Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 214/2019
PDF · 231.11 KB
No categories available
II. ÚS 214/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu Petra
Molnára a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Lukášom Polákom, Hlavná 137,
Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 5 Tp 91/2018
zo 6. mája 2019 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Tpo 8/2019
z 15. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Tp 91/2018 zo 6. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 8 Tpo 8/2019 z 15. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako naliehavá vec patriaca do rozhodovacej
pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, v súlade s čl. X bodom 3 Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej nad rámec stanoveného
rozsahu nápadu vecí. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich
do pôsobnosti senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát
ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade
s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pri predkladaní vecí do senátu sudkyňou spravodajkyňou
Janou Laššákovou pracuje II. senát ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka
senátu), Peter Molnár a Ľuboš Szigeti. O ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo teda
rozhodnuté v tomto zložení senátu.
3. Z ústavnej sťažnosti a vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 91/2018
vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Prešove, odboru kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: KRP-66/1-VYS-PO-
2018 zo 16. augusta 2018 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. a), c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.
4. Uznesením vyšetrovateľa ČVS: KRP-66/1-VYS-PO-2018 z 26. novembra 2018
bolo sťažovateľovi vznesené ďalšie obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona.
5. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 91/2018 zo 17. augusta 2018 bol
sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku. Lehota väzby
u sťažovateľa začala plynúť od 15. augusta 2018 o 20.12 hod. Prokurátor
Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „prokurátor“) svojím písomným podaním
zo 4. februára 2019 navrhol predĺženie lehoty väzby sťažovateľa do 31. mája 2019. Okresný
súd uznesením z 12. februára 2019 predĺžil väzbu sťažovateľa do 31. mája 2019. Prokurátor
svojím písomným podaním z 25. apríla 2019 opätovne navrhol predĺžiť väzbu sťažovateľa
do 20. júla 2019.
6. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol okrem ďalších výrokov
aj o predĺžení lehoty väzby u sťažovateľa do 20. júla 2019. Proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. Krajský súd
napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že neboli splnené zákonné podmienky
na predĺženie väzby tak, ako to ustanovuje § 76 ods. 3 Trestného poriadku, a to konkrétne
požiadavka na obťažnosť veci. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Absencia znakov
obtiažnosti veci alebo iných závažných dôvodov má za následok zamietnutie návrhu
na predĺženie väzby. Predĺžiť lehotu trvania väzby možno len na podklade procesných
úkonov, ktoré je potrebné v trestnej veci skutočne vykonať a majú prispieť k objasneniu
trestnej veci, pre ktorú je obvinený vo väzbe, pričom potreba ďalšieho vykonania
dokazovania vytvára samotnú obtiažnosť veci. V prípade sťažovateľa však všetky procesné
úkony v čase rozhodovania o predĺžení lehoty väzby vykonané už boli.“
8. Podľa názoru sťažovateľa dôvodom návrhu na predĺženie väzby zo strany
prokurátora je potreba oboznámenia obvineného, resp. jeho obhajcu s výsledkami
vyšetrovania a predpoklad ich návrhov na doplnenie dokazovania a následné spísanie
obžaloby. Takéto odôvodnenie je podľa sťažovateľa neprípustné, keďže zákonom
predpokladané právo obvinených na oboznámenie sa so spisom po skončení vyšetrovania
nemožno klásť na ťarchu obvineného.
9. Sťažovateľ považuje návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby z 25. apríla
2019 za „zavádzajúci v dôvodoch“. Konkrétne poukazuje na skutočnosť, že v čase
rozhodovania okresného súdu o tomto návrhu prokurátora na ďalšie predĺženie väzby
(6. mája 2019) boli už všetky úkony prípravného konania, pre ktoré prokurátor žiadal
lehotu väzby predĺžiť, vykonané (23. apríla 2019 bol vykonaný výsluch znalkyne
, 25. apríla 2019 výsluch , 30. apríla 2019 výsluch
, ako aj ) a 7. mája 2019 bola vyšetrovateľovi
doručená odpoveď z fakultnej nemocnice, čím boli podľa názoru sťažovateľa týmto dňom
vykonané všetky úkony prípravného konania.
10. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie okresného súdu, ako aj napadnuté
uznesenie krajského súdu za arbitrárne a nezákonné z dôvodu porušenia ustanovení
upravujúcich dôvodnosť predĺženia väzby a dôvodu absencie prekážok vytvárajúcich
obťažnosť veci, v dôsledku ktorých nebolo možné prípravné konanie skončiť v už raz
predĺženej lehote väzby.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa , nar... na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17. ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Okresného súdu Prešov, sp. zn.: 5Tp/91/2018 zo dňa 06. mája 2019 a Uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn.: 8Tpo/8/2019-162, z 15. mája 2019 porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Tpo/8/2019 z 15. mája 2019 zrušuje.
III. Uznesenie Okresného súdu v Prešove sp. zn. 5Tp/91/2018 z 06. mája 2019
zrušuje.“
II.
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
18. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
III.
19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke neexistencie
zákonných dôvodov na opätovné predĺženie lehoty jeho väzby, a to konkrétne poukázaním
na skutočnosť, že všetky úkony prípravného konania, pre ktoré prokurátor navrhol opätovné
predĺženie lehoty väzby, boli v čase rozhodovania všeobecných súdov vykonané. Ústavný
súd poznamenáva, že sťažovateľ z iných hľadísk nenamietal splnenie formálnych
a materiálnych dôvodov trvania väzby.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 91/2018
zo 6. mája 2019
20. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.
21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený
v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa
ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
22. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť
ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým
fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
23. Sťažovateľ v tomto prípade mal v zmysle príslušných ustanovení Trestného
poriadku možnosť domáhať sa ochrany svojich práv podaním sťažnosti. Túto možnosť
sťažovateľ aj využil, a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie
okresného súdu, pretože ho preskúmal v rámci konania o podanej sťažnosti krajský súd.
24. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 8/2019
z 15. mája 2019
25. Predmetom ústavnej sťažnosti v tejto časti, ako to vyplýva z jej petitu, je
namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy
a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu.
26. Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom
poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody
(II. ÚS 55/98). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu tiež možno vyvodiť,
že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy zahŕňa
aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05,
27. Ústavný súd pripomína, že v prípade namietaného porušenia základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak
bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil
určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej
inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia
ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd
v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
28. Úloha ústavného súdu sa teda obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní,
ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
alebo slobody, inak môžu byť závery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
29. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07).
30. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu opodstatnenosti
ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.
31. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
32. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ napriek skutočnosti, že je
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, k ústavnej sťažnosti nepripojil napadnuté
uznesenia. Ústavný súd si s cieľom oboznámenia sa s napadnutými uzneseniami zapožičal
súdny spis okresného súdu sp. zn. 5 Tp 91/2018. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom
predmetného súdneho spisu, a to predovšetkým s návrhom prokurátora na predĺženie lehoty
väzby u sťažovateľa z 25. apríla 2019, zápisnicou o informačnom výsluchu zo 6. mája 2019,
napadnutým uznesením okresného súdu, odôvodnením sťažnosti sťažovateľa z 9. mája 2019
a napadnutým uznesením krajského súdu.
33. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia k zákonnosti
opätovného predĺženia lehoty väzby uviedol: „V predmetnom štádiu trestného konania, keď
možno považovať prípravné konanie za z podstatnej časti blížiace sa jeho ukončeniu, je aj
naďalej nevyhnuté viesť trestné stíhanie v režime väzobného stíhania oboch obvinených,
pretože podľa názoru krajského súdu sú splnené nielen formáln,e ale aj materiálne
podmienky na predĺženie lehoty väzby z hľadiska materiálnych podmienok, tie sú
ustanovené v § 76 ods. 2,3 Tr. Poriadku...
... Aj podľa názoru krajského súdu, napriek už raz predlžovanej doby väzby
v prípravnom konaní, nebolo možné zo závažného dôvodu, a to pre obtiažnosť veci trestné
stíhanie skončiť. Od ostatného predĺženia lehoty väzby bola vykonaná väčšina známych
dôkazov, no pokiaľ ostáva zabezpečiť len listinné dôkazy, neznamená to ešte, že by
dochádzalo k prieťahom v predmetnej väzobnej veci a k narušeniu požiadavky
prednostného a urýchleného postupu príslušným orgánom. K takémuto porušovaniu práv
nedochádza. Je aj v záujme obhajoby, aby v rámci tejto doby súd zohľadnil priestor, ktorý
obhajoba potrebuje pre riadne oboznámenie sa s rozsiahlym spisovým materiálom
a prokurátor pre formulovanie svojho stanoviska v rámci zhodnotenia prípravného konania.
Pritom práve osoby obvinených, ako bolo zhodnotené vyššie, naďalej /pretože nedošlo
k žiadnej zásadnej zmene/ dávajú dôvod k obavám, na základe ktorých sú stíhaní
väzobne...“
34. Ústavný súd k námietke sťažovateľa o neexistencii zákonných dôvodov
na predĺženie lehoty väzby uvádza, že tak, ako to vyplýva zo súdneho spisu okresného súdu
sp. zn. 5 Tp 91/2018, ide skutočne o trestnú vec, ktorá je z pohľadu dokazovania zložitá.
V rámci prípravného konania bolo vypočutých viac ako 30 svedkov, vypracovaných
10 znaleckých posudkov, vykonané konfrontácie, zabezpečené listinné dôkazy a trestné
konanie sa predĺžilo aj v dôsledku akceptovania obhajobou navrhovaných dôkazov.
Vyšetrovací spis je rozsiahly, keďže obsahuje takmer 1600 strán.
35. Ústavný súd poznamenáva, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého
uznesenia síce konkrétne nevyjadril ku skutočnostiam tvrdeným sťažovateľom v podanej
sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, a to konkrétne ku skutočnostiam,
že všetky potrebné úkony prípravného konania boli vykonané do času rozhodovania
okresného súdu o predĺžení lehoty väzby, avšak v tejto súvislosti ústavný súd upriamuje
pozornosť na skutočnosť, že príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné
vo svojich rozhodnutiach vysporiadať sa jednotlivo s každým argumentom uplatneným
obvineným alebo jeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky,
ktoré sú spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (pozri napr. Ignatenco
proti Moldavsku, rozsudok z 8. 2. 2011, č. 36988/07, bod 78; Michalko proti Slovensku,
rozsudok z 21. 12. 2010, č. 35377/05, bod 153).
Krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby
teda nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti,
avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé
spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody,
resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96,
rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan,
č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114). Túto povinnosť krajský súd
v napadnutom uznesení náležite dodržal.
36. Ako aj zo samotnej ústavnej sťažnosti (bod 15, pozn.) vyplýva, po vydaní
napadnutého uznesenia krajského súdu bolo v rámci prípravného konania 24. mája 2019
vykonané záverečné preštudovanie vyšetrovacieho spisu a následne prokurátor podal
4. júna 2019 v danej trestnej veci obžalobu.
37. Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby z 25. apríla 2019 jednoznačne
vyplýva (s. 3, pozn.), že dôvodom na ďalšie predĺženie väzby bolo, že po vykonaní
naplánovaných procesných úkonov bolo potrebné stanoviť termín záverečného
preštudovania vyšetrovacieho spisu a prihliadnuť aj na skutočnosť, že príslušný prokurátor
potrebuje istý časový priestor na vypracovanie prípadnej obžaloby. Ústavný súd
poznamenáva, že aj záverečné preštudovanie spisu je úkonom prípravného konania, ktoré
má zabezpečiť plné uplatnenie práv obhajoby. Aj keď je pravdou, že pôvodná lehota väzby
mala u sťažovateľa trvať do 31. mája 2019, a teda do času, keď bolo už vykonané
aj záverečné preštudovanie vyšetrovacieho spisu, je nutné dodať, že v čase rozhodovania
všeobecných súdov o ďalšom predĺžení väzby nebolo možné presne na deň predpokladať,
kedy presne bude ukončené prípravné konanie. Aj preto krajský súd v napadnutom uznesení
tak, ako bolo citované, poukázal na potrebu zohľadnenia časového priestoru, ktorý
potrebuje nielen obhajoba, ale aj prokurátor pre formulovanie svojho stanoviska v rámci
zhodnotenia rozsiahleho prípravného konania. Možno uzavrieť, že sťažovateľ v rámci
napadnutého uznesenia krajského súdu dostal odpoveď na svoje ťažiskové argumenty
a krajský súd sa náležite vysporiadal s existenciou zákonných dôvodov na ďalšie predĺženie
lehoty väzby.
38. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, považuje ústavný súd
sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť pre namietané porušenie jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu za zjavne neopodstatnenú, a preto
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
pre zjavnú neopodstatnenosť.
39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2019