Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 127/2019
PDF · 534.51 KB
No categories available
IV. ÚS 127/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Dopravného
podniku mesta Banská Bystrica, a. s., Kremnička 53, Banská Bystrica, IČO 36016411,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská
Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa č. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 120/2016 zo 7. júna 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 6/2018 zo 4. decembra 2018
(v podaní chybne označeným ako uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Sžk 6/2018 zo 4. decembra 2018) a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Dopravného podniku mesta Banská Bystrica, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť Dopravného podniku mesta Banská Bystrica, a. s.,
Kremnička 53, Banská Bystrica, IČO 36016411 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 120/2016 zo 7. júna 2017 (ďalej len
„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžfk 6/2018 zo 4. decembra 2018 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ktoré sťažovateľka v ústavnej sťažnosti síce
označuje ako uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžk 6/2018 zo 4. decembra 2018, avšak
z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že v prípade sťažovateľkou uvádzanej
spisovej značky uznesenia najvyššieho súdu (4 Sžk 6/2018) ide o zrejmú chybu v písaní
a správna spisová značka napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je sp. zn. 4 Sžfk 6/2018,
čo ústavný súd zohľadnil pri svojom rozhodovaní.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom
postavení žalobkyne sa žalobou podanou na krajskom súde domáhala proti žalovanému
Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky preskúmania zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovaného – správy o zistenej nezrovnalosti č. N21401522/003
(ďalej len „správa“) v spojení so žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov projektu
č. 27110230308/Z02 z 25. apríla 2016 (ďalej len „žiadosť“).
3. Krajský súd svojím napadnutým uznesením v súlade s § 7 písm. e) v spojení s § 97
a § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „SSP“) žalobu sťažovateľky odmietol pre jej neprípustnosť. Krajský súd
v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, „že žaloba je neprípustná, nakoľko
smeruje proti písomnostiam s informatívnym charakterom, ktoré nemohli mať za následok
ujmu na subjektívnych právach žalobcu. Správa ani žiadosť teda nie sú rozhodnutiami
správneho orgánu. V správe absentuje vynútiteľný výrok.“.
4. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú
sťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku, ktorú založila
na dôvode podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a ktorou žiadala, aby kasačný súd napadnuté
uznesenie krajského súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
5. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že ju zamietol. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté
správne akty vyhodnotil súladne so závermi krajského súdu ako také, ktoré nepodliehajú
súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.
6. Sťažovateľka s názorom vysloveným v napadnutom uznesení krajského súdu
a napadnutom uznesení najvyššieho súdu nesúhlasí, v súvislosti s čím poukazuje
na rozhodnutia najvyššieho súdu vydané v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Sžf 31/2011
a 5 Sžf 26/2014 a na rozhodnutie krajského súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn.
1 S 2506/2012, v ktorých najvyšší súd a krajský súd vyslovili opačný právny názor, a teda,
že písomnosti podobného typu ako sú správa a žiadosť v danom prípade možno považovať
za rozhodnutia preskúmateľné v správnom súdnictve. V nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza: „Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci, v porovnaní
s rozhodnutiami, na ktoré poukazuje sťažovateľ vyššie, došlo k porušeniu princípu
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu
základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty NS SR v danej veci podľa nášho
názoru zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty
rozhodovania, a to, že prejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to
vo svojich ustanoveniach predpokladá SSP (§ 22 SSP a § 466 SSP)“, keďže senát
najvyššieho súdu sa podľa názoru sťažovateľky pri svojom rozhodovaní o kasačnej
sťažnosti odchýlil od právneho názoru už vyjadreného v jeho skorších rozhodnutiach (pozri
sp. zn. 5 Sžf 26/2014, 5 Sžf 31/2011).
7. Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti odôvodňuje tým, „že konajúce súdy vylúčili
zo súdneho preskúmavania rozhodnutia, ktoré v konaní vedenom Krajským súdom
v Bratislave pod č. k. 2S/120/2016-33, a v konaní vedenom NS SR pod sp. zn. 4Sžk/6/2018,
sťažovateľ (žalobca) napadol. K porušeniu týchto práv došlo aj odlišným postupom
a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci,
v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré poukazuje sťažovateľ vyššie (viď KS BB
6S/2308/2012, NS SR 5Sžf/31/2011, NS SR 5Sžf/26/2014).“.
8. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v zásadnom uvádza,
že k porušeniu označeného práva došlo tým, že senát najvyššieho súdu rozhodujúci o jej
kasačnej sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžfk 6/2018 porušil svoju zákonnú
povinnosť postúpiť danú právnu vec na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu.
9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2017, č. k. 2S/120/2016-33,
a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018 sp. zn. 4Sžk/6/2018, bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2017, č. k.
2S/120/2016-33, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018 sp. zn. 4Sžk/6/2018,
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,
aby v nej znovu konali a rozhodli.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa... do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
12. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola
predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení: Miroslav Duriš
(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
16. Podľa čl. 46. ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 48. ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
19. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných
sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát
najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný
od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec
uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.
20. Podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej
z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 528/2008 Z. z.“ ) ak riadiaci orgán na základe vlastného podnetu alebo podnetu iného
orgánu zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo
mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve
prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúceho sa na predmet
zákazky; ak iný orgán ako riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného
obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,
a riadiaci orgán s týmto zistením nesúhlasí, riadiaci orgán podá podnet orgánu podľa
osobitného predpisu.
21. Podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. ak bolo na základe podnetu podľa
odseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán podá
podnet správnemu orgánu na konanie podľa odseku 5, ak
a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania, alebo
b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené
v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,
a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).
22. Podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. správny orgán na základe podnetu
podľa odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej
v žiadosti o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4, najviac však do výšky 100 %
poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúcich sa na predmet zákazky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu. Sťažovateľka zastáva názor, že všeobecné súdy jej svojím postupom a rozhodnutiami,
ktorými podľa sťažovateľky nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony
orgánu verejnej moci (správu a žiadosť), odňali právo na súdnu ochranu. V tejto súvislosti
sťažovateľka, poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu v identických veciach (sp. zn.
5 Sžf 31/2011, 5 Sžf 26/2014), namieta porušenie princípu právnej istoty vyjadreného v jej
legitímnom očakávaní, že o obdobných alebo dokonca identických veciach budú súdy
rozhodovať rovnako.
24. Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy vzhľadom na to, že príslušný senát
najvyššieho súdu v rozpore s § 21 ods. 1 písm. a) SSP nepostúpil vec z dôvodu rozdielnych
právnych názorov veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie
v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu
25. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane
označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)
nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní
o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú osobu
a právnickú osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
zistí, že o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať
iný súd na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme
všeobecného súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.
26. Podľa § 29 SSP konanie na správnych súdoch je jednoinštančné, ak tento zákon
neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve tak v zásade
odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie je.
26.1 Správny súdny poriadok však v § 438 umožňuje podať proti právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku
Slovenskej republiky novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských
súdov, ktorý v správnom súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania. Zároveň platí,
že kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tak, ako to Správny súdny poriadok taxatívne vymedzuje
v § 440 ods. 1 písm. a) až j).
27. V danom prípade tak mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok
poskytnutý jej zákonom na ochranu jej základných práv. Proti napadnutému právoplatnému
uneseniu krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila),
o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu
rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu odmieta podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
28. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmal predmetné
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžfk 6/2018 zo 4. decembra 2018.
29. Najvyšší súd svoje napadnuté rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky
v podstatnej časti odôvodnil takto:
«4.3 Niet sporu o tom, že predmetom súdneho preskúmania môžu byť i také
individuálne správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti
rozhodnutia, avšak len za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom (bez
možnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia
alebo rušia práva a povinnosti účastníka administratívneho konania alebo sa ich priamo
dotýkajú.
4.4 Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už v minulosti riešil otázku
právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutých správnych aktov (správy
a žiadosti podľa zákona o pomoci a podpore, pričom postoj súdu k tejto otázke nebol úplne
jednoznačný, keďže sa vyskytlo i rozhodnutie podporujúce názor žalobcu o prípustnosti
súdneho preskúmania takýchto správnych aktov (sp. zn. 5Sžf/26/2014 zo dňa 28.04.2016).
