Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 149/2019
PDF · 160.98 KB
No categories available
IV. ÚS 149/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a
Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného ADVOKÁTSKOU
KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T
36/2018 z 10. januára 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Tost 4/2019 z 23. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4 T 36/2018
z 10. januára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie špecializovaného súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 4/2019
z 23. januára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené
trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Trestného zákona a iné. Sťažovateľ listom z 8. januára 2019 podal námietku
zaujatosti podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku proti senátu špecializovaného súdu
4 T v zložení: predseda senátu JUDr. Igor Králik a členovia senátu JUDr. Oldřich Kozlík
a JUDr. Peter Pulman, LL.M. Podanú námietku zaujatosti odôvodnil sťažovateľ na hlavnom
pojednávaní 10. januára 2019 tým, že „8. januára 2019 počas hlavného pojednávania
v čase približne 13.30 hod. predseda senátu vyhlásil hodinovú prestávku, následkom čoho si
účastníci konania začali baliť svoje osobné veci a poberať sa zo súdnej siene, pričom
v tomto okamihu k senátu osobne pristúpil prokurátor a začali spolu viesť súkromný
rozhovor, počas ktorého padali rôzne priateľské gestá a úsmevy. Po skončení tohto
pomerne krátkeho súkromného rozhovoru predseda senátu dal okamžite pokyn zavolať späť
účastníkov konania a miesto už vyhlásenej prestávky, nariadil odročenie hlavného
pojednávania.“. Z tohto uskutočneného rozhovoru podľa sťažovateľa vyplýva,
že „prokurátor okrem iného ovplyvnil senát a zariadil sebe vhodnú výhodu, vo forme
odročenia hlavného pojednávania“. Na základe opísanej situácie sťažovateľ usudzuje,
že medzi prokurátorom a senátom je určitý nadštandardný vzťah, čo zároveň vzbudzuje
dôvodné pochybnosti o objektívnej nezaujatosti sudcov senátu 4 T špecializovaného súdu.
4. V ústavnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a uvádza, že prístup uplatnený najvyšším súdom
pri posudzovaní dôvodnosti uplatnenej námietky zaujatosti vyžadujúci preukázanie vzťahu
odôvodňujúceho zaujatosť konajúcich sudcov je možné hodnotiť ako „neprimerane prísny,
rozporný so zásadami uplatňovanými v otázke posudzovania nestrannosti sudcov
a okolnostiach prípadu ako ústavne neakceptovateľný“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
špecializovaného súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie
špecializovaného súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur a náhradu trov konania vo výške
415,51 eur.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. S účinnosťou od 1. marca 2019
upravuje konanie pred ústavným súdom zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde), ktorým bol nahradený zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak,
použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019. Právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
špecializovaného súdu
9. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a ochranu základných práv
a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
10. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
11. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd, a podľa ods. 3 tohto zákona ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto
je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom
ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
13. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľa v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať
o napadnutom uznesení špecializovaného súdu, keďže sťažnosť predstavuje účinný opravný
prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
špecializovaného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
14. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol
arbitrárne o jeho námietke zaujatosti, v tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že trestné
konanie je od svojho začiatku až do konca proces, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní a súdov naprávať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené
v priebehu samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť
neprihliadal, poprel by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je
okrem iného aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov
činných v trestnom konaní a súdov). Ústavný súd tak zdôrazňuje, že ústavné súdnictvo je
vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí
(IV. ÚS 187/09, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016). Základné právo na súdnu ochranu je
totiž „výsledkové“, to znamená musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie bude ako celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, III. ÚS 421/2016,
15. Ak v trestnej veci sťažovateľa budú rozhodovať sudcovia špecializovaného súdu,
ktorí mali byť podľa objektívneho posúdenia ich pomeru k veci alebo k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčení, potom sa
jeho ústavná sťažnosť javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi
sa môže sťažovateľ domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania proti meritórnemu
rozhodnutiu špecializovaného súdu, resp. dovolania proti meritórnemu rozhodnutiu
najvyššieho súdu. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to odvolací súd, resp. dovolací
súd, ktorý je povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa.
16. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania
vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy,
ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi (čo zatiaľ sťažovateľ
v prebiehajúcom trestnom konaní nevyužil, pozn.).
17. Sťažovateľ o týchto zákonných možnostiach ochrany svojich práv bol
podrobnejšie poučený aj v konaní o jeho ústavnej sťažnosti (pozri uznesenie sp. zn.
II. ÚS 209/2019 z 20. júla 2019, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi
5. septembra 2019, pozn.), v ktorom ústavný súd tiež posúdil obdobnú ústavnú sťažnosť
sťažovateľa ako neprípustnú.
18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa
odmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
19. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších
uplatnených nárokoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu