Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 319/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obce

Drahňov, IČO 00 331 503, Drahňov 154, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 27. marca 2019,

a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť obce Drahňov o d m i e t a .

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Michalovce

sp. zn. z 27. marca 2019 n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť obce Drahňov, IČO 00 331 503, Drahňov 154

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) v spojení s a

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 27. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou v konaní

vedenom okresným súdom o vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho

vo vykonaných stavebných prácach v prospech sťažovateľky na základe neplatnej zmluvy

o dielo. V tomto konaní okresný súd uložil žalobcovi predložiť dôkaz o rozsahu

vykonaných práca a ich obvyklej trhovej hodnote. Sťažovateľka odmieta poskytnúť

súčinnosť (umožniť znalcovi vstup na pozemok a prístup k dielu, pozn.) potrebnú

na vyhotovenie súkromného znaleckého posudku žalobcovi, a preto na návrh žalobcu

okresný súd vydal napadnuté uznesenie, ktorým pod hrozbou poriadkovej pokuty uložil

sťažovateľke povinnosť umožniť vstup znalcovi, ktorého určí žalobca, na jej súkromný

pozemok v stanovenej lehote 30 dní a umožniť mu prístup k dielu a zároveň predĺžil lehotu

na predloženie dôkazu žalobcovi.

3. Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil analogicky aplikovaným § 210

(ďalej aj ,P“) napriek názoru sťažovateľky o jeho

neaplikovateľnosti vo veci súkromného znaleckého posudku. Z odôvodnenia vyplýva:

„... ustanovenie článku 4, bod 1 upravuje analógiu legis /analógiu podľa zákona/,

v zmysle ktorej ak skúmaný právny prípad nemožno automaticky stotožniť so všeobecnou

skutkovou podstatou, táto analógia legis umožňuje riešenie právneho prípadu na základe

inej zákonnej skutkovej podstaty, ktorá vykazuje so skúmaným javom obdobnosť pokiaľ sa

týka podstatných vlastností a charakteristík.

Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 16.10.2018 sp.zn. , okrem iného

konštatuje: Zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho čo je

bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša

môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky

a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky.

V prípadoch medzery zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd

k dotváraniu práva nielenže oprávnený, vychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca povinný.

Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch,

ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona,

resp. iného právneho predpisu /analógia legis/, resp. ak existuje spoločenský vzťah, na

ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala /analógia iuris/.

Podľa , strane, prípadne aj inej osobe môže súd uložiť, aby sa dostavila

k znalcovi, predložila mu potrebné veci, podala mu potrebné vysvetlenia, podrobila sa

lekárskemu vyšetreniu, prípadne krvnej skúške, alebo aby niečo vykonala, alebo znášala,

ak je to na účely znaleckého dokazovania potrebné. Ustanovenie o zachovávaní

mlčanlivosti pri výpovedi svedka podľa § 203 sa použije primerane.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že súd môže účastníkom, svedkom, alebo inej

osobe uložiť povinnosť, aby sa dostavili k znalcovi a predložili mu potrebné veci a iné

povinnosti, alebo aby strana, alebo tretia osoba niečo vykonala, alebo znášala, ak je to

na účely znaleckého dokazovania potrebné. Z citácie vyplýva, že túto povinnosť majú strany

a tretie osoby len voči znalcovi ustanoveného súdom, keďže pri súkromnom znaleckom

posudku vypracovanom na požiadavku strany nie je totiž v čase vypracovania tohto

posudku isté, či tento dôkaz bude pripustený súdom v súlade s ustanovením § 185 ods. 1

.

Podľa názoru súdu, pokiaľ súd v priebehu konania takýto dôkazný prostriedok

pripustí, je potrebné aplikovať toto ustanovenie § 210 aj na súkromný znalecký posudok

pri použití zásady analógie legis. Aplikáciu tejto zásady, použitie § 210 treba aplikovať

aj na súkromný znalecký posudok z tohto dôvodu, že pri vyhodnocovaní týchto dôkazov,

znaleckého posudku nariadeného súdom a súkromného znaleckého posudku na objednávku

účastníka konania, ich hodnotenie treba posudzovať tak, že sa jedná o rovnocenné dôkazy,

keďže žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu / Zásad /, t.j. každý

dôkaz má rovnocenné postavenie a potenciál presvedčivosti.

Pri aplikácii analógii legis je potrebné brať do úvahy aj zásad ,

podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

V zmysle nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 17.12.1998 sp.zn. , súd

je povinný zabezpečiť včas všetky dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci a prijať zákonné

opatrenia, ktoré sledujú zabezpečenie dôkazných prostriedkov nevyhnutných

pre rozhodnutie vo veci samej. Ak súd neustanovil konkrétnu lehotu na vypracovanie

znaleckého posudku, alebo vykonanie iného právneho úkonu a nevyužil zákonné opatrenie

na vykonanie týchto úkonov, spôsobil zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Aj toto rozhodnutie, citovaný nález Ústavného súdu SR ukladá súdu prijať všetky

možné zákonné opatrenia na prejednanie veci, čo podporuje aplikáciu ustanovenia § 210

na vypracovanie súkromného znaleckého posudku v prípade ak súd akceptoval návrh

na vykonanie tohto dôkazu pri použití zásady analógie legis.“

4. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému uzneseniu s poukazom

na uznesenie ústavného súdu sp. zn. , že jej ukladá povinnosti

bez zákonného zmocnenia, využijúc analogiu legis, čím neprípustne rozširuje jej povinnosti

bez opory v zákone:

„Sťažovateľka namieta, že uznesením okresného súdu, napadnutým touto ústavnou

sťažnosťou, došlo k situácii, keď účinky interpretácie a aplikácie právneho predpisu –

týmto súdom, nie sú zlučiteľné s ... Okresný súd

dospel k záveru, že pokiaľ uložil strane konania - žalobkyni predložiť dôkaz na preukázanie

svojich tvrdení a žalobkyňa si zvolila, že svoje tvrdenia preukáže súkromným znaleckým

posudkom, takýto stav oprávňuje súd ukladať sťažovateľke, teda strane konania s opačným

záujmom na jeho výsledku povinnosti, o ktorých samotný súd konštatuje, že zo zákonného

ustanovenia, ktoré v predmetnej veci použil vyplýva, že ich možno uložiť len vo vzťahu

k súdom ustanovenému znalcovi.

Už vyššie bolo uvedené, že samotný okresný súd vnímal, a aj správne posúdil,

že ust. sa výslovne vzťahuje na znalca ustanoveného súdom.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že strana môže v konaní predložiť

súkromný znalecký posudok bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd

a, že predloženie súkromného znaleckého posudku stranou je jej autonómnym rozhodnutím

o uplatnení tohto dôkazného prostriedku ako prostriedku procesného útoku, či obrany.

Citované ustanovenie ukladá súdu pri vykonaní tohto dôkazu postupovať,

ako by išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Je však zároveň nesporné,

že limity ingerencie súdu, počas vyhotovovania súkromného znaleckého posudku,

ak sa tento vyhotovuje v priebehu konania, sú limitované ust. , ktoré

vyjadruje požiadavku, aby súd nekládol znalcovi, ktorého strana poverila vypracovaním

znaleckého posudku prekážky, ktoré by znemožňovali vypracovať znalecký posudok,

v podobe neumožnenia mu prístupu k informáciám, potrebným na vypracovanie znaleckého

posudku. Je však nesporné, že pokiaľ zákonodarca v tomto zákonnom ustanovení výslovne

identifikoval povinnosť súdu, vo vzťahu k znalcovi, poverenému stranou vypracovať

súkromný znalecký posudok, a zároveň nesplnomocnil súd ukladať inej strane konania,

ako tej, ktorá znalca poverila, alebo iným osobám pri vyhotovovaní znaleckého posudku

povinnosti, a to ani odkazom na ust. , vyjadruje to jeho vôľu, a nie je oprávnením

súdu, túto vôľu zákonodarcu modifikovať spôsobom, ktorý z ustanovení právneho predpisu,

ktoré súd použil, nevyplýva.

Okresný súd však, ako už bolo uvedené, uložil sťažovateľke povinnosti bez toho,

aby mu toto oprávnenie vyplývalo z konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, pričom

poukážuc na analógie legis, tento postup odôvodnil tak, že zákonodarca upravuje bežne sa

vyskytujúce situácie a špecifické situácie a ich posúdenie súdom sú otázkou aplikácie práva

súdom. Okresný súd však nielen, že nezohľadnil skutočnosť, že zákonodarca zakotvil

v výslovne povinnosti súdu vo vzťahu k súkromnému

znaleckému posudku pri jeho vyhotovovaní, ale zároveň si neozrejmil podstatnú skutočnosť,

že na to, aby sťažovateľke uložil konať niečo, čo jej zákon neukladá, mu musí takéto

oprávnenie explicitne zo zákona vyplývať, keďže len k tomu, čo jej zákon ukladá, možno

sťažovateľku nútiť príkazom súdu. Inak povedané, pokiaľ zákon výslovne neustanovuje, že

súd sťažovateľke povinnosť uložiť môže, súd si toto oprávnenie nemôže vyvodiť z analógie

zakladajúcej sa na tom, že v iných prípadoch takéto oprávnenie - ukladať povinnosti, má.

Skutočnosť, že súkromný znalecký posudok je nástrojom kontradiktórnosti sporu,

vyplýva aj z dôvodovej správy k ust. podľa, ktorej: Navrhovaná právna úprava

po prvýkrát výslovne normatívne upravuje znalecký posudok predložený stranou sporu

bez toho, aby znalca ustanovoval súd. Toto koncepčné riešenie plne zodpovedá povahe

kontradiktórneho sporu založeného na prejednacom princípe, v ktorom procesnú diligenciu

za výsledok sporu znášajú predovšetkým procesné strany.“

5. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky obce Drahňov

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46

ods. 1 , v spojení

- s jej právom nebyť nútená, aby konala niečo, čo zákon neukladá zakotveného v čl. 2

ods. 3 , a

- s jej právom, aby jej povinnosti boli ukladané len na základe zákona zakotveného

v , a

- právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa 27.3.2019

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Michalovce pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Michalovce

sp. zn. zo dňa 27.3.2019 a vracia vec Okresnému súdu Michalovce na ďalšie

konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

6. Sťažovateľka navrhla aj to, aby ústavný súd podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu

s odôvodnením, že:

„Sťažovateľka je teda presvedčená o tom, že vzniknutá situácia odôvodňuje odklad

vykonateľnosti napadnutého uznesenia Okresného súdu Michalovce. V prípade,

že k odkladu vykonateľnosti nedôjde, ochrana práv sťažovateľky, ak by jej sťažnosti ústavný

súd neskôr aj vyhovel, nemala by pre sťažovateľku vo vzťahu k uplatňovanej a reálnej

ochrane jej základných práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou, už žiaden reálny

význam, a bola by teda len abstraktnou a iluzórnou. Navyše AKO už bolo uvedené vyššie

sťažovateľke hrozia v prípade, že sa nepodrobí rozhodnutiu súdu napadnutému touto

sťažnosťou ďalšie zásahy do jej základných práv (v podobe uloženia, aj opakovaného)

poriadkových pokút zo strany súdu a vystavuje sa nebezpečenstvu trestného stíhania jej

štatutárneho orgánu.

Odklad vykonateľnosti uznesenia napadnutého touto ústavnou sťažnosťou nie je

v rozpore s verejným záujmom, naopak, sťažovateľke by právnymi následkami napadnutého

rozhodnutia hrozila závažná ujma.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúra

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 .

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, príjme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

14. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

).

15. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo

byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd

(m. m. , , , ).

16. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky

17. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie základného

práva podľa v spojení s a , predbežne

prerokoval a odmietol ju podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

18. Odlišný právny názor sťažovateľky na procesný postup súdu, ktorý

je v odôvodnení napadnutého uznesenia náležite zdôvodnený, nesignalizuje možnosť

vyslovenia označených práv sťažovateľky po prípadnom prijatí veci na ďalšie konanie.

19. Výklad a aplikácia právnych noriem podústavného práva, čiže riešenie otázok

zákonnosti, patrí zásadne všeobecným súdom a ústavný súd do tohto výkladu nevstupuje,

ak jeho účinky na práva sporových strán nie sú nezlučiteľné s ich obsahom a zmyslom.

V danom prípade okresný súd aplikoval procesnú normu analogicky v zmysle zmocnenia

k dotváraniu práva súdom podľa čl. 4 bodu 1 základných princípov Civilného sporového

poriadku a tento postup náležite zdôvodnil, a preto námietka sťažovateľky o ukladaní

povinnosti bez zákonnej opory neobstojí.

20. Zároveň ústavný súd považuje pri posudzovaní námietok sťažovateľky

za kľúčové, že uvedený procesný postup okresného súdu nemožno považovať za taký

významný zásah do sťažovateľkiných práv, ktorý by vykazoval ústavnoprávnu relevanciu.

Ani prípadný rozpor postupu okresného súdu s procesným kódexom (nezákonnosť)

nezakladá bez ďalšieho jeho neústavnosť, ak jeho účinky na základné práva sťažovateľky

nie sú v rozpore s obsahom a zmyslom dotknutých základných práv, čo sa

v sťažovateľkinom prípade nestalo. K zhoršeniu jej právneho postavenia nedošlo, keďže

okresný súd jej uložil povinnosť súčinnosti, ktorú by v prípade záveru o neaplikovateľnosti

bol oprávnený uložiť v súvislosti s nariadením znaleckého dokazovania súdom.

21. Právny názor vyslovený okresným súdom, že je v záujme hospodárnosti

a rýchlosti konania analogicky aplikovať na vec sťažovateľky s poukazom na to,

že v tejto procesnej situácii nie je pripustenie súkromného znaleckého posudku ako dôkaz

v konaní neisté, je ústavne udržateľný. Sťažovateľka sa dovoláva formalistického výkladu

ustanovenia , ktorý nezohľadňuje procesnú situáciu v konaní, za ktorej k uloženiu

povinnosti došlo. Ústavný súd nepovažuje za účelné uprednostniť taký výklad a aplikáciu

, ktorý by generoval potrebu nariaďovať znalecký posudok súdom len preto,

aby bolo možné uložiť protistrane povinnosť súčinnosti pri jeho vyhotovovaní.

22. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že uznesenie

ústavného súdu sp. zn. zo 16. októbra 2018, na ktoré sťažovateľka

poukazuje, nepostihuje totožnú skutkovú a právnu situáciu. Jednak preto, že vo veci

sp. zn. ústavný súd posudzoval, či neuloženie povinnosti súčinnosti

protistrane pri vyhotovovaní súkromného znaleckého posudku nie je zbytočným prieťahom

v konaní (s negatívnym záverom, pozn.), ale aj preto, že v prejednávanej veci bola

povinnosť súčinnosti uložená potom, keď súd uložil žalobcovi predložiť dôkaz (a teda ho

v konaní vyhodnotil ako potrebný), zároveň pri predbežnom právnom posúdení veci načrtol,

na aké skutočnosti má byť zameraný, a o jeho pripustení v ďalšom konaní preto už nie sú

dôvodné pochybnosti.

IV.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

23. V zmysle čl. 34 dohovoru požíva ochranu ľudských práv a základných slobôd

podľa dohovoru jednotlivec, mimovládna organizácia a skupina jednotlivcov.

24. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Karagiannis proti Grécku,

rozhodnutie č. 33408/05 z 27. 9. 2007, Breisacher proti Francúzsku, rozhodnutie

č. 76976/01 z 26. 8. 2003, Danderyds Kommun proti Švédsku, rozhodnutie č. 52559/99

zo 7. 6. 2001, Yershova proti Rusku, rozhodnutie č. 1387/04 z 8. 4. 2010, Kotov proti

Rusku, rozhodnutie č. 54522/00 zo 14. 1. 2010, Ismeta Bačič proti Chorvátsku, rozhodnutie

č. 43595/06 z 19. 6. 2008 a ďalšie) v tejto súvislosti striktne odlišuje tzv. „vládne

organizácie“, za ktoré považuje právnické osoby, ktoré nie sú dostatočne nezávislé od štátu.

Medzi ne radí napr. ústredné orgány štátnej správy, ale aj decentralizované orgány územnej

samosprávy ako obce a vyššie územné celky a nimi zriadené obchodné spoločnosti

či fyzické a právnické osoby, na ktoré bol prenesený výkon určitej časti verejnej moci

(správca konkurznej podstaty, likvidátor, riaditeľ školy a pod.). Uvedeným „vládnym

organizáciám“ Európsky súd pre ľudské práva nepriznáva aktívnu procesnú legitimáciu

na podanie sťažnosti, ale naopak, vníma ich ako osoby a organizácie, za činnosť ktorých

zodpovedá zmluvný štát, a preto nesie aj prípadnú zodpovednosť za porušenie základných

práv nimi pri ich činnosti. Neaplikovateľnosť ochrany poskytovanej dohovorom na uvedené

osoby je konštatovaná bez ohľadu na to, či vystupujú v konkrétnom napadnutom konaní

pri výkone svojich kompetencií alebo nie.

25. Na základe uvedeného nie je sťažovateľka osobou oprávnenou domáhať sa

ochrany podľa dohovoru a ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,

v tejto veci nie je aplikovateľné ratione personae, preto ústavný súd túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako podanú neoprávnenou

osobou.

26. Návrhu sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

okresného súdu ústavný súd nevyhovel, keďže ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu