Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 274/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, a

, zastúpených advokátkou

JUDr. Máriou Kanthovou, advokátska kancelária, Župná 20, Komárno, vo veci namietaného

porušenia , a ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. marca 2019, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. februára 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“), Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. marca 2019, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. februára 2018.

Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. mája 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia sa žalobou domáhali

voči obchodnej spoločnosti Československá obchodná banka, a. s., ako žalovanej 1

(ďalej len „veriteľka“), obchodnej spoločnosti BOVANA s. r. o. ako žalovanej 2 (ďalej len

„dražobníčka“) a a ako žalovanému 3

a žalovanej 4 (ďalej „vydražiteľ“, „vydražiteľka“, obaja spolu ako „vydražitelia“) určenia

neplatnosti dražby.

3. Na návrh veriteľky dražobníčka 20. februára 2013 vykonala dobrovoľnú dražbu,

priebeh ktorej osvedčila notárka JUDr. Janka Antalová v notárskej zápisnici. Predmetom

dražby bol súbor nehnuteľností ležiacich v katastrálnom území

zapísaných na liste vlastníctva č. .

4. Sťažovatelia v žalobe uviedli, že s veriteľkou 30. marca 2005 uzatvorili zmluvu

o hypotekárnom úvere s neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Na základe námietok

veriteľky, podľa ktorej úver nie je spotrebiteľským úverom, sťažovatelia doplňujúcim

podaním spresnili dôvody neplatnosti dražby, keď v jednotlivých bodoch špecifikovali,

akým konaním a ktoré ustanovenia o dobrovoľných dražbách

a o doplnení o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o dobrovoľných dražbách“) boli porušené.

5. Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -162 z 23. januára 2014 bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru

okresného súdu všetky sťažovateľmi tvrdené skutočnosti o porušení ustanovení zákona

o dobrovoľných dražbách boli vyvrátené a žiadne právo sťažovateľov nebolo dotknuté.

6. Sťažovatelia v podanom odvolaní z 27. marca 2014 v bodoch I až V

konkretizovali, akým konaním dražobníčky a ktoré ustanovenia zákona o dobrovoľných

dražbách boli porušené, resp. ako boli sťažovatelia dotknutí na svojich právach. Konkrétne

uviedli tieto námietky:

I. Absencia poučenia sťažovateľov podľa § 21 ods. 2 až 6 zákona o dobrovoľných

dražbách v notárskej zápisnici o dražbe z 20. februára 2013. Sťažovatelia poukázali na to,

že okresný súd uznal toto ich tvrdenie ako pravdivé. V notárskej zápisnici o osvedčení

priebehu dražby skutočne takéto poučenie absentuje, avšak podľa konštatovania okresného

súdu k notárskej zápisnici je pripojené oznámenie o dražbe, v ktorom je poučenie uvedené.

Sťažovatelia právo podať žalobu na súde v zákonnej lehote využili a záznam

o prebiehajúcom súdnom konaní bol zapísaný na liste vlastníctva, v dôsledku čoho neutrpeli

žiadnu ujmu na svojich právach.

II. Skutočnosť, že účastníkom dražby a vydražiteľom bol len žalovaný 3, lebo jeho

manželka žalovaná 4 nebola účastníčkou dražby, ale ani vydražiteľkou.

III. Skutočnosť, že licitátor nebol v deň dražby 20. februára 2013

zamestnancom dražobníčky, a preto nebol oprávnený vykonávať funkciu licitátora.

Aj toto tvrdenie sťažovateľov uznal okresný súd ako pravdivé, avšak konštatoval,

že menovaný je jedným z dvoch konateľov dražobníčky a bol osobitne splnomocnený

na vykonanie funkcie licitátora.

IV. Neuvedenie údajov o bývalých vlastníkoch predmetu dražby v notárskej zápisnici

o dražbe z 20. februára 2013.

Aj toto tvrdenie sťažovateľov uznal okresný súd ako pravdivé, avšak s tým,

že sťažovatelia tým neutrpeli žiadnu ujmu na svojich právach.

V. Neuvedenie údajov o tom, ako a v akej výške bolo dohodnuté zníženie najnižšieho

podania.

Podľa okresného súdu v zmluve o vykonaní druhej opakovanej dražby veriteľka

a dražobníčka uviedli výšku najnižšieho podania (87 750 €, 75 % zo sumy určenej

v znaleckom posudku) a výšku sumy, po ktorú možno najnižšie podanie znížiť (polovica

hodnoty určenej v znaleckom posudku, t. j. 58 500 €). Podľa názoru okresného súdu

sťažovatelia týmto neboli dotknutí na svojich právach.

7. Rozsudkom krajského súdu č. k. -224 z 24. februára 2015

bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu okresný súd náležite

zistil skutkový stav veci a zaoberal sa jednotlivo každým tvrdeným dôvodom neplatnosti

dražby, pričom jeho skutkové závery vyplývajú z vykonaného dokazovania

a sú argumentačne presvedčivé. Okresný súd vec správne posúdil aj po právnej stránke

a s každým tvrdeným dôvodom neplatnosti dražby sa presvedčivo vysporiadal. Podľa

názoru krajského súdu sťažovatelia nekonkretizovali, aké ich práva boli porušené (zhoršené)

tvrdeným porušením ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách. Napriek tomu, že

v niektorých prípadoch došlo k porušeniu niektorých ustanovení zákona, nebolo konkrétne

tvrdené, ale ani zistené, akým spôsobom a do akých práv sťažovateľov bolo tým zasiahnuté.

8. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, v ktorom namietali,

že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku a že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

9. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2016 bol

rozsudok krajského súdu č. k. -224 z 24. februára 2015 zrušený a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Podľa zistenia najvyššieho súdu sťažovateľom neboli doručené

vyjadrenia ostatných procesných strán, čím bolo porušené ich právo na spravodlivý proces.

10. Po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu krajský súd doručil sťažovateľom

vyjadrenia ostatných procesných strán k odvolaniu sťažovateľov. Právna zástupkyňa

sťažovateľov podaním zo 17. februára 2017 oznámila krajskému súdu, že u dražobníčky

20. mája 2016 došlo k zmene jej spoločníka, konateľa, obchodného mena, sídla, došlo

k zlúčeniu s inou obchodnou spoločnosťou a k zániku jej zastupovania

, ktorý bol licitátorom na predmetnej dražbe. Podľa jej názoru došlo k takým

zmenám, ktoré ovplyvňujú vykonanie dôkazov. Mala tým na mysli napríklad preskúmanie

pasívnej legitimácie dražobníčky, či v čase súdneho konania bola oprávnená byť

dražobníčkou (či zaplatila poistenie zodpovednosti za spôsobenú škodu). Navrhla, aby

krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Toto podanie

právnej zástupkyne sťažovateľov nebolo dražobníčke doručené s tým, že tieto skutočnosti

nemali žiadny vplyv na konanie a rozhodnutie krajského súdu.

11. Následne novým rozsudkom krajského súdu č. k. -305

zo 6. februára 2018 bol rozsudok okresného súdu opäť potvrdený. Rozsudok bol

odôvodnený rovnakými skutkovými a právnymi závermi ako skorší rozsudok

č. k. -224 z 24. februára 2015.

12. Podľa názoru krajského súdu zmeny týkajúce sa dražobníčky nemajú žiadny

právny vplyv na prebiehajúci súdny spor a tieto zmeny neovplyvňujú vykonanie dôkazov.

K namietanej absencii poučenia sťažovateľov podľa § 21 ods. 2 až 6 zákona

o dobrovoľných dražbách (o možnosti podať žalobu o určenie neplatnosti dražby

v trojmesačnej prekluzívnej lehote) treba zdôrazniť, že sťažovatelia, hoci v notárskej

zápisnici absentoval tento údaj (bol iba súčasťou zápisnice spolu s oznámeniami o konaní

dražby), nepreukázali, že bolo negatívnym spôsobom zasiahnuté do ich práv podať žalobu,

keďže ju v zákonom ustanovenej lehote aj podali. Samotná okolnosť, že žalobu podali

až v posledný deň trojmesačnej prekluzívnej lehoty, je z tohto pohľadu irelevantná,

preto nemôže tento dôvod mať za následok neplatnosť dobrovoľnej dražby. Tvrdenie,

že pre nedostatočné poučenie bola poznámka o začatí konania o určenie neplatnosti dražby

zapísaná v katastri nehnuteľností až 16. augusta 2013, by mohla byť zohľadnená a dôvodná

jedine v takom prípade, keby došlo k takému zásahu do práv sťažovateľov, ktorým

by skutočne v uvádzanom čase v ich neprospech v dôsledku chýbajúceho poučenia

a neskoršieho zápisu poznámky došlo k reálnemu negatívnemu zásahu do ich právneho

postavenia, čo však nebolo preukázané.

Nedôvodná je námietka, podľa ktorej vydražené nehnuteľnosti nadobudla okrem

vydražiteľa aj vydražiteľka ako manželka vydražiteľa v rámci bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, čím obaja by mali byť dotknutí na svojich právach hrozbou

vykonania úkonov, pretože je zrejmé, že príklepom licitátora prešli vydražené nehnuteľnosti

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo zákona, a preto skutočnosť,

že vydražiteľka nebola účastníčkou dražby, je úplne bez základu k tvrdenému porušeniu

zákona, resp. negatívnemu ovplyvneniu nejakých možných práv sťažovateľov.

K námietke porušenia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách treba

v celom rozsahu odkázať na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý v dostatočnej

miere a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo v tomto smere nepovažuje za dôvodné

tvrdenie o porušení zákona. Navyše, sťažovatelia žiadnym spôsobom nekonkretizovali,

v čom mali byť dotknutí na svojich právach tým, že licitátor nebol zamestnancom

dražobníka. Odvolací súd v rámci poznámky k tomu uvádza, že okresný súd v rozsudku

č. k. -162 z 23. januára 2014 uviedol, že hoci podľa § 9 ods. 2 zákona

o dobrovoľných dražbách licitátor je zamestnancom dražobníka, pričom v danom prípade

bol licitátorom konateľ dražobníčky , ktorý jej zamestnancom nebol,

nemožno to považovať za porušenie zákona, lebo bez ohľadu na pracovnoprávny vzťah

medzi licitátorom a dražobníkom vystupuje licitátor pri dražbe ako splnomocnenec

dražobníka podľa . Podľa tohto ustanovenia kto bol

pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony,

ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Oprávnenia licitátora

konať v mene a na účet dražobníčky ako jej konateľ sú jednoznačne a nepochybne

rozsiahlejšie, ako by tomu bolo v prípade zamestnanca dražobníčky. Žiadny právny predpis

neukladá podnikateľovi povinnosť mať zamestnancov, preto nemožno ani vylúčiť,

aby štatutárny zástupca dražobníčky (konateľ) mohol vykonávať funkciu licitátora. Dôležité

je aj to, že je zapísaný do zoznamu advokátov, pričom vzhľadom na svoje

postavenie advokáta nesmie byť v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom

vzťahu. Ak by sa ustanovenie § 9 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách malo chápať

striktne zužujúcim spôsobom, nemohol by žiadny advokát vykonávať funkciu licitátora.

Takýto postup by bol diskriminačný. Vzhľadom na uvedené dospel okresný súd k záveru,

že bol v súvislosti s dražbou osobou spôsobilou vykonávať funkciu

licitátora v mene dražobníčky (koniec poznámky).

Pokiaľ ide o neuvedenie údajov o bývalých vlastníkoch predmetu dražby v notárskej

zápisnici v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 písm. c) zákona o dobrovoľných dražbách,

okresný súd správne zistil, že toto tvrdenie je pravdivé, avšak zároveň vysvetlil, prečo

nepovažuje túto skutočnosť za relevantnú. Konkrétne uviedol, že sťažovatelia síce tvrdia,

že týmto opomenutím boli dotknutí na svojich právach, avšak nijako ich nekonkretizovali.

