Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 127/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Dopravného

podniku mesta Banská Bystrica, a. s., Kremnička 53, Banská Bystrica, IČO 36016411,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa č. 46 ods. 1 a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. júna 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. decembra 2018

(v podaní chybne označeným ako uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. decembra 2018) a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Dopravného podniku mesta Banská Bystrica, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť Dopravného podniku mesta Banská Bystrica, a. s.,

Kremnička 53, Banská Bystrica, IČO 36016411 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. júna 2017 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. decembra 2018 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ktoré sťažovateľka v ústavnej sťažnosti síce

označuje ako uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2018, avšak

z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že v prípade sťažovateľkou uvádzanej

spisovej značky uznesenia najvyššieho súdu () ide o zrejmú chybu v písaní

a správna spisová značka napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je sp. zn. ,

čo ústavný súd zohľadnil pri svojom rozhodovaní.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom

postavení žalobkyne sa žalobou podanou na krajskom súde domáhala proti žalovanému

Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky preskúmania zákonnosti

postupu a rozhodnutia žalovaného – správy o zistenej nezrovnalosti č. N21401522/003

(ďalej len „správa“) v spojení so žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov projektu

č. 27110230308/Z02 z 25. apríla 2016 (ďalej len „žiadosť“).

3. Krajský súd svojím napadnutým uznesením v súlade s § 7 písm. e) v spojení s § 97

a v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „SSP“) žalobu sťažovateľky odmietol pre jej neprípustnosť. Krajský súd

v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, „že žaloba je neprípustná, nakoľko

smeruje proti písomnostiam s informatívnym charakterom, ktoré nemohli mať za následok

ujmu na subjektívnych právach žalobcu. Správa ani žiadosť teda nie sú rozhodnutiami

správneho orgánu. V správe absentuje vynútiteľný výrok.“.

4. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú

sťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti , ktorú založila

na dôvode podľa a ktorou žiadala, aby kasačný súd napadnuté

uznesenie krajského súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

5. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že ju zamietol. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté

správne akty vyhodnotil súladne so závermi krajského súdu ako také, ktoré nepodliehajú

súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.

6. Sťažovateľka s názorom vysloveným v napadnutom uznesení krajského súdu

a napadnutom uznesení najvyššieho súdu nesúhlasí, v súvislosti s čím poukazuje

na rozhodnutia najvyššieho súdu vydané v konaniach vedených pod sp. zn.

a a na rozhodnutie krajského súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn.

, v ktorých najvyšší súd a krajský súd vyslovili opačný právny názor, a teda,

že písomnosti podobného typu ako sú správa a žiadosť v danom prípade možno považovať

za rozhodnutia preskúmateľné v správnom súdnictve. V nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza: „Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci, v porovnaní

s rozhodnutiami, na ktoré poukazuje sťažovateľ vyššie, došlo k porušeniu princípu

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu

základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty NS SR v danej veci podľa nášho

názoru zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty

rozhodovania, a to, že prejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to

vo svojich ustanoveniach predpokladá ( a )“, keďže senát

najvyššieho súdu sa podľa názoru sťažovateľky pri svojom rozhodovaní o kasačnej

sťažnosti odchýlil od právneho názoru už vyjadreného v jeho skorších rozhodnutiach (pozri

sp. zn. , ).

7. Porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti odôvodňuje tým, „že konajúce súdy vylúčili

zo súdneho preskúmavania rozhodnutia, ktoré v konaní vedenom Krajským súdom

v Bratislave pod č. k. -33, a v konaní vedenom NS SR pod sp. zn. ,

sťažovateľ (žalobca) napadol. K porušeniu týchto práv došlo aj odlišným postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci,

v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré poukazuje sťažovateľ vyššie (viď KS BB

, NS SR , NS SR ).“.

8. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v zásadnom uvádza,

že k porušeniu označeného práva došlo tým, že senát najvyššieho súdu rozhodujúci o jej

kasačnej sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn. porušil svoju zákonnú

povinnosť postúpiť danú právnu vec na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2017, č. k. -33,

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018 sp. zn. , bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa

podľa .

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2017, č. k.

-33, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018 sp. zn. ,

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,

aby v nej znovu konali a rozhodli.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa... do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

12. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola

predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení: Miroslav Duriš

(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru.

16. Podľa . ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa . ods. 1 nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

19. Podľa najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných

sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát

najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný

od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec

uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.

20. Podľa o pomoci a podpore poskytovanej

z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “ ) ak riadiaci orgán na základe vlastného podnetu alebo podnetu iného

orgánu zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo

mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve

prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúceho sa na predmet

zákazky; ak iný orgán ako riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,

a riadiaci orgán s týmto zistením nesúhlasí, riadiaci orgán podá podnet orgánu podľa

osobitného predpisu.

21. Podľa ak bolo na základe podnetu podľa

odseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán podá

podnet správnemu orgánu na konanie podľa odseku 5, ak

a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, alebo

b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené

v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,

a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).

22. Podľa správny orgán na základe podnetu

podľa odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej

v žiadosti o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4, najviac však do výšky 100 %

poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúcich sa na predmet zákazky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu. Sťažovateľka zastáva názor, že všeobecné súdy jej svojím postupom a rozhodnutiami,

ktorými podľa sťažovateľky nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony

orgánu verejnej moci (správu a žiadosť), odňali právo na súdnu ochranu. V tejto súvislosti

sťažovateľka, poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu v identických veciach (sp. zn.

, ), namieta porušenie princípu právnej istoty vyjadreného v jej

legitímnom očakávaní, že o obdobných alebo dokonca identických veciach budú súdy

rozhodovať rovnako.

24. Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej základného práva

na zákonného sudcu podľa vzhľadom na to, že príslušný senát

najvyššieho súdu v rozpore s nepostúpil vec z dôvodu rozdielnych

právnych názorov veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie

v zmysle .

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu

25. Právomoc ústavného súdu podľa je založená na princípe

subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane

označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)

nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní

o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú osobu

a právnickú osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti

zistí, že o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať

iný súd na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme

všeobecného súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

26. Podľa konanie na správnych súdoch je jednoinštančné, ak tento zákon

neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve tak v zásade

odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie je.

26.1 však v umožňuje podať proti právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku

Slovenskej republiky novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských

súdov, ktorý v správnom súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania. Zároveň platí,

že kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon tak, ako to taxatívne vymedzuje

v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

27. V danom prípade tak mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok

poskytnutý jej zákonom na ochranu jej základných práv. Proti napadnutému právoplatnému

uneseniu krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila),

o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu

rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmieta podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru preskúmal predmetné

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2018.

29. Najvyšší súd svoje napadnuté rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky

v podstatnej časti odôvodnil takto:

«4.3 Niet sporu o tom, že predmetom súdneho preskúmania môžu byť i také

individuálne správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti

rozhodnutia, avšak len za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom (bez

možnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia

alebo rušia práva a povinnosti účastníka administratívneho konania alebo sa ich priamo

dotýkajú.

4.4 Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už v minulosti riešil otázku

právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutých správnych aktov (správy

a žiadosti podľa zákona o pomoci a podpore, pričom postoj súdu k tejto otázke nebol úplne

jednoznačný, keďže sa vyskytlo i rozhodnutie podporujúce názor žalobcu o prípustnosti

súdneho preskúmania takýchto správnych aktov (sp. zn. zo dňa 28.04.2016).

Je však treba povedať, že ide o rozhodnutie ojedinelé, ktoré je skôr výnimkou z ustálenej

rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. V aktuálnej rozhodovacej činnosti tohto súdu sa

nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali s právnymi závermi vyslovenými k tejto otázke

v napr. v uznesení zo dňa 8. júna 2016 sp. zn. v obdobnej veci...

4.5 Na uvedené právne závery nadviazal Najvyšší súd SR i napr. v uznesení sp. zn.

zo dňa 14.02.2017, keď za podobných skutkových a právnych okolností

konštatoval: „... Zákon oprávňuje žalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel

a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových oprávnení

mohol žalobcu popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie poskytnutého

príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky ( ), resp.

pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť (§ 7 ods. 6 zák.

č. ). Zákonodarcom použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať

s prihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny výklad ustanovení

žalovaným v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia

orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade

nejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci, ako sa domnieva žalobca... Celé

štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa ukončuje

v okamihu, kedy žalovanému ako riadiacemu orgánu je v dôsledku platobnej pasivity

prijímateľa potvrdené tvrdené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania

prostredníctvom uloženia pokuty, resp. v osobitných situáciách len zachyteného v protokole.

Až na uvedenom základe vzniká žalovanému rozhodovacia právomoc rozhodnúť o vrátení

dvojnásobku (podľa aktuálnej právnej úpravy 1,5 násobku) sumy uvedenej v pôvodnej

výzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100% výškou poskytnutého príspevku alebo jeho

časti na predmet zákazky. Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone

dohľadových vrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne

zachytené výsledky (protokoly, záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá

ako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy, Najvyšší súd musel

vyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248 písm.

a) podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve. Nakoľko pri vydávaní

napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov

poskytnutých podľa nemohol žalovaný uplatniť svoju rozhodovaciu

právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo o individuálny správny akt,

u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci, tj. ide slovami žalovaného

o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených

(t. j. iba tvrdených) skutočností... “

4.13 Keďže žalobca bol postupom, ktorý stanovuje zákon o pomoci a podpore pre

prípad zistenia nezrovnalosti, zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov

z fondov Európskej únie, nedošlo ešte k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho

orgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu záväzným uložením právnej

povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné prostriedky.

4.14 Ani skutočnosť, že neuhradením sumy uvedenej vo výzve hrozí sťažovateľovi jej

navýšenie v prípadnom budúcom konaní na 1,5 násobok, nemení nič na prevažne

informatívnej povahe správy a žiadosti, ktorými bol žalobca vyzvaný na vrátenie finančných

prostriedkov. Výzva na ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti

v súvislosti s čerpaním finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle

zákona o pomoci a podpore k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu

v správnom konaní začatom podľa § 27a ods. 5 tohto zákona, v ktorom (za predpokladu, že

k nemu dôjde) bude môcť žalobca uplatniť všetky procesné práva účastníka konania,

vrátane administratívnych opravných prostriedkov. Ak bude výsledkom tohto konania

právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré bude žalobca považovať

za nezákonné, bude oprávnený podrobiť toto rozhodnutie súdnemu preskúmaniu správnym

súdom, ktorý na podklade jeho žalobných námietok preskúma zákonnosť procesu, v ktorom

podľa doterajších tvrdení žalovaných došlo k vzniku nezrovnalosti.

4.15 Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd právne závery krajského súdu, že

napadnuté správne akty sú predbežnej povahy, ktoré nemohli mať za následok ujmu na

subjektívnych právach žalobcu, za vecne správne. Keďže správna žaloba voči takýmto

rozhodnutiam alebo opatreniam orgánov verejnej správy je podľa

neprípustná, postupoval krajský súd v súlade so zákonom, keď žalobu podľa § 98 ods. 1

písm. g/ odmietol.

4.16 Po preskúmaní uznesenia krajského súdu v medziach sťažnostných bodov dospel

Najvyšší súd SR k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju postupom podľa

zamietol.»

30. Z už citovaného (predtým zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov) vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

31. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

32. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

33. V dôvodovej správe k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov (týmto zákonom

bolo do zavedené ustanovenie , pozn.), sa uvádza,

že dotknutými právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí

porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil

príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,

mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov

verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe

výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne

postupuje v súlade so o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí,

že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade

s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci

orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi

povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným

titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania

prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.

34. Z citovaného vyplýva, že dôvodová správa podporuje právny názor najvyššieho

súdu uvedený v napadnutom uznesení, podľa ktorého pri správe o zistenej nezrovnalosti

a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov ide o uplatnenie oznamovacieho oprávnenia

orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových kompetencií, nie však v rámci výkonu

vrchnostenských rozhodovacích kompetencií.

35. Žiadosť riadiaceho orgánu adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona

č. o vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti nie je teda zavŕšením

procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú

na predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita

po doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu

o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi

riadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti Úradu

pre verejné obstarávanie. Len táto zložka štátneho mechanizmu je kompetentná autoritatívne

posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo.

Až využitie kompetencie Úradu pre verejné obstarávanie s pozitívnym záverom o porušení

pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu

(žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľke vrátiť

poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym správnym aktom

preskúmateľným správnym súdom (m. m. , ).

36. Súdnej ochrany sa teda sťažovateľka bude môcť dovolávať až proti prípadnému

rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o porušení pravidiel a postupov verejného

obstarávania a následne aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona

č. o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť.

Nemožno preto prisvedčiť jej názoru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu,

keďže si ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím správy

a žiadosti, ktoré nie sú individuálnymi správnymi aktmi ukladajúcimi povinnosť z pozície

mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale len notifikačnými úradnými

listami, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil

najvyšší súd v napadnutom uznesení.

37. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia

sťažovateľkinej správnej žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach

posudzovaných vecí odopretie súdnej ochrany, keďže tú v správnom súdnictve možno

podať len proti takým mocenským aktivitám verejnej správy, ktoré zasahujú

do subjektívnych práv a oprávnených záujmov adresáta ich výkonu. Navyše etapovitý

charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo

ich časť sťažovateľke ponúka právny priestor pre dovolávanie sa súdnej ochrany

v neskorších štádiách tohto procesu, keď (eventuálne) dôjde k doručeniu administratívneho

rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia

žalovaného riadiaceho orgánu (podľa ).

38. Ústavný súd vzhľadom na uvedené po preskúmaní napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu konštatuje, že v označenom uznesení najvyššieho súdu nezistil taký

výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky

nezlučiteľné s a dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdí

vo svojej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú

zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľky

a z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Závery, ku

ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne

neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého uznesenia.

39. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu

vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť

ako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

40. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

41. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu podľa z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore

s nepostúpil jej vec z dôvodu rozdielnych právnych názorov

veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie v zmysle § 22 ods. 1

písm. a) .

42. Ústavný súd už konštatoval, že za splnenia všetkých zákonných predpokladov

možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho súdnictva vyvodiť

povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu. Prípadné nepostúpenie

veci veľkému senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný

zásah do základného práva účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu

nesprávne obsadeného súdu. V prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo (m. m.

, ).

43. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik

judikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho

kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu

rozhodujúcemu vo veci bola založená až novým správnym procesným kódexom

() s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie

právne názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva (konkrétne

sp. zn. a ), boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou

neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia

najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. a ). Od tejto v tomto čase

už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva

aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol

v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného

dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru

ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.

44. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej

judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

45. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už

o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu