Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 66/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Stanislavom Pavlom, PhD., Šancová 58, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a

rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 24. novembra 2014,

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 27. októbra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. decembra

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , , narodeného

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 24. novembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. októbra

2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. decembra

2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa prostredníctvom žaloby

doručenej okresnému súdu 7. júla 2014 domáhal zaplatenia sumy 10 537 € s prísl. V konaní

sa posudzovala právna otázka zmluvného vzťahu medzi sťažovateľom a mestom

Michalovce v zmysle uzavretých dohôd č. 05/2011/ÚPN zo 4. júla 2011 a č. 08/2001/ÚPN

zo 21. novembra 2011 (ďalej len „dohody“) a záväznosť týchto dohôd pre orgán miestnej

samosprávy a zároveň orgán miestnej štátnej správy na základe prenesených kompetencií

štátu na orgány obce (mesta). Okresný súd napadnutým rozsudkom z 24. novembra 2014

žalobu zamietol. Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom bolo

rozhodnuté napadnutým rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2016 tak, že krajský súd

rozsudok okresného súdu potvrdil. Následne sťažovateľ podal mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

z 12. decembra 2018 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.

3. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadol rozhodnutia všetkých troch

stupňov všeobecných súdov, pričom v súvislosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu

v podstatnom uviedol, že okresný súd prijal názor, že žalovaný neporušil svoje zmluvné

povinnosti a nezaviazal sa schváliť zmeny a doplnky č. 2 Územného plánu mesta

Michalovce, pretože výklad dohôd podľa žalobcu mal samotný žalovaný v konaní

pred súdom jednoznačne poprieť. Žalovaný v procese obstarania územnoplánovacej

dokumentácie nemohol prevziať záväzok, keďže schvaľovanie územného plánu patrí

do právomoci mestského zastupiteľstva ako orgánu samosprávy, ktorý tvoria jednotliví

poslanci mestského zastupiteľstva a ktorých slobodu hlasovania nemožno obmedziť. Podľa

okresného súdu ďalej žalovaný negarantuje za výsledok procesu obstarávania

územnoplánovacej dokumentácie v súlade so zámerom žalobcu, pretože tento je závislý

od stanovísk dotknutých orgánov, kde je potrebné jednoznačne zaradiť aj obecné

zastupiteľstvo žalovaného podľa § 11 ods. 4 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady

č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o obecnom zriadení“). Podľa názoru okresného súdu záväzok nemohol zaniknúť tým,

že nedošlo k schváleniu zmien a doplnkov č. 2 Územného plánu mesta Michalovce v časti

02/4 Biela hora – Stráňany, keďže súd považoval za preukázané, že žalovaný svoje

povinnosti z uvedených dohôd neporušil, svoje povinnosti z uzavretých dohôd riadne splnil,

a preto nevzniklo žalobcovi právo na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov.

Žalovaný v predmetnom spore tvrdil, že poslanca mestského zastupiteľstva nemožno ničím

zaviazať, keďže tento je viazaný iba svojou vôľou a úvahou, teda že poslanec mestského

zastupiteľstva môže konať slobodne všetko to, čo mu zákon nezakazuje, a nemusí konať to,

čo mu zákon prikazuje.

4. V súvislosti s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľ poukázal

na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu. Sťažovateľ

preto napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, ktoré bolo odmietnuté napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, pričom najvyšší súd, vychádzajúc z dovolania sťažovateľa,

konštatoval, že tento v dovolaní neuviedol, v čom sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ taktiež neuviedol,

od vyriešenia akej právnej otázky, ktorá ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu, záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a rovnako neuviedol rozhodnutia

dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne pri riešení obdobných prípadoch. Najvyšší súd preto

nepovažoval dôvody sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní za také, ktoré by napĺňali

požiadavky odôvodňujúce prípustnosť dovolania tak, ako to vymedzuje § 421 a § 432

(ďalej len „“), a dovolanie odmietol.

5. Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecné súdy napadnutými rozhodnutiami porušili

a , keďže nebrali pri svojom rozhodovaní do úvahy

prezentovanú judikatúru ústavného súdu obsiahnutú v podaniach sťažovateľa, a pri svojom

rozhodovaní sa neriadili rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít vrátane ústavného

súdu.

6. Sťažovateľ konštatoval, že v súlade s až je mesto orgánom

miestnej samosprávy a zároveň orgánom miestnej štátnej správy, ktorý je povinný

dodržiavať , a nie tak, ako si to žalovaný vykladá, môže robiť všetko,

čo mu zákon a iné právne predpisy vrátane nezakazujú. Sťažovateľ nemôže súhlasiť

s výkladom zákona o obecnom zriadení prezentovaným v napadnutých rozhodnutiach

všeobecných súdov a ani s výkladom , pretože takéto tvrdenia smerujú

k svojvôli pri hlasovaniach poslancov mestského zastupiteľstva.

7. Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, sťažovateľ zhodnotil, že v prípade

zachovania princípu právnej istoty a spravodlivosti na strane sťažovateľa pri dodržaní

všetkých podmienok na strane sťažovateľa vrátane kladných vyjadrení k zámeru

sťažovateľa zo strany dotknutých orgánov (vrátane orgánov žalovaného) je nutné

predpokladať, že bude dodržaný princíp právnej istoty, tak ako predpokladal sťažovateľ

pri uzavretí už uvedených dohôd so žalovaným. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ nie je

právne zdatný a všetky podklady, dokumentáciu vrátane uzavretých dohôd vypracoval

žalovaný a predložil ich na schválenie a podpísanie sťažovateľovi. Sťažovateľ

pri rešpektovaní princípu právnej istoty predpokladal, že ak sa všetky dotknuté orgány

vyjadria kladne, čo sa aj stalo, bude jeho zámeru vyhovené, tak ako mu to prisľúbil

žalovaný pri rokovaniach o zmluvnom záväzku. Podľa názoru sťažovateľa však bol princíp

právnej istoty žalovaným a všeobecnými súdmi v ich názoroch porušený, keď u všetkých

ostatných žiadateľov a účastníkov tohto konania ich zámerom vyhovené bolo po splnení

požadovaných podmienok zo strany žalovaného a u sťažovateľa napriek splneniu všetkých

podmienok jeho zámeru vyhovené nebolo.

8. V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol

sťažovateľovo dovolanie, sťažovateľ v podstatnom uviedol, že najvyšší súd nesprávne

vyhodnotil argumenty sťažovateľa smerujúce k porušeniu jeho práv a k materiálnemu

právnemu štátu; o uvedenej právnej otázke rozhodovali okresný súd a krajský súd

a vyhodnotili ju tak, ako to prezentovali vo svojich rozhodnutiach.

9. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie

základných práv podľa a napadnutými rozhodnutiami

všeobecných súdov, všetky napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti okresnému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu

16. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadol rozsudok okresného súdu

z 24. novembra 2014, ktorým v plnom rozsahu zamietol jeho žalobu. Sťažovateľ nesúhlasí

s výsledkom daného súdneho konania, jeho žaloba bola podľa jeho názoru v plnom rozsahu

dôvodná, okresný súd svojím rozhodnutím nesprávne vyložil ,

ako aj zákon o obecnom zriadení a v dôsledku uvedeného porušil princíp právnej istoty.

17. Ústavný súd v danej súvislosti poukazuje na , z ktorého

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného

súdu len subsidiárne.

18. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa mohol

sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

19. Uvedený princíp subsidiarity bol rovnako premietnutý aj do § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, v zmysle ktorého ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa

vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd, ústavný súd

uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

20. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

okresného súdu z 24. novembra 2014 bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného

krajským súdom na základe odvolania sťažovateľa. O predmetnom odvolaní rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom z 27. októbra 2016 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil. Pre rozhodnutie ústavného súdu v danej časti je teda podstatné, že napadnutý

rozsudok okresného súdu bol podrobený zákonnému prieskumu zo strany senátu krajského

súdu, teda bol v danom prípade dodržaný princíp subsidiarity, na ktorý poukazuje čl. 127

ods. 1 a .

21. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou

sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu, a preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietnuť

podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

22. Sťažovateľ rovnako nesúhlasí aj s obsahom napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktorý mal potvrdením prvostupňového rozhodnutia odobriť nesprávny právny názor

okresného súdu. Sťažovateľ zhodne s argumentáciou týkajúcou sa okresného súdu nesúhlasí

s výsledkom konania a je toho názoru, že jeho žaloba bola dôvodná, a nesúhlasí s výkladom

zákona o obecnom zriadení ani os. 2 , ktorý bol krajským súdom vo svojom

rozhodnutí taktiež prezentovaný. Predmetné pochybenia majú mať za následok porušenie

základných práv podľa a .

23. Pred samotnou analýzou ústavnej akceptovateľnosti obsahu napadnutého

rozsudku krajského súdu ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť,

že v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

24. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti nebol oprávnený preskúmavať podstatu tých sťažnostných námietok,

ktoré spochybňovali samotné skutkové zistenia súdov nižších inštancií. Z uvedeného

dôvodu preto nebol oprávnený skúmať skutkový stav a na základe neho vyslovené právne

závery súdov nižších inštancií.

25. Ústavný súd preto posúdil ústavnú sťažnosť v kontexte tých požiadaviek, ktoré

tvoria podstatu práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie tak musí mať

predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť

prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené.

26. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého rozhodnutia uviedol:

«... Odvolací súd po preskúmaní rozsudku vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho

vydaniu totiž nezistil taký postup súdu, ktorý by nebol v súlade s úpravou ustanovenia § 132

.. Rovnako nezistil nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia,

ktoré podľa názoru odvolacieho súdu obsahuje výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami významnými pre rozhodnutie a jeho

myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky

skutkové zistenia, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Napokon odvolací súd

zdôrazňuje, vzhľadom aj na námietky odvolateľa, že obsah práva na spravodlivý súdny

proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich

diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov...

... Pokiaľ odvolateľ, vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, pri skúmaní merita

veci samej vo vzťahu k rozhodovaniu mestského zastupiteľstva žalovaného poukázal

na ustanovenie čl. II ods. 2 SR a mal za to, že pod toto ustanovenie je nutné

subsumovať aj postavenie mestského zastupiteľstva v súlade s až 71 SR

a pokiaľ v nadväznosti na to citujúc ust. o

obecnom zriadení... mal za to, že zámer žalobcu bol jednoznačne v záujme žalovaného a

jeho obyvateľov, a preto sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že slobodu

hlasovania nemožno poslancom mestského zastupiteľstva obmedziť, v dôsledku čoho súd

prvej inštancie pri rozhodovaní nevzal do úvahy ani konformný výklad práva v zmysle

judikatúry Ústavného súdu... odvolací súd len dodáva, že súd prvej inštancie vo svojom

rozhodnutí a ani odvolací súd nespochybňuje tvrdenia žalobcu, že podľa ustálenej

judikatúry Ústavného súdu SR sú teda všeobecné súdy povolené chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť (). Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie

pri prejednávaní a rozhodovaní v prejednávanej veci vychádzal z vyššie uvedených

princípov... Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia s ohľadom aj na námietky uvedené

v odvolaní nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlúčiteľné s čl. 46 ods. 1

SR. Súd prvej inštancie postupoval pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku

zákonne a tiež v súlade s relevantnými ustanoveniami ,

vychádzal z platnej právnej úpravy účinnej v čase podpísania dohôd, z ktorých odvodzuje

žalobca svoj peňažný nárok, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom podľa názoru

odvolacieho súdu interpretoval a aplikoval, a preto aj jeho právne závery sú podľa názoru

odvolacieho súdu akceptovateľné (opak nebol preukázaný).

... V tejto súvislosti odvolací súd v zhode s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie

zdôrazňuje, že žalovaný v procese obstarania územnoplánovacej dokumentácie nemohol

prevziať takýto záväzok, keďže schvaľovanie územného plánu patri do právomoci mestského

zastupiteľstva ako orgánu samosprávy, ktorý tvoria jednotliví poslanci mestského

zastupiteľstva a ktorých slobodu hlasovania skutočne nemožno obmedziť. Je nesporné,

že mestské zastupiteľstvo ako zastupiteľský zbor je zložené z poslancov, ktorí získavajú

mandát priamo od obyvateľov obce s cieľom priamej realizácie kompetencie obce...,

Ak poslanci funkciu prijímajú sľubom, existuje predpoklad, že budú v prípade

ne(schvaľovania) hlasovať v súlade so zákonom a so svojim svedomím, bez subjektívneho

pohľadu.

...V danom prípade Mestské zastupiteľstvo v Michalovciach prijalo dňa 24.4.2012

uznesenie Č. 151 k bodu Zmeny a doplnky č. 2 Územného plánu Mesta Michalovce - Návrh

riešenia...

... Súd prvej inštancie teda správne uzavrel, že žalovaný v procese obstarania

územnoplánovacej dokumentácie nemohol prevziať takýto záväzok, keďže schvaľovanie

územného plánu patrí do právomoci mestského zastupiteľstva ako orgánu samosprávy,

a preto ani všeobecný súd nemá v právomoci posudzovať ne(dôvodnosť) neschválenia

lokality..., pretože by tým zasiahlo do právomoci obecného zastupiteľstva, ktoré jediné

je zo zákona oprávnené o tomto rozhodovať.

... Za nedôvodnú rovnako považuje odvolací súd aj námietku odvolateľa, že žalovaný

si nesplnil svoje povinnosti a porušil dohody uzavreté so žalobcom, keď tvrdil,

že vychádzajúc z cieľa žalobcu bolo schválenie zmien územného Plánu č. 2 Mesta

Michalovce podľa jeho zámeru akceptovaného navonok aj žalovaným, a preto aj obstaranie

je potrebné vykladať v spojení so zabezpečením všetkých etáp obstarávania

územnoplánovacej dokumentácie na strane žalovaného, v dôsledku čoho nesúhlasil

s názorom prvostupňového súdu, že obsahom prejavu vôle zmluvných strán nebolo

aj schválenie návrhu prerokovávanej územnoplánovacej dokumentácie.

... V tomto smere tak v skutkovej ako aj v právnej rovine, odvolací súd po preskúmaní

veci nezistil opodstatnenosť tejto námietky žalovaného, s touto námietkou sa súd prvej

inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia náležíte vysporiadal, pričom so závermi

súdu prvej inštancie sa stotožňuje v celom rozsahu aj odvolací súd. S odkazom aj na

zákonnú úpravu aplikovanú a uvádzanú súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, nie

sú dané dôvody na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov obsiahnutých v podrobných dôvodoch napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací

súd odkazuje.

... Za správne považuje odvolací súd aj závery súdu prvej inštancie týkajúce

sa výkladu jednotlivých ustanovení dohôd uzavretých medzi účastníkmi konania. Je totiž

potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že zo znenia čl. II ods. 1 Dohody... jednoznačne

vyplýva záväzok žalovaného vykonať iba „proces obstarania zmien a doplnkov č. 2

územného Plánu Mesta Michalovce“ síce v súlade so zámerom žalobcu uvedenom v čl. I.

ods. 1 dohôd, avšak iba v rozsahu § 19a ods. 1 Stavebného zákona, ktorý však neobsahuje

povinnosť orgánu územného plánovania, teda žalovanému, schváliť/zabezpečiť schválenie

návrhu prerokovávanej územnoplánovacej dokumentácie v súlade so zámerom žalobcu, ale

iba zabezpečiť vyhlásenie „záväznej časti územnoplánovacej dokumentácie“..., teda v tej

časti územnoplánovacej dokumentácie, ktorá bola v príslušnom procese schválená..., teda

schválená obecným zastupiteľstvom žalovaného (§ 14 ods. 4 písm. c/ Zákona o obecnom

zriadení). Pokiaľ teda príslušným mestským zastupiteľstvom nebol schválený zámer žalobcu,

nevznikla povinnosť zaradiť uvedenú lokalitu do záväznej časti územnoplánovacej

dokumentácie, a teda svoju povinnosť žalovaný z uzavretých dohôd neporušil...