Krajský súd k tomu dodáva, že aj v podanom odvolaní sťažovatelia vysvetľujú, že uvedená

náležitosť má byť v zápisnici, keďže ide o obligatórnu náležitosť, avšak neuvádzajú, akým

negatívnym spôsobom zasiahol tento chýbajúci údaj do ich konkrétnych práv.

Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou, podľa ktorej v zmluve o druhej

opakovanej dražbe nebola dohodnutá suma, o ktorú možno znižovať najnižšie podanie.

V zmluve je uvedená dohoda, podľa ktorej najnižším podaním bude 75 % z ohodnotenia

dražby znaleckým posudkom, teda 75 % zo sumy 117 000 € s možnosťou ďalšieho zníženia

až na 50 % zo sumy 117 000 €. Z notárskej zápisnice o priebehu druhej opakovanej dražby

je zrejmé, že licitátor vyzval účastníka, aby dražil za vyvolávaciu cenu 87 750 €, po troch

neúspešných výzvach pristúpil k zníženiu najnižšieho podania na sumu 82 750 €, po ďalších

troch neúspešných výzvach pristúpil k zníženiu najnižšieho podania na sumu 82 750 €

(ide asi o mylný údaj, pozn.), po ďalších troch neúspešných výzvach licitátor postupne

znižoval podanie na sumy 77 750 €, 72 750 €, 70 750 €, 65 750 € až po zníženie

na najnižšie podanie v sume 58 500 €, za ktorú boli nehnuteľnosti napokon vydražené.

Podľa § 20 ods. 10 zákona o dobrovoľných dražbách ak nebolo urobené najnižšie podanie,

zníži licitátor najnižšie podanie o čiastku dohodnutú v zmluve o vykonaní dražby. V danom

prípade síce nebola uvedená čiastka, o ktorú je možné znížiť najnižšiu sumu, ale bola

uvedená suma, po ktorú je možné dražobnú sumu znižovať. V konečnom dôsledku to

znamená, že v zmluve o vykonaní druhej opakovanej dražby bolo dohodnuté, že najnižšie

podanie môže byť znížené na 50 % zo sumy 117 000 €, a preto výkon záložného práva sa

realizoval v súlade s týmto zákonným ustanovením. Názor sťažovateľov, podľa ktorého toto

ustanovenie má byť vykladané tak, že mala byť uvedená presná čiastka, o ktorú môže

licitátor sumu (postupne) znižovať, nie je dôvodný, lebo takáto povinnosť z citovaného

ustanovenia nevyplýva.

Zhrnúc už uvedené úvahy treba konštatovať, že sťažovatelia nekonkretizovali,

aké ich práva boli, resp. mali byť porušené, či zhoršené tvrdenými porušeniami jednotlivých

ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách. Aj keď v určitých prípadoch došlo

k porušeniu niektorých ustanovení zákona, sťažovatelia konkrétne netvrdili, ale ani nebolo

zistené, akým spôsobom a do akých práv sťažovateľov bolo tým zasiahnuté. K tomu treba

dodať, že by musela existovať príčinná súvislosť medzi uvádzanými porušeniami zákona

a tvrdenými porušeniami práv sťažovateľov. Pokiaľ by pre vyslovenie neplatnosti

dobrovoľnej dražby postačovalo samotné nedodržanie zákona, zákonodarca by to riešil

sankciou neplatnosti a možnosťou domáhať sa vyslovenia neplatnosti na súde bez ďalšieho.

To by potom znamenalo, že by sa nemuselo preukazovať, ako, resp. v čom boli tvrdeným

porušením zákona dotknuté práva sťažovateľov negatívnym spôsobom.

13. Proti rozsudku krajského súdu č. k. -305 zo 6. februára 2018

podali sťažovatelia 18. mája 2018 dovolanie. Prípustnosť dovolania sa vyvodzuje

z ustanovenia .

Sťažovatelia konkrétne poukazujú na to, že oznámenie zmien týkajúcich sa

dražobníčky, ktoré podaním ich právnej zástupkyne zo 17. februára 2017 predostreli

krajskému súdu, nebolo dražobníčke doručené, hoci sa jej týkalo, a tým bolo porušené jej

právo vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným v oznámení, a to v rozpore s právom

na spravodlivý proces implikujúci v sebe podľa ústavného súdu pre všetky strany konania

právo zoznámiť sa s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdu druhou stranou

s možnosťou vyjadriť sa.

Ďalej sťažovatelia namietajú, že krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia

odvolacieho pojednávania. V zmysle

na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Sťažovatelia

poukazujú na to, že krajský súd neodôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné nariadiť

odvolacie pojednávanie. Nariadenia odvolacieho pojednávania sa sťažovatelia domáhali

už aj v predchádzajúcom dovolaní proti skoršiemu rozsudku krajského súdu

s odôvodnením, že sa chceli vyjadriť ku všetkým relevantným skutočnostiam uvedeným

v odvolaní a prípadné nejasnosti pred súdom vysvetliť.

Nesúhlasia so stanoviskom krajského súdu k oznámeným zmenám týkajúcim sa

dražobníčky.

Namietajú nesprávne posúdenie otázky, či mohol byť licitátorom ,

hoci nebol zamestnancom dražobníčky. Opierajú sa pritom o názory z odbornej literatúry,

na ktorú poukazujú.

Trvajú tiež na tom, že dostatočne špecifikovali, v čom a ako boli dotknutí na svojich

právach namietanými porušeniami zákona o dobrovoľných dražbách.

Nesúhlasia s krajským súdom tvrdiacim, že okresný súd dostatočne jasne, určito

a zrozumiteľne vysvetlil svoje závery vo vzťahu k zamietnutiu žaloby. Poukazujú pritom

na rozsudok Okresného súdu Bratislava V v inej veci, ktorý zdôraznil, že inštitút

dobrovoľnej dražby je inštitútom vážne zasahujúcim do ústavného práva vlastniť majetok

s dosahom aj na právo na obydlie.

Ďalej polemizujú so závermi krajského súdu týkajúcimi sa najnižšieho podania

a podrobne prezentujú vlastný názor na správny výklad tejto právnej otázky.

Napokon sťažovatelia osobitne zdôrazňujú, že podľa

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

jedine najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov. Najvyšší súd rovnako ako ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach poukázali

na to, že svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných

záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj porušenie základných ľudských práv.

14. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2019 bolo

dovolanie sťažovateľov podľa odmietnuté

s tým, že prípustnosť dovolania podľa nie je

daná. Toto uznesenie sa stalo právoplatným 3. apríla 2019. Podľa názoru najvyššieho súdu,

pokiaľ sťažovatelia konkrétne namietali, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný

pre nedostatok riadneho odôvodnenia, treba poukázať na to, že už dávnejšia judikatúra

najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia

nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania. Na tejto zásade zotrvalo aj zjednocujúce

stanovisko R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania a len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá

zakladá prípustnosť dovolania podľa .

Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť

od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, a preto ho treba považovať

i naďalej za aktuálne. Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

(prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch. Z týchto dôvodov dospel najvyšší

súd k záveru, že prípustnosť dovolania sťažovateľov z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku nevyplýva.

15. Sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu nesúhlasia, keďže podľa nich

tento vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne. Podľa názoru sťažovateľov postupom

a uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich označených práv podľa ,

dohovoru a dodatkového protokolu. V žalobe a v doplňujúcom podaní konkretizovali

vo viacerých bodoch, ktoré ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách boli konaním

dražobníčky porušené. Tak okresný súd, ako aj krajský súd konštatovali porušenie

niektorých ustanovení zákona, avšak s tým, že nebolo preukázané, že by sťažovatelia tým

boli dotknutí na svojich právach. Tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého sťažovatelia

nekonkretizovali, aké ich práva boli porušené, je zmätočné, vychádza z nesprávneho

výkladu zákona, keďže táto povinnosť nevyplýva zo zákona o dobrovoľných dražbách,

ktorý treba v tejto veci považovať za lex specialis. Nevyplýva ani z pôvodnej dôvodovej

správy k ustanoveniu § 21 zákona o dobrovoľných dražbách. Bolo povinnosťou krajského

súdu vyhodnotiť a riadne odôvodniť, či porušením jednotlivých ustanovení zákona

o dobrovoľných dražbách sťažovatelia boli, resp. neboli dotknutí na svojich právach.

Vzhľadom na to je podľa názoru sťažovateľov nepochybné, že konanie pred okresným

súdom, ale aj krajským súdom sa neriadilo ustálenou medzinárodnou a slovenskou

judikatúrou, je postihnuté inou vadou podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového

poriadku. Okresný súd neprihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, najmä na všetky

skutočnosti, dôkazy a právne závery svedčiace v prospech sťažovateľov. Skutkové zistenia

vyhodnotil nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu názoru. Navyše, krajský súd

rozhodol o odvolaní aj druhýkrát bez nariadenia pojednávania. Tým bolo sťažovateľom

znemožnené uskutočňovanie im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Sťažovatelia zdôrazňujú, že dražobníčka pri vykonaní dražby porušila

už (v odseku 6) uvedené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách zhrnuté v piatich

bodoch.

17. Aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2019,

ktorým bolo dovolanie odmietnuté, došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Najvyšší súd sa zaoberal len tým, či je v danom prípade daný dovolací dôvod, na ktorý

sťažovatelia poukázali [ ], a podľa názoru

sťažovateľov dospel pritom k nesprávnemu právnemu záveru. Z odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, že sa absolútne nezaoberal vecnou stránkou napadnutých

rozhodnutí, nesprávnym postupom okresného súdu a krajského súdu, neskúmal právne

posúdenie veci, a to s odôvodnením, že tu nebol daný žiadny dovolací dôvod. V opačnom

prípade by sa zaoberal aj týmito otázkami. Tým, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil

neexistenciu dovolacieho dôvodu, odňal sťažovateľom možnosť, aby sa najvyšší súd

zaoberal vecnou stránkou (právnym posúdením), ako aj všetkými námietkami sťažovateľov.

Nemožnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, neprihliadnutie na všetky uvádzané

argumenty, absencia riadneho a náležitého odôvodnenia rozhodnutia zo všetkých zákonných

hľadísk a podobne sú jednoznačne vadami preukazujúcimi odňatie možnosti konať pred

súdom. Podľa názoru sťažovateľov dospel najvyšší súd k nesprávnemu záveru, podľa

ktorého nie je daný dovolací dôvod podľa .

18. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov a

vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu, právo na rovnosť účastníkov konania

garantované , , , ako aj ich

právo na spravodlivý súdny proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku garantované čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. marca 2019 sp. zn. ,

postupom a rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 6. februára 2018

sp. zn. -305 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 14. marca 2019 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. -305

zo dňa 6. februára 2018 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľom 1/ a 2/ priznáva náhradu trov konania v sume 346,66 eur (slovom

tristoštyridsaťšesť eur šesťdesiatšesť centov) na účet ich právnej zástupkyne do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava, judikatúra a teoretické východiská

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

23. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

24. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

III.

Právne aspekty posúdenia veci

A. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

postupom a uznesením najvyššieho súdu

26. Jadrom tejto časti sťažnosti je námietka, podľa ktorej sa najvyšší súd zaoberal len

tým, či je v danom prípade daný dovolací dôvod, na ktorý sťažovatelia poukázali [§ 420

písm. f) ], pričom sa absolútne nezaoberal vecnou stránkou

napadnutých rozhodnutí, najmä neskúmal právne posúdenie veci s odôvodnením,

že tu nebol daný žiadny dovolací dôvod. Nesprávnym vyhodnotením neexistencie

dovolacieho dôvodu bola sťažovateľom odňatá možnosť konať v dovolacom konaní.

27. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na to, že v podanom

dovolaní sťažovatelia skutočne prípustnosť dovolania odvodili výslovne len z ustanovenia

. V rámci takto tvrdeného dôvodu prípustnosti

dovolania konkrétne namietali, že podanie ich právnej zástupkyne zo 17. februára 2017

adresované krajskému súdu (týkajúce sa zmien, ku ktorým došlo v obchodnej spoločnosti

dražobníčky) nebolo dražobníčke doručené, a táto sa preto nemala možnosť k tomuto

podaniu vyjadriť, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces. Ďalej namietali,

že krajský súd rozhodol o ich odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania, čo takisto

považovali za porušenie spravodlivého procesu. Napokon namietali právne posúdenie

jednotlivých žalobných námietok, ktorými bola tvrdená neplatnosť dražby odôvodňovaná.

28. Napriek takto formulovaným konkrétnym dôvodom prípustnosti dovolania

vychádzal najvyšší súd z toho, že sťažovatelia prípustnosť dovolania podľa ustanovenia

vyvodzovali z nedostatku riadneho

odôvodnenia rozsudku a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd sa teda

namietaným nedoručením podania právnej zástupkyne sťažovateľov zo 17. februára 2017

dražobníčke, ale ani namietaným rozhodovaním krajského súdu bez nariadenia odvolacieho

pojednávania nijako nezaoberal, ba dokonca uvedené námietky sťažovateľov ani len

neuviedol v zhrnutí obsahu podaného dovolania.

29. Z uvedeného pohľadu možno nepochybne konštatovať, že najvyšší súd nevenoval

žiadnu pozornosť takým dôvodom dovolania, ktoré by (ak by boli oprávnené) nepochybne

znamenali porušenie práva na spravodlivý proces, čo by za bežných okolností malo viesť

ústavný súd k vysloveniu porušenia práv sťažovateľov a k zrušeniu dovolacieho uznesenia

najvyššieho súdu.

30. Daný prípad sa z pohľadu ústavného súdu javí ako špecifický v tom, že je celkom

zrejmé už na prvý pohľad, že ani jedna z uvedených dvoch námietok sťažovateľov nemôže

obstáť.

31. Skutočnosť, že podanie právnej zástupkyne sťažovateľov nebolo doručené

dražobníčke, mohlo znamenať porušenie práva dražobníčky na spravodlivý proces.

V nijakom prípade tým nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu práva sťažovateľov.

Sťažovatelia nie sú oprávnení domáhať sa v dovolacom konaní nápravy porušenia práv

iných strán konania, môžu tak urobiť len vo vzťahu k ich vlastným právam. Dovolanie

z uvedeného dôvodu mohla podať len dražobníčka, ktorá to však, samozrejme, neurobila,

keďže bola v konaní úspešná.

32. Podľa na prejednanie odvolania

nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Hoci sťažovatelia v podanom

dovolaní namietali, že krajský súd o ich odvolaní rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (rovnako ako pri skoršom rozhodovaní o tom istom odvolaní proti tomu

istému rozsudku okresného súdu), ani sa nepokúsili oprieť túto námietku o citované

ustanovenie, na ktoré sa pritom odvolávali. Vôbec totiž netvrdili, že došlo k zopakovaniu

alebo k doplneniu dokazovania v odvolacom konaní, a rovnako netvrdili ani existenciu

dôležitého verejného záujmu na nariadení odvolacieho pojednávania. Svoju námietku opreli

o tvrdenie, že na odvolacom pojednávaní chceli zhrnúť svoju odvolaciu argumentáciu

a chceli mať tiež možnosť objasniť prípadné sporné otázky. Takýmto spôsobom

odôvodnená požiadavka na nariadenie odvolacieho pojednávania nemá celkom zrejme

žiadnu oporu v zákone, a preto nemôže byť považovaná za dôvodnú.

33. V ďalšom vychádzal najvyšší súd z toho, že námietku nesprávneho právneho

posúdenia merita veci nemožno považovať za postup, aký má na mysli ustanovenie § 420

písm. f) . Keďže sťažovatelia prípustnosť dovolania

vyvodzovali len z ustanovenia § 420 písm. f) (nie teda aj z ustanovenia § 421 ods. 1)

, nebolo možné zaoberať sa v dovolacom konaní otázkou

právneho posúdenia veci krajským súdom.

34. V uvedenej súvislosti poukazuje ústavný súd na to, že i keď z formálneho

hľadiska sťažovatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali výslovne iba z ustanovenia § 420

písm. f) , z konkrétneho obsahu ich námietok vyplývalo,

že v skutočnosti namietajú aj správnosť právneho posúdenia merita veci, čo by

pri hodnotení dovolania z obsahového hľadiska mohlo viesť k záveru, že prípustnosť

podaného dovolania opierajú aj o ustanovenie .

Treba však dodať, že v prípade dovolania, prípustnosť ktorého sa vyvodzuje z ustanovenia

, musí dovolateľ tvrdiť existenciu niektorej

z alternatív obsiahnutých v tomto ustanovení, ktorá má byť podľa jeho názoru naplnená.

Mal by teda tvrdiť, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu (a túto konkrétne označiť), alebo riešil právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, resp. že sporná právna otázka je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (aj tu rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu konkrétne označiť).

Takéto náležitosti dovolania opierajúceho sa o ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného

sporového poriadku však v dovolaní sťažovateľov absentovali.

35. Na základe dosiaľ uvedeného nemožno vyčítať najvyššiemu súdu, že sa

meritórne nezaoberal právnym posúdením veci.

36. V konečnom dôsledku možno uzavrieť, že uznesenie najvyššieho súdu sa nejaví

ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené, a možno ho preto považovať za akceptovateľné

s už uvedenými pripomienkami. Nedošlo teda k porušeniu základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu podľa a dohovoru. Ústavný súd sťažnosť

sťažovateľov preto v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

37. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie

sťažovatelia zrejme namietali v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov

podľa a dohovoru, tak v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1,

a dodatkového dohovoru.

B. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

postupom a uznesením krajského súdu

38. Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku zo 6. februára 2018 treba považovať

tiež za zjavne neopodstatnenú, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov i v tejto časti

odmietol podľa .

39. Jadrom tejto časti sťažnosti sú námietky sťažovateľov smerujúce proti

hmotnoprávnemu posúdeniu ich veci zo strany všeobecných súdov. Sú totiž toho názoru,

že v skutočnosti došlo k porušeniu zákona o dobrovoľných dražbách, pričom trvajú

aj na tom, že jednotlivými porušeniami zákona im bola spôsobená ujma na právach.

40. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že nie je jeho úlohou

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (pozri bod 25).

41. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda či označené rozhodnutie je

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu, ale aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s ktorým sa krajský

súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ), pretože

prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

42. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ,

).

43. So zreteľom na uvedené ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok

neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska.

Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom

aplikačnej svojvôle konajúceho súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva

odpoveď na to, ako a prečo došlo k potvrdeniu rozsudku okresného súdu.

44. Z napadnutého rozsudku krajského súdu (v podstatnej časti citovaný v bode 12)

vyplýva, že krajský súd sa zaoberal so všetkými vznesenými námietkami sťažovateľov

(bližšie označené v bode 6), so všetkými sa stručne, jasne a zrozumiteľne vysporiadal.

Ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť sťažovateľov na tú skutočnosť,

že pokiaľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňujú, nepostačuje to na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (m. m. ).

45. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie

sťažovatelia zrejme namietali v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov

podľa a práva podľa dohovoru, tak v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva

podľa , a dodatkového dohovoru.

IV.

Záver

46. Ústavný súd už len ako obiter dictum dodáva, že pokiaľ argumentácia

sťažovateľov naznačuje možnosť situácie, keď rozhodnutie krajského súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená

(v rozpore s § 9 zákona o dobrovoľných dražbách licitátor nebol zamestnancom

dražobníčky, keďže bol jej konateľom, čo podľa názoru sťažovateľov znamená, že dražbu

vykonal licitátor, ktorý nebol oprávnený vystupovať ako licitátor, teda dražba prebehla

v rozpore s § 9 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách), nič nebránilo sťažovateľom, aby

v podanom dovolaní popri tvrdenej prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f)

uplatnili aj dôvod prípustnosti dovolania v zmysle

ods. 1 , pričom voľba niektorej z troch alternatív uvedených

v tomto ustanovení mala závisieť od lustrácie dovolacích rozhodnutí najvyššieho súdu

k danej právnej otázke. Sťažovatelia uvedeným spôsobom však nepostupovali.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu