Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 503/2019
PDF · 343.78 KB
No categories available
I. ÚS 503/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky , , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Svitok, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 59/2015-328
z 31. januára 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
29. júla 2019 sa , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa ústavy a Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 59/2015-328 z 31. januára 2017 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“) a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom
súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti žalovanej obchodnej spoločnosti
(ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti odstúpenia
od zmluvy o obchodnom zastúpení pri sprostredkovaní poistenia (ďalej len „zmluva“)
a zaplatenia sumy vo výške 135 020,08 € s 11,25 % úrokom z omeškania od 29. novembra
2008 do zaplatenia. Opodstatnenosť podanej žaloby odvodzovala od skutočnosti,
že odstúpenie žalovanej od zmluvy je neplatné, pretože dôvody špecifikované
v predmetnom odstúpení spočívajúce v porušení povinnosti postupovať s odbornou
starostlivosťou a súčasne vo vykonaní sprostredkovania poistenia pod iným získateľským
číslom neexistovali. Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 19 C 125/2012-294
z 24. októbra 2014 zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.
3. Odstúpenie od zmluvy okresný súd posúdil ako platné, pričom v dôvodoch svojho
rozhodnutia poukázal na zistenie, že sťažovateľka v súvislosti s výkonom
sprostredkovateľskej činnosti pre klienta Ing. Sobotu (ďalej len „klient“) nepostupovala
pri uzatváraní novej poistnej zmluvy s odbornou starostlivosťou a porušila ustanovenia
sprostredkovateľskej zmluvy, ako aj povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“).
Zároveň sťažovateľka konala v rozpore s čl. 4 bod 4.4 smernice pre reprezentantov, keď
napriek tomu, že predmetný obchod s klientom sama sprostredkovala, pretože jej dcéra
nemala na to údajne dostatok odborných vedomostí, v predmetnej zmluve neuviedla svoje
získateľské číslo, ale získateľské číslo svojej dcéry. Vykonaným dokazovaním bolo tiež
podľa názoru okresného súdu preukázané, že verzia poistnej zmluvy, ktorú podpísal klient,
nebola identická s verziou návrhu poistnej zmluvy, ktorú sťažovateľka zaslala žalovanej
na taxáciu, pričom i zdravotný dotazník k novej poistnej zmluve bol vyplnený v podstatných
veciach nesprávne, no najmä bez účasti klienta. Napokon okresný súd uviedol, že vzhľadom
na platnosť a dôvodnosť odstúpenia žalovanej od zmluvy je bez právneho základu uplatnený
nárok sťažovateľky na zaplatenie sumy 135 020,08 € s prísl., keďže sťažovateľka si tento
nárok neuplatnila v zmysle § 669 Obchodného zákonníka, a preto vzhľadom na uplynutie
jednoročnej prekluzívnej lehoty zanikol.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie sa sťažovateľka odvolala. Okresnému súdu
vytkla, že zamietnutie jej žaloby odôvodnil skutočnosťami, ktoré sa netýkali obsahu
predmetného odstúpenia od zmluvy, teda konal nad rámec predmetu sporu. Druhý dôvod
odstúpenia od zmluvy, ktorým bolo nesprávne uvedenie získateľského čísla, považovala
za nenaplnený, pretože dcéra sa na ňu obrátila ako jej podriadená so žiadosťou o pomoc
a sťažovateľka vystupovala iba v pozícii manažéra. V tejto súvislosti kritizovala okresný
súd, že nevykonal žiadne dokazovanie na zistenie toho, čo sa považuje za manažérsku
pomoc a čo je uzatváranie obchodu pod iným získateľským číslom. Namietala tiež
nerovnovážne postavenie sporových strán, keďže nemala priestor vyjadriť sa k písomnému
vyjadreniu predloženému žalovanou na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Stotožnil sa so záverom okresného súdu v tom, že pri uzatváraní novej poistnej zmluvy
pre klienta vykonala sťažovateľka podstatnú časť úkonov, a teda tento obchod
i sprostredkovala. V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky, že v súvislosti
s predmetnou poistnou zmluvou vykonávala iba činnosti vyplývajúce jej ako nadriadenej
z pozície manažérky, krajský súd poukázal na bod 2.5.2 obchodnej politiky pre univerzálnu
sieť, ktorá bola súčasťou zmluvy, v ktorom bol výpočet manažérskych aktivít. Z neho
vyplynulo, že medzi tieto aktivity nepatrí osobná účasť pri dojednávaní obchodov
reprezentantov ani vypisovanie tlačív a rokovanie s klientom, tak ako to vykonala v danej
veci pre klienta sťažovateľka, keďže charakter a povaha všetkých povinností manažéra je
koncipovaná výlučne všeobecne, bez možnosti pomoci či nahrádzania osobnej aktivity
reprezentanta ad hoc (t. j. pri dojednávaní novej poistnej zmluvy s konkrétnym klientom).
Neobstojí preto podľa jeho názoru ani argumentácia sťažovateľky, že dôvod odstúpenia
od zmluvy spočívajúci v uvedení nesprávneho získateľského čísla na návrhu poistnej
zmluvy nebol naplnený. K námietke sťažovateľky o tom, že okresný súd konal nad rámec
predmetu sporu, krajský súd uviedol, že hoci sa súd prvej inštancie sústredil vo svojej
argumentácii na skutočnosti týkajúce sa širších súvislostí podstaty prejednávanej veci,
v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, prečo dospel k záveru o naplnení tých dôvodov
pre odstúpenie od zmluvy, ktoré použila žalovaná, pričom s týmito závermi sa krajský súd
stotožnil.
6. Dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala sťažovateľka z § 420 písm. f) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),
bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podľa § 447 písm. c)
CSP odmietnuté ako procesne neprípustné.
7. Sťažovateľka nasmerovala svoju ústavnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu.
Tvrdí, že ním bol porušený princíp rovnosti zbraní, pretože nemala možnosť sa oboznámiť
s vyjadrením žalovanej z 23. októbra 2014, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí
vo veľkej miere zohľadnil. Okresný súd teda svojím postupom postavil žalovanú
do podstatne výhodnejšieho postavenia oproti sťažovateľke. Okrem toho sťažovateľka
namieta, že zo strany konajúcich súdov došlo k svojvoľnému hodnoteniu dôkazov, keď
dospeli k opačným skutkovým zisteniam, než vyplývajú z vykonaných dôkazov. Okresný
súd a nadväzne i krajský súd dospeli k záveru, že odstúpenie od zmluvy je dôvodné a platné,
pretože v konaní bolo preukázané porušenie povinností sťažovateľkou. Pokiaľ súdy
skonštatovali, že sprostredkovateľom poistenia bola sťažovateľka, zjavne ignorovali dôkazy
ňou predložené i výpovede svedkov vypočutých v konaní. Závery súdov v rozhodujúcej
skutkovej otázke považuje sťažovateľka za rozporné s vykonanými dôkazmi, a preto
za neodôvodnené a arbitrárne.
8. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný
súd nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu boli porušené jej v záhlaví označené
práva, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby
sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 56 ods.2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34 a §
35 zákona o ústavnom súde a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu (§ 37 zákona o ústavnom súde), návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne neoprávnenou
osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
14. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj tú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
15. V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. V zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s rozsudkom krajského
súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí jej žaloby. V rozpore s čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vníma fakt, že v konaní pred okresným súdom nemala
možnosť pred vyhlásením rozsudku oboznámiť sa s vyjadrením žalovanej, čím sa oproti nej
dostala do nevýhodnejšieho postavenia. Okrem toho namieta i závery krajského súdu
v rozhodujúcej skutkovej otázke, ktoré považuje za rozporné s vykonanými dôkazmi,
a preto hodnotí rozhodnutie v jej veci ako neodôvodnené a arbitrárne.
19. Pred posúdením námietok sťažovateľky dáva ústavný súd do pozornosti, že podľa
§ 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo
mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku. K takejto situácii došlo aj v prejednávanej veci,
a preto ústavný súd považuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti (vzhľadom na doručenie
uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľke 29. mája 2019, pozn.) za zachovanú.
20. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo vzťahu k týmto právam už v minulosti
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a ich
namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.
21. Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v tom, že každý sa môže
domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
22. S ohľadom na podstatu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je potrebné
pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či
právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy
(siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné
súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
patrí chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu
pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
23. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je
najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
24. K takému záveru však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľky nedospel.
25. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom nezistil takú
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu
v relevantných právnych predpisoch vo väzbe na rozhodné okolnosti veci. Krajský súd
aplikoval a riadne interpretoval príslušné zákonné ustanovenia vzťahujúce sa k danej veci
a nadväzujúc na rozhodnutie okresného súdu dostatočne jasne a relevantne vysvetlil svoj
postoj k predmetu konania nastoleného sťažovateľkou, t. j. k (ne)platnosti odstúpenia
žalovanej od zmluvy. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu
vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho
závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
26. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo
procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj
IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), tak ako to v ústavnej
sťažnosti žiadala sťažovateľka.
27. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky spočívajúcu v tom, že jej nebolo doručené
vyjadrenie protistrany predložené na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok,
na zaujatie stanoviska, z čoho vyvodzuje porušenie zásady rovností zbraní, ústavný súd
poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa krajský súd zaoberal
touto jej námietkou (bod 19 napadnutého rozsudku), podporeného obsahom zápisnice
o pojednávaní z 24. októbra 2014, ktorú sťažovateľka predložila v rámci príloh k ústavnej
sťažnosti. Predmetné písomné vyjadrenie žalovanej okresný súd celé na začiatku
pojednávania doslovne oboznámil. V ďalšom priebehu pojednávania mali osobne prítomná
sťažovateľka i jej právna zástupkyňa dostatočný časový priestor na vyjadrenie, ktorý aj
využili, k písomnému podaniu žalovanej sa ústne vyjadrili, a toto ich vyjadrenie vyplýva
zo zápisnice o pojednávaní. Na pojednávaní boli účastníci konania (resp. strany sporu)
poučené podľa v tom čase účinného § 120 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP“), pričom zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania. Okresný súd nadväzne vyhlásil dokazovanie za skončené a pristúpil
k vyhláseniu rozsudku.
28. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že podstatou kontradiktórnosti a s ňou
súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania (sporové strany) mali reálnu
možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“
protistrany (napr. IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 259/2011, I. ÚS 284/2016).
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry požaduje, aby každej procesnej
strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu
za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej
protistrana. Z predloženej zápisnice o pojednávaní vyplýva, že sťažovateľka v rámci
priestoru, ktorý jej bol daný, túto možnosť využila, keď sa k stanovisku žalovanej vyjadrila,
pričom nežiadala o doručenie predmetného vyjadrenia a nežiadala na ten účel ani
o odročenie pojednávania. Rovnako tak sťažovateľka neuviedla, čo iné by vo svojom
prípadnom písomnom vyjadrení doplnila, a teda nezdôvodnila, aký mala namietaná
nemožnosť písomne reagovať na vyjadrenie žalovanej dôsledok na jej schopnosť uplatniť
svoje občianske práva a záväzky v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Samotná skutočnosť,
že vyjadrenie žalovanej prednesené v doslovnom znení na pojednávaní nebolo sťažovateľke
doručené za situácie, keď sa k nemu mala možnosť vyjadriť, ktorú aj využila (pričom nešlo
o vyjadrenie definované v § 114 ods. 2 OSP), a zároveň v závere pojednávania uviedla,
že nemá ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, nespôsobila, že by sa dostala
do nerovnovážnej a nespravodlivej situácie. Námietka je preto v tomto ohľade sťažovateľky
neopodstatnená.
29. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej relevantnej
spojitosti medzi posudzovaným napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
30. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu, bez potreby bližšieho
doktrinálneho rozboru označeného práva ústavný súd uvádza, že jeho porušenie
sťažovateľka žiadnym spôsobom neodôvodnila. Sťažovateľka nijakým spôsobom v konaní
pred ústavným súdom netvrdila ani nepreukazovala, že by v odvolacom konaní rozhodoval
nesprávne obsadený senát krajského súdu, a preto ústavný súd odmietol jej ústavnú
sťažnosť aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej sťažnosti,
keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu