Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 198/2019
PDF · 222.27 KB
No categories available
II. ÚS 198/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Harakálym,
Mlynská 28, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 38/2018 z 28. novembra 2018,
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, Vráble (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 38/2018 z 28. novembra 2018
(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si žalobou na Okresnom
súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) uplatnila 7. septembra 2012 nárok na náhradu straty
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v súvislosti s dopravnou nehodou
voči poisťovni prevádzkovateľa vozidla, ktorý spôsobil dopravnú nehodu (manžel
sťažovateľky, pozn.). K dopravnej nehode došlo 17. júla 2008. Žalobkyňa bola uznaná
invalidnou so stanovenou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 80 %
v porovnaní so zdravou fyzickou osobou od 10. júna 2009. Rozhodnutím Sociálnej
poisťovne, pobočky Nitra (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) zo 6. júla 2009, ktoré bolo
doručené sťažovateľke 21. júla 2009, bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o priznanie
invalidného dôchodku.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 133/2012 z 23. októbra 2017 zaviazal
žalovaného zaplatiť úrok z omeškania s úhradou nákladov na liečenie sťažovateľky
a vo zvyšnej časti (nároku na náhradu straty na zárobku) žalobu zamietol s odôvodnením,
že žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania nároku, ktorý bol uplatnený po uplynutí
subjektívnej dvojročnej lehoty počítanej odo dňa, keď bolo sťažovateľke doručené
rozhodnutie Sociálnej poisťovne o nepriznaní nároku na invalidný dôchodok.
4. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala odvolanie namietajúce nesprávne
právne posúdenie premlčania nároku ako celku, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom tak, že ho v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil. V bode 14 odôvodnenia
napadnutého rozsudku sa uvádza:
„Odvolací súd... sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadne plynutia
premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti plne stotožňuje a ako na vecne správne odkazuje. Subjektívna
premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti (§ 447 OZ) začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa poškodený
dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo
vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom
dozvedel. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným
nárokom, tento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové
skutočnosti... Lehota na premlčanie nároku na náhradu straty na zárobku začína plynúť
najneskoršie po dni doručenia rozhodnutia o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku.
Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nárok
na jednotlivé, mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme
dôchodku (tzv. renty). Tento nárok možno uplatniť žalobou za súde až po tom, čo bolo
príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku
a poškodený sa o ňom dozvedel. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyni bolo
doručené rozhodnutie sociálnej poisťovne, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o invalidných
dôchodok dňom 21.07.2009 a nasledujúcim dňom jej začala plynúť 2-ročná premlčacia
lehota na uplatnenie svojho nároku na súde. Táto uplynula dňom 21.07.2011 a keďže
uplatnila svoj nárok na súde až dňa 07.09.2012, urobila tak po uplynutí 2-ročnej
subjektívnej premlčacej dobe. Tento právny názor súdu prvej inštancie je správny
a odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nie je teda naplnený.“
5. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému rozsudku krajského súdu
najmä nesprávne právne posúdenie plynutia premlčania s tvrdením, že premlčaniu
podliehajú jednotlivé mesačné plnenia náhrady, a preto sa nemohli premlčať tie nároky,
ktoré ešte len do budúcna vzniknú. Výklad zvolený všeobecnými súdmi považuje
za neudržateľný, pretože nie je uprednostnený taký z možných výkladov, ktorý
je na prospech sťažovateľke a zároveň sa prieči zmyslu a účelu dotknutých interpretovaných
ustanovení. K tomu uvádza:
„Základným účelom predmetného ustanovenia je v zmysle zásady plnej náhrady
škody nahradiť poškodenému materiálne hodnoty, ktoré by inak získal vlastnou prácou...
Náhrada straty na zárobku predstavuje ekvivalent za finančné straty, ktoré budú
sťažovateľke postupne smerom do budúcnosti vznikať ako dôsledok toho, že sťažovateľka
bez svojej viny nebude zapojená do pracovného procesu a nebude z tejto činnosti poberať
zárobok (mzdu, plat, odmenu)...
Tieto majetkové hodnoty by nenadobudla ako celok hneď pri začatí jej zárobkovej
činnosti za celé obdobie počas jej vykonávania aj v budúcnosti. Preto aj škoda spočívajúca
v nenadobudnutí uvedených majetkových hodnôt z dôvodu utrpenej škody na zdraví vzniká
sťažovateľke postupne ekvivalentne k tomu, ako by smerom do budúcna nadobúdala
majetkové hodnoty zo zárobkovej činnosti. Z uvedeného je zrejmý záver, že škoda
zodpovedajúca strate na zárobku sťažovateľky pri invalidite nevznikla naraz, ale vznikla
a bude vznikať postupne smerom do budúcna, ako by sťažovateľka postupne nadobúdala
majetkové hodnoty prostredníctvom svojho pravidelne poberaného zárobku. Účelom
náhrady za stratu na zárobku pri invalidite je kompenzovať túto postupne vznikajúcu škodu.
Práve s ohľadom na skutočnosť, že táto škoda poškodenému nevznikne naraz v jednom
okamihu, Občiansky zákonník v § 445 upravuje, že sa má uhrádzať pravidelným peňažným
dôchodkom. Ak by škoda zodpovedajúca ušlému zárobku poškodeného vznikla naraz,
nič by nebránilo jej náhrade jednorazovým odškodnením...
Uvedený výklad vedie k absurdnému záveru, že nárok na všetky jednotlivé dielčie
nároky zodpovedajúce budúcim stratám na zárobku poškodeného sa premlčí skôr, ako tieto
straty a táto škoda poškodenému vôbec vzniknú. ...nárok na náhradu konkrétnej škody
sa nemôže premlčať skôr ako konkrétna škoda vznikne...
Subjektívnu vedomosť musí mať poškodený o škode, ktorá už reálne vznikla. Nestačí
vedomosť poškodeného o tom, že mu škoda možno v budúcnosti vznikne. U poškodeného
musí byť daná reálna vedomosť o už existujúcej škode. Táto podmienka nie je splnená
v prípade, ak poškodený síce vie vyčísliť, aký pravdepodobný zárobok by v budúcnosti
potencionálne dosahoval, ale vzhľadom na budúci charakter tohto zárobku ešte nevie
s istotou, či by bol tento zárobok reálne aj dosiahol.
... Sťažovateľka nemohla nadobudnúť reálnu vedomosť o vzniku tejto čiastkovej
straty na zárobku skôr, ako nastalo obdobie, za ktoré by bola dostala konkrétny zárobok
(napr. mesačný). Ani premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto
nemôže začať plynúť skôr, ako nastane obdobie, za ktoré by sťažovateľke patril konkrétny
mesačný zárobok a za ktoré jej (pre nemožnosť tento zárobok dosiahnuť) patrí konkrétna
mesačná náhrada straty na zárobku počas invalidity...
Nesprávny výklad aplikovaný krajským súdom zasahuje svojimi dôsledkami
do základného práva sťažovateľky zaručeného jej Ústavou SR v článku 20 ods. 1, podľa
ktorého každý má právo vlastniť majetok.
... nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický
postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.“
6. Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku vo vzťahu
k neexistencii posudku o miere invalidity sťažovateľky na to oprávneným subjektom:
„Miera poklesu pracovnej schopnosti ako nevyhnutný predpoklad určenia výšky
úrazovej renty sťažovateľky v zmysle § 88 zákona č. 461/2003 Z. z. však doteraz nebola
Sociálnou poisťovňou stanovená. Aj napriek tomu, že doteraz nie je hodnoverne na to
určeným orgánom stanovená jedna z veličín nevyhnutná pre určenie výšky úrazovej renty,
krajský súd považoval v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka nárok sťažovateľa
za premlčaný.
Krajský súd v namietanom rozhodnutí tieto vážne výhrady a námietky sťažovateľky
obišiel bez povšimnutia. Teda nie je zrejmé, ako sa s touto argumentáciou vysporiadal.
V tomto smere nemožno považovať jeho rozhodnutie a odôvodnenie tohto rozhodnutia
za dostatočné.“
7. Sťažovateľka ďalej s poukazom na znenie § 114 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (podľa ktorého sa nárok na výplatu
dávky premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý dávka patrila) namieta aj nerovnaké
postavenie osôb poškodených na zdraví v pracovnoprávnej oblasti a osôb poškodených
v občianskoprávnych vzťahoch:
„... je zrejmá snaha zákonodarcu zabezpečiť, aby osoby, ktorým vznikla škoda
v dôsledku straty na zárobku, mali rovnaký prístup k náhrade tejto škody bez ohľadu na to,
či sa táto škoda hradí z občianskoprávnej zodpovednosti za škodu alebo z pracovnoprávnej
zodpovednosti za škodu.
... zásada rovnosti prístupu k právam na náhradu škody spočívajúcej v strate
na zárobku by mala byť následne uplatňovaná aj pri inštitúte premlčania týchto nárokov...“
8. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej takto
nálezom rozhodol:
„Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 6Co/38/2018-330 zo dňa 28.11.2018 porušil
základné právo sťažovateľky , , na vlastníctvo podľa
článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces
podľa článku 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a v spojení
s porušením základných práv porušil aj článok 11 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(správne čl. 12 ods. 1 ústavy, pozn.).
Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 6Co/38/2018-330 zo dňa 28.11.2018 zrušuje
a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
Sťažovateľke , , priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia...“
9. Vec bola doručená ústavnému súdu 12. februára 2019 a bola pôvodne pridelená
sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné
obdobie sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi
spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá
v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter
Molnár a Ľuboš Szigeti.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
19. Súčasťou minimálnych garancií procesnej povahy je (okrem iných) právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého
musí byť zrejmé, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní
a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, že sa zaoberal a vyjadril
k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa
bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko,
č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP
o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
III.
K namietanému porušeniu procesných ústavných práv
20. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky v tejto časti je nesprávne
právne posúdenie premlčania nároku ako celku a arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého
rozsudku pre sťažovateľkou tvrdenú neexistenciu posudku o miere jej invalidity.
21. Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku citovaného v bode 4 tohto
uznesenia zistil, že jeho odôvodnenie nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný
postup je zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu. Z obsahu
napadnutého rozsudku tiež vyplýva, že už v konaní pred okresným súdom bolo preukázané
potvrdením Sociálnej poisťovne z 27. novembra 2009, že sťažovateľkina miera poklesu
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola posúdená pred vydaním rozhodnutia
o nepriznaní invalidného dôchodku príslušným posudkovým lekárom, ktorý určil mieru
poklesu 80 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Táto námietka sťažovateľky nebola
podporená žiadnym predloženým dôkazom, ktorý by vyvracal pravdivosť tvrdenia
uvedeného v rozsudku okresného súdu.
22. K námietke sťažovateľky, že premlčanie nie je vzhľadom na účel dávky
(kompenzácia postupných strát na zárobku do budúcna) možné posudzovať ako celok,
ústavný súd poukazuje na znenie § 447 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého náhrada
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma
tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov.
Vo všeobecnosti sa posudzovanie sporného nároku a jeho výška týmto podriaďujú pod
analogickú aplikáciu noriem verejného práva o sociálnom poistení. Občiansky zákonník
však v § 106 ods. 1 ustanovuje osobitný spôsob posudzovania parciálnej otázky premlčania
nárokov na náhradu škody na zdraví v súkromnoprávnych vzťahoch, ktorý vylučuje
aplikáciu noriem verejného práva vo vzťahu k premlčaniu sporného nároku sťažovateľky.
Analogická aplikácia povahou vzdialenejšieho verejného práva ustúpi existujúcej
konkrétnej úprave súkromného práva v tejto čiastkovej otázke.
23. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že verejné právo sociálneho zabezpečenia
a jeho teória striktne rozlišujú medzi nárokom na dávku (aj úrazového poistenia) a nárokom
na jej výplatu, keďže nárok na dávku vzniká splnením (hmotnoprávnych) podmienok
stanovených zákonom (§ 109 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a nárok na jeho výplatu
vzniká za kumulatívneho splnenia podmienok nároku na dávku, na jeho výplatu a podania
žiadosti o jej priznanie (§ 109 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Nárok na výplatu dávky
sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý dávka patrila (§ 114 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení).
24. Predpokladom vzniku nároku na výplatu dávky je teda okrem iného aj jeho
uplatnenie ‒ podanie žiadosti na príslušnom orgáne verejnej moci, ktorý je oprávnený ojej
priznaní rozhodnúť a sám ju aj uhrádza. Analogická aplikácia noriem verejného práva
na súkromnoprávne vzťahy naráža na ich odlišnú povahu, preto riadne uplatnenie nároku
na stratu na zárobku predpokladá včasné podanie súkromnoprávnej žaloby na súde.
25. Podľa platného právneho stavu nárok na úrazovú rentu nezaniká (neprekluduje)
uplynutím času, ale premlčaniu podlieha jeho výplata. Uvedené súvisí s verejnoprávnou
povahou sociálneho poistenia, kde by mocenský orgán nemal požívať ochranu v súvislosti
s plynutím času na úkor poškodeného. Pri súkromnoprávnom nároku na náhradu za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného, ktorý je jednou zo súčastí
civilného nároku na náhradu škody na zdraví, Občiansky zákonník nerozlišuje (všeobecne
ale ani pri premlčaní) medzi nárokom samotným a nárokom na jeho výplatu, preto zákonom
ustanovenému premlčaniu podlieha nárok ako taký. V civilných vzťahoch totiž nie je
relevantný dôvod zvýhodňovať jednu z rovnocenných strán súkromnoprávneho vzťahu.
26. Z uvedených dôvodov ústavný súd tú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
IV.
K namietanému porušeniu hmotného základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy
27. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené zastáva názor, že aplikácia práva, ktorá
nesignalizuje možné pnutie so základnými právami sťažovateľky na súdnu ochranu
a spravodlivý proces, nevykazuje v danom prípade ani možnosť zásahu do vlastníckeho
práva sťažovateľky.
28. Pokiaľ ide o námietku nerovnakého právneho postavenia osôb poškodených
na zdraví v pracovnoprávnych vzťahoch a v občianskoprávnych vzťahoch, ústavný súd
konštatuje, že platný právny poriadok túto odlišnosť zakotvuje s ohľadom na rôzny
charakter subjektov vykonávajúcich poistenie verejné a súkromné. Uvedená sťažnostná
námietka má svoje racio a je síce hodná diskusie na úrovni de lege ferenda, nemôže však
byť podkladom pre zrušenie napadnutého rozsudku, ktorý aplikoval platný právny stav
na vec sťažovateľky.
29. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
30. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2019