Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 122/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-123

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval sťažnosti spoločnosti Advokátska kancelária

, zastúpenej advokátkou Mgr. Petronelou Zavackou,

Námestie Ľ. Štúra 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

, a , práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1

a a práva podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 20. februára 2018 v spojení s uznesením Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.

VII/2 Gv 302/17/1000 z 24. januára 2018,

- uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 23. januára 2018 v spojení s uznesením Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.

VII/2 Gv 302/17/1000 z 5. decembra 2017,

- v spojení s príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky na zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017

z 9. novembra 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti Advokátska kancelária ,

na inú právnu ochranu podľa a právo podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo

vlastniť majetok podľa a právo na ochranu

vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 23. januára 2018 a 20. februára 2018

v spojení s uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 5. decembra 2017 a 24. januára 2018 v spojení

s príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na

zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 z 9. novembra 2017

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 23. januára 2018 a 20. februára 2018 v spojení

s uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 5. decembra 2017 a 24. januára 2018 v spojení s príkazom

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na zaistenie

peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 z 9. novembra 2017 sa z r u š u j ú

a vec sa jej v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry j e p o v i n n ý uhradiť

spoločnosti Advokátska kancelária , trovy konania v sume

976,25 € (slovom deväťstosedemdesiatšesť eur a dvadsaťpäť centov) na účet jeho právnej

zástupkyne Mgr. Petronely Zavackej, Námestie Ľ. Štúra 2, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnostiam spoločnosti Advokátska kancelária ,

vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca

2018 doručená sťažnosť spoločnosti Advokátska kancelária

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

Mgr. Petronelou Zavackou, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 13

ods. 4, a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s a a práva podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000

z 20. februára 2018 v spojení s uznesením úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.

VII/2 Gv 302/17/1000 z 24. januára 2018 v spojení s príkazom úradu špeciálnej prokuratúry

na zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 z 9. novembra 2017 (ďalej

len „príkaz na zaistenie“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že úrad špeciálnej prokuratúry porušil jej

označené práva tým, že uznesením úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.

VII/2 Gv 302/17/1000 z 20. februára 2018 (ďalej len „druhostupňové uznesenie“) vydaným

v rozpore s právnymi predpismi zamietol ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľky proti

uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 24. januára 2018

(ďalej len „prvostupňové uznesenie“), ktorým bola zamietnutá ako nedôvodná žiadosť

sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov vo výške 15 236 226 eur, ktoré

boli zaistené úradom špeciálnej prokuratúry na základe jeho príkazu na zaistenie, ktorým

bolo spoločnosti , prikázané zaistiť peňažné prostriedky v uvedenej výške

na účte sťažovateľky, pretože dosiaľ zistené skutočnosti mali nasvedčovať tomu, že tieto

peňažné prostriedky „pochádzajú z trestnej činnosti spáchanej pracovníkmi FNM SR a sú aj

výnosom z trestnej činnosti“.

3. Z odôvodnenia príkazu na zaistenie vyplýva, že 9. novembra 2017 vyšetrovateľ

,,Národnej protikorupčnej jednotky expozitúry Bratislava, NAKA P PZ“ začal pod

ČVS: PPZ-1031/NKA-PK-BA-2017 podľa a trestné

stíhanie pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku

podľa a formou spolupáchateľstva v štádiu pokusu

na tom skutkovom základe, že v období od júna 2014 do konca októbra 2017 v Bratislave

na ulici Trnavská cesta 100 v sídle Fondu národného majetku (ďalej len „FNM“)

nestotožnené osoby vystupujúce do 31. decembra 2015 v postavení zástupcov FNM

a od 1. januára 2016 v postavení zástupcov spoločnosti po vzájomnej

dohode spoločným konaním v rozpore so svojimi povinnosťami uzatvorili 3. februára 2015

rámcovú zmluvu o poskytovaní právnych služieb č. 710/2015 medzi FNM a sťažovateľkou

(ďalej len „zmluva o PPS“), na základe ktorej zadali objednávku pre sťažovateľku na

zastupovanie FNM v právnom spore so spoločnosťou Slovenské elektrárne, ktorá si

v rozhodcovskom konaní vedenom pred Rozhodcovským súdom Rakúskej obchodnej

komory vo Viedni (ďalej len „rozhodcovský súd“) uplatňovala nárok voči FNM v hodnote

presahujúcej 700 000 000 eur bez verejnej súťaže a odchýlneho dojednania spôsobu určenia

odmeny, a zaviazali FNM na vyplatenie podielovej odmeny pre sťažovateľku vo výške

11 % z hodnoty sporu presahujúcej 70 mil. eur, ktorej vyplatením by právnemu nástupcovi

FNM, spoločnosti , hrozila škoda v uvedenej výške.

4. Úrad špeciálnej prokuratúry v prvostupňovom uznesení uviedol, že k zaisteniu

peňažných prostriedkov došlo z dôvodu, že „ide o vec dôležitú pre trestné stíhanie“, a to

isté zopakoval aj v druhostupňovom uznesení.

5. Podľa sťažovateľky sú všetky rozhodnutia úradu špeciálnej prokuratúry vo veci

zaistenia jej peňažných prostriedkov protizákonné. Postup sťažovateľky bol legitímnym

poskytovaním právnych služieb sťažovateľkou pre FNM a neskôr pre spoločnosť

na základe platne uzatvorenej zmluvy o PPS, čo je plne v súlade s princípom

odmeňovania za činnosť vykonávanú pre iného. Zmluva o PPS bola uzatvorená na základe

verejného obstarávania, preto požiadala FNM o predloženie súťažných podkladov, ktorých

súčasťou bol aj návrh zmluvy o PPS, ktorý nepripúšťal žiadne zmeny alebo protinávrhy.

Sťažovateľka len akceptovala návrh zmluvy o PPS predložený FNM a ustanovenie týkajúce

sa podielovej odmeny si vykladala ako možnú formu odmeny, ak nastane prípad, že bude

potrebné, aby zastupovala FNM v konaní pred súdom alebo iným orgánom, ktorého

výsledok bude veľmi neistý. Zmluva o PPS bola podpísaná 3. februára 2015. Až neskôr

vyšlo najavo, že FNM zrejme nedopatrením nezverejnil prílohu č. 1 zmluvy o PPS

v Centrálnom registri zmlúv, sťažovateľka však v tejto súvislosti neporušila žiadnu svoju

povinnosť, keďže jej žiadny právny predpis neukladá povinnosť zabezpečiť riadne a včasné

zverejnenie prílohy č. 1. Aj v prípade, ak by FNM porušil túto alebo akúkoľvek inú

povinnosť, nie je spravodlivé ani správne, aby sťažovateľka znášala negatívne následky

tohto pochybenia v podobe neplatnosti zmluvy o PPS a v podobe zaistenia jej peňažných

prostriedkov. Spoločnosť Slovenské elektrárne iniciovala konanie pred Rozhodcovským

súdom tým, že podala žalobu, ktorá bola FNM doručená 25. júna 2015. V ten istý deň FNM

udelil sťažovateľke splnomocnenie na zastupovanie a požiadal ju o právne zastupovanie.

Sťažovateľka zaznamenala v predmetnom konaní 100 %-ný úspech, keďže žaloba

spoločnosti Slovenské elektrárne bola voči FNM zamietnutá v celom

rozsahu a sťažovateľke tak vznikol nárok na zaplatenie odmeny v súlade so zmluvou o PPS.

6. Následne sa proti sťažovateľke odštartovala dlhotrvajúca nenávistná mediálna

kampaň len preto, že jej vznikol nárok na odmenu dojednanú v súlade s právnymi predpismi

Slovenskej republiky za to, že štátu ušetrila 700 000 000 eur. Pod vplyvom politického

a mediálneho nátlaku sťažovateľka súhlasila so znížením podielovej odmeny z pôvodnej

výšky 11 % na výšku 2,5 %. Spoločnosť odsúhlasila sťažovateľke úhradu

podielovej odmeny vo výške 15 236 223 eur, ktorá bola v ten istý deň zaplatená, ale už

v deň nasledujúci po vydaní príkazu na zaistenie podala spoločnosť návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia, čo je podľa názoru sťažovateľky v rozpore

so zásadou, že nikto sa nemôže dovolávať výhody z vlastného protiprávneho konania (nemo

turpitudinem suam allegans auditur), a v rozpore so zásadou, že nikto nesmie svoje práva

vykonávať spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho predchádzajúcim konaním (nemo potest

venire contra factum proprium).

