Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 43/2019
PDF · 256.29 KB
No categories available
I. ÚS 43/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín,
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 13 Cob 126/2018 z 25. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2019 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 126/2018 z 25. októbra 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“), ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Dolný
Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Cb 16/2012-695 z 15. mája 2017 v napadnutej časti,
t. j. v tej časti, v ktorej okresný súd zaviazal sťažovateľa ako žalovaného v druhom rade
povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu. Krajský súd napadnutým
uznesením rovnako zaviazal sťažovateľa povinnosťou uhradiť žalobcovi v plnom rozsahu
trovy odvolacieho konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní okresného súdu o zaplatenie
43 293,92 € s príslušenstvom sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení žalovaného
v druhom rade. Ako žalobca v tomto konaní vystupovalo mesto Dolný Kubín a ako
žalovaný v prvom rade spoločnosť (ďalej len „žalovaný v prvom rade“).
Žaloba bola zo strany žalobcu prvotne podaná len proti žalovanému v prvom rade.
O pripustení vstupu sťažovateľa do konania bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu
z 10. februára 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. júna 2015. O pripustení zmeny
žalobného petitu rozhodol okresný súd uznesením z 23. júna 2015.
3. Poukazujúc na viaceré konania a v nich vydané rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti zrekapituloval doterajší priebeh jeho
veci zo skutkového hľadiska. V súvislosti s trovami konania a právnym názorom krajského
súdu vysloveným v napadnutom uznesení sťažovateľ uviedol, že právne závery krajského
súdu uvedené v napadnutom uznesení považuje za nesprávne, arbitrárne a za porušujúce
ním označené základné práva.
4. Podľa názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie krajského súdu v rozpore
s princípom spravodlivosti, keďže na základe neho bol sťažovateľ zaviazaný na náhradu
trov konania aj za obdobie od 20. októbra 2011 do 10. júna 2015, keď nebol účastníkom
konania ani on, ani jeho právna predchodkyňa. Z časového hľadiska ide o prevažnú časť
celkového trvania konania v merite veci, preto sťažovateľ považuje právny záver krajského
súdu o tom, že v danej veci nie je možné aplikovať § 257 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“), za postup porušujúci ním označené základné práva podľa ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Sťažovateľ pripúšťa, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti je síce v merite veci
procesne neúspešnou stranou (keďže v merite veci stále prebieha dovolacie konanie)
a žalobcovi v konaní vznikli trovy na právnej službe ich splnomocneného zástupcu, avšak
sťažovateľ, za účasti ktorého bolo konanie meritórne skončené, sa stranou sporu stal
v dôsledku ním neovplyvniteľnej právnej skutočnosti, t. j. úmrtia jeho tety ,
do ktorej práv a povinností vstúpil ako závetný dedič za situácie, keď on vznik trov na
strane žalobcu v období pred jeho vstupom do konania nezapríčinil ani nemohol zapríčiniť,
keďže nebol účastníkom konania. Uloženie povinnosti sťažovateľovi nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 % na základe napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa
jeho názoru v rozpore s princípom spravodlivosti.
6. Podľa názoru sťažovateľa sú právne závery krajského súdu navyše v rozpore
s rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu v otázke aplikácie § 257 CSP. Sťažovateľ
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 M Cdo 2/2208 z 25. februára 2009 týkajúce sa aplikácie § 150 vtedy platného
a účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V predmetnom rozhodnutí
najvyšší súd konštatoval, že ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov
konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení
o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.
7. Sťažovateľ je toho názoru, že právne závery krajského súdu uvedené
v napadnutom uznesení sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd
sťažovateľa.
8. Interpretácia a aplikácia ustanovení Civilného sporového poriadku zo strany
okresného súdu a následne krajského súdu podľa sťažovateľa zásadne popiera jej účel
a význam a dôvody, na ktorých je založené napadnuté uznesenie krajského súdu, absentujú,
sú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky. Dôvody, ktoré uvádza
krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, sú zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým uznesením bola
porušená základná zásada civilného práva, a to zásada zákazu odoprenia spravodlivosti.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd ani krajský súd nielenže nezabezpečili súdnu
ochranu jeho práv zakotvených v platnom práve, ale aj bez zákonného dôvodu rozhodli, že
neposkytnú právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany.
9. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v označenom odvolacom konaní úplne
odignoroval odvolacie dôvody, ktoré proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ vzniesol,
čím mu uprel možnosť uplatňovať jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva
nerušene vlastniť majetok prostredníctvom právnych prostriedkov a postupov osobitne
ustanovených pre oblasť rozhodovania o náhrade trov štátu.
10. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd sa v napadnutom uznesení dôsledne
nevyrovnal s konkrétnymi okolnosťami prípadu, sťažovateľa zaviazal povinnosťou nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % aj za obdobie, keď vôbec nebol účastníkom
konania. Súd tak vychádzal iba z formálnej citácie príslušných ustanovení právnych
predpisov o úprave povinnosti hradiť trovy konania. Vo svojom právnom názore
nezohľadnil miesto základného práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti
a nezaistil primeranú vyváženosť medzi záujmom žalobcu na náhradu trov vzniknutých
v súvislosti s konaním na jednej strane a záujmom sťažovateľa na obhájení svojho práva
prostredníctvom všeobecného súdu. Krajský súd mal v dôsledku uvedeného porušiť
označené práva sťažovateľa.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline... bolo porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na
nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľa
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce
v práve na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline...
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
16. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za
integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto
rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
17. Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad
nejde. Sťažovateľom namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru
ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú
regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok
sťažovateľa vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí
iných orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej
činnosti dôsledne riadi.
18. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní
o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie
o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,
musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť
primeraným spôsobom odôvodnené.
19. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia uviedol:
«... Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust.
§379 CSP v spojení s ust. § 380 CSP bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného
súdu v napadnutom výroku I., ktorým bola žalovanému v 2/ rade uložená povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, potvrdil ako vecne správne rozhodnutie
podľa §387 ods. 1 CSP...
... Pri preskúmavaní odvolaním napadnutého výroku I. uznesenia okresného súdu bol
odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného v 2/ rade, pričom nezistil
opodstatnenosť odvolacích dôvodov žalovaného v 2/ rade. Žalovaný v 2/ rade rozhodnutie
okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi
v rozsahu 100%, napadol z dôvodu, že sú naplnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia
§ 257 CSP, a to s ohľadom na nedostatočné skúmanie predpokladov, za ktorých bol
žalovaný v 2/ rade pribratý do konania, nedostatočné skúmanie podmienok pre pripustenie
zmeny žaloby, dokazovanie vykonané v konaní pred vstupom žalovaného v 2/ rade
a porušenie jeho procesných práv, z ktorého dôvodu žalovaný v 2/ rade proti rozsudku
krajského súdu podal dovolanie. Žalovaný v 2/ rade tiež namietal danosť dôvodov hodných
osobitného zreteľa s prihliadnutím na jeho osobné, majetkové, sociálne pomery a výšku
mzdy, ktorú aktuálne poberá...
... Krajský súd vo vzťahu k citovanému ustanoveniu § 255 CSP zvýrazňuje, že pre
rozhodnutie o náhrade trov konania je rozhodujúce vyhodnotenie otázky úspechu strany
v konaní vo veci samej. Uplatňuje sa tak zásada zodpovednosti za výsledok, teda zásada
úspechu v konaní a pre posúdenie otázky, ktorej sporovej strane bude priznaná náhrada
trov konania, je nevyhnutné zistiť, ktorá strana bola vo veci úspešná. Takéto zistenie je
možné vykonať výlučne porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozsudku, ktorým sa
vo veci samej rozhodlo. V prípade plného úspechu bude strane, ktorá bola vo veci úspešná,
priznaná plná náhrada jej trov. V prípade čiastočného úspechu je založený nárok na
pomerné rozdelenie náhrady trov konania, prípadne na to, že žiadnej strane právo na
náhradu trov konania priznané nebude. Rozsah úspechu je potrebné posudzovať vždy
so zreteľom na nárok uplatnený žalobcom v súdnom konaní, pričom v zásade platí, že
žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak súd v celom rozsahu jeho žalobe vyhovie. Na
druhej strane žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom rozsahu
zamietne.... Okresný súd vecne správne konštatoval, že žalobca bol vo vzťahu k žalovaného
v 2/ rade v celom rozsahu úspešný s prihliadnutím na rozsudok okresného súdu... v spojení
s rozsudkom Krajského súdu..., ktorými rozhodnutiami bolo žalobe žalobcu voči
žalovanému v 2/ rade v celom rozsahu vyhovené. Tým boli naplnené predpoklady v zmysle
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP pre záver okresného súdu o priznaní plnej náhrady trov
konania úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému v 2/ rade.
... Žalovaný v 2/ rade sa okresným súdom uloženej povinnosti nahradiť trovy konania
žalobcovi bránil námietkou, že v posudzovanom prípade sú dané predpoklady na aplikáciu
ust. § 257 CSP. V zmysle tohto ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania,
ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Krajský súd zvýrazňuje, že aplikácia ust.
§ 257 CSP je výnimočná a môže k nej dôjsť, len ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré nie je možné náhradu trov celkom alebo sčasti priznať. Musí ísť o celkom
výnimočný prípad. Táto výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj
v okolnostiach samotných strán sporového konania. To, že pri aplikovaní ust. § 257 CSP,
ktoré ustanovenie prebralo pôvodné ust. § 150 O.s.p., má ísť o výnimočný prípad, už
vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. I. ÚS 423/2010 zo dňa
06. apríla 2011. Ďalej krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 144/2010 zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého použitie ust. § 150 ods. 1
O.s.p. „...musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy
výnimočný charakter “. Jedná sa teda o odklon od zásady zodpovednosti za výsledok i od
zásady zodpovednosti za zavinenie, ktorý musí byť odôvodnený tam, kde by strohá aplikácia
ustanovení o náhrade trov konania mohla viesť k nežiaducej, či neprimeranej tvrdosti.
Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci a pri jej aplikácii je
potrebné prihliadať na okolnosti existujúce na obidvoch stranách sporu.
... Krajský súd nezistil nesprávny postup okresného súdu pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania, pokiaľ bola aplikovaná zásada zodpovednosti za výsledok
v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP. Pokiaľ žalovaný v 2/ rade poukazoval na priebeh konania
pred súdom prvej inštancie a na skutočnosť, že neboli dostatočne skúmané podmienky pre
pripustenie jeho vstupu do konania na strane žalovaných a vo vzťahu k záveru, že výsledky
doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, poukazuje
krajský súd na skutočnosť, že o pripustení vstupu žalovaného v 2/ rade bolo rozhodnuté
právoplatným uznesením Okresného súdu... o pripustení zmeny žalobného petitu rozhodol
Okresný súd Dolný Kubín uznesením..., vo vzťahu ku ktorému bolo odvolanie žalovaného
v 2/ rade odmietnuté uznesením Krajského súdu... Krajský súd vo vzťahu k otázke
pripustenia vstupu žalovaného v 2/ rade do konania a s tým súvisiacej zmeny žalobného
návrhu uvádza, že sa jedná o štandardný postup v súdnom konaní, kedy žalobca ako pán
sporu je oprávnený rozhodnúť o tom, voči komu v súdnom konaní uplatní nárok a na
základe akých skutočností. Samotná okolnosť pripustenia vstupu žalovaného v 2/ rade do
konania a s tým súvisiaca zmena žaloby tak nemôže predstavovať žiadny dôvod hodný
osobitného zreteľa, ktorý by mal mať vplyv na rozhodnutie o trovách súdneho konania.
Čo sa týka námietok žalovaného v 2/ rade ohľadom porušenia jeho procesných práv
vykonaným dokazovaním či znaleckým posudkom, nachádzajúcim sa v súdnom spise, resp.
námietok ohľadom porušenia jeho procesných práv vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu
v Žiline ako súdu odvolacieho pri oznámení termínu verejného vyhlásenia rozsudku,
konštatuje krajský súd, že tieto okolnosti sú okolnosťami procesného charakteru a týkajú sa
postupu a vedenia konania okresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím.
Procesný postup predstavuje faktickú, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúcu
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samotnú procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol
spor). Postup súdu v konaní tak sám o sebe nemôže predstavovať okolnosť hodnú
osobitného zreteľa, keďže nedopadá na charakter uplatneného nároku ani na sociálne,
majetkové postavenie strany konania. Za okolnosti hodné osobitného zreteľa je možné
prípadne považovať aj výnimočné okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku
a prihliadnuť aj na postoj sporových strán v súdnom konaní, avšak nie všetky okolnosti,
ktoré by boli aj príčinou sporu, resp. ku ktorým došlo v priebehu súdneho konania, možno
považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnej sporovej strane
súd náhradu trov konania nepriznal. Námietky žalovaného v 2/ rade ohľadom procesného
postupu prvoinštančného a odvolacieho krajského súdu v konaní o uplatnenom nároku
žalobcu nemôžu založiť danosť dôvodu hodného osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia
... Krajský súd dôvody hodné osobitného zreteľa nezistil ani vo vzťahu k žalovaným
v 2/ rade namietanej otázke jeho osobných, majetkových a sociálnych pomerov. Žalovaný
v 2/ rade bez bližšieho odôvodnenia uviedol, že sa ocitol v situácii, ktorá by mohla mať pre
neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky. Žalovaný v 2/ rade
tieto nepriaznivé následky nijakým spôsobom nešpecifikoval a na podporu tohto tvrdenia
nepredložil žiadne doklady. Podľa názoru krajského súdu nemôže obstáť argumentácia
žalovaného v 2/ rade výlučne s poukazom na jeho tvrdenie ohľadom jediného príjmu,
ktorým je mesačná mzda u jeho zamestnávateľa vo výške 357,32 Eur mesačne. Krajský súd
v tomto smere poukazuje na účel ustanovenia § 257 CSP, ktorým je zmiernenie dôsledkov
právnych noriem, upravujúcich náhradu trov konania, zavedením moderačného
absolučného práva súdu. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že zákon nemôže
postihnúť všetky rozmanité situácie, ktoré môžu nastať, a preto umožňuje súdu v medziach
stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v tomto zákonnom ustanovení rozhodnúť
o inom závere vo vzťahu k náhrade trov konania, než aký vyplynul z použitia všeobecných
zásad náhrady trov konania. Súd tak môže zohľadniť jednak osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery sporových strán a jednak postoj sporových strán v konaní a prípadne aj iné
okolnosti s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa
a dospieť k záveru o čiastočnom alebo o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej sporovej
strane. V prejednávanom prípade však krajský súd z dokladov predložených žalovaným v 2/
rade a z obsahu spisového materiálu nezistil takú intenzitu sociálneho znevýhodnenia
žalovaného v 2/ rade, resp. také pomery na jeho strane, ktoré by bolo možné považovať za
dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi. Žalovaný
v 2/ rade síce predložil doklad preukazujúci ním tvrdenú výšku mesačnej mzdy..., zároveň
však zo spisového materiálu vyplýva, a to z dokladov predložených samotným žalovaným
v 2/ rade, že žalovaný v 2/ rade je vlastníkom viacerých nehnuteľností... Majetková
a finančná situácia žalovaného v 2/ rade tak podľa názoru krajského súdu nie je tak
nepriaznivá, aby sa mohlo jednať o výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa na jeho
strane. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie je možné konštatovať ani s ohľadom na
prejednávanú právnu vec, keď predmetom žaloby podanej žalobcom voči žalovanému v 2/
rade bola žalobná žiadosť o vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy obrana žalovaného
v 2/ rade bola tak okresným ako aj krajským súdom vyhodnotená ako nedôvodná.
V prejednávanom prípade sa jedná o bežnú, všeobecnými súdmi prejednávanú otázku
vydania bezdôvodného obohatenia a samotný charakter uplatneného nároku a ani
postavenie žalovaného v 2/ rade ako právneho nástupcu subjektu, na ktorého strane
bezdôvodné obohatenie vzniklo, nemôže predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa, pre
ktorý by žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov konania.
... Krajský súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj to, že strana konania, ktorá v konaní
uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej hradili všetky trovy, ktoré vznikli vo vecnej
súvislosti s uplatnením alebo bránením tohto základného práva. Krajský súd zdôrazňuje, že
rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného
práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR. Zmyslom a účelom náhrady trov
konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane konania náhradu
trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložila. Podľa názoru
krajského súdu je potrebné tieto východiska zohľadniť aj vo vzťahu k náhrade trov žalobcu,
nakoľko pokiaľ by okresný súd, resp. krajský súd nárok na náhradu týchto trov konania
nepriznal, mohol by tým žalobcovi odoprieť ochranu jeho práv podľa článku 20 ods. 1
Ústavy SR.
... Na základe vyjadrených odvolacích dôvodov žalobcu krajský súd konštatuje, že ani
jeden z nich nebol relevantný, a preto uznesenie okresného potvrdil ako vecne správne
rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
... O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom
rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov
tohto odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v 2/ rade...»
20. Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti napadnutého uznesenia krajského
súdu v kontexte všetkých v sťažnosti uplatnených námietok. Ústavný súd teda posudzoval
napadnuté uznesenie krajského súdu z pohľadu sťažovateľom uplatnenej námietky týkajúcej
sa nesprávnej aplikácie § 255 ods. 1 CSP (aplikácie zásady zodpovednosti za úspech
v spore, ktorá mala byť podľa názoru sťažovateľa príliš striktná a formalistická).
21. Ústavný súd po dôkladnej analýze relevantných častí napadnutého uznesenia
krajského súdu konštatuje, že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého
uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti
alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov
konania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie o možnosti
aplikácie § 255 CSP, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať
a nahradzovať prijaté právne závery.
22. V súvislosti s nosnou námietkou sťažovateľa, ktorý sa nestotožnil s tým, že
krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa, a tým neaplikoval § 257 CSP, ústavný súd pripomína, že aplikácia § 257 CSP je
možná výlučne v tom prípade, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej
veci dôvody osobitného zreteľa skutočne a bezvýhradne existujú. Vymedzenie obsahu tohto
právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext
v konkrétne posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože
ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že
musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne
a presvedčivo odôvodnený.
23. Skutočnosť, že súdy existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v danej veci
spochybnili a v dôsledku toho § 257 CSP nebolo možné v danom prípade aplikovať, je
podľa názoru ústavného súdu v napadnutom uznesení odôvodnená ústavne konformným
spôsobom (dostatočne a relevantne). Skutkové a právne závery uvedené v citovanom
odôvodnení uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore
s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať
za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto
skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca
uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie
prehodnocovať, ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia
označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2019