Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 66/2019
PDF · 273.44 KB
No categories available
III. ÚS 66/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Stanislavom Pavlom, PhD., Šancová 58, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 22 Cb 91/2014 z 24. novembra 2014,
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 15/2015 z 27. októbra 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 37/2017 z 12. decembra
2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , , narodeného
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 Cb 91/2014
z 24. novembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 15/2015 z 27. októbra
2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 37/2017 z 12. decembra
2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa prostredníctvom žaloby
doručenej okresnému súdu 7. júla 2014 domáhal zaplatenia sumy 10 537 € s prísl. V konaní
sa posudzovala právna otázka zmluvného vzťahu medzi sťažovateľom a mestom
Michalovce v zmysle uzavretých dohôd č. 05/2011/ÚPN zo 4. júla 2011 a č. 08/2001/ÚPN
zo 21. novembra 2011 (ďalej len „dohody“) a záväznosť týchto dohôd pre orgán miestnej
samosprávy a zároveň orgán miestnej štátnej správy na základe prenesených kompetencií
štátu na orgány obce (mesta). Okresný súd napadnutým rozsudkom z 24. novembra 2014
žalobu zamietol. Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom bolo
rozhodnuté napadnutým rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2016 tak, že krajský súd
rozsudok okresného súdu potvrdil. Následne sťažovateľ podal mimoriadny opravný
prostriedok – dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
z 12. decembra 2018 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.
3. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadol rozhodnutia všetkých troch
stupňov všeobecných súdov, pričom v súvislosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu
v podstatnom uviedol, že okresný súd prijal názor, že žalovaný neporušil svoje zmluvné
povinnosti a nezaviazal sa schváliť zmeny a doplnky č. 2 Územného plánu mesta
Michalovce, pretože výklad dohôd podľa žalobcu mal samotný žalovaný v konaní
pred súdom jednoznačne poprieť. Žalovaný v procese obstarania územnoplánovacej
dokumentácie nemohol prevziať záväzok, keďže schvaľovanie územného plánu patrí
do právomoci mestského zastupiteľstva ako orgánu samosprávy, ktorý tvoria jednotliví
poslanci mestského zastupiteľstva a ktorých slobodu hlasovania nemožno obmedziť. Podľa
okresného súdu ďalej žalovaný negarantuje za výsledok procesu obstarávania
územnoplánovacej dokumentácie v súlade so zámerom žalobcu, pretože tento je závislý
od stanovísk dotknutých orgánov, kde je potrebné jednoznačne zaradiť aj obecné
zastupiteľstvo žalovaného podľa § 11 ods. 4 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o obecnom zriadení“). Podľa názoru okresného súdu záväzok nemohol zaniknúť tým,
že nedošlo k schváleniu zmien a doplnkov č. 2 Územného plánu mesta Michalovce v časti
02/4 Biela hora – Stráňany, keďže súd považoval za preukázané, že žalovaný svoje
povinnosti z uvedených dohôd neporušil, svoje povinnosti z uzavretých dohôd riadne splnil,
a preto nevzniklo žalobcovi právo na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov.
Žalovaný v predmetnom spore tvrdil, že poslanca mestského zastupiteľstva nemožno ničím
zaviazať, keďže tento je viazaný iba svojou vôľou a úvahou, teda že poslanec mestského
zastupiteľstva môže konať slobodne všetko to, čo mu zákon nezakazuje, a nemusí konať to,
čo mu zákon prikazuje.
4. V súvislosti s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľ poukázal
na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu. Sťažovateľ
preto napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, ktoré bolo odmietnuté napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, pričom najvyšší súd, vychádzajúc z dovolania sťažovateľa,
konštatoval, že tento v dovolaní neuviedol, v čom sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ taktiež neuviedol,
od vyriešenia akej právnej otázky, ktorá ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu, záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a rovnako neuviedol rozhodnutia
dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne pri riešení obdobných prípadoch. Najvyšší súd preto
nepovažoval dôvody sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní za také, ktoré by napĺňali
požiadavky odôvodňujúce prípustnosť dovolania tak, ako to vymedzuje § 421 a § 432
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), a dovolanie odmietol.
5. Sťažovateľ je toho názoru, že všeobecné súdy napadnutými rozhodnutiami porušili
čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, keďže nebrali pri svojom rozhodovaní do úvahy
prezentovanú judikatúru ústavného súdu obsiahnutú v podaniach sťažovateľa, a pri svojom
rozhodovaní sa neriadili rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít vrátane ústavného
súdu.
6. Sťažovateľ konštatoval, že v súlade s čl. 64 až čl. 71 ústavy je mesto orgánom
miestnej samosprávy a zároveň orgánom miestnej štátnej správy, ktorý je povinný
dodržiavať čl. 2 ods. 2 ústavy, a nie tak, ako si to žalovaný vykladá, môže robiť všetko,
čo mu zákon a iné právne predpisy vrátane ústavy nezakazujú. Sťažovateľ nemôže súhlasiť
s výkladom zákona o obecnom zriadení prezentovaným v napadnutých rozhodnutiach
všeobecných súdov a ani s výkladom čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože takéto tvrdenia smerujú
k svojvôli pri hlasovaniach poslancov mestského zastupiteľstva.
7. Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, sťažovateľ zhodnotil, že v prípade
zachovania princípu právnej istoty a spravodlivosti na strane sťažovateľa pri dodržaní
všetkých podmienok na strane sťažovateľa vrátane kladných vyjadrení k zámeru
sťažovateľa zo strany dotknutých orgánov (vrátane orgánov žalovaného) je nutné
predpokladať, že bude dodržaný princíp právnej istoty, tak ako predpokladal sťažovateľ
pri uzavretí už uvedených dohôd so žalovaným. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ nie je
právne zdatný a všetky podklady, dokumentáciu vrátane uzavretých dohôd vypracoval
žalovaný a predložil ich na schválenie a podpísanie sťažovateľovi. Sťažovateľ
pri rešpektovaní princípu právnej istoty predpokladal, že ak sa všetky dotknuté orgány
vyjadria kladne, čo sa aj stalo, bude jeho zámeru vyhovené, tak ako mu to prisľúbil
žalovaný pri rokovaniach o zmluvnom záväzku. Podľa názoru sťažovateľa však bol princíp
právnej istoty žalovaným a všeobecnými súdmi v ich názoroch porušený, keď u všetkých
ostatných žiadateľov a účastníkov tohto konania ich zámerom vyhovené bolo po splnení
požadovaných podmienok zo strany žalovaného a u sťažovateľa napriek splneniu všetkých
podmienok jeho zámeru vyhovené nebolo.
8. V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol
sťažovateľovo dovolanie, sťažovateľ v podstatnom uviedol, že najvyšší súd nesprávne
vyhodnotil argumenty sťažovateľa smerujúce k porušeniu jeho práv a k materiálnemu
právnemu štátu; o uvedenej právnej otázke rozhodovali okresný súd a krajský súd
a vyhodnotili ju tak, ako to prezentovali vo svojich rozhodnutiach.
9. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy napadnutými rozhodnutiami
všeobecných súdov, všetky napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti okresnému súdu
na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom okresného súdu
16. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadol rozsudok okresného súdu
z 24. novembra 2014, ktorým v plnom rozsahu zamietol jeho žalobu. Sťažovateľ nesúhlasí
s výsledkom daného súdneho konania, jeho žaloba bola podľa jeho názoru v plnom rozsahu
dôvodná, okresný súd svojím rozhodnutím nesprávne vyložil čl. 2 ods. 2 ústavy,
ako aj zákon o obecnom zriadení a v dôsledku uvedeného porušil princíp právnej istoty.
17. Ústavný súd v danej súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného
súdu len subsidiárne.
18. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa mohol
sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
19. Uvedený princíp subsidiarity bol rovnako premietnutý aj do § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, v zmysle ktorého ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa
vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd, ústavný súd
uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
20. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok
okresného súdu z 24. novembra 2014 bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného
krajským súdom na základe odvolania sťažovateľa. O predmetnom odvolaní rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom z 27. októbra 2016 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil. Pre rozhodnutie ústavného súdu v danej časti je teda podstatné, že napadnutý
rozsudok okresného súdu bol podrobený zákonnému prieskumu zo strany senátu krajského
súdu, teda bol v danom prípade dodržaný princíp subsidiarity, na ktorý poukazuje čl. 127
ods. 1 ústavy a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
21. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou
sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom okresného súdu, a preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu
22. Sťažovateľ rovnako nesúhlasí aj s obsahom napadnutého rozsudku krajského
súdu, ktorý mal potvrdením prvostupňového rozhodnutia odobriť nesprávny právny názor
okresného súdu. Sťažovateľ zhodne s argumentáciou týkajúcou sa okresného súdu nesúhlasí
s výsledkom konania a je toho názoru, že jeho žaloba bola dôvodná, a nesúhlasí s výkladom
zákona o obecnom zriadení ani čl. 2 os. 2 ústavy, ktorý bol krajským súdom vo svojom
rozhodnutí taktiež prezentovaný. Predmetné pochybenia majú mať za následok porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
23. Pred samotnou analýzou ústavnej akceptovateľnosti obsahu napadnutého
rozsudku krajského súdu ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť,
že v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní
tejto právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory
všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
24. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd konštatuje, že ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti nebol oprávnený preskúmavať podstatu tých sťažnostných námietok,
ktoré spochybňovali samotné skutkové zistenia súdov nižších inštancií. Z uvedeného
dôvodu preto nebol oprávnený skúmať skutkový stav a na základe neho vyslovené právne
závery súdov nižších inštancií.
25. Ústavný súd preto posúdil ústavnú sťažnosť v kontexte tých požiadaviek, ktoré
tvoria podstatu práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie tak musí mať
predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť
prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené.
26. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého rozhodnutia uviedol:
«... Odvolací súd po preskúmaní rozsudku vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu totiž nezistil taký postup súdu, ktorý by nebol v súlade s úpravou ustanovenia § 132
O.s.p... Rovnako nezistil nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia,
ktoré podľa názoru odvolacieho súdu obsahuje výklad opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami významnými pre rozhodnutie a jeho
myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutkové zistenia, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Napokon odvolací súd
zdôrazňuje, vzhľadom aj na námietky odvolateľa, že obsah práva na spravodlivý súdny
proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov...
... Pokiaľ odvolateľ, vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, pri skúmaní merita
veci samej vo vzťahu k rozhodovaniu mestského zastupiteľstva žalovaného poukázal
na ustanovenie čl. II ods. 2 Ústavy SR a mal za to, že pod toto ustanovenie je nutné
subsumovať aj postavenie mestského zastupiteľstva v súlade s čl. 64 až 71 Ústavy SR
a pokiaľ v nadväznosti na to citujúc ust. § 25 ods. 1 písm. d/ zák. č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení... mal za to, že zámer žalobcu bol jednoznačne v záujme žalovaného a
jeho obyvateľov, a preto sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že slobodu
hlasovania nemožno poslancom mestského zastupiteľstva obmedziť, v dôsledku čoho súd
prvej inštancie pri rozhodovaní nevzal do úvahy ani konformný výklad práva v zmysle
judikatúry Ústavného súdu... odvolací súd len dodáva, že súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí a ani odvolací súd nespochybňuje tvrdenia žalobcu, že podľa ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR sú teda všeobecné súdy povolené chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť (II. ÚS 13/2001). Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie
pri prejednávaní a rozhodovaní v prejednávanej veci vychádzal z vyššie uvedených
princípov... Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia s ohľadom aj na námietky uvedené
v odvolaní nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlúčiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Súd prvej inštancie postupoval pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku
zákonne a tiež v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,
vychádzal z platnej právnej úpravy účinnej v čase podpísania dohôd, z ktorých odvodzuje
žalobca svoj peňažný nárok, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom podľa názoru
odvolacieho súdu interpretoval a aplikoval, a preto aj jeho právne závery sú podľa názoru
odvolacieho súdu akceptovateľné (opak nebol preukázaný).
... V tejto súvislosti odvolací súd v zhode s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie
zdôrazňuje, že žalovaný v procese obstarania územnoplánovacej dokumentácie nemohol
prevziať takýto záväzok, keďže schvaľovanie územného plánu patri do právomoci mestského
zastupiteľstva ako orgánu samosprávy, ktorý tvoria jednotliví poslanci mestského
zastupiteľstva a ktorých slobodu hlasovania skutočne nemožno obmedziť. Je nesporné,
že mestské zastupiteľstvo ako zastupiteľský zbor je zložené z poslancov, ktorí získavajú
mandát priamo od obyvateľov obce s cieľom priamej realizácie kompetencie obce...,
Ak poslanci funkciu prijímajú sľubom, existuje predpoklad, že budú v prípade
ne(schvaľovania) hlasovať v súlade so zákonom a so svojim svedomím, bez subjektívneho
pohľadu.
...V danom prípade Mestské zastupiteľstvo v Michalovciach prijalo dňa 24.4.2012
uznesenie Č. 151 k bodu Zmeny a doplnky č. 2 Územného plánu Mesta Michalovce - Návrh
riešenia...
... Súd prvej inštancie teda správne uzavrel, že žalovaný v procese obstarania
územnoplánovacej dokumentácie nemohol prevziať takýto záväzok, keďže schvaľovanie
územného plánu patrí do právomoci mestského zastupiteľstva ako orgánu samosprávy,
a preto ani všeobecný súd nemá v právomoci posudzovať ne(dôvodnosť) neschválenia
lokality..., pretože by tým zasiahlo do právomoci obecného zastupiteľstva, ktoré jediné
je zo zákona oprávnené o tomto rozhodovať.
... Za nedôvodnú rovnako považuje odvolací súd aj námietku odvolateľa, že žalovaný
si nesplnil svoje povinnosti a porušil dohody uzavreté so žalobcom, keď tvrdil,
že vychádzajúc z cieľa žalobcu bolo schválenie zmien územného Plánu č. 2 Mesta
Michalovce podľa jeho zámeru akceptovaného navonok aj žalovaným, a preto aj obstaranie
je potrebné vykladať v spojení so zabezpečením všetkých etáp obstarávania
územnoplánovacej dokumentácie na strane žalovaného, v dôsledku čoho nesúhlasil
s názorom prvostupňového súdu, že obsahom prejavu vôle zmluvných strán nebolo
aj schválenie návrhu prerokovávanej územnoplánovacej dokumentácie.
... V tomto smere tak v skutkovej ako aj v právnej rovine, odvolací súd po preskúmaní
veci nezistil opodstatnenosť tejto námietky žalovaného, s touto námietkou sa súd prvej
inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia náležíte vysporiadal, pričom so závermi
súdu prvej inštancie sa stotožňuje v celom rozsahu aj odvolací súd. S odkazom aj na
zákonnú úpravu aplikovanú a uvádzanú súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, nie
sú dané dôvody na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov obsiahnutých v podrobných dôvodoch napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací
súd odkazuje.
... Za správne považuje odvolací súd aj závery súdu prvej inštancie týkajúce
sa výkladu jednotlivých ustanovení dohôd uzavretých medzi účastníkmi konania. Je totiž
potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že zo znenia čl. II ods. 1 Dohody... jednoznačne
vyplýva záväzok žalovaného vykonať iba „proces obstarania zmien a doplnkov č. 2
územného Plánu Mesta Michalovce“ síce v súlade so zámerom žalobcu uvedenom v čl. I.
ods. 1 dohôd, avšak iba v rozsahu § 19a ods. 1 Stavebného zákona, ktorý však neobsahuje
povinnosť orgánu územného plánovania, teda žalovanému, schváliť/zabezpečiť schválenie
návrhu prerokovávanej územnoplánovacej dokumentácie v súlade so zámerom žalobcu, ale
iba zabezpečiť vyhlásenie „záväznej časti územnoplánovacej dokumentácie“..., teda v tej
časti územnoplánovacej dokumentácie, ktorá bola v príslušnom procese schválená..., teda
schválená obecným zastupiteľstvom žalovaného (§ 14 ods. 4 písm. c/ Zákona o obecnom
zriadení). Pokiaľ teda príslušným mestským zastupiteľstvom nebol schválený zámer žalobcu,
nevznikla povinnosť zaradiť uvedenú lokalitu do záväznej časti územnoplánovacej
dokumentácie, a teda svoju povinnosť žalovaný z uzavretých dohôd neporušil...
... Pokiaľ žalovaný opakovane (aj v odvolacom konaní) tvrdí, že uzavreté dohody
treba vykladať tak, že žalovaný sa jednoznačne zaviazal schváliť zmeny a doplnky územného
Plánu Mesta Michalovce v súlade s jeho zámerom... odvolací súd len dodáva, že súd prvej
inštancie sa aj s touto námietkou žalovaného náležíte a dostatočne vysporiadal..., pričom
pri výklade vôle zobral náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle tak, ako
to vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, a preto ani túto námietku odvolateľa
nepovažuje odvolací súd za dôvodnú...»
27. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup
prirozhodovaní o jeho odvolaní nemajúci oporu v zákone. Právny názor krajského súdu
nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo
založené na takom výklade ustanovení procesných predpisov upravujúcich postup súdu
v odvolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.
28. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1
a čl. 152 ods. 4 ústavy, ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
29. Sťažovateľ napokon prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadol aj uznesenie
najvyššieho súdu z 12. decembra 2018, ktorým odmietol podané dovolanie. Sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti v podstatnom uviedol, že vo svojom dovolaní poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu, avšak najvyšší súd jeho argumenty
nesprávne vyhodnotil a v dôsledku uvedeného tak odmietol ním podané dovolanie.
30. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka
posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania
je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľov (m. m. II. ÚS 324/2010).
31. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
32. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že pri posudzovaní rozhodnutí
najvyššieho súdu, ktorými odmietne dovolanie, je jeho úlohou zistiť, či právny názor,
na základe ktorého najvyšší súd odmietol predmetné dovolanie, bol najvyšším súdom
aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s označenými článkami ústavy.
Z uvedeného je zrejmé, že jeho úlohou preto nie je skúmanie správnosti skutkových zistení
všeobecných súdov, ale zistenie, či najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
ozrejmil dôvody odmietnutia dovolania.
33. Najvyšší súd k samotnému odmietnutiu dovolania v napadnutom uznesení
v podstatnom uviedol:
,,... Žalobca vo svojom dovolaní vyvodzoval prípustnosť dovolania podľa ust. § 421
ods. 1 C. s. p...
... Dovolací súd vychádzajúc z dovolania žalobcu konštatoval, že tento v dovolaní
neuviedol, v čom sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, neuviedol od vyriešenia akej právnej otázky, ktorá ešte nebola vyriešená
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a rovnako
neuviedol rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne pri riešení v obdobných
prípadoch.
... Dovolací súd nepovažoval dôvody žalobcu uvedené v jeho dovolaní, (prílišný
formalizmus pri výklade dotknutých právnych predpisov, zneužitie súdu týkajúce sa voľnej
úvahy, odborné znalosti zvolených poslancov mestského zastupiteľstva a pod.) za také, ktoré
by napĺňali požiadavky odôvodňujúce prípustnosť dovolania tak, ako to vymedzuje ust.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené preto dovolanie
žalobcu v súlade s ust. § 447 písm. f/ C. s. p. odmietol, lebo dovolacie dôvody nie sú
vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 436 C. s. p...“
34. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup
pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa nemajúci oporu v zákone.
35. Na margo toho, že najvyšší súd vo svojom uznesení poukázal na absenciu
relevantných dôvodov uvedených v dovolaní dostatočne odôvodňujúcich prípadnú
prípustnosť dovolacieho konania, ústavný súd pripomína, že rozsah prieskumu najvyššieho
súdu v rámci dovolacieho konania je striktne limitovaný a viazaný na existenciu označených
dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ označený dôvod prípustnosti
dovolania neexistuje, čo v konkrétnom prípade konštatoval aj najvyšší súd, nemožno
to dovolaciemu súdu vyčítať a vidieť v tom porušenie základných práv alebo slobôd.
36. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľa.
37. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
označených základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
38. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1
a čl. 152 ods. 4 ústavy, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia označených práv a slobôd.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2019
Mojmír Mamojka predseda senátu