Je však treba povedať, že ide o rozhodnutie ojedinelé, ktoré je skôr výnimkou z ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. V aktuálnej rozhodovacej činnosti tohto súdu sa
nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali s právnymi závermi vyslovenými k tejto otázke
v napr. v uznesení zo dňa 8. júna 2016 sp. zn. 4Sžf/56/2015 v obdobnej veci...
4.5 Na uvedené právne závery nadviazal Najvyšší súd SR i napr. v uznesení sp. zn.
1Sžf/87/2015 zo dňa 14.02.2017, keď za podobných skutkových a právnych okolností
konštatoval: „... Zákon oprávňuje žalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel
a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových oprávnení
mohol žalobcu popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie poskytnutého
príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky (§ 27a ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z.), resp.
pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť (§ 7 ods. 6 zák.
č. 528/2008 Z. z.). Zákonodarcom použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať
s prihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny výklad ustanovení zák. č. 25/2006 Z. z.
žalovaným v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia
orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade
nejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci, ako sa domnieva žalobca... Celé
štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa ukončuje
v okamihu, kedy žalovanému ako riadiacemu orgánu je v dôsledku platobnej pasivity
prijímateľa potvrdené tvrdené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania
prostredníctvom uloženia pokuty, resp. v osobitných situáciách len zachyteného v protokole.
Až na uvedenom základe vzniká žalovanému rozhodovacia právomoc rozhodnúť o vrátení
dvojnásobku (podľa aktuálnej právnej úpravy 1,5 násobku) sumy uvedenej v pôvodnej
výzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100% výškou poskytnutého príspevku alebo jeho
časti na predmet zákazky. Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone
dohľadových vrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne
zachytené výsledky (protokoly, záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá
ako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy, Najvyšší súd musel
vyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248 písm.
a) O.s.p. podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve. Nakoľko pri vydávaní
napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov
poskytnutých podľa zák. č. 528/2008 Z. z. nemohol žalovaný uplatniť svoju rozhodovaciu
právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo o individuálny správny akt,
u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci, tj. ide slovami žalovaného
o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených
(t. j. iba tvrdených) skutočností... “
4.13 Keďže žalobca bol postupom, ktorý stanovuje zákon o pomoci a podpore pre
prípad zistenia nezrovnalosti, zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov
z fondov Európskej únie, nedošlo ešte k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho
orgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu záväzným uložením právnej
povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné prostriedky.
4.14 Ani skutočnosť, že neuhradením sumy uvedenej vo výzve hrozí sťažovateľovi jej
navýšenie v prípadnom budúcom konaní na 1,5 násobok, nemení nič na prevažne
informatívnej povahe správy a žiadosti, ktorými bol žalobca vyzvaný na vrátenie finančných
prostriedkov. Výzva na ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti
v súvislosti s čerpaním finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle
zákona o pomoci a podpore k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu
v správnom konaní začatom podľa § 27a ods. 5 tohto zákona, v ktorom (za predpokladu, že
k nemu dôjde) bude môcť žalobca uplatniť všetky procesné práva účastníka konania,
vrátane administratívnych opravných prostriedkov. Ak bude výsledkom tohto konania
právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré bude žalobca považovať
za nezákonné, bude oprávnený podrobiť toto rozhodnutie súdnemu preskúmaniu správnym
súdom, ktorý na podklade jeho žalobných námietok preskúma zákonnosť procesu, v ktorom
podľa doterajších tvrdení žalovaných došlo k vzniku nezrovnalosti.
4.15 Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd právne závery krajského súdu, že
napadnuté správne akty sú predbežnej povahy, ktoré nemohli mať za následok ujmu na
subjektívnych právach žalobcu, za vecne správne. Keďže správna žaloba voči takýmto
rozhodnutiam alebo opatreniam orgánov verejnej správy je podľa § 7 ods. 1 písm. e/ SSP
neprípustná, postupoval krajský súd v súlade so zákonom, keď žalobu podľa § 98 ods. 1
písm. g/ SSP odmietol.
4.16 Po preskúmaní uznesenia krajského súdu v medziach sťažnostných bodov dospel
Najvyšší súd SR k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju postupom podľa
30. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde (predtým § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov) vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
31. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
32. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
33. V dôvodovej správe k zákonu č. 57/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva
v znení zákona č. 266/2009 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov (týmto zákonom
bolo do zákona č. 528/2008 Z. z. zavedené ustanovenie § 27a, pozn.), sa uvádza,
že dotknutými právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí
porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil
príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,
mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov
verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe
výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne
postupuje v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí,
že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade
s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci
orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi
povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným
titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania
prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.
34. Z citovaného vyplýva, že dôvodová správa podporuje právny názor najvyššieho
súdu uvedený v napadnutom uznesení, podľa ktorého pri správe o zistenej nezrovnalosti
a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov ide o uplatnenie oznamovacieho oprávnenia
orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových kompetencií, nie však v rámci výkonu
vrchnostenských rozhodovacích kompetencií.
35. Žiadosť riadiaceho orgánu adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona
č. 528/2008 Z. z. o vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti nie je teda zavŕšením
procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú
na predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita
po doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu
o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi
riadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti Úradu
pre verejné obstarávanie. Len táto zložka štátneho mechanizmu je kompetentná autoritatívne
posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo.
Až využitie kompetencie Úradu pre verejné obstarávanie s pozitívnym záverom o porušení
pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu
(žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľke vrátiť
poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym správnym aktom
preskúmateľným správnym súdom (m. m. III. ÚS 33/2018, IV. ÚS 267/2018).
36. Súdnej ochrany sa teda sťažovateľka bude môcť dovolávať až proti prípadnému
rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o porušení pravidiel a postupov verejného
obstarávania a následne aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona
č. 528/2008 Z. z. o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť.
Nemožno preto prisvedčiť jej názoru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu,
keďže si ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím správy
a žiadosti, ktoré nie sú individuálnymi správnymi aktmi ukladajúcimi povinnosť z pozície
mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale len notifikačnými úradnými
listami, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil
najvyšší súd v napadnutom uznesení.
37. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia
sťažovateľkinej správnej žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach
posudzovaných vecí odopretie súdnej ochrany, keďže tú v správnom súdnictve možno
podať len proti takým mocenským aktivitám verejnej správy, ktoré zasahujú
do subjektívnych práv a oprávnených záujmov adresáta ich výkonu. Navyše etapovitý
charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo
ich časť sťažovateľke ponúka právny priestor pre dovolávanie sa súdnej ochrany
v neskorších štádiách tohto procesu, keď (eventuálne) dôjde k doručeniu administratívneho
rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia
žalovaného riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z.).
38. Ústavný súd vzhľadom na uvedené po preskúmaní napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu konštatuje, že v označenom uznesení najvyššieho súdu nezistil taký
výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky
nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdí
vo svojej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú
zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľky
a z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Závery, ku
ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne
neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého uznesenia.
39. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu
vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť
ako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.
40. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
41. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore
s § 21 ods. 1 písm. a) SSP nepostúpil jej vec z dôvodu rozdielnych právnych názorov
veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie v zmysle § 22 ods. 1
písm. a) SSP.
42. Ústavný súd už konštatoval, že za splnenia všetkých zákonných predpokladov
možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho súdnictva vyvodiť
povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu. Prípadné nepostúpenie
veci veľkému senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný
zásah do základného práva účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu
nesprávne obsadeného súdu. V prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo (m. m.
IV. ÚS 267/2018, I. ÚS 276/2018).
43. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik
judikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho
kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu
rozhodujúcemu vo veci bola založená až novým správnym procesným kódexom
(Správny súdny poriadok) s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie
právne názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva (konkrétne
sp. zn. 5 Sžf 26/2014 a 5 Sžf 31/2011), boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou
neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia
najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. 4 Sžf 56/2015 a 1 Sžf 87/2015). Od tejto v tomto čase
už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva
aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol
v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného
dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru
ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.
44. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej
judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
45. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už
o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu