Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)I. ÚS 336/2018
PDF · 226.29 KB
No categories available
I. ÚS 336/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie SNP
17/29, Zvolen, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 16 Co 108/2017 z 26. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2018 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 108/2017
z 26. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou Okresnému
súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) domáhali nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na
uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa ustanovení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). Okresný súd vo veci rozhodol
rozsudkom č. k. 17 C 113/2013-171 z 25. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) tak, že žalobu sťažovateľov zamietol. Následne sťažovatelia podali proti rozsudku
okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnili v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tým, že okresný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd napadnutým
rozhodnutím tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.
3. O prípadnej možnosti využitia opravného prostriedku (dovolania) sťažovatelia
vo svojej sťažnosti neuviedli nič.
4. K skutkovej stránke veci sťažovatelia v sťažnosti ozrejmili, že sú nájomcami bytu
č. 12 na 4. poschodí vo vchode č. 15 bytového domu na ulici zapísaného na liste
vlastníctva č. pre katastrálne územie (ďalej len „predmetný byt“) na základe
zmluvy o nájme bytu z 1. septembra 1996, ktorá bola uzatvorená na dobu neurčitú.
Predmetný byt bol v roku 1972 postavený v rámci komplexnej bytovej výstavby sídliska
vo . Po kolaudácii týchto bytov ich správu vykonávala spoločnosť
, neskôr . Po roku 1990 sa aj tento byt
stal súčasťou privatizácie a dostal sa do majetku spoločnosti , ktorá ho spolu
s ostatnými bytmi vložila ako nepeňažný vklad do spoločnosti ,
a neskôr bol prevedený na spoločnosť (ďalej len „žalovaný“), teda
žalovaného v tomto konaní. Sťažovatelia ako nájomcovia predmetného bytu listom
z 15. apríla 2013 požiadali žalovaného o prevod vlastníctva. Žalovaný na ich žiadosť
neodpovedal a návrh zmluvy o prevode vlastníctva bytu im nepredložil.
5. Sťažovatelia ďalej poukázali na skutočnosť, že žalovaný v roku 2008 na základe
zmluvy o prevode vlastníctva bytu previedol predmetný byt na pani . Proti
uvedenému prevodu podal protest krajský prokurátor a keď mu nebolo vyhovené, následne
podal krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti daného rozhodnutia Správy katastra
Zvolen. Krajský súd v tejto veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 24 S 58/2010 z 24. septembra
2010 tak, že rozhodnutie správy katastra zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Krajský súd
v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že „zákon o vlastníctve bytov v § 16 ods. 1
poskytuje nájomníkom bytov v nájomných vzťahoch založených zmluvami na dobu neurčitú
ochranu. Tým zároveň obmedzuje vlastníka bytového domu a to logicky vo vzťahu k všetkým
bytom v jeho bytovom dome. Takéto obmedzenie vzhľadom na zmysel a účel využitia
bytového domu - predmetu vlastníctva je nepochybne obmedzením vo verejnom záujme.
Žiadne ustanovenie zákona o vlastníctve bytov nezužuje platnosť tohto ustanovenia len pre
niektorých vlastníkov bytových domov. To znamená, že platí pre všetkých vlastníkov
bytových domov bez rozdielu. Nie je preto pri jeho aplikácii podstatné, kto je vlastníkom
bytového domu, resp. od koho bytový dom nadobudol. Platí to pre každého vlastníka
bytového domu, či je to štát, obec alebo súkromná osoba. Každý vlastník bytového domu,
ktorý sa rozhodne byty v ňom odpredať, je zákonom obmedzený pri nakladaní s nimi tak, že
tie byty, ktoré sú prenajaté na dobu neurčitú, nemôže predať iným osobám ako ich
nájomcom.“. Rozhodnutie krajského súdu potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 10 Sžr l/2011 z 8. júna 2011.
6. Podľa názoru sťažovateľov sa v daných rozhodnutiach, krajský súd, ako aj
najvyšší súd stotožnili s tvrdením žalobcu, podľa ktorého nikto nemôže od svojho právneho
predchodcu nadobudnúť viac práv, než mal ich právny predchodca. , mohla
previesť vlastníctvo k predmetnému bytu len na fyzickú osobu ‒nájomcu a toto
obmedzenie zmluvného prevodu následne platí aj na obchodné spoločnosti, do ktorých
základného imania bol bytový fond vnášaný ako nepeňažný vklad.
7. Napriek uvedenej skutočnosti žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach
a ústnych prednesoch v konaní naďalej tvrdil, že nie je a nikdy nebol povinnou osobou
v zmysle § 16 ods. 1 vo vzťahu k § 17 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov, čo znamená, že nie
je povinný predať takýto byt za tzv. regulovanú cenu. S tvrdením žalovaného sa stotožnil aj
okresný súd, ktorý vo svojom rozsudku (ktorý bol potvrdený napadnutým rozhodnutím
krajského súdu) uviedol, že „v konaní bolo preukázané, že z majetku štátu získala bytový
fond, pôvodne patriaci , obchodná spoločnosť vrátane bytu
nájomcov... ako jediný spoločník, pôvodne so 100 % majetkovou účasťou štátu
založil dcérsku spoločnosť , ktorá bola do obchodného registra
zapísaná 16.1.1997 a do majetku ktorej vložila ako nepeňažný vklad celý bytový fond
získaný z veľkej privatizácie. vložila tento majetok ako nepeňažný vklad
spoločníka do obchodnej spoločnosti 8. 2. 2000. Spoločnosť
a takisto spoločnosť nie sú obchodnými spoločnosťami s účasťou štátu,
fondu národného majetku alebo obce... pokiaľ vniesla bytový fond získaný
podľa zákona 92/1991 Z. z. ako nepeňažný vklad do nebolo to v rozpore
so zákonom, pretože až do 1.7.1998, kedy nadobudla účinnosť novela zákona č. 182/1993
Z. z. č. 158/1998 Z. z. neboli vlastníci bytového fondu, akým bola aj v tomto
smere nijako obmedzení. Keď bytový fond vkladala do obchodnej spoločnosti
, platil zákon o obmedzení prevodu vlastníctva takto získaných bytov aj podľa
obchodného zákonníka pre subjekty uvedené v § 18 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., avšak
nezískala bytový fond v rámci veľkej privatizácie, preto sa na ňu
zákonné obmedzenie nevzťahovalo. teda nemala povinnosť previesť
vlastníctvo k bytu na nájomcu za tzv. regulovanú cenu. Táto povinnosť teda následne
neprešla ani na spoločnosť “.
8. Sťažovatelia zhodnotili, že uvedený právny názor okresného súdu je podľa nich
v rozpore s § 17 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov, podľa ktorého dohodnutá cena bytu
podľa odseku 1 nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18, ak sa byt prevádza do vlastníctva
doterajšieho nájomcu z vlastníctva štátu, obce, obchodnej spoločnosti s účasťou štátu alebo
obce alebo ak ide o byty v domoch nadobudnutých podľa osobitného predpisu.
9. Podľa názoru sťažovateľov sa na uvedené obchodné spoločnosti (teda aj
žalovaného) vzťahuje povinnosť previesť byt nájomcom za cenu vypočítanú v zmysle § 18
zákona o vlastníctve bytov. Sťažovatelia uviedli, že okresný súd považoval v konaní za
preukázané, akým spôsobom nadobudla predmetný byt spoločnosť , teda že išlo
o nadobudnutie podľa ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku
štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 92/1991 Zb.“).
10. Sťažovatelia v danej súvislosti argumentovali, že zákonodarca už v roku 1993
stanovil okruh subjektov, na ktorých prevody sa cenová regulácia uplatní bez výnimky.
V pôvodnom znení zákona o vlastníctve bytov bol za povinný subjekt označený štát, obec,
obchodná spoločnosť s účasťou štátu alebo obce alebo vlastník bytov v domoch
nadobudnutých podľa osobitných predpisov, teda v rámci privatizácie. Každá ďalšia
novelizácia ustanovenia § 17 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov znamenala nie zúženie
okruhu povinných subjektov, ale ich taxatívne rozšírenie, pričom zmyslom týchto
novelizácií bol úmysel zákonodarcu zachytiť každú situáciu, keď byty postavil štát z tzv.
celospoločenských zdrojov.
11. Podľa názoru sťažovateľov ak mala spoločnosť , povinnosť podľa
zákona o vlastníctve bytov previesť byt jeho nájomníkovi s nájomným vzťahom na dobu
neurčitú, tak prevod tohto bytu na inú osobu ako nájomníka znamenal porušenie povinnosti
spoločnosti , v zmysle § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, ale zároveň sa
s prevodom tohto bytu prevádzala aj povinnosť previesť byt nájomníkovi za tzv. regulovanú
cenu.
12. Sťažovatelia zhodnotili, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní zjednodušene
prevzal právne závery okresného súdu, podľa ktorého žalovaný ako vlastník bytu, ktorého
sú sťažovatelia nájomníkmi, nemá povinnosť previesť vlastníctvo predmetného bytu na
sťažovateľov za tzv. regulovanú cenu z dôvodu, že jeho právny predchodca nadobudol
bytový fond nepeňažným vkladom podľa ustanovení Obchodného zákonníka, a nie podľa
ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. alebo zákona o vlastníctve bytov. Z uvedeného dôvodu sa
na žalovaného ako vlastníka bytu nevzťahuje povinnosť previesť byt do vlastníctva
sťažovateľov za tzv. regulovanú cenu. Pri tejto právnej úvahe krajský súd opomenul
prihliadnuť na skutočnosť, že zákon o vlastníctve bytov nadobudol účinnosť 1. septembra
1993, teda v čase, keď , bola sprivatizovaná podľa ustanovení zákona
č. 92/1991 Zb. (spoločnosť , vznikla 1. mája 1992), ale prevod bytového fondu
ako nepeňažný vklad do dcérskej spoločnosti , ktorá bola do
obchodného registra zapísaná 16. januára 1997, sa uskutočnil až v priebehu roka 1997
a ďalší nepeňažný vklad spoločníka , do obchodnej spoločnosti
, sa uskutočnil až v roku 2000.
13. Uvedené nepeňažné vklady tak jednoznačne obchádzali zákaz prevodu bytov
uvedený v § 29 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, podľa ktorého vlastníci domov uvedení
v § 18 ods. 1 môžu previesť vlastníctvo domu alebo jeho časti podľa osobitného predpisu
len do vlastníctva štátu vrátane Slovenského pozemkového fondu, obce, obchodnej
spoločnosti s účasťou štátu alebo obce alebo s účasťou Fondu národného majetku
Slovenskej republiky.
14. Sťažovatelia uviedli, že podľa nich je nesporné, že spoločnosť ,
nadobudla bytový fond podľa ustanovení zákona č. 92/1991 Zb., a teda sa v čase
nepeňažného vkladu tohto bytového fondu na ňu vzťahoval zákaz prevodu uvedený v § 29
ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Sťažovatelia v tejto súvislosti konštatovali, že prevod
bytového fondu realizovaný v rozpore s týmto ustanovením je absolútne neplatný v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka. Túto skutočnosť ani okresný súd, ani krajský súd vo svojom
rozhodnutí neskúmal a nezohľadnil, čím podľa názoru sťažovateľov porušil ich právo na
súdnu ochranu.
15. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„1/ Základné právo a na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu... porušené bolo.
2/ Rozsudok Krajského súdu... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Banská Bystrica
na ďalšie konanie.
3/ Krajský súd Banská Bystrica je povinný nahradiť sťažovateľom... trovy právneho
zastúpenia... na účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04).
20. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
21. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu
na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti
navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných
zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite
návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom
ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto
súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie
prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom
toho sa ústavný súd pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje,
avšak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je vždy povinný
preskúmať svoju vlastnú právomoc z hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc
iného súdu, ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným
porušením ním označovaných základných práv a slobôd.
22. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
22.1 V ustanovení § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého
stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných
vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný
prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená
na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, bez ohľadu na to, či sa o podstate odvolania
rozhodovalo alebo konanie o odvolaní bolo odvolacím súdom odmietnuté.
23. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
23.1 Poukazujúc na citované ustanovenie § 421 ods. 1 CSP ústavný súd konštatuje,
že právna úprava daného ustanovenia je v tomto prípade založená na princípe otvorenosti.
Z uvedeného vyplýva, že dovolanie možno podať proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho
súdu [vynímajúc prípady vymedzené v § 421 ods.2 CSP upravujúceho odvolanie proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) a § 422 CSP upravujúceho tzv. majetkový cenzus],
avšak dovolací súd je v danom prípade výlučne oprávnený rozhodovať o naplnení
predpokladov prípustnosti definovaných v § 421 ods. 1 CSP. Všetky tieto dôvody
prípustnosti dovolania majú spoločné kvalifikačné kritérium spočívajúce v tom, že
prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje na právne otázky, ktorých vyriešenie viedlo
k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Je však nesporné, že § 421 ods. 1 CSP
predpokladá aktivitu dovolateľa. Prípustnosť dovolania tak bude závisieť výlučne od toho,
ako dovolateľ vymedzí, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, prípadne právnu otázku riešenú odvolacím súdom odôvodní s ohľadom
na to, že dosiaľ dovolací súd takúto otázku vo svojej rozhodovacej praxi neriešil, prípadne
poukáže na rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu k riešenej právnej otázke.
24. Ústavný súd pripomína, že sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedli, či
dovolanie prostredníctvom právneho zástupcu podali, a v prípade, že ho nepodali, z akého
dôvodu k tomu nedošlo. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovatelia
dovolanie (v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu) nepodali. Vzhľadom na
absentujúcu sťažnostnú argumentáciu týkajúcu sa predmetnej skutočnosti ústavný súd
konštatuje, že z argumentov uvedených v sťažnosti nedokázal vyhodnotiť, či sťažovatelia
nepodali dovolanie z nevedomosti (napriek ich zastúpeniu kvalifikovaným právnym
zástupcom) alebo z dôvodu, že zastávali právny názor, že na ich prípad nemožno aplikovať
žiaden z dovolacích dôvodov vymedzených v § 421 ods. 1 CSP.
25. Poukazujúc na sťažnostné námietky ústavný súd konštatuje, že podľa jeho názoru
o ich obsahu mal pred podaním ústavnej sťažnosti rozhodovať najvyšší súd ako súd
dovolací na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP.
26. Ústavný súd pripomína, že ak sťažovatelia boli toho názoru, že sa na ich právnu
vec nevzťahuje žiaden z dovolacích dôvodov uvedených v tomto ustanovení (vzhľadom na
absenciu akejkoľvek argumentácie sa ústavný súd o uvedenom mohol len domnievať), nie
je kompetenciou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti zaujímať
stanovisko k otázke prípustnosti, resp. neprípustnosti využitia príslušného opravného
prostriedku v ich konkrétnej sporovej veci. Využitie všetkých prípustných opravných
prostriedkov je však v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jednou zo základných
podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutné pre prípadný zásah zo strany ústavného súdu.
27. V prípade, že sťažovatelia zastávali názor, že dovolanie v ich prípade nie je
prípustné a nepodali ho z dôvodu opatrnosti, ústavný súd, majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu, konštatuje, že aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho
súdu o odmietnutí dovolania by lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bola
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
28. Meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom v situácii, keď
nevyužili právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý im zákon účinne
poskytuje, t. j. nepodali dovolanie, hoci ho podať mohli a mali, by bolo porušením princípu
subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou
všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
29. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 v spojení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej neprípustnosti.
30. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže ich preskúmanie je podmienené vyslovením
porušenia označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018