Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 333/2018
PDF · 338.42 KB
No categories available
III. ÚS 333/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej, zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, a , , obaja
, zastúpených spoločnosťou WERNER & Co. s. r. o., Stromová 54/A, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Andrej Werner, ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 92/2015 z 30. marca 2017, a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti a n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2017
doručená sťažnosť , , a ,
, obaja (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách
aj „žalobcovia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny,
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3
listiny, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 92/2015
z 30. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní
o žalobe podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení účinnom v rozhodnom období domáhali preskúmania rozhodnutia
Krajského stavebného úradu Bratislava (neskôr Okresný úrad Bratislava;
ďalej len „žalovaný“) č. A/2007/1779-HRL z 15. januára 2008 (v citáciách aj
„Rozhodnutie 2“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím mestskej časti Bratislava-Staré
Mesto č. SU-2006/28284/19916/2007/UR-Ga z 28. marca 2007. Uvedenými rozhodnutiami
správne orgány rozhodli o umiestnení stavby č.
, s prípojkami pre spoločnosť NOBLE, a. s., Sliezska 9, Bratislava (ďalej len
„navrhovateľ“, v citáciách aj „stavebník“).
3. Žalobou bolo namietané „nedoručenie oznámenia o začatí konania, čím boli...
vylúčení z celého prvostupňového konania... Nesúhlasili s právnym názorom správneho
orgánu, v zmysle ktorého nie je v jeho moci preverovať správnosť doručenia úradných
zásielok... Podľa ich názoru za doručenie písomnosti je zodpovedný správny orgán, ktorý
nemôže prenášať svoju zodpovednosť na poštovú prepravu, pričom je prípustný dôkaz
opaku údajov uvedených na doručenke... Podľa ich názoru správny orgán nedostatočne
zistil skutkový stav a vychádzal výlučne z listinného dôkazu predloženého navrhovateľom.
Napriek tomu, že žalobcovia v odvolacom konaní predložili listiny spochybňujúce odborné
závery stavebníkom predloženého posudku, žalovaný sa s nimi nevysporiadal... Z uvedeného
dôvodu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Okrem uvedeného
odvolací orgán nedoručil žalobcom vyjadrenie navrhovateľa k ich odvolaniu, ani ďalšie
doplňujúce podklady, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí, žalobcom neboli doručené
podklady o novom zameraní sporných výšok geodetom a odborné stanovisko
k svetlotechnickému posudku vplyvu novostavby polyfunkčného domu na ...“.
4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4 S 5/2008-315
z 20. marca 2015 žalobu sťažovateľov zamietol. Po preskúmaní súvisiaceho
administratívneho spisu uzavrel, že „oznámenie bolo menovaným doručované a aj úspešne
doručené 21. februára 2007 a v konaní neboli predložené žiadne relevantné dôkazy
preukazujúce a spochybňujúce pravosť podpisov adresátov a nedoručenie písomnosti týmto
osobám... Za podstatné súd považuje okolnosť, že sa konania zúčastnili, s ich námietkami sa
správne orgány zaoberali a vysporiadali a na základe námietok bolo doplnené
dokazovanie.“. Žalovaný sa podľa názoru krajského súdu „v odvolacom konaní
namietanými rozpormi v svetlotechnických posudkoch náležite zaoberal a zabezpečil nové
zameranie namietaných výškových kód budov“.
5. Krajský súd ďalej dôvodil, že „žalovaný v napadnutom rozhodnutí vychádzal
z totožnej územnoplánovacej dokumentácie ako prvostupňový stavebný úrad, pričom nevzal
do úvahy nový územný plán zóny , zmeny a doplnky 2005, platný odo dňa
1. 1. 2008. Predmetný nový územný plán priniesol zmenu predovšetkým z hľadiska
maximálnej prípustnej podlažnosti stavby v danom bloku, ktorú určil na 4 nadzemné
podlažia + jedno ustupujúce podlažie, čo umiestňovaná stavba prekračovala. Zmena
územného plánu nadobudla účinky na záver povoľovacieho procesu. V čase vydania
napadnutého rozhodnutia boli dané záväzné pravidlá určené zmenami a doplnkami
územného plánu zóny. Podľa názoru súdu, dôsledky vyplývajúce z predĺženia odvolacieho
konania by nemali byť na ujmu žalobcovi najmä z dôvodu, že zákon výslovne ukladá
správnemu orgánu dbať na to, aby boli dobromyseľne nadobudnuté práva čo najmenej
dotknuté. Stavebník dôvodne očakával a po vydaní územného rozhodnutia prvostupňovým
orgánom bol dobromyseľný v nadobudnutých právach, že o jeho návrhu odvolací orgán
rozhodne v zákonnej lehote a na základe platných a účinných podkladov rozhodujúcich
pre vypracovanie projektovej dokumentácie. Nie je preto dôvodné domnievať sa,
že stavebník mal a musel vedieť, že bude prijatí nová územnoplánovacia dokumentácia
po tom, ako podal návrh na vydanie územného rozhodnutia, a že táto bude mať vplyv
na jeho stavebné zámery.“.
6. Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd rozhodol rozsudkom z 30. marca 2017
v konaní sp. zn. 8 Sžo 92/2015 prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil.
K neoznámeniu začatia územného konania poukázal na jednotnosť správneho konania
a na fakt, že sťažovatelia „sa konania zúčastnili, ich argumentácia bola v konaní vypočutá
a vyhodnotená a dokonca na základe ich námietok bolo v odvolacom územnom konaní
doplnené dokazovanie... ani prípadné neoznámenie začatia konania o umiestnení stavby,
teda nemohlo byť zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia...“.
7. Podľa názoru najvyššieho súdu „žalovaný sa v odvolacom konaní náležite
zaoberal namietanými rozpormi svetlotechnického posudku ...
a posudku , ktorí predložili žalobcovia v odvolacom konaní. Z odôvodnenia
druhostupňového rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v odvolacom konaní účastník konania
zabezpečil nové zameranie namietaných výškových kót budov... Odvolací súd si nie je
vedomý toho, že by... technické posudky predložené v územnom konaní zostali v podstatných
otázkach nedoriešené, pretože všetky namietané rozpory boli v rámci odvolacieho konania
opätovne preskúmané...“.
8. K novej územnoplánovacej dokumentácii najvyšší súd zdôraznil, že žalovaný
skutočne „nevzal... do úvahy nový Územný plán zóny , zmeny a doplnky 2005,
platný odo dňa 01.01.2008...“. Avšak „v danom prípade zmeny územného plánu nadobudla
účinky celkom na záver povoľovacieho procesu umiestňovania predmetnej stavby, pričom
v otázke prípustnej podlažnosti stavby priniesla pravidlá, s ktorými bola prvostupňovým
stavebným úradom umiestnená stavba v rozpore... Zmeny a doplnky územného plánu zóny
platné a účinné od 01.01.2008, nepriniesli žiadne riešenie pre právoplatne
neskončené konania týkajúce sa umiestnenia stavieb posudzovaných podľa dovtedajšej
územnoplánovacej dokumentácie. To znamená, že v čase vydania druhostupňového
rozhodnutia krajského stavebného úradu vo veci umiestnenia predmetnej stavby boli
záväzné pravidlá stanovené zmenami a doplnkami územného plánu zóny. Neopomenuteľnou
skutočnosťou je, že žalovaný rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu o umiestnení stavby
cca. 9 mesiacov a práve v dôsledku tohto predĺženia odvolacieho konania, ktoré nemohli
účastníci tohto konania predvídať, došlo k presahu konania do časovej pôsobnosti nového
zonálneho plánu. Stavebník legitímne očakával, že v jeho veci bude rozhodnuté v zákonom
stanovenej lehote a za účinnosti pôvodnej územnoplánovacej dokumentácie, s ktorou bol
jeho projekt v súlade. Odvolací súd je toho názoru, že dôsledky vyplývajúce z predĺženia
odvolacieho konania by nemali byť žalobcovi na ujmu.“.
9. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia v prvom rade namietajú,
že „odvolací súd riadne nedoručil sťažovateľom vyjadrenie žalovaného (Stavebného úradu
druhého stupňa)... a tým odňal možnosť oboznámiť sa s argumentáciou žalovaného
a prípadne aj náležite na ňu reagovať... Je zrejmé, že tak žalovaný, ako aj stavebník
ako zvyšní účastníci konania disponovali odvolaním. Naproti tomu sťažovatelia
nedisponovali vyjadrením žalovaného k Odvolaniu... žalovaný a stavebník boli v tomto
smere zvýhodnení... Odvolací súd... nedoručením vyjadrenia žalovaného k Odvolaniu
sťažovateľov, porušil právo sťažovateľov na kontradiktórne súdne konanie, odňal im
možnosť konať pred súdom, porušil zásadu rovnosti účastníkov konania a princíp rovnosti
zbraní.“.
10. K tvrdenej arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sťažovatelia
dôvodia, že krajský súd „v hrubom rozpore s obsahom administratívneho spisu uviedol,
že oznámenie o začatí konania bolo sťažovateľom doručené a títo nepredložili žiadne
relevantné dôkazy preukazujúce a spochybňujúce pravosť podpisov adresátov
a nedoručenie písomností týmto osobám...“. Sťažovatelia zdôrazňujú dvojinštančnosť
správneho (územného konania) a dopĺňajú, že „boli vylúčení z celého prvostupňového
konania, a to na rozdiel od stavebníka a ostatných účastníkov konania... Sťažovatelia sa
prvýkrát dozvedeli o svetlotechnickom posudku z prvoinštančného
konania až vo fáze odvolacieho konania, nemohli ho teda namietať v konaní pred Správnym
orgánom prvého stupňa... Ak by sťažovatelia mohli plnohodnotne uplatniť svoje práva,
mohli spochybniť svetlotechnický posudok už v prvostupňovom konaní...“.
11. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého žalovaný
v druhostupňovej fáze územného konania riadne prešetril ich námietky. Odôvodnenie
žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného je v tomto smere „zmätočné, úplne ignoruje
existenciu nielen odborného vyjadrenia , ale aj
(ktorým sa Odvolací súd ani Súd prvého stupňa vôbec nezaoberali), a najmä ignoruje
skutočnosť, že Správny orgán druhého stupňa vôbec neupovedomil sťažovateľov o existencii
nového svetlotechnického posudku , aby sa k nemu mohli vyjadriť
a sťažovatelia sa o akomsi všeobecnom posudku dozvedeli až z Rozhodnutia 2. Tejto
posledne tvrdenej skutočnosti sa tak Súd prvého stupňa, ani Odvolací súd vôbec
nevenovali... Okrem toho, Stavebný úrad druhého stupňa v rámci odvolacieho konania
nedoručil žiadne vyjadrenie stavebníka sťažovateľom, čím porušil zásadu rovnosti
účastníkov správneho konania a princíp rovnosti zbraní, a naviac touto námietkou sa tak
Súd prvého stupňa, ani Odvolací súd vôbec nezaoberali...“.
12. Následne sťažovatelia v dôvodoch sťažnosti kritizujú postup žalovaného
v procese dokazovania v žalovanom územnom konaní, ako aj nedostatočnosť odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
13. K námietke aplikácie neúčinného právneho predpisu žalovaným sťažovatelia
dôvodia, že „Odvolací súd... nerozporuje dôvodnosť žalobnej námietky... spočívajúcej
v tom, že Rozhodnutie 2 je založené na neúčinnom právnom predpise. Napriek tak závažnej
vade individuálneho správneho aktu... dali všeobecné súdy prednosť ochrane práv
stavebníka... arbitrárne a bez akéhokoľvek zákonného podkladu... Sťažovatelia dĺžku
konania pred Stavebným úradom druhého stupňa nespôsobili a nový územný plán zóny
chráni predsa aj ich práva ako vlastníkov susedných nehnuteľností pred nadmernou
podlažnosťou v predmetnej zóne... Výklad presadzovaný všeobecnými súdmi síce chráni
stavebníka, ale naopak poškodzuje sťažovateľov, v prospech ktorých je nová regulácia
stavebnej činnosti v predmetnej zóne...“.
14. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal tento
nález:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.03.2017, sp. zn. 8Sžo/92/2015, porušené bolo;
2. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2017,
sp. z. 8Sžo/92/2015, porušené bolo;
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 30.03.2014, sp. zn. 8Sžo/92/2015
sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie;
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania
vrátane trov právneho zastúpenia.“
15. K sťažnosti sťažovateľov sa vyjadril najvyšší súd listom č. k. KP 3/2018-70
z 24. októbra 2018, v ktorom okrem popisu priebehu súdneho konania a zopakovaním
dôvodov napadnutého rozsudku k veci uviedol:
„Pokiaľ ide o nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcov najvyšší súd
uvádza, že táto povinnosť nevyplývala odvolaciemu súdu zo žiadneho procesného predpisu.
Je si však vedomý, že to súdy robia, avšak v tomto prípade doručenie vyjadrenia žalovaného
k odvolaniu žalobcov, ktoré obsahovalo iba skonštatovanie, že napadnuté rozhodnutie
považuje za zákonné, pričom žalobca v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu
neuviedol žiadne nové skutočnosti a že žalobcami podané odvolanie považuje za nedôvodné
a preto navrhuje, aby bol rozsudok krajského súdu potvrdený, považuje odvolací súd
za formálne pochybenie, kde žalovaný neuviedol žiadne vecné argumenty, ku ktorým by sa
mali žalobcovia vyjadriť. Išlo by o nehospodárny a neefektívny postup súdu, ktorý by mal
vplyv na dĺžku konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd má za to, že sťažnosť žalobcu
je neopodstatnená a jeho práva zaručené v článkoch 46 ods. 1,47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky porušené neboli.
V uvedenej veci netrváme na nariadení pojednávania.“
16. Uznesením sp. zn. III. ÚS 333/2018 zo 4. septembra 2018 bola sťažnosť
sťažovateľov prijatá na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia nimi označených
základných práv.
17. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažovatelia prostredníctvom právneho
zástupcu zaujali stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu z 24. októbra 2018, v ktorom
vyslovili súhlas s upustením od ústneho prejednania veci a k meritu s poukazom na obsah
predchádzajúceho nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 32/2015-27 zo 7. júna 2016 a ustálenú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) v podstatnom uviedli:
„Sťažovatelia opätovne zdôrazňujú, že administratívne konanie pred stavebnými
úradmi prvého a druhého stupňa a následné súdne konanie pred správnymi súdmi obsahuje
sériu závažných pochybení najmä v podobe vylúčenia sťažovateľov z prvostupňového
územného konania, nedoručovania dôkazov (posudkov) a vyjadrení sťažovateľom zo strany
stavebného úradu v odvolacom konaní, ignorovania posudkov predložených sťažovateľmi
stavebným úradom v odvolacom konaní, nedostatočných odôvodnení rozhodnutí stavebného
úradu a správnych súdov a nekritických prevzatí (aj zrejme nesprávnych) tvrdení
či už stavebného úradu alebo stavebníka do súdneho rozhodnutia. Okrem toho, napriek
zjavnej existencii paaktu sa tu najvyšší súd dovoláva použitia akejsi dobrej viery stavebníka,
aj keď nemá žiadnu oporu v príslušnom všeobecne záväznom právnom predpise a aj keď
sťažovatelia neboli tými, kto predlžoval dĺžku územného konania a iba využívali svoje
procesné práva.“
18. Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky
najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný
súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 o Z. z. Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
19. Na výzvu ústavného súdu zaujala k sťažnosti sťažovateľov stanovisko
aj zúčastnená osoba – obchodná spoločnosť NOBLE a. s., Pluhová 29, Bratislava, ktorá
v správnom konaní vystupovala ako stavebník a navrhovateľ v územnom konaní.
Vo vyjadrení z 11. júna 2019 s poukazom na početnú konštantnú judikatúru ústavného súdu
zúčastnená osoba navrhuje vyhodnotiť námietky sťažovateľov ako nedôvodné, pretože boli
už opakovane márne uplatnené pred orgánmi štyroch (správnych a súdnych) inštancií.
Najmä námietku nedoručenia vyjadrenia žalovaného správneho orgánu k odvolaniu
považuje zúčastnená osoba za zneužívanie práva na súdnu ochranu. Podľa názoru
zúčastnenej osoby je napadnuté rozhodnutie riadne a dostatočne odôvodnené vo vzťahu
k námietkam nedoručenia oznámenia o začatí správneho konania, aj vo vzťahu
k posudzovaniu svetelnotechnických podmienok. Poukazuje na požiadavku ochrany právnej
istoty stavebníka v právnom štáte a k námietke rozhodovania na základe neúčinného
územného plánu zóny uvádza:
„... je zrejmé, že Územné rozhodnutie je súladné s pôvodnou územnoplánovacou
dokumentáciou platnou v čase jeho vydávania, uvedené bolo preskúmané všetkými
správnymi, súdnymi orgánmi vo všetkých inštanciách, s potvrdením súladu stavby
s pôvodnou územnoplánovacou dokumentáciou, len sťažovatelia ešte aj 12 rokov po vydaní
Územného rozhodnutia napádajú Stavebníka a tvrdia jeho nedobromyseľnosť.
... je potrebné skonštatovať dobromyseľnosť Stavebníka v jeho nadobudnutých
právach, ako aj jeho legitímne očakávanie, že odo dňa podania návrhu na vydanie
územného rozhodnutia - ktorý bol dňa 14.11.2006 príde k rozhodnutiu v zákonom
stanovenej lehote a teda za platnosti a účinnosti podkladov, ktoré boli rozhodujúce
pre vypracovanie projektovej dokumentácie stavby.
Práve s ohľadom na uvedené okolnosti veci, na namietané porušenia práva zo strany
sťažovateľov, na dobromyseľnosť Stavebníka, na princíp právnej istoty a hľadanie
spravodlivej úpravy práv a povinností medzi ním a sťažovateľmi, Stavebník má za to, že ani
námietka existencie nového územného plánu v čase vydávania Rozhodnutia KSU nie je
dôvodom na jeho zrušenie v správnom súdnictve, nejedná sa o arbitrárne rozhodnutie
odvolacieho súdu, ani nie je rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnené - a teda
nie sú naplnené predpoklady na jeho zrušenie Ústavným súdom SR v konaní o Sťažnosti.“
20. Vec napadla ústavnému súdu 11. júla 2017 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola
táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi
Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš
Szigeti.
II.
21. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
25. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
26. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
27. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
28. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
30. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd musí vykladať
a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07).
31. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo
byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide
o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd
(m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 358/08).
32. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľov je námietka o porušení zásady
kontradiktórnosti konania nedoručením vyjadrenia žalovaného k ich odvolaniu proti
rozsudku súdu prvej inštancie, aplikácia neúčinného územného plánu a arbitrárne posúdenie
žalobnej námietky, že správne orgány so sťažovateľmi nekonali ako s účastníkmi v prvom
stupni správneho konania.
K namietanému porušeniu zásady kontradiktórnosti konania podľa čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
33. Pri posudzovaní kontradiktórnosti konania ústavný súd poskytuje sporovým
stranám ochranu procesnými zárukami v rozsahu totožnom s ESĽP, preto je východiskom
ďalších úvah štandardná judikatúra ESĽP, ktorou sa ústavný súd cíti byť viazaný
aj pri posudzovaní tejto sťažnosti. Európsky súd pre ľudské práva prízvukuje, že zmyslom
čl. 6 ods. 1 dohovoru je ochrana záujmov účastníkov konania na riadnom výkone
spravodlivosti. Predovšetkým tu ide o dôveru subjektov vo fungovanie súdneho systému,
ktorá sa okrem iného zakladá na istote dotknutého, že mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým
písomnostiam v spise (rozsudok ESĽP vo veci Asnar v. Francúzsko /no. 2/ č. 12316/04
z 18. 10. 2007).
34. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať
príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,
ale aj zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rovnako rozsudok ESĽP
vo veci Niederöst-Huber v. Švajčiarsko, 18. 2. 1997 , § 23 a Mantovanelli v. Francúzsko
z 18. 3. 1997).
35. Samotný vplyv nedoručeného dokumentu na rozhodnutie súdu je málo
významný, pretože je na účastníkovi konania, aby posúdil, či si dokument protistrany
vyžaduje jeho reakciu (citovaný rozsudok vo veci Niederöst-Huber v. Švajčiarsko
z 18. 2. 1997, Milatová a ďalší proti ČR č. 61811/00, Gaspari proti Slovinsku č. 21055/03
z 21. 7. 2009).
36. Povinnosťou súdu je doručovať všetky vyjadrenia, ktorých cieľom je ovplyvniť
rozhodnutie súdu. Vplývanie na rozhodnutie súdu (výsledok sporu) sa posudzuje len podľa
toho, že je v ňom uvedený návrh účastníka konania, ako má súd rozhodnúť.
Ak je formulovaný návrh – výrok konečného rozhodnutia, tak sa predpokladá, že účastník
má zjavný záujem na doručení vyjadrenia (rozsudok ESĽP vo veci Hudáková a ďalší proti
Slovenskej republike č. 23083/05 z 27. 4. 2010).
37. Ústavný súd zotrváva na svojej judikatúre, že právu sporovej strany
na kontradiktórne konanie a rovnosť v konaní koreluje povinnosť súdu zabezpečiť
ich uplatnenie, okrem iného aj preposlaním vyjadrenia k odvolaniu odvolateľovi,
bez ohľadu na jeho obsah a relevanciu pre rozhodovanie, zvlášť ak obsahuje formuláciu
konečného návrhu vo veci odvolania. Rozhodnutie, či si vyjadrenie protistrany vyžaduje
reakciu zo strany odvolateľa, je potrebné ponechať na jeho slobodnom uvážení.
Toto rozhodnutie nepatrí odvolaciemu súdu. Ak si teda najvyšší súd túto povinnosť nesplnil,
keď sám vyhodnotil jeho preposlanie ako neúčelné (vyjadrenie pribratého účastníka
obsahujúce právnu a skutkovú argumentáciu odvolací súd listom z 20. januára 2017
sťažovateľom zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska, pozn.), ide jednoznačne
o procesné pochybenie. Nie každé procesné pochybenie má však ústavnoprávnu relevanciu,
čiže potenciál zasiahnuť samotnú podstatu a účel základného práva na súdnu ochranu
či rovnosť v konaní, a preto sa ústavný súd ďalej zaoberal analýzou skutkových okolností
daného prípadu, ako aj právneho rámca upravujúceho postup odvolacieho správneho súdu
z hľadiska, či v okolnostiach prejednávanej veci účinky takéhoto procesného pochybenia
vykazujú nezlučiteľnosť so základnými právami sťažovateľov.
38. Aj ESĽP zdôrazňuje potrebu zohľadňovať konkrétne okolnosti posudzovanej
veci, keď tvrdí, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a rozsah tohto práva sa
môže meniť v závislosti od špecifických okolností prípadu (Asnar proti Francúzsku
č. 12316/04 z 18. 10. 2007, Vokoun proti ČR č. 20728/05 z 3. 7. 2008, Čičmanec proti
Slovenskej republike č. 65302/11 z 28. 6. 2016, Krčmář a ďalší proti ČR č. 35376/97
z 3. 3. 2000) a v niektorých prípadoch zohľadňuje aj kritérium vzniku podstatnej ujmy
sťažovateľovi v súvislosti s nekomunikovaným stanoviskom.
39. Neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov a nemožnosť sťažovateľa
sa k nim vyjadriť nie je porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, ak by priznanie týchto
práv a možností účastníkovi nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, pretože prijatý
právny prístup neumožňoval (ďalšiu) diskusiu (rozsudky ESĽP vo veciach Stepinska
v. Francúzsko č. 1814/02 z 5. 6. 2004, Sale proti Francúzsku č. 39765/04 z 21. 3. 2006,
Verdú Vedú v. Španielsko č. 43432/02 z 15. 2. 2007).
40. V právnej veci RINGIER AXEL SPRINGER SLOVAKIA proti Slovenskej
republike zo 4. októbra 2011 č. 35090/07 ESĽP zhodnotil ako podstatné, že odporcovo
vyjadrenie nepredstavovalo odôvodnený názor, ktorý by skutočne mal alebo aspoň
potenciálne mohol mať nejaký významný vplyv na rozhodnutie najvyššieho súdu
(a contrario rozsudok ESĽP vo veci BENET PRAHA, spol. s r. o. proti ČR z 24. 11. 2011).
41. Nekomunikované vyjadrenie žalovaného v tejto právnej veci je podľa obsahu
oznámením adresovaným odvolaciemu súdu, že po oboznámení sa s obsahom odvolania
žalovaný nemá záujem využiť svoje procesné právo doplniť predošlú argumentáciu, pretože
podľa jeho názoru odvolanie neprináša nič nové a všetky podstatné dôvody
preskúmavaného rozhodnutia sú obsiahnuté v jeho odôvodnení. Takto, nazerajúc na obsah
podania, jeho prípadné preposlanie a umožnenie odvolateľom vyjadriť sa k nemu by
nemohlo mať žiaden vplyv na rozhodnutie súdu, pretože nepripúšťa žiadnu vecnú diskusiu
o ňom zo strany sťažovateľov (žalovaný nechce využiť svoje oprávnenie ďalej sa k veci
vyjadrovať, priamo sa ho zrieka a len zotrváva na svojom predošlom právnom názore).
Zároveň nejde ani o vyjadrenie, ktoré možno považovať za ucelený odôvodnený názor
na meritum veci, ktorý by aspoň potenciálne mohol ovplyvniť výsledok odvolacieho
konania. Absentuje teda aj podstatná ujma na právach sťažovateľov. Uvedené okolnosti
prípadu ho odlišujú od právnej veci Trančíková proti Slovenskej republike (rozsudok
ESĽP z 13. 1. 2015).
42. Okrem už uvedeného nekomunikované vyjadrenie na záver formuluje návrh
na konečné rozhodnutie ‒potvrdenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Navrhovaný
postup by pre prípad, že odvolací súd vyhodnotí odvolanie ako nedôvodné, vyplýval
odvolaciemu súdu priamo zo zákona, ktorý upravuje jeho procesný postup a ktorý
je povinný aplikovať aj bez ohľadu na to, či to účastníci navrhnú. Predmet konania pred
odvolacím správnym súdom je vymedzený petitom odvolania a len o jeho dôvodnosti sa
rozhoduje. Návrh na rozhodnutie vo vyjadrení protistrany (žalovaného správneho orgánu) je
z hľadiska ďalšieho postupu odvolacieho správneho súdu irelevantný. Na rozdiel od konania
v iných civilných veciach, kde protistrana v konaní môže uplatniť protinávrh,
čím spoluurčuje predmet konania pred súdom, v správnom súdnictve podobný vplyv
žalovaného správneho orgánu na rozsah súdneho prieskumu neexistuje. Správny súd
preskúma zákonnosť (aj dostatok dôvodov správneho rozhodnutia) len v rozsahu
a z dôvodov uplatnených v správnej žalobe. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd
právny názor ESĽP vyslovený v rozsudku vo veci Hudáková a ďalší proti SR rozsudok
č. 23083/05 z 27. 4. 2010 (pozri bod 27 tohto nálezu) za neaplikovateľný v prejednávanej
veci sťažovateľov.
43. Ústavný súd pri posudzovaní rovnosti strán v konaní vzal do úvahy aj ďalšie
špecifikum správneho súdnictva, že všetky pre vec významné argumenty musia byť
obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a ich následné
dopĺňanie v procesných úkonoch adresovaných správnemu súdu nemôže byť účinné
a ani súdom zohľadnené. Inými slovami, ak by neboli dostatočné argumenty obsiahnuté
v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, vadu jeho
nepreskúmateľnosti (a teda nezákonnosti) by nebolo možné konvalidovať ich doplnením
vo vyjadrení k správnej žalobe, a o to viac by to nebolo možné vo vyjadrení k odvolaniu
proti rozsudku správneho súdu prvej inštancie. Uvedená zásada značne znižuje riziko
vzniku reálnej ujmy na právach sťažovateľov v súvislosti s nedoručením sporného
vyjadrenia.
44. Zároveň ústavný súd podporne uvádza, že návrh žalovaného obsiahnutý
v spornom vyjadrení logicky vyplýva zo samotného procesného postavenia žalovaného
správneho orgánu, ktorý je presvedčený o správnosti a zákonnosti svojho rozhodnutia
po jeho potvrdení správnym súdom prvej inštancie. Je teda predvídateľný a nemôže byť
prekvapivým ani pre odvolateľov.
45. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd výnimočne uzatvára, že
v posudzovanom prípade právny rámec upravujúci procesný postup odvolacieho súdu
v správnom súdnictve, ako aj špecifické skutkové okolnosti prípadu (obsah nedoručeného
vyjadrenia) nesvedčia v prospech vyslovenia porušenia práva sťažovateľov na rovnosť
zbraní v konaní, a preto túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s aplikáciou neúčinnej
právnej normy
46. Sťažovatelia namietajú aj skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene
územného plánu zóny z roku 1996, a to uznesením Mestského zastupiteľstva
hlavného mesta SR Bratislavy č. 254/2007 z 22. novembra 2007, a záväzná časť
predmetného územného plánu zóny bola vyhlásená všeobecne záväzným
nariadením hlavného mesta SR Bratislavy (č. 8/2007 z 1. januára 2007) s účinnosťou
od 1. januára 2008. V čase po vydaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ale ešte
počas konania o odvolaní došlo teda k zmene právnej úpravy. Uvedené všeobecne záväzné
nariadenie neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o aplikácii dotknutých predpisov
v prechodnom období a zároveň ustanovuje iné podmienky pre maximálnu ,,podlažnosť“
stavby (nové podmienky umiestňovaná stavba nespĺňa, pozn.). Sťažovatelia tvrdia,
že odvolací správny orgán pochybil, keď v čase svojho rozhodovania aplikoval neúčinný
skorší právny predpis.
47. Už Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pri tvorbe svojej
doktríny formuloval názor, že „princípy právneho štátu a právnej istoty vyžadujú, aby bol
každý ústavne možný prípad retroaktivity výslovne obsiahnutý v ústave, resp. v zákone
a aby sa vyriešili s tým spojené prípady tak, aby nadobudnuté práva boli riadne chránené“
(PL. ÚS 78/92, Ústavný súd ČSFR, Zbierka uznesení a nálezov 1992, č. 15).
48. Aj podľa názoru ústavného súdu k imanentným znakom právneho štátu
neodmysliteľne patrí požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov
v právny poriadok. Súčasťou tohto princípu je i zákaz spätného retroaktívneho pôsobenia
právnych predpisov, resp. ich ustanovení (PL. ÚS 36/95). Princíp právneho štátu má
významné dôsledky v oblasti tvorby, interpretácie a aplikácie práva. Medzi základné súčasti
tohto princípu patrí zásada predvídateľnosti právnych predpisov a ich zrozumiteľnosti,
princíp právnej istoty a ochrany dôvery v právo a v neposlednej rade tiež ochrana
legitímneho očakávania.
49. Všeobecné súdy (ako aj správne orgány) sú v prípade absencie explicitných
prechodných ustanovení povinné uprednostniť ten z viacerých do úvahy prichádzajúcich
výkladov, ktorý najviac šetrí zmysel a podstatu základného práva jednotlivca. Opačný
interpretačný či aplikačný postup znamená porušenie čl. 4 ods. 4 listiny, a je preto
vo svojich dôsledkoch výkladom retroaktívnym. Tento princíp „in dubio pro libertate“
plynie priamo z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 listiny)
a predstavuje „štrukturálny princíp liberálnodemokratického štátu, vyjadrujúci prioritu
jednotlivca a jeho slobody pred štátom“ (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 557/05 z 24. 7. 2007).
50. V nadväznosti na uvedené nie je z dôvodu absencie prechodných ustanovení
prípustné vykladať medzerovitú zmenu právnej úpravy v neprospech jednotlivca, pretože
verejná moc nemôže využívať nejasnosť právnej úpravy, ktorú sama spôsobila (obdobne
napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 782/06 z 8. 1. 2009).
51. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou dovolávajú výkladu (a aplikácie nového
územného plánu), ktorý je vo svojich dôsledkoch retroaktívny v neprospech stavebníka
(navrhovateľa správneho konania) bez tohto, aby toto spätné pôsobenie nového územného
plánu bolo výslovne zakotvené. Takýto výklad nie je ústavne akceptovateľný. Práve
naopak, výklad zvolený najvyšším súdom je plne v súlade s horeuvedenými zásadami na
prospech stavebníka, ktorý v čase podania svojho návrhu na vydanie územného
rozhodnutia, spĺňajúc všetky právnymi predpismi vyžadované podmienky, legitímne
očakával, že nastúpia tie právne následky, ktoré v čase podania jeho návrhu právne predpisy
s takým podaním spájali, a to vo forme vydania územného rozhodnutia o umiestnení ním
navrhovanej stavby. V hre je teda základné právo stavebníka na inú právnu ochranu
poskytovanú správnymi orgánmi. Nejasnosť všeobecne záväzného nariadenia mesta pre
absenciu prechodných ustanovení nemôže byť v demokratickej spoločnosti jednotlivcovi
(stavebníkovi) na ťarchu. Navyše podmienky v podobe stanovenia maximálnej
,,podlažnosti“ umiestňovanej budovy majú povahu noriem (verejného) hmotného práva,
a preto je v prípade absencie prechodných ustanovení pre posúdenie veci rozhodujúci
právny stav platný v čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia. S tým
kolidujúce záujmy sťažovateľov ako vlastníkov susedných nehnuteľností na udržaní
doterajšieho stavu nemôžu byť dostatočným dôvodom na retroaktívny výklad a aplikáciu
neskoršieho právneho predpisu, ktorý by im viac vyhovoval.
52. Ostatné námietky obsiahnuté v sťažnosti ústavný súd považuje za nedôvodné,
arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nezistil, ani pokiaľ ide o namietané
hodnotenie dôkazov a potrebu doplnenia dokazovania, čo sa týka svetelnotechnických
pomerov, odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno považovať za rozporné
s označenými základnými právami sťažovateľov, a preto sťažnosti aj v tejto časti
nevyhovel. S tvrdením sťažovateľov o tom, že správny orgán prvého stupňa opomenul
s nimi konať ako s účastníkmi konania a prvým im adresovaným procesným úkonom bolo
doručenie jeho rozhodnutia, sa vysporiadal už odvolací súdu dostatočným spôsobom
(doručenka o oznámení začatia správneho konania je obsiahnutá v spise a tvrdenie
o podpise neoprávnenou osobou nebolo preukázané v konaní) a ústavný súd nezistil v tejto
súvislosti žiadne pnutie so sťažovateľmi označenými základnými právami.
53. Keďže ústavný súd nevyslovil porušenie základných práv sťažovateľov, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľov obsiahnutými
v ústavnej sťažnosti.
54. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2019