Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 357/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou

JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, J. M. Geromettu 146/1, Žilina, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a a 2

a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. februára 2018 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -94 z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 12. júna

2018 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len ,,sťažovateľ“, v citáciách aj ,,žalobca“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 13. februára 2018 (ďalej len

,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -94 z 29. júna 2016 (ďalej len ,,napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu bolo rozhodnuté v právnej veci sťažovateľa v procesnom postavení

žalobcu proti Sociálnej poisťovni – ústrediu (ďalej len ,,žalovaná“) tak, že ním bol

potvrdený napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova

žaloba o preskúmanie rozhodnutia žalovanej. Predmetom súdneho preskúmavacieho

konania vedeného na krajskom súde bol prieskum rozhodnutia žalovanej o určení

nevzniknutia nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného

poistenia v nezamestnanosti od 7. apríla 2010 podľa slovenskej legislatívy u sťažovateľa

ako zamestnanca podnikateľského subjektu –

pričom uvedený podnikateľský subjekt ukončil

podnikateľskú činnosť k 2. júnu 2012.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti ďalej uvádza priebeh konania v jeho

právnej veci, z ktorého vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, 9. septembra 2011

vydala rozhodnutie č. 700-0113/2011-23 o nevzniknutí poistenia, ako je uvedené

v predchádzajúcom bode, ktoré bolo odôvodnené tým, že ani fyzickou kontrolou nebol

v prípade sťažovateľa preukázaný reálny výkon práce ako zamestnanca v spoločnosti

. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

žalovaná svojím rozhodnutím rozhodla tak, že ho v merite veci potvrdila. Následne podal

sťažovateľ na krajskom súde žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovanej, o ktorej rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom. K tomu sťažovateľ uviedol: ,,Krajský súd... žalobu

žalobcu (sťažovateľa) v plnom rozsahu zamietol... vyslovil právny názor, že aplikovať

základné nariadenie a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a čl. 14 – 16

je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO

v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci, podľa názoru krajského súdu, žalobca

vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného

2

dokazovania v správnom konaní nebolo údajne preukázané, že by reálne, fakticky žalobca

vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa .“ Dodal, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podal odvolanie, v ktorom okrem iného namietal

aj nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

O podanom odvolaní najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu tak,

že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, uviedol v ňom, že odvolanie nie je

dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny a vydaný v súlade so

zákonom.

4. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol,

že najvyšší súd v odôvodnení odkazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn.

C-89/16 z 19. júla 2017 (ďalej len ,,rozsudok Súdneho dvora“) a zastáva názor, že v prípade

sťažovateľa je potrebné vychádzať z čl. 14 ods. 5b nariadenia Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 987/2009, a nie z čl. 14 ods. 5 písm. b) uvedeného nariadenia v jeho

pôvodnej verzii. K tomu dodal: ,,... podľa názoru Najvyššieho súdu SR sa na sťažovateľa

má aplikovať vykonávacie nariadenie účinné dňom 28.06.2012, napriek tomu, že skutkovo

sa posudzuje situácia sťažovateľa v období od 07.04.2010 do 31.01.2012...“ Sťažovateľ

uviedol, že v jeho prípade došlo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 dohovoru najmä tým, že najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil

a na prípad sťažovateľa aplikoval rozsudok Súdneho dvora, ktorý bol vydaný za diametrálne

odlišnej situácie.

5. Ďalej k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol: ,,Ako

vyplýva z odôvodnenia... dospel k záveru, že v preskúmavanej veci sťažovateľa nastal

v zmysle listín administratívneho spisu stav neistoty, ktorý si vyžadoval vzájomné rokovanie

na dosiahnutie dohody vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Toto rokovanie

však údajne prebehlo... až po uplynutí takmer 21 mesiacov po skončení posudzovaného

obdobia sťažovateľa (09.04.2010 do 31.01.2012). V tejto súvislosti... poukazuje na ničím

nepodložené účinky dohody medzi žalovanou a poľskou inštitúciou ZUS [skratka použitá

pre označenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia], ktoré údajne nastali spätne, t.j.

nie až po dni uzavretia dohody v písomnej forme (t.j. 10.12.2013), kedy žalovaná

akceptovala návrh poľskej inštitúcie. Na tomto mieste má sťažovateľ za to, že bez ďalšieho

odôvodnenia samotné konštatovanie spätnej účinnosti dohody, ktoré je pre určenie

uplatniteľnej legislatívy v tomto prípade zásadné (Najvyšší súd odvodzuje definitívnosť

určenia uplatniteľnej legislatívy práve od tejto dohody), je nedostatočné, zakladajúce

arbitrárnosť rozhodnutia.“

6. Zároveň sťažovateľ uviedol, že z čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia,

vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby,

ktorá má podliehať čl. 13 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004

o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ

má trvalé bydlisko v Poľskej republike, na určenie príslušnej legislatívy je príslušná poľská

inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ktorá ako uplatniteľnú určila slovenskú legislatívu.

Dodal: ,,Zároveň sťažovateľ dáva do pozornosti, tak ako to namietal aj v podanej žalobe

na preskúmanie rozhodnutia žalovanej, že keďže Sociálna poisťovňa namietala toto určenie,

a došlo z tohto dôvodu k zmene zo strany ZUS v určení, ktoré však nie je právoplatné,

nakoľko Sťažovateľ využil prostriedky obrany v Poľsku v zmysle poľských právnych

predpisov. S touto skutočnosťou sa však Najvyšší súd SR... nevysporiadal, čím došlo

k porušeniu SR.“ Vzhľadom na už uvedené skutočnosti sťažovateľ zastáva

názor, že už krajský súd mal napadnutým rozsudkom krajského súdu zrušiť rozhodnutie

žalovanej o nevzniknutí nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia

a povinného poistenia v nezamestnanosti, a vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti

zastáva názor, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním

označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru, pretože najvyšší súd

nepostupoval v medziach zákona a o podanom odvolaní rozhodol v rozpore so zákonom.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

4

,,1. Základné právo , trvale bytom

, uvedené v článku 2 ods. 2, článku 46 ods. 1 a 2, a čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn.:

zo dňa 13.02.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp. zn.:

-94 zo dňa 29.06.2016 porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 13.02.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp. zn.:

21 -94 zo dňa 29.06.2016 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

3. Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia v zmysle

Vyhlášky MS SR č. , spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci,

a to prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR

v zmysle ) SR na začatie konania v zmysle SR; pokiaľ

Ústavný súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena

právneho zástupcu v súlade s Vyhlášky č. za jeden úkon právnej

pomoci je 1/6 výpočtového základu, teda 2 x 153,50 Eur, 2 x režijný paušál po 9,21 Eur,

spolu 325,42 Eur.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje

sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov

proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,

alebo ak týmto jazykom nehovorí.

III.

16. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení

základných práv podľa a a 2 a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. V petite ústavnej sťažnosti síce sťažovateľ

namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru bližšie

nešpecifikuje, avšak z obsahu ústavnej sťažnosti je zjavné, že namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ porušenie

ním uvádzaných základných práv podľa a práva podľa dohovoru odôvodňuje tým,

že najvyšší súd mal jeho vec nesprávne právne posúdiť a na prípad sťažovateľa aplikovať

rozsudok Súdneho dvora, ktorý bol vydaný za diametrálne odlišnej situácie. Tiež namietal,

že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním označených základných

práv podľa a práva podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd nepostupoval

v medziach zákona a o podanom odvolaní rozhodol v rozpore so zákonom. Sťažovateľ

namieta hlavne aplikáciu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009,

ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, ktorým je nariadenie (ES)

Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho

zabezpečenia.

K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

8

18. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané (m. m. ).

19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd, odhliadnuc od zle naformulovaného

petitu, konštatuje, že na preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu bol v prvom

rade príslušný najvyšší súd ako súd druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala

právomoci ústavného súdu, preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu

20. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré

sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,

že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne

nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (, ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní

a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci

sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového

základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie,

ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi ().

21. V súvislosti so základnou námietkou sťažovateľa o nesprávnom určení tzv.

uplatniteľnej legislatívy správnymi orgánmi ústavný súd upriamuje pozornosť na rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp. zn. C-89/16 z 13. júla 2017 (Radoslaw Szoja

proti Sociálnej poisťovni), ktorým vo vzťahu k určeniu príslušnej (rozhodnej) právnej

úpravy judikoval, že „Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady

č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného

a doplneného nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012

sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu

sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo veci samej, ktorý je zvyčajne

zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou osobou v druhom

členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v čl. 14 ods. 5b a čl. 16

nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým

sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného

nariadením č. 465/2012“, pričom „na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov

podľa čl. 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16

vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku“.

22. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, konkrétne

na stranách 11 až 25, pomerne obšírne odôvodnil dôvody, pre ktoré potvrdil napadnutý

rozsudok krajského súdu. V relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

,,Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca svoje odvolanie neoprel

o zákonom vymedzené odvolacie dôvody, avšak z jeho odvolacích námietok nepochybne

vyplýva, že spochybňuje správne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. V súvislosti

10

s uvedeným Najvyšší súd odkazuje na vyššie citovaný rozsudok [rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie vo veci C-89/16 z 13. júla 2017 – pozn.], prostredníctvom ktorého Súdny

dvor (marginálny bod č. 32) zdôraznil, že vzhľadom na skutkový stav vo veci samej (t.j.

po dátume 28. júna 2012 zmeny tak základného ako aj vykonávacieho nariadenia), ako

vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, je potrebné vychádzať z článku 14

ods. 5b vykonávacieho nariadenia, nie z článku 14 ods. 5 písm. b) tohto nariadenia v jeho

pôvodnej verzii...

V tejto súvislosti Najvyšší súd musí ďalej poukázať na účinky dohody medzi

žalovanou a poľskou inštitúciou ZUS, ktorých spätné účinky sa vzťahujú aj na deň

07.04.2010 ako je uvedené v pozmeňujúcom výroku napadnutého rozhodnutia, hoci

k uzavretiu dohody v písomnej forme došlo ku dňu 10.12.2013, kedy žalovaná akceptovala

návrh poľskej inštitúcie ZUS.

Ako už vyššie Najvyšší súd deklaroval, uvedená dohoda určuje uplatniteľné právne

predpisy a preto v zmysle čl. 6 ods. 4 vykonávacieho nariadenia na poľskú inštitúciu ZUS

prešli so spätnou platnosťou všetky právomoci sociálneho zabezpečenia od dátumu

registrácie žalobcu na území Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že keď sa určí,

že uplatniteľnými právnymi predpismi nie sú predpisy členského štátu, v ktorom bola

dotknutá osoba dočasne evidovaná, alebo že inštitúcia, ktorá predbežne vyplácala dávky,

nebola príslušnou inštitúciou, inštitúcia určená ako príslušná sa považuje za príslušnú so

spätnou platnosťou, ako keby daný rozdiel v stanoviskách neexistoval, najneskôr od dátumu

dočasnej evidencie alebo od prvého predbežného priznania predmetných dávok.

Na základe skutkovej argumentácie a súvisiacich právnych názorov krajského súdu,

že v nedávkovom konaní sa nepreukázal reálny výkon práce žalobcu na území Slovenskej

republiky a súčasne výkon reálnej podnikateľskej činnosti, ktorú vykonával ako SZČO

v Poľskej republike, a preto nie sú splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 vo väzbe

na čl. 11 ods. 1 prvá veta základného nariadenia, Najvyšší súd konštatuje, že krajský súd

pri súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia si osvojil právne závery o nutnosti

odmietnuť žalobu.

Hoci krajský súd žalobu zamietol s poukazom na skutkovú argumentáciu žalovanej

a s tým súvisiacich právnych názorov, že v nedávkovom konaní sa nepreukázal reálny výkon

práce žalobcu na území Slovenskej republiky, a preto už nie sú splnené podmienky

pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, tak musí Najvyšší súd vo všeobecnej

rovine konštatovať, že takto sformulovaný výrok rozsudku krajského súdu je vecne správny

a preto je nutné na odvolacie konanie aplikovať ustanovenie § 219 ods. 1 v spojení

s

Vzhľadom na dané dôvody Najvyšší súd a s prihliadnutím na procesnú zásadu

efektívnosti konania ( ) rozsudok krajského súdu potvrdil.“

23. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, a nezistil, žeby tieto závery boli svojvoľné

či zjavne neodôvodnené. Zároveň z nich nevyplýva ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. V tejto súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie ().

24. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). O taký prípad tu však nejde.

12

25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

sťažovateľom namietaným porušením základných práv podľa a práva podľa

dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

26. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019