Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 28/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., Nezábudková 810/22,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia , jeho

základných práv podľa , ,

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. -118

z 27. marca 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -196

zo 17. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. decembra 2018 doručená sťažnosť ,

(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), pre namietané porušenie Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -118 z 27. marca 2018 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -196 zo 17. októbra 2018 (ďalej len „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa žalobou podanou

okresnému súdu domáhal proti , , ako

žalovanému (ďalej len „žalovaný“), aby súd zaviazal žalovaného vydať sťažovateľovi

potvrdenie o zamestnaní a výplatné pásky za obdobie jún až august 2016 z dôvodu

porušenia povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa postupovať v súlade s § 75 ods. 2

v znení neskorších predpisov, keďže uvedené

požadované pracovné podklady neboli zo strany žalovaného žalobcovi po ukončení

pracovného pomeru vydané.

Okresný súd rozhodol svojím napadnutým rozsudkom takto:

„I. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi výplatnú pásku za mesiac jún 2016, výplatnú

pásku za mesiac júl 2016 a výplatnú pásku za mesiac august 2016, a to do troch dní odo

dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.“

3. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie

v rozsahu výroku II, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, a domáhal sa, aby odvolací

súd v časti výroku II napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný je

povinný vydať žalobcovi potvrdenie o zamestnaní, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

pričom žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %; alternatívne

žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II zrušil, v tomto

rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, pričom zároveň

žalobcovi prizná trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Ako odvolacie dôvody

sťažovateľ uviedol:

«-Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“).

-Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam podľa ustanovenia .

-Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

podľa ustanovenia .»

Zároveň sťažovateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie odňal účastníkovi

konania – žalobcovi možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ považuje rozsudok

v napadnutej časti súvisiacej s výrokom II za nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný.

Okresný súd podľa sťažovateľa v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku

neuviedol riadne svoju právnu úvahu, na základe ktorej sa pri hodnotení dôkazov riadil

a rozhodol vo veci samej.

4. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu v rozsahu výroku I a výroku

III o náhrade trov konania podal odvolanie aj žalovaný. Týmto odvolaním sa domáhal, aby

krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku I zmenil tak, že žalobu žalobcu

v časti uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobcovi výplatné pásky za mesiace jún, júl

a august 2016 zamietne, a vo výroku III tak, že žalovanému prizná nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %; alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

okresného súdu vo výrokoch I a II zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody žalovaný uviedol: „... podľa § 365 ods. 1

písm. h) , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa

, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa

ods. 1 písm. e) , že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, ako i podľa , že konanie má vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“

5. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa a žalovaného rozhodol takto:

„I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti

výroku I. mení tak, že žalobu v časti o vydanie výplatných pások za mesiace jún, júl a august

2016 zamieta a v zamietajúcej časti výroku II. rozsudok potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom

rozsahu.“

6. K prípadnej možnosti využitia opravného prostriedku (dovolania) sa sťažovateľ

vo svojej sťažnosti vôbec nevyjadril. Uvádza len, že už nemôže uplatniť „... žiadne riadne

opravné prostriedky“, a taktiež, že „... vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky...“.

7. Ku skutkovej stránke veci sťažovateľ uviedol, že predovšetkým namieta nesprávny

postup okresného súdu a krajského súdu pri širšom zisťovaní skutkového stavu:

„1) svedkovia navrhnutí žalovaným konali pred súdom prvej inštancie -

porušovateľom 1/, disparitne, nie úplne v zhode s tým čo v skutočnosti vnímali svojimi

zmyslami, nebola v danom prípade zabezpečená nestrannosť ich svedeckých výpovedi, čo

bolo v konečnom dôsledku potvrdené aj vyjadrením samotného žalovaného, keďže potvrdil

skutočnosť, ktorá vzbudzuje pochybnosti o nestrannosti výpovedí príslušných svedkov a to,

že pred uskutočnením pojednávania, na ktorom prebehli ich výsluchy boli na spoločnej

konzultácii spolu so žalovaným v kaviarni, pričom nemenej pochybnosti vzbudzujúcou

skutočnosťou je aj fakt, že išlo v danom prípade o zamestnancov žalovaného.

2) skutkové vymedzenie dôležitosti listín, ktorých sa sťažovateľ v žalobe domáhal.

Pre sťažovateľa ide o listiny, ktoré bude vždy požadovať Sociálna poisťovňa SR pri

vymeriavaní starobného dôchodku, navyše keď v súčasnosti nie je garancia, že školská sieť

bude štandardná ako v čase jeho pracovného pomeru.

3) - - V pracovnoprávnych sporoch požíva

zamestnanec silnejšiu právnu ochranu, v dôsledku toho zamestnávateľ má dôkazné bremeno

na svojich tvrdeniach.“

8. Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd aj krajský súd pochybili pri posudzovaní

veci samej, a tým porušili „právo na spravodlivé a nestranné súdne konanie“, k čomu

uviedol:

«1) zápočtový list nie je možné podľa nás považovať za potvrdenie o zamestnaní, je

to v rozpore s konštantnou súdnou praxou a judikatúrou súdov SR. Potvrdenie o zamestnaní

je obligatórnou stanovenou listinou, ktorú je povinný vydať, doručiť zamestnávateľ

zamestnancovi, pri skončení pracovného pomeru, nakoľko táto slúži na kontrolu zo strany

zamestnanca na čerpanie dovolenky, riadne zúčtovanie dovolenky, na náhradné voľná, na

prekážky v prací zo strany zamestnávateľa a pod. Súdna úvaha zo strany porušovateľa 1/

a 2/ v súvislosti s tým, že zápočtový list je možné považovať za potvrdenie o zamestnaní nie

je v zhode s priatou legislatívou... ani porušovateľ 2/ sa neodvoláva na žiadny judikát

Najvyššieho súdu SR a ani Ústavného súdu SR. Z tohto dôvodu táto právna úvaha

porušovateľa 2/ nepôsobí presvedčivo, je skôr zmätočná, arbitrárna. Porušovateľ 1/ a 2/ sa

nevysporiadal ani jeden s podanou reklamáciou zo strany sťažovateľa a žalovaný

na podanú reklamáciu doposiaľ nereagoval...

2) K bodu 31. odôvodnenia rozhodnutia porušovateľa 2/... sťažovateľ uvádza, že

podľa ustáleného počítania času, prvým pracovným dňom, kedy mal sťažovateľ dostať

potvrdenie o zamestnaní je najbližší pracovný deň a nie deň 31.8.2016, navyše

zamestnávateľ vedel, že 1.9.2016 je sviatok. Opakovane sťažovateľ poukazuje na nesprávne

vyhodnotenie dôkazu, resp. žalovaný žiaden dôkaz o skutočnosti, ktorá by mala preukazovať

riadne odovzdanie potvrdenia o zamestnaní, „zápočtového listu“ sťažovateľovi dňa

31.8.2016 nebol v rámci dokazovania predložený. Sťažovateľovi toto mal podľa tvrdenia

žalovaného predložiť dňa 31.08.2016, ale listinný dôkaz - zápisnica je bez prítomnosti

sťažovateľa, pretože sťažovateľ o tomto ani nevedel, nebol o tom oboznámený zo strany

žalovaného a ani objektívne nemohol vedieť. Zápisnica je účelovo vyhotovená žalovaným

v rozpore s dobrými mravmi. Ide o nesprávnu právnu úvahu porušovateľa 2/, že sťažovateľ

odmietol dňa 31.8.2016 prevziať listinu - zápočtový list na pracovisku, nevedno rozhodnutí

porušovateľa 1/ a 2/ čím malo byť uvedené preukázané. Predposledná veta bodu 31.

odôvodnenia rozhodnutia porušovateľa 2/... súd nesprávne vyhodnotil dôkaznú povinnosť

strán sporu, keď nesprávne vychádzal zo situácie, že dôkazné bremeno, nakoľko sa jedná

o pracovnoprávny spor pri silnejšej ochrane zamestnanca je na žalobcovi a súd takýto

dôkaz nenašiel, preto nesprávne vyhodnotil predmetnú konkrétnu situáciu, a preto dospel

k nesprávnemu právnemu záveru.

3) K bodu 33. odôvodnenia rozhodnutia porušovateľa 2/... sťažovateľ poukazuje

na to, že porušovateľ 2/ správne konštatuje, že žalobca musí disponovať listinami

o predchádzajúcom zamestnaní, ale toto svoje tvrdenie sa nenachádza konzistentné v celom

odôvodnení predmetného rozsudku... sťažovateľ tu poukazuje na absolútnu nekonzistentnosť

tvrdenia odvolacieho súdu - porušovateľa 2/ v jeho jednotlivých častiach čo mu dáva

za pravdu, že rozsudok je zmätočný a konečnom dôsledku poškodzujúci sťažovateľa

v rozsahu jeho práv a povinností pri skončení pracovného pomeru a pri uzatváraní nového

pracovného pomeru u nového zamestnávateľa, ktorý len zohľadnil, že žalovaný

v predmetnom regióne v z hľadiska pracovnoprávnych povinnosti nepožíva dobrú povesť.

Sťažovateľ nemal povinnosť žiadať náhradné potvrdenie o zamestnaní, tak ako na to

poukazuje porušovateľ 2/, keď doposiaľ nedostal zo strany žalovaného žiadne potvrdenie

o zamestnaní.

4) k právnemu názoru porušovateľa 2/ v bode 37. odôvodnenia rozhodnutia...

sťažovateľ uvádza, že odkaz na Krátky slovník slovenského jazyka nie je v tomto prípade

šťastný... prax predbehla legislatívu aj rozhodovaciu činnosť súdov a preto pojem doručiť

a vydať nadobúda v dôsledku elektronickej formy výplaty iný význam ako tomu bolo v roku

1987, kedy bol vydaný Krátky slovník slovenského jazyka, preto poukazujeme na nesprávny

postup porušovateľa 2/ - Krajského súdu v Trnave.

5) Arbitrárnosť a nestrannosť (sťažovateľ mal zrejme na mysli absenciu nestrannosti,

resp. predpojatosť, pozn.) posudzovania dôkazov a tvrdení sporových strán zo strany

porušovateľa 1/ a 2/ vidí sťažovateľ aj v tom, že keď sťažovateľ v konaní tvrdil určitú

skutočnosť a použil pri vyjadrovaní slovné spojenie so slovom „asi nie“ tak to vzbudilo

u súdu jednoznačné presvedčenie o tom, že sťažovateľ sa vyjadril spôsobom, že „určite nie

(áno)“. Naopak tomu bolo pri posudzovaní vyjadrenia žalovaného, ktorý keď použil slovné

spojenie „asi všetky“ tak to pre príslušný súd znamenalo jednoznačne, že žalovaný sa

vyjadril spôsobom „určite všetky“. Aj dôsledkom takýchto nie nestranných posudzovaní

dôkazov a tvrdení strán sporu zo strany porušovateľa 1/ a 2/ došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

6) Sťažovateľ ďalej dáva do pozornosti skutočnosť, že nie je pravdivá právna úvaha

porušovateľa 2/ v súvislosti s tým, že mal byť sťažovateľ „nečinný“ a od žalovaného

nežiadal predmetné výstupné dokumenty. Po telefonickej urgencii v januári 2017 kolegyne

sťažovateľa, ktorá sa venuje účtovným veciam v jeho terajšom zamestnaní, ktorá by uvedené

vedela potvrdiť, bolo sťažovateľovi doručené potvrdenie o zdaniteľných príjmoch (príloha

k tejto ústavnej sťažnosti) s dátumom vydania 16.1.2017, ktoré vypracovala svedkyňa

navrhnutá žalovaným (... zamestnankyňa žalovaného). Žalovaný v konaní tvrdil

a porušovateľ 1/ aj porušovateľ 2/ tomuto tvrdeniu uverili, že má všetky výstupné

dokumenty pripravené ku dňu 31.08.2016.»

Sťažovateľ napokon uvádza, že „rozhodnutie porušovateľa 1/ a 2/ je v rozpore

so zákonom a porušuje garantované práva patriace sťažovateľovi ako občanovi

Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom porušovateľa 1/ a 2/

v odôvodnení predmetných rozhodnutí a preto v rámci zákonnej lehoty podáva túto ústavnú

sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky“.

9. Sťažovateľ taktiež žiada, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie

„aj vzhľadom na , nakoľko v danom prípade má

za to, že mu vznikla nemajetková škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím príslušných

súdov Slovenskej republiky, ktoré posudzovali vec arbitrárne, účelovo a nezákonne, pričom

doposiaľ sťažovateľ nedisponuje listinami, ktoré žiadal vydať od žalovaného podanou

žalobou, ktorý konal preukázateľne v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ide o podstatné

listiny z pohľadu pracovného práva a taktiež z pohľadu sociálneho zabezpečenia

sťažovateľa.“.

10. Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

vydal nález v znení:

„Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 46

ods. 1, , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Okresného

súdu Piešťany zo dňa 27.3.2018 sp. zn.: -118 a rozhodnutím Krajského súdu

v Trnave zo dňa 17.10.2018 sp. zn.: -196, porušené boli.

Zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Piešťany zo dňa 27.3.2018 sp. zn.:

-118 a Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2018 sp. zn.: 25CoPr/5/2018-

196 a vec sa vracia Okresnému súdu Piešťany na nové rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ustálenej

rozhodovacej praxe a úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

11. Pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia, sťažovateľ žiada, aby krajský súd

zaplatil na účet jeho právneho zástupcu súhrnnú sumu 325,42 €.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (m. m. ).

16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, ).

17. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie

prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom

toho sa ústavný súd pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje,

avšak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa je vždy povinný

preskúmať svoju vlastnú právomoc z hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc

iného súdu, ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným

porušením ním označovaných základných práv a slobôd ().

18. Podľa (ďalej len „“) dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu

a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. V sú taxatívne uvedené procesné vady konania takého stupňa

závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných

vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný

prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená

na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, bez ohľadu na to, či sa o podstate odvolania

rozhodovalo alebo konanie o odvolaní bolo odvolacím súdom odmietnuté.

20. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

21. Ústavný súd konštatuje, že právna úprava citovaného ustanovenia § 421 ods. 1

je v tomto prípade založená na princípe otvorenosti. Z uvedeného vyplýva, že

dovolanie možno podať proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu [vynímajúc prípady

vymedzené v upravujúcom odvolanie proti uzneseniu podľa písm.

a) až n) a v upravujúcom tzv. majetkový cenzus], avšak dovolací súd je v danom

prípade výlučne oprávnený rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti definovaných

v . Všetky tieto dôvody prípustnosti dovolania majú spoločné kvalifikačné

kritérium spočívajúce v tom, že prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje na právne otázky,

ktorých vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Je však

nesporné, že predpokladá aktivitu dovolateľa. Prípustnosť dovolania tak

bude závisieť výlučne od toho, ako dovolateľ vymedzí, že sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, prípadne právnu otázku riešenú

odvolacím súdom odôvodní s ohľadom na to, že dosiaľ dovolací súd takúto otázku vo svojej

rozhodovacej praxi neriešil, prípadne poukáže na rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu

k riešenej právnej otázke ().

22. Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedol, či

dovolanie prostredníctvom právneho zástupcu podal a v prípade, že ho nepodal, z akého

dôvodu k tomu nedošlo. Ústavný súd vlastnou činnosťou od okresného súdu zistil, že

sťažovateľ v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu dovolanie nepodal. Keďže

v sťažnosti argumentácia týkajúca sa predmetnej skutočnosti absentuje, ústavný súd

konštatuje, že z argumentov v sťažnosti uvedených nedokázal vyhodnotiť, či sťažovateľ

nepodal dovolanie z nevedomosti (napriek jeho zastúpeniu kvalifikovaným právnym

zástupcom) alebo z dôvodu, že zastával právny názor, že na jeho prípad nemožno aplikovať

žiaden z dovolacích dôvodov vymedzených v .

23. Poukazujúc na námietky a argumenty obsiahnuté v sťažnosti, ústavný súd

konštatuje, že podľa jeho názoru o ich obsahu mal pred podaním ústavnej sťažnosti

rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací na základe dovolania

podaného podľa .

24. Ústavný súd pripomína, že ak bol sťažovateľ toho názoru, že sa na jeho právnu

vec nevzťahuje žiaden z dovolacích dôvodov uvedených v tomto ustanovení (vzhľadom

na absenciu akejkoľvek argumentácie sa ústavný súd o uvedenom mohol len domnievať),

nie je kompetenciou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti zaujímať

stanovisko k otázke prípustnosti, resp. neprípustnosti využitia príslušného opravného

prostriedku v jeho konkrétnej sporovej veci. Využitie všetkých prípustných opravných

prostriedkov je však v súlade s jednou zo základných

podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné pre prípadný zásah zo strany ústavného súdu.

25. V prípade, že sťažovateľ zastával názor, že dovolanie v jeho prípade nie je

prípustné, a nepodal ho z dôvodu opatrnosti, ústavný súd, majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu, konštatuje, že aj v prípade procesného rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky o odmietnutí dovolania by lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu bola považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

26. Meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom v situácii, keď

nevyužil právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý mu zákon účinne

poskytuje, t. j. nepodal dovolanie, hoci ho podať mohol a mal, by bolo porušením princípu

subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou

všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

28. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže ich preskúmanie je podmienené vyslovením porušenia

označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2019