Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 377/2019
PDF · 217.79 KB
No categories available
II. ÚS 377/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť advokátky JUDr.
Ivety Rajtákovej, miesto podnikania Štúrova 20, Košice, IČO 35 514 892, zastúpenej
advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 178/2018 z 25. apríla 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť JUDr. Ivety Rajtákovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, miesto
podnikania Štúrova 20, Košice, IČO 35 514 892 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 178/2018 z 25. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si podaním z 5. novembra
2015 uplatnila na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) nárok na priznanie
odmeny za zastupovanie účastníčky konania na základe jej ustanovenia súdom ako právnej
zástupkyni v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 C 147/2010. Sťažovateľka
bola ustanovená súdom za právnu zástupkyňa uznesením z 24. novembra 2011.
Zastupovanie zaniklo smrťou zastúpenej 24. februára 2015.
3. Okresný súd uznesením sp. zn. 17 C 147/2010 z 3. apríla 2018 konanie o návrhu
na priznanie odmeny za zastupovanie ustanovenou advokátkou zastavil pre nedostatok
svojej právomoci na rozhodnutie a vec postúpil Centru právnej pomoci, do právomoci
ktorého rozhodovanie v tejto vecí patrí. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva:
«Zákonom č. 495/2009 Z. z. sa zmenil zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny
poriadok a okrem iného došlo k novelizácii ustanovenia § 149 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku. Touto novelizáciou zákonodarca novelizáciou tohto ustanovenia s účinnosťou
od 1.1.2010 vylúčil „dvojkoľajnosť“ v mechanizme odmeňovania advokátov z prostriedkov
štátu, z ustanovených súdom podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku alebo určených
centrom podľa zákona č. 327/2005 Z. z. Je potrebné uviesť, že právna úprava platná
a účinná do 31.12.2009 rozlišovala prípady ustanovenia advokáta súdom a určenie
advokáta centrom. Podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2009 existovala tzv.
dvojkoľajnosť aj v procese priznávania trov právneho zastúpenia účastníka konania alebo
oprávnenej osoby. Ak bol advokát za právneho zástupcu účastníka konania ustanovený
rozhodnutím súdu a súd o odmene advokáta rozhodol do 31.12.2009, pri stanovení výšky
odmeny advokáta postupoval súd podľa § 149 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v
znení účinnom do 31.12.2009 a výška odmeny sa podľa tohto ustanovenia určovala podľa
ustanovení osobitného predpisu a to vyhlášky č. 655/2004 Z. z., bez odkazu na konkrétnu
časť, podľa ktorej bol súd oprávnený a povinný rozhodovať. Tak ako súd vyššie uviedol
novelizáciou tohto ustanovenia s účinnosťou od 1.1.2010 zákonodarca vylúčil dvojkoľajnosť
v mechanizme odmeňovania advokátov z prostriedkov štátu, či už ustanovený súdom podľa
§ 30 Občianskeho súdneho poriadku alebo určený centrom podľa zákona č. 327/2005 Z. z.
O odmene takýchto advokátov má v zásade rozhodovať centrum, a to postupom podľa § 15
zákona č. 327/2005 Z. z. (s odkazom na § 14a a nasledujúcich vyhlášky).
V zákone č. 327/2005 Z. z. absentujú prechodné ustanovenia týkajúce sa iných
vzťahov ako vzťahov konania o nároku na poskytovanie právnej pomoci. Je nutné vychádzať
zo základných zásad procesného práva a to, že sa aplikuje procesnoprávna norma platná
a účinná v čase rozhodovania. Z uvedeného vyplýva, že uvedené procesné normy týkajúce
sa rozhodovania o náhrade trov právneho zastúpenia platia rovnako, či už pre advokátov
ustanovených pred 1.1.2010 alebo po tomto dátume, tak ako je to aj v tomto prípade.
S ohľadom na vyššie uvedené súdy stratili právomoc rozhodovať o náhrade trov právneho
zastúpenia a hradených z prostriedkov štátu práve dňom nadobudnutia účinnosti zákona
č. 495/2009 Z. z. Súdy od 1.1.2010 už nie sú oprávnené rozhodovať o náhrade trov
právneho zastúpenia hradených z prostriedkov štátu a centrum je oprávnené a povinné
rozhodovať o náhrade trov právneho zastúpenia hradených z prostriedkov štátu bez ohľadu
na to, či bol advokát ustanovený pred 1.1.2010 alebo po dni nadobudnutia účinnosti zákona
č. 495/2009 Z. z. Z týchto skutočností je zrejmé, že centrum je správnym orgánom, ktorý
vykonáva prenesený výkon štátnej správy, predovšetkým ako rozhodovaciu činnosť podľa
zákona č. 327/2005 Z. z. za subsidiárneho použitia správneho poriadku.»
4. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil
s odôvodnením, že:
„Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správny predpis a správne
ho aj vyložil, na daný skutkový stav ho správne aplikoval a vyvodil správne právne závery,
pokiaľ dospel k jednoznačnému záveru, že súdy stratili právomoc rozhodovať o odmene
advokáta ustanoveného súdom a že táto právomoc prešla na Centrum právnej pomoci, že
došlo k zmene orgánu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o uplatnených nárokoch
na trovy právneho zastúpenia ustanovených alebo určených advokátov, pričom v tejto
súvislosti poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR.
K správnym dôvodom uvedeným v uznesení súdu prvej inštancie, je potrebné
poukázať na ustálenú súdnu prax, napr. na aktuálne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
rozsudky 3 Sžo/32/2016 z 12.7.2017, 3 Sžo/51/2016 z 28.1.2016, 3 Sžo/103/2014
z 27.8.2014.
V uvedených rozhodnutiach dovolací súd urobil jednoznačný právny záver, že
novelou Občianskeho súdneho poriadku, účinnou od 1.1.2010 súdy stratili právomoc
rozhodovať o odmene advokáta ustanoveného súdom a že táto právomoc prešla na Centrum
právnej pomoci, o ktorej o odmene rozhoduje postupom podľa § 15 zák. č. 327/2005 Z.z.
a podľa tretej hlavy II. časti vyhlášky č. 655/2004 Z.z. V rozhodnutí 3 Sžo/51/2016
z 23.11.2017 najvyšší súd jednoznačne uviedol, že uvedenými zmenami došlo k zjednoteniu
rozhodovania o uplatnenej náhrade trov advokátov ustanovených za zástupcov
z prostriedkov štátu a to bez ohľadu na to, či advokát bol za zástupcu ustanovený súdom
podľa § 30 O.s.p. alebo určený Centrom právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.z...“
5. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému uzneseniu, že opomenul
aplikáciu prechodného ustanovenia § 372t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
,,OSP“) a napriek jej odvolacej námietke sa k tomu nevyjadril. V podstatnom uvádza:
„Ako je zrejmé z, v časti II. tejto sťažnosti, citovaných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom do 31. 12. 2011, mohol súd, na základe žiadosti
účastníka konania, u ktorého boli predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
ustanoviť na ochranu záujmov tohto účastníka konania Centrum právnej pomoci, alebo
priamo advokáta. Rovnako mal súd povinnosť, po ustanovení advokáta účastníkovi konania,
platiť hotové výdavky a odmenu za zastupovanie tomuto advokátovi, prípadne na jeho
žiadosť poskytnúť primeraný preddavok.
Až novelizáciou zákonom č. 332/2011 Z. z. bola možnosť súdu alternatívneho výberu
Centra právnej pomoci, alebo advokáta zmenená od 1. 1. 2012 tak, že súd mal účastníka
konania odkázať iba na Centrum právnej pomoci.
K uvedenej novele, účinnej od 1. 1. 2012, sa viaže prechodné ustanovenie uvedené
v § 372t O. s. p., ktoré stanovilo, že neskončené konania, v ktorých súd za zástupcu
ustanovil advokáta, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
... pri ustanovení sťažovateľky ako zástupkyne žalobkyne neprebehlo konanie
predpokladané ust. § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2011
(rovnaké podmienky musia byť splnené aj podľa v súčasnosti platnom znení zákona
č. 327/2005 Z. z.) a rovnako žalobkyňa neuzatvorila so sťažovateľkou dohodu o poskytovaní
právnej pomoci podľa ust. § 12 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., a preto názor súdov oboch
stupňov, že súdy stratili právomoc rozhodovať o odmene advokáta ustanoveného súdom,
nemá zákonný podklad.
Je zrejmé, že odvolací súd stotožniac sa s názorom súdu prvej inštancie sa rozhodol
neaplikovať ustanovenie § 372t O. s. p. Aj keď medzi ustanoveniami právnych predpisov
na vec sa vzťahujúcich uviedol citáciu predmetného zákonného ustanovenia, sa týmto
ustanovením neriadil, neprihliadal naňho a sťažovateľke, ktorej podstata odvolacej
argumentácie spočívala práve na tomto zákonnom ustanovení a povinnosti súdu ho
aplikovať, neposkytol žiadnu odpoveď, prečo platnú a účinnú právnu normu (v zmysle jej
aplikability na súdenú vec) na vec sťažovateľky neaplikoval.
Takýmto postupom zároveň zasiahol do práva sťažovateľky zakotveného v čl. 20
ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.“
6. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky:
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde a inom orgáne
Slovenskej republiky, zakotvené v článku 46 ods. 1 ústavy,
- vlastniť majetok, zakotvené v článku 20 ods. 1 ústavy,
- na spravodlivé súdne konanie, zakotvené v článku 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- pokojne užívať svoj majetok a nebyť zbavená majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,
zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/178/2018
zo dňa 25. 9. 2019 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9Co/178/2018 zo dňa 25. 9. 2019 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
7. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti uvádza nesprávny dátum vydania
napadnutého uznesenia krajského súdu (25. septembra 2019), avšak z priloženého rovnopisu
napadnutého uznesenia je zrejmý správny dátum (25. apríla 2019), preto uvedený
nedostatok nemá vplyv na zrozumiteľnosť návrhu a ústavný súd ho považuje len za zrejmú
nesprávnosť pri písomnom vyhotovovaní sťažnosti.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou od
1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, príjme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
13. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(I. ÚS 66/98). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
15. Ustanovenie § 149 ods. 2 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011 (v čase
ustanovenia advokátky, pozn.):
„Ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca alebo ak ide o zastupovanie
na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje
podľa osobitného predpisu. 15)“
Poznámka 15 znie:
„§ 15 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 14a až 14e vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.“
16. Znenie § 149 ods. 2 OSP v znení účinnom ku dňu uplatnenia návrhu na priznanie
odmeny na okresnom súde (účinné od 1. januára 2012 do 30. júna 2016) znie:
„Ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, náhradu trov
právneho zastúpenia upravuje osobitný predpis. 15)“ (znenie poznámky č. 15 ostalo
nezmenené, pozn.).
17. Podľa prechodného ustanovenia § 372t OSP k úpravám účinným od 1. januára
2012 sa neskončené konania, v ktorých súd za zástupcu ustanovil advokáta, dokončia podľa
doterajších predpisov.
18. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci
osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení účinnom
do 31. decembra 2011 centrum rozhodnutím podľa osobitného predpisu prizná advokátovi
náhradu trov konania po skončení zastupovania na základe jeho vyčíslenia podľa osobitného
predpisu; to neplatí v rozsahu, v ktorom súd priznal náhradu trov konania podľa odseku 1.
Ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, môže centrum priznať advokátovi čiastočnú
alebo úplnú náhradu trov právneho zastúpenia bez ohľadu na to, či súd tomuto advokátovi
priznal náhradu trov konania podľa odseku 1.
III.
Predbežné prerokovanie sťažnosti
19. Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy neaplikovali prechodné ustanovenie
§ 372t OSP bez náležitého odôvodnenia, a preto postup súdov nemá zákonný podklad.
Napadnutému uzneseniu z týchto dôvodov vytýka arbitrárnosť.
20. Výklad a aplikácia právnych noriem podústavného práva, čiže riešenie otázok
zákonnosti patrí zásadne všeobecným súdom a ústavný súd do tohto výkladu nevstupuje,
ak jeho účinky na práva sporových strán nie sú nezlučiteľné s ich obsahom, zmyslom
a účelom.
21. V danej veci ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia
krajského súdu (citovaného v bode 4 tohto rozhodnutia) nezistil taký výklad a aplikáciu
relevantných právnych noriem, ktorý by bol v rozpore s ich znením či účelom. Avšak
neuniklo jeho pozornosti, že odôvodnenie (hoci správnej) aplikácie procesnej normy § 372t
OSP nevykazuje takú mieru zrozumiteľnosti a presvedčivosti, ktorá by vylúčila akékoľvek
pochybnosti o naplnení procesných garancií obsiahnutých v základnom práve sťažovateľky
na súdnu ochranu. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral na
posúdenie otázky, či nedostatok odôvodnenia v časti aplikácie tohto prechodného
ustanovenia má potenciál zasiahnuť do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
a spravodlivý proces ústavne relevantným spôsobom.
22. Právomoc všeobecného súdu rozhodovať o akomkoľvek návrhu je procesnou
podmienkou konania, ktorej nedostatok nemožno napraviť, a preto bol všeobecný súd aj
v tejto veci povinný skúmať, či v čase podania návrhu sťažovateľky disponoval
právomocou o ňom rozhodnúť. Z citovaných právnych noriem vyplýva, že už v čase
podania návrhu na priznanie odmeny sťažovateľke (5. novembra 2015) okresný súd
nedisponoval právomocou rozhodnúť o jej návrhu, pretože táto kompetencia prislúchala
Centru právnej pomoci. Prechodné ustanovenie § 372t OSP v znení účinnom v čase podania
návrhu sťažovateľky, ktorého neaplikovanie sťažovateľky namieta, odkazovalo na použitie
procesných noriem účinných do 31. decembra 2011. Medzi nimi aj § 149 ods. 2 OSP
v znení účinnom do 31. decembra 2011, ktorý aj pre náhradu trov právneho zastúpenia
zástupcom ustanoveným súdom určoval postup podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z. z., teda že
vo veci náhrady trov právneho zastúpenia (presnejšie by bolo o odmene a výdavkoch,
pozn.) ustanoveného advokáta rozhoduje Centrum právnej pomoci. Pre úplnosť ústavný súd
dodáva, že právomoc rozhodovať o odmene ustanovených advokátov všeobecné súdy
stratili v dôsledku novely zákonom č. 495/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2010 a túto
právomoc kontinuálne dosiaľ vykonáva Centrum právnej pomoci.
23. Nemožno sa teda stotožniť s právnym názorom sťažovateľky, že všeobecné súdy
neaplikovali § 372t OSP, práve naopak, aj jeho aplikáciou dospeli k napadnutému
rozhodnutiu. Preto nie je dôvod vytýkať krajskému súdu vecnú nesprávnosť napadnutého
uznesenia o potvrdení uznesenia okresného súdu, ktorým zastavil konanie o návrhu
sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci a vec postúpil kompetentnému orgánu
verejnej moci.
24. Odôvodnenie napadnutého uznesenia nezachytáva jednotlivé nadväzujúce kroky
logického výkladu, ktorým aj za použitia § 372t OSP krajský súd dospel k záveru
o správnosti právneho názoru okresného súdu. Tento nedostatok v odôvodnení napadnutého
uznesenia ale nevykazuje ústavnoprávnu relevanciu, pretože ním nedošlo k takému zásahu
do označených základných práv sťažovateľky, ktorý by mal za následok vecnú nesprávnosť
rozhodnutia alebo zhoršenie jej právneho postavenia. Inými slovami, zistený nedostatok
odôvodnenia nemá potenciál viesť k vysloveniu ústavnej neudržateľnosti napadnutého
uznesenia.
25. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
26. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné dodať, že jeho nález
sp. zn. II. ÚS 392/2017 z 15. novembra 2017, na ktorý sťažovateľka poukazuje, sa zaoberal
porušením jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré
ústavný súd vzhliadol v nečinnosti okresného súdu v konaní o jej návrhu na priznanie
odmeny. Vzhľadom na takto vymedzený predmet konania v predošlej veci je potrebné
nazerať na sťažovateľkou citované vyjadrenie ústavného súdu (o potrebe vysporiadať sa
so znením § 372t OSP, pozn.) len ako na nezáväznú úvahu obiter dictum odôvodnenia
nálezu. Táto povinnosť ako súčasť riadneho odôvodnenia rozhodnutia vyplýva okresnému
súdu i krajskému súdu z obsahu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, a to bez
ohľadu na úvahy uvedené v náleze sp. zn. II. ÚS 392/2017.
27. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú,
stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu