Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 95/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, , , a ,

, , zastúpených advokátskou kanceláriou

ANDRAŠOVIČ & PARTNERS, s. r. o., Lermontovova 14, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Eduard Andrašovič, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. z 9. júna 2016 a jemu

predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 29. novembra 2017 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2019 a jemu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, , , ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 9. júna 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

a jemu predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. novembra 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2019 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú fyzické osoby

vystupujúce v procesnom postavení žalobcov a žalobou sa domáhajú zaplatenia sumy

685 547,42 eur s prísl., ktorú okresný súd napadnutým rozsudkom z 9. júna 2016 v plnom

rozsahu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 29. novembra 2017 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil. Sťažovatelia napadli rozsudok krajského súdu dovolaním, ktoré

bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2019 odmietnuté.

3. Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že najvyšší súd odmietol ich dovolanie

z dôvodu nedôvodného namietania procesnej vady vymedzenej v § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), keďže podľa názoru najvyššieho súdu sťažovatelia

nevymedzili právnu otázku relevantnú z hľadiska ,

teda nevymedzili právnu otázku, ktorá nebola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ešte

vyriešená. Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil

ich procesné práva, keďže mal zabezpečiť odstránenie vady podania a uznesením vyzvať

sťažovateľov na odstránenie danej vady podania jeho doplnením. Najvyšší súd mal pritom

podľa sťažovateľov postupovať vo forme samostatného uznesenia obsahujúceho všetky

nevyhnutné náležitosti a mal pritom sťažovateľom určiť lehotu (nie kratšiu ako 10 dní)

na jeho doplnenie.

4. Keďže najvyšší súd v danom prípade nevyzval sťažovateľov na doplnenie

ich podania, podľa názoru sťažovateľov im tak nesprávnym procesným postupom

neumožnil, aby uskutočňovali ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

ich práva na spravodlivý proces.

5. Sťažovatelia sú toho názoru, že boli nútení podať dovolanie z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia podanej žaloby zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu.

Ani jeden z nich totiž neskúmal splnenie zákonom predpísaných náležitostí na vydanie

predbežného opatrenia zo strany žalobcov, ktorý sa na súd v základnom konaní o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, prebiehajúcom na Okresnom súde Bratislava III,

domáhali určenia, kto je definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti. Žalobcovia ako originálni

vlastníci nehnuteľnosti nikdy neprestali byť vlastníkmi nehnuteľnosti, keďže spoločnosť

, bola pri podpise zmlúv zastúpená na základe plnej moci, ktorá

neoprávňovala osobu podpisujúcu zmluvy na ich podpis. Plná moc oprávňovala subjekt

len na podanie zmlúv na kataster nehnuteľností, nie však na podpis zmlúv týkajúcich

sa prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z tohto dôvodu išlo o absolútne neplatný

právny úkon ex tunc.

6. Ani jeden zo súdov neskúmal pri posudzovaní zákonných predpokladov

na vydanie predbežného opatrenia, ktorému so subjektov na základe listinných dôkazov

prislúcha silnejšie vlastnícke právo, ktoré je potrebné chrániť do právoplatného rozhodnutia

vo veci, aby počas súdneho konania nedošlo k ešte hlbšiemu porušeniu narušeného práva.

Okresný súd Bratislava III vydal rozsudok č. k. -601 z 23. júla 2009,

v ktorom skonštatoval, že sťažovatelia nikdy neprestali byť vlastníkmi nehnuteľnosti.

Súd zároveň uviedol, že žiadny zo zmluvných nadobúdateľov stojacich na strane odporcu

sa nikdy nestali vlastníkmi nehnuteľnosti, keďže na žiadneho z nich platným spôsobom

neprešlo nadobúdacie právo. Všetky scudzovacie zmluvy sú absolútne neplatné právne

úkony s účinkami neplatnosti ex tunc a súd na túto neplatnosť musí prihliadať ex offo.

7. Poukazujúc na uvedené sťažovatelia zhodnotili, že v žiadnom právnom štáte

by nemalo v rámci rozhodovacej praxe súdu prísť k takému vážnemu zásahu do práva

vlastniť majetok a jeho pokojného užívania, aké bolo preukázané v tomto prípade,

kde sa nevlastník bez právneho titulu snažil pripraviť vlastníka o majetok.

8. V nadväznosti na uvedenú sťažnostnú argumentáciu sťažovatelia žiadali,

aby ústavný súd po prijatí ich ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatoval,

že napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu,

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom predchádzajúcim vydaniu týchto

rozhodnutí bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené

v . Sťažovatelia žiadali rozsudok okresného súdu zrušiť a uplatnili

si taktiež náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

15. Sťažovatelia prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadli rozsudok okresného

súdu z 9. júna 2016 vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Sťažovatelia

nesúhlasia s výsledkom konania okresného súdu, ktorý ich žalobu zamietol, a sú toho

názoru, že okresný súd danú vec nesprávne právne posúdil, keď neskúmal splnenie

zákonom predpísaných náležitostí na vydanie predbežného opatrenia.

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

17. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa mohol

sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

18. Uvedený princíp subsidiarity bol rovnako premietnutý aj do § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, v zmysle ktorého ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa

vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd, ústavný súd

uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

19. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý postup okresného

súdu, ako aj rozsudok okresného súdu z 9. júna 2016 bol predmetom súdneho prieskumu

realizovaného krajským súdom na základe odvolania sťažovateľov. O predmetnom odvolaní

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 29. novembra 2017 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil. Pre rozhodnutie ústavného súdu v danej časti je teda podstatné,

že postup a rozsudok okresného súdu boli podrobené zákonnému prieskumu zo strany

senátu krajského súdu, teda bol v danom prípade dodržaný princíp subsidiarity, na ktorý

poukazuje a .

20. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou

sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľov napadnutým

rozsudkom okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom, a preto bolo potrebné

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

21. Sťažovatelia rovnako nesúhlasia aj s obsahom napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktorý mal potvrdením prvostupňového rozhodnutia odobriť nesprávny právny názor

okresného súdu. Sťažnostná argumentácia týkajúca sa rozsudku okresného súdu,

ako aj krajského súdu je obsahovo totožná.

22. Pred samotnou analýzou ústavnej akceptovateľnosti obsahu napadnutého

rozsudku krajského súdu ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť,

že v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

23. Nadväzujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti nebol oprávnený preskúmavať podstatu tých sťažnostných námietok,

ktoré spochybňovali samotné skutkové zistenia súdov nižších inštancií. Z uvedeného

dôvodu preto nebol oprávnený skúmať skutkový stav (a na základe neho vyslovené právne

názory súdov nižších inštancií). Ústavný súd jednoznačne konštatuje, že tieto námietky

sú námietkami týkajúcimi sa výlučne skutkového stavu veci bez akéhokoľvek

ústavnoprávneho rozmeru.

24. Vzhľadom na to, že sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti označili porušenie

práva podľa , ústavný súd zdôrazňuje, že posúdil ústavnú sťažnosť

v kontexte tých požiadaviek, ktoré tvoria podstatu práva na súdnu na inú právnu ochranu

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie). Rozhodnutie tak musí mať predovšetkým

zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle,

teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené.

25. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého rozsudku v podstatnom

uviedol:

«... Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ) preskúmal odvolaním žalobcov

v 1. až 3. rade napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie procesným postupom podlá § 378

ods. 1 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (

a contrario), následne dospejúc k tomu záveru, že podané odvolanie žalobcov v 1. až 3.

rade je neopodstatnené...

... V danom prípade odvolací súd odvolaním žalobcov v 1. až 3. rade... napadnutý

rozsudok Okresného súdu... ako vecne správny podľa potvrdil. V ďalšom

odvolací súd odkazuje na rozsah a predovšetkým obsah odôvodnenia napadnutého

rozsudku, s ktorým sa plne stotožňuje ( ). Na margo obsahu odvolania

podaného zo strany žalobcov v 1. až 3. rade odvolací súd poznamenáva, že predmetné

odvolanie sa mu javí ako určitý teoretický výklad niekdajšieho inštitútu „predbežného

opatrenia“ v súčasnosti inštitútu „neodkladného opatrenia”. Takisto obsahuje aj podrobné

a opätovné popísanie skutkovej situácie v tzv. predchádzajúcom konaní, v rámci ktorého

došlo v konečnom dôsledku k zamietnutiu návrhu žalobcov na nariadenie nimi

požadovaných predbežných opatrení. Až v záverečnej časti podaného odvolania žalobcovia

udávajú, že podľa ich skutkových vymedzení a právnej argumentácie došlo k súčasnému

naplneniu troch esenciálnych znakov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím. S týmto konštatovaním odvolateľov

(žalobcov v 1. až 3. rade) sa odvolací súd nestotožňuje, pretože podľa jeho názoru, ktorý je

súhlasný aj s názorom prvoinštančného sudu, nedošlo v konaní k súčasnému naplneniu

troch esenciálnych podmienok k tomu, aby mohla byť zo strany súdu na strane žalovanej

konštatovaná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Keď nenastala prvá podmienka, ktorou je samotne nesprávny úradný postup, tak nemohla

nastať ani druhá podmienka, t. j. samotná škoda a zároveň aj tretia podmienka, ktorou

je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Takisto sa odvolací

súd stotožňuje aj s konštatovaním prvoinštančného súdu v tom smere, že v prípade

žalovanej sa nemôže jednať ani o jej prípadnú zodpovednosť za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa ,

pretože uznesenie Krajského súdu v Nitre -309 zo dňa 31. 10. 2005,

a nebolo po svojej právoplatnosti zrušené alebo zmenené

pre svoju nezákonnosť príslušným nadriadeným orgánom. Pre nenaplnenie zákonom

vymedzených esenciálnych znakov či už zodpovednosti za nesprávny úradný postup alebo

zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci súd prvej inštancie podanú

žalobu ako nedôvodnú správne v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na nepreukázanie

existencie základu uplatneného nároku na náhradu škody súd prvej inštancie pri

rešpektovaní zásady hospodárnosti konania sa bližšie nezaoberal opodstatnenosťou výšky

uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy žalobcami v 1. až 3. rade...»

26. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o odvolaní žalobcov nemajúci oporu v zákone. Právny názor krajského

súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo

založené na takom výklade ustanovení upravujúcich postup

súdu v odvolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

27. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu, jemu predchádzajúcim postupom

a namietaným porušením základného práva podľa , ústavný súd ústavnú

sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

28. Sťažovatelia napokon prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadli aj uznesenie

najvyššieho súdu z 30. apríla 2019, ktorým odmietol podané dovolanie. Podstata

sťažnostnej argumentácie danej časti ústavnej sťažnosti spočíva v tom, že najvyšší súd

ich mal podľa ich názoru vyzvať na odstránenie nedostatku dovolania, teda doplnenia

konkrétneho dovolacieho dôvodu a nemal ich dovolanie bez výzvy odmietnuť.

29. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

žalobcov, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka

posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania

je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľov (m. m. ).

30. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

31. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že pri posudzovaní rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktorými odmietne dovolanie, je jeho úlohou zistiť, či právny názor,

na základe ktorého najvyšší súd odmietol predmetné dovolanie, bol najvyšším súdom

aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s označenými článkami

a dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú. Z uvedeného je zrejmé, že jeho

úlohou preto nie je skúmanie správnosti skutkových zistení všeobecných súdov, ale zistenie,

či najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom ozrejmil dôvody odmietnutia dovolania.

32. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia uviedol:

«... V danom prípade žalobcovia prípustnosť svojho dovolania vyvodzovali popri

sebe z ustanovenia a (zároveň) aj z ustanovenia

. Najvyšší súd v prvom rade posudzoval prípustnosť dovolania z hľadiska tvrdenej

procesnej vady zmätočnosti ( ), keď z hľadiska obsahového ( ods. l

) dovolatelia porušenie práva na spravodlivý proces zdôvodnili zmätočnosťou

rozhodnutia odvolacieho súdu.

... Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolateľmi namietanú procesnú vadu

zmätočnosti, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný

postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala

jej patriace procesné oprávnenia...

... V súvislosti s námietkou žalobcov o zmätočnosti, resp. nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd poukazuje na rokovanie občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, na ktorom bolo prijaté

zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .“

... Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny

podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá

predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov,

ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký

prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne

odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”

(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak

zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku

2003).

... V danom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny. V súvislosti s dovolacou námietkou týkajúcou sa nepreskúmateľnosti treba

pripomenúť, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden

celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára

ich organickú jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. V odôvodnení

napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa žalobcovia

domáhali, čo navrhoval žalovaný, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými

úvahami sa riadil prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu

posúdeniu, s ktorým sa stotožnil a vysvetlil z čoho jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia

nemajú nárok na náhradu škody. Obsah spisu preto nedáva podklad pre záver, že odvolací

súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

dovolateľov. Navyše dovolatelia vo svojom dovolaní v zmysle uvedenej zmätočnostnej vady

neuviedli nič konkrétne, preto ho dovolací súd v tejto časti považuje za bezdôvodné.

... Zároveň dovolací súd nezistil ani prípustnosť dovolania namietaného podľa § 421

ods. 1 písm. b/ , teda že rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V tejto súvislosti dovolací

súd dodáva, že v danom prípade, aby mohol pristúpiť k preskúmaniu uvedeného

dovolacieho dôvodu, je nevyhnutné zo strany dovolateľov vymedziť konkrétnu právnu

otázku, ktorá podľa ich názoru, nebola dovolacím súdom riešená. Z obsahu dovolania

nevyplýva konkrétna právna otázka, ktorá nebola dovolacím súdom riešená a dovolací súd

tak nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach, ktorú otázku mali dovolatelia na

mysli, v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ.

Dovolatelia v danom prípade vymedzili iba všeobecnú charakteristiku nesprávností, ku

ktorým došlo podľa ich názoru v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom.

Sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti

jeho rozhodnutia, opisovanie situácie alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k

právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení §

421 ods. 1 písm. b/ . V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší

súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré

pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil

procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej

koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj

(konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením ...

... Z dôvodov vyššie uvedených najvyšší súd uzatvára, že žalobcovia v dovolaní

nedôvodne namietajú existenciu procesnej vady v zmysle a nevymedzujú

právnu otázku relevantnú z hľadiska , preto najvyššiemu súdu

neostávalo iné ako ich dovolanie odmietnuť podľa a ...»

33. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľov nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľov uvedenými v dovolaní,

pričom, opierajúc sa o svoju ustálenú prax, sťažovateľom dostatočne jasným spôsobom

vysvetlil dôvody odmietnutia dovolania.

34. Na margo toho, že najvyšší súd vo svojom uznesení poukázal na absenciu

relevantných dôvodov uvedených v dovolaní, ústavný súd pripomína, že rozsah prieskumu

najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania je striktne limitovaný a viazaný na existenciu

označených dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ označený dôvod

prípustnosti dovolania neexistuje, čo v konkrétnom prípade konštatoval aj najvyšší súd,

nemožno to dovolaciemu súdu vyčítať a vidieť v tom porušenie základných práv alebo

slobôd.

35. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľov.

36. Samotná skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

označených základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

37. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa , ústavný súd ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu