Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 148/2019
PDF · 266.76 KB
No categories available
I. ÚS 148/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej
advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 402/2015 a postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 51/2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra
2018 osobne doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľka“
alebo „matka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 402/2015 (ďalej len
„napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 51/2018 (ďalej len „napadnuté konanie
krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
účastníčkou napadnutého konania vedeného okresným súdom v procesnom postavení
navrhovateľky, ktorá sa návrhom doručeným okresnému súdu 10. marca 2015 domáhala
určenia otcovstva k maloletým deťom, úpravy práv a povinností rodičov k maloletým
deťom, úpravy výživného na matku, úhrady nákladov na maloleté deti a nariadenia
predbežného opatrenia.
3. Sťažovateľka namieta, že prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až
na 13. september 2016 a uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 402/2015 zo 6. októbra 2016
bolo nariadené znalecké dokazovanie. Na vypracovanie znaleckého posudku bola určená
lehota 6 mesiacov, a to aj napriek tomu, že „išlo o znalecké dokazovanie len analýzou DNA,
na ktoré určite nie je potrebný taký dlhý čas.“.
4. Druhé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 22. júna 2017, takmer štyri mesiace
po doručení znaleckého posudku. Okresný súd následne na treťom pojednávaní nariadenom
na 24. august 2017 vyhlásil rozsudok č. k. 5 C 402/2015-344 (ďalej aj „rozsudok
z 24. augusta 2017“), ktorým určil, že je otcom maloletého
a maloletej (výrok I), zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky
(výrok II), otca zaviazal platiť na výživu maloletého syna výživné v sume 150 € mesačne
od mesiaca september 2017 do 15. dňa v mesiaci k rukám matky vopred (výrok III), otca
zaviazal zaplatiť zameškané výživné na maloletého syna spolu v sume 4 476 € v mesačných
splátkach v sume po 100 € od mesiaca september 2017 až do zaplatenia pod stratou výhody
splátok (výrok IV), otca zaviazal platiť na výživu maloletej výživné v sume 150 €
mesačne od mesiaca september 2017 do 15. dňa v mesiaci k rukám matky vopred (výrok
V), otca zaviazal zaplatiť zameškané výživné na maloletú spolu v sume 4 476 €
v mesačných splátkach v sume po 100 € od mesiaca september 2017 až do zaplatenia
pod stratou výhody splátok (výrok VI). Zároveň rozsudkom z 24. augusta 2017 okresný súd
styk otca s maloletými deťmi neupravil (výrok VII), otca zaviazal povinnosťou zaplatiť
matke úhradu na jej výživu a príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom
a pôrodom za obdobie od 3. júna 2014 do 3. júna 2016 v sume 2 400 € (výrok VIII), matke
priznal právo na náhradu trov konania v sume 535,97 € (výrok IX) a otca zaviazal
povinnosťou zaplatiť štátu náhradu trov konania v sume 632,86 € (výrok X).
5. Proti výrokom III, IV, V, VI a VIII rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017
podala sťažovateľka 2. októbra 2017 odvolanie.
6. Uznesením č. k. 5 C 402/2015-365 z 10. októbra 2017 okresný súd opravil výrok
X rozsudku z 24. augusta 2017 tak, že štátu priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 % proti otcovi a o sume náhrady rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozsudku.
Zároveň opravil odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017 tak, že vypustil
jeho 45. odsek.
7. Otec maloletých detí doručil okresnému súdu 5. decembra 2017 odvolanie
proti rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017.
8. Spis bol na rozhodnutie o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu
z 24. augusta 2017 predložený 22. februára 2018 krajskému súdu, ktorý spis okresnému
súdu 25. júla 2018 vrátil bez meritórneho rozhodnutia na odstránenie nedostatkov vydaním
dopĺňacieho rozsudku.
9. Okresný súd následne nariadil pojednávanie na 4. október 2018, na ktorom
viazaný pokynom krajského súdu vydal dopĺňací rozsudok č. k. 5 C 402/2015-506 (ďalej
len „dopĺňací rozsudok“), ktorý však „nedoručil v písomnom vyhotovení spôsobom
uvedeným v § 105 ods. 1 C. s. p., teda hneď na pojednávaní, čím sa opäť predlžuje
konanie.“.
10. Sťažovateľka zdôrazňuje, že od podania návrhu uplynula doba viac ako troch
rokov a šiestich mesiacov a vec nie je právoplatne skončená. Vyhláseniu rozsudku fakticky
predchádzali dve pojednávania, z ktorých prvé okresný súd nariadil až po uplynutí lehoty
dlhšej ako jeden rok. Okrem uvedeného ani dĺžka šiestich mesiacov stanovená
na vypracovanie znaleckého posudku nebola podľa sťažovateľky primeraná okolnostiam.
11. Postup okresného súdu v napadnutom konaní sa podľa sťažovateľky vyznačuje
nesústredenou činnosťou z dôvodu, že okresný súd
- uznesením č. k. 5 C 402/2015-19 z 2. apríla 2015 nesprávne určil vyživovaciu
povinnosť otca maloletých detí (určením minimálneho výživného na obe maloleté deti
v sume 27,13 €),
- uznesením č. k. 5 C 402/2015-365 z 10. októbra 2017 dodatočne opravil výrok
a odôvodnenie rozsudku z 24. augusta 2017, čím sa predlžovala lehota na predloženie veci
krajskému súdu a
- dopĺňací rozsudok nedoručoval na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 4. októbra
2018, v rozpore s procesno-právnou úpravou obsiahnutou v § 105 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a prikáže okresnému súdu a krajskému súdu, aby v napadnutých
konaniach konali bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby jej
ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € a náhradu trov konania v sume
325,42 €.
13. Priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje tým, že jej
„ochrana práv nie je v dôsledku neprimerane zdĺhavého súdneho konania rýchla a účinná,
čo má negatívny dopad do jej osobnej a majetkovej sféry.“.
II.
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Dňa 1. marca 2019 nadobudli účinnosť ustanovenia čl. I § 1 až § 13 a § 16
až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon
použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola osobne
doručená ústavnému súdu 9. októbra 2018, postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
18. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
21. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu v napadnutom konaní,
predmetom ktorých je rozhodovanie vo veci určenia rodičovstva (otcovstva) a starostlivosti
o maloleté deti upravené príslušnými ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku
(ďalej aj „CMP“).
22. V kontexte predmetu napadnutých konaní vedených okresným súdom a krajským
súdom ústavný súd konštatuje, že povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa
právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp
civilného mimosporového konania v čl. 12 CMP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania
a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení
Civilného mimosporového poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní
tvoriacich predmet úpravy daného procesno-právneho kódexu.
23. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov je
vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd v súčinnosti
s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná
a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci
nečinní, ale aj v § 34 CMP, ktorým je vylúčená aplikácia ustanovení Civilného sporového
poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej koncentrácie konania).
24. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“, ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
25. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K ďalším dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
26. Ústavný súd si pre účely preskúmania námietok uvádzaných v ústavnej sťažnosti
vyžiadal spis vzťahujúci sa na napadnuté konania vedené okresným súdom a krajským
súdom, z ktorého zistil nasledujúce skutočnosti:
Okresný súd v napadnutom konaní o určenie otcovstva k maloletým deťom a úpravu
práv a povinností k maloletým deťom vyhlásil na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo
24. augusta 2017, rozsudok č. k. 5 C 402/2015-344, ktorý bol sťažovateľke doručený
28. septembra 2017 a kolíznemu opatrovníkovi 26. septembra 2017. Po zabezpečení
prekladu rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017 do nemeckého jazyka (otec
maloletých detí je štátny občan Rakúskej republiky), ktorý bol predložený okresnému súdu
3. novembra 2017, bolo citované rozhodnutie okresného súdu doručené otcovi
20. novembra 2017.
Uznesením č. k. 5 C 402/2015-365 z 10. októbra 2017 okresný súd opravil výrok X
svojho rozsudku z 24. augusta 2017 tak, že štát má proti otcovi právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % a o sume náhrady trov konania rozhodne okresný súd
po právoplatnosti rozsudku. Citovaným uznesením okresného súdu bolo zároveň opravené
odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017 tak, že sa vypustil 45. odsek
odôvodnenia. V ostatnej časti zostal rozsudok okresného súdu z 24. augusta 2017
nezmenený.
Sťažovateľka podala 2. októbra 2017 proti rozsudku okresného súdu z 24. augusta
2017 (výroky III, IV, V, VI a VIII) odvolanie.
Dňa 4. decembra 2017 podal otec odvolanie proti rozsudku okresného súdu
z 24. augusta 2017 smerujúce proti výrokom III, IV, V a VI citovaného rozhodnutia
a vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky.
Výroky I (určenie otcovstva k maloletým deťom), II (zverenie maloletých detí
do osobnej starostlivosti sťažovateľky) a VII (úprava styku otca s maloletými deťmi)
rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017 nadobudli právoplatnosť 6. decembra 2017.
Okresný súd doručoval 11. decembra 2017 odvolanie otca proti rozsudku okresného
súdu z 24. augusta 2017 sťažovateľke a kolíznemu opatrovníkovi.
Dňa 21. decembra 2017 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie kolízneho
opatrovníka k odvolaniu otca, ktoré bolo následne 27. decembra 2017 doručované
na zaujatie stanoviska sťažovateľke a otcovi.
Dňa 27. decembra 2017 bola okresnému súdu doručená replika otca k vyjadreniu
kolízneho opatrovníka, ktorá bola následne doručovaná sťažovateľke a kolíznemu
opatrovníkovi na vyjadrenie.
Sťažovateľka doručila okresnému súdu 2. januára 2018 vyjadrenie k odvolaniu otca
a repliky k vyjadreniu otca k odvolaniu sťažovateľky a k vyjadreniu kolízneho opatrovníka,
ktoré boli následne 5. januára 2018 doručované na vyjadrenie otcovi a kolíznemu
opatrovníkovi.
Dňa 9. januára 2018 bola okresnému súdu doručená replika otca k vyjadreniu
kolízneho opatrovníka.
Dňa 10. januára 2018 zaujala sťažovateľka stanovisko k replike otca k vyjadreniu
kolízneho opatrovníka a k vyjadreniu kolízneho opatrovníka.
Spis bol predložený na rozhodnutie o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu
z 24. augusta 2017 krajskému súdu 22. februára 2018.
Krajský súd spis okresnému súdu vrátil 25. júla 2018 bez meritórneho rozhodnutia
z dôvodu, že okresný súd v rozsudku z 24. augusta 2017 nerozhodol o celom predmete
konania, keďže návrhom sťažovateľky doručeným 10. marca 2015 sa táto proti otcovi
domáhala uloženia povinnosti platiť výživné na každé maloleté dieťa mesačne v sume
po 250 €. Rozsudkom okresného súdu z 24. augusta 2017 bola otcovi maloletých detí
uložená povinnosť platiť výživné na každé maloleté dieťa mesačne v sume po 150 €
(výroky III a V rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017).
Dňa 19. septembra 2018 okresný súd nariadil pojednávanie na 4. október 2018,
na ktorom viazaný pokynom krajského súdu vydal v súlade s § 225 ods. 1 a 2 CSP dopĺňací
rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky vo zvyšku zamietol.
Dopĺňací rozsudok okresný súd písomne vyhotovil 2. novembra 2018.
Sťažovateľka podala proti dopĺňaciemu rozsudku okresného súdu 20. novembra 2018
odvolanie, ktoré bolo následne 6. decembra 2018 zaslané otcovi na vedomie.
Dňa 22. januára 2019 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017 a dopĺňaciemu rozsudku
okresného súdu.
Krajský súd spis okresnému súdu 20. februára 2019 vrátil bez meritórneho
rozhodnutia z dôvodu procesného pochybenia okresného súdu, ktorým tento odvolanie
sťažovateľky proti dopĺňaciemu rozsudku okresného súdu doručoval otcovi len na vedomie
a nevyzval ho v rozpore s § 373 ods. 3 CSP na vyjadrenie sa k odvolaniu proti dopĺňaciemu
rozsudku okresného súdu v stanovenej lehote.
Okresný súd následne 4. marca 2019 realizoval procesné úkony súvisiace
s doručovaním odvolania proti dopĺňaciemu rozsudku okresného súdu na vyjadrenie otcovi
a kolíznemu opatrovníkovi.
A. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
27. V kontexte predbežného prerokovanie relevantnej časti ústavnej sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) poskytuje ochranu základnému právu podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne ako právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred
ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného
práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď bola ústavná sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ústavnú
sťažnosť v zásade odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
28. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočností, že táto ústavná
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
29. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže
vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol
pred podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (sp. zn. II. ÚS 184/06), a preto
už k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m.
II. ÚS 387/06, III. ÚS 537/2017).
30. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že sťažovateľka podala
ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po meritórnom rozhodnutí okresného súdu.
K podaniu ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy došlo osobne 9. októbra 2018, teda
zjavne po doručení rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017 (sťažovateľke doručený
28. septembra 2017, pozn.) a zároveň po vyhlásení dopĺňacieho rozsudku okresným súdom,
ku ktorému došlo na pojednávaní nariadenom na 4. október 2018. Konanie vo veci určenia
otcovstva k maloletým deťom, zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti
sťažovateľky a styku otca s maloletými deťmi (výroky I, II a VII rozsudku okresného súdu
z 24. augusta 2017) bolo právoplatne skončené už 6. decembra 2017, teda zjavne
pred podaním ústavnej sťažnosti.
31. Sťažovateľka v tejto súvislosti v konkrétnostiach argumentuje, že okresný súd
v rozpore s § 105 ods. 1 CSP nedoručil dopĺňací rozsudok na pojednávaní nariadenom
na 4. október 2018, čím malo dôjsť k predĺženiu napadnutého konania a vzniku zbytočných
prieťahov.
32. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd písomne dopĺňací rozsudok
vyhotovil 2. novembra 2018 a sťažovateľke doručil 16. novembra 2018, teda
po pojednávaní, na ktorom bol dopĺňací rozsudok vyhlásený.
33. Argumentácia sťažovateľky o postupe okresného súdu v rozpore s § 105 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd doručuje písomnosť na pojednávaní, však nie je opodstatnená už
len z dôvodu nevyhnutnosti aplikácie osobitného ustanovenia Civilného mimosporového
poriadku o vyhotovení a odoslaní rozsudku vo veciach starostlivosti súdu o maloletých
34. Ústavný súd k tomu dodáva, že dopĺňacím rozsudkom bolo rozhodnuté o návrhu
sťažovateľky prispievať na výživu maloletých detí, teda v konaní (jeho časti) vo veci
starostlivosti súdu o maloletých [§ 111 písm. c) CMP], v ktorom primerane platí § 42 CMP
o vyhotovení a odoslaní rozsudku do desiatich dní odo dňa jeho vyhlásenia. Okresný súd
síce lehotu stanovenú v § 42 CMP na vyhotovenie a odoslanie dopĺňacieho rozsudku
prekročil, táto skutočnosť však sama osebe nie je dôvodom na prípadné konštatovanie
existencie zbytočných prieťahov.
35. Ústavný súd k už uvedenému ďalej zdôrazňuje, že sťažovateľka už pred podaním
ústavnej sťažnosti na pojednávaní nariadenom na 4. október 2018 mala vedomosť o spôsobe
meritórneho rozhodnutia vo veci jej návrhu prispievať zo strany otca na výživu maloletých
detí sumou prevyšujúcou sumu 150 € mesačne na každé maloleté dieťa, a teda miera jej
právnej neistoty týkajúcej sa meritórneho rozhodnutia bola v čase podania ústavnej
sťažnosti značne oslabená. Navyše už v čase písomného vyhotovenia rozsudku okresného
súdu z 24. augusta 2017 (22. septembra 2017, pozn.) muselo byť z príslušných výrokov III
a V citovaného rozhodnutia a z relevantného odôvodnenia k týmto výrokom účastníkom
napadnutého konania zrejmé, že okresný súd navrhovateľkou podanému návrhu prispievať
na výživu každého z maloletých detí v sume prevyšujúcej sumu 150 € nemieni vyhovieť.
36. Vyhlásenie dopĺňacieho rozsudku na pojednávaní okresného súdu nariadenom
na 4. október 2018 malo nepochybne význam z hľadiska dodržania požiadavky
všeobecného súdu rozhodnúť vždy o celej prejednávanej veci (§ 212 ods. 2 prvá veta CSP
v spojení s § 2 ods. 1 CMP). S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci mal
však nedostatok spočívajúci v nevyčerpaní celého predmetu konania v zásade formálny
charakter bez podstatného vplyvu na právnu neistotu navrhovateľky ako účastníčky
napadnutého konania, keďže spočíval výslovne vo formálnom doplnení rozsudku okresného
súdu z 24. augusta 2017 o výrok, ktorým bol návrh sťažovateľky vo zvyšku zamietnutý.
37. Berúc do úvahy konkrétne okolnosti veci, argumentácia sťažovateľky k postupu
okresného súdu v napadnutom konaní nedosahuje takú ústavno-právnu relevanciu, ktorá by
odôvodňovala vznik zbytočných prieťahov v napadnutom konaní okresného súdu.
38. Napriek tomu ústavný súd zisťoval skutočnosti o ďalšom priebehu napadnutého
konania o veci sťažovateľky pred všeobecnými súdmi, z ktorých vyplýva, že okresný súd
po vyhotovení dopĺňacieho rozsudku v súlade s príslušnými ustanoveniami § 373 a nasl.
CSP vykonával ako súd prvej inštancie procesné úkony súvisiace so sťažovateľkou
podaným odvolaním proti dopĺňaciemu rozsudku okresného súdu.
39. Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd pripomína, že vo svojej doterajšej
rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k vzniku zbytočných prieťahov, a teda porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť aj postupom súdu prvej inštancie
v súvislosti so zabezpečovaním procesných úkonov pri predkladaní veci na rozhodnutie
odvolaciemu súdu, prípadne dovolaciemu súdu (m. m. II. ÚS 252/2011, IV. ÚS 396/2018).
Tento právny názor je vo svojej podstate aplikovateľný aj na vec sťažovateľky, keďže
v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (9. októbra 2018) sa spis ešte nachádzal
na okresnom súde, ktorý po vyhotovení dopĺňacieho rozsudku a podaní odvolania
proti nemu vykonával nevyhnutné procesné úkony súvisiace s odvolacím konaním.
40. Spis bol krajskému súdu zo strany okresného súdu predložený na rozhodnutie
o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017 a proti dopĺňaciemu
rozsudku v januári 2019. Aj napriek tomu, že krajský súd spis okresnému súdu vo februári
2019 vrátil ako predčasne predložený s pokynom realizovať procesné úkony a doručiť
odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku okresného súdu na vyjadrenie otcovi a kolíznemu
opatrovníkovi, celková doba 4 mesiacov, počas ktorých okresný súd realizoval procesné
úkony (od novembra 2018 do apríla 2019, pričom od januára 2019 do februára 2019 bol spis
na krajskom súde), vylučuje možnosť rozhodnúť, že v súvislosti s predkladaním spisu
na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu došlo postupom okresného súdu k vzniku
zbytočných prieťahov.
41. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti okresný súd v napadnutom konaní
nemohol porušovať v ústavnej sťažnosti označené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto túto časť
ústavnej sťažnosti odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
B. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
42. Z obsahu preskúmavanej ústavnej sťažnosti a jej petitu možno ustáliť,
že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia označených práv zaručených ústavou
a dohovorom aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní, a to v súvislosti
s odvolaním podaným proti rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017. Sťažovateľka
podala odvolanie proti citovanému rozhodnutiu okresného súdu 2. októbra 2017 a otec
maloletých detí 4. decembra 2017. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že do času
predbežného prerokovania vo veci ústavnej sťažnosti krajský súd o podaných odvolaniach
nerozhodol.
43. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sa sústredil na preskúmanie postupu
odvolacieho súdu z hľadiska aspektu jeho súladu so základným právom sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právom na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote.
44. Z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní vyplýva, že
vec sťažovateľky sa po podaní odvolania proti rozsudku okresného súdu z 24. augusta 2017
nachádzala na krajskom súde od februára 2018 do júla 2018, keď bola vrátená okresnému
súdu bez meritórneho prejednania veci, a následne od januára 2019 do februára 2019.
Celková doba odvolacieho konania, počas ktorého bol predmetný spis na krajskom súde, tak
neprekročila dobu 6 mesiacov.
45. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie označených práv sa namieta
v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak
dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
46. Ústavný súd zastáva názor, že samotná dĺžka predmetného odvolacieho konania
aj napriek tomu, že krajský súd ako súd odvolací vo veci do času podania ústavnej sťažnosti
nerozhodol, sama osebe nebola takej povahy, aby len na jej základe bolo možné
v okolnostiach danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba
napadnutého konania vedeného krajským súdom zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie
zodpovednosť krajský súd, samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by
to odôvodňovalo prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03,
III. ÚS 805/2016, III. ÚS 356/2015).
47. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť ústavnej
sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
49. Nad rámec veci však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom
na predmet napadnutého konania – týkajúci sa maloletých detí – sú vo veci konajúce
všeobecné súdy povinné pristupovať k tejto veci s osobitnou starostlivosťou počas celého
konania, osobitne dbať na jeho celkovú dĺžku a realizovať jednotlivé opatrenia a procesné
úkony rýchlo a priebežne.
50. Ústavný súd napokon dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu,
aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložila ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2019