Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 122/2018
PDF · 199.41 KB
No categories available
I. ÚS 122/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
, zastúpenej advokátkou
, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000
z 20. februára 2018 v spojení s uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 24. januára 2018 v spojení
s príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na
zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 z 9. novembra 2017 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť spoločnosti
p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. Návrhu na odklad vykonateľnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca
2018 doručená sťažnosť spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 13
ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000
z 20. februára 2018 v spojení s uznesením úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.
VII/2 Gv 302/17/1000 z 24. januára 2018 v spojení s príkazom úradu špeciálnej prokuratúry
na zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 z 9. novembra 2017 (ďalej
len „príkaz na zaistenie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že úrad špeciálnej prokuratúry porušil jej
označené práva tým, že uznesením úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn.
VII/2 Gv 302/17/1000 z 20. februára 2018 (ďalej len „druhostupňové uznesenie“) vydaným
v rozpore s právnymi predpismi zamietol ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľky proti
uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000 z 24. januára 2018
(ďalej len „prvostupňové uznesenie“), ktorým bola zamietnutá ako nedôvodná žiadosť
sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov vo výške 15 236 226 eur, ktoré
boli zaistené úradom špeciálnej prokuratúry na základe jeho príkazu na zaistenie peňažných
prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 z 9. novembra 2017 (ďalej len „príkaz na
zaistenie“), ktorým bolo spoločnosti , prikázané zaistiť peňažné
prostriedky v uvedenej výške na účte sťažovateľky, pretože dosiaľ zistené skutočnosti mali
nasvedčovať tomu, že tieto peňažné prostriedky „pochádzajú z trestnej činnosti spáchanej
pracovníkmi FNM SR a sú aj výnosom z trestnej činnosti“.
3. Z odôvodnenia príkazu na zaistenie vyplýva, že 9. novembra 2017 vyšetrovateľ
,,Národnej protikorupčnej jednotky expozitúry Bratislava, NAKA P PZ“ začal pod
ČVS: PPZ-1031/NKA-PK-BA-2017 podľa § 199 ods. 1 a 2 Trestného poriadku trestné
stíhanie pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku
podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva v štádiu pokusu
na tom skutkovom základe, že v období od júna 2014 do konca októbra 2017 v Bratislave
na ulici Trnavská cesta 100 v sídle Fondu národného majetku (ďalej len „FNM“)
nestotožnené osoby vystupujúce do 31. decembra 2015 v postavení zástupcov FNM a od
1. januára 2016 v postavení zástupcov spoločnosti MH Manažment po vzájomnej dohode
spoločným konaním v rozpore so svojimi povinnosťami uzatvorili 3. februára 2015
rámcovú zmluvu o poskytovaní právnych služieb č. 710/2015 medzi FNM a sťažovateľkou
(ďalej len „zmluva o PPS“), na základe ktorej zadali objednávku pre sťažovateľku na
zastupovanie FNM v právnom spore so spoločnosťou , ktorá si
v rozhodcovskom konaní vedenom pred Rozhodcovským súdom Rakúskej obchodnej
komory vo Viedni (ďalej len „rozhodcovský súd“) uplatňovala nárok voči FNM v hodnote
presahujúcej 700 000 000 Eur bez verejnej súťaže a odchýlneho dojednania spôsobu určenia
odmeny a zaviazali FNM na vyplatenie podielovej odmeny pre sťažovateľku vo výške 11 %
z hodnoty sporu presahujúcej 70 mil. eur, ktorej vyplatením by právnemu nástupcovi FNM,
spoločnosti MH Manažment, hrozila škoda v uvedenej výške.
4. Úrad špeciálnej prokuratúry v prvostupňovom uznesení uviedol, že k zaisteniu
peňažných prostriedkov došlo z dôvodu, že „ide o vec dôležitú pre trestné stíhanie“, a to
isté zopakoval aj v druhostupňovom uznesení.
5. Podľa sťažovateľky sú všetky rozhodnutia úradu špeciálnej prokuratúry vo veci
zaistenia jej peňažných prostriedkov protizákonné. Postup sťažovateľky bol legitímnym
poskytovaním právnych služieb sťažovateľkou pre FNM a neskôr pre spoločnosť MH
Manažment na základe platne uzatvorenej zmluvy o PPS, čo je plne v súlade s princípom
odmeňovania za činnosť vykonávanú pre iného. Zmluva o PPS bola uzatvorená na základe
verejného obstarávania, preto požiadala FNM o predloženie súťažných podkladov, ktorých
súčasťou bol aj návrh zmluvy o PPS, ktorý nepripúšťal žiadne zmeny alebo protinávrhy.
Sťažovateľka len akceptovala návrh zmluvy o PPS predložený FNM a ustanovenie týkajúce
sa podielovej odmeny si vykladala ako možnú formu odmeny, ak nastane prípad, že bude
potrebné, aby zastupovala FNM v konaní pred súdom alebo iným orgánom, ktorého
výsledok bude veľmi neistý. Zmluva o PPS bola podpísaná 3. februára 2015. Až neskôr
vyšlo najavo, FNM zrejme nedopatrením nezverejnil prílohu č. 1 zmluvy o PPS
v Centrálnom registri zmlúv, sťažovateľka však v tejto súvislosti neporušila žiadnu svoju
povinnosť, keďže jej žiadny právny predpis neukladá povinnosť zabezpečiť riadne a včasné
zverejnenie prílohy č. 1. Aj v prípade, ak by FNM porušil túto alebo akúkoľvek inú
povinnosť, nie je spravodlivé ani správne, aby sťažovateľka znášala negatívne následky
tohto pochybenia v podobe neplatnosti zmluvy o PPS a v podobe zaistenia jej peňažných
prostriedkov. Spoločnosť iniciovala konanie pred Rozhodcovským
súdom tým, že podala žalobu, ktorá bola FNM doručená 25. júna 2015. V ten istý deň FNM
udelil sťažovateľke splnomocnenie na zastupovanie a požiadal ju o právne zastupovanie.
Sťažovateľka zaznamenala v predmetnom konaní 100%-ný úspech, keďže žaloba
spoločnosti bola voči FNM (MH Manažment) zamietnutá v celom
rozsahu a sťažovateľke tak vznikol nárok na zaplatenie odmeny v súlade so zmluvou o PPS.
6. Následne sa proti sťažovateľke odštartovala dlhotrvajúca nenávistná mediálna
kampaň len preto, že jej vznikol nárok na odmenu dojednanú v súlade s právnymi predpismi
Slovenskej republiky za to, že štátu ušetrila 700 000 000 eur. Pod vplyvom politického
a mediálneho nátlaku sťažovateľka súhlasila so znížením podielovej odmeny z pôvodnej
výšky 11 % na výšku 2,5 %. Spoločnosť MH Manažment odsúhlasila sťažovateľke úhradu
podielovej odmeny vo výške 15 236 223 eur, ktorá bola v ten istý deň zaplatená, ale už
v deň nasledujúci po vydaní príkazu na zaistenie podala spoločnosť MH Manažment návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia, čo je podľa názoru sťažovateľky v rozpore
so zásadou, že nikto sa nemôže dovolávať výhody z vlastného protiprávneho konania (nemo
turpitudinem suam allegans auditur), a v rozpore so zásadou, že nikto nesmie svoje práva
vykonávať spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho predchádzajúcim konaním (nemo potest
venire contra factum proprium).
7. Sťažovateľka uviedla, že zaistenie peňažných prostriedkov možno v súlade s § 95
ods. 1 Trestného poriadku vykonať v prípade, ak „skutočnosti nasvedčujú tomu, že peňažné
prostriedky zaistené v banke sú určené na spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie boli
použité alebo sú výnosom z trestnej činnosti. Aj keď z preventívnej povahy tohto
zaisťovacieho prostriedku prioritne vyplýva, že sa pohybuje vždy iba v rovine
pravdepodobnosti a nie istoty ohľadom budúcich následkov, ak Sťažovateľka predložila celý
reťazec vzniku, obsahu a trvania právneho vzťahu, ktorý vyústil do vyplatenia legálnej
odmeny, na ktorú mala žalovateľný nárok, mal Porušovateľ (Úrad ŠP) bližšie odôvodniť
potrebu a nutnosť zaistenia peňažných prostriedkov jednou z vyššie uvedených alternatív.“.
Kým v príkaze na zaistenie úrad špeciálnej prokuratúry považuje dotknuté peňažné
prostriedky za „prostriedky pochádzajúce z trestnej činnosti“ spáchanej pracovníkmi FNM
a za výnos z trestnej činnosti, v prvostupňovom uznesení a v druhostupňovom uznesení ich,
naopak, považuje za „vec dôležitú pre trestné stíhanie“, keďže tvoria základný znak
skutkovej podstaty trestného činu. Úrad špeciálnej prokuratúry teda prekročil rámec
zaistenia definovaný § 95 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v prvostupňovom uznesení
a v druhostupňovom uznesení sa o účele zaistených peňažných prostriedkov ani len
nezmienil, čiže zmätočné rozhodnutie len potvrdil.
8. Sťažovateľka na podporu svojej argumentácie poukázala na relevantnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj na rozhodnutia ústavného
súdu Českej republiky dotýkajúce sa uvedenej problematiky (nález sp. zn. II. ÚS 3662/14
z 20. 10. 2015, odsek 15).
9. Sťažovateľka ďalej namietala, že úrad špeciálnej prokuratúry v druhostupňovom
uznesení len mechanicky a veľmi stručne prepísal dôvody sťažnosti sťažovateľky voči
prvostupňovému uzneseniu a následne bez toho, aby sa akokoľvek zaoberal jej
argumentáciou, uviedol vlastné dôvody, ktoré sú vyvrátené v tejto ústavnej sťažnosti. Už na
prvý pohľad je zrejmé, že úrad špeciálnej prokuratúry sa objektívne nemohol na troch
stranách svojho rozhodnutia vysporiadať so všetkou relevantnou argumentáciou
sťažovateľky rozpísanou na 15 stranách sťažnosti, čím porušil právo sťažovateľky na riadne
a zákonné odôvodnenie rozhodnutia. Je povinnosťou každého orgánu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
10. Základné práva sťažovateľky by boli podľa jej názoru rešpektované iba za
predpokladu, ak by úrad špeciálnej prokuratúry posúdil opodstatnenosť a primeranosť
zaistenia peňažných prostriedkov, náležite zistil skutkový a právny stav tejto veci a až
následne vydal rozhodnutie. Úrad špeciálnej prokuratúry namiesto toho v prvostupňovom
uznesení aj druhostupňovom uznesení zásadným spôsobom zmenil už i tak nezákonné
dôvody zaistenia peňažných prostriedkov, keď konštatuje, že ide o „vec dôležitú pre trestné
stíhanie“, pričom takýto dôvod zaistenia sa v § 95 ods. 1 Trestného poriadku ani
nenachádza. Úrad špeciálnej prokuratúry nezabezpečil, aby bola vec sťažovateľky
posudzovaná zo všetkých ústavnoprávnych hľadísk, a nevysporiadal sa právne korektným
spôsobom s podstatnou argumentáciou. Odôvodnenie druhostupňového uznesenia (vrátane
prvostupňového rozhodnutia a príkazu na zaistenie) nespĺňa požiadavku logického
a vnútorne konzistentného celku, ktorý dáva odpovede na všetky otázky majúce zásadný
význam pre vydanie takéhoto rozhodnutia. Úrad špeciálnej prokuratúry v druhostupňovom
uznesení v skutočnosti vôbec neprihliadol na obsah a zmysel podstatnej argumentácie
sťažovateľky ani na obsah a zmysel zásad (zdržanlivosti) a princípov (ultima ratio
a subsidiarity trestnej represie), na ktoré sa sťažovateľka odvolávala.
11. Sťažovateľka zastáva názor, že druhostupňové uznesenie a jeho odôvodnenie trpí
množstvom vád, na ktoré sťažovateľka ako príklad poukázala:
- nesprávna identifikácia osoby, ktorá podala sťažnosť voči prvostupňovému
uzneseniu, keď sa v rozhodnutí spomína . Z obsahu sťažnosti je
zrejmé, že bola podaná právnickou osobou, a nie fyzickou osobou, ktorá je konateľom
sťažovateľky;
- o druhostupňovom uznesení, prvostupňovom uznesení a príkaze na zaistenie
rozhodla vždy tá istá inštitúcia, rozdiel spočíval len v osobe prokurátora, čím sa vytratili
všetky účinné prvky druhostupňového konania spočívajúce v nestrannosti a nezávislosti;
- v príkaze na zaistenie, ktorý bol potvrdený prvostupňovým uznesením a následne
druhostupňovým uznesením, síce úrad špeciálnej prokuratúry konštatuje, že nestotožnené
osoby vystupujúce do 31. decembra 2015 v postavení zástupcov FNM a od 1. januára 2016
v postavení zástupcov spoločnosti MH Manažment po vzájomnej dohode spoločným
konaním porušili svoje povinnosti, ktoré im vyplývajú z konkrétnych právnych predpisov,
ale neuviedol, akým konkrétnym spôsobom a konaním malo dôjsť k porušeniu týchto
povinností;
- ak je vedené trestné konanie týkajúce sa podozrenia zo spáchania predmetného
trestného činu v štádiu pokusu, musí absentovať dokonanie trestného činu, teda naplnenie
všetkých znakov (objektívnej stránky) jeho skutkovej podstaty, potom úhrada faktúry
(ktorou by v teoretickej rovine mohlo dôjsť k spôsobeniu škody na strane jej platiteľa)
logicky nemôže spadať pod trestnoprávny postih v rámci takto vymedzeného
trestnoprávneho konania (iba) v štádiu pokusu.
12. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vo svojom náleze
vyslovil:
„(i) základné právo Sťažovateľky na ochranu pred svojvoľným obmedzovaním
základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. (4) Ústavy SR, základné právo Sťažovateľky
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. (1) Ústavy SR a čl. 1 ods. (1) Protokolu č. 1
(Dodatkového protokolu) k Dohovoru, základné právo Sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. (1) Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. (1) Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. (1) a čl. 2 ods. (2) Ústavy SR, uznesením Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn. VII/2 Gv
302/17/10000-34 zo dňa 20. 2. 2018 v spojitosti s uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-26 zo dňa 24. 1.
2018 v spojitosti s príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky na zaistenie peňažných prostriedkov, sp. zn. V GO-V-985-1/2017
zo dňa 9. 11. 2017, porušené bolo;
(ii) uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky, sp. zn. VII/2 Gv 302/17/10000-34 zo dňa 20. 2. 2018 v spojitosti s uznesením
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn. VII/2
Gv 302/17/1000-26 zo dňa 24. 1. 2018 v spojitosti s príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na zaistenie peňažných prostriedkov, sp. zn.
V GO-V-985-1/2017 zo dňa 9.11. 2017, sa zrušuje.
(iii) Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania vo výške 390,50 EUR, ktorú je
Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky povinný uhradiť
na účet Advokátky vedený spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., IBAN:
SK9409000000005108342873 do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
13. Sťažovateľka súčasne požiadala o prednostné prerokovanie sťažnosti, ako aj
podala návrh na odloženie vykonateľnosti druhostupňového uznesenia, prvostupňového
uznesenia a príkazu na zaistenie poukazujúc na skutočnosť, že ako platiteľke DPH jej
vznikla povinnosť podať daňové priznanie vo vzťahu k DPH za október 2017. Z daňového
priznania vyplýva pre sťažovateľku daňová povinnosť vo výške zodpovedajúcej sume
2 520 186,53 eur, ktorú je povinná si splniť. V dôsledku príkazu na zaistenie neboli štátu
odvedené peňažné prostriedky, ktoré mu mali byť odvedené v súvislosti so vznikom
daňových povinnosti na strane sťažovateľky, a zároveň na strane spoločnosti MH
Manažment vznikol nárok na odpočet DPH alebo dokonca na nadmerný odpočet DPH, ale
štátu (prostredníctvom príslušného daňového úradu) neboli tieto peňažné prostriedky
zaplatené. Keďže sťažovateľka nemôže disponovať zaistenými peňažnými prostriedkami,
nezaplatila štátu splatnú DPH, a preto Daňový úrad Bratislava rozhodol zriadiť záložné
právo k predmetným peňažným prostriedkom na účte.
II.
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o ústavnom súde
ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
15. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
16. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že v tejto
veci sú splnené všetky ústavné a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, a preto rozhodol o jej prijatí tak, ako to je uvedené vo výroku 1 tohto uznesenia
(§ 25 ods. 1 a ods. 3 zákona o ústavnom súde).
17. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutých
rozhodnutí úradu špeciálnej prokuratúry, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 2
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť
o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by
výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa
väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží
orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa
dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,
a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
18. Po posúdení odôvodnenia návrhu sťažovateľky na odklad vykonateľnosti
namietaných rozhodnutí, ktorý podľa jej názoru vyplýva najmä z nemožnosti splnenia si
daňových povinností, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade nie sú splnené
podmienky na odklad vykonateľnosti týchto rozhodnutí úradu špeciálnej prokuratúry,
pretože sťažovateľka neosvedčila skutočnosti odôvodňujúce rozhodnutie o dočasnom
opatrení, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto
uznesenia. V tejto súvislosti ústavný súd prízvukuje princíp zdržanlivosti zásahov ústavného
súdu do výkonu právomoci štátnych orgánov a taktiež poukazuje na dočasný
a zabezpečovací charakter rozhodnutia o zaistení peňažných prostriedkov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2018