Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 198/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Harakálym,

Mlynská 28, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 28. novembra 2018,

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, Vráble (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva

podľa a v spojení s

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. novembra 2018

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si žalobou na Okresnom

súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) uplatnila 7. septembra 2012 nárok na náhradu straty

na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v súvislosti s dopravnou nehodou

voči poisťovni prevádzkovateľa vozidla, ktorý spôsobil dopravnú nehodu (manžel

sťažovateľky, pozn.). K dopravnej nehode došlo 17. júla 2008. Žalobkyňa bola uznaná

invalidnou so stanovenou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 80 %

v porovnaní so zdravou fyzickou osobou od 10. júna 2009. Rozhodnutím Sociálnej

poisťovne, pobočky Nitra (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) zo 6. júla 2009, ktoré bolo

doručené sťažovateľke 21. júla 2009, bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o priznanie

invalidného dôchodku.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2017 zaviazal

žalovaného zaplatiť úrok z omeškania s úhradou nákladov na liečenie sťažovateľky

a vo zvyšnej časti (nároku na náhradu straty na zárobku) žalobu zamietol s odôvodnením,

že žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania nároku, ktorý bol uplatnený po uplynutí

subjektívnej dvojročnej lehoty počítanej odo dňa, keď bolo sťažovateľke doručené

rozhodnutie Sociálnej poisťovne o nepriznaní nároku na invalidný dôchodok.

4. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala odvolanie namietajúce nesprávne

právne posúdenie premlčania nároku ako celku, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že ho v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil. V bode 14 odôvodnenia

napadnutého rozsudku sa uvádza:

„Odvolací súd... sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadne plynutia

premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti plne stotožňuje a ako na vecne správne odkazuje. Subjektívna

premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti ( ) začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa poškodený

dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo

vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom

dozvedel. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným

nárokom, tento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové

skutočnosti... Lehota na premlčanie nároku na náhradu straty na zárobku začína plynúť

najneskoršie po dni doručenia rozhodnutia o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku.

Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nárok

na jednotlivé, mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme

dôchodku (tzv. renty). Tento nárok možno uplatniť žalobou za súde až po tom, čo bolo

príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku

a poškodený sa o ňom dozvedel. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyni bolo

doručené rozhodnutie sociálnej poisťovne, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o invalidných

dôchodok dňom 21.07.2009 a nasledujúcim dňom jej začala plynúť 2-ročná premlčacia

lehota na uplatnenie svojho nároku na súde. Táto uplynula dňom 21.07.2011 a keďže

uplatnila svoj nárok na súde až dňa 07.09.2012, urobila tak po uplynutí 2-ročnej

subjektívnej premlčacej dobe. Tento právny názor súdu prvej inštancie je správny

a odvolací dôvod podľa ust. nie je teda naplnený.“

5. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku krajského súdu

najmä nesprávne právne posúdenie plynutia premlčania s tvrdením, že premlčaniu

podliehajú jednotlivé mesačné plnenia náhrady, a preto sa nemohli premlčať tie nároky,

ktoré ešte len do budúcna vzniknú. Výklad zvolený všeobecnými súdmi považuje

za neudržateľný, pretože nie je uprednostnený taký z možných výkladov, ktorý

je na prospech sťažovateľke a zároveň sa prieči zmyslu a účelu dotknutých interpretovaných

ustanovení. K tomu uvádza:

„Základným účelom predmetného ustanovenia je v zmysle zásady plnej náhrady

škody nahradiť poškodenému materiálne hodnoty, ktoré by inak získal vlastnou prácou...

Náhrada straty na zárobku predstavuje ekvivalent za finančné straty, ktoré budú

sťažovateľke postupne smerom do budúcnosti vznikať ako dôsledok toho, že sťažovateľka

bez svojej viny nebude zapojená do pracovného procesu a nebude z tejto činnosti poberať

zárobok (mzdu, plat, odmenu)...

Tieto majetkové hodnoty by nenadobudla ako celok hneď pri začatí jej zárobkovej

činnosti za celé obdobie počas jej vykonávania aj v budúcnosti. Preto aj škoda spočívajúca

v nenadobudnutí uvedených majetkových hodnôt z dôvodu utrpenej škody na zdraví vzniká

sťažovateľke postupne ekvivalentne k tomu, ako by smerom do budúcna nadobúdala

majetkové hodnoty zo zárobkovej činnosti. Z uvedeného je zrejmý záver, že škoda

zodpovedajúca strate na zárobku sťažovateľky pri invalidite nevznikla naraz, ale vznikla

a bude vznikať postupne smerom do budúcna, ako by sťažovateľka postupne nadobúdala

majetkové hodnoty prostredníctvom svojho pravidelne poberaného zárobku. Účelom

náhrady za stratu na zárobku pri invalidite je kompenzovať túto postupne vznikajúcu škodu.

