Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 274/2019
PDF · 349.38 KB
No categories available
II. ÚS 274/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, a
, zastúpených advokátkou
JUDr. Máriou Kanthovou, advokátska kancelária, Župná 20, Komárno, vo veci namietaného
porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 150/2018 a jeho uznesením
zo 14. marca 2019, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 Co 406/2016 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 150/2018 a jeho uznesením
zo 14. marca 2019, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 406/2016 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2018.
Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. mája 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia sa žalobou domáhali
voči obchodnej spoločnosti Československá obchodná banka, a. s., ako žalovanej 1
(ďalej len „veriteľka“), obchodnej spoločnosti BOVANA s. r. o. ako žalovanej 2 (ďalej len
„dražobníčka“) a a ako žalovanému 3
a žalovanej 4 (ďalej „vydražiteľ“, „vydražiteľka“, obaja spolu ako „vydražitelia“) určenia
neplatnosti dražby.
3. Na návrh veriteľky dražobníčka 20. februára 2013 vykonala dobrovoľnú dražbu,
priebeh ktorej osvedčila notárka JUDr. Janka Antalová v notárskej zápisnici. Predmetom
dražby bol súbor nehnuteľností ležiacich v katastrálnom území
zapísaných na liste vlastníctva č. .
4. Sťažovatelia v žalobe uviedli, že s veriteľkou 30. marca 2005 uzatvorili zmluvu
o hypotekárnom úvere s neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Na základe námietok
veriteľky, podľa ktorej úver nie je spotrebiteľským úverom, sťažovatelia doplňujúcim
podaním spresnili dôvody neplatnosti dražby, keď v jednotlivých bodoch špecifikovali,
akým konaním a ktoré ustanovenia zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách
a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dobrovoľných dražbách“) boli porušené.
5. Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 14 C 251/2013-162 z 23. januára 2014 bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru
okresného súdu všetky sťažovateľmi tvrdené skutočnosti o porušení ustanovení zákona
o dobrovoľných dražbách boli vyvrátené a žiadne právo sťažovateľov nebolo dotknuté.
6. Sťažovatelia v podanom odvolaní z 27. marca 2014 v bodoch I až V
konkretizovali, akým konaním dražobníčky a ktoré ustanovenia zákona o dobrovoľných
dražbách boli porušené, resp. ako boli sťažovatelia dotknutí na svojich právach. Konkrétne
uviedli tieto námietky:
I. Absencia poučenia sťažovateľov podľa § 21 ods. 2 až 6 zákona o dobrovoľných
dražbách v notárskej zápisnici o dražbe z 20. februára 2013. Sťažovatelia poukázali na to,
že okresný súd uznal toto ich tvrdenie ako pravdivé. V notárskej zápisnici o osvedčení
priebehu dražby skutočne takéto poučenie absentuje, avšak podľa konštatovania okresného
súdu k notárskej zápisnici je pripojené oznámenie o dražbe, v ktorom je poučenie uvedené.
Sťažovatelia právo podať žalobu na súde v zákonnej lehote využili a záznam
o prebiehajúcom súdnom konaní bol zapísaný na liste vlastníctva, v dôsledku čoho neutrpeli
žiadnu ujmu na svojich právach.
II. Skutočnosť, že účastníkom dražby a vydražiteľom bol len žalovaný 3, lebo jeho
manželka žalovaná 4 nebola účastníčkou dražby, ale ani vydražiteľkou.
III. Skutočnosť, že licitátor nebol v deň dražby 20. februára 2013
zamestnancom dražobníčky, a preto nebol oprávnený vykonávať funkciu licitátora.
Aj toto tvrdenie sťažovateľov uznal okresný súd ako pravdivé, avšak konštatoval,
že menovaný je jedným z dvoch konateľov dražobníčky a bol osobitne splnomocnený
na vykonanie funkcie licitátora.
IV. Neuvedenie údajov o bývalých vlastníkoch predmetu dražby v notárskej zápisnici
o dražbe z 20. februára 2013.
Aj toto tvrdenie sťažovateľov uznal okresný súd ako pravdivé, avšak s tým,
že sťažovatelia tým neutrpeli žiadnu ujmu na svojich právach.
