Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 43/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Žiline sp. zn. z 25. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2019 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“), ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Dolný

Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -695 z 15. mája 2017 v napadnutej časti,

t. j. v tej časti, v ktorej okresný súd zaviazal sťažovateľa ako žalovaného v druhom rade

povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu. Krajský súd napadnutým

uznesením rovnako zaviazal sťažovateľa povinnosťou uhradiť žalobcovi v plnom rozsahu

trovy odvolacieho konania.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní okresného súdu o zaplatenie

43 293,92 € s príslušenstvom sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení žalovaného

v druhom rade. Ako žalobca v tomto konaní vystupovalo mesto Dolný Kubín a ako

žalovaný v prvom rade spoločnosť (ďalej len „žalovaný v prvom rade“).

Žaloba bola zo strany žalobcu prvotne podaná len proti žalovanému v prvom rade.

O pripustení vstupu sťažovateľa do konania bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu

z 10. februára 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. júna 2015. O pripustení zmeny

žalobného petitu rozhodol okresný súd uznesením z 23. júna 2015.

3. Poukazujúc na viaceré konania a v nich vydané rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti zrekapituloval doterajší priebeh jeho

veci zo skutkového hľadiska. V súvislosti s trovami konania a právnym názorom krajského

súdu vysloveným v napadnutom uznesení sťažovateľ uviedol, že právne závery krajského

súdu uvedené v napadnutom uznesení považuje za nesprávne, arbitrárne a za porušujúce

ním označené základné práva.

4. Podľa názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie krajského súdu v rozpore

s princípom spravodlivosti, keďže na základe neho bol sťažovateľ zaviazaný na náhradu

trov konania aj za obdobie od 20. októbra 2011 do 10. júna 2015, keď nebol účastníkom

konania ani on, ani jeho právna predchodkyňa. Z časového hľadiska ide o prevažnú časť

celkového trvania konania v merite veci, preto sťažovateľ považuje právny záver krajského

súdu o tom, že v danej veci nie je možné aplikovať

(ďalej aj „CSP“), za postup porušujúci ním označené základné práva podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľ pripúšťa, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti je síce v merite veci

procesne neúspešnou stranou (keďže v merite veci stále prebieha dovolacie konanie)

a žalobcovi v konaní vznikli trovy na právnej službe ich splnomocneného zástupcu, avšak

sťažovateľ, za účasti ktorého bolo konanie meritórne skončené, sa stranou sporu stal

v dôsledku ním neovplyvniteľnej právnej skutočnosti, t. j. úmrtia jeho tety ,

do ktorej práv a povinností vstúpil ako závetný dedič za situácie, keď on vznik trov na

strane žalobcu v období pred jeho vstupom do konania nezapríčinil ani nemohol zapríčiniť,

keďže nebol účastníkom konania. Uloženie povinnosti sťažovateľovi nahradiť žalobcovi

trovy konania v rozsahu 100 % na základe napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa

jeho názoru v rozpore s princípom spravodlivosti.

6. Podľa názoru sťažovateľa sú právne závery krajského súdu navyše v rozpore

s rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu v otázke aplikácie . Sťažovateľ

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. februára 2009 týkajúce sa aplikácie § 150 vtedy platného

a účinného (ďalej len „OSP“). V predmetnom rozhodnutí

najvyšší súd konštatoval, že ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov

konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady

zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení

o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.

7. Sťažovateľ je toho názoru, že právne závery krajského súdu uvedené

v napadnutom uznesení sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd

sťažovateľa.

8. Interpretácia a aplikácia ustanovení zo strany

okresného súdu a následne krajského súdu podľa sťažovateľa zásadne popiera jej účel

a význam a dôvody, na ktorých je založené napadnuté uznesenie krajského súdu, absentujú,

sú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky. Dôvody, ktoré uvádza

krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, sú zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým uznesením bola

porušená základná zásada civilného práva, a to zásada zákazu odoprenia spravodlivosti.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd ani krajský súd nielenže nezabezpečili súdnu

ochranu jeho práv zakotvených v platnom práve, ale aj bez zákonného dôvodu rozhodli, že

neposkytnú právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany.

9. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v označenom odvolacom konaní úplne

odignoroval odvolacie dôvody, ktoré proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ vzniesol,

čím mu uprel možnosť uplatňovať jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva

nerušene vlastniť majetok prostredníctvom právnych prostriedkov a postupov osobitne

ustanovených pre oblasť rozhodovania o náhrade trov štátu.

10. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd sa v napadnutom uznesení dôsledne

nevyrovnal s konkrétnymi okolnosťami prípadu, sťažovateľa zaviazal povinnosťou nahradiť

žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % aj za obdobie, keď vôbec nebol účastníkom

konania. Súd tak vychádzal iba z formálnej citácie príslušných ustanovení právnych

predpisov o úprave povinnosti hradiť trovy konania. Vo svojom právnom názore

nezohľadnil miesto základného práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti

a nezaistil primeranú vyváženosť medzi záujmom žalobcu na náhradu trov vzniknutých

v súvislosti s konaním na jednej strane a záujmom sťažovateľa na obhájení svojho práva

prostredníctvom všeobecného súdu. Krajský súd mal v dôsledku uvedeného porušiť

označené práva sťažovateľa.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline... bolo porušené základné právo sťažovateľa

podľa , spočívajúce v práve na súdnu ochranu na

nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľa

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce

v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline...

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

16. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto

rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

17. Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad

nejde. Sťažovateľom namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru

ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú

regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok

sťažovateľa vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí

iných orgánov verejnej moci (napr. ), ktorým sa vo svojej rozhodovacej

činnosti dôsledne riadi.

18. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní

o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie

o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,

musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť

primeraným spôsobom odôvodnené.

19. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia uviedol:

«... Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach ust.

v spojení s ust. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného

súdu v napadnutom výroku I., ktorým bola žalovanému v 2/ rade uložená povinnosť

nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, potvrdil ako vecne správne rozhodnutie

podľa ...

... Pri preskúmavaní odvolaním napadnutého výroku I. uznesenia okresného súdu bol

odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného v 2/ rade, pričom nezistil

opodstatnenosť odvolacích dôvodov žalovaného v 2/ rade. Žalovaný v 2/ rade rozhodnutie

okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi

v rozsahu 100%, napadol z dôvodu, že sú naplnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia

, a to s ohľadom na nedostatočné skúmanie predpokladov, za ktorých bol

žalovaný v 2/ rade pribratý do konania, nedostatočné skúmanie podmienok pre pripustenie

zmeny žaloby, dokazovanie vykonané v konaní pred vstupom žalovaného v 2/ rade

a porušenie jeho procesných práv, z ktorého dôvodu žalovaný v 2/ rade proti rozsudku

krajského súdu podal dovolanie. Žalovaný v 2/ rade tiež namietal danosť dôvodov hodných

osobitného zreteľa s prihliadnutím na jeho osobné, majetkové, sociálne pomery a výšku

mzdy, ktorú aktuálne poberá...

... Krajský súd vo vzťahu k citovanému ustanoveniu zvýrazňuje, že pre

rozhodnutie o náhrade trov konania je rozhodujúce vyhodnotenie otázky úspechu strany

v konaní vo veci samej. Uplatňuje sa tak zásada zodpovednosti za výsledok, teda zásada

úspechu v konaní a pre posúdenie otázky, ktorej sporovej strane bude priznaná náhrada

trov konania, je nevyhnutné zistiť, ktorá strana bola vo veci úspešná. Takéto zistenie je

možné vykonať výlučne porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozsudku, ktorým sa

vo veci samej rozhodlo. V prípade plného úspechu bude strane, ktorá bola vo veci úspešná,

priznaná plná náhrada jej trov. V prípade čiastočného úspechu je založený nárok na

pomerné rozdelenie náhrady trov konania, prípadne na to, že žiadnej strane právo na

náhradu trov konania priznané nebude. Rozsah úspechu je potrebné posudzovať vždy

so zreteľom na nárok uplatnený žalobcom v súdnom konaní, pričom v zásade platí, že

žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak súd v celom rozsahu jeho žalobe vyhovie. Na

druhej strane žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom rozsahu

zamietne.... Okresný súd vecne správne konštatoval, že žalobca bol vo vzťahu k žalovaného

v 2/ rade v celom rozsahu úspešný s prihliadnutím na rozsudok okresného súdu... v spojení

s rozsudkom Krajského súdu..., ktorými rozhodnutiami bolo žalobe žalobcu voči

žalovanému v 2/ rade v celom rozsahu vyhovené. Tým boli naplnené predpoklady v zmysle

ustanovenia pre záver okresného súdu o priznaní plnej náhrady trov

konania úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému v 2/ rade.

... Žalovaný v 2/ rade sa okresným súdom uloženej povinnosti nahradiť trovy konania

žalobcovi bránil námietkou, že v posudzovanom prípade sú dané predpoklady na aplikáciu

ust. . V zmysle tohto ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,

ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Krajský súd zvýrazňuje, že aplikácia ust.

je výnimočná a môže k nej dôjsť, len ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré nie je možné náhradu trov celkom alebo sčasti priznať. Musí ísť o celkom

výnimočný prípad. Táto výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj

v okolnostiach samotných strán sporového konania. To, že pri aplikovaní ust. ,

ktoré ustanovenie prebralo pôvodné ust. , má ísť o výnimočný prípad, už

vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. zo dňa

06. apríla 2011. Ďalej krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého použitie ust. § 150 ods. 1

„...musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy

výnimočný charakter “. Jedná sa teda o odklon od zásady zodpovednosti za výsledok i od

zásady zodpovednosti za zavinenie, ktorý musí byť odôvodnený tam, kde by strohá aplikácia

ustanovení o náhrade trov konania mohla viesť k nežiaducej, či neprimeranej tvrdosti.

Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dané dôvody hodné osobitného

zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci a pri jej aplikácii je

potrebné prihliadať na okolnosti existujúce na obidvoch stranách sporu.

... Krajský súd nezistil nesprávny postup okresného súdu pri rozhodovaní o nároku

na náhradu trov konania, pokiaľ bola aplikovaná zásada zodpovednosti za výsledok

v zmysle ust. . Pokiaľ žalovaný v 2/ rade poukazoval na priebeh konania

pred súdom prvej inštancie a na skutočnosť, že neboli dostatočne skúmané podmienky pre

pripustenie jeho vstupu do konania na strane žalovaných a vo vzťahu k záveru, že výsledky

doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, poukazuje

krajský súd na skutočnosť, že o pripustení vstupu žalovaného v 2/ rade bolo rozhodnuté

právoplatným uznesením Okresného súdu... o pripustení zmeny žalobného petitu rozhodol

Okresný súd Dolný Kubín uznesením..., vo vzťahu ku ktorému bolo odvolanie žalovaného

v 2/ rade odmietnuté uznesením Krajského súdu... Krajský súd vo vzťahu k otázke

pripustenia vstupu žalovaného v 2/ rade do konania a s tým súvisiacej zmeny žalobného

návrhu uvádza, že sa jedná o štandardný postup v súdnom konaní, kedy žalobca ako pán

sporu je oprávnený rozhodnúť o tom, voči komu v súdnom konaní uplatní nárok a na

základe akých skutočností. Samotná okolnosť pripustenia vstupu žalovaného v 2/ rade do

konania a s tým súvisiaca zmena žaloby tak nemôže predstavovať žiadny dôvod hodný

osobitného zreteľa, ktorý by mal mať vplyv na rozhodnutie o trovách súdneho konania.

Čo sa týka námietok žalovaného v 2/ rade ohľadom porušenia jeho procesných práv

vykonaným dokazovaním či znaleckým posudkom, nachádzajúcim sa v súdnom spise, resp.

námietok ohľadom porušenia jeho procesných práv vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu

v Žiline ako súdu odvolacieho pri oznámení termínu verejného vyhlásenia rozsudku,

konštatuje krajský súd, že tieto okolnosti sú okolnosťami procesného charakteru a týkajú sa

postupu a vedenia konania okresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím.

Procesný postup predstavuje faktickú, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúcu

činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samotnú procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol

spor). Postup súdu v konaní tak sám o sebe nemôže predstavovať okolnosť hodnú

osobitného zreteľa, keďže nedopadá na charakter uplatneného nároku ani na sociálne,

majetkové postavenie strany konania. Za okolnosti hodné osobitného zreteľa je možné

prípadne považovať aj výnimočné okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku

a prihliadnuť aj na postoj sporových strán v súdnom konaní, avšak nie všetky okolnosti,

ktoré by boli aj príčinou sporu, resp. ku ktorým došlo v priebehu súdneho konania, možno

považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnej sporovej strane

súd náhradu trov konania nepriznal. Námietky žalovaného v 2/ rade ohľadom procesného

postupu prvoinštančného a odvolacieho krajského súdu v konaní o uplatnenom nároku

žalobcu nemôžu založiť danosť dôvodu hodného osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia

.

... Krajský súd dôvody hodné osobitného zreteľa nezistil ani vo vzťahu k žalovaným

v 2/ rade namietanej otázke jeho osobných, majetkových a sociálnych pomerov. Žalovaný

v 2/ rade bez bližšieho odôvodnenia uviedol, že sa ocitol v situácii, ktorá by mohla mať pre

neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky. Žalovaný v 2/ rade

tieto nepriaznivé následky nijakým spôsobom nešpecifikoval a na podporu tohto tvrdenia

nepredložil žiadne doklady. Podľa názoru krajského súdu nemôže obstáť argumentácia

žalovaného v 2/ rade výlučne s poukazom na jeho tvrdenie ohľadom jediného príjmu,

ktorým je mesačná mzda u jeho zamestnávateľa vo výške 357,32 Eur mesačne. Krajský súd

v tomto smere poukazuje na účel ustanovenia , ktorým je zmiernenie dôsledkov

právnych noriem, upravujúcich náhradu trov konania, zavedením moderačného

absolučného práva súdu. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že zákon nemôže

postihnúť všetky rozmanité situácie, ktoré môžu nastať, a preto umožňuje súdu v medziach

stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v tomto zákonnom ustanovení rozhodnúť

o inom závere vo vzťahu k náhrade trov konania, než aký vyplynul z použitia všeobecných

zásad náhrady trov konania. Súd tak môže zohľadniť jednak osobné, majetkové, zárobkové

a iné pomery sporových strán a jednak postoj sporových strán v konaní a prípadne aj iné

okolnosti s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa

a dospieť k záveru o čiastočnom alebo o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej sporovej

strane. V prejednávanom prípade však krajský súd z dokladov predložených žalovaným v 2/

rade a z obsahu spisového materiálu nezistil takú intenzitu sociálneho znevýhodnenia

žalovaného v 2/ rade, resp. také pomery na jeho strane, ktoré by bolo možné považovať za

dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi. Žalovaný

v 2/ rade síce predložil doklad preukazujúci ním tvrdenú výšku mesačnej mzdy..., zároveň

však zo spisového materiálu vyplýva, a to z dokladov predložených samotným žalovaným

v 2/ rade, že žalovaný v 2/ rade je vlastníkom viacerých nehnuteľností... Majetková

a finančná situácia žalovaného v 2/ rade tak podľa názoru krajského súdu nie je tak

nepriaznivá, aby sa mohlo jednať o výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa na jeho

strane. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie je možné konštatovať ani s ohľadom na

prejednávanú právnu vec, keď predmetom žaloby podanej žalobcom voči žalovanému v 2/

rade bola žalobná žiadosť o vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy obrana žalovaného

v 2/ rade bola tak okresným ako aj krajským súdom vyhodnotená ako nedôvodná.

V prejednávanom prípade sa jedná o bežnú, všeobecnými súdmi prejednávanú otázku

vydania bezdôvodného obohatenia a samotný charakter uplatneného nároku a ani

postavenie žalovaného v 2/ rade ako právneho nástupcu subjektu, na ktorého strane

bezdôvodné obohatenie vzniklo, nemôže predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa, pre

ktorý by žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov konania.

... Krajský súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR je aj to, že strana konania, ktorá v konaní

uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej hradili všetky trovy, ktoré vznikli vo vecnej

súvislosti s uplatnením alebo bránením tohto základného práva. Krajský súd zdôrazňuje, že

rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného

práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR. Zmyslom a účelom náhrady trov

konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane konania náhradu

trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložila. Podľa názoru

krajského súdu je potrebné tieto východiska zohľadniť aj vo vzťahu k náhrade trov žalobcu,

nakoľko pokiaľ by okresný súd, resp. krajský súd nárok na náhradu týchto trov konania

nepriznal, mohol by tým žalobcovi odoprieť ochranu jeho práv podľa článku 20 ods. 1

SR.

... Na základe vyjadrených odvolacích dôvodov žalobcu krajský súd konštatuje, že ani

jeden z nich nebol relevantný, a preto uznesenie okresného potvrdil ako vecne správne

rozhodnutie podľa ust. .

... O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1

v spojení s ust. a . V odvolacom konaní bol v celom

rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov

tohto odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v 2/ rade...»

20. Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti napadnutého uznesenia krajského

súdu v kontexte všetkých v sťažnosti uplatnených námietok. Ústavný súd teda posudzoval

napadnuté uznesenie krajského súdu z pohľadu sťažovateľom uplatnenej námietky týkajúcej

sa nesprávnej aplikácie (aplikácie zásady zodpovednosti za úspech

v spore, ktorá mala byť podľa názoru sťažovateľa príliš striktná a formalistická).

21. Ústavný súd po dôkladnej analýze relevantných častí napadnutého uznesenia

krajského súdu konštatuje, že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého

uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti

alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov

konania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie o možnosti

aplikácie , do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať

a nahradzovať prijaté právne závery.

22. V súvislosti s nosnou námietkou sťažovateľa, ktorý sa nestotožnil s tým, že

krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil existenciu dôvodov hodných osobitného

zreteľa, a tým neaplikoval , ústavný súd pripomína, že aplikácia je

možná výlučne v tom prípade, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej

veci dôvody osobitného zreteľa skutočne a bezvýhradne existujú. Vymedzenie obsahu tohto

právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext

v konkrétne posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať

existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože

ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že

musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne

a presvedčivo odôvodnený.

23. Skutočnosť, že súdy existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v danej veci

spochybnili a v dôsledku toho nebolo možné v danom prípade aplikovať, je

podľa názoru ústavného súdu v napadnutom uznesení odôvodnená ústavne konformným

spôsobom (dostatočne a relevantne). Skutkové a právne závery uvedené v citovanom

odôvodnení uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore

s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať

za odporujúce citovaným článkom a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto

skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca

uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie

prehodnocovať, ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia

označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2019