Práve s ohľadom na skutočnosť, že táto škoda poškodenému nevznikne naraz v jednom

okamihu, v upravuje, že sa má uhrádzať pravidelným peňažným

dôchodkom. Ak by škoda zodpovedajúca ušlému zárobku poškodeného vznikla naraz,

nič by nebránilo jej náhrade jednorazovým odškodnením...

Uvedený výklad vedie k absurdnému záveru, že nárok na všetky jednotlivé dielčie

nároky zodpovedajúce budúcim stratám na zárobku poškodeného sa premlčí skôr, ako tieto

straty a táto škoda poškodenému vôbec vzniknú. ...nárok na náhradu konkrétnej škody

sa nemôže premlčať skôr ako konkrétna škoda vznikne...

Subjektívnu vedomosť musí mať poškodený o škode, ktorá už reálne vznikla. Nestačí

vedomosť poškodeného o tom, že mu škoda možno v budúcnosti vznikne. U poškodeného

musí byť daná reálna vedomosť o už existujúcej škode. Táto podmienka nie je splnená

v prípade, ak poškodený síce vie vyčísliť, aký pravdepodobný zárobok by v budúcnosti

potencionálne dosahoval, ale vzhľadom na budúci charakter tohto zárobku ešte nevie

s istotou, či by bol tento zárobok reálne aj dosiahol.

... Sťažovateľka nemohla nadobudnúť reálnu vedomosť o vzniku tejto čiastkovej

straty na zárobku skôr, ako nastalo obdobie, za ktoré by bola dostala konkrétny zárobok

(napr. mesačný). Ani premlčacia doba v zmysle preto

nemôže začať plynúť skôr, ako nastane obdobie, za ktoré by sťažovateľke patril konkrétny

mesačný zárobok a za ktoré jej (pre nemožnosť tento zárobok dosiahnuť) patrí konkrétna

mesačná náhrada straty na zárobku počas invalidity...

Nesprávny výklad aplikovaný krajským súdom zasahuje svojimi dôsledkami

do základného práva sťažovateľky zaručeného jej SR v článku 20 ods. 1, podľa

ktorého každý má právo vlastniť majetok.

... nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický

postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.“

6. Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku vo vzťahu

k neexistencii posudku o miere invalidity sťažovateľky na to oprávneným subjektom:

„Miera poklesu pracovnej schopnosti ako nevyhnutný predpoklad určenia výšky

úrazovej renty sťažovateľky v zmysle však doteraz nebola

Sociálnou poisťovňou stanovená. Aj napriek tomu, že doteraz nie je hodnoverne na to

určeným orgánom stanovená jedna z veličín nevyhnutná pre určenie výšky úrazovej renty,

krajský súd považoval v zmysle nárok sťažovateľa

za premlčaný.

Krajský súd v namietanom rozhodnutí tieto vážne výhrady a námietky sťažovateľky

obišiel bez povšimnutia. Teda nie je zrejmé, ako sa s touto argumentáciou vysporiadal.

V tomto smere nemožno považovať jeho rozhodnutie a odôvodnenie tohto rozhodnutia

za dostatočné.“

7. Sťažovateľka ďalej s poukazom na znenie

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (podľa ktorého sa nárok na výplatu

dávky premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý dávka patrila) namieta aj nerovnaké

postavenie osôb poškodených na zdraví v pracovnoprávnej oblasti a osôb poškodených

v občianskoprávnych vzťahoch:

„... je zrejmá snaha zákonodarcu zabezpečiť, aby osoby, ktorým vznikla škoda

v dôsledku straty na zárobku, mali rovnaký prístup k náhrade tejto škody bez ohľadu na to,

či sa táto škoda hradí z občianskoprávnej zodpovednosti za škodu alebo z pracovnoprávnej

zodpovednosti za škodu.

... zásada rovnosti prístupu k právam na náhradu škody spočívajúcej v strate

na zárobku by mala byť následne uplatňovaná aj pri inštitúte premlčania týchto nárokov...“

8. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej takto

nálezom rozhodol:

„Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. -330 zo dňa 28.11.2018 porušil

základné právo sťažovateľky , , na vlastníctvo podľa

článku 20 ods. 1 , ako aj základné právo na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivý súdny proces

podľa článku 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a v spojení

s porušením základných práv porušil aj

(správne , pozn.).

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -330 zo dňa 28.11.2018 zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

Sťažovateľke , , priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia...“

9. Vec bola doručená ústavnému súdu 12. februára 2019 a bola pôvodne pridelená

sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné

obdobie sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi

spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá

v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter

Molnár a Ľuboš Szigeti.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

).

19. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého

musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní

a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril

k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa

bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko,

č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP

o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

III.

K namietanému porušeniu procesných ústavných práv

20. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky v tejto časti je nesprávne

právne posúdenie premlčania nároku ako celku a arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého

rozsudku pre sťažovateľkou tvrdenú neexistenciu posudku o miere jej invalidity.

21. Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku citovaného v bode 4 tohto

uznesenia zistil, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný

postup je zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu. Z obsahu

napadnutého rozsudku tiež vyplýva, že už v konaní pred okresným súdom bolo preukázané

potvrdením Sociálnej poisťovne z 27. novembra 2009, že sťažovateľkina miera poklesu

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola posúdená pred vydaním rozhodnutia

o nepriznaní invalidného dôchodku príslušným posudkovým lekárom, ktorý určil mieru

poklesu 80 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Táto námietka sťažovateľky nebola

podporená žiadnym predloženým dôkazom, ktorý by vyvracal pravdivosť tvrdenia

uvedeného v rozsudku okresného súdu.

22. K námietke sťažovateľky, že premlčanie nie je vzhľadom na účel dávky

(kompenzácia postupných strát na zárobku do budúcna) možné posudzovať ako celok,

ústavný súd poukazuje na znenie , podľa ktorého náhrada

za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma

tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov.

Vo všeobecnosti sa posudzovanie sporného nároku a jeho výška týmto podriaďujú pod

analogickú aplikáciu noriem verejného práva o sociálnom poistení.

však v § 106 ods. 1 ustanovuje osobitný spôsob posudzovania parciálnej otázky premlčania

nárokov na náhradu škody na zdraví v súkromnoprávnych vzťahoch, ktorý vylučuje

aplikáciu noriem verejného práva vo vzťahu k premlčaniu sporného nároku sťažovateľky.

Analogická aplikácia povahou vzdialenejšieho verejného práva ustúpi existujúcej

konkrétnej úprave súkromného práva v tejto čiastkovej otázke.

23. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že verejné právo sociálneho zabezpečenia

a jeho teória striktne rozlišujú medzi nárokom na dávku (aj úrazového poistenia) a nárokom

na jej výplatu, keďže nárok na dávku vzniká splnením (hmotnoprávnych) podmienok

stanovených zákonom (§ 109 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a nárok na jeho výplatu

vzniká za kumulatívneho splnenia podmienok nároku na dávku, na jeho výplatu a podania

žiadosti o jej priznanie (§ 109 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Nárok na výplatu dávky

sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý dávka patrila (§ 114 ods. 1 zákona

o sociálnom poistení).

24. Predpokladom vzniku nároku na výplatu dávky je teda okrem iného aj jeho

uplatnenie ‒ podanie žiadosti na príslušnom orgáne verejnej moci, ktorý je oprávnený ojej

priznaní rozhodnúť a sám ju aj uhrádza. Analogická aplikácia noriem verejného práva

na súkromnoprávne vzťahy naráža na ich odlišnú povahu, preto riadne uplatnenie nároku

na stratu na zárobku predpokladá včasné podanie súkromnoprávnej žaloby na súde.

25. Podľa platného právneho stavu nárok na úrazovú rentu nezaniká (neprekluduje)

uplynutím času, ale premlčaniu podlieha jeho výplata. Uvedené súvisí s verejnoprávnou

povahou sociálneho poistenia, kde by mocenský orgán nemal požívať ochranu v súvislosti

s plynutím času na úkor poškodeného. Pri súkromnoprávnom nároku na náhradu za stratu

na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného, ktorý je jednou zo súčastí

civilného nároku na náhradu škody na zdraví, nerozlišuje (všeobecne

ale ani pri premlčaní) medzi nárokom samotným a nárokom na jeho výplatu, preto zákonom

ustanovenému premlčaniu podlieha nárok ako taký. V civilných vzťahoch totiž nie je

relevantný dôvod zvýhodňovať jednu z rovnocenných strán súkromnoprávneho vzťahu.

26. Z uvedených dôvodov ústavný súd tú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

IV.

K namietanému porušeniu hmotného základného práva podľa čl. 20 ods. 1

v spojení s

27. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené zastáva názor, že aplikácia práva, ktorá

nesignalizuje možné pnutie so základnými právami sťažovateľky na súdnu ochranu

a spravodlivý proces, nevykazuje v danom prípade ani možnosť zásahu do vlastníckeho

práva sťažovateľky.

28. Pokiaľ ide o námietku nerovnakého právneho postavenia osôb poškodených

na zdraví v pracovnoprávnych vzťahoch a v občianskoprávnych vzťahoch, ústavný súd

konštatuje, že platný právny poriadok túto odlišnosť zakotvuje s ohľadom na rôzny

charakter subjektov vykonávajúcich poistenie verejné a súkromné. Uvedená sťažnostná

námietka má svoje racio a je síce hodná diskusie na úrovni de lege ferenda, nemôže však

byť podkladom pre zrušenie napadnutého rozsudku, ktorý aplikoval platný právny stav

na vec sťažovateľky.

29. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

30. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2019