Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)I. ÚS 50/2019
PDF · 191.85 KB
No categories available
I. ÚS 50/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , , právne
zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Vaškom, Szakkayho 1, Košice, vo veci namietaného
porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 22 Co 102/2018 z 20. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Vaškom, Szakkayho 1, Košice,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 22 Co 102/2018 z 20. augusta 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) 31. mája 2018 sa sťažovateľka domáha určenia
neplatnosti nájomných zmlúv, ako aj vydania neodkladného opatrenia, ktorým by
žalovaným bola uložená povinnosť zdržať sa užívania nebytových priestorov
na podnikateľské účely a zdržať sa akýchkoľvek stavebných úprav bez jej súhlasu. Okresný
súd uznesením sp. zn. 8 C 18/2018 z 29. júna 2018 návrh na vydanie neodkladného
opatrenia zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka včas odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil.
3. Sťažovateľka odôvodňuje sťažnosť najmä arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ktorý „... svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil.
Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch na konštatácie výsledkov jeho hodnotenia bez
logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych ustanovení.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé, jednostranné, popiera základné
princípy spravodlivého procesu, výsledkom ktorého je predvídateľné rozhodnutie pre
účastníkov konania.“. Sťažovateľka poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, ktorá sa týka účelového určenia stavby, pretože „odvolací súd namiesto
preukázanému zápisu v katastri dal prednosť tvrdeniu žalovaných, jeho závery nemožno
vyhodnotiť inak ako svojvoľné a arbitrárne, jednostranné, nemajúce oporu ani
vo vykonaných dôkazoch, ani v právnych predpisoch“. Arbitrárnosť napadnutého
rozhodnutia vyplýva podľa názoru sťažovateľky aj zo záverov krajského súdu v súvislosti
s otázkou nepotrebnosti súhlasu sťažovateľky s využívaním stavby na podnikateľské účely,
s otázkou posúdenia proporcionality neodkladného opatrenia a bezodkladnosti dočasnej
úpravy pomerov strán.
4. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že postupom krajského súdu bolo porušené
jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktorý jej síce doručil
vyjadrenie žalovaných k jej odvolaniu proti rozhodnutiu okresného súdu, avšak „mal jej
umožniť sa k nemu vyjadriť, hoci aj v kratšej ako 10- dňovej lehote. Naproti tomu súd
rozhodol o odvolaní hneď nasledujúci deň- t.j. 20.08.2018, čím znemožnil procesnej strane
uplatňovať jej patriace procesné práva, resp. tým jej odňal možnosť konať pred súdom.“.
5. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „zasiahol do práva sťažovateľky vlastniť
majetok zaručeným článkom 20 Ústavy SR, a tým, že odmietol poskytnúť ochranu jej
vlastníckemu právu . t. j. právu vec, ktorú vlastní, nerušene užívať, rozhodnutím, ktoré je
arbitrárne“.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 46 ods. 1 a z čl. 48 ods. 2
Ústavy SR Uznesením Krajského súdu v Prešov č.k.22Co/102/2018-85 zo dňa 20.augusta
2018 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a právo pokojne užívať svoj majetok vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Prešov
č.k.22Co/102/2018-85 zo dňa 20.augusta 2018 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Prešov č.k.22Co/102/2018-85 zo dňa 20.augusta 2018
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný sťažovateľke uhradiť trovy konania vo výške
390,50 Eur do 15 dní od doručenia nálezu na účet jej právneho zástupcu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podstatou sťažnosti sú výhrady sťažovateľky proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 8 C 18/2018 z 29. júna 2018 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na vydanie
neodkladného opatrenia.
10. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09
atď.).
11. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie či zrušenie neodkladného
opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako
nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu
sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením
zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený
zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú či zrušujú neodkladné
opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných
súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností
účastníkov konania (spravidla) nezasahuje konečným spôsobom. Ústavný súd meritórne
posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o vydaní opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie,
resp. zrušenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností, tak ako to bolo zaužívané
judikatúrou v súvislosti s posudzovaním predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných
opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému
excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
12. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní
o návrhu na vydanie či zrušenie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne
požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na vydanie či zrušenie neodkladného
opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť
vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným
spôsobom odôvodnené.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa č. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
13. Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Civilný sporový poriadok“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že je vecne správne.
14. V podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd v interakcii
s námietkami sťažovateľky uvádza:
„Žalobkyňa sa stala spoluvlastníckou budovy až v roku 2018, teda už v čase
existencie nájomnej zmluvy. V čase uzatvorenia nájomnej zmluvy, či už z roku 2014 alebo
2016, žalobkyňa nebola spoluvlastníckou budovy, preto sa jej súhlas s nájmom
nevyžadoval. Na tejto skutočnosti sa na nič nezmenilo ani tým, že žalobkyňa sa následne
stala spoluvlastníckou budovy. V tomto štádiu konania odvolací súd nie je oprávnený
posudzovať platnosť nájomných zmlúv, tieto otázky budú predmetom ďalšieho konania.
Aktuálny stav je však taký, že žalovaný v rade 3/ má uzatvorenú nájomnú zmluvu, na
základe ktorej v nebytových priestoroch prevádzkuje kaviareň. Ak by súd vyhovel návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia a uložil žalovaným povinnosť zdržať sa užívania
priestorov na podnikateľské účely, došlo by k neprimeranému zásahu do podnikateľskej
činnosti žalovaného v rade 3/, ktorý by zatvorením prevádzky prišiel o zisk. Nie je tak
splnená podmienka proporcionality.
Na druhej strane nenariadením neodkladného opatrenia žalobkyni nehrozí žiadna
vážnejšia ujma. Žalobkyňa sa sťažuje na hluk a obmedzovanie dymom...Pokiaľ ide
o udalosť, kedy z kozuba v prevádzke prenikal do bytu žalobkyne oxid uhoľnatý, odvolací
súd uvádza, že šlo o jednorazovú záležitosť, pričom po tejto udalosti bol kozub mimo
prevádzky a jeho opätovné sprevádzkovanie podlieha povoleniu OR HaZZ v Bardejove.
Obavy žalobkyne tak nie sú opodstatnené.
Nariadenie neodkladného opatrenia nie je dôvodné ani vo vzťahu k naznačovaným
hmotným škodám. Žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou žalovaných dochádzalo
k poškodovaniu jej majetku. Iba samotná obava žalobkyne o možnom poškodení jej majetku
bez ďalšieho nezakladá dôvodnosť nariadenia neodkladného opatrenia a nie je dôvodom
na obmedzenie podnikateľskej činnosti žalovaného v rade 3/. Ak by ku škode na majetku
predsa len došlo, žalobkyňa bude mať voči škodcom nárok na náhradu škody...
Na dôvažok odvolací súd dodáva, že nie je splnená ani ďalšia podmienka
na nariadenie neodkladného opatrenia, a tou je bezodkladnosť úpravy pomerov. Kaviareň
je v budove prevádzkovaná minimálne od októbra 2014, pričom odvolací súd lustráciou
v registri obyvateľov zistil, že žalobkyňa v podkrovnom byte budovy býva od roku 2016.
Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia žalobkyňa podala až v máji 2018 (resp. jej
rodičia v roku 2017 v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov č.k. 5C/41/2017
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré konanie bolo pre späťvzatie
žaloby aj návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zastavené, čo však nič nemení
na tom, že nie je splnená podmienka bezodkladnosti). Pre nariadenie neodkladného
opatrenia je nutná potreba bezodkladnej úpravy pomerov alebo obava, že exekúcia bude
ohrozená. Odvolací súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že podmienka bezodkladnej
úpravy pomerov ani podmienka ohrozenia exekúcie nie je v danom prípade naplnená.“
15. Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti zohľadnil osobitú povahu inštitútu
neodkladného opatrenia a tomu zodpovedajúci zjednodušený a zrýchlený procesný postup
a rozhodovanie všeobecných súdov. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd
pripomína, že dokazovanie má pri rozhodovaní o neodkladných opatreniach charakter
osvedčovania, čo znamená, že súd zisťuje na základe dostupných dôkazných prostriedkov
najvýznamnejšie relevantné skutočnosti bez toho, aby musel dodržiavať formalizovaný
postup štandardného procesného dokazovania. Osvedčené skutočnosti následne spĺňajú
požiadavku vysokej pravdepodobnosti, pričom súd z nich pri rozhodovaní vychádza.
S poukazom na citované odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavný súd zastáva názor, že
argumentácia krajského súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa) zodpovedá
príslušným ustanoveniam Civilného sporového poriadku týkajúcim sa predpokladov
vydania neodkladného opatrenia, a teda jeho závery nepovažuje za arbitrárne či svojvoľné,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, teda také, ktoré by mali
za následok porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa ústavy a práva podľa
dohovoru.
16. V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcej sa porušenia jej základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že jej krajský súd síce doručil vyjadrenie žalovaných
k jej odvolaniu, avšak neumožnil sa k nemu vyjadriť, poukazuje ústavný súd opakovane
na osobitý charakter rozhodovania o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, ktorého
zmyslom je poskytnutie rýchlej a efektívnej ochrany ohrozeným subjektívnym právam
navrhovateľa, preto je odvolací súd povinný dôsledne zvážiť účelnosť vlastného procesného
postupu, pri zachovaní princípu rovnosti sporových strán. Podľa názoru ústavného súdu
postup krajského súdu v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia,
nepredstavuje procesný exces, a teda prekážku zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie Civilného sporového poriadku so základným právom sťažovateľky podľa
17. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia i procesný postup krajského súdu sú ústavne udržateľné, nevykazujú znaky
svojvôle a neodporujú aplikovanej právnej úprave spôsobom, ktorý by mohol mať
za následok namietané porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, preto jej sťažnosť v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
18. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo
podľa z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
19. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu
nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri
predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
20. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2019