Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 512/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

Mgr. Jankou Krakovskou, advokátkou, Čajakova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia

a a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v spojení so základným právom na ochranu majetku podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. januára 2019, ktorým ako kasačný správny súd

nezrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) a nerozhodol tak,

aby bola sťažovateľovi priznaná vyššia náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia

na základe posúdenia podľa „novšieho“ o náhrade za bolesť

a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), a nie na základe

staršej vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho

zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. o odškodňovaní bolesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “).

2. Podstatou veci je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd porušil jeho právo na súdnu

ochranu a právo na ochranu majetku tým, že nesprávnou interpretáciou predpisov práva

sociálneho zabezpečenia zasiahol do označených práv. Podstata ústavnej sťažnosti

je previazaná s otázkou temporality – s dátumom 1. augusta 2004, t. j. s dňom, keď nová

norma nahradila starú normu. Sťažovateľovi bola zistená choroba týkajúca sa povolania

pred týmto dátumom a tá istá choroba mu po tomto dátume bola uznaná ako choroba

z povolania. Sťažovateľ sa domnieva, že má nárok na vyššiu sumu za chorobu z povolania

od Sociálnej poisťovne, pretože jeho choroba bola uznaná ako choroba z povolania

až 9. decembra 2004.

3. Sťažovateľ má chorobu z povolania zistenú 9. júla 2004. Za chorobu z povolania

vzniká nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V roku 2012 požiadal

sťažovateľ Sociálnu poisťovňu o prešetrenie svojho stavu. Sťažovateľovi bolo

od 10. septembra 2012 priznané navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 200 bodov

na 1200 bodov a vyplatená suma 400 eur.

4. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne správnu žalobu a tvrdil,

že posúdenie aj určenie výšky má byť určené podľa predpisov účinných po 1. auguste 2004.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. septembra 2013 rozhodnutia obidvoch

stupňov Sociálnej poisťovne zrušil. Krajský súd argumentoval, že je potrebné rozlišovať

pojem sťaženie spoločenského uplatnenia a pojem výšky náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia. Znenie (Na bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré

bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania

z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy.)

predpokladá, že podľa doterajších predpisov sa bude posudzovať sťaženie spoločenského

uplatnenia, nie však výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (porovnaj

R 47/2010 – sp. zn. ).

5. V reakcii na uvedený rozsudok (sp. zn. ) priznala Sociálna poisťovňa

rozhodnutím č. 40012-2/2014-BA z 3. júla 2014 sťažovateľovi nárok na náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 3 144 eur (v sume 2 744 eur na výplatu,

pretože suma 400 eur už vyplatená bola).

6. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ správnu žalobu, na základe ktorej

žiadal ešte vyššiu náhradu. Argumentuje tým, že sťaženie spoločenského uplatnenia

sa nemalo posudzovať podľa času zistenia choroby 9. júla 2004, ale podľa času, keď bola

choroba uznaná za chorobu z povolania na Celoslovenskom konzultačnom dni v Bratislave

9. decembra 2004.

7. S týmto názorom sťažovateľa nesúhlasil ani krajský súd (sp. zn. )

a ani najvyšší súd v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí.

8. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ zopakoval svoju argumentáciu založenú na spore

o časovo rozhodné právo pre určenie jeho nároku a obohatil ju o množstvo judikátov

o základných vlastnostiach práva. Sťažovateľ je presvedčený, že výklad najvyššieho súdu

je natoľko neudržateľný, že je neústavným zásahom do jeho práva na súdnu ochranu a práva

na ochranu majetku.

9. Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje prijať nasledujúci nález:

„1. Právo sťažovateľa , , na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 v spojení s jeho

právom na majetok podľa článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn.: zo dňa 30.1.2019.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa

30.1.2019 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: -27 zo dňa 18.05.2016

sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa

vyhl. č. za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho

zastúpenia: 163,33 eur + 9,80 eur, rež. paušál, podanie ústavnej sťažnosti: 163,50 eur +

9,80 eur, rež. paušál) odmena celkom vo výške 346,26 eur, ktoré je povinný Krajský súd

Košice zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. Janky Krakovskej advokátky

so sídlom Čajakova 1, Košice do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská

10.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.2 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10.4 Podľa , každý má právo vlastniť majetok a podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každá

fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

10.5 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Každú takúto ústavnú

sťažnosť ústavný súd predbežne prerokuje podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“). Podľa ústavný súd

môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť podľa možno podľa ustálenej

judikatúry považovať takú ústavnú sťažnosť, pri ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (z posledného obdobia napr. , ,

s početnými odkazmi na predchádzajúcu judikatúru).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

11. Predmetná vec patrí do oblasti práva sociálneho zabezpečenia, do oblasti

sociálno-poisťovacích právnych vzťahov (LACKO, M. Sociálnopoisťovacie právne vzťahy.

Praha : Leges, 2015.), resp. do priesečníka občianskeho práva a práva sociálneho

zabezpečenia. Ústavné sťažnosti z tejto oblasti sú charakteristické tým, že sa v nich prelína

ich technická a expertná zložitosť na jednej strane s príkazom chrániť dôstojnosť

jednotlivcov na strane druhej (porovnaj , bod 19). V pozadí rozhodovania

o predmetnej veci je práve dôstojnosť, a nie precizovanie judikatúry práva sociálneho

zabezpečenia.

12. Náhrady za choroby z povolania sa do roku 2004 uplatňovali proti

zamestnávateľovi. Od roku 2004 sa systém zmenil na solidárny systém budovaný

na odvodoch úrazovej renty do Sociálnej poisťovne. Od prijatia

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sa teda nároky uplatňujú proti Sociálnej

poisťovni. S účinnosťou od 1. augusta 2004 bol prijatý aj , ktorý,

ako to rozsiahlo uvádza dôvodová správa k § 1, mal stanoviť presnejší rámec pre určovanie

hornej výšky odškodnenia vzhľadom na neúmerne vysoké odškodnenia priznávané súdmi.

13. Sťažovateľ v roku 2005 žaloval v civilnom konaní svojho zamestnávateľa –

na zaplatenie sumy 3 000 000 Sk z titulu

náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okresný súd Rožňava rozsudkom

sp. zn. sťažovateľovi vyhovel vo výške 900 000 Sk a v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol. Žalovaná sa proti rozsudku neodvolala. Ústavný súd si vyžiadal tento

rozsudok z Okresného súdu Rožňava.

14. Ústavnému súdu zo spisov vyplýva nasledujúci sled udalostí: Sťažovateľovi bola

zistená choroba z povolania 9. júla 2004 (Dňom 9. decembra 2004 sú datované tri udalosti –

hlásenie choroby, posudok s daným dátumom priznania a uznanie danej choroby

na Celoslovenskom konzultačnom dni v Bratislave.). Dňa 1. augusta 2004 nadobudol

účinnosť nový Žalobou zo 17. júna 2005 žaloval sťažovateľ

zamestnávateľa na zaplatenie sumy 3 000 000 Sk ako istiny s príslušenstvom. Okresný súd

Rožňava v civilnom konaní priznal na základe a vyhlášky

č. sťažovateľovi sumu 900 000 Sk na základe bodovania vo výške 1000 bodov

s tým, že 15-násobne zvýšil základné bodové hodnotenie (60 × 1000 × 15 = 900 000 Sk).

Okresný súd Rožňava v rozsudku uviedol, že „prihliadol na značnú zastaralosť použitého

právneho predpisu, konkrétne vyhlášky č. 32/65 Zb. Právna norma zaostáva v tom, že výška

odškodnenia už nezodpovedá zmenenej ekonomickej situácii v spoločnosti, pretože

pri takomto odškodnení postihnutý občan nemá možnosť pokryť si svoje životné náklady

a zabezpečiť si svoje základné životné potreby“. Sťažovateľ sa nedomáhal aplikácie nového

zákona.

15. Po siedmich rokoch (v roku 2012) požiadal sťažovateľ Sociálnu poisťovňu

na základe zhoršenia stavu o navýšenie počtu bodov o 200 bodov. Sociálna poisťovňa

zhoršenie akceptovala a na základe rozhodnutia vyplatila sťažovateľovi sumu 400 eur.

Po podaní správnej žaloby rozhodol Krajský súd v Košiciach (rozsudok sp. zn.

z 26. septembra 2013) o povinnosti Sociálnej poisťovne doplatiť sumu 2 744 eur, pretože

výška náhrady sa má počítať podľa predpisov prijatých po 1. auguste 2004. Krajský súd

vychádzal z judikátu najvyššieho súdu R 47/2010 (sp. zn. z 28. apríla 2009),

podľa ktorého „Pojmy bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a pojmy výška náhrady

za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nie sú totožné, preto podľa

treba podľa doterajších predpisov posudzovať bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia a ich hodnotenie, ale výška náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia sa riadi “. Podľa daného rozhodnutia

R 47/2010 v (Na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia

v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená

pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy.) vo vzťahu k vyhláške č.

používa pojem ZISTENIE choroby, čo je ukazovateľ, ktorý časovo odkazuje na staršiu

právnu úpravu. Z uvedeného odvodil najvyšší súd, že ostatné kritériá, napr. kritérium

VÝŠKY, majú spadať do novej úpravy, čo je favorizujúce voči žiadateľom o náhrady.

16. Následné rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo opäť napadnuté správnou

žalobou, ktorej krajský súd a ani najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. januára

2019 nevyhoveli. Tento rozsudok je napadnutý ústavnou sťažnosťou.

17. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie a výklad najvyššieho súdu sú z hľadiska

referenčných noriem akceptovateľné a nedošlo tak k ich porušeniu.

18. Ústavný súd porozumel sťažovateľovi tak, že sa domnieva, že ak by sa posunulo

hodnotenie choroby na čas po 1. auguste 2004, tak by mal nárok na vyššiu sumu náhrady.

