho v absencii platného právneho predpisu,

podľa ktorého sa malo rozhodovať. Ak na základe podnetu účastníka konania má začať

konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia, musí tu existovať porušenie jeho

subjektívnych práv. Rozsah porušenia subjektívnych práv bol v podanom rozklade uvedený

a v prípade začatia konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia mimo odvolacieho

konania na podklade podaného rozkladu (podnetu) mali byť námietky predmetom

prieskumu s vyhodnotením ich právnej relevancie a nie zmena prvostupňového rozhodnutia.

V tejto súvislosti predovšetkým nemalo ísť o konanie začaté na podklade rozkladu podaného

sťažovateľom, ktorý bol vyhodnotený ako rozklad podaný po lehote. V prípade rozhodnutia

ministra bolo potrebné začať konanie z úradne moci a rozklad ako podaný po lehote

odmietnuť.

... Tvrdíme, že NS SR sa nesprávne vysporiadal s námietkou, týkajúcou sa nesprávnej

poučovacej povinnosti, opierajúc sa o správnosť názoru KS Bratislava vysloveného

v rozsudku. Vzhľadom na nesprávne poučenie zo strany správneho orgánu, rozklad podaný

žalobcom nemohol byť posúdený ako podnet na preskúmanie mimo odvolacieho konania,

ale ako rozklad podaný v lehote 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia z dôvodu

nesprávneho poučenia. Poučenie, ktoré stavebný úrad uviedol v rozhodnutí o predčasnom

užívaní stavby, je poučením v rozpore o zákonom, čo má za následok neplatnosť samotného

aktu. Nezákonnosť poučenia spočíva v tom, že stavebný úrad poučil účastníkov konania

o možnosti podania rozkladu podľa predpisu, ktorý takéto procesné právo účastníkom

nepriznáva a ustanovuje iba lehotu na jeho podanie.

... Poučenie o opravnom prostriedku v rozhodnutí Ministerstva dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja SR, sekcie cestnej dopravy, pozemných komunikácii a investičných

projektov č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 zo dňa 12.12.2011 v znení: „Proti tomuto

rozhodnutiu môžu účastníci konania podľa podať rozklad

v lehote 7 dní odo dňa jeho oznámenia na Ministerstve dopravy, výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, 810 05 Bratislava. Po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov je toto rozhodnutie preskúmateľné súdom“, je poučením

nespĺňajúcim náležitosti zákonného poučenia.

... Tvrdíme, že rozhodnutie NS SR... nekorešponduje so základným procesným

právom účastníkov konania, a to právom na riadne odôvodnenie. Predovšetkým súd

nezdôvodnil podstatné námietky, týkajúce sa nesplnenia zákonnej podmienky existencie

vlastníctva z dôvodu podania návrhu na kolaudáciu stavby, a to bez ohľadu na existenciu

povolenia jej predčasného užívania v rámci začatého kolaudačného konania...»

4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález v znení:

„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené v článku 20

Slovenskej republiky a práva zaručeného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom NS SR zo dňa 29.3.2015

(sťažovateľ mal zrejme na mysli 2018, pozn.), v konaní vedenom pod sp. zn. č.

, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Rozsudkom NS SR zo dňa 29.3.2015 (sťažovateľ mal zrejme na mysli

2018, pozn.), v konaní vedenom pod sp. zn. č. , porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok NS SR č. zo dňa

29.3.2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR je povinný

uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 100%.“

5. Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku sp. zn. z 20. marca

2015 uviedol: «Krajský súd v Bratislave z administratívneho spisu zistil, že správny orgán

vydal rozhodnutie č.03360/2011/SCDPKIP-44824 dňa 12.10.2011, ktorým povolil

predčasné užívanie stavebných objektov pre stavbu „Rýchlostná cesta R1 Beladice -

Tekovské Nemce“. Oznámil to verejnou vyhláškou postupujúc podľa § 8 ods. 2 zákona

č. o mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a bola

vyvesená na úradnej tabuli od 12.10.2011 do 21.10.2011 (7 pracovných dní). Žalobca podal

rozklad dňa 10.11.2011, doručil ministerstvu dňa 11.11.2011, t.j. po lehote.

Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že stavebník podal návrh na vydanie

kolaudačného rozhodnutia na objekty stavby uvedené vo výroku rozhodnutia č.

03360/2011/SCDPKIP-44824 dňa 12.10.2011, ide o líniovú stavbu - § 139 ods. 2 písm. b/

Podľa odvolanie treba podať v

lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu neustanovuje osobitný zákon.

Pre daný prípad je potrebné vychádzať z osobitného zákona vzťahujúce sa na prípravu

stavieb diaľnic a ciest... Pokiaľ teda ide o námietky voči

nesprávnej poučovacej povinnosti žalovaného, súd z poučenia žalovaného v prvostupňovom

rozhodnutí, ktoré je súčasťou administratívneho spisu, zistil, že rozhodnutie ministerstva

obsahovalo riadne poučenie so všetkými zákonnými náležitosťami. Žalobca svoju zákonnú

možnosť na podanie odvolania napriek riadnemu poučeniu nevyužil v zákonnej (7 dňovej)

lehote a riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministerstva nepodal včas. Listom

č. 25796/2011/SLP-68062-M zo dňa 20.12.2011 došlo k oznámeniu, že na základe

písomného podania zo strany účastníka konania začína preskúmanie rozhodnutia mimo

odvolacieho konania z dôvodu že výrok rozhodnutia je v rozpore s § 47 ods. 2 správneho

poriadku. Následne žalovaný vydal v mimo odvolacom konaní opravné rozhodnutie

č. 127/2012 a predtým 29/2012, kde doplnil výrok pôvodného rozhodnutia o zákonné

ustanovenie podľa ktorého vo veci č. 03360/2011/SCDPKIP-44824zo dňa 12.10.2011 bolo

rozhodnuté, majúc za to, že odstránil nezákonný postup žalovaného správneho orgánu.

Avšak tento postup žalovaného súd nemohol hodnotiť ako riadny postup vo veci

preskúmania právoplatného rozhodnutia správneho orgánu v mimo odvolacom konaní,

pretože tento inštitút sa uplatňuje za zákonom ustanovených podmienok, ak okolnosti

nasvedčujú, že vydané rozhodnutie je nezákonné z hľadiska hmotnoprávneho. Opravu, ktorú

žalovaný vo veci právoplatného rozhodnutia vykonal je preto možné vyhodnotiť ako

procedurálny postup, ktorý mal v skutočnosti vykonať správny orgán vydávajúci

prvostupňové rozhodnutie v rámci opravy (doplnenie vynechaného textu) rozhodnutia a nie

vyššie nadriadený správny orgán, avšak vzhľadom na všetky okolnosti veci ide o formálnu

chybu nezasahujúcu do sfér subjektívnych práv žalobcu...»

6. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol: «... Odvolací súd primárne

v medziach odvolania preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho súdneho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu, najmä

z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného.

Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry nie je úlohou súdu pri

výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať

zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri

riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne

a procesnoprávne predpisy.

Odvolací súd po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k odvolaním

napadnutému rozhodnutiu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho

spisu s prihliadnutím na ustanovenie v spojení

s konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa

odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou

citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení odvolaním napadnutého

rozhodnutia, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku

odvolaním napadnutého rozhodnutia. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu... Najvyšší

súd Slovenskej republiky sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie

svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§219 ods. 2 v spojení

s umožňuje odvolaciemu súdu doplniť

odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Predmetom konania pred krajským súdom bolo preskúmanie zákonnosti a postupu

rozhodnutia Ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

z 18. apríla 2012, č. 127/2012 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorý ako orgán

príslušný na konanie podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku a na návrh osobitnej komisie

zriadenej podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil podľa § 59 ods. 2 Správneho

poriadku rozhodnutie Ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky z 10. februára 2012, č. 29/2012, ktorým minister podľa § 65 ods. 2 Správneho

poriadku zmenil v časti výroku rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky, Sekcie cestnej dopravy, pozemných komunikácií

a investičných projektov z 12. októbra 2011, č. 003360/2011/SCDPKIP-44824, a zamietol

rozklad (žalobcu) doručený 5. marca 2012 a zaevidovaný pod

č. 14105.

... argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský

súd zamietol jeho žalobu. Krajský súd sa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia

podrobným spôsobom vysporiadal so žalobnými námietkami, a to citáciou dotknutých

právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný

prípad.

Odvolací súd z administratívneho spisu, rovnako ako krajský súd, zistil, že listom

č. 25796/2011/SLP-68062-M z 20. decembra 2011 došlo k oznámeniu, že na základe

písomného podania zo strany účastníka konania začína preskúmanie rozhodnutia mimo

odvolacieho konania z dôvodu že výrok rozhodnutia je v rozpore s § 47 ods. 2 Správneho

poriadku. Následne žalovaný vydal v mimoodvolacom konaní opravné rozhodnutie

č. 127/2012 a predtým 29/2012, kde opravil výrok pôvodného rozhodnutia tak, že

zmenil zákonné ustanovenie podľa ktorého rozhodol vo veci (rozhodnutie

č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 z 12. októbra 2011) s tým, že odstránil nezákonný postup

žalovaného správneho orgánu.

Tento postup žalovaného krajský súd nevyhodnotil ako riadny postup vo veci

preskúmania právoplatného rozhodnutia správneho orgánu v mimoodvolacom konaní,

pretože tento inštitút sa uplatňuje za zákonom ustanovených podmienok, ak okolnosti

nasvedčujú, že vydané rozhodnutie je nezákonné z hľadiska hmotnoprávneho, avšak

vzhľadom na všetky okolnosti veci išlo podľa názoru krajského súdu o formálnu chybu

nezasahujúcu do sfér subjektívnych práv žalobcu... S uvedeným sa plne stotožnil i odvolací

súd, keď posúdenie či procesné a iné pochybenie správneho orgánu je vadou, ktorá

spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je individuálne a je podmienené vždy

konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu.

Na záver odvolací súd konštatuje, že námietku žalobcu o nedostatočnom odôvodnení

rozhodnutia krajského súdu rovnako nepovažuje za dôvodnú, nakoľko ako už bolo

mnohokrát judikované, že v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu je potrebné objasniť

len skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam. V tejto súvislosti Ústavný súd

Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (sp. zn. , sp. zn. )...»

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

9. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

10. Podstata sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľa, že najvyšší súd sa

v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jeho námietkami, najmä so zásahom do jeho

„ústavného práva... na pokojné užívanie majetku“ (sťažovateľ mal pravdepodobne na mysli

právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pozn.).

11. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj postup najvyššieho súdu,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti

jeho účinkov s obsahom sťažovateľom označených práv.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

14. Ústavný súd sa stotožnil s vyjadrením najvyššieho súdu, že posúdenie či procesné

a iné pochybenie správneho orgánu je vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého

rozhodnutia, je individuálne a je podmienené vždy konkrétnymi okolnosťami toho-ktorého

prípadu, čím najvyšší súd nadväzoval na názor krajského súdu, že vzhľadom na všetky

okolnosti veci šlo v ním preskúmavanom postupe správneho orgánu o formálnu chybu

nezasahujúcu do sfér subjektívnych práv žalobcu (sťažovateľa). Vo vzťahu k zvyšným

námietkam sťažovateľa nemá ústavný súd argumentom a záverom najvyššieho súdu čo

vytknúť.

15. Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku sa

najvyšší súd, nadväzujúc na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktoré preskúmaval

a zároveň argumentačne doplnil, ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými

relevantnými tvrdeniami a námietkami sťažovateľa. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

považuje ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska za ústavne udržateľný a konštatuje, že

mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok jeho

arbitrárnosť. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným.

17. Ústavný súd, prihliadajúc na obsah sťažnosti, na obsah napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, na obsah rozsudku krajského súdu, ako aj na obsah príloh k sťažnosti

týkajúcich sa predmetnej veci, pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019