Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 118/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Martin Vasiľ, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 16. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že bol rozsudkom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. novembra 2016 uznaný

vinným z prečinu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259

ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. b) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní

jedného roka nepodmienečne (z priloženého rozsudku okresného súdu vyplýva, že uložený

trest odňatia slobody bol sťažovateľovi podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní

dvoch rokov, pozn.). Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 12. decembra 2017 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu

podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

zo 16. októbra 2018 tak, že dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) odmietol.

3. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že krajský súd vykonal 12. decembra 2017

verejné zasadnutie, na ktorom rozhodol o odvolaní sťažovateľa v neprítomnosti sťažovateľa

bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky pre takýto postup. Túto skutočnosť

sťažovateľ namietal už v dovolaní, v ktorom podrobne uviedol svoju argumentáciu.

Sťažovateľ uvádza, že v podaní z 8. decembra 2017 krajskému súdu oznámil, že

11. decembra 2017 má absolvovať lekársku kontrolu a ošetrenie, z ktorého vyplynie, či

bude zdravotne spôsobilý zúčastniť sa verejného zasadnutia 12. decembra 2017. Obhajca

sťažovateľa doručil krajskému súdu ospravedlnenie neúčasti sťažovateľa na verejnom

zasadnutí so žiadosťou o jeho odročenie. Prílohou tohto podania bolo potvrdenie

o tom, že nie je spôsobilý absolvovať súdne pojednávanie, „predmetné

potvrdenie neobsahovalo presnú špecifikáciu zdravotných ťažkostí, avšak ako vyplynie

z priloženého znaleckého posudku, tieto ani nemohli byť špecifikované v lekárskej správe

obvodného lekára, nakoľko rozsah zdravotných ťažkostí sťažovateľa sa mohol zistiť len

v rámci odborného onkologického vyšetrenia“. Vychádzajúc z uvedených skutočností

sťažovateľ tvrdí, že zákonné podmienky pre odročenie verejného zasadnutia dostatočne

preukázal.

4. Sťažovateľ ďalej uvádza, že predseda senátu sa na verejnom zasadnutí ústne

vyjadril, že „predložené lekárske potvrdenia sťažovateľa nepovažuje za postačujúce

a napriek návrhu sťažovateľa na odročenie verejného zasadnutie vo veci konal a rozhodol

v jeho neprítomnosti“. Následne na strane 3 odôvodnenia uznesenia z 12. decembra 2017

krajský súd uviedol, že verejné zasadnutie vykonal v neprítomnosti sťažovateľa z dôvodu,

že ,,ospravedlnenie obžalovaného s lekárskym vyjadrením bolo konajúcemu senátu

doručené po skončení verejného zasadnutia. Uvedená skutočnosť však vôbec nezodpovedá

skutočnému priebehu verejného zasadnutia zo dňa 12. 12. 2017, v rámci ktorého sa

predseda senátu na začiatku verejného zasadnutia explicitným spôsobom vyjadril, že

predložené lekárske potvrdenie nie je dôvodom na odročenie veci a verejné zasadnutie sa

bude konať v neprítomnosti sťažovateľa ako obžalovaného.“. Ak by aj senát krajského súdu

nemal ospravedlnenie sťažovateľa 12. decembra 2017 k dispozícii, relevantné je, že

sťažovateľ svoje podanie doručil krajskému súdu 11. decembra 2017, čo vyplýva

z prezenčnej pečiatky podateľne krajského súdu. V tomto smere sťažovateľ poukazuje

na právne závery najvyššieho súdu v rozsudku „sp. zn. z 29. októbra 2014“

(správny dátum 28. júla 2015, pozn.), v ktorom uviedol, že «keby bola podateľňa krajského

súdu predložila ospravedlnenie obvineného konajúcemu senátu, pravdepodobne by došlo

k odročeniu verejného zasadnutia. Ale strana konania nemôže byť ukrátená na svojich

právach v dôsledku nezabezpečenej a zlej organizácie práce na súde.“

Navyše vo vyššie citovanom súdnom rozhodnutí bol prejednávaný prípad, kedy sa

obžalovaný ospravedlnil „len“ e - mailovou komunikáciou, a to až v deň konania verejného

zasadnutia.».

5. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že hodnoverným ospravedlnením

neúčasti obvineného na verejnom zasadnutí zo zdravotných dôvodov je také, „ktorého

súčasťou je aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav obvineného mu

neumožňuje zúčastniť sa na tomto úkone bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia

jeho zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej

ľudskej choroby“. Túto argumentáciu sťažovateľ považuje za „nesprávnu a rozpornú

s ustanoveniami, ako aj princípmi, na ktorých sú položené základy trestného procesu

Slovenskej republiku ako demokratického právneho štátu“. Sťažovateľ uvádza, že

zo znaleckého posudku č. 1 z 19. januára 2019, ktorý vypracoval

, vyplýva, že nebola z odborného hľadiska a z dôvodu technického

vybavenia ambulancie schopná presne špecifikovať presnú príčinu vážnych zdravotných

komplikácií sťažovateľa, ktoré boli dôvodom jeho neúčasti na verejnom zasadnutí.

Z uvedeného dôvodu ani na lekárskom potvrdení nebolo objektívne možné špecifikovať

povahu zdravotných komplikácií sťažovateľa. Zo znaleckého posudku totiž vyplýva, že

u sťažovateľa bol „zistený karcinóm prostaty vo vysokom štádiu, pričom vyšetrením

celotelového skenu kostí boli potvrdené viacpočetné vzdialené metastázy v kostiach

(v priloženom znaleckom posudku na s. 5)“, z uvedeného dôvodu neúčasť sťažovateľa na

verejnom zasadnutí zo zdravotných dôvodov „možno považovať v plnom rozsahu za

odôvodnený a nevyhnutný s ohľadom na ochranu života sťažovateľa“.

6. Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

zo 16. októbra 2018, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie

konanie a prizná mu náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle

a sa tento zákon použije aj na konania začaté do

28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára

2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 15. februára 2019,

postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami .

9. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

12. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

13. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktorý je v súlade

s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných

ľudských práv (m. m. napr. , , ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu zo 16. októbra 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

z dôvodu, že najvyšší súd akceptoval postup krajského súdu, ktorý o jeho odvolaní rozhodol

na verejnom zasadnutí v jeho neprítomnosti. Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

hodnoverným spôsobom nepreukázal svoju neprítomnosť na verejnom zasadnutí krajského

súdu, považuje sťažovateľ za arbitrárny.

18. Najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. októbra 2018 odmietol dovolanie

sťažovateľa, pričom poukázal na a a uviedol,

že hodnoverným ospravedlnením neúčasti obvineného na verejnom zasadnutí

zo zdravotných dôvodov s vyhlásením, že žiada, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo

v jeho prítomnosti ‒ktoré bráni tomu, aby sa uskutočnilo verejné zasadnutie bez

obvineného, je „iba také, ktorého súčasťou je aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že

zdravotný stav obvineného mu neumožňuje zúčastniť sa na tomto úkone bez ohrozenia

života alebo závažného zhoršenia jeho zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva

rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby“.

19. Následne najvyšší súd poukázal na to, že potvrdenie od lekára, ktoré predložil

sťažovateľ, takúto povahu nemá, keďže z neho vyplynulo, že „nie je zdravotne spôsobilý

absolvovať súdne pojednávanie, bez toho aby z neho bolo zároveň zrejmé, že by účasť

na verejnom zasadnutí ohrozila jeho život, resp. viedla k závažnému zhoršeniu jeho

zdravotného stavu alebo nebezpečenstvu rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby.

O povinnosti predložiť takéto (kvalifikované) vyjadrenie ošetrujúceho lekára pritom bol

obvinený poučený a nepochybne o tom vedel, čo dokazuje aj to, že v prílohe jeho návrhu na

odročenie verejného zasadnutia, ktoré sa malo konať 11. mája 2017, predložil okrem iného

vyjadrenie jeho ošetrujúcej lekárky potvrdzujúce, že pre závažné zdravotné problémy nie je

schopný zúčastniť sa pojednávania na súde pre riziko zhoršenia jeho zdravotného stavu.

Z uvedeného vyplýva, že obvinený neospravedlnil svoju neúčasť na verejnom

zasadnutí konanom 12. decembra 2017 hodnoverným spôsobom. Krajský súd preto nebol

povinný podľa odročiť verejné zasadnutie a určiť jeho ďalší termín,

ale mohol vykonať verejné zasadnutie aj v neprítomnosti obvineného, keďže upovedomenie

o ňom mu bolo riadne a včas doručené, bol poučený o možnosti jeho konania bez jeho

prítomnosti a obvinený v tom čase nebol vo väzbe ani vo výkone trestu a ani nešlo o trestný

čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať

rokov (. ods. 6 ). Z tohto pohľadu je potom nepodstatné, či konajúci

senát mal ospravedlnenie obvineného a jeho návrh na odročenie verejného zasadnutia,

ktoré prostredníctvom obhajcu doručil krajskému sudu 11. decembra 2017, v čase konania

verejného zasadnutia k dispozícii.

Neuniklo pritom pozornosti dovolacieho súdu, že obvinený v prílohe jeho podania

z 8. decembra 2017, v ktorom krajskému súdu oznámil, že 11. decembra 2017 má

absolvovať lekársku kontrolu a ošetrenie a až v nadväznosti na to oznámi, či sa na vytýčený

termín verejného zasadnutia dostaví, predložil potvrdenie o jeho pracovnej neschopnosti

vystavené ešte 9. mája 2017 z dôvodu zápalu pľúc (diagnóza J18.9), bez toho aby bolo

zrejmé, či táto jeho práceneschopnosť stále trvá. Podľa zároveň priloženej lekárskej správy

totiž dôvodom neurologickej kontroly, ktorú mal absolvovať 11. decembra 2017, boli bolesti

v krížovej oblasti (diagnóza M54.4), pričom výsledok tohto kontrolného vyšetrenia už súdu

následne nepredložil Aj uvedené nasvedčuje tomu, že zo strany obvineného šlo len

o procesnú obštrukciu smerujúcu k oddialeniu meritórneho rozhodnutia v predmetnej

veci.“.

20. S poukazom na už uvedené neobstojí teda námietka sťažovateľa, že všeobecná

lekárka, ktorá mu vystavila potvrdenie, nebola odborne spôsobilá posúdiť povahu

zdravotných ťažkostí sťažovateľa. Členovia senátu krajského súdu teda mohli vychádzať len

z podkladov, ktoré im predložil sťažovateľ v čase konania verejného zasadnutia, a je

zodpovednosťou sťažovateľa, aby svoju neprítomnosť na verenom zasadnutí ospravedlnil

hodnoverne. Vzhľadom na to, že právny záver najvyššieho súdu a krajského súdu v tom, že

ospravedlnenie neprítomnosti sťažovateľa na verejnom zasadnutí nebolo v zákonom

požadovanej kvalite možno považovať za akceptovateľný, je potom v ďalšom bez právneho

významu skúmať, či takéto („nekvalitné“) ospravedlnenie mal krajský súd k dispozícii už

pred verejným zasadnutím.

21. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo 16. októbra 2018 je

zrejmé, že najvyšší súd sa vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľa a aplikujúc § 120

ods. 2 a dospel k záveru, že sťažovateľ predložením

špecifikovaného lekárskeho potvrdenia hodnoverne neospravedlnil svoju neprítomnosť na

verejnom zasadnutí tak, aby krajský súd bol povinný odročiť verejné zasadnutie

a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v jeho prítomnosti. Ústavný súd po preskúmaní

napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právny záver najvyššieho súdu je logický,

rešpektuje účel vo veci aplikovaných právnych noriem ‒príslušných ustanovení Trestného

poriadku. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je dostatočným

podkladom pre výrok o odmietnutí dovolania sťažovateľa, preto riadne odôvodnený právny

záver najvyššieho súdu nie je možné považovať za ústavne neakceptovateľný.

22. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2019