V. Neuvedenie údajov o tom, ako a v akej výške bolo dohodnuté zníženie najnižšieho
podania.
Podľa okresného súdu v zmluve o vykonaní druhej opakovanej dražby veriteľka
a dražobníčka uviedli výšku najnižšieho podania (87 750 €, 75 % zo sumy určenej
v znaleckom posudku) a výšku sumy, po ktorú možno najnižšie podanie znížiť (polovica
hodnoty určenej v znaleckom posudku, t. j. 58 500 €). Podľa názoru okresného súdu
sťažovatelia týmto neboli dotknutí na svojich právach.
7. Rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 646/2014-224 z 24. februára 2015
bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu okresný súd náležite
zistil skutkový stav veci a zaoberal sa jednotlivo každým tvrdeným dôvodom neplatnosti
dražby, pričom jeho skutkové závery vyplývajú z vykonaného dokazovania
a sú argumentačne presvedčivé. Okresný súd vec správne posúdil aj po právnej stránke
a s každým tvrdeným dôvodom neplatnosti dražby sa presvedčivo vysporiadal. Podľa
názoru krajského súdu sťažovatelia nekonkretizovali, aké ich práva boli porušené (zhoršené)
tvrdeným porušením ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách. Napriek tomu, že
v niektorých prípadoch došlo k porušeniu niektorých ustanovení zákona, nebolo konkrétne
tvrdené, ale ani zistené, akým spôsobom a do akých práv sťažovateľov bolo tým zasiahnuté.
8. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, v ktorom namietali,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku a že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
9. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 535/2015 z 26. apríla 2016 bol
rozsudok krajského súdu č. k. 14 Co 646/2014-224 z 24. februára 2015 zrušený a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Podľa zistenia najvyššieho súdu sťažovateľom neboli doručené
vyjadrenia ostatných procesných strán, čím bolo porušené ich právo na spravodlivý proces.
10. Po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu krajský súd doručil sťažovateľom
vyjadrenia ostatných procesných strán k odvolaniu sťažovateľov. Právna zástupkyňa
sťažovateľov podaním zo 17. februára 2017 oznámila krajskému súdu, že u dražobníčky
20. mája 2016 došlo k zmene jej spoločníka, konateľa, obchodného mena, sídla, došlo
k zlúčeniu s inou obchodnou spoločnosťou a k zániku jej zastupovania
, ktorý bol licitátorom na predmetnej dražbe. Podľa jej názoru došlo k takým
zmenám, ktoré ovplyvňujú vykonanie dôkazov. Mala tým na mysli napríklad preskúmanie
pasívnej legitimácie dražobníčky, či v čase súdneho konania bola oprávnená byť
dražobníčkou (či zaplatila poistenie zodpovednosti za spôsobenú škodu). Navrhla, aby
krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Toto podanie
právnej zástupkyne sťažovateľov nebolo dražobníčke doručené s tým, že tieto skutočnosti
nemali žiadny vplyv na konanie a rozhodnutie krajského súdu.
11. Následne novým rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 406/2016-305
zo 6. februára 2018 bol rozsudok okresného súdu opäť potvrdený. Rozsudok bol
odôvodnený rovnakými skutkovými a právnymi závermi ako skorší rozsudok
č. k. 14 Co 646/2014-224 z 24. februára 2015.
12. Podľa názoru krajského súdu zmeny týkajúce sa dražobníčky nemajú žiadny
právny vplyv na prebiehajúci súdny spor a tieto zmeny neovplyvňujú vykonanie dôkazov.
K namietanej absencii poučenia sťažovateľov podľa § 21 ods. 2 až 6 zákona
o dobrovoľných dražbách (o možnosti podať žalobu o určenie neplatnosti dražby
v trojmesačnej prekluzívnej lehote) treba zdôrazniť, že sťažovatelia, hoci v notárskej
zápisnici absentoval tento údaj (bol iba súčasťou zápisnice spolu s oznámeniami o konaní
dražby), nepreukázali, že bolo negatívnym spôsobom zasiahnuté do ich práv podať žalobu,
keďže ju v zákonom ustanovenej lehote aj podali. Samotná okolnosť, že žalobu podali
až v posledný deň trojmesačnej prekluzívnej lehoty, je z tohto pohľadu irelevantná,
preto nemôže tento dôvod mať za následok neplatnosť dobrovoľnej dražby. Tvrdenie,
že pre nedostatočné poučenie bola poznámka o začatí konania o určenie neplatnosti dražby
zapísaná v katastri nehnuteľností až 16. augusta 2013, by mohla byť zohľadnená a dôvodná
jedine v takom prípade, keby došlo k takému zásahu do práv sťažovateľov, ktorým
by skutočne v uvádzanom čase v ich neprospech v dôsledku chýbajúceho poučenia
a neskoršieho zápisu poznámky došlo k reálnemu negatívnemu zásahu do ich právneho
postavenia, čo však nebolo preukázané.
Nedôvodná je námietka, podľa ktorej vydražené nehnuteľnosti nadobudla okrem
vydražiteľa aj vydražiteľka ako manželka vydražiteľa v rámci bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, čím obaja by mali byť dotknutí na svojich právach hrozbou
vykonania úkonov, pretože je zrejmé, že príklepom licitátora prešli vydražené nehnuteľnosti
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo zákona, a preto skutočnosť,
že vydražiteľka nebola účastníčkou dražby, je úplne bez základu k tvrdenému porušeniu
zákona, resp. negatívnemu ovplyvneniu nejakých možných práv sťažovateľov.
K námietke porušenia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách treba
v celom rozsahu odkázať na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý v dostatočnej
miere a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo v tomto smere nepovažuje za dôvodné
tvrdenie o porušení zákona. Navyše, sťažovatelia žiadnym spôsobom nekonkretizovali,
v čom mali byť dotknutí na svojich právach tým, že licitátor nebol zamestnancom
dražobníka. Odvolací súd v rámci poznámky k tomu uvádza, že okresný súd v rozsudku
č. k. 14 C 251/2013-162 z 23. januára 2014 uviedol, že hoci podľa § 9 ods. 2 zákona
o dobrovoľných dražbách licitátor je zamestnancom dražobníka, pričom v danom prípade
bol licitátorom konateľ dražobníčky , ktorý jej zamestnancom nebol,
nemožno to považovať za porušenie zákona, lebo bez ohľadu na pracovnoprávny vzťah
medzi licitátorom a dražobníkom vystupuje licitátor pri dražbe ako splnomocnenec
dražobníka podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia kto bol
pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony,
ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Oprávnenia licitátora
konať v mene a na účet dražobníčky ako jej konateľ sú jednoznačne a nepochybne
rozsiahlejšie, ako by tomu bolo v prípade zamestnanca dražobníčky. Žiadny právny predpis
neukladá podnikateľovi povinnosť mať zamestnancov, preto nemožno ani vylúčiť,
aby štatutárny zástupca dražobníčky (konateľ) mohol vykonávať funkciu licitátora. Dôležité
je aj to, že je zapísaný do zoznamu advokátov, pričom vzhľadom na svoje
postavenie advokáta nesmie byť v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom
vzťahu. Ak by sa ustanovenie § 9 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách malo chápať
striktne zužujúcim spôsobom, nemohol by žiadny advokát vykonávať funkciu licitátora.
Takýto postup by bol diskriminačný. Vzhľadom na uvedené dospel okresný súd k záveru,
že bol v súvislosti s dražbou osobou spôsobilou vykonávať funkciu
licitátora v mene dražobníčky (koniec poznámky).
Pokiaľ ide o neuvedenie údajov o bývalých vlastníkoch predmetu dražby v notárskej
zápisnici v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 písm. c) zákona o dobrovoľných dražbách,
okresný súd správne zistil, že toto tvrdenie je pravdivé, avšak zároveň vysvetlil, prečo
nepovažuje túto skutočnosť za relevantnú. Konkrétne uviedol, že sťažovatelia síce tvrdia,
že týmto opomenutím boli dotknutí na svojich právach, avšak nijako ich nekonkretizovali.