Prípadne sťažovateľ uvažuje tým spôsobom, že ak mu bolo nahradené zhoršenie

zdravotného stavu, tak by mu malo byť v novom režime posúdené nielen samotné

zhoršenie, ale aj pôvodná choroba z povolania.

19. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ nevysvetlil ani na všeobecných súdoch

a ani na ústavnom súde, aký presný by bol rozdiel v hodnotení choroby, ak by ratione

temporae spadalo jej hodnotenie pod nový zákon, resp. o čo vyššia by bola náhrada na strate

spoločenského uplatnenia.

20. Ústavný súd má vedomosť (porov.: VOLČKO, V., PÁZMÁNY, T., TOMKOVÁ,

K., VOLČKOVÁ, L. Zákon o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského

uplatnenia – komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019, s. 142 a nasl. ISBN 978-80-571-

0094-2.), že vyvoláva interpretačné ťažkosti. Autori

komentára kritizujú, že niektoré súdy za chorobu vzniknutú pred účinnosťou zákona

priznávajú náhrady podľa nového zákona. Komentár zdôrazňuje, že právnu vetu judikátu

R 47/2010 nemožno vnímať izolovane, ale že judikát vzišiel zo skutkovej situácie,

keď choroba bola zistená podľa starej úpravy, avšak k zhoršeniu došlo už v čase účinnosti

úpravy novej. Z tohto dôvodu je na mieste iba vo vzťahu k zhoršeniu priznávať výšku

bodov podľa novej právnej úpravy.

21. Ústavný súd konštatuje, že interpretácia zákona najvyšším súdom v predmetnej

veci je racionálna, dáva zmysel, a tak jej z hľadiska označeného práva na ochranu majetku

a práva na súdnu ochranu nemožno nič vytknúť, a to bez toho, aby ústavný súd zasahoval

do zjednocovania judikatúry práva sociálneho zabezpečenia.

22. Uvedené konštatovanie platí o to viac, že sťažovateľ vyjadril svoje argumenty

vytrhnuto z kontextu, neuviedol, aký význam má v jeho veci civilný rozsudok, neuviedol,

podľa akej presnej tabuľkovej položky mala byť jeho choroba posudzovaná inak a prečo

už v civilnej veci nenamietal, že má byť použitá nová práva úprava. Nemožno tiež zabudnúť

na skutočnosť, že Okresný súd Rožňava nereštriktívnym spôsobom využil svoju diskréciu

a aplikáciou vyhlášky č. zlepšil právnu a ekonomickú pozíciu sťažovateľa

(porovnaj bod 14).

23. Ústavný súd na účely predmetnej ústavnej sťažnosti spresňuje, že ak je skutočne

lekársky ustálené, že choroba z povolania aj s jej javovými príznakmi (ktoré potom následne

v decembri 2004 odôvodnili jej uznanie a zaradenie do zoznamu chorôb z povolania) bola

zistená 9. júla 2004, tak nemožno ďalej viesť spor o tom, kedy vznikla. Napokon

podporným argumentom je aj skutočnosť, že ako choroby z povolania sa uznávajú aj tie,

ktoré boli o tri roky neskôr od ich zistenia zaradené do zoznamu chorôb z povolania.

Rovnako podľa o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov sa odškodňovací mechanizmus viaže k zisteniu choroby z povolania, druhá vec

je, že pre reálne odškodnenie a, samozrejme, s tým spojené posúdenie je kľúčový moment

ustálenia zdravotného stavu. Ďalším príkladom použiteľným per analogiam môže byť

invalidita, kde je tiež sporným moment jej vzniku sensu stricto. Dôvodom je to, že ide

o postupný proces, ktorý sa spočiatku začína dočasnou pracovnou neschopnosťou, ktorá

až postupným zhoršovaním určitej choroby môže prerásť do dlhodobej pracovnej

neschopnosti (invalidity).

24. Ako bolo uvedené, aj keď bola vec náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

sťažovateľa artikulovaná ako otázka majetková a otázka práva na súdnu ochranu, tak v jej

pozadí je nutné vnímať dôstojnosť sťažovateľa. Ústavný súd musí konštatovať, že orgány

verejnej moci – Sociálna poisťovňa a súdy sa vecou sťažovateľa riadne zaoberali, vnímali

jeho skutkovú aj právnu situáciu, konali s ním ako so subjektom hodným riadnej právnej

ochrany (nie ako s objektom) a priznali mu jeho nároky. Dôstojnosť sťažovateľa bola

rešpektovaná.

25. Ústavný súd musí poznamenať, že podania sťažovateľa, ale aj súdne rozhodnutia

sú až príliš poznačené špecifickým jazykom práva sociálneho zabezpečenia a naráciou

vytrhnutou z celkového kontextu veci, čo sťažuje porozumenie argumentácii. Ústavný súd

musel takpovediac pátrať po podstate veci, čím sa komplikuje ochrana ústavnosti vrátane

pozície samotného sťažovateľa.

26. Ústavný súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je z hľadiska

referenčných ústavných článkov procesne aj vecne správne, a preto nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľa podľa odmietol v celom rozsahu

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu