Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 221/2019
PDF · 174.08 KB
No categories available
II. ÚS 221/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, , zastúpeného advokátkou
JUDr. Evou Hlaváčovou, Farská 12, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a na obhajobu
podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tp 130/2018 z 19. októbra 2018 a uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tpo 84/2018 zo 14. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Evou Hlaváčovou, Farská 12, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
a 4 a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 130/2018 z 19. októbra 2018 a uznesením Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 84/2018 zo 14. novembra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené
väzobné trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa ustanovení § 221
ods. 1 a ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov, v rámci ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby na základe uznesenia
okresného súdu sp. zn. 3 Tp 130/2018 z 19. októbra 2018 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 1 Tpo 84/2018 zo 14. novembra 2018, a to s odkazom na ustanovenia § 71
ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“).
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie všetkých svojich označených
práv uzneseniami oboch konajúcich súdov rozhodujúcich o jeho vzatí do väzby. V rámci
prezentovaných námietok predostiera argumentáciu o tom, že jeho vzatiu do väzby
predchádzal postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorým došlo k porušeniu jeho
práva na obhajobu. V konkrétnosti sťažovateľ dôvodí: „Konaním orgánov činných
v trestnom konaní (počnúc vyšetrovateľom) mi bolo odňaté právo na obhajobu, ktoré mi je
garantované čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a to tým, že mi bolo upreté moje
právo buď osobne alebo prostredníctvom môjho obhajcu zúčastniť sa úkonov trestného
konania, a to výsluchov spoluobvinených a a tak využiť
zákonné prostriedky pre vlastnú obhajobu. Práve tieto výsluchy predchádzali a boli
podkladom pre rozhodnutie súdu o mojom vzatí do väzby.“ Sťažovateľ v argumentácii
pokračuje a namieta, že za dostatočnú korekciu popísaného zásahu do jeho práva
na obhajobu nepovažuje ani postup príslušného vyšetrovateľa, ktorý výsluchy označených
osôb vykonal opätovne. Podľa názoru sťažovateľa sú takéto opatrenia „absolútne
nepostačujúce, keďže už v prvotných úkonoch boli porušené moje práva na plnohodnotnú
obhajobu tak, ako som to vyššie uviedol, t. j. v tom čase som mohol mojej väzbe reálne
zabrániť“.
4. Podľa sťažovateľa rozhodnutia súdov oboch stupňov, ktorými bolo rozhodnuté
o jeho vzatí do väzby, nie sú „založené na dostatočných dôvodoch uvádzaných
vo väzobných rozhodnutiach oboch súdov“. Sťažovateľ hodnotí predmetné rozhodnutia ako
vágne, a preto ich považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné. V nadväznosti na uvedené
tvrdenia prezentuje svoje podrobné skutkové výhrady k vykonanému dokazovaniu
predstavujúcemu podklad pre jednu z materiálnych podmienok väzby (dôvodnosť
podozrenia zo spáchania vyšetrovaného trestného činu sťažovateľom).
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4
a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 130/2018
z 19. októbra 2018 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 84/2018 zo 14. novembra
2018, označené uznesenia zrušil, rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu
a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho
pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého
nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34
alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý
je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
10. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení práva
na obhajobu v štádiu prvotného rozhodovania o jeho väzbe a nadväzujúce námietky
o vágnosti, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti označených rozhodnutí okresného súdu
a krajského súdu o jeho vzatí do väzby.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a podľa čl. 50
ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 130/2018 z 19. októbra 2018
11. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje
ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám
fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám
poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
Vo vzťahu k prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn.
3 Tp 130/2018 z 19. októbra 2018 sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom −
sťažnosťou, ktorú aj využil. O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd
ako súd nadriadený. Existencia opravného konania pred krajským súdom nepripúšťa
možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu, keďže
sťažnosť v danom prípade predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv
sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01,
IV. ÚS 102/09). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia v sťažnosti označených práv
uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 130/2018 z 19. októbra 2018 odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a podľa čl. 50
ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 84/2018 zo 14. novembra 2018
12. Ústavný súd hneď v úvode tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukazuje
na ustanovenie § 124 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavnú sťažnosť možno
podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu
počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ak rozhodnutie nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa
osobitných predpisov zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť
dňom doručenia tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje
len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto
rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,
lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym
opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
13. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa ustanovenia § 56 ods. 2 písm. f) zákona
o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné
ustanovenie § 124 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04,
IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03, II. ÚS 2/2015).
14. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 84/2018 zo 14. novembra 2018
nadobudlo právoplatnosť vyhlásením [§ 184 ods. 1 písm. a), § 185 ods. 2 a § 177 písm. d)
Trestného poriadku v spojení s § 180 a s § 171 ods. 4 Trestného poriadku]. Predmetné
uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 5. decembra 2018 (pozri kópia
predmetného uznesenia). Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená
30. júla 2019, teda po vyše siedmich mesiacoch od doručenia označeného uznesenia
krajského súdu sťažovateľovi.
15. Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou, či
ústavná sťažnosť smerujúca proti druhostupňovému uzneseniu krajského súdu nie je podaná
oneskorene.
16. Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúre
vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54) a podľa
ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy v prípade procesného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010). Tieto závery sa však
nemôžu vzťahovať na situáciu, keď právny poriadok explicitne vylučuje podanie
mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) proti určitému rozhodnutiu,
resp. je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom
na dovolacie dôvody, keďže jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť
dovolacích dôvodov. Ide o situáciu upravenú Trestným poriadkom v § 368 ods. 1 a 2
v spojení s § 382 písm. f), kde Trestný poriadok taxatívne (v § 368 ods. 2) vypočítava
rozhodnutia (ak Trestný poriadok neustanovuje inak), voči ktorým je prípustné dovolanie
(za splnenia podmienok ustanovených v § 368 ods. 1 v spojení s § 371 Trestného poriadku).
A contrario je teda voči iným rozhodnutiam krajského súdu dovolanie neprípustné (ak
Trestný zákon neustanovuje inak) bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú naplnené dovolacie
dôvody upravené v § 371 Trestného poriadku a dovolací súd je povinný odmietnuť
dovolanie bez preskúmania veci a bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov (obdobne
pozri sp. zn. II. ÚS 2/2015).
17. Sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby. Proti tomuto
rozhodnutiu (uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestného poriadku
dovolanie prípustné. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že Trestný poriadok neupravuje
odlišne uvedené závery ani v ustanoveniach prvého oddielu štvrtej hlavy prvej časti
Trestného poriadku (§ 71 až § 84) upravujúcich väzbu. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ
(zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) mohol a mal vedieť, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je prípustné a podané dovolanie bude
odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu z Trestného poriadku), inými slovami, mohol
a mal vedieť, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v danom prípade
nepredstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa. Sťažovateľ bol teda
oprávnený podať ústavnú sťažnosť ústavnému súdu priamo proti druhostupňovému
uzneseniu krajského súdu v lehote predpokladanej ustanoveniami § 124 zákona o ústavnom
súde.
18. Sumarizujúc uvedené čiastkové závery, ústavný súd uzatvára, že ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
1 Tpo 84/2018 zo 14. novembra 2018 je nutné považovať za podanú oneskorene, keďže
ústavná sťažnosť nebola podaná v lehote určenej v ustanoveniach § 124 zákona o ústavnom
súde a lehotu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu nemožno na základe podaného
dovolania a rozhodnutia najvyššieho súdu o jeho neprípustnosti považovať za zachovanú
z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenie tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol v označenej
časti ako podanú oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
19. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2019