Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 333/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-97

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej, zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, a , , obaja

, zastúpených spoločnosťou WERNER & Co. s. r. o., Stromová 54/A, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Andrej Werner, ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na rovnosť účastníkov konania podľa a podľa

čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a podľa

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2017, a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti a n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2017

doručená sťažnosť , , a ,

, obaja (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách

aj „žalobcovia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa a listiny,

základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa a

listiny, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní

o žalobe podľa druhej hlavy piatej časti

v znení účinnom v rozhodnom období domáhali preskúmania rozhodnutia

Krajského stavebného úradu Bratislava (neskôr Okresný úrad Bratislava;

ďalej len „žalovaný“) č. A/2007/1779-HRL z 15. januára 2008 (v citáciách aj

„Rozhodnutie 2“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím mestskej časti Bratislava-Staré

Mesto č. SU-2006/28284/19916/2007/UR-Ga z 28. marca 2007. Uvedenými rozhodnutiami

správne orgány rozhodli o umiestnení stavby č.

, s prípojkami pre spoločnosť NOBLE, a. s., Sliezska 9, Bratislava (ďalej len

„navrhovateľ“, v citáciách aj „stavebník“).

3. Žalobou bolo namietané „nedoručenie oznámenia o začatí konania, čím boli...

vylúčení z celého prvostupňového konania... Nesúhlasili s právnym názorom správneho

orgánu, v zmysle ktorého nie je v jeho moci preverovať správnosť doručenia úradných

zásielok... Podľa ich názoru za doručenie písomnosti je zodpovedný správny orgán, ktorý

nemôže prenášať svoju zodpovednosť na poštovú prepravu, pričom je prípustný dôkaz

opaku údajov uvedených na doručenke... Podľa ich názoru správny orgán nedostatočne

zistil skutkový stav a vychádzal výlučne z listinného dôkazu predloženého navrhovateľom.

Napriek tomu, že žalobcovia v odvolacom konaní predložili listiny spochybňujúce odborné

závery stavebníkom predloženého posudku, žalovaný sa s nimi nevysporiadal... Z uvedeného

dôvodu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Okrem uvedeného

odvolací orgán nedoručil žalobcom vyjadrenie navrhovateľa k ich odvolaniu, ani ďalšie

doplňujúce podklady, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí, žalobcom neboli doručené

podklady o novom zameraní sporných výšok geodetom a odborné stanovisko

k svetlotechnickému posudku vplyvu novostavby polyfunkčného domu na ...“.

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -315

z 20. marca 2015 žalobu sťažovateľov zamietol. Po preskúmaní súvisiaceho

administratívneho spisu uzavrel, že „oznámenie bolo menovaným doručované a aj úspešne

doručené 21. februára 2007 a v konaní neboli predložené žiadne relevantné dôkazy

preukazujúce a spochybňujúce pravosť podpisov adresátov a nedoručenie písomnosti týmto

osobám... Za podstatné súd považuje okolnosť, že sa konania zúčastnili, s ich námietkami sa

správne orgány zaoberali a vysporiadali a na základe námietok bolo doplnené

dokazovanie.“. Žalovaný sa podľa názoru krajského súdu „v odvolacom konaní

namietanými rozpormi v svetlotechnických posudkoch náležite zaoberal a zabezpečil nové

zameranie namietaných výškových kód budov“.

5. Krajský súd ďalej dôvodil, že „žalovaný v napadnutom rozhodnutí vychádzal

z totožnej územnoplánovacej dokumentácie ako prvostupňový stavebný úrad, pričom nevzal

do úvahy nový územný plán zóny , zmeny a doplnky 2005, platný odo dňa

1. 1. 2008. Predmetný nový územný plán priniesol zmenu predovšetkým z hľadiska

maximálnej prípustnej podlažnosti stavby v danom bloku, ktorú určil na 4 nadzemné

podlažia + jedno ustupujúce podlažie, čo umiestňovaná stavba prekračovala. Zmena

územného plánu nadobudla účinky na záver povoľovacieho procesu. V čase vydania

napadnutého rozhodnutia boli dané záväzné pravidlá určené zmenami a doplnkami

územného plánu zóny. Podľa názoru súdu, dôsledky vyplývajúce z predĺženia odvolacieho

konania by nemali byť na ujmu žalobcovi najmä z dôvodu, že zákon výslovne ukladá

správnemu orgánu dbať na to, aby boli dobromyseľne nadobudnuté práva čo najmenej

dotknuté. Stavebník dôvodne očakával a po vydaní územného rozhodnutia prvostupňovým

orgánom bol dobromyseľný v nadobudnutých právach, že o jeho návrhu odvolací orgán

rozhodne v zákonnej lehote a na základe platných a účinných podkladov rozhodujúcich

pre vypracovanie projektovej dokumentácie. Nie je preto dôvodné domnievať sa,

že stavebník mal a musel vedieť, že bude prijatí nová územnoplánovacia dokumentácia

po tom, ako podal návrh na vydanie územného rozhodnutia, a že táto bude mať vplyv

na jeho stavebné zámery.“.

6. Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd rozhodol rozsudkom z 30. marca 2017

v konaní sp. zn. prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil.

K neoznámeniu začatia územného konania poukázal na jednotnosť správneho konania

a na fakt, že sťažovatelia „sa konania zúčastnili, ich argumentácia bola v konaní vypočutá

a vyhodnotená a dokonca na základe ich námietok bolo v odvolacom územnom konaní

doplnené dokazovanie... ani prípadné neoznámenie začatia konania o umiestnení stavby,

teda nemohlo byť zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia...“.

7. Podľa názoru najvyššieho súdu „žalovaný sa v odvolacom konaní náležite

zaoberal namietanými rozpormi svetlotechnického posudku ...

a posudku , ktorí predložili žalobcovia v odvolacom konaní. Z odôvodnenia

druhostupňového rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v odvolacom konaní účastník konania

zabezpečil nové zameranie namietaných výškových kót budov... Odvolací súd si nie je

vedomý toho, že by... technické posudky predložené v územnom konaní zostali v podstatných

otázkach nedoriešené, pretože všetky namietané rozpory boli v rámci odvolacieho konania

opätovne preskúmané...“.

8. K novej územnoplánovacej dokumentácii najvyšší súd zdôraznil, že žalovaný

skutočne „nevzal... do úvahy nový Územný plán zóny , zmeny a doplnky 2005,

platný odo dňa 01.01.2008...“. Avšak „v danom prípade zmeny územného plánu nadobudla

účinky celkom na záver povoľovacieho procesu umiestňovania predmetnej stavby, pričom

v otázke prípustnej podlažnosti stavby priniesla pravidlá, s ktorými bola prvostupňovým

stavebným úradom umiestnená stavba v rozpore... Zmeny a doplnky územného plánu zóny

platné a účinné od 01.01.2008, nepriniesli žiadne riešenie pre právoplatne

neskončené konania týkajúce sa umiestnenia stavieb posudzovaných podľa dovtedajšej

územnoplánovacej dokumentácie. To znamená, že v čase vydania druhostupňového

rozhodnutia krajského stavebného úradu vo veci umiestnenia predmetnej stavby boli

záväzné pravidlá stanovené zmenami a doplnkami územného plánu zóny. Neopomenuteľnou

skutočnosťou je, že žalovaný rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu o umiestnení stavby

cca. 9 mesiacov a práve v dôsledku tohto predĺženia odvolacieho konania, ktoré nemohli

účastníci tohto konania predvídať, došlo k presahu konania do časovej pôsobnosti nového

zonálneho plánu. Stavebník legitímne očakával, že v jeho veci bude rozhodnuté v zákonom

stanovenej lehote a za účinnosti pôvodnej územnoplánovacej dokumentácie, s ktorou bol

jeho projekt v súlade. Odvolací súd je toho názoru, že dôsledky vyplývajúce z predĺženia

odvolacieho konania by nemali byť žalobcovi na ujmu.“.

9. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia v prvom rade namietajú,

že „odvolací súd riadne nedoručil sťažovateľom vyjadrenie žalovaného (Stavebného úradu

druhého stupňa)... a tým odňal možnosť oboznámiť sa s argumentáciou žalovaného

a prípadne aj náležite na ňu reagovať... Je zrejmé, že tak žalovaný, ako aj stavebník

ako zvyšní účastníci konania disponovali odvolaním. Naproti tomu sťažovatelia

nedisponovali vyjadrením žalovaného k Odvolaniu... žalovaný a stavebník boli v tomto

smere zvýhodnení... Odvolací súd... nedoručením vyjadrenia žalovaného k Odvolaniu

sťažovateľov, porušil právo sťažovateľov na kontradiktórne súdne konanie, odňal im

možnosť konať pred súdom, porušil zásadu rovnosti účastníkov konania a princíp rovnosti

zbraní.“.

10. K tvrdenej arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sťažovatelia

dôvodia, že krajský súd „v hrubom rozpore s obsahom administratívneho spisu uviedol,

že oznámenie o začatí konania bolo sťažovateľom doručené a títo nepredložili žiadne

relevantné dôkazy preukazujúce a spochybňujúce pravosť podpisov adresátov

a nedoručenie písomností týmto osobám...“. Sťažovatelia zdôrazňujú dvojinštančnosť

správneho (územného konania) a dopĺňajú, že „boli vylúčení z celého prvostupňového

konania, a to na rozdiel od stavebníka a ostatných účastníkov konania... Sťažovatelia sa

prvýkrát dozvedeli o svetlotechnickom posudku z prvoinštančného

konania až vo fáze odvolacieho konania, nemohli ho teda namietať v konaní pred Správnym

orgánom prvého stupňa... Ak by sťažovatelia mohli plnohodnotne uplatniť svoje práva,

mohli spochybniť svetlotechnický posudok už v prvostupňovom konaní...“.

11. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého žalovaný

v druhostupňovej fáze územného konania riadne prešetril ich námietky. Odôvodnenie

žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného je v tomto smere „zmätočné, úplne ignoruje

existenciu nielen odborného vyjadrenia , ale aj

(ktorým sa Odvolací súd ani Súd prvého stupňa vôbec nezaoberali), a najmä ignoruje

skutočnosť, že Správny orgán druhého stupňa vôbec neupovedomil sťažovateľov o existencii

nového svetlotechnického posudku , aby sa k nemu mohli vyjadriť

a sťažovatelia sa o akomsi všeobecnom posudku dozvedeli až z Rozhodnutia 2. Tejto

posledne tvrdenej skutočnosti sa tak Súd prvého stupňa, ani Odvolací súd vôbec

nevenovali... Okrem toho, Stavebný úrad druhého stupňa v rámci odvolacieho konania

nedoručil žiadne vyjadrenie stavebníka sťažovateľom, čím porušil zásadu rovnosti

účastníkov správneho konania a princíp rovnosti zbraní, a naviac touto námietkou sa tak

Súd prvého stupňa, ani Odvolací súd vôbec nezaoberali...“.

12. Následne sťažovatelia v dôvodoch sťažnosti kritizujú postup žalovaného

v procese dokazovania v žalovanom územnom konaní, ako aj nedostatočnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

13. K námietke aplikácie neúčinného právneho predpisu žalovaným sťažovatelia

dôvodia, že „Odvolací súd... nerozporuje dôvodnosť žalobnej námietky... spočívajúcej

v tom, že Rozhodnutie 2 je založené na neúčinnom právnom predpise. Napriek tak závažnej

vade individuálneho správneho aktu... dali všeobecné súdy prednosť ochrane práv

stavebníka... arbitrárne a bez akéhokoľvek zákonného podkladu... Sťažovatelia dĺžku

konania pred Stavebným úradom druhého stupňa nespôsobili a nový územný plán zóny

chráni predsa aj ich práva ako vlastníkov susedných nehnuteľností pred nadmernou

podlažnosťou v predmetnej zóne... Výklad presadzovaný všeobecnými súdmi síce chráni

stavebníka, ale naopak poškodzuje sťažovateľov, v prospech ktorých je nová regulácia

stavebnej činnosti v predmetnej zóne...“.

14. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal tento

nález:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47

ods. 3 , a 2 a Listiny základných práv

a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30.03.2017, sp. zn. , porušené bolo;

2. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2017,

sp. z. , porušené bolo;

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 30.03.2014, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie;

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania

vrátane trov právneho zastúpenia.“

15. K sťažnosti sťažovateľov sa vyjadril najvyšší súd listom č. k. -70

z 24. októbra 2018, v ktorom okrem popisu priebehu súdneho konania a zopakovaním

dôvodov napadnutého rozsudku k veci uviedol:

„Pokiaľ ide o nedoručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcov najvyšší súd

uvádza, že táto povinnosť nevyplývala odvolaciemu súdu zo žiadneho procesného predpisu.

Je si však vedomý, že to súdy robia, avšak v tomto prípade doručenie vyjadrenia žalovaného

k odvolaniu žalobcov, ktoré obsahovalo iba skonštatovanie, že napadnuté rozhodnutie

považuje za zákonné, pričom žalobca v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu

neuviedol žiadne nové skutočnosti a že žalobcami podané odvolanie považuje za nedôvodné

a preto navrhuje, aby bol rozsudok krajského súdu potvrdený, považuje odvolací súd

za formálne pochybenie, kde žalovaný neuviedol žiadne vecné argumenty, ku ktorým by sa

mali žalobcovia vyjadriť. Išlo by o nehospodárny a neefektívny postup súdu, ktorý by mal

vplyv na dĺžku konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd má za to, že sťažnosť žalobcu

je neopodstatnená a jeho práva zaručené v článkoch 46 ods. 1,47 ods. 3 Slovenskej

republiky porušené neboli.

V uvedenej veci netrváme na nariadení pojednávania.“

16. Uznesením sp. zn. zo 4. septembra 2018 bola sťažnosť

sťažovateľov prijatá na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia nimi označených

základných práv.

17. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažovatelia prostredníctvom právneho

zástupcu zaujali stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu z 24. októbra 2018, v ktorom

vyslovili súhlas s upustením od ústneho prejednania veci a k meritu s poukazom na obsah

predchádzajúceho nálezu ústavného súdu č. k. -27 zo 7. júna 2016 a ustálenú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) v podstatnom uviedli:

„Sťažovatelia opätovne zdôrazňujú, že administratívne konanie pred stavebnými

úradmi prvého a druhého stupňa a následné súdne konanie pred správnymi súdmi obsahuje

sériu závažných pochybení najmä v podobe vylúčenia sťažovateľov z prvostupňového

územného konania, nedoručovania dôkazov (posudkov) a vyjadrení sťažovateľom zo strany

stavebného úradu v odvolacom konaní, ignorovania posudkov predložených sťažovateľmi

stavebným úradom v odvolacom konaní, nedostatočných odôvodnení rozhodnutí stavebného

úradu a správnych súdov a nekritických prevzatí (aj zrejme nesprávnych) tvrdení

či už stavebného úradu alebo stavebníka do súdneho rozhodnutia. Okrem toho, napriek

zjavnej existencii paaktu sa tu najvyšší súd dovoláva použitia akejsi dobrej viery stavebníka,

aj keď nemá žiadnu oporu v príslušnom všeobecne záväznom právnom predpise a aj keď

sťažovatelia neboli tými, kto predlžoval dĺžku územného konania a iba využívali svoje

procesné práva.“

18. Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky

najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný

súd v súlade s o Z. z. Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

19. Na výzvu ústavného súdu zaujala k sťažnosti sťažovateľov stanovisko

aj zúčastnená osoba – obchodná spoločnosť NOBLE a. s., Pluhová 29, Bratislava, ktorá

v správnom konaní vystupovala ako stavebník a navrhovateľ v územnom konaní.

Vo vyjadrení z 11. júna 2019 s poukazom na početnú konštantnú judikatúru ústavného súdu

zúčastnená osoba navrhuje vyhodnotiť námietky sťažovateľov ako nedôvodné, pretože boli

už opakovane márne uplatnené pred orgánmi štyroch (správnych a súdnych) inštancií.

Najmä námietku nedoručenia vyjadrenia žalovaného správneho orgánu k odvolaniu

považuje zúčastnená osoba za zneužívanie práva na súdnu ochranu. Podľa názoru

zúčastnenej osoby je napadnuté rozhodnutie riadne a dostatočne odôvodnené vo vzťahu

k námietkam nedoručenia oznámenia o začatí správneho konania, aj vo vzťahu

k posudzovaniu svetelnotechnických podmienok. Poukazuje na požiadavku ochrany právnej

istoty stavebníka v právnom štáte a k námietke rozhodovania na základe neúčinného

územného plánu zóny uvádza:

„... je zrejmé, že Územné rozhodnutie je súladné s pôvodnou územnoplánovacou

dokumentáciou platnou v čase jeho vydávania, uvedené bolo preskúmané všetkými

správnymi, súdnymi orgánmi vo všetkých inštanciách, s potvrdením súladu stavby

s pôvodnou územnoplánovacou dokumentáciou, len sťažovatelia ešte aj 12 rokov po vydaní

Územného rozhodnutia napádajú Stavebníka a tvrdia jeho nedobromyseľnosť.

... je potrebné skonštatovať dobromyseľnosť Stavebníka v jeho nadobudnutých

právach, ako aj jeho legitímne očakávanie, že odo dňa podania návrhu na vydanie

územného rozhodnutia - ktorý bol dňa 14.11.2006 príde k rozhodnutiu v zákonom

stanovenej lehote a teda za platnosti a účinnosti podkladov, ktoré boli rozhodujúce

pre vypracovanie projektovej dokumentácie stavby.

Práve s ohľadom na uvedené okolnosti veci, na namietané porušenia práva zo strany

sťažovateľov, na dobromyseľnosť Stavebníka, na princíp právnej istoty a hľadanie

spravodlivej úpravy práv a povinností medzi ním a sťažovateľmi, Stavebník má za to, že ani

námietka existencie nového územného plánu v čase vydávania Rozhodnutia KSU nie je

dôvodom na jeho zrušenie v správnom súdnictve, nejedná sa o arbitrárne rozhodnutie

odvolacieho súdu, ani nie je rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnené - a teda

nie sú naplnené predpoklady na jeho zrušenie Ústavným súdom SR v konaní o Sťažnosti.“

20. Vec napadla ústavnému súdu 11. júla 2017 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola

táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi

Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš

Szigeti.

II.

21. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

25. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

26. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

27. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

28. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

30. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd musí vykladať

a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ).

31. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo

byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd

(m. m. , , , ).

32. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľov je námietka o porušení zásady

kontradiktórnosti konania nedoručením vyjadrenia žalovaného k ich odvolaniu proti

rozsudku súdu prvej inštancie, aplikácia neúčinného územného plánu a arbitrárne posúdenie

žalobnej námietky, že správne orgány so sťažovateľmi nekonali ako s účastníkmi v prvom

stupni správneho konania.

K namietanému porušeniu zásady kontradiktórnosti konania podľa čl. 47 ods. 3

a , a listiny a dohovoru

33. Pri posudzovaní kontradiktórnosti konania ústavný súd poskytuje sporovým

stranám ochranu procesnými zárukami v rozsahu totožnom s ESĽP, preto je východiskom

ďalších úvah štandardná judikatúra ESĽP, ktorou sa ústavný súd cíti byť viazaný

aj pri posudzovaní tejto sťažnosti. Európsky súd pre ľudské práva prízvukuje, že zmyslom

čl. 6 ods. 1 dohovoru je ochrana záujmov účastníkov konania na riadnom výkone

spravodlivosti. Predovšetkým tu ide o dôveru subjektov vo fungovanie súdneho systému,

ktorá sa okrem iného zakladá na istote dotknutého, že mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým

písomnostiam v spise (rozsudok ESĽP vo veci Asnar v. Francúzsko /no. 2/ č. 12316/04

z 18. 10. 2007).

34. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať

príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,

ale aj zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rovnako rozsudok ESĽP

vo veci Niederöst-Huber v. Švajčiarsko, 18. 2. 1997 , § 23 a Mantovanelli v. Francúzsko

z 18. 3. 1997).

35. Samotný vplyv nedoručeného dokumentu na rozhodnutie súdu je málo

významný, pretože je na účastníkovi konania, aby posúdil, či si dokument protistrany

vyžaduje jeho reakciu (citovaný rozsudok vo veci Niederöst-Huber v. Švajčiarsko

z 18. 2. 1997, Milatová a ďalší proti ČR č. 61811/00, Gaspari proti Slovinsku č. 21055/03

z 21. 7. 2009).

36. Povinnosťou súdu je doručovať všetky vyjadrenia, ktorých cieľom je ovplyvniť

rozhodnutie súdu. Vplývanie na rozhodnutie súdu (výsledok sporu) sa posudzuje len podľa

toho, že je v ňom uvedený návrh účastníka konania, ako má súd rozhodnúť.

Ak je formulovaný návrh – výrok konečného rozhodnutia, tak sa predpokladá, že účastník

má zjavný záujem na doručení vyjadrenia (rozsudok ESĽP vo veci Hudáková a ďalší proti

Slovenskej republike č. 23083/05 z 27. 4. 2010).

37. Ústavný súd zotrváva na svojej judikatúre, že právu sporovej strany

na kontradiktórne konanie a rovnosť v konaní koreluje povinnosť súdu zabezpečiť

ich uplatnenie, okrem iného aj preposlaním vyjadrenia k odvolaniu odvolateľovi,

bez ohľadu na jeho obsah a relevanciu pre rozhodovanie, zvlášť ak obsahuje formuláciu

konečného návrhu vo veci odvolania. Rozhodnutie, či si vyjadrenie protistrany vyžaduje

reakciu zo strany odvolateľa, je potrebné ponechať na jeho slobodnom uvážení.

Toto rozhodnutie nepatrí odvolaciemu súdu. Ak si teda najvyšší súd túto povinnosť nesplnil,

keď sám vyhodnotil jeho preposlanie ako neúčelné (vyjadrenie pribratého účastníka

obsahujúce právnu a skutkovú argumentáciu odvolací súd listom z 20. januára 2017

sťažovateľom zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska, pozn.), ide jednoznačne

o procesné pochybenie. Nie každé procesné pochybenie má však ústavnoprávnu relevanciu,

čiže potenciál zasiahnuť samotnú podstatu a účel základného práva na súdnu ochranu

či rovnosť v konaní, a preto sa ústavný súd ďalej zaoberal analýzou skutkových okolností

daného prípadu, ako aj právneho rámca upravujúceho postup odvolacieho správneho súdu

z hľadiska, či v okolnostiach prejednávanej veci účinky takéhoto procesného pochybenia

vykazujú nezlučiteľnosť so základnými právami sťažovateľov.

38. Aj ESĽP zdôrazňuje potrebu zohľadňovať konkrétne okolnosti posudzovanej

veci, keď tvrdí, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a rozsah tohto práva sa

môže meniť v závislosti od špecifických okolností prípadu (Asnar proti Francúzsku

č. 12316/04 z 18. 10. 2007, Vokoun proti ČR č. 20728/05 z 3. 7. 2008, Čičmanec proti

Slovenskej republike č. 65302/11 z 28. 6. 2016, Krčmář a ďalší proti ČR č. 35376/97

z 3. 3. 2000) a v niektorých prípadoch zohľadňuje aj kritérium vzniku podstatnej ujmy

sťažovateľovi v súvislosti s nekomunikovaným stanoviskom.

39. Neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov a nemožnosť sťažovateľa

sa k nim vyjadriť nie je porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, ak by priznanie týchto

práv a možností účastníkovi nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, pretože prijatý

právny prístup neumožňoval (ďalšiu) diskusiu (rozsudky ESĽP vo veciach Stepinska

v. Francúzsko č. 1814/02 z 5. 6. 2004, Sale proti Francúzsku č. 39765/04 z 21. 3. 2006,

Verdú Vedú v. Španielsko č. 43432/02 z 15. 2. 2007).

40. V právnej veci RINGIER AXEL SPRINGER SLOVAKIA proti Slovenskej

republike zo 4. októbra 2011 č. 35090/07 ESĽP zhodnotil ako podstatné, že odporcovo

vyjadrenie nepredstavovalo odôvodnený názor, ktorý by skutočne mal alebo aspoň

potenciálne mohol mať nejaký významný vplyv na rozhodnutie najvyššieho súdu

(a contrario rozsudok ESĽP vo veci BENET PRAHA, spol. s r. o. proti ČR z 24. 11. 2011).

41. Nekomunikované vyjadrenie žalovaného v tejto právnej veci je podľa obsahu

oznámením adresovaným odvolaciemu súdu, že po oboznámení sa s obsahom odvolania

žalovaný nemá záujem využiť svoje procesné právo doplniť predošlú argumentáciu, pretože

podľa jeho názoru odvolanie neprináša nič nové a všetky podstatné dôvody

preskúmavaného rozhodnutia sú obsiahnuté v jeho odôvodnení. Takto, nazerajúc na obsah

podania, jeho prípadné preposlanie a umožnenie odvolateľom vyjadriť sa k nemu by

nemohlo mať žiaden vplyv na rozhodnutie súdu, pretože nepripúšťa žiadnu vecnú diskusiu

o ňom zo strany sťažovateľov (žalovaný nechce využiť svoje oprávnenie ďalej sa k veci

vyjadrovať, priamo sa ho zrieka a len zotrváva na svojom predošlom právnom názore).

Zároveň nejde ani o vyjadrenie, ktoré možno považovať za ucelený odôvodnený názor

na meritum veci, ktorý by aspoň potenciálne mohol ovplyvniť výsledok odvolacieho

konania. Absentuje teda aj podstatná ujma na právach sťažovateľov. Uvedené okolnosti

prípadu ho odlišujú od právnej veci Trančíková proti Slovenskej republike (rozsudok

ESĽP z 13. 1. 2015).

42. Okrem už uvedeného nekomunikované vyjadrenie na záver formuluje návrh

na konečné rozhodnutie ‒potvrdenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Navrhovaný

postup by pre prípad, že odvolací súd vyhodnotí odvolanie ako nedôvodné, vyplýval

odvolaciemu súdu priamo zo zákona, ktorý upravuje jeho procesný postup a ktorý

je povinný aplikovať aj bez ohľadu na to, či to účastníci navrhnú. Predmet konania pred

odvolacím správnym súdom je vymedzený petitom odvolania a len o jeho dôvodnosti sa

rozhoduje. Návrh na rozhodnutie vo vyjadrení protistrany (žalovaného správneho orgánu) je

z hľadiska ďalšieho postupu odvolacieho správneho súdu irelevantný. Na rozdiel od konania

v iných civilných veciach, kde protistrana v konaní môže uplatniť protinávrh,

čím spoluurčuje predmet konania pred súdom, v správnom súdnictve podobný vplyv

žalovaného správneho orgánu na rozsah súdneho prieskumu neexistuje. Správny súd

preskúma zákonnosť (aj dostatok dôvodov správneho rozhodnutia) len v rozsahu

a z dôvodov uplatnených v správnej žalobe. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd

právny názor ESĽP vyslovený v rozsudku vo veci Hudáková a ďalší proti SR rozsudok

č. 23083/05 z 27. 4. 2010 (pozri bod 27 tohto nálezu) za neaplikovateľný v prejednávanej

veci sťažovateľov.

43. Ústavný súd pri posudzovaní rovnosti strán v konaní vzal do úvahy aj ďalšie

špecifikum správneho súdnictva, že všetky pre vec významné argumenty musia byť

obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a ich následné

dopĺňanie v procesných úkonoch adresovaných správnemu súdu nemôže byť účinné

a ani súdom zohľadnené. Inými slovami, ak by neboli dostatočné argumenty obsiahnuté

v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, vadu jeho

nepreskúmateľnosti (a teda nezákonnosti) by nebolo možné konvalidovať ich doplnením

vo vyjadrení k správnej žalobe, a o to viac by to nebolo možné vo vyjadrení k odvolaniu

proti rozsudku správneho súdu prvej inštancie. Uvedená zásada značne znižuje riziko

vzniku reálnej ujmy na právach sťažovateľov v súvislosti s nedoručením sporného

vyjadrenia.

44. Zároveň ústavný súd podporne uvádza, že návrh žalovaného obsiahnutý

v spornom vyjadrení logicky vyplýva zo samotného procesného postavenia žalovaného

správneho orgánu, ktorý je presvedčený o správnosti a zákonnosti svojho rozhodnutia

po jeho potvrdení správnym súdom prvej inštancie. Je teda predvídateľný a nemôže byť

prekvapivým ani pre odvolateľov.

45. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd výnimočne uzatvára, že

v posudzovanom prípade právny rámec upravujúci procesný postup odvolacieho súdu

v správnom súdnictve, ako aj špecifické skutkové okolnosti prípadu (obsah nedoručeného

vyjadrenia) nesvedčia v prospech vyslovenia porušenia práva sťažovateľov na rovnosť

zbraní v konaní, a preto túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu podľa a ods. 2 a podľa a 2 listiny a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s aplikáciou neúčinnej

právnej normy

46. Sťažovatelia namietajú aj skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene

územného plánu zóny z roku 1996, a to uznesením Mestského zastupiteľstva

hlavného mesta SR Bratislavy č. 254/2007 z 22. novembra 2007, a záväzná časť

predmetného územného plánu zóny bola vyhlásená všeobecne záväzným

nariadením hlavného mesta SR Bratislavy (č. 8/2007 z 1. januára 2007) s účinnosťou

od 1. januára 2008. V čase po vydaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ale ešte

počas konania o odvolaní došlo teda k zmene právnej úpravy. Uvedené všeobecne záväzné

nariadenie neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o aplikácii dotknutých predpisov

v prechodnom období a zároveň ustanovuje iné podmienky pre maximálnu ,,podlažnosť“

stavby (nové podmienky umiestňovaná stavba nespĺňa, pozn.). Sťažovatelia tvrdia,

že odvolací správny orgán pochybil, keď v čase svojho rozhodovania aplikoval neúčinný

skorší právny predpis.

47. Už Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pri tvorbe svojej

doktríny formuloval názor, že „princípy právneho štátu a právnej istoty vyžadujú, aby bol

každý ústavne možný prípad retroaktivity výslovne obsiahnutý v ústave, resp. v zákone

a aby sa vyriešili s tým spojené prípady tak, aby nadobudnuté práva boli riadne chránené“

(, Ústavný súd ČSFR, Zbierka uznesení a nálezov 1992, č. 15).

48. Aj podľa názoru ústavného súdu k imanentným znakom právneho štátu

neodmysliteľne patrí požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov

v právny poriadok. Súčasťou tohto princípu je i zákaz spätného retroaktívneho pôsobenia

právnych predpisov, resp. ich ustanovení (). Princíp právneho štátu má

významné dôsledky v oblasti tvorby, interpretácie a aplikácie práva. Medzi základné súčasti

tohto princípu patrí zásada predvídateľnosti právnych predpisov a ich zrozumiteľnosti,

princíp právnej istoty a ochrany dôvery v právo a v neposlednej rade tiež ochrana

legitímneho očakávania.

49. Všeobecné súdy (ako aj správne orgány) sú v prípade absencie explicitných

prechodných ustanovení povinné uprednostniť ten z viacerých do úvahy prichádzajúcich

výkladov, ktorý najviac šetrí zmysel a podstatu základného práva jednotlivca. Opačný

interpretačný či aplikačný postup znamená porušenie čl. 4 ods. 4 listiny, a je preto

vo svojich dôsledkoch výkladom retroaktívnym. Tento princíp „in dubio pro libertate“

plynie priamo z ústavného poriadku ( a a listiny)

a predstavuje „štrukturálny princíp liberálnodemokratického štátu, vyjadrujúci prioritu

jednotlivca a jeho slobody pred štátom“ (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 24. 7. 2007).

50. V nadväznosti na uvedené nie je z dôvodu absencie prechodných ustanovení

prípustné vykladať medzerovitú zmenu právnej úpravy v neprospech jednotlivca, pretože

verejná moc nemôže využívať nejasnosť právnej úpravy, ktorú sama spôsobila (obdobne

napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 8. 1. 2009).

51. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou dovolávajú výkladu (a aplikácie nového

územného plánu), ktorý je vo svojich dôsledkoch retroaktívny v neprospech stavebníka

(navrhovateľa správneho konania) bez tohto, aby toto spätné pôsobenie nového územného

plánu bolo výslovne zakotvené. Takýto výklad nie je ústavne akceptovateľný. Práve

naopak, výklad zvolený najvyšším súdom je plne v súlade s horeuvedenými zásadami na

prospech stavebníka, ktorý v čase podania svojho návrhu na vydanie územného

rozhodnutia, spĺňajúc všetky právnymi predpismi vyžadované podmienky, legitímne

očakával, že nastúpia tie právne následky, ktoré v čase podania jeho návrhu právne predpisy

s takým podaním spájali, a to vo forme vydania územného rozhodnutia o umiestnení ním

navrhovanej stavby. V hre je teda základné právo stavebníka na inú právnu ochranu

poskytovanú správnymi orgánmi. Nejasnosť všeobecne záväzného nariadenia mesta pre

absenciu prechodných ustanovení nemôže byť v demokratickej spoločnosti jednotlivcovi

(stavebníkovi) na ťarchu. Navyše podmienky v podobe stanovenia maximálnej

,,podlažnosti“ umiestňovanej budovy majú povahu noriem (verejného) hmotného práva,

a preto je v prípade absencie prechodných ustanovení pre posúdenie veci rozhodujúci

právny stav platný v čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia. S tým

kolidujúce záujmy sťažovateľov ako vlastníkov susedných nehnuteľností na udržaní

doterajšieho stavu nemôžu byť dostatočným dôvodom na retroaktívny výklad a aplikáciu

neskoršieho právneho predpisu, ktorý by im viac vyhovoval.

52. Ostatné námietky obsiahnuté v sťažnosti ústavný súd považuje za nedôvodné,

arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nezistil, ani pokiaľ ide o namietané

hodnotenie dôkazov a potrebu doplnenia dokazovania, čo sa týka svetelnotechnických

pomerov, odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno považovať za rozporné

s označenými základnými právami sťažovateľov, a preto sťažnosti aj v tejto časti

nevyhovel. S tvrdením sťažovateľov o tom, že správny orgán prvého stupňa opomenul

s nimi konať ako s účastníkmi konania a prvým im adresovaným procesným úkonom bolo

doručenie jeho rozhodnutia, sa vysporiadal už odvolací súdu dostatočným spôsobom

(doručenka o oznámení začatia správneho konania je obsiahnutá v spise a tvrdenie

o podpise neoprávnenou osobou nebolo preukázané v konaní) a ústavný súd nezistil v tejto

súvislosti žiadne pnutie so sťažovateľmi označenými základnými právami.

53. Keďže ústavný súd nevyslovil porušenie základných práv sťažovateľov, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľov obsiahnutými

v ústavnej sťažnosti.

54. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2019