... Pokiaľ žalovaný opakovane (aj v odvolacom konaní) tvrdí, že uzavreté dohody

treba vykladať tak, že žalovaný sa jednoznačne zaviazal schváliť zmeny a doplnky územného

Plánu Mesta Michalovce v súlade s jeho zámerom... odvolací súd len dodáva, že súd prvej

inštancie sa aj s touto námietkou žalovaného náležíte a dostatočne vysporiadal..., pričom

pri výklade vôle zobral náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle tak, ako

to vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, a preto ani túto námietku odvolateľa

nepovažuje odvolací súd za dôvodnú...»

27. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

prirozhodovaní o jeho odvolaní nemajúci oporu v zákone. Právny názor krajského súdu

nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo

založené na takom výklade ustanovení procesných predpisov upravujúcich postup súdu

v odvolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

28. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1

a , ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

29. Sťažovateľ napokon prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadol aj uznesenie

najvyššieho súdu z 12. decembra 2018, ktorým odmietol podané dovolanie. Sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti v podstatnom uviedol, že vo svojom dovolaní poukázal na ustálenú

rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu, avšak najvyšší súd jeho argumenty

nesprávne vyhodnotil a v dôsledku uvedeného tak odmietol ním podané dovolanie.

30. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka

posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania

je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľov (m. m. ).

31. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

32. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že pri posudzovaní rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktorými odmietne dovolanie, je jeho úlohou zistiť, či právny názor,

na základe ktorého najvyšší súd odmietol predmetné dovolanie, bol najvyšším súdom

aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s označenými článkami .

Z uvedeného je zrejmé, že jeho úlohou preto nie je skúmanie správnosti skutkových zistení

všeobecných súdov, ale zistenie, či najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

ozrejmil dôvody odmietnutia dovolania.

33. Najvyšší súd k samotnému odmietnutiu dovolania v napadnutom uznesení

v podstatnom uviedol:

,,... Žalobca vo svojom dovolaní vyvodzoval prípustnosť dovolania podľa ust. § 421

ods. 1 ..

... Dovolací súd vychádzajúc z dovolania žalobcu konštatoval, že tento v dovolaní

neuviedol, v čom sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, neuviedol od vyriešenia akej právnej otázky, ktorá ešte nebola vyriešená

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a rovnako

neuviedol rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne pri riešení v obdobných

prípadoch.

... Dovolací súd nepovažoval dôvody žalobcu uvedené v jeho dovolaní, (prílišný

formalizmus pri výklade dotknutých právnych predpisov, zneužitie súdu týkajúce sa voľnej

úvahy, odborné znalosti zvolených poslancov mestského zastupiteľstva a pod.) za také, ktoré

by napĺňali požiadavky odôvodňujúce prípustnosť dovolania tak, ako to vymedzuje ust.

a ).

... Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené preto dovolanie

žalobcu v súlade s ust. odmietol, lebo dovolacie dôvody nie sú

vymedzené spôsobom uvedeným v ust. až ..“

34. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa nemajúci oporu v zákone.

35. Na margo toho, že najvyšší súd vo svojom uznesení poukázal na absenciu

relevantných dôvodov uvedených v dovolaní dostatočne odôvodňujúcich prípadnú

prípustnosť dovolacieho konania, ústavný súd pripomína, že rozsah prieskumu najvyššieho

súdu v rámci dovolacieho konania je striktne limitovaný a viazaný na existenciu označených

dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ označený dôvod prípustnosti

dovolania neexistuje, čo v konkrétnom prípade konštatoval aj najvyšší súd, nemožno

to dovolaciemu súdu vyčítať a vidieť v tom porušenie základných práv alebo slobôd.

36. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľa.

37. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

označených základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

38. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1

a , ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia označených práv a slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2019

Mojmír Mamojka predseda senátu