Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 534/2026
PDF · 230.64 KB
No categories available
I. ÚS 534/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, Urbánkova 1562/6, Košice, proti postupu Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/8/2026 a proti postupu a uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 2Co/13/2026-46 z 5. mája 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu a krajského súdu v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia. Navrhuje zrušiť označené uznesenie krajského súdu a prikázať okresnému súdu bezodkladne konať a rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia z 1. apríla 2026 postupom stanoveným Civilným sporovým poriadkom (ďalej aj „CSP“). Požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania. 1.1. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd postupom podľa § 130 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (i) dočasne zakázal žalovanému nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na pre katastrálne územie najmä ich previesť, darovať, zaťažiť záložným právom alebo inak scudziť, a to až do právoplatného skončenia konania o tejto ústavnej sťažnosti, a (ii) uložil žalovanému povinnosť zdržať sa akéhokoľvek konania zasahujúceho do pokojného bývania sťažovateľky a zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jej pokojné užívanie predmetného obydlia, a to až do právoplatného skončenia konania o tejto ústavnej sťažnosti.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka previedla svoj spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam darovacou zmluvou z 5. decembra 2001 na svojho syna. Pre sťažovateľku zriadil vecné právo spočívajúce v doživotnom bývaní v rodinnom dome a užívaní predmetných nehnuteľností, ktoré bolo 20. februára 2006 notárskou zápisnicou zrušené.
3. Sťažovateľka sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia podaným 11. februára 2026 voči svojmu synovi domáhala, aby mu súd zakázal nakladať s nehnuteľnosťami, najmä ich previesť, darovať, scudziť alebo inak právne zaťažiť do rozhodnutia súdu vo veci samej. Žalobou vo veci samej podanou 19. februára 2026 sa domáhala určenia, že darovacia zmluva z 5. decembra 2001 sa z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov zo strany žalovaného ruší. Okresný súd uznesením č. k. 15C/8/2026-22 z 11. marca 2026 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol z dôvodu, že sťažovateľka neosvedčila snahu žalovaného previesť či zaťažiť nehnuteľností bez jej súhlasu.
4. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 1. apríla 2026 podanie označené ako „Doplnenie žaloby“ obsahujúce (i) doplnenie skutkových tvrdení spojené s (ii) návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. V tomto podaní podrobnejšie opísala údajné násilné správanie manželky žalovaného (zhodenie zo schodov, obliatie vedrom), ako aj údajné privádzanie potenciálnych záujemcov o kúpu do rodinného domu a k tomu prislúchajúcich pozemkov. K tomu pripojila lekárske správy a policajné záznamy (potvrdenia) o podaní oznámení.
5. Z obsahu podania sťažovateľky z 1. apríla 2026 vyplynulo, že ide o odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie. Napadnutým uznesením krajský súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne. Konštatoval, že v podaniach ani len netvrdila zámer žalovaného scudziť či zaťažiť predmetnú nehnuteľnosť, teda neosvedčila ujmu bezprostredne jej hroziacu v prípade nevydania navrhovaného neodkladného opatrenia.
II. Argumentácia sťažovateľky
6. Sťažovateľka namieta svojvoľný procesný postup všeobecných súdov, ktorý nemal oporu v Civilnom sporovom poriadku, a odňatie možnosti, aby o jej novom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol zákonný sudca. Napriek opísanej naliehavosti veci a existencii reálnej hrozby vzniku nenapraviteľných následkov jej súdy neposkytli účinnú a včasnú ochranu práv, čím malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Existenčná neistota, psychický nátlak a trvalá obava zo straty domova z dôvodu reálnej hrozby prevodu alebo zaťaženia nehnuteľností s prihliadnutím na vek a zdravotný stav sťažovateľky majú predstavovať stav mimoriadnej naliehavosti a zraniteľnosti vyžadujúci rýchlu a efektívnu súdnu ochranu podľa § 324 a nasl. CSP.
7. Sťažovateľka namieta, že okresný súd pri posudzovaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vychádzal z požiadavky úplného preukázania skutkového stavu, hoci postačuje osvedčenie rozhodujúcich skutočností. Ďalej vysvetľuje, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z 1. apríla 2026 nebol opravným prostriedkom proti rozhodnutiu okresnému súdu a ani nepredstavoval polemiku s dôvodmi tohto rozhodnutia. Zdôrazňuje, že týmto podaním žiadala súd prvej inštancie, aby rozhodol o novom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia na základe doplneného skutkového stavu a ďalších dôkazov osvedčujúcich potrebu bezodkladnej súdnej
ochrany. Napriek tomu o tomto návrhu nerozhodol, posúdil to ako odvolanie a vec postúpil krajskému súdu. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, odvolací súd preskúmal skutkové a právne otázky, ktoré neboli predmetom rozhodnutia súdu prvej inštancie.
8. Uvedený postup všeobecných súdov označila za arbitrárny, formalistický a ústavne neudržateľný. Súčasne poukazuje na jednotlivé skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre posúdenie porušenia označených základných práv, resp. ústavných princípov právneho štátu: a) odňatím rozhodovania o návrhu zákonným sudcom malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy (v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy); b) odopretím poskytnutia účinnej a spravodlivej súdnej ochrany osobe v mimoriadne zraniteľnej životnej situácii a odňatím uplatnenia opravných prostriedkov malo dôjsť k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; c) nerozhodnutím o návrhu z 1. apríla 2026 v trvaní 65 dní, hoci zo zákona vyplýva povinnosť rozhodnúť bezodkladne, znamená popretie samotného účelu neodkladného opatrenia, čím došlo k vzniku prieťahov v konaní a porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru; d) vytvorením vlastného procesného režimu bez opory v Civilnom sporovom poriadku vznikol stav právnej neistoty nezlučiteľný s čl. 1 ods. 1 ústavy.
9. Návrh na vydanie dočasného opatrenia odôvodňuje obavou, že počas konania môže dôjsť k prevodu alebo zaťaženiu predmetných nehnuteľností, k podstatnému sťaženiu výkonu jej práv, k ďalšiemu zhoršeniu jej psychického a zdravotného stavu a k nenapraviteľným zásahom do pokojného bývania a užívania obydlia. S prihliadnutím na povahu porušených práv, dĺžku trvania protiústavného stavu, význam predmetu konania pre sťažovateľku, jej vek, osobné pomery a intenzitu vzniknutej nemajetkovej ujmy považuje za spravodlivé priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
10. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie otázky, (i) či vyhodnotenie podania sťažovateľky z 1. apríla 2026 podľa obsahu ako odvolania vykazuje črty arbitrárnosti takej intenzity, ktorá má za následok porušenie základného práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a odňatie základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy), a súčasne aj (ii) či nerozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia z 1. apríla 2026 mohlo dôjsť k vzniku zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
11. Predmetom prieskumu je napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, na ktorý nadväzovala žaloba vo veci samej. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu má predbežný, resp. dočasný charakter, pretože po jeho vydaní nasleduje konanie vo veci samej. Z uvedených dôvodov je pre rozhodnutie o ústavnej sťažnosti sťažovateľky primerane použiteľný stabilný právny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého nie je dovolanie podľa § 420 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia (v prípade sťažovateľky o zamietnutí návrhu, pozn.) na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého bola podaná nadväzujúca žaloba (R 21/2018).
Na základe týchto úvah dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je v zmysle § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde prípustná; následne preto skúmal, či je podaná ústavná sťažnosť aj dôvodná. V týchto intenciách zobral do úvahy aj teoretické východiská a vlastnú ustálenú judikatúru o zdržanlivosti k neodkladným opatreniam a o výnimočnosti zásahu do týchto rozhodnutí, a to iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (I. ÚS 50/2019, IV. ÚS 17/2019, I. ÚS 257/2019).
12. Ako to vyplynulo z doterajšieho priebehu konania, aj z obsahu samotných podaní sťažovateľky do tohto konania predložených, je ústavnému súdu zrozumiteľná jej obava zo straty obydlia v prípade, že by došlo k prevodu predmetných nehnuteľností. Rovnako je ústavnému súd zrejmé, že podniká dostupné kroky a využíva možnosti, ktoré jej právny poriadok k uplatneniu jej práva ponúka. Prvýkrát sa s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia obrátila na súd prvej inštancie, ktorý návrh zamietol, pretože po vzhliadnutí obsahových nedostatkov návrhu dospel k záveru o nedostatočnom osvedčení ňou tvrdených skutočností.
13. Ústavný súd nasledujúci procesný úkon sťažovateľky z 1. apríla 2026 podaný ešte v odvolacej lehote číta tak, že preukázala snahu o nápravu pôvodne generalizovane opísaných skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov. Tejto domnienke nasvedčuje nielen bližší opis (i) údajne agresívnych prejavov manželky žalovaného a (ii) údajných faktických úkonov smerujúcich k prevodu nehnuteľností, ale aj pripojenie dôkazov na účely osvedčenia existencie hrozby ujmy a potreby bezodkladnej dočasnej úpravy pomerov. Účelu neodkladného opatrenia, ktorým je zjednodušený a zrýchlený postup, funkčne zodpovedá zákonom predpokladaná vysoká úroveň argumentačnej presvedčivosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, za obsah ktorého nesie zodpovednosť navrhovateľ. Preto možno uzavrieť, že sťažovateľkou realizovaná „dvojfázovosť“, ak v pôvodnom návrhu mohla, ale neuplatnila ucelenú argumentáciu, nejaví známky toho, že by efektívne a hospodárne postupovala v konaní, tak ako to ustanovuje § 326 CSP.
14. Navyše, ústavný súd nemá za to, že by dané podanie doručené súdu po troch týždňoch od vydania uznesenia súdu prvej inštancie obsahovalo argumentáciu o takej zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie (§ 329 ods. 3 CSP), ktoré by mohli viesť k inému procesnému výsledku. Podľa názoru ústavného súdu nové podanie len dopĺňa a konkretizuje skutkové tvrdenia, ktoré už existovali v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 CSP) a ktoré sú rozhodujúce aj pre odvolacie konanie. V nadväznosti na túto okolnosť je potom rozhodné posúdenie skutočnosti, či išlo o „ten istý“ skutkový stav existujúci v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie alebo či sa objavili „nové“ skutkové okolnosti vo veci (a nie ako súd posúdil povahu podania). Pri nezmenenej skutkovej situácii nemožno považovať vykonanie vecného prieskumu správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom za ústavne nekonformné. Naopak, limity odvolacieho prieskumu sa viažu na skutočnosti, ktoré vznikli po vydaní uznesenia súdu prvej inštancie, čo nie je prípad sťažovateľky.
15. Aj napriek uvedenému má ústavný súd výhradu k tomu, že z obsahu napadnutého uznesenia nie je vôbec zrejmé, ako krajský súd dospel k záveru o podaní odvolania. K vyhodnoteniu povahy podania, ktoré nie je typickým odvolaním, sa krajský súd v bode 4 venuje veľmi stroho, v dvoch vetách takto: «Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Žalobkyňa síce predmetné podanie označila ako „Doplnenie žaloby“ avšak z obsahu podania vyplýva, že sa jedná
aj o odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie.» Nie je preto ani možné overiť záver o vyhodnotení posudzovaného podania sťažovateľky ako odvolania. Úlohou ústavného súdu však nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade výhrad k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom. Ústavný súd sa v okolnostiach veci rozhodoval aplikovať princíp racionality (I. ÚS 489/2024), ktorý prehodnocuje reálne dopady porušenia procesných práv na postavenie sťažovateľky (v tomto prípade nevysvetlenie posúdenia povahy podania). Nepovažoval za vhodné pre formálny nedostatok rušiť právoplatné rozhodnutie len z dôvodu doplnenia odôvodnenia, ak jeho výrok považuje za správny. So zreteľom na vyhodnotený skutkový a právny stav by totiž v ďalšom konaní nemohlo byť tomuto návrhu vyhovené a konanie by sa predĺžilo s negatívnym výsledkom pre sťažovateľku.
16. Z hľadiska posúdenia potenciálneho porušenia základného práva sťažovateľky označeného v ústavnej sťažnosti je tiež podstatné, že súd prvej inštancie dosiaľ nerozhodol vo veci samej. Aj keď nebolo vyhovené návrhu sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, je jej zaručené právo na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je totiž iba také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného súdu, napr. v konaní vo veci samej (por. I. ÚS 161/2025). Bez významu nie je tiež skutočnosť, že hoci návrhu sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia nebolo vyhovené, ochranu jej práva poskytuje Civilný sporový poriadok a civilný súd možnosťou znova podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia za splnenia zákonných podmienok (§ 329 ods. 3 CSP).
17. Ústavný súd je toho názoru, že napadnuté uznesenie aj napriek menšej výhrade nevykazuje také známky arbitrárnosti, aby vyžadovalo zásah ústavného súdu. Aj keď sa závery krajského súdu opierajú o pomerne stručné odôvodnenie, možno z neho zistiť, že ústavne akceptovateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci (bod 17), zaoberal sa aj pripojenými listinami, ktoré vyhodnotil ako nesúvisiace s prejednanou vecou (bod 18), a správne v celkovom kontexte zohľadnil aj princíp proporcionality (body 20 – 21). To v dostatočnej miere zodpovedá skutočnosti, že ide o odôvodnenie rozhodnutia, ktoré reaguje na skutočnosti podstatné pre posúdenie splnenia zákonných predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia. Je vecou všeobecných súdov, aby vyhodnotili splnenie zákonných podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia, a do vyhodnotenia dôvodnosti jeho nariadenia, ktoré je založené primárne na skutkových otázkach, ústavný súd zásadne nie je oprávnený zasahovať alebo právny názor nahrádzať svojím uvážením.
18. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup všeobecných súdov vyúsťujúci do vydania napadnutého uznesenia krajského súdu nevyvoláva negatívny následok s priamym zásahom do práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a ani do práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Rovnako je nedôvodná aj námietka o vzniku zbytočných prieťahov postupom konajúcich súdov, pretože ústavná sťažnosť nesmeruje proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu do základných práv sťažovateľky. V čase podania ústavnej sťažnosti (11. júna 2026) bolo konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia právoplatne skončené (napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 14. mája 2026). Vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
19. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, tieto majú charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy a primárne neformulujú základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Keďže ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o porušení konkrétnych individuálnych základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd, z uvedeného dôvodu neexistuje priama príčinná súvislosť medzi sťažnostnými námietkami a už označenými referenčnými článkami ústavy. Preto ústavný súd odmietol túto časť ústavnej sťažnosti s poukazom na § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci vrátane jej návrhu na dočasné opatrenie stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu