Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 66/2019
PDF · 192.16 KB
No categories available
II. ÚS 66/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej, zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)
a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpeného advokátom
JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., Južná trieda 28, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Prešov sp. zn. 28 C 324/2015 z 11. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra
2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 C 324/2015 z 11. septembra
2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal návrh
na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) na okresnom
súde. Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 28 C 324/2018
zo 7. februára 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. februára 2018. Následne okresný
súd uznesením z 31. júla 2018 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za vyporiadanie BSM v sume 1 708,50 €. Proti označenému uzneseniu okresného súdu
sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ju
zamietol.
3. Sťažovateľ namieta, že okresný súd pri stanovovaní základu pre výpočet súdneho
poplatku konal formalisticky v rozpore s logikou, keď predmetom vyporiadania neboli len
veci, ale tiež iné hodnoty, medzi ktoré patria aj záväzky. Okresnému súdu vyčíta, že
pri stanovení základu poplatku bral do úvahy len tzv. aktíva a ignoroval, že v rámci
vyporiadania BSM boli vyporiadavané aj pasíva. Tvrdí, že okresný súd pri interpretácii
a aplikácii na vec vzťahujúcich sa noriem pochybil, pretože právny záver, na ktorom stojí
napadnuté uznesenie, že základom súdneho poplatku za vyporiadanie BSM sa považujú iba
aktíva, je nesprávny, nie je možné k nemu dospieť ani jazykovým, ani logickým
a ústavnokonformným výkladom dotknutých ustanovení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Sťažovateľ ďalej namieta, že
napadnutým uznesením došlo aj do neprípustného zásahu do jeho majetkovej sféry a jeho
práva vlastniť majetok, resp. na ochranu vlastníckeho práva.
4. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým uznesením
okresného súdu došlo k porušeniu jeho označených práv, preto navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 11. 09. 2018, sp. zn.:
28 C/324/2015 porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 11. 09. 2018, sp. zn.: 28 C/324/2015
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 325,42 EUR na účet jej právneho zástupcu JUDr. Tomáša Majerčáka, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti tiež navrhol, aby ústavný súd rozhodol
o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia v zmysle § 129 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) s odôvodnením, že odloženie vykonateľnosti napadnutého
uznesenia nie je v rozpore s verejným záujmom a sťažovateľovi by vznikla závažná ujma,
keďže súdny poplatok, ktorý má na základe napadnutého uznesenia zaplatiť,
niekoľkonásobne prevyšuje jeho príjem.
6. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudkyni
spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu
uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi
a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár
a Ľuboš Szigeti.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248
a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu
došlo k neprípustnému zásahu do jeho procesných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentuje tým, že výklad aplikovaných noriem v jeho veci
je formalistický, nezohľadňujúci predmet konania. Okresnému súdu vyčíta, že pri stanovení
základu poplatku bral do úvahy len tzv. aktíva a ignoroval, že v rámci vyporiadania BSM
boli vyporiadavané aj pasíva.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne...
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
15. Uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových veciach nemožno samo
osebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy ani s právom na prístup k súdu
chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru [napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) vo veciach Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995,
resp. Kreuz proti Poľsku, 2001].
16. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstate rozporuje len rozsah poplatkovej
povinnosti a tvrdí, že okresný súd mal pri výklade pojmu majetok pri určení poplatkovej
povinnosti zohľadniť predmet konania.
17. Ústavný súd je oprávnený v ojedinelých prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu o určení povinnosti zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku
súdneho poplatku, posudzovanú v rámci konkrétnych okolností prípadu a v rámci
ekonomických (finančných) možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok,
a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom k obmedzeniu samotnej podstaty
práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Jedamski
a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva
najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného
záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“
pri vyvažovaní). Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy
tiež v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných
základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto
rozhodnutia všeobecným súdom.
18. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
«11. Podľa § 2 ods. 1 zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu (písm. a/), resp. obe strany sporu v konaní
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jedna z nich podľa
rozhodnutia súdu.
12. Podľa § 7 ods. 8 zákona v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov je základom poplatku cena všetkých vecí patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a ostatných hodnôt, ktoré sa pritom vyporiadavajú.
13. Napokon podľa položky 6 sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu
zákona poplatok zo žaloby na vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je
66 € a za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov z predmetu konania, ak
sa konanie skončilo rozsudkom je 3 % a ak sa konanie skončilo súdnym zmierom 1 %,
najmenej však 66 € a najviac 16.596,50 €.
14. Z odcitovaných ustanovení zákona celkom jednoznačne vyplýva, že konanie
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej len „BSM“) je z hľadiska
poplatkového špecifickým druhom konania, v ktorom sa konanie spoplatňuje výberom
až 2 poplatkov a to pri začatí konania vyrubením poplatku z návrhu (ustanoveného pevnou
sumou) a pri skončení konania vyrubením ďalšieho poplatku za samotné vyporiadanie
(ustanoveného percentnou sadzbou zo základu poplatku a tiež dolnou a hornou hranicou
poplatku, vymedzenými pevnými sumami, pričom výška percentnej sadzby poplatku je
závislá na spôsobe skončenia konania, teda na povahe rozhodnutia končiaceho konanie).
Osoba poplatníka prvého z poplatkov je vždy len jedna a je ňou navrhovateľ príslušného
konania, v prípade druhého z poplatkov naopak poplatníkmi sú zásadne obaja bývalí
manželia a možnosť uloženia povinnosti na zaplatenie celého poplatku len jednému z nich je
výnimkou z pravidla vyžadujúcou si vždy náležité odôvodnenie.
15.V konaní o vyporiadaní BSM je základom poplatku cena všetkých vecí patriacich
do BSM a ostatných hodnôt, ktoré sa pritom vyporiadavajú. Keďže zákon hovorí len
o veciach a hodnotách, poplatkový základ tvoria iba aktíva. Pasíva sa do základu ani
nezahŕňajú, ani sa o ne poplatkový základ neznižuje. Takisto sa zo základu neodpočítavajú
sumy, ktoré manželia vynaložili zo svojho na spoločný majetok. Poplatková povinnosť
vzniká pri vyporiadaní BSM podľa § 5 ods. 1 písm. g) zákona v súvislosti s rozhodnutím
vo veci samej, teda povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 6 písm. b) sadzobníka
nemôže byť vyslovená skôr ako v rozhodnutí vo veci samej, teda v rozsudku, ktorým sa BSM
vyporiadava.
16. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o súdnom poplatku za vyporiadanie BSM sa
dôsledne riadil zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v platnom znení. Vzhľadom nato, že vyšší súdny úradník rozhodol správne,
so zreteľom na tieto skutkové a právne zistenia, sťažnosť žalobcu je nedôvodná, súd preto
sťažnosť zamietol.»
19. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti, ako aj k nej priloženej
dokumentácie, poukazujúc najmä na obsah napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorého
relevantná časť je citovaná, dospel k záveru, že účinky napadnutého uznesenia okresného
súdu v okolnostiach posudzovanej veci sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľových
označených práv procesného charakteru. Okresný súd uviedol dôvody, ktoré ho viedli
k prijatiu rozhodnutia, pričom svoje rozhodnutie oprel o príslušné zákonné ustanovenie
20. Ústavný súd reagujúc na výhrady sťažovateľa konštatuje, že je pravdou, že súdna
prax pri určovaní výšky súdneho poplatku v posudzovanej otázke nie je jednotná. Právne
závery okresného súdu a jeho argumentáciu uvedenú v napadnutom uznesení však nemožno
bez ďalšieho hodnotiť ako svojvoľnú alebo arbitrárnu, keďže vychádza zo zaužívanej
výkladovej a aplikačnej praxe. Okresný súd sa priklonil k názoru, podľa ktorého základom
pre určenie súdneho poplatku je len hodnota aktív.
21. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom uznesení okresného súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom
napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
22. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom
označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp.
I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
23. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že
označené práva sú právami hmotnej povahy.
24. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd sa riadne zaoberal námietkami
sťažovateľa a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, že za majetok možno považovať
len aktíva, preto v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa
noriem sledovala ich zmysel a účel. Právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého
uznesenia podľa názoru ústavného súdu nemajú spojitosť s označenými právami
hmotnoprávneho charakteru. Závery okresného súdu považuje ústavný súd za dostačujúce
pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným porušením
označených práv hmotného charakteru na jednej strane a napadnutým uznesením okresného
súdu na strane druhej.
25. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok,
rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa vrátane návrhu na odklad
vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2019