Krajský súd k tomu dodáva, že aj v podanom odvolaní sťažovatelia vysvetľujú, že uvedená
náležitosť má byť v zápisnici, keďže ide o obligatórnu náležitosť, avšak neuvádzajú, akým
negatívnym spôsobom zasiahol tento chýbajúci údaj do ich konkrétnych práv.
Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou, podľa ktorej v zmluve o druhej
opakovanej dražbe nebola dohodnutá suma, o ktorú možno znižovať najnižšie podanie.
V zmluve je uvedená dohoda, podľa ktorej najnižším podaním bude 75 % z ohodnotenia
dražby znaleckým posudkom, teda 75 % zo sumy 117 000 € s možnosťou ďalšieho zníženia
až na 50 % zo sumy 117 000 €. Z notárskej zápisnice o priebehu druhej opakovanej dražby
je zrejmé, že licitátor vyzval účastníka, aby dražil za vyvolávaciu cenu 87 750 €, po troch
neúspešných výzvach pristúpil k zníženiu najnižšieho podania na sumu 82 750 €, po ďalších
troch neúspešných výzvach pristúpil k zníženiu najnižšieho podania na sumu 82 750 €
(ide asi o mylný údaj, pozn.), po ďalších troch neúspešných výzvach licitátor postupne
znižoval podanie na sumy 77 750 €, 72 750 €, 70 750 €, 65 750 € až po zníženie
na najnižšie podanie v sume 58 500 €, za ktorú boli nehnuteľnosti napokon vydražené.
Podľa § 20 ods. 10 zákona o dobrovoľných dražbách ak nebolo urobené najnižšie podanie,
zníži licitátor najnižšie podanie o čiastku dohodnutú v zmluve o vykonaní dražby. V danom
prípade síce nebola uvedená čiastka, o ktorú je možné znížiť najnižšiu sumu, ale bola
uvedená suma, po ktorú je možné dražobnú sumu znižovať. V konečnom dôsledku to
znamená, že v zmluve o vykonaní druhej opakovanej dražby bolo dohodnuté, že najnižšie
podanie môže byť znížené na 50 % zo sumy 117 000 €, a preto výkon záložného práva sa
realizoval v súlade s týmto zákonným ustanovením. Názor sťažovateľov, podľa ktorého toto
ustanovenie má byť vykladané tak, že mala byť uvedená presná čiastka, o ktorú môže
licitátor sumu (postupne) znižovať, nie je dôvodný, lebo takáto povinnosť z citovaného
ustanovenia nevyplýva.
Zhrnúc už uvedené úvahy treba konštatovať, že sťažovatelia nekonkretizovali,
aké ich práva boli, resp. mali byť porušené, či zhoršené tvrdenými porušeniami jednotlivých
ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách. Aj keď v určitých prípadoch došlo
k porušeniu niektorých ustanovení zákona, sťažovatelia konkrétne netvrdili, ale ani nebolo
zistené, akým spôsobom a do akých práv sťažovateľov bolo tým zasiahnuté. K tomu treba
dodať, že by musela existovať príčinná súvislosť medzi uvádzanými porušeniami zákona
a tvrdenými porušeniami práv sťažovateľov. Pokiaľ by pre vyslovenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby postačovalo samotné nedodržanie zákona, zákonodarca by to riešil
sankciou neplatnosti a možnosťou domáhať sa vyslovenia neplatnosti na súde bez ďalšieho.
To by potom znamenalo, že by sa nemuselo preukazovať, ako, resp. v čom boli tvrdeným
porušením zákona dotknuté práva sťažovateľov negatívnym spôsobom.
13. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 406/2016-305 zo 6. februára 2018
podali sťažovatelia 18. mája 2018 dovolanie. Prípustnosť dovolania sa vyvodzuje
z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
Sťažovatelia konkrétne poukazujú na to, že oznámenie zmien týkajúcich sa
dražobníčky, ktoré podaním ich právnej zástupkyne zo 17. februára 2017 predostreli
krajskému súdu, nebolo dražobníčke doručené, hoci sa jej týkalo, a tým bolo porušené jej
právo vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným v oznámení, a to v rozpore s právom
na spravodlivý proces implikujúci v sebe podľa ústavného súdu pre všetky strany konania
právo zoznámiť sa s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdu druhou stranou
s možnosťou vyjadriť sa.
Ďalej sťažovatelia namietajú, že krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia
odvolacieho pojednávania. V zmysle § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku
na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Sťažovatelia
poukazujú na to, že krajský súd neodôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie. Nariadenia odvolacieho pojednávania sa sťažovatelia domáhali
už aj v predchádzajúcom dovolaní proti skoršiemu rozsudku krajského súdu
s odôvodnením, že sa chceli vyjadriť ku všetkým relevantným skutočnostiam uvedeným
v odvolaní a prípadné nejasnosti pred súdom vysvetliť.
Nesúhlasia so stanoviskom krajského súdu k oznámeným zmenám týkajúcim sa
dražobníčky.
Namietajú nesprávne posúdenie otázky, či mohol byť licitátorom ,
hoci nebol zamestnancom dražobníčky. Opierajú sa pritom o názory z odbornej literatúry,
na ktorú poukazujú.
Trvajú tiež na tom, že dostatočne špecifikovali, v čom a ako boli dotknutí na svojich
právach namietanými porušeniami zákona o dobrovoľných dražbách.
Nesúhlasia s krajským súdom tvrdiacim, že okresný súd dostatočne jasne, určito
a zrozumiteľne vysvetlil svoje závery vo vzťahu k zamietnutiu žaloby. Poukazujú pritom
na rozsudok Okresného súdu Bratislava V v inej veci, ktorý zdôraznil, že inštitút
dobrovoľnej dražby je inštitútom vážne zasahujúcim do ústavného práva vlastniť majetok
s dosahom aj na právo na obydlie.
Ďalej polemizujú so závermi krajského súdu týkajúcimi sa najnižšieho podania
a podrobne prezentujú vlastný názor na správny výklad tejto právnej otázky.
Napokon sťažovatelia osobitne zdôrazňujú, že podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
jedine najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov. Najvyšší súd rovnako ako ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach poukázali
na to, že svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných
záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj porušenie základných ľudských práv.
14. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 150/2018 zo 14. marca 2019 bolo
dovolanie sťažovateľov podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku odmietnuté
s tým, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nie je
daná. Toto uznesenie sa stalo právoplatným 3. apríla 2019. Podľa názoru najvyššieho súdu,
pokiaľ sťažovatelia konkrétne namietali, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný
pre nedostatok riadneho odôvodnenia, treba poukázať na to, že už dávnejšia judikatúra
najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia
nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania. Na tejto zásade zotrvalo aj zjednocujúce
stanovisko R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania a len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá
zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť
od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, a preto ho treba považovať
i naďalej za aktuálne. Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
(prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch. Z týchto dôvodov dospel najvyšší
súd k záveru, že prípustnosť dovolania sťažovateľov z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku nevyplýva.
15. Sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu nesúhlasia, keďže podľa nich
tento vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne. Podľa názoru sťažovateľov postupom
a uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich označených práv podľa ústavy,
dohovoru a dodatkového protokolu. V žalobe a v doplňujúcom podaní konkretizovali
vo viacerých bodoch, ktoré ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách boli konaním
dražobníčky porušené. Tak okresný súd, ako aj krajský súd konštatovali porušenie
niektorých ustanovení zákona, avšak s tým, že nebolo preukázané, že by sťažovatelia tým
boli dotknutí na svojich právach. Tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého sťažovatelia
nekonkretizovali, aké ich práva boli porušené, je zmätočné, vychádza z nesprávneho
výkladu zákona, keďže táto povinnosť nevyplýva zo zákona o dobrovoľných dražbách,
ktorý treba v tejto veci považovať za lex specialis. Nevyplýva ani z pôvodnej dôvodovej
správy k ustanoveniu § 21 zákona o dobrovoľných dražbách. Bolo povinnosťou krajského
súdu vyhodnotiť a riadne odôvodniť, či porušením jednotlivých ustanovení zákona
o dobrovoľných dražbách sťažovatelia boli, resp. neboli dotknutí na svojich právach.
Vzhľadom na to je podľa názoru sťažovateľov nepochybné, že konanie pred okresným
súdom, ale aj krajským súdom sa neriadilo ustálenou medzinárodnou a slovenskou
judikatúrou, je postihnuté inou vadou podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového
poriadku. Okresný súd neprihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, najmä na všetky
skutočnosti, dôkazy a právne závery svedčiace v prospech sťažovateľov. Skutkové zistenia
vyhodnotil nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu názoru. Navyše, krajský súd
rozhodol o odvolaní aj druhýkrát bez nariadenia pojednávania. Tým bolo sťažovateľom
znemožnené uskutočňovanie im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16. Sťažovatelia zdôrazňujú, že dražobníčka pri vykonaní dražby porušila
už (v odseku 6) uvedené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách zhrnuté v piatich
bodoch.
17. Aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 150/2018 zo 14. marca 2019,
ktorým bolo dovolanie odmietnuté, došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov.
Najvyšší súd sa zaoberal len tým, či je v danom prípade daný dovolací dôvod, na ktorý
sťažovatelia poukázali [§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku], a podľa názoru
sťažovateľov dospel pritom k nesprávnemu právnemu záveru. Z odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu vyplýva, že sa absolútne nezaoberal vecnou stránkou napadnutých
rozhodnutí, nesprávnym postupom okresného súdu a krajského súdu, neskúmal právne
posúdenie veci, a to s odôvodnením, že tu nebol daný žiadny dovolací dôvod. V opačnom
prípade by sa zaoberal aj týmito otázkami. Tým, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil
neexistenciu dovolacieho dôvodu, odňal sťažovateľom možnosť, aby sa najvyšší súd
zaoberal vecnou stránkou (právnym posúdením), ako aj všetkými námietkami sťažovateľov.
Nemožnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, neprihliadnutie na všetky uvádzané
argumenty, absencia riadneho a náležitého odôvodnenia rozhodnutia zo všetkých zákonných
hľadísk a podobne sú jednoznačne vadami preukazujúcimi odňatie možnosti konať pred
súdom. Podľa názoru sťažovateľov dospel najvyšší súd k nesprávnemu záveru, podľa
ktorého nie je daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
18. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov a
vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu, právo na rovnosť účastníkov konania
garantované čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich
právo na spravodlivý súdny proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku garantované čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. marca 2019 sp. zn. 3 Cdo 150/2018,
postupom a rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 6. februára 2018
sp. zn. 14Co/406/2016-305 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 150/2018
zo dňa 14. marca 2019 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/406/2016-305
zo dňa 6. februára 2018 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľom 1/ a 2/ priznáva náhradu trov konania v sume 346,66 eur (slovom
tristoštyridsaťšesť eur šesťdesiatšesť centov) na účet ich právnej zástupkyne do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava, judikatúra a teoretické východiská
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
23. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
24. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
III.
Právne aspekty posúdenia veci
A. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým
postupom a uznesením najvyššieho súdu
26. Jadrom tejto časti sťažnosti je námietka, podľa ktorej sa najvyšší súd zaoberal len
tým, či je v danom prípade daný dovolací dôvod, na ktorý sťažovatelia poukázali [§ 420
písm. f) Civilného sporového poriadku], pričom sa absolútne nezaoberal vecnou stránkou
napadnutých rozhodnutí, najmä neskúmal právne posúdenie veci s odôvodnením,
že tu nebol daný žiadny dovolací dôvod. Nesprávnym vyhodnotením neexistencie
dovolacieho dôvodu bola sťažovateľom odňatá možnosť konať v dovolacom konaní.
27. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na to, že v podanom
dovolaní sťažovatelia skutočne prípustnosť dovolania odvodili výslovne len z ustanovenia
§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. V rámci takto tvrdeného dôvodu prípustnosti
dovolania konkrétne namietali, že podanie ich právnej zástupkyne zo 17. februára 2017
adresované krajskému súdu (týkajúce sa zmien, ku ktorým došlo v obchodnej spoločnosti
dražobníčky) nebolo dražobníčke doručené, a táto sa preto nemala možnosť k tomuto
podaniu vyjadriť, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces. Ďalej namietali,
že krajský súd rozhodol o ich odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania, čo takisto
považovali za porušenie spravodlivého procesu. Napokon namietali právne posúdenie
jednotlivých žalobných námietok, ktorými bola tvrdená neplatnosť dražby odôvodňovaná.
28. Napriek takto formulovaným konkrétnym dôvodom prípustnosti dovolania
vychádzal najvyšší súd z toho, že sťažovatelia prípustnosť dovolania podľa ustanovenia
§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku vyvodzovali z nedostatku riadneho
odôvodnenia rozsudku a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd sa teda
namietaným nedoručením podania právnej zástupkyne sťažovateľov zo 17. februára 2017
dražobníčke, ale ani namietaným rozhodovaním krajského súdu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania nijako nezaoberal, ba dokonca uvedené námietky sťažovateľov ani len
neuviedol v zhrnutí obsahu podaného dovolania.
29. Z uvedeného pohľadu možno nepochybne konštatovať, že najvyšší súd nevenoval
žiadnu pozornosť takým dôvodom dovolania, ktoré by (ak by boli oprávnené) nepochybne
znamenali porušenie práva na spravodlivý proces, čo by za bežných okolností malo viesť
ústavný súd k vysloveniu porušenia práv sťažovateľov a k zrušeniu dovolacieho uznesenia
najvyššieho súdu.
30. Daný prípad sa z pohľadu ústavného súdu javí ako špecifický v tom, že je celkom
zrejmé už na prvý pohľad, že ani jedna z uvedených dvoch námietok sťažovateľov nemôže
obstáť.
31. Skutočnosť, že podanie právnej zástupkyne sťažovateľov nebolo doručené
dražobníčke, mohlo znamenať porušenie práva dražobníčky na spravodlivý proces.
V nijakom prípade tým nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu práva sťažovateľov.
Sťažovatelia nie sú oprávnení domáhať sa v dovolacom konaní nápravy porušenia práv
iných strán konania, môžu tak urobiť len vo vzťahu k ich vlastným právam. Dovolanie
z uvedeného dôvodu mohla podať len dražobníčka, ktorá to však, samozrejme, neurobila,
keďže bola v konaní úspešná.
32. Podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku na prejednanie odvolania
nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Hoci sťažovatelia v podanom
dovolaní namietali, že krajský súd o ich odvolaní rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (rovnako ako pri skoršom rozhodovaní o tom istom odvolaní proti tomu
istému rozsudku okresného súdu), ani sa nepokúsili oprieť túto námietku o citované
ustanovenie, na ktoré sa pritom odvolávali. Vôbec totiž netvrdili, že došlo k zopakovaniu
alebo k doplneniu dokazovania v odvolacom konaní, a rovnako netvrdili ani existenciu
dôležitého verejného záujmu na nariadení odvolacieho pojednávania. Svoju námietku opreli
o tvrdenie, že na odvolacom pojednávaní chceli zhrnúť svoju odvolaciu argumentáciu
a chceli mať tiež možnosť objasniť prípadné sporné otázky. Takýmto spôsobom
odôvodnená požiadavka na nariadenie odvolacieho pojednávania nemá celkom zrejme
žiadnu oporu v zákone, a preto nemôže byť považovaná za dôvodnú.
33. V ďalšom vychádzal najvyšší súd z toho, že námietku nesprávneho právneho
posúdenia merita veci nemožno považovať za postup, aký má na mysli ustanovenie § 420
písm. f) Civilného sporového poriadku. Keďže sťažovatelia prípustnosť dovolania
vyvodzovali len z ustanovenia § 420 písm. f) (nie teda aj z ustanovenia § 421 ods. 1)
Civilného sporového poriadku, nebolo možné zaoberať sa v dovolacom konaní otázkou
právneho posúdenia veci krajským súdom.
34. V uvedenej súvislosti poukazuje ústavný súd na to, že i keď z formálneho
hľadiska sťažovatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali výslovne iba z ustanovenia § 420
písm. f) Civilného sporového poriadku, z konkrétneho obsahu ich námietok vyplývalo,
že v skutočnosti namietajú aj správnosť právneho posúdenia merita veci, čo by
pri hodnotení dovolania z obsahového hľadiska mohlo viesť k záveru, že prípustnosť
podaného dovolania opierajú aj o ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Treba však dodať, že v prípade dovolania, prípustnosť ktorého sa vyvodzuje z ustanovenia
§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, musí dovolateľ tvrdiť existenciu niektorej
z alternatív obsiahnutých v tomto ustanovení, ktorá má byť podľa jeho názoru naplnená.
Mal by teda tvrdiť, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (a túto konkrétne označiť), alebo riešil právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, resp. že sporná právna otázka je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (aj tu rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu konkrétne označiť).
Takéto náležitosti dovolania opierajúceho sa o ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného
sporového poriadku však v dovolaní sťažovateľov absentovali.
35. Na základe dosiaľ uvedeného nemožno vyčítať najvyššiemu súdu, že sa
meritórne nezaoberal právnym posúdením veci.
36. V konečnom dôsledku možno uzavrieť, že uznesenie najvyššieho súdu sa nejaví
ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené, a možno ho preto považovať za akceptovateľné
s už uvedenými pripomienkami. Nedošlo teda k porušeniu základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd sťažnosť
sťažovateľov preto v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
37. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47
ods. 3 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie
sťažovatelia zrejme namietali v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 1 dodatkového dohovoru.
B. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým
postupom a uznesením krajského súdu
38. Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 Co 406/2016 a jeho rozsudku zo 6. februára 2018 treba považovať
tiež za zjavne neopodstatnenú, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov i v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
39. Jadrom tejto časti sťažnosti sú námietky sťažovateľov smerujúce proti
hmotnoprávnemu posúdeniu ich veci zo strany všeobecných súdov. Sú totiž toho názoru,
že v skutočnosti došlo k porušeniu zákona o dobrovoľných dražbách, pričom trvajú
aj na tom, že jednotlivými porušeniami zákona im bola spôsobená ujma na právach.
40. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že nie je jeho úlohou
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (pozri bod 25).
41. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda či označené rozhodnutie je
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu, ale aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s ktorým sa krajský
súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
42. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05,
43. So zreteľom na uvedené ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok
neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska.
Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom
aplikačnej svojvôle konajúceho súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva
odpoveď na to, ako a prečo došlo k potvrdeniu rozsudku okresného súdu.
44. Z napadnutého rozsudku krajského súdu (v podstatnej časti citovaný v bode 12)
vyplýva, že krajský súd sa zaoberal so všetkými vznesenými námietkami sťažovateľov
(bližšie označené v bode 6), so všetkými sa stručne, jasne a zrozumiteľne vysporiadal.
Ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť sťažovateľov na tú skutočnosť,
že pokiaľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňujú, nepostačuje to na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (m. m. II. ÚS 456/2017).
45. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47
ods. 3 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie
sťažovatelia zrejme namietali v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 1 dodatkového dohovoru.
IV.
Záver
46. Ústavný súd už len ako obiter dictum dodáva, že pokiaľ argumentácia
sťažovateľov naznačuje možnosť situácie, keď rozhodnutie krajského súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená
(v rozpore s § 9 zákona o dobrovoľných dražbách licitátor nebol zamestnancom
dražobníčky, keďže bol jej konateľom, čo podľa názoru sťažovateľov znamená, že dražbu
vykonal licitátor, ktorý nebol oprávnený vystupovať ako licitátor, teda dražba prebehla
v rozpore s § 9 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách), nič nebránilo sťažovateľom, aby
v podanom dovolaní popri tvrdenej prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f)
Civilného sporového poriadku uplatnili aj dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 421
ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom voľba niektorej z troch alternatív uvedených
v tomto ustanovení mala závisieť od lustrácie dovolacích rozhodnutí najvyššieho súdu
k danej právnej otázke. Sťažovatelia uvedeným spôsobom však nepostupovali.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu