Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 336/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie SNP

17/29, Zvolen, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 26. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou Okresnému

súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) domáhali nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na

uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa ustanovení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). Okresný súd vo veci rozhodol

rozsudkom č. k. -171 z 25. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) tak, že žalobu sťažovateľov zamietol. Následne sťažovatelia podali proti rozsudku

okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnili v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tým, že okresný súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd napadnutým

rozhodnutím tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. O prípadnej možnosti využitia opravného prostriedku (dovolania) sťažovatelia

vo svojej sťažnosti neuviedli nič.

4. K skutkovej stránke veci sťažovatelia v sťažnosti ozrejmili, že sú nájomcami bytu

č. 12 na 4. poschodí vo vchode č. 15 bytového domu na ulici zapísaného na liste

vlastníctva č. pre katastrálne územie (ďalej len „predmetný byt“) na základe

zmluvy o nájme bytu z 1. septembra 1996, ktorá bola uzatvorená na dobu neurčitú.

Predmetný byt bol v roku 1972 postavený v rámci komplexnej bytovej výstavby sídliska

vo . Po kolaudácii týchto bytov ich správu vykonávala spoločnosť

, neskôr . Po roku 1990 sa aj tento byt

stal súčasťou privatizácie a dostal sa do majetku spoločnosti , ktorá ho spolu

s ostatnými bytmi vložila ako nepeňažný vklad do spoločnosti ,

a neskôr bol prevedený na spoločnosť (ďalej len „žalovaný“), teda

žalovaného v tomto konaní. Sťažovatelia ako nájomcovia predmetného bytu listom

z 15. apríla 2013 požiadali žalovaného o prevod vlastníctva. Žalovaný na ich žiadosť

neodpovedal a návrh zmluvy o prevode vlastníctva bytu im nepredložil.

5. Sťažovatelia ďalej poukázali na skutočnosť, že žalovaný v roku 2008 na základe

zmluvy o prevode vlastníctva bytu previedol predmetný byt na pani . Proti

uvedenému prevodu podal protest krajský prokurátor a keď mu nebolo vyhovené, následne

podal krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti daného rozhodnutia Správy katastra

Zvolen. Krajský súd v tejto veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 24. septembra

2010 tak, že rozhodnutie správy katastra zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Krajský súd

v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že „zákon o vlastníctve bytov v § 16 ods. 1

poskytuje nájomníkom bytov v nájomných vzťahoch založených zmluvami na dobu neurčitú

ochranu. Tým zároveň obmedzuje vlastníka bytového domu a to logicky vo vzťahu k všetkým

bytom v jeho bytovom dome. Takéto obmedzenie vzhľadom na zmysel a účel využitia

bytového domu - predmetu vlastníctva je nepochybne obmedzením vo verejnom záujme.

Žiadne ustanovenie zákona o vlastníctve bytov nezužuje platnosť tohto ustanovenia len pre

niektorých vlastníkov bytových domov. To znamená, že platí pre všetkých vlastníkov

bytových domov bez rozdielu. Nie je preto pri jeho aplikácii podstatné, kto je vlastníkom

bytového domu, resp. od koho bytový dom nadobudol. Platí to pre každého vlastníka

bytového domu, či je to štát, obec alebo súkromná osoba. Každý vlastník bytového domu,

ktorý sa rozhodne byty v ňom odpredať, je zákonom obmedzený pri nakladaní s nimi tak, že

tie byty, ktoré sú prenajaté na dobu neurčitú, nemôže predať iným osobám ako ich

nájomcom.“. Rozhodnutie krajského súdu potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. z 8. júna 2011.

6. Podľa názoru sťažovateľov sa v daných rozhodnutiach, krajský súd, ako aj

najvyšší súd stotožnili s tvrdením žalobcu, podľa ktorého nikto nemôže od svojho právneho

predchodcu nadobudnúť viac práv, než mal ich právny predchodca. , mohla

previesť vlastníctvo k predmetnému bytu len na fyzickú osobu ‒nájomcu a toto

obmedzenie zmluvného prevodu následne platí aj na obchodné spoločnosti, do ktorých

základného imania bol bytový fond vnášaný ako nepeňažný vklad.

7. Napriek uvedenej skutočnosti žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach

a ústnych prednesoch v konaní naďalej tvrdil, že nie je a nikdy nebol povinnou osobou

v zmysle § 16 ods. 1 vo vzťahu k § 17 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov, čo znamená, že nie

je povinný predať takýto byt za tzv. regulovanú cenu. S tvrdením žalovaného sa stotožnil aj

okresný súd, ktorý vo svojom rozsudku (ktorý bol potvrdený napadnutým rozhodnutím

krajského súdu) uviedol, že „v konaní bolo preukázané, že z majetku štátu získala bytový

fond, pôvodne patriaci , obchodná spoločnosť vrátane bytu

nájomcov... ako jediný spoločník, pôvodne so 100 % majetkovou účasťou štátu

založil dcérsku spoločnosť , ktorá bola do obchodného registra

zapísaná 16.1.1997 a do majetku ktorej vložila ako nepeňažný vklad celý bytový fond

získaný z veľkej privatizácie. vložila tento majetok ako nepeňažný vklad

spoločníka do obchodnej spoločnosti 8. 2. 2000. Spoločnosť

a takisto spoločnosť nie sú obchodnými spoločnosťami s účasťou štátu,

fondu národného majetku alebo obce... pokiaľ vniesla bytový fond získaný

podľa zákona ako nepeňažný vklad do nebolo to v rozpore

so zákonom, pretože až do 1.7.1998, kedy nadobudla účinnosť novela

Z. z. č. neboli vlastníci bytového fondu, akým bola aj v tomto

smere nijako obmedzení. Keď bytový fond vkladala do obchodnej spoločnosti

, platil zákon o obmedzení prevodu vlastníctva takto získaných bytov aj podľa

pre subjekty uvedené v , avšak

nezískala bytový fond v rámci veľkej privatizácie, preto sa na ňu

zákonné obmedzenie nevzťahovalo. teda nemala povinnosť previesť

vlastníctvo k bytu na nájomcu za tzv. regulovanú cenu. Táto povinnosť teda následne

neprešla ani na spoločnosť “.

8. Sťažovatelia zhodnotili, že uvedený právny názor okresného súdu je podľa nich

v rozpore s § 17 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov, podľa ktorého dohodnutá cena bytu

podľa odseku 1 nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18, ak sa byt prevádza do vlastníctva

doterajšieho nájomcu z vlastníctva štátu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo

obce alebo ak ide o byty v domoch nadobudnutých podľa osobitného predpisu.

9. Podľa názoru sťažovateľov sa na uvedené obchodné spoločnosti (teda aj

žalovaného) vzťahuje povinnosť previesť byt nájomcom za cenu vypočítanú v zmysle § 18

zákona o vlastníctve bytov. Sťažovatelia uviedli, že okresný súd považoval v konaní za

preukázané, akým spôsobom nadobudla predmetný byt spoločnosť , teda že išlo

o nadobudnutie podľa ustanovení o podmienkach prevodu majetku

štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“).

10. Sťažovatelia v danej súvislosti argumentovali, že zákonodarca už v roku 1993

stanovil okruh subjektov, na ktorých prevody sa cenová regulácia uplatní bez výnimky.

V pôvodnom znení zákona o vlastníctve bytov bol za povinný subjekt označený štát, obec,

obchodná spoločnosť s účasťou štátu alebo obce alebo vlastník bytov v domoch

nadobudnutých podľa osobitných predpisov, teda v rámci privatizácie. Každá ďalšia

novelizácia ustanovenia § 17 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov znamenala nie zúženie

okruhu povinných subjektov, ale ich taxatívne rozšírenie, pričom zmyslom týchto

novelizácií bol úmysel zákonodarcu zachytiť každú situáciu, keď byty postavil štát z tzv.

celospoločenských zdrojov.

11. Podľa názoru sťažovateľov ak mala spoločnosť , povinnosť podľa

zákona o vlastníctve bytov previesť byt jeho nájomníkovi s nájomným vzťahom na dobu

neurčitú, tak prevod tohto bytu na inú osobu ako nájomníka znamenal porušenie povinnosti

spoločnosti , v zmysle § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, ale zároveň sa

s prevodom tohto bytu prevádzala aj povinnosť previesť byt nájomníkovi za tzv. regulovanú

cenu.

12. Sťažovatelia zhodnotili, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní zjednodušene

prevzal právne závery okresného súdu, podľa ktorého žalovaný ako vlastník bytu, ktorého

sú sťažovatelia nájomníkmi, nemá povinnosť previesť vlastníctvo predmetného bytu na

sťažovateľov za tzv. regulovanú cenu z dôvodu, že jeho právny predchodca nadobudol

bytový fond nepeňažným vkladom podľa ustanovení , a nie podľa

ustanovení alebo zákona o vlastníctve bytov. Z uvedeného dôvodu sa

na žalovaného ako vlastníka bytu nevzťahuje povinnosť previesť byt do vlastníctva

sťažovateľov za tzv. regulovanú cenu. Pri tejto právnej úvahe krajský súd opomenul

prihliadnuť na skutočnosť, že zákon o vlastníctve bytov nadobudol účinnosť 1. septembra

1993, teda v čase, keď , bola sprivatizovaná podľa ustanovení zákona

č. (spoločnosť , vznikla 1. mája 1992), ale prevod bytového fondu

ako nepeňažný vklad do dcérskej spoločnosti , ktorá bola do

obchodného registra zapísaná 16. januára 1997, sa uskutočnil až v priebehu roka 1997

a ďalší nepeňažný vklad spoločníka , do obchodnej spoločnosti

, sa uskutočnil až v roku 2000.

13. Uvedené nepeňažné vklady tak jednoznačne obchádzali zákaz prevodu bytov

uvedený v § 29 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, podľa ktorého vlastníci domov uvedení

v § 18 ods. 1 môžu previesť vlastníctvo domu alebo jeho časti podľa osobitného predpisu

len do vlastníctva štátu vrátane Slovenského pozemkového fondu, obce, obchodnej

spoločnosti s účasťou štátu alebo obce alebo s účasťou Fondu národného majetku

Slovenskej republiky.

14. Sťažovatelia uviedli, že podľa nich je nesporné, že spoločnosť ,

nadobudla bytový fond podľa ustanovení , a teda sa v čase

nepeňažného vkladu tohto bytového fondu na ňu vzťahoval zákaz prevodu uvedený v § 29

ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Sťažovatelia v tejto súvislosti konštatovali, že prevod

bytového fondu realizovaný v rozpore s týmto ustanovením je absolútne neplatný v zmysle

. Túto skutočnosť ani okresný súd, ani krajský súd vo svojom

rozhodnutí neskúmal a nezohľadnil, čím podľa názoru sťažovateľov porušil ich právo na

súdnu ochranu.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„1/ Základné právo a na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 rozsudkom Krajského súdu... porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Banská Bystrica

na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd Banská Bystrica je povinný nahradiť sťažovateľom... trovy právneho

zastúpenia... na účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (m. m. ).

20. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, ).

21. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie

prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom

toho sa ústavný súd pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje,

avšak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa je vždy povinný

preskúmať svoju vlastnú právomoc z hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc

iného súdu, ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným

porušením ním označovaných základných práv a slobôd.

22. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu

a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

22.1 V ustanovení sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého

stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných

vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný

prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená

na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, bez ohľadu na to, či sa o podstate odvolania

rozhodovalo alebo konanie o odvolaní bolo odvolacím súdom odmietnuté.

23. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

23.1 Poukazujúc na citované ustanovenie ústavný súd konštatuje,

že právna úprava daného ustanovenia je v tomto prípade založená na princípe otvorenosti.

Z uvedeného vyplýva, že dovolanie možno podať proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho

súdu [vynímajúc prípady vymedzené v upravujúceho odvolanie proti

uzneseniu podľa až n) a upravujúceho tzv. majetkový cenzus],

avšak dovolací súd je v danom prípade výlučne oprávnený rozhodovať o naplnení

predpokladov prípustnosti definovaných v . Všetky tieto dôvody

prípustnosti dovolania majú spoločné kvalifikačné kritérium spočívajúce v tom, že

prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje na právne otázky, ktorých vyriešenie viedlo

k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Je však nesporné, že

predpokladá aktivitu dovolateľa. Prípustnosť dovolania tak bude závisieť výlučne od toho,

ako dovolateľ vymedzí, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, prípadne právnu otázku riešenú odvolacím súdom odôvodní s ohľadom

na to, že dosiaľ dovolací súd takúto otázku vo svojej rozhodovacej praxi neriešil, prípadne

poukáže na rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu k riešenej právnej otázke.

24. Ústavný súd pripomína, že sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedli, či

dovolanie prostredníctvom právneho zástupcu podali, a v prípade, že ho nepodali, z akého

dôvodu k tomu nedošlo. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovatelia

dovolanie (v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu) nepodali. Vzhľadom na

absentujúcu sťažnostnú argumentáciu týkajúcu sa predmetnej skutočnosti ústavný súd

konštatuje, že z argumentov uvedených v sťažnosti nedokázal vyhodnotiť, či sťažovatelia

nepodali dovolanie z nevedomosti (napriek ich zastúpeniu kvalifikovaným právnym

zástupcom) alebo z dôvodu, že zastávali právny názor, že na ich prípad nemožno aplikovať

žiaden z dovolacích dôvodov vymedzených v .

25. Poukazujúc na sťažnostné námietky ústavný súd konštatuje, že podľa jeho názoru

o ich obsahu mal pred podaním ústavnej sťažnosti rozhodovať najvyšší súd ako súd

dovolací na základe dovolania podaného podľa .

26. Ústavný súd pripomína, že ak sťažovatelia boli toho názoru, že sa na ich právnu

vec nevzťahuje žiaden z dovolacích dôvodov uvedených v tomto ustanovení (vzhľadom na

absenciu akejkoľvek argumentácie sa ústavný súd o uvedenom mohol len domnievať), nie

je kompetenciou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti zaujímať

stanovisko k otázke prípustnosti, resp. neprípustnosti využitia príslušného opravného

prostriedku v ich konkrétnej sporovej veci. Využitie všetkých prípustných opravných

prostriedkov je však v súlade s jednou zo základných

podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné pre prípadný zásah zo strany ústavného súdu.

27. V prípade, že sťažovatelia zastávali názor, že dovolanie v ich prípade nie je

prípustné a nepodali ho z dôvodu opatrnosti, ústavný súd, majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu, konštatuje, že aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho

súdu o odmietnutí dovolania by lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bola

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

28. Meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom v situácii, keď

nevyužili právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý im zákon účinne

poskytuje, t. j. nepodali dovolanie, hoci ho podať mohli a mali, by bolo porušením princípu

subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou

všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

.

29. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 v spojení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej neprípustnosti.

30. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže ich preskúmanie je podmienené vyslovením

porušenia označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018