7. Sťažovateľka uviedla, že zaistenie peňažných prostriedkov možno v súlade s § 95

ods. 1 vykonať v prípade, ak „skutočnosti nasvedčujú tomu, že peňažné

prostriedky zaistené v banke sú určené na spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie boli

použité alebo sú výnosom z trestnej činnosti. Aj keď z preventívnej povahy tohto

zaisťovacieho prostriedku prioritne vyplýva, že sa pohybuje vždy iba v rovine

pravdepodobnosti a nie istoty ohľadom budúcich následkov, ak Sťažovateľka predložila celý

reťazec vzniku, obsahu a trvania právneho vzťahu, ktorý vyústil do vyplatenia legálnej

odmeny, na ktorú mala žalovateľný nárok, mal Porušovateľ (Úrad ŠP) bližšie odôvodniť

potrebu a nutnosť zaistenia peňažných prostriedkov jednou z vyššie uvedených alternatív.“.

Kým v príkaze na zaistenie úrad špeciálnej prokuratúry považuje dotknuté peňažné

prostriedky za „prostriedky pochádzajúce z trestnej činnosti“ spáchanej pracovníkmi FNM

a za výnos z trestnej činnosti, v prvostupňovom uznesení a v druhostupňovom uznesení ich,

naopak, považuje za „vec dôležitú pre trestné stíhanie“, keďže tvoria základný znak

skutkovej podstaty trestného činu. Úrad špeciálnej prokuratúry teda prekročil rámec

zaistenia definovaný , pričom v prvostupňovom uznesení

a v druhostupňovom uznesení sa o účele zaistených peňažných prostriedkov ani len

nezmienil, čiže zmätočné rozhodnutie len potvrdil.

8. Sťažovateľka na podporu svojej argumentácie poukázala na relevantnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj na rozhodnutia Ústavného

súdu Českej republiky dotýkajúce sa uvedenej problematiky (nález sp. zn.

z 20. 10. 2015, odsek 15).

9. Sťažovateľka ďalej namietala, že úrad špeciálnej prokuratúry v druhostupňovom

uznesení len mechanicky a veľmi stručne prepísal dôvody sťažnosti sťažovateľky voči

prvostupňovému uzneseniu a následne bez toho, aby sa akokoľvek zaoberal jej

argumentáciou, uviedol vlastné dôvody, ktoré sú vyvrátené v tejto ústavnej sťažnosti. Už na

prvý pohľad je zrejmé, že úrad špeciálnej prokuratúry sa objektívne nemohol na troch

stranách svojho rozhodnutia vysporiadať so všetkou relevantnou argumentáciou

sťažovateľky rozpísanou na 15 stranách sťažnosti, čím porušil právo sťažovateľky na riadne

a zákonné odôvodnenie rozhodnutia. Je povinnosťou každého orgánu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

10. Základné práva sťažovateľky by boli podľa jej názoru rešpektované iba za

predpokladu, ak by úrad špeciálnej prokuratúry posúdil opodstatnenosť a primeranosť

zaistenia peňažných prostriedkov, náležite zistil skutkový a právny stav tejto veci a až

následne vydal rozhodnutie. Úrad špeciálnej prokuratúry namiesto toho v prvostupňovom

uznesení aj druhostupňovom uznesení zásadným spôsobom zmenil už i tak nezákonné

dôvody zaistenia peňažných prostriedkov, keď konštatuje, že ide o „vec dôležitú pre trestné

stíhanie“, pričom takýto dôvod zaistenia sa v ani

nenachádza. Úrad špeciálnej prokuratúry nezabezpečil, aby bola vec sťažovateľky

posudzovaná zo všetkých ústavnoprávnych hľadísk, a nevysporiadal sa právne korektným

spôsobom s podstatnou argumentáciou. Odôvodnenie druhostupňového uznesenia (vrátane

prvostupňového rozhodnutia a príkazu na zaistenie) nespĺňa požiadavku logického

a vnútorne konzistentného celku, ktorý dáva odpovede na všetky otázky majúce zásadný

význam pre vydanie takéhoto rozhodnutia. Úrad špeciálnej prokuratúry v druhostupňovom

uznesení v skutočnosti vôbec neprihliadol na obsah a zmysel podstatnej argumentácie

sťažovateľky ani na obsah a zmysel zásad (zdržanlivosti) a princípov (ultima ratio

a subsidiarity trestnej represie), na ktoré sa sťažovateľka odvolávala.

11. Sťažovateľka zastáva názor, že druhostupňové uznesenie a jeho odôvodnenie trpí

množstvom vád, na ktoré sťažovateľka ako príklad poukázala:

- nesprávna identifikácia osoby, ktorá podala sťažnosť proti prvostupňovému

uzneseniu, keď sa v rozhodnutí spomína . Z obsahu sťažnosti je

zrejmé, že bola podaná právnickou osobou, a nie fyzickou osobou, ktorá je konateľom

sťažovateľky;

- o druhostupňovom uznesení, prvostupňovom uznesení a príkaze na zaistenie

rozhodla vždy tá istá inštitúcia, rozdiel spočíval len v osobe prokurátora, čím sa vytratili

všetky účinné prvky druhostupňového konania spočívajúce v nestrannosti a nezávislosti;

- v príkaze na zaistenie, ktorý bol potvrdený prvostupňovým uznesením a následne

druhostupňovým uznesením, síce úrad špeciálnej prokuratúry konštatuje, že nestotožnené

osoby vystupujúce do 31. decembra 2015 v postavení zástupcov FNM a od 1. januára 2016

v postavení zástupcov spoločnosti po vzájomnej dohode spoločným

konaním porušili svoje povinnosti, ktoré im vyplývajú z konkrétnych právnych predpisov,

ale neuviedol, akým konkrétnym spôsobom a konaním malo dôjsť k porušeniu týchto

povinností;

- ak je vedené trestné konanie týkajúce sa podozrenia zo spáchania predmetného

trestného činu v štádiu pokusu, musí absentovať dokonanie trestného činu, teda naplnenie

všetkých znakov (objektívnej stránky) jeho skutkovej podstaty, potom úhrada faktúry

(ktorou by v teoretickej rovine mohlo dôjsť k spôsobeniu škody na strane jej platiteľa)

logicky nemôže spadať pod trestnoprávny postih v rámci takto vymedzeného

trestnoprávneho konania (iba) v štádiu pokusu.

12. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vo svojom náleze

vyslovil, že jej základné právo na ochranu pred svojvoľným obmedzovaním základných

práv a slobôd podľa , základné právo vlastniť majetok podľa

a dodatkového protokolu, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

v spojení s a uznesením úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.

VII/2 Gv 302/17/1000 z 20. februára 2018 v spojitosti s uznesením úradu špeciálnej

prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 24. januára 2018 v spojitosti s príkazom na

zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 z 9. novembra 2017 boli

porušené, uvedené rozhodnutia úradu špeciálnej prokuratúry zrušil a sťažovateľke priznal

náhradu trov konania vo výške 390,50 eur.

13. Sťažovateľka súčasne požiadala o prednostné prerokovanie sťažnosti a podala

návrh na odloženie vykonateľnosti druhostupňového uznesenia, prvostupňového uznesenia

a príkazu na zaistenie, poukazujúc na skutočnosť, že ako platiteľke DPH jej vznikla

povinnosť podať daňové priznanie vo vzťahu k DPH za október 2017. Z daňového priznania

vyplýva pre sťažovateľku daňová povinnosť vo výške zodpovedajúcej sume 2 520 186,53 €,

ktorú je povinná si splniť. V dôsledku príkazu na zaistenie neboli štátu odvedené peňažné

prostriedky, ktoré mu mali byť odvedené v súvislosti so vznikom daňových povinností na

strane sťažovateľky, a zároveň na strane spoločnosti vznikol nárok na

odpočet DPH alebo dokonca na nadmerný odpočet DPH, ale štátu (prostredníctvom

príslušného daňového úradu) neboli tieto peňažné prostriedky zaplatené. Keďže

sťažovateľka nemôže disponovať zaistenými peňažnými prostriedkami, nezaplatila štátu

splatnú DPH, a preto Daňový úrad Bratislava rozhodol zriadiť záložné právo k predmetným

peňažným prostriedkom na účte.

14. Podaním doručeným ústavnému súdu 17. apríla 2018 sťažovateľka ústavný súd

informovala, že 3. apríla 2018 jej bolo doručené rozhodnutie Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky č. 100591068/2018 z 20. marca 2018, ktorým bolo zmenené

rozhodnutie Daňového úradu Bratislava tak, že záložné právo k peňažným pohľadávkam

z účtu sťažovateľky sa zriaďuje do výšky 2 520 186,33 eur len k peňažným pohľadávkam

na účte sťažovateľky existujúcim v okamihu doručenia uvedeného rozhodnutia banke.

15. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné

a zákonné predpoklady pre prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto ju

uznesením č. k. -14 z 12. apríla 2018 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] a návrhu na odklad vykonateľnosti

nevyhovel.

16. Ústavnému súdu bola 3. apríla 2018 doručená druhá sťažnosť sťažovateľky,

ktorou namietala porušenie totožných práv, ako porušiteľ bol rovnako označený úrad

špeciálnej prokuratúry a sťažovateľka namietala totožný príkaz na zaistenie, ako aj skutkovo

súvisiace rozhodnutia úradu špeciálnej prokuratúry, ktorými nebolo vyhovené jej žiadosti

o obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov vo výške rovnajúcej sa zaistenej sume

DPH. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2018 pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľky vedenej pod sp. zn. , ktorou namietala

porušenie svojich práv uznesením úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.

VII/2 Gv 302/17/1000 z 23. januára 2018, uznesením úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.

VII/2 Gv 302/17/1000 z 5. decembra 2017 v spojení s príkazom na zaistenie, prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie, sťažnosť spojil na spoločné konanie s vecou vedenou pod

sp. zn. a návrhu na odloženie vykonateľnosti nevyhovel.

17. Podaním doručeným ústavnému súdu 27. apríla 2018 sťažovateľka doplnila svoju

sťažnosť vo vzťahu k záverom protokolu Úradu pre verejné obstarávanie, na ktorý sa

odvoláva porušiteľ v odôvodnení uznesenia sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 20. februára

2018 a ktorý sťažovateľka považuje za rozporný so zákonom o verejnom obstarávaní a jemu

predchádzajúcu kontrolu za samoúčelnú a od počiatku za nezákonnú. Sťažovateľka preto

zastáva názor, že protokol Úradu pre verejné obstarávanie je nezákonným dôkazným

prostriedkom, na ktorý nemožno prihliadať.

18. Na základe výzvy ústavného súdu z 23. apríla 2018 úrad špeciálnej prokuratúry

v liste č. VII/2 Gv 302/17/1000-45 doručenom ústavnému súdu 31. mája 2018 formuloval

svoje stanovisko v jeho relevantnej časti takto:

«K dôvodom zaistenia peňažných prostriedkov možno uviesť tieto skutočnosti:

1. trestné stíhanie bolo začaté jednak na základe trestných oznámení občanov, jednak

na základe informácii získaných ako aj z médií tak aj od nového vedenia

,

2. v konaní nebolo možné zistiť na aký účel bol použitý preddavok. V čase úhrady

faktúry č. 17052 na účte sa tie prostriedky nenachádzali, teda bolo možné

predpokladať takmer s istotou, že aj prostriedky uhradené 8.11.2017 by boli z účtu

prevedené,

3. „eliminácia rizika vzniku nenapraviteľnej a ekonomicky mimoriadne významnej

ujmy“ vzhľadom na podmienky dojednané v zázname zo dňa 9.10.2017 predchádzajúcim

vedením , uvedené v zázname z 32 rokovania predstavenstva zo dňa

8.11.2017.

V predmetnej súvislosti dôvodnosť postupu podľa podporuje

i fakt, že dňa 10.11.2017 bol na príslušný súd podaný návrh na vydanie predbežného

opatrenia a následne v apríli 2018 bola podaná žaloba na zo strany

, na vydanie neodôvodneného obohatenia, kde hlavnou rovinou

argumentácie bola práve neplatnosť uzatvorenej zmluvy na právne zastupovanie zo dňa

3.2.2015 medzi vtedajším Fondom národného majetku SR pre pochybenia vo verejnom

obstarávaní a nezverejnenie podstatnej časti zmluvy v CRZ ako aj protiprávne dojednanie

podielovej odmeny už v rámcovej zmluve. Z uvedených dôvodov ,

rozporuje titul aj výšku vyplatenej odmeny.

Vybavovanie žiadostí sťažovateľky

Sťažovateľka v priebehu prípravného konania podala podľa § 95 ods. 8 Trestného

poriadku dve žiadosti o zrušenie, resp. obmedzenie príkazu na zistenie peňažných

prostriedkov. Obe jej žiadosti boli vyhodnotené ako nedôvodné a konajúcim prokurátorom

zamietnuté. Rozhodnutia prokurátora obsahovali poučenie o možnosti ho napadnúť riadnym

opravným prostriedkom sťažnosťou ( ). Sťažovateľka v oboch

prípadoch využila svoje právo, pričom špeciálny prokurátor o sťažnostiach zákonným

spôsobom rozhodol.

Základom ústavnej sťažnosti sú práve rozhodnutia, ktorými nebolo vyhovené

sťažovateľke o zrušenie, resp. obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov. Samotný

príkaz o zaistení peňažných prostriedkov nemôže byť predmetom ústavnoprávneho

prieskumu, pretože k jeho vydaniu došlo dňa 9. novembra 2017 a sťažovateľka podala

sťažnosť podľa až dňa 21. marca 2018. Tak ako ústavný súd

vo viacerých rozhodnutiach konštatuje, sťažnosť podľa nemožno

považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd

(, ), nedodržanie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov je preto zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti

ako oneskorene podanej.

K žiadosti sťažovateľky o obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov

Sťažovateľka dňa 22. novembra 2017 sa žiadosťou domáhala obmedzenia zaistených

peňažných prostriedkov vo výške 2 520 186,53 eur, ktorá zodpovedá 20 % DPH zo zaistenej

celkovej sumy. Svoju žiadosť odôvodnila tým, že ako platca DPH v súlade so zákonom

č. o dani z pridanej hodnoty má uhradiť požadovanú sumu. Dozorujúci

prokurátor uznesením č. k. VII/2 Gv 302/17/1000-13 o žiadosti rozhodol dňa 5. decembra

2017 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že prokurátor

do úvahy vzal v prvom rade tú skutočnosť, že podozrenie zo spáchania trestného činu platí

pre celú sumu zaistených peňažných prostriedkov. Následne poukázal na tú skutočnosť, že

v súčasnom štádiu vyšetrovania je potrebné ponechať zaistené peňažné prostriedky v plnom

rozsahu až do vykonania prvotných úkonov, t. j. dovtedy, kým bude možné stanoviť presnú

výšku škody.

Na podklade sťažnosti v konaní rozhodoval špeciálny prokurátor úradu špeciálnej

prokuratúry, ktorý uznesením č. k. VII/2 Gv 302/17/1000-25 dňa 23. januára 2018 podľa

zamietol sťažnosť ako nedôvodnú. V rozsiahlom

odôvodnení špeciálny prokurátor po podrobnom opise skutkového stavu sa zaoberal

zadováženými dôkazmi v prípravnom konaní a vyvodil z nich záver o opodstatnenosti

podozrenia zo spáchania trestnej činnosti osobami konajúcimi v mene Fondu národného

majetku a a potrebe zaistenia peňažných prostriedkov ako výnosu

z trestnej činnosti. Zároveň neakceptoval žiadosť sťažovateľky o obmedzenie zaistenia

z dôvodu zaplatenie DPH, pretože sťažovateľka ako daňový subjekt podľa § 59 zákona

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov má možnosť podať žiadosť o povolenie odkladu platenia dane z príjmov alebo dane

z pridanej hodnoty pri súčasnom predložení analýzy svojej finančnej a ekonomickej situácie.

Odklad platenia dane môže správca dane povoliť najviac na dvanásť mesiacov odo dňa

splatnosti dane.

K žiadosti sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov

Sťažovateľka dňa 22. decembra 2017 sa druhou žiadosťou domáhala zrušenia

zaistených peňažných prostriedkov vo výške 15 236 226,- eur. Dozorujúci prokurátor

uznesením č. k. VII/2 Gv 302/17/1000-26 zo dňa 24. januára 2018 žiadosť ako nedôvodnú

zamietol. V dôvodoch prokurátor sa podrobne zaoberal skutkovým stavom v trestnom

konaní vedenom pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku podľa , spáchaného formou

spolupáchateľstva podľa v štádiu pokusu podľa

. Súčasne podrobne popísal i vybavenie predchádzajúcej žiadosti

sťažovateľky o obmedzenie zaistených peňažných prostriedkov a skonštatoval, že i naďalej

existuje dôvodné podozrenie, že osoby konajúce v mene Fondu národného majetku a MH

konali s úmyslom vytvoriť podmienky pre vyplatenie čo najvyššej možnej

odmeny.

Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, o ktorej pod č. k. Gv

302/17/1000-34 dňa 20. februára 2018 rozhodol špeciálny prokurátor v intenciách § 193

ods. 1 písm. c) tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení

uznesenia reagoval na všetky právne relevantné námietky sťažovateľky. Konštatoval, že

zo zadovážených dôkazov jednoznačne vyplýva, že k uzatvoreniu rámcovej zmluvy medzi

sťažovateľkou a inými subjektmi došlo aj po upozornení Úradu pre verejné obstarávanie

o pochybeniach pri výberovom konaní, pričom posudzované zmluvy neboli zverejnené

v súlade so o slobodnom prístupe k informáciám (zákon

o slobode informácii) v znení neskorších predpisov a taktiež došlo k pochybeniam pri

dojednávaní podielovej odmeny. Ďalej v dôvodoch špeciálny prokurátor poukázal na všetky

pochybenia Z týchto dôvodov a s prihliadnutím na skutočnosť, že

vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je ukončené, neboli zistené dôvody na iné

rozhodnutie.

Teoretické východiská

A) K zaisteniu peňažných prostriedkov podľa

V trestnom konaní môže vzniknúť dôvod na zaistenie peňažných prostriedkov, ktoré

sa nachádzajú na účte v banke, v pobočke zahraničnej banky alebo i u inej fyzickej alebo

právnickej osoby. Na tento cieľ sa využíva inštitút zaistenia peňažných prostriedkov podľa

. Pri zaistení peňažných prostriedkov na účte v banke, v trezore

alebo v pokladni inej osoby sa peňažné prostriedky ponechávajú u držiteľa, ale „zmrazia

sa“, to značí, že nie je možné nimi nijako disponovať. Účelom zaistenia peňažných

prostriedkov je nielen potreba získať vec dôležitú pre trestné konania, ale aj potreba

zabezpečiť nárok poškodeného. vyžaduje pre zaistenie peňažných

prostriedkov splnenie nasledujúcich podmienok:

a) 1. existencia skutočnosti nasvedčujúcich, že peňažné prostriedky sú určené na

spáchanie trestného činu alebo boli na spáchanie takého skutku použité alebo sú výnosom

z trestnej činnosti, alebo

2. je potrebné zaistiť zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody a

b) bol vydaný písomný príkaz.

Najčastejšie sú predmetom zaistenia peňažné prostriedky získané trestnou činnosťou,

a to nielen ako výnos z trestnej činnosti, ale i sprostredkovaným spôsobom, t. j. za veci

získané za trestnú činnosť alebo ako odmena za ňu.

O zaistení peňažných prostriedkov sa rozhoduje písomným príkazom. Príkaz vydáva

predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor. Ak vec neznesie odklad, môže

prokurátor vydať príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov aj pred začatím trestného

stíhania, ktorý musí potvrdiť sudca pre prípravné konanie. Príkaz obsahujúci zákonom

ustanovené náležitosti sa doručuje vždy osobe, u ktorej sa nachádzajú zaistené peňažné

prostriedky (banke, právnickej osobe alebo fyzickej osobe) a po uskutočnení príkazu aj

osobe, ktorej peňažné prostriedky boli zaistené. Sleduje sa tým úspešná realizácia

zaisťovacieho úkonu. t. j. aby napr. majiteľ účtu neodčerpal peňažné prostriedky pred

vykonaním úkonu.

So zaistenými peňažnými prostriedkami je možné nakladať len po predchádzajúcom

písomnom súhlase predsedu senátu alebo v prípravnom konaní po súhlase prokurátora.

Pokiaľ trvá zaistenie, všetky právne úkony a uplatnenia nárokov voči zaisteným peňažným

prostriedkom sú neúčinné ( ). Zo zaistenia sú vylúčené len tie

peňažné prostriedky, ktoré sú potrebné na uspokojovanie životných potrieb obvineného

alebo osoby, ktorej boli zaistené, vrátane osôb, ktoré sú na ňu svojou výchovou a výživou

odkázané. Zaistenie peňažných prostriedkov sa totiž netýka vždy len účtu obvineného alebo

podozrivej osoby, ale kohokoľvek bez ohľadu na jeho pomer k trestnej veci. Rozhodujúca je

povaha peňažných prostriedkov a vzťah k trestnej činnosti. Ani právny titul ich

nadobudnutia nie je dôležitý.

Je nesporné, že zaistením peňažných prostriedkov dochádza k výraznému zásahu do

vlastníckeho, príp. iného majetkového práva inej osoby. Počas jeho trvania stráca majiteľ

účtu na neurčitý čas možnosť disponovať peňažnými prostriedkami. Osoba, ktorej boli

peňažné prostriedky zaistené, má však právo domáhať sa zrušenia alebo obmedzenia

zaistenia. Svoju žiadosť musí odôvodniť. Bezodkladne o nej formou uznesenia rozhoduje

v prípravnom konaní prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu. Proti uzneseniu je

prípustná sťažnosť. Okrem dvojinštančnosti konania o žiadosti je zavedená aj periodická

kontrola odôvodnenosti zaistenia peňažných prostriedkov. Ak bola žiadosť oprávnenej

osoby právoplatne zamietnutá, môže sa zrušenia alebo obmedzenia zaistenia domáhať

opakovane. Ak v nej neuvedie iné dôvody, môže ďalšiu žiadosť podať až po tridsiatich dňoch

odo dňa, kedy predchádzajúce rozhodnutie o jej žiadosti nadobudlo právoplatnosť. Ak

dôvody na zaistenie peňažných prostriedkov pominú, zaistenie sa bezodkladne zruší.

V prípade straty dôvodu na obmedzenie len časti zaistených peňažných prostriedkov sa zruší

zaistenie iba voči nim. Po zrušení zaistenia majiteľ peňažných prostriedkov v plnom rozsahu

obnoví dispozičné právo, pri obmedzení len v rozsahu prostriedkov vyňatých zo zaistenia.

B) K zákonnosti rozhodnutí prokurátora o obmedzení/zrušení zaistenia peňažných

prostriedkov

Je nesporné, že na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti či sťažnosti týkajúcich sa

zistených peňažných prostriedkov sú kladené určité požiadavky, predovšetkým však

rozhodnutie musí mať zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nesmie byť

prejavom ľubovôle.

Vo všeobecnosti platí, že výrok akéhokoľvek rozhodnutia vyjadrujúceho záverečný

názor orgánu, o rozhodnutie ktorého ide. musí byť náležite odôvodnený tak, aby presvedčil

o opodstatnenosti záveru z hľadiska vecnej správnosti, zákonnosti a spravodlivosti.

Odôvodnenie možno vnímať ako

- korelát práva oprávnených subjektov prednášať návrhy a argumenty, aby na ne

dostali odpoveď,

- záruku toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

- predpoklad toho, aby oprávnené subjekty mohli účinne uplatňovať právo na

opravné prostriedky,

- predpoklad kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Na druhej strane odôvodnenie rozhodnutia by malo byť stručné, zrozumiteľné

a úplné. Uznesenie, ktoré spĺňa tieto kumulatívne podmienky je preskúmateľné a môže sa

prejaviť jeho výchovný účinok. Právo na spravodlivé konanie však nemožno vo vzťahu

k odôvodňovaniu chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Rozhodujúcou okolnosťou je, či stanovisko orgánu k uplatneným

argumentom, vyjadrené v jeho odôvodnení, jednoznačne a logicky vyplýva z vykonaných

záverov. Otázku, či orgán splnil povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6

ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.

Postačuje však, aby bolo reagované na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku konania

považované za rozhodujúce.

V súvislosti s rozhodovaním v konaní o opravných prostriedkoch sa vyžaduje, aby

druhostupňový orgán preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré sú predmetom podaného

opravného prostriedku a neuspokojil sa len s prevzatím záverov prvostupňového konania.

Článok 6 ods. 1 dohovoru tiež nemožno chápať tak, že požaduje podrobné stanovisko

druhostupňového orgánu ku každému argumentu.

Aj ústavný súd akceptujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva zdôrazňuje,

že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnostiach pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie (a súvisiacich práv) rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd.

Vo všeobecnosti orgán, ktorý rozhodnutie vydáva, nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

pripadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

k záverom o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces.

Navyše možno poukázať i na výstižné závery Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

, podľa ktorého ústavne zaručenému právu na spravodlivý proces

zodpovedá povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť. Rovnakú

náročnosť je pritom treba venovať i odôvodneniam rozhodnutí štátneho zástupcu, ak

zákonodarca tomuto orgánu zveril právomoc rozhodovať do základných práv a slobôd.

Zaistenie peňažných prostriedkov pritom bez akýchkoľvek pochybnosti predstavuje zásah do

substantívneho základného práva, konkrétne do vlastníckeho práva. Pri rozhodovaní

o tomto zásahu vo fáze prípravného konania zákonodarca určil štátneho zástupcu. Aj tento

orgán preto musí byť viazaný základnými požiadavkami na kvalitu odôvodnenia jeho

rozhodnutí. V prípade nedostatočného či vôbec absentujúceho odôvodnenia rozhodnutia

o zaistení peňažných prostriedkov, resp. obmedzenia /uistenia peňažných prostriedkov by

mohlo predstavovať až svojvôľu, sprostredkovane zasahujúcu do samostatného

substantívneho práva dotknutej osoby.

Nakoľko inštitút zaistenia peňažných prostriedkov ako inštitút dočasnej a predbežnej

povahy zasahuje do základného práva na pokojné užívanie majetku je limitovaný nielen

kontrolou dozorujúceho prokurátora, ale preskúmavanie dôvodnosti trvania zaistenia

peňažných prostriedkov je priamo v dispozícii dotknutej osoby. V žiadnom prípade zaistenie

peňažných prostriedkov nepredstavuje konečné rozhodnutie vo veci. Z jeho preventívnej

povahy prirodzene vyplýva, že sa pohybuje v rovine pravdepodobnosti, a nie istoty ohľadne

budúcich následkov, ktoré sa snaží predvídať. Vždy je treba mať na pamäti, že ďalším

vykonaným procesných úkonov môže byť tento inštitút zvrátený. Prokurátor pri rozhodovaní

o žiadostiach oprávnenej osoby o zrušenie/obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov je

povinný preskúmať dôvodnosť prebiehajúceho trestného stíhania či dôvodnosť pretrvávania

podozrenia zo získania zaistených peňažných prostriedkov z trestnej činnosti, resp. ako

výnosu trestnej činnosti. V akomkoľvek štádiu prípravného konania prokurátor musí vziať

do úvahy aj mieru zásahu do majetkových práv v závislosti od dĺžky trestného konania, resp.

zaistenia peňažných prostriedkov.

5. K porušeniu práva

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť viacerými skutočnosťami. Zásah do práva

vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu vidí v tom, že úrad špeciálnej prokuratúry ústavne

neakceptovateľným spôsobom odmietol sťažovateľkou uplatnené prostriedky nápravy

vo vzťahu k zaisteniu peňažných prostriedkov na jej účte. Podľa názoru sťažovateľky boli

ňou uplatnené prostriedky odôvodnené a výsledkom malo byť zrušenie, resp. obmedzenie

zaistených peňažných prostriedkov. Sťažovateľka súčasne poukazuje na to, že ňou uplatnené

právne významné argumenty ostali pri vybavovaní jej žiadosti bez relevantných dôvodov

nepovšimnuté.

Opierajúc sa o teoretické východiská špeciálny prokurátor v prvom rade poukazuje

na skutočnosť, že sťažovateľka vzhľadom na márne uplynutie lehoty na podanie sťažnosti

podľa voči príkazu o zaistení peňažných prostriedkov sp. zn. V-GO-V-

985-1/2017 z 9. novembra 2017, sa nemôže pred ústavným súdom úspešne domáhať jeho

zrušenia.

Vyhodnotiac formálne ako i materiálne predpoklady pre vydanie rozhodnutí

prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 302/17/1000-13 z 5. decembra

2017, č. k. VII/2 Gv 302/17/1000-25 z 23. januára 2018, č. k. VII/2 Gv 302/17/1000-26

z 24. januára 2018 a č. k. VII/2 Gv 302/17/1000-34 z 20. februára 2018 som dospel

k záveru, že ich vydaním nedošlo k zásahu do práv sťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1

. Uznesenia obsahujú rozsiahle odôvodnenia, ktoré v podstatných skutočnostiach

reagujú na právne relevantné tvrdenia sťažovateľky.

Prokuratúra konajúc vo verejnom záujme bola povinná prijať všetky dostupné

trestnoprávne prostriedky, aby zabezpečila prípadný nárok Slovenskej republiky na náhradu

škody uplatnenej v trestnom konaní. Opakovane si dovoľujem dať do pozornosti, že

i samotní predstavitelia prijali opatrenia na zaistenie nároku

poškodeného v civilnom konaní.

Počas trvania prípravného konania, kým sa nedospeje k jednoznačnému záveru

odôvodňujúcemu ďalší postup smerujúci k jeho ukončeniu, nie je dôvodné zaistenie

peňažných prostriedkov zrušiť.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považujem sťažnosť sťažovateľky za

nedôvodnú a zastávam názor, že napadnutým postupom nedošlo k porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa , práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu a práva na inú právnu ochranu podľa .

Nad rámec uvedeného si dovolím poukázať na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorá sa týka princípu subsidiarity v trestnom konaní. Vyplýva z nej,

že trestné konanie od svojho začiatku až po koniec je procesom, v ktorom v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou právnych garancií ochrany práv a slobôd

dotknutých osôb môže zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov dôjsť k náprave

ich jednotlivých pochybení. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde

namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1

, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. , ,

, ). Trestné konanie, v ktorom došlo u sťažovateľky k zaisteniu

peňažných prostriedkov, sa nachádza v štádiu prípravného konania. S prihliadnutím na

uvedené dôvody navrhujem vysloviť, že nedošlo k porušeniu práva označených

sťažovateľkou.»

19. Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 8. júna 2018 oznámila, že

nahliadnutím do súdneho spisu vedeného v spore spoločnosti proti

sťažovateľke pod sp. zn. zistila, že orgány činné v trestnom konaní

pravidelne neoprávnene žiadajú Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave

o nahliadnutie do súdneho spisu.

20. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k stanovisku úradu špeciálnej prokuratúry

doručenom ústavnému súdu 20. júna 2018 uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania, a k argumentácii úradu špeciálnej prokuratúry zaujala stanovisko, v ktorom

zdôraznila, že lehota na podanie sťažnosti aj na ústavnoprávny prieskum príkazu na

zaistenie neexpirovala, pretože podanie žiadosti o zrušenie zaistenia peňažných

prostriedkov, ako aj podanie sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti predstavujú tzv.

iné právne prostriedky, ktoré má na mysli a ktoré

sťažovateľke poskytuje zákon na ochranu jej individuálnych základných práv alebo slobôd.

Tými sú v súlade s žiadosť o zrušenie, resp. obmedzenie

zaistenia a sťažnosť proti zamietnutiu takejto žiadosti. Tento záver potvrdzuje podľa názoru

sťažovateľky aj ústavný súd, keď opakovane zdôrazňuje svoju subsidiárnu právomoc na

poskytnutie ochrany pred porušením základných práv a slobôd. Odlišný postup by nútil

sťažovateľku, aby si vyberala medzi inými prostriedkami nápravy podľa

a sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Sťažovateľka opakovane namietala, že všetky namietané rozhodnutia úradu

špeciálnej prokuratúry neboli riadne odôvodnené, pretože porušovateľ sa jej argumentáciou

vôbec nezaoberal, ale uviedol výlučne vlastné dôvody, ktorými „odôvodnil“ svoje

rozhodnutia, čo sťažovateľka deklarovala na konkrétnom príklade. Sťažovateľka ďalej

zopakovala podstatnú časť svojej argumentácie uvedenej v podanej sťažnosti.

K dočasnosti zaistenia peňažných prostriedkov sťažovateľka uviedla, že tento má len

ten význam, že v súvislosti so zásahom do práv dotknutej osoby zaistením peňažných

prostriedkov nemožno hovoriť o „zbavení majetku“, ale o opatrení týkajúcom sa „užívania

majetku“. Nič to však nemení na tom, že ide o opatrenie, ktoré je spôsobilé zasiahnuť do

zaručených práv sťažovateľky.

Argumentácia úradu špeciálnej prokuratúry týkajúca sa toho, že ide o inštitút

preventívnej povahy, ktorý môže byť „ďalším vykonaním procesných úkonov... zvrátený“,

a že v tejto súvislosti možno pochybenia trestného konania znamenajúce porušenie

základných práv a slobôd označených v namietať „(s)pravidla až po

jeho skončení...“, je s ohľadom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu podľa

názoru sťažovateľky neudržateľná a v rozpore s princípmi právneho štátu. Vydanie príkazu

na zaistenie považuje sťažovateľka za prejav svojvôle úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý

nemá zákonný podklad.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že «nemôže čakať do skončenia trestného

konania (a svojej úplnej ekonomickej likvidácie), aby takpovediac po 10 rokoch naprávala

škody napáchané Porušovateľom (Úrad ŠP) vydaným nezákonným Príkazom na zaistenie.

Sťažovateľa si takto spravodlivosť nepredstavuje.

V tomto prípade však o spravodlivosť ani nejde. Ide o spoločenskú, mediálnu

a ekonomickú „popravu“ Sťažovateľky len preto, že dosiahla úspech, ktorý si s obľubou

pripisujú politici alebo vládnuca garnitúra, ktorá je dlhodobo u časti spoločnosti

neobľúbená.

Ide o cielenú snahu relativizovať dosiahnutý úspech kvantifikovateľný ušetrenou

sumou viac ako 700 000 000,00 EUR pre štát preto, že väčšina opozičných politikov, ako aj

médií, prirovnávala tento spor k „dobrodružstvu“ alebo „anexii“ a predpokladala fatálny

neúspech štátu v tejto veci.».

V súvislosti s civilným sporom vedeným medzi spoločnosťou

a sťažovateľkou uviedla, že je pravdou, že spoločnosť podala na Okresnom

súde Bratislava I „žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti Zmluvy

o PPS. Pravdou je aj to, že tá istá spoločnosť už skôr (9. 10. 2018)

prostredníctvom Záznamu z rokovania potvrdila, že Zmluva o PPS bola so Sťažovateľkou

uzatvorená platne.

A preto terajšie konanie spoločnosti nie je ničím iným, než konaním

v rozpore s princípom, že zmluvy sa majú dodržiavať (pacta sunt servanda), že nikto nemôže

mať prospech z vlastného protiprávneho konania (nemo turpitudinem suam allegare potest),

že nikto nemôže svoje práva vykonávať spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho

predchádzajúcimi konaním (nemo venire potest contra factum proprium) a princípom

preferencie platnosti právnych úkonov (in favorem negotii), ktoré v Slovenskej republike

nepožíva právnu ochranu, a preto sa spoločnosť nemôže s úspechom

domáhať vydania bezdôvodného obohatenia voči Sťažovateľke.

Pravdivé je aj tvrdenie Porušovateľa (Úrad ŠP) o tom, že spoločnosť

podala na OS BA I návrh na vydanie neodkladného opatrenia. Porušovateľ

(Úrad ŠP) však už v čase písania Vyjadrenia porušovateľa (23. 5. 2018) vedel, že OS BA I

uznesením, sp. zn. zo dňa 8. 12. 2017 zamietol návrh spoločnosti

na nariadenie neodkladného opatrenia voči Sťažovateľke v celom rozsahu

Porušovateľ (Úrad ŠP) takisto vedel, že Krajský súd v Bratislave uznesením, sp. zn.

zo dňa 12. 4. 2018 definitívne potvrdil uznesenie o zamietnutí neodkladného

opatrenia.“.

V súvislosti s argumentáciou úradu špeciálnej prokuratúry, v rámci ktorej sa

odvoláva na neplatnosť uzatvorenej zmluvy o PPS pre pochybenie vo verejnom obstarávaní,

sťažovateľka uviedla, že Úrad pre verejné obstarávanie pred svojím prvotným rozhodnutím

týkajúcim sa vylúčenia uchádzača zo súťaže vykonal kontrolu verejného obstarávania,

ktorého výsledkom bolo aj uzatvorenie zmluvy o PPS so sťažovateľkou. Úrad pre verejné

obstarávanie v predmetnom rozhodnutí nariadil FNM „... pokračovať vo verejnom

obstarávaní, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia“. K zmene

názoru Úradu pre verejné obstarávanie došlo teda bez zmeny skutkovej a právnej situácie až

pod tlakom médií a politikov.

Sťažovateľka zdôraznila, že úrad špeciálnej prokuratúry si „musel byť už v čase

vydania príkazu na zaistenie vedomý skutočnosti, že sťažovateľke vznikne v súvislosti

so zaplatením podielovej odmeny vo výške 15 236 226,00 EUR jednak povinnosť odviesť

z tejto sumy príslušnú daň z pridanej hodnoty vo výške 2 520 186,53 EUR a jednak

povinnosť odviesť z tejto sumy príslušnú daň z príjmu vo výške 2 670 368,29 EUR, čo

Sťažovateľka v dôsledku zaistenia peňažných prostriedkov nedokáže splniť a táto situácia

môže byť pre ňu likvidačnou“.

Sťažovateľka v závere vyjadrenia navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že ňou

označené práva boli

„uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-34 zo dňa 20. 2. 2018 v spojitosti s

uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-26 zo dňa 24. 1. 2018 a

uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-25 zo dňa 23. 1. 2018 v spojitosti s

uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-13 zo dňa 5. 12. 2017 v spojitosti s

príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

na zaistenie peňažných prostriedkov, sp. zn. V GO-V-985-1/2017 zo dňa 9.11. 2017“,

porušené, navrhla zrušenie predmetných rozhodnutí a súčasne si uplatnila náhradu trov

konania vo výške 976,25 eur.

21. Podaním doručeným ústavnému súdu 19. júla 2018 sťažovateľka oznámila, že

v tento deň jej bolo doručené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101350726/2018

z 12. júla 2018, ktorým opätovne zriadil záložné právo k peňažným prostriedkom na účte

sťažovateľky, a to aj v rozsahu peňažných prostriedkov, ktoré sa nachádzajú na účte

sťažovateľky nad rámec zaistených peňažných prostriedkov, a taktiež aj na všetky

prichádzajúce peňažné prostriedky. V podaní doručenom ústavnému súdu elektronicky

6. septembra 2018 sťažovateľka oznámila, že jej bolo doručené potvrdenie rozhodnutia

o odložení veci zo strany Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“), z ktorého

vyplýva, že sťažovateľka dojednala s klientom – zmluvnú odmenu podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) na základe prejavu slobodnej vôle oboch zmluvných strán; spôsoby

určenia zmluvnej odmeny môžu byť kombinované; podielová odmena nepresiahla

maximálnu zákonom ustanovenú prípustnú výšku; SAK nepovažovala žiadnym spôsobom

za preukázané, že by sťažovateľke dohodnutá odmena nepatrila.

22. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú

sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov

a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk.

II.

23. Po prijatí návrhu sťažovateľky na ďalšie konanie bolo ústavnému súdu 18. mája

2018 bez vyžiadania doručené podanie označené ako „Stanovisko

k veci so sp. zn. “, doplnené podaním doručeným 1. júna 2018, v ktorom sa

uvádza, že ide o podanie „amicus curriae“, keďže ide o osobu, ktorá podala trestné

oznámenie, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin

porušovania povinností pri správe cudzieho majetku týkajúci sa značne medializovanej

kauzy odmeny sťažovateľky za zastupovanie

predkladá svoje meritórne vyjadrenie k obom sťažnostiam sťažovateľky. V závere

vyjadrenia navrhuje, aby ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala

vyslovenia porušenia označených práv, a súčasne navrhuje, aby ústavný súd priznal

spoločnosti postavenie intervenienta, keďže ide o subjekt, ktorý ako

poškodený v predmetnom trestnom konaní má zásadný právny záujem na výsledku konania.

Ústavný súd vyjadrenie vzal na vedomie.

24. Podľa účastníkmi konania sú navrhovateľ

a prípadne ten, proti komu návrh smeruje, ako aj osoby, o ktorých to ustanovuje tento

zákon.

25. Podľa vedľajším účastníkom konania je

osoba, ktorej toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdá. Vedľajší

účastník konania má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, ak tento

zákon neustanovuje inak; koná však iba sám za seba.

26. Podľa ak vzniknú pochybnosti o tom, či je

osoba vedľajším účastníkom konania, rozhodne o tom ústavný súd uznesením.

27. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pre ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

28. Podľa intervenient vstupuje do konania

z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia o spore podľa § 86 písomným podaním.

sa vstupu do konania pred ústavným súdom dosiaľ nedomáhal.

K podmienkam konania pred ústavným súdom

29. Z procesno-právneho hľadiska považuje ústavný súd za potrebné vysporiadať sa

predovšetkým s námietkou úradu špeciálnej prokuratúry, podľa ktorej je sťažnosť vo vzťahu

k namietanému príkazu na zaistenie oneskorená, pretože proti príkazu na zaistenie nie je

prípustný opravný prostriedok.

30. Uvedený právny názor nemožno akceptovať. Ústavný súd sa stotožňuje

s názorom sťažovateľky, že žiadosť o zrušenie, resp. obmedzenie zaistenia peňažných

prostriedkov a následné podanie sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí tejto žiadosti je

nevyhnutné považovať za iné právne prostriedky, ktoré vyplývajú priamo z ustanovenia

a ktoré je sťažovateľka povinná pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu vyčerpať na ochranu svojich práv a slobôd. Z uvedených dôvodov ústavný súd túto

námietku úradu špeciálnej prokuratúry neakceptoval.

Právne východiská na rozhodovanie a závery ústavného súdu

31. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

32. Ústavný súd pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom

konaní, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb

a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

33. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne

preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich

o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv

a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách.

34. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu

byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (, ).

35. Podstata namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (resp. práva podľa dohovoru) spočíva v oprávnení

každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

K podstate vlastníckeho práva už ústavný súd uviedol, že vlastnícke právo ako

najdôležitejší vecnoprávny inštitút je charakteristické tým, že prostredníctvom neho sa

oprávneným subjektom (vlastníkom) zabezpečuje bezprostredná právna možnosť ovládať

veci. Existencia právneho ovládania vecí ako súčasti vlastníckeho práva inkorporuje v sebe

možnosť riešenia otázky, komu vec patrí, kto ju využíva a môže ňou disponovať. Podstata

vlastníckeho práva spočívajúca v priamom právnom ovládaní veci sa prejavuje v právnom

postavení oprávneného subjektu (vlastníka) tak, že jeho právne ovládanie veci je výlučné.

Z toho vyplýva, že ho každý musí rešpektovať, voči akémukoľvek nedovolenému zásahu

ktoréhokoľvek subjektu je chránené a je možné ho aj právnymi prostriedkami presadiť

().

36. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd (, ).

37. Hoci ústavný súd v tejto veci posudzoval napadnuté rozhodnutia úradu špeciálnej

prokuratúry, a nie rozhodnutia všeobecných súdov, pri preskúmaní ktorých viackrát

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. m. m. a ,

), v danej veci nemohol prehliadnuť to, že ani iné orgány verejnej moci nemôžu

prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva a slobody

fyzických a právnických osôb, najmä ak nie sú odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne

a nedávajú odpoveď na podstatu veci. Ústavný súd je toho názoru, že aj rozhodnutia úradu

špeciálnej prokuratúry namietané v tomto konaní musia obsahovať také odôvodnenie, ktoré

odpovie na podstatné námietky sťažovateľky.

38. V konaní o ústavných sťažnostiach ( a a nasl. zákona

o ústavnom súde) sa ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

obmedzuje na posúdenie, či rozhodnutiami orgánu verejnej moci alebo postupom

predchádzajúcim ich vydaniu neboli porušené zaručené základné práva a slobody.

Ich ochrana je jediným dôvodom, ktorý otvára priestor pre jeho zásah do rozhodovacej

činnosti týchto orgánov, čo platí i pre prípadné prehodnotenie ich skutkových zistení alebo

právnych záverov.

39. Ústavnoprávny prieskum zaistenia peňažných prostriedkov sa v podstate

sústreďuje len na tie prípadné pochybenia, v dôsledku ktorých by pre také rozhodnutie

chýbal zákonný základ alebo by zjavne nemohlo viesť k naplneniu účelu, ktorý ním má byť

dosiahnutý, alebo by v ňom bolo možné vidieť svojvôľu z iného dôvodu. Predmetom tohto

prieskumu môže byť aj procesný postup, ktorý zaisteniu peňažných prostriedkov

predchádzal.

40. V prvom rade treba uviesť, že peňažné prostriedky zaisťované podľa § 95 ods. 1

predstavujú majetok v zmysle a dodatkového

protokolu a zaistenie samotné je nepochybne opatrením zasahujúcim do základného práva

na pokojné užívanie majetku a ako také je pod ochranou ústavného súdu podľa § 1 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd. Na strane druhej treba pripomenúť, že ide o opatrenie

dočasné, svojou povahou predbežné a zaisťovacie, ktoré nepredstavuje konečné rozhodnutie

vo veci. Nemožno teda hovoriť o „zbavení majetku“, ale svojou povahou ide o opatrenie

vzťahujúce sa na obmedzenie „užívania majetku“ podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu.

Ale aj táto norma musí byť interpretovaná vo svetle všeobecného princípu zakotveného

v norme prvej, t. j. pokojného užívania majetku tak, aby medzi použitými prostriedkami

a sledovaným cieľom bol rozumný vzťah proporcionality (rozhodnutie ESĽP vo veci James

a ostatní proti Veľkej Británii z 21. 2. 1986 a podobne).

41. Ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní ústavnosti uvedeného dočasného

majetkového zaisťovacieho inštitútu upraveného v vychádzal

zo zmyslu a účelu tohto opatrenia. Zaistenie je inštitútom, ktorý napomáha objasňovaniu

závažnej, hlavne hospodárskej trestnej činnosti, ktorého podstatou nie je odňatie peňažných

prostriedkov majiteľovi, ale obmedzenie dispozičného práva s nimi tak, aby nemohlo dôjsť

k ich zneužitiu. Ide o obmedzenie vlastníckeho práva dotknutého subjektu, avšak v rámci

výluky z ochrany vlastníctva, ktorá je len pri zachovaní v zákone špecifikovaných

podmienok primeraná cieľu sledovanému právnou úpravou, ktorým je náležité zistenie

trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov, ako aj snaha v čo najvyššej

možnej miere eliminovať škodu spôsobenú prípadnou trestnou činnosťou.

42. Podľa zaistenie peňažných prostriedkov možno

vykonať, ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že peňažné prostriedky sú určené na

spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie boli použité alebo sú výnosom z trestnej

činnosti. Tento záver nemusí byť na začiatku plne hodnoverný, lebo nie je ani konečný,

pretože môže byť ďalším šetrením vyvrátený, ale musí byť vždy logicky odôvodnený,

v zmysle kritérií či aspoň zásad odvodených z aplikovanej právnej normy, pri rešpektovaní

ústavného príkazu uvedeného v a ods. 4 .

43. Za tejto situácie sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázok, či napadnuté

rozhodnutia majú zákonný podklad a vedú k naplneniu jeho účelu a či netrpia prejavom

svojvôle. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že jednotlivé ustanovenia Trestného

poriadku sú orgány činné v trestnom konaní povinné interpretovať a aplikovať vždy

z pohľadu účelu a zmyslu ochrany garantovaných základných práv a slobôd

a šetrení ich podstaty ( v spojení s ). Právny štát (

ods. 1 ) zaisťuje ochranu základných práv a slobôd v trestnom konaní nielen súdmi,

ale aj orgánmi prokuratúry či ostatnými orgánmi činnými v trestnom konaní (čl. 149

a ). Z myšlienky právneho štátu totiž logicky vyrastá celé poňatie

trestného konania, preto aj v jeho rámci musia byť orgánmi činnými v trestnom konaní

šetrené základné práva a slobody jednotlivca, lebo účelovou bagatelizáciou účelu a spôsobu

vedenia trestného konania môže dôjsť k nedôvodným a neprimeraným zásahom do

základných práv jednotlivca.

44. Orgány činné v trestnom konaní preto nemôžu aplikovať svoju právomoc len

a iba z toho dôvodu, že im toto oprávnenie vyplýva z formálneho (tu formalistického)

výkladu konkrétnych zákonných ustanovení. Peňažné prostriedky boli sťažovateľke zaistené

príkazom prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry z 9. novembra 2017 s lakonickým

odôvodnením, že „pochádzajú z trestnej činnosti spáchanej pracovníkmi Fondu národného

majetku Slovenskej republiky a sú aj výnosom z trestnej činnosti“, pričom chýba, koho

trestnej činnosti, a to zjavne v dôsledku masívnej medializácie tohto prípadu

nenárokovateľnosti jej odmeny voči štátu za jej zastupovanie v arbitrážnom spore, v ktorom

išlo približne o 700 miliónov eur, ktorý sťažovateľka, zastupujúca štát, „vyhrala“. Sťažnosť

sťažovateľky proti uvedenému príkazu bola zástupcom špeciálneho prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry zamietnutá s odôvodnením, že „peňažné prostriedky pochádzajú

z trestnej činnosti spáchanej dosiaľ nestotožnenými páchateľmi, preto je naďalej dôvodné

ponechať ich zaistenie v plnom rozsahu, ako aj preto, že ide o vec dôležitú pre trestné

stíhanie, keďže tvoria základný znak skutkovej podstaty daného trestného činu“, čiže tento

orgán činný v trestnom konaní rozšíril zaistenie o nový právny inštitút, ktorým je odňatie

veci podľa bez toho, aby preň boli splnené základné

podmienky, a že sa nimi prokurátorka pri zaistení peňažných prostriedkov 9. novembra

2017 ani (logicky) nezaoberala. Ďalšia sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu zástupcu

špeciálneho prokurátora bola uznesením špeciálneho prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry z 20. februára 2018 zamietnutá bez žiadnej reakcie na jej sťažnosť opäť

so stručným konštatovaním, že „zaistené peňažné prostriedky pochádzajú z trestnej činnosti

spáchanej dosiaľ nestotožnenými páchateľmi, a preto je ich potrebne naďalej zaistiť v celom

rozsahu, najmä keď ide aj o vec dôležitú pre trestné stíhanie“, zrejme vo veci podozrenia

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku podľa a spáchaného formou

spolupáchateľstva v štádiu pokusu tak, ako to je uvedené v záhlaví napadnutého uznesenia

špeciálneho prokurátora.

45. Ustanovenie o porušovaní povinností pri správe cudzieho

majetku je všeobecne subsidiárnym ustanovením vo vzťahu k tým trestným činom proti

majetku, pri ktorých dochádza nielen k spôsobeniu škody na cudzom majetku, ale súčasne

tiež k obohateniu páchateľa či inej osoby a kedy práve toto obohatenie na úkor cudzieho

majetku je podstatou a zmyslom konania páchateľa. Ustanovenie

tak smeruje iba k postihnutiu úmyselného konania, ktorým vzniká škoda v dôsledku

porušenia právnej povinnosti starať sa o cudzí majetok, ale nie aj na postih takého konania,

ktorým páchateľ seba alebo iného súčasne za škodu tohto majetku obohatí. Toto

ustanovenie teda len dopĺňa ochranu poskytovanú majetku na prípady, keď sa nedá

preukázať, že osoby, ktoré spravovali cudzí majetok, pritom seba alebo iného obohatili, ale

sa preukáže, že svojím konaním spôsobili škodu.

46. Aplikáciou dôsledkov na prejednávaný prípad by

z napadnutého uznesenia špeciálneho prokurátora malo vyplývať, aký je vzťah peňažných

prostriedkov sťažovateľky k prebiehajúcemu trestnému konaniu voči „dosiaľ

nestotožneným páchateľom“, a hlavne, čo možno od zaistenia peňažných prostriedkov

aspoň hypoteticky očakávať. Bez takého vysvetlenia nie je zrejmé, či k zaisteniu peňažných

prostriedkov nedošlo len a iba na základe ľubovôle štátneho orgánu (úradu špeciálnej

prokuratúry), ktorá je v právnom štáte zakázaná.

47. Podľa ústavného súdu možno v prejednávanej veci len ťažko prehliadnuť, že

sťažovateľka nadobudla peňažné prostriedky na základe úspešne vykonanej práce ako

odmenu za ňu v súlade s platným právnym predpisom. Pri odmeňovaní ustanoveného

advokáta v civilnom (obchodnoprávnom) konaní pritom nie je v hre len jeho odmena za

prácu, resp. právo na ochranu majetku, ale aj právo účastníka tohto konania na právnu

pomoc. Z toho vyplýva, že už žiaden primárny ani sekundárny vzťah medzi sťažovateľkou

ako veriteľkou a štátom ako dlžníkom splnením dlhu neexistuje; na tom už nič nemení ani

skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní vedú trestné konanie proti „neznámym

páchateľom“. Orgány činné v trestnom konaní sa v napadnutých rozhodnutiach ani s touto

skutočnosťou vôbec nevysporiadali, takže nie je zrejmé, na čo majú zaistené peňažné

prostriedky vlastne slúžiť. Aj za situácie, že by sa v trestnom konaní preukázalo, že zatiaľ

neznámi páchatelia spáchali trestný čin v zmysle , nič to nemení na

skutočnosti, že je potrebné chrániť legitímne očakávanie sťažovateľky, že jej odmena bude

v súlade s právnymi predpismi vyplatená, lebo uspokojenie tohto nároku spadá pod ochranu

a dodatkového protokolu.

48. Podľa názoru ústavného súdu predstavuje zaistenie peňažných prostriedkov

podľa významný zásah do práv vlastníka týchto prostriedkov

a z tohto dôvodu nemôže byť rozhodovanie o použití tohto inštitútu príkrym formalizmom.

Z ústavnej sťažnosti napadnutého rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vôbec

nevyplýva, ako môže v dotknutom prípade zaistenie peňažných prostriedkov tretej osobe

reálne, a to treba zdôrazniť, prispieť na dosiahnutie účelu trestného konania vedeného proti

zatiaľ „neznámym páchateľom“.

49. Na tomto mieste chce ústavný súd ešte doplniť, že sa mu vôbec nejaví ako

najvhodnejšia, z hľadiska zabezpečenia nestrannosti a nezaujatosti, súčasná právna úprava,

na základe ktorej rozhoduje aj o sťažnosti právnickej osoby alebo fyzickej osoby ten istý

štátny orgán (úrad špeciálnej prokuratúry).

50. V súvislosti s argumentáciou úradu špeciálnej prokuratúry uvedenou vo vyjadrení

k sťažnosti ústavný súd bez toho, aby hodnotil samotný postup orgánov činných v trestnom

konaní, uvedomujúc si pravdepodobnosť roviny, v akej sa tieto orgány pri rozhodovaní

o zaistení peňažných prostriedkov pohybovali, tiež konštatuje, že od zaistenia peňažných

prostriedkov sťažovateľky už uplynul určitý čas (približne 15 mesiacov), napriek tomu

porušiteľ v stanovisku neuvádza a ani ústavnému súdu nie sú známe žiadne nové

skutočnosti zistené v trestnom konaní. Aj keď z relevantných ustanovení Trestného

poriadku nevyplývajú žiadne lehoty pre celkové trvanie zaistenia peňažných prostriedkov,

ústavný súd zdôrazňuje, že orgán rozhodujúci o zaistení peňažných prostriedkov musí

s plynutím času popri sledovaniu verejného záujmu na odhalení trestnej činnosti stále viac

dbať o ochranu základných práv osoby zasiahnutej vydaním príkazu na zaistenie peňažných

prostriedkov, čo platí najmä v prípade, ak ide o osobu, ktorá nie je v trestnom konaní

podozrivou, resp. obvinenou.

51. Ústavný súd tak uzatvára, že prokurátori úradu špeciálnej prokuratúry dostatočne

neodôvodnili rozhodnutie o zaistení peňažných prostriedkov ako určených na spáchanie

trestného činu, či na jeho spáchanie boli použité alebo sú výnosom z trestnej činnosti

v zmysle , a preto napadnutému rozhodnutiu zjavne chýbal

nevyhnutný zákonný základ. Tento postup nebol zhojený ani prieskumom sťažnosti

sťažovateľky zo strany špeciálneho prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ktorého

rozhodnutie trpí nielen rovnakou vadou, ale ju aj otvorene „priznal“, keď zaistené peňažné

prostriedky okrem iného svojvoľne považoval za odňaté, teda ako vec dôležitú pre trestné

konanie podľa . Do základného práva sťažovateľky na ochranu

vlastníckeho práva tak bolo zasiahnuté v rozpore s a dodatkového

protokolu a zároveň bolo porušené základné právo sťažovateľky na inú právnu ochranu

podľa a právo podľa dohovoru vo výroku uvedenými

rozhodnutiami špeciálnej prokuratúry. Ústavný súd preto všetky namietané rozhodnutia

úradu špeciálnej prokuratúry zrušil a vec vrátil úradu špeciálnej prokuratúry na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie [ , zákona o ústavnom

súde].

52. Sťažovateľka v sťažnostiach namietala vo vzťahu ku všetkým napadnutým

rozhodnutiam úradu špeciálnej prokuratúry aj porušenie , ktorý má však

charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány

verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (napr. ). Keďže citovaný

článok neformuluje žiadne konkrétne základné právo ani slobodu dotknutej osoby, ústavný

súd sťažnostiam v tejto ich časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

53. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich

úhradu v sume 976,25 € vrátane 20 % DPH.

54. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky. Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho

zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby za každú zo spojených sťažností

(prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti) a za úkon vyjadrenia

k stanovisku úradu špeciálnej prokuratúry uskutočnené v roku 2018. Základná sadzba

odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota

režijného paušálu je 9,21 €. Spolu sťažovateľke prináležia trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 976,25 € s DPH (5 x 153,50 € + 5 x 9,21 € + 20 % DPH), tak ako to je

uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

55. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019