Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 214/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu Petra

Molnára a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Lukášom Polákom, Hlavná 137,

Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 5

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

zo 6. mája 2019 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 15. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako naliehavá vec patriaca do rozhodovacej

pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, v súlade s čl. X bodom 3 Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej nad rámec stanoveného

rozsahu nápadu vecí. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich

do pôsobnosti senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát

ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade

s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pri predkladaní vecí do senátu sudkyňou spravodajkyňou

Janou Laššákovou pracuje II. senát ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka

senátu), Peter Molnár a Ľuboš Szigeti. O ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo teda

rozhodnuté v tomto zložení senátu.

3. Z ústavnej sťažnosti a vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru

v Prešove, odboru kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: KRP-66/1-VYS-PO-

2018 zo 16. augusta 2018 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa , , ,

s poukazom na .

4. Uznesením vyšetrovateľa ČVS: KRP-66/1-VYS-PO-2018 z 26. novembra 2018

bolo sťažovateľovi vznesené ďalšie obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa , ,

s poukazom na .

5. Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 17. augusta 2018 bol

sťažovateľ vzatý do väzby podľa , . Lehota väzby

u sťažovateľa začala plynúť od 15. augusta 2018 o 20.12 hod. Prokurátor

Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „prokurátor“) svojím písomným podaním

zo 4. februára 2019 navrhol predĺženie lehoty väzby sťažovateľa do 31. mája 2019. Okresný

súd uznesením z 12. februára 2019 predĺžil väzbu sťažovateľa do 31. mája 2019. Prokurátor

svojím písomným podaním z 25. apríla 2019 opätovne navrhol predĺžiť väzbu sťažovateľa

do 20. júla 2019.

6. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol okrem ďalších výrokov

aj o predĺžení lehoty väzby u sťažovateľa do 20. júla 2019. Proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. Krajský súd

napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že neboli splnené zákonné podmienky

na predĺženie väzby tak, ako to ustanovuje , a to konkrétne

požiadavka na obťažnosť veci. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Absencia znakov

obtiažnosti veci alebo iných závažných dôvodov má za následok zamietnutie návrhu

na predĺženie väzby. Predĺžiť lehotu trvania väzby možno len na podklade procesných

úkonov, ktoré je potrebné v trestnej veci skutočne vykonať a majú prispieť k objasneniu

trestnej veci, pre ktorú je obvinený vo väzbe, pričom potreba ďalšieho vykonania

dokazovania vytvára samotnú obtiažnosť veci. V prípade sťažovateľa však všetky procesné

úkony v čase rozhodovania o predĺžení lehoty väzby vykonané už boli.“

8. Podľa názoru sťažovateľa dôvodom návrhu na predĺženie väzby zo strany

prokurátora je potreba oboznámenia obvineného, resp. jeho obhajcu s výsledkami

vyšetrovania a predpoklad ich návrhov na doplnenie dokazovania a následné spísanie

obžaloby. Takéto odôvodnenie je podľa sťažovateľa neprípustné, keďže zákonom

predpokladané právo obvinených na oboznámenie sa so spisom po skončení vyšetrovania

nemožno klásť na ťarchu obvineného.

9. Sťažovateľ považuje návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby z 25. apríla

2019 za „zavádzajúci v dôvodoch“. Konkrétne poukazuje na skutočnosť, že v čase

rozhodovania okresného súdu o tomto návrhu prokurátora na ďalšie predĺženie väzby

(6. mája 2019) boli už všetky úkony prípravného konania, pre ktoré prokurátor žiadal

lehotu väzby predĺžiť, vykonané (23. apríla 2019 bol vykonaný výsluch znalkyne

, 25. apríla 2019 výsluch , 30. apríla 2019 výsluch

, ako aj ) a 7. mája 2019 bola vyšetrovateľovi

doručená odpoveď z fakultnej nemocnice, čím boli podľa názoru sťažovateľa týmto dňom

vykonané všetky úkony prípravného konania.

10. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie okresného súdu, ako aj napadnuté

uznesenie krajského súdu za arbitrárne a nezákonné z dôvodu porušenia ustanovení

upravujúcich dôvodnosť predĺženia väzby a dôvodu absencie prekážok vytvárajúcich

obťažnosť veci, v dôsledku ktorých nebolo možné prípravné konanie skončiť v už raz

predĺženej lehote väzby.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa , nar... na osobnú slobodu

zaručeného v . ods. 5 , a právo na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Okresného súdu Prešov, sp. zn.: zo dňa 06. mája 2019 a Uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn.: -162, z 15. mája 2019 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 15. mája 2019 zrušuje.

III. Uznesenie Okresného súdu v Prešove sp. zn. z 06. mája 2019

zrušuje.“

II.

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

18. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke neexistencie

zákonných dôvodov na opätovné predĺženie lehoty jeho väzby, a to konkrétne poukázaním

na skutočnosť, že všetky úkony prípravného konania, pre ktoré prokurátor navrhol opätovné

predĺženie lehoty väzby, boli v čase rozhodovania všeobecných súdov vykonané. Ústavný

súd poznamenáva, že sťažovateľ z iných hľadísk nenamietal splnenie formálnych

a materiálnych dôvodov trvania väzby.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 6. mája 2019

20. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený

v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa

ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

22. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť

ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

23. Sťažovateľ v tomto prípade mal v zmysle príslušných ustanovení Trestného

poriadku možnosť domáhať sa ochrany svojich práv podaním sťažnosti. Túto možnosť

sťažovateľ aj využil, a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie

okresného súdu, pretože ho preskúmal v rámci konania o podanej sťažnosti krajský súd.

24. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. mája 2019

25. Predmetom ústavnej sťažnosti v tejto časti, ako to vyplýva z jej petitu, je

namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v

a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu.

26. Z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom

poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody

(). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu tiež možno vyvodiť,

že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a a 4

dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže zahŕňa

aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. , ,

).

27. Ústavný súd pripomína, že v prípade namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu podľa môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak

bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil

určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej

inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia

ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v ().

28. Úloha ústavného súdu sa teda obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody, inak môžu byť závery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

29. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , , ).

30. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu opodstatnenosti

ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

31. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

32. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ napriek skutočnosti, že je

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, k ústavnej sťažnosti nepripojil napadnuté

uznesenia. Ústavný súd si s cieľom oboznámenia sa s napadnutými uzneseniami zapožičal

súdny spis okresného súdu sp. zn. . Ústavný súd sa oboznámil s obsahom

predmetného súdneho spisu, a to predovšetkým s návrhom prokurátora na predĺženie lehoty

väzby u sťažovateľa z 25. apríla 2019, zápisnicou o informačnom výsluchu zo 6. mája 2019,

napadnutým uznesením okresného súdu, odôvodnením sťažnosti sťažovateľa z 9. mája 2019

a napadnutým uznesením krajského súdu.

33. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia k zákonnosti

opätovného predĺženia lehoty väzby uviedol: „V predmetnom štádiu trestného konania, keď

možno považovať prípravné konanie za z podstatnej časti blížiace sa jeho ukončeniu, je aj

naďalej nevyhnuté viesť trestné stíhanie v režime väzobného stíhania oboch obvinených,

pretože podľa názoru krajského súdu sú splnené nielen formáln,e ale aj materiálne

podmienky na predĺženie lehoty väzby z hľadiska materiálnych podmienok, tie sú

ustanovené v , ...

... Aj podľa názoru krajského súdu, napriek už raz predlžovanej doby väzby

v prípravnom konaní, nebolo možné zo závažného dôvodu, a to pre obtiažnosť veci trestné

stíhanie skončiť. Od ostatného predĺženia lehoty väzby bola vykonaná väčšina známych

dôkazov, no pokiaľ ostáva zabezpečiť len listinné dôkazy, neznamená to ešte, že by

dochádzalo k prieťahom v predmetnej väzobnej veci a k narušeniu požiadavky

prednostného a urýchleného postupu príslušným orgánom. K takémuto porušovaniu práv

nedochádza. Je aj v záujme obhajoby, aby v rámci tejto doby súd zohľadnil priestor, ktorý

obhajoba potrebuje pre riadne oboznámenie sa s rozsiahlym spisovým materiálom

a prokurátor pre formulovanie svojho stanoviska v rámci zhodnotenia prípravného konania.

Pritom práve osoby obvinených, ako bolo zhodnotené vyššie, naďalej /pretože nedošlo

k žiadnej zásadnej zmene/ dávajú dôvod k obavám, na základe ktorých sú stíhaní

väzobne...“

34. Ústavný súd k námietke sťažovateľa o neexistencii zákonných dôvodov

na predĺženie lehoty väzby uvádza, že tak, ako to vyplýva zo súdneho spisu okresného súdu

sp. zn. , ide skutočne o trestnú vec, ktorá je z pohľadu dokazovania zložitá.

V rámci prípravného konania bolo vypočutých viac ako 30 svedkov, vypracovaných

10 znaleckých posudkov, vykonané konfrontácie, zabezpečené listinné dôkazy a trestné

konanie sa predĺžilo aj v dôsledku akceptovania obhajobou navrhovaných dôkazov.

Vyšetrovací spis je rozsiahly, keďže obsahuje takmer 1600 strán.

35. Ústavný súd poznamenáva, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého

uznesenia síce konkrétne nevyjadril ku skutočnostiam tvrdeným sťažovateľom v podanej

sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, a to konkrétne ku skutočnostiam,

že všetky potrebné úkony prípravného konania boli vykonané do času rozhodovania

okresného súdu o predĺžení lehoty väzby, avšak v tejto súvislosti ústavný súd upriamuje

pozornosť na skutočnosť, že príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné

vo svojich rozhodnutiach vysporiadať sa jednotlivo s každým argumentom uplatneným

obvineným alebo jeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky,

ktoré sú spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (pozri napr. Ignatenco

proti Moldavsku, rozsudok z 8. 2. 2011, č. 36988/07, bod 78; Michalko proti Slovensku,

rozsudok z 21. 12. 2010, č. 35377/05, bod 153).

Krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby

teda nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti,

avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé

spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody,

resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96,

rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan,

č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114). Túto povinnosť krajský súd

v napadnutom uznesení náležite dodržal.

36. Ako aj zo samotnej ústavnej sťažnosti (bod 15, pozn.) vyplýva, po vydaní

napadnutého uznesenia krajského súdu bolo v rámci prípravného konania 24. mája 2019

vykonané záverečné preštudovanie vyšetrovacieho spisu a následne prokurátor podal

4. júna 2019 v danej trestnej veci obžalobu.

37. Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby z 25. apríla 2019 jednoznačne

vyplýva (s. 3, pozn.), že dôvodom na ďalšie predĺženie väzby bolo, že po vykonaní

naplánovaných procesných úkonov bolo potrebné stanoviť termín záverečného

preštudovania vyšetrovacieho spisu a prihliadnuť aj na skutočnosť, že príslušný prokurátor

potrebuje istý časový priestor na vypracovanie prípadnej obžaloby. Ústavný súd

poznamenáva, že aj záverečné preštudovanie spisu je úkonom prípravného konania, ktoré

má zabezpečiť plné uplatnenie práv obhajoby. Aj keď je pravdou, že pôvodná lehota väzby

mala u sťažovateľa trvať do 31. mája 2019, a teda do času, keď bolo už vykonané

aj záverečné preštudovanie vyšetrovacieho spisu, je nutné dodať, že v čase rozhodovania

všeobecných súdov o ďalšom predĺžení väzby nebolo možné presne na deň predpokladať,

kedy presne bude ukončené prípravné konanie. Aj preto krajský súd v napadnutom uznesení

tak, ako bolo citované, poukázal na potrebu zohľadnenia časového priestoru, ktorý

potrebuje nielen obhajoba, ale aj prokurátor pre formulovanie svojho stanoviska v rámci

zhodnotenia rozsiahleho prípravného konania. Možno uzavrieť, že sťažovateľ v rámci

napadnutého uznesenia krajského súdu dostal odpoveď na svoje ťažiskové argumenty

a krajský súd sa náležite vysporiadal s existenciou zákonných dôvodov na ďalšie predĺženie

lehoty väzby.

38. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, považuje ústavný súd

sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť pre namietané porušenie jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu za zjavne neopodstatnenú, a preto

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre zjavnú neopodstatnenosť.

39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2019