Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 357/2019
PDF · 248.82 KB
No categories available
I. ÚS 357/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, J. M. Geromettu 146/1, Žilina, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso 2/2017 z 13. februára 2018 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 Scud 15/2014-94 z 29. júna 2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 12. júna
2018 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len ,,sťažovateľ“, v citáciách aj ,,žalobca“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžso 2/2017 z 13. februára 2018 (ďalej len
,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 21 Scud 15/2014-94 z 29. júna 2016 (ďalej len ,,napadnutý
rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu bolo rozhodnuté v právnej veci sťažovateľa v procesnom postavení
žalobcu proti Sociálnej poisťovni – ústrediu (ďalej len ,,žalovaná“) tak, že ním bol
potvrdený napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova
žaloba o preskúmanie rozhodnutia žalovanej. Predmetom súdneho preskúmavacieho
konania vedeného na krajskom súde bol prieskum rozhodnutia žalovanej o určení
nevzniknutia nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného
poistenia v nezamestnanosti od 7. apríla 2010 podľa slovenskej legislatívy u sťažovateľa
ako zamestnanca podnikateľského subjektu –
pričom uvedený podnikateľský subjekt ukončil
podnikateľskú činnosť k 2. júnu 2012.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti ďalej uvádza priebeh konania v jeho
právnej veci, z ktorého vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, 9. septembra 2011
vydala rozhodnutie č. 700-0113/2011-23 o nevzniknutí poistenia, ako je uvedené
v predchádzajúcom bode, ktoré bolo odôvodnené tým, že ani fyzickou kontrolou nebol
v prípade sťažovateľa preukázaný reálny výkon práce ako zamestnanca v spoločnosti
. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
žalovaná svojím rozhodnutím rozhodla tak, že ho v merite veci potvrdila. Následne podal
sťažovateľ na krajskom súde žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovanej, o ktorej rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom. K tomu sťažovateľ uviedol: ,,Krajský súd... žalobu
žalobcu (sťažovateľa) v plnom rozsahu zamietol... vyslovil právny názor, že aplikovať
základné nariadenie a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14 – 16
je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO
v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci, podľa názoru krajského súdu, žalobca
vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného
2
dokazovania v správnom konaní nebolo údajne preukázané, že by reálne, fakticky žalobca
vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa .“ Dodal, že proti
napadnutému rozsudku krajského súdu podal odvolanie, v ktorom okrem iného namietal
aj nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.
O podanom odvolaní najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu tak,
že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, uviedol v ňom, že odvolanie nie je
dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny a vydaný v súlade so
zákonom.
4. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol,
že najvyšší súd v odôvodnení odkazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn.
C-89/16 z 19. júla 2017 (ďalej len ,,rozsudok Súdneho dvora“) a zastáva názor, že v prípade
sťažovateľa je potrebné vychádzať z čl. 14 ods. 5b nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 987/2009, a nie z čl. 14 ods. 5 písm. b) uvedeného nariadenia v jeho
pôvodnej verzii. K tomu dodal: ,,... podľa názoru Najvyššieho súdu SR sa na sťažovateľa
má aplikovať vykonávacie nariadenie účinné dňom 28.06.2012, napriek tomu, že skutkovo
sa posudzuje situácia sťažovateľa v období od 07.04.2010 do 31.01.2012...“ Sťažovateľ
uviedol, že v jeho prípade došlo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 dohovoru najmä tým, že najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil
a na prípad sťažovateľa aplikoval rozsudok Súdneho dvora, ktorý bol vydaný za diametrálne
odlišnej situácie.
5. Ďalej k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol: ,,Ako
vyplýva z odôvodnenia... dospel k záveru, že v preskúmavanej veci sťažovateľa nastal
v zmysle listín administratívneho spisu stav neistoty, ktorý si vyžadoval vzájomné rokovanie
na dosiahnutie dohody vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Toto rokovanie
však údajne prebehlo... až po uplynutí takmer 21 mesiacov po skončení posudzovaného
obdobia sťažovateľa (09.04.2010 do 31.01.2012). V tejto súvislosti... poukazuje na ničím
nepodložené účinky dohody medzi žalovanou a poľskou inštitúciou ZUS [skratka použitá
pre označenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia], ktoré údajne nastali spätne, t.j.
nie až po dni uzavretia dohody v písomnej forme (t.j. 10.12.2013), kedy žalovaná
akceptovala návrh poľskej inštitúcie. Na tomto mieste má sťažovateľ za to, že bez ďalšieho
odôvodnenia samotné konštatovanie spätnej účinnosti dohody, ktoré je pre určenie
uplatniteľnej legislatívy v tomto prípade zásadné (Najvyšší súd odvodzuje definitívnosť
určenia uplatniteľnej legislatívy práve od tejto dohody), je nedostatočné, zakladajúce
arbitrárnosť rozhodnutia.“
6. Zároveň sťažovateľ uviedol, že z čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia,
vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby,
ktorá má podliehať čl. 13 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ
má trvalé bydlisko v Poľskej republike, na určenie príslušnej legislatívy je príslušná poľská
inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ktorá ako uplatniteľnú určila slovenskú legislatívu.
Dodal: ,,Zároveň sťažovateľ dáva do pozornosti, tak ako to namietal aj v podanej žalobe
na preskúmanie rozhodnutia žalovanej, že keďže Sociálna poisťovňa namietala toto určenie,
a došlo z tohto dôvodu k zmene zo strany ZUS v určení, ktoré však nie je právoplatné,
nakoľko Sťažovateľ využil prostriedky obrany v Poľsku v zmysle poľských právnych
predpisov. S touto skutočnosťou sa však Najvyšší súd SR... nevysporiadal, čím došlo
k porušeniu čl. 46 Ústavy SR.“ Vzhľadom na už uvedené skutočnosti sťažovateľ zastáva
názor, že už krajský súd mal napadnutým rozsudkom krajského súdu zrušiť rozhodnutie
žalovanej o nevzniknutí nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia
a povinného poistenia v nezamestnanosti, a vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti
zastáva názor, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním
označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, pretože najvyšší súd
nepostupoval v medziach zákona a o podanom odvolaní rozhodol v rozpore so zákonom.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
4
,,1. Základné právo , trvale bytom
, uvedené v článku 2 ods. 2, článku 46 ods. 1 a 2, a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn.:
1Sžso/2/2017 zo dňa 13.02.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp. zn.:
21Scud/15/2014-94 zo dňa 29.06.2016 porušené bolo.
2. Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
1Sžso/2/2017 zo dňa 13.02.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp. zn.:
21 Scud/15/2014-94 zo dňa 29.06.2016 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
3. Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia v zmysle
Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci,
a to prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR
v zmysle čl. 130 písm. i) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR; pokiaľ
Ústavný súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena
právneho zástupcu v súlade s § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za jeden úkon právnej
pomoci je 1/6 výpočtového základu, teda 2 x 153,50 Eur, 2 x režijný paušál po 9,21 Eur,
spolu 325,42 Eur.“
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
6
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď
to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje
sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;
d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov
proti nemu;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,
alebo ak týmto jazykom nehovorí.
III.
16. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení
základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. V petite ústavnej sťažnosti síce sťažovateľ
namietané porušenie základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru bližšie
nešpecifikuje, avšak z obsahu ústavnej sťažnosti je zjavné, že namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ porušenie
ním uvádzaných základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru odôvodňuje tým,
že najvyšší súd mal jeho vec nesprávne právne posúdiť a na prípad sťažovateľa aplikovať
rozsudok Súdneho dvora, ktorý bol vydaný za diametrálne odlišnej situácie. Tiež namietal,
že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním označených základných
práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd nepostupoval
v medziach zákona a o podanom odvolaní rozhodol v rozpore so zákonom. Sťažovateľ
namieta hlavne aplikáciu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009,
ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, ktorým je nariadenie (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia.
K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu
17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (III. ÚS 55/2018).
8
18. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (m. m. III. ÚS 248/2018).
19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd, odhliadnuc od zle naformulovaného
petitu, konštatuje, že na preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu bol v prvom
rade príslušný najvyšší súd ako súd druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala
právomoci ústavného súdu, preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu
20. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré
sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci
sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového
základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie,
ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi (I. ÚS 97/2019).
21. V súvislosti so základnou námietkou sťažovateľa o nesprávnom určení tzv.
uplatniteľnej legislatívy správnymi orgánmi ústavný súd upriamuje pozornosť na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp. zn. C-89/16 z 13. júla 2017 (Radoslaw Szoja
proti Sociálnej poisťovni), ktorým vo vzťahu k určeniu príslušnej (rozhodnej) právnej
úpravy judikoval, že „Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného
a doplneného nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012
sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu
sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo veci samej, ktorý je zvyčajne
zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou osobou v druhom
členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v čl. 14 ods. 5b a čl. 16
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného
nariadením č. 465/2012“, pričom „na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov
podľa čl. 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16
vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku“.
22. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, konkrétne
na stranách 11 až 25, pomerne obšírne odôvodnil dôvody, pre ktoré potvrdil napadnutý
rozsudok krajského súdu. V relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
,,Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca svoje odvolanie neoprel
o zákonom vymedzené odvolacie dôvody, avšak z jeho odvolacích námietok nepochybne
vyplýva, že spochybňuje správne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. V súvislosti
10
s uvedeným Najvyšší súd odkazuje na vyššie citovaný rozsudok [rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-89/16 z 13. júla 2017 – pozn.], prostredníctvom ktorého Súdny
dvor (marginálny bod č. 32) zdôraznil, že vzhľadom na skutkový stav vo veci samej (t.j.
po dátume 28. júna 2012 zmeny tak základného ako aj vykonávacieho nariadenia), ako
vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, je potrebné vychádzať z článku 14
ods. 5b vykonávacieho nariadenia, nie z článku 14 ods. 5 písm. b) tohto nariadenia v jeho
pôvodnej verzii...
V tejto súvislosti Najvyšší súd musí ďalej poukázať na účinky dohody medzi
žalovanou a poľskou inštitúciou ZUS, ktorých spätné účinky sa vzťahujú aj na deň
07.04.2010 ako je uvedené v pozmeňujúcom výroku napadnutého rozhodnutia, hoci
k uzavretiu dohody v písomnej forme došlo ku dňu 10.12.2013, kedy žalovaná akceptovala
návrh poľskej inštitúcie ZUS.
Ako už vyššie Najvyšší súd deklaroval, uvedená dohoda určuje uplatniteľné právne
predpisy a preto v zmysle čl. 6 ods. 4 vykonávacieho nariadenia na poľskú inštitúciu ZUS
prešli so spätnou platnosťou všetky právomoci sociálneho zabezpečenia od dátumu
registrácie žalobcu na území Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že keď sa určí,
že uplatniteľnými právnymi predpismi nie sú predpisy členského štátu, v ktorom bola
dotknutá osoba dočasne evidovaná, alebo že inštitúcia, ktorá predbežne vyplácala dávky,
nebola príslušnou inštitúciou, inštitúcia určená ako príslušná sa považuje za príslušnú so
spätnou platnosťou, ako keby daný rozdiel v stanoviskách neexistoval, najneskôr od dátumu
dočasnej evidencie alebo od prvého predbežného priznania predmetných dávok.
Na základe skutkovej argumentácie a súvisiacich právnych názorov krajského súdu,
že v nedávkovom konaní sa nepreukázal reálny výkon práce žalobcu na území Slovenskej
republiky a súčasne výkon reálnej podnikateľskej činnosti, ktorú vykonával ako SZČO
v Poľskej republike, a preto nie sú splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 vo väzbe
na čl. 11 ods. 1 prvá veta základného nariadenia, Najvyšší súd konštatuje, že krajský súd
pri súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia si osvojil právne závery o nutnosti
odmietnuť žalobu.
Hoci krajský súd žalobu zamietol s poukazom na skutkovú argumentáciu žalovanej
a s tým súvisiacich právnych názorov, že v nedávkovom konaní sa nepreukázal reálny výkon
práce žalobcu na území Slovenskej republiky, a preto už nie sú splnené podmienky
pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, tak musí Najvyšší súd vo všeobecnej
rovine konštatovať, že takto sformulovaný výrok rozsudku krajského súdu je vecne správny
a preto je nutné na odvolacie konanie aplikovať ustanovenie § 219 ods. 1 v spojení
Vzhľadom na dané dôvody Najvyšší súd a s prihliadnutím na procesnú zásadu
efektívnosti konania (§ 6 O.s.p.) rozsudok krajského súdu potvrdil.“
23. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, a nezistil, žeby tieto závery boli svojvoľné
či zjavne neodôvodnené. Zároveň z nich nevyplýva ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. V tejto súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 55/2018).
24. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). O taký prípad tu však nejde.
12
25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
sťažovateľom namietaným porušením základných práv podľa ústavy a práva podľa
dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2019