Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 503/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky , , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Svitok, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -328

z 31. januára 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnou sťažnosťou podľa (ďalej len

„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

29. júla 2019 sa , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -328 z 31. januára 2017 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“) a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom

súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti žalovanej obchodnej spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti odstúpenia

od zmluvy o obchodnom zastúpení pri sprostredkovaní poistenia (ďalej len „zmluva“)

a zaplatenia sumy vo výške 135 020,08 € s 11,25 % úrokom z omeškania od 29. novembra

2008 do zaplatenia. Opodstatnenosť podanej žaloby odvodzovala od skutočnosti,

že odstúpenie žalovanej od zmluvy je neplatné, pretože dôvody špecifikované

v predmetnom odstúpení spočívajúce v porušení povinnosti postupovať s odbornou

starostlivosťou a súčasne vo vykonaní sprostredkovania poistenia pod iným získateľským

číslom neexistovali. Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. -294

z 24. októbra 2014 zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

3. Odstúpenie od zmluvy okresný súd posúdil ako platné, pričom v dôvodoch svojho

rozhodnutia poukázal na zistenie, že sťažovateľka v súvislosti s výkonom

sprostredkovateľskej činnosti pre klienta Ing. Sobotu (ďalej len „klient“) nepostupovala

pri uzatváraní novej poistnej zmluvy s odbornou starostlivosťou a porušila ustanovenia

sprostredkovateľskej zmluvy, ako aj povinnosti vyplývajúce zo

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Zároveň sťažovateľka konala v rozpore s čl. 4 bod 4.4 smernice pre reprezentantov, keď

napriek tomu, že predmetný obchod s klientom sama sprostredkovala, pretože jej dcéra

nemala na to údajne dostatok odborných vedomostí, v predmetnej zmluve neuviedla svoje

získateľské číslo, ale získateľské číslo svojej dcéry. Vykonaným dokazovaním bolo tiež

podľa názoru okresného súdu preukázané, že verzia poistnej zmluvy, ktorú podpísal klient,

nebola identická s verziou návrhu poistnej zmluvy, ktorú sťažovateľka zaslala žalovanej

na taxáciu, pričom i zdravotný dotazník k novej poistnej zmluve bol vyplnený v podstatných

veciach nesprávne, no najmä bez účasti klienta. Napokon okresný súd uviedol, že vzhľadom

na platnosť a dôvodnosť odstúpenia žalovanej od zmluvy je bez právneho základu uplatnený

nárok sťažovateľky na zaplatenie sumy 135 020,08 € s prísl., keďže sťažovateľka si tento

nárok neuplatnila v zmysle , a preto vzhľadom na uplynutie

jednoročnej prekluzívnej lehoty zanikol.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie sa sťažovateľka odvolala. Okresnému súdu

vytkla, že zamietnutie jej žaloby odôvodnil skutočnosťami, ktoré sa netýkali obsahu

predmetného odstúpenia od zmluvy, teda konal nad rámec predmetu sporu. Druhý dôvod

odstúpenia od zmluvy, ktorým bolo nesprávne uvedenie získateľského čísla, považovala

za nenaplnený, pretože dcéra sa na ňu obrátila ako jej podriadená so žiadosťou o pomoc

a sťažovateľka vystupovala iba v pozícii manažéra. V tejto súvislosti kritizovala okresný

súd, že nevykonal žiadne dokazovanie na zistenie toho, čo sa považuje za manažérsku

pomoc a čo je uzatváranie obchodu pod iným získateľským číslom. Namietala tiež

nerovnovážne postavenie sporových strán, keďže nemala priestor vyjadriť sa k písomnému

vyjadreniu predloženému žalovanou na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Stotožnil sa so záverom okresného súdu v tom, že pri uzatváraní novej poistnej zmluvy

pre klienta vykonala sťažovateľka podstatnú časť úkonov, a teda tento obchod

i sprostredkovala. V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky, že v súvislosti

s predmetnou poistnou zmluvou vykonávala iba činnosti vyplývajúce jej ako nadriadenej

z pozície manažérky, krajský súd poukázal na bod 2.5.2 obchodnej politiky pre univerzálnu

sieť, ktorá bola súčasťou zmluvy, v ktorom bol výpočet manažérskych aktivít. Z neho

vyplynulo, že medzi tieto aktivity nepatrí osobná účasť pri dojednávaní obchodov

reprezentantov ani vypisovanie tlačív a rokovanie s klientom, tak ako to vykonala v danej

veci pre klienta sťažovateľka, keďže charakter a povaha všetkých povinností manažéra je

koncipovaná výlučne všeobecne, bez možnosti pomoci či nahrádzania osobnej aktivity

reprezentanta ad hoc (t. j. pri dojednávaní novej poistnej zmluvy s konkrétnym klientom).

Neobstojí preto podľa jeho názoru ani argumentácia sťažovateľky, že dôvod odstúpenia

od zmluvy spočívajúci v uvedení nesprávneho získateľského čísla na návrhu poistnej

zmluvy nebol naplnený. K námietke sťažovateľky o tom, že okresný súd konal nad rámec

predmetu sporu, krajský súd uviedol, že hoci sa súd prvej inštancie sústredil vo svojej

argumentácii na skutočnosti týkajúce sa širších súvislostí podstaty prejednávanej veci,

v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, prečo dospel k záveru o naplnení tých dôvodov

pre odstúpenie od zmluvy, ktoré použila žalovaná, pričom s týmito závermi sa krajský súd

stotožnil.

6. Dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala sťažovateľka z § 420 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podľa § 447 písm. c)

odmietnuté ako procesne neprípustné.

7. Sťažovateľka nasmerovala svoju ústavnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu.

Tvrdí, že ním bol porušený princíp rovnosti zbraní, pretože nemala možnosť sa oboznámiť

s vyjadrením žalovanej z 23. októbra 2014, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí

vo veľkej miere zohľadnil. Okresný súd teda svojím postupom postavil žalovanú

do podstatne výhodnejšieho postavenia oproti sťažovateľke. Okrem toho sťažovateľka

namieta, že zo strany konajúcich súdov došlo k svojvoľnému hodnoteniu dôkazov, keď

dospeli k opačným skutkovým zisteniam, než vyplývajú z vykonaných dôkazov. Okresný

súd a nadväzne i krajský súd dospeli k záveru, že odstúpenie od zmluvy je dôvodné a platné,

pretože v konaní bolo preukázané porušenie povinností sťažovateľkou. Pokiaľ súdy

skonštatovali, že sprostredkovateľom poistenia bola sťažovateľka, zjavne ignorovali dôkazy

ňou predložené i výpovede svedkov vypočutých v konaní. Závery súdov v rozhodujúcej

skutkovej otázke považuje sťažovateľka za rozporné s vykonanými dôkazmi, a preto

za neodôvodnené a arbitrárne.

8. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu boli porušené jej v záhlaví označené

práva, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby

sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34 a §

35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu ( ), návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne neoprávnenou

osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený [ ].

14. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj tú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

15. V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. V zmysle nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s rozsudkom krajského

súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí jej žaloby. V rozpore s čl. 46

ods. 1 a dohovoru vníma fakt, že v konaní pred okresným súdom nemala

možnosť pred vyhlásením rozsudku oboznámiť sa s vyjadrením žalovanej, čím sa oproti nej

dostala do nevýhodnejšieho postavenia. Okrem toho namieta i závery krajského súdu

v rozhodujúcej skutkovej otázke, ktoré považuje za rozporné s vykonanými dôkazmi,

a preto hodnotí rozhodnutie v jej veci ako neodôvodnené a arbitrárne.

19. Pred posúdením námietok sťažovateľky dáva ústavný súd do pozornosti, že podľa

poslednej vety ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo

mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku. K takejto situácii došlo aj v prejednávanej veci,

a preto ústavný súd považuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti (vzhľadom na doručenie

uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľke 29. mája 2019, pozn.) za zachovanú.

20. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo vzťahu k týmto právam už v minulosti

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (), a ich

namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

22. S ohľadom na podstatu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je potrebné

pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry

(siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné

súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

patrí chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

23. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

24. K takému záveru však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľky nedospel.

25. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom nezistil takú

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu

v relevantných právnych predpisoch vo väzbe na rozhodné okolnosti veci. Krajský súd

aplikoval a riadne interpretoval príslušné zákonné ustanovenia vzťahujúce sa k danej veci

a nadväzujúc na rozhodnutie okresného súdu dostatočne jasne a relevantne vysvetlil svoj

postoj k predmetu konania nastoleného sťažovateľkou, t. j. k (ne)platnosti odstúpenia

žalovanej od zmluvy. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu

vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho

závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

26. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických

a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním

využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou

súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu

nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo

procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom

a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj

, , , , ), tak ako to v ústavnej

sťažnosti žiadala sťažovateľka.

27. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky spočívajúcu v tom, že jej nebolo doručené

vyjadrenie protistrany predložené na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok,

na zaujatie stanoviska, z čoho vyvodzuje porušenie zásady rovností zbraní, ústavný súd

poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa krajský súd zaoberal

touto jej námietkou (bod 19 napadnutého rozsudku), podporeného obsahom zápisnice

o pojednávaní z 24. októbra 2014, ktorú sťažovateľka predložila v rámci príloh k ústavnej

sťažnosti. Predmetné písomné vyjadrenie žalovanej okresný súd celé na začiatku

pojednávania doslovne oboznámil. V ďalšom priebehu pojednávania mali osobne prítomná

sťažovateľka i jej právna zástupkyňa dostatočný časový priestor na vyjadrenie, ktorý aj

využili, k písomnému podaniu žalovanej sa ústne vyjadrili, a toto ich vyjadrenie vyplýva

zo zápisnice o pojednávaní. Na pojednávaní boli účastníci konania (resp. strany sporu)

poučené podľa v tom čase účinného Občiansky súdny

poriadok (ďalej len „OSP“), pričom zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie

dokazovania. Okresný súd nadväzne vyhlásil dokazovanie za skončené a pristúpil

k vyhláseniu rozsudku.

28. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že podstatou kontradiktórnosti a s ňou

súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania (sporové strany) mali reálnu

možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“

protistrany (napr. , , , ).

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry požaduje, aby každej procesnej

strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu

za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej

protistrana. Z predloženej zápisnice o pojednávaní vyplýva, že sťažovateľka v rámci

priestoru, ktorý jej bol daný, túto možnosť využila, keď sa k stanovisku žalovanej vyjadrila,

pričom nežiadala o doručenie predmetného vyjadrenia a nežiadala na ten účel ani

o odročenie pojednávania. Rovnako tak sťažovateľka neuviedla, čo iné by vo svojom

prípadnom písomnom vyjadrení doplnila, a teda nezdôvodnila, aký mala namietaná

nemožnosť písomne reagovať na vyjadrenie žalovanej dôsledok na jej schopnosť uplatniť

svoje občianske práva a záväzky v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Samotná skutočnosť,

že vyjadrenie žalovanej prednesené v doslovnom znení na pojednávaní nebolo sťažovateľke

doručené za situácie, keď sa k nemu mala možnosť vyjadriť, ktorú aj využila (pričom nešlo

o vyjadrenie definované v ), a zároveň v závere pojednávania uviedla,

že nemá ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, nespôsobila, že by sa dostala

do nerovnovážnej a nespravodlivej situácie. Námietka je preto v tomto ohľade sťažovateľky

neopodstatnená.

29. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej relevantnej

spojitosti medzi posudzovaným napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu

podľa postupom a rozsudkom krajského súdu, bez potreby bližšieho

doktrinálneho rozboru označeného práva ústavný súd uvádza, že jeho porušenie

sťažovateľka žiadnym spôsobom neodôvodnila. Sťažovateľka nijakým spôsobom v konaní

pred ústavným súdom netvrdila ani nepreukazovala, že by v odvolacom konaní rozhodoval

nesprávne obsadený senát krajského súdu, a preto ústavný súd odmietol jej ústavnú

sťažnosť aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej sťažnosti,

keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu