Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 512/2019
PDF · 205.08 KB
No categories available
I. ÚS 512/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
Mgr. Jankou Krakovskou, advokátkou, Čajakova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9 Sžsk 7/2016 z 30. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v spojení so základným právom na ochranu majetku podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžsk 7/2016 z 30. januára 2019, ktorým ako kasačný správny súd
nezrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) a nerozhodol tak,
aby bola sťažovateľovi priznaná vyššia náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia
na základe posúdenia podľa „novšieho“ zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.“), a nie na základe
staršej vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho
zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
č. 32/1965 Zb.“).
2. Podstatou veci je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd porušil jeho právo na súdnu
ochranu a právo na ochranu majetku tým, že nesprávnou interpretáciou predpisov práva
sociálneho zabezpečenia zasiahol do označených práv. Podstata ústavnej sťažnosti
je previazaná s otázkou temporality – s dátumom 1. augusta 2004, t. j. s dňom, keď nová
norma nahradila starú normu. Sťažovateľovi bola zistená choroba týkajúca sa povolania
pred týmto dátumom a tá istá choroba mu po tomto dátume bola uznaná ako choroba
z povolania. Sťažovateľ sa domnieva, že má nárok na vyššiu sumu za chorobu z povolania
od Sociálnej poisťovne, pretože jeho choroba bola uznaná ako choroba z povolania
až 9. decembra 2004.
3. Sťažovateľ má chorobu z povolania zistenú 9. júla 2004. Za chorobu z povolania
vzniká nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V roku 2012 požiadal
sťažovateľ Sociálnu poisťovňu o prešetrenie svojho stavu. Sťažovateľovi bolo
od 10. septembra 2012 priznané navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 200 bodov
na 1200 bodov a vyplatená suma 400 eur.
4. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne správnu žalobu a tvrdil,
že posúdenie aj určenie výšky má byť určené podľa predpisov účinných po 1. auguste 2004.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 31/2013 z 26. septembra 2013 rozhodnutia obidvoch
stupňov Sociálnej poisťovne zrušil. Krajský súd argumentoval, že je potrebné rozlišovať
pojem sťaženie spoločenského uplatnenia a pojem výšky náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Znenie § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. (Na bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré
bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania
z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy.)
predpokladá, že podľa doterajších predpisov sa bude posudzovať sťaženie spoločenského
uplatnenia, nie však výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (porovnaj
R 47/2010 – sp. zn. 4 Sžso 23/2008).
5. V reakcii na uvedený rozsudok (sp. zn. 6 S 31/2013) priznala Sociálna poisťovňa
rozhodnutím č. 40012-2/2014-BA z 3. júla 2014 sťažovateľovi nárok na náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 3 144 eur (v sume 2 744 eur na výplatu,
pretože suma 400 eur už vyplatená bola).
6. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ správnu žalobu, na základe ktorej
žiadal ešte vyššiu náhradu. Argumentuje tým, že sťaženie spoločenského uplatnenia
sa nemalo posudzovať podľa času zistenia choroby 9. júla 2004, ale podľa času, keď bola
choroba uznaná za chorobu z povolania na Celoslovenskom konzultačnom dni v Bratislave
9. decembra 2004.
7. S týmto názorom sťažovateľa nesúhlasil ani krajský súd (sp. zn. 7 S 81/2014)
a ani najvyšší súd v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí.
8. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ zopakoval svoju argumentáciu založenú na spore
o časovo rozhodné právo pre určenie jeho nároku a obohatil ju o množstvo judikátov
o základných vlastnostiach práva. Sťažovateľ je presvedčený, že výklad najvyššieho súdu
je natoľko neudržateľný, že je neústavným zásahom do jeho práva na súdnu ochranu a práva
na ochranu majetku.
9. Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje prijať nasledujúci nález:
„1. Právo sťažovateľa , , na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jeho
právom na majetok podľa článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn.: 9Sžsk/7/2016 zo dňa 30.1.2019.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 9Sžsk/7/2016 zo dňa
30.1.2019 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 7S/81/2014-27 zo dňa 18.05.2016
sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa
vyhl. č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho
zastúpenia: 163,33 eur + 9,80 eur, rež. paušál, podanie ústavnej sťažnosti: 163,50 eur +
9,80 eur, rež. paušál) odmena celkom vo výške 346,26 eur, ktoré je povinný Krajský súd
Košice zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. Janky Krakovskej advokátky
so sídlom Čajakova 1, Košice do 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská
10.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10.2 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10.4 Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, každý má právo vlastniť majetok a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každá
fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
10.5 Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Každú takúto ústavnú
sťažnosť ústavný súd predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“). Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podľa ustálenej
judikatúry považovať takú ústavnú sťažnosť, pri ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (z posledného obdobia napr. I. ÚS 391/2019, I. ÚS 403/2019,
I. ÚS 418/2019 s početnými odkazmi na predchádzajúcu judikatúru).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
11. Predmetná vec patrí do oblasti práva sociálneho zabezpečenia, do oblasti
sociálno-poisťovacích právnych vzťahov (LACKO, M. Sociálnopoisťovacie právne vzťahy.
Praha : Leges, 2015.), resp. do priesečníka občianskeho práva a práva sociálneho
zabezpečenia. Ústavné sťažnosti z tejto oblasti sú charakteristické tým, že sa v nich prelína
ich technická a expertná zložitosť na jednej strane s príkazom chrániť dôstojnosť
jednotlivcov na strane druhej (porovnaj PL. ÚS 10/06, bod 19). V pozadí rozhodovania
o predmetnej veci je práve dôstojnosť, a nie precizovanie judikatúry práva sociálneho
zabezpečenia.
12. Náhrady za choroby z povolania sa do roku 2004 uplatňovali proti
zamestnávateľovi. Od roku 2004 sa systém zmenil na solidárny systém budovaný
na odvodoch úrazovej renty do Sociálnej poisťovne. Od prijatia zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sa teda nároky uplatňujú proti Sociálnej
poisťovni. S účinnosťou od 1. augusta 2004 bol prijatý aj zákon č. 437/2004 Z. z., ktorý,
ako to rozsiahlo uvádza dôvodová správa k § 1, mal stanoviť presnejší rámec pre určovanie
hornej výšky odškodnenia vzhľadom na neúmerne vysoké odškodnenia priznávané súdmi.
13. Sťažovateľ v roku 2005 žaloval v civilnom konaní svojho zamestnávateľa –
na zaplatenie sumy 3 000 000 Sk z titulu
náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okresný súd Rožňava rozsudkom
sp. zn. 8 C 83/2005 sťažovateľovi vyhovel vo výške 900 000 Sk a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Žalovaná sa proti rozsudku neodvolala. Ústavný súd si vyžiadal tento
rozsudok z Okresného súdu Rožňava.
14. Ústavnému súdu zo spisov vyplýva nasledujúci sled udalostí: Sťažovateľovi bola
zistená choroba z povolania 9. júla 2004 (Dňom 9. decembra 2004 sú datované tri udalosti –
hlásenie choroby, posudok s daným dátumom priznania a uznanie danej choroby
na Celoslovenskom konzultačnom dni v Bratislave.). Dňa 1. augusta 2004 nadobudol
účinnosť nový zákon č. 437/2004 Z. z. Žalobou zo 17. júna 2005 žaloval sťažovateľ
zamestnávateľa na zaplatenie sumy 3 000 000 Sk ako istiny s príslušenstvom. Okresný súd
Rožňava v civilnom konaní priznal na základe Občianskeho zákonníka a vyhlášky
č. 32/1965 Zb. sťažovateľovi sumu 900 000 Sk na základe bodovania vo výške 1000 bodov
s tým, že 15-násobne zvýšil základné bodové hodnotenie (60 × 1000 × 15 = 900 000 Sk).
Okresný súd Rožňava v rozsudku uviedol, že „prihliadol na značnú zastaralosť použitého
právneho predpisu, konkrétne vyhlášky č. 32/65 Zb. Právna norma zaostáva v tom, že výška
odškodnenia už nezodpovedá zmenenej ekonomickej situácii v spoločnosti, pretože
pri takomto odškodnení postihnutý občan nemá možnosť pokryť si svoje životné náklady
a zabezpečiť si svoje základné životné potreby“. Sťažovateľ sa nedomáhal aplikácie nového
zákona.
15. Po siedmich rokoch (v roku 2012) požiadal sťažovateľ Sociálnu poisťovňu
na základe zhoršenia stavu o navýšenie počtu bodov o 200 bodov. Sociálna poisťovňa
zhoršenie akceptovala a na základe rozhodnutia vyplatila sťažovateľovi sumu 400 eur.
Po podaní správnej žaloby rozhodol Krajský súd v Košiciach (rozsudok sp. zn. 6 S 31/2013
z 26. septembra 2013) o povinnosti Sociálnej poisťovne doplatiť sumu 2 744 eur, pretože
výška náhrady sa má počítať podľa predpisov prijatých po 1. auguste 2004. Krajský súd
vychádzal z judikátu najvyššieho súdu R 47/2010 (sp. zn. 4 Sžso 23/2008 z 28. apríla 2009),
podľa ktorého „Pojmy bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a pojmy výška náhrady
za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nie sú totožné, preto podľa
§ 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. treba podľa doterajších predpisov posudzovať bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia a ich hodnotenie, ale výška náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa riadi zákonom č. 457/2004 Z. z.“. Podľa daného rozhodnutia
R 47/2010 zákon č. 437/2004 Z. z. v § 11 (Na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená
pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy.) vo vzťahu k vyhláške č. 32/1965 Zb.
používa pojem ZISTENIE choroby, čo je ukazovateľ, ktorý časovo odkazuje na staršiu
právnu úpravu. Z uvedeného odvodil najvyšší súd, že ostatné kritériá, napr. kritérium
VÝŠKY, majú spadať do novej úpravy, čo je favorizujúce voči žiadateľom o náhrady.
16. Následné rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo opäť napadnuté správnou
žalobou, ktorej krajský súd a ani najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk 7/2006 z 30. januára
2019 nevyhoveli. Tento rozsudok je napadnutý ústavnou sťažnosťou.
17. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie a výklad najvyššieho súdu sú z hľadiska
referenčných noriem akceptovateľné a nedošlo tak k ich porušeniu.
18. Ústavný súd porozumel sťažovateľovi tak, že sa domnieva, že ak by sa posunulo
hodnotenie choroby na čas po 1. auguste 2004, tak by mal nárok na vyššiu sumu náhrady.
Prípadne sťažovateľ uvažuje tým spôsobom, že ak mu bolo nahradené zhoršenie
zdravotného stavu, tak by mu malo byť v novom režime posúdené nielen samotné
zhoršenie, ale aj pôvodná choroba z povolania.
19. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ nevysvetlil ani na všeobecných súdoch
a ani na ústavnom súde, aký presný by bol rozdiel v hodnotení choroby, ak by ratione
temporae spadalo jej hodnotenie pod nový zákon, resp. o čo vyššia by bola náhrada na strate
spoločenského uplatnenia.
20. Ústavný súd má vedomosť (porov.: VOLČKO, V., PÁZMÁNY, T., TOMKOVÁ,
K., VOLČKOVÁ, L. Zákon o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia – komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019, s. 142 a nasl. ISBN 978-80-571-
0094-2.), že § 11 zákona č. 437/2004 Z. z. vyvoláva interpretačné ťažkosti. Autori
komentára kritizujú, že niektoré súdy za chorobu vzniknutú pred účinnosťou zákona
priznávajú náhrady podľa nového zákona. Komentár zdôrazňuje, že právnu vetu judikátu
R 47/2010 nemožno vnímať izolovane, ale že judikát vzišiel zo skutkovej situácie,
keď choroba bola zistená podľa starej úpravy, avšak k zhoršeniu došlo už v čase účinnosti
úpravy novej. Z tohto dôvodu je na mieste iba vo vzťahu k zhoršeniu priznávať výšku
bodov podľa novej právnej úpravy.
21. Ústavný súd konštatuje, že interpretácia zákona najvyšším súdom v predmetnej
veci je racionálna, dáva zmysel, a tak jej z hľadiska označeného práva na ochranu majetku
a práva na súdnu ochranu nemožno nič vytknúť, a to bez toho, aby ústavný súd zasahoval
do zjednocovania judikatúry práva sociálneho zabezpečenia.
22. Uvedené konštatovanie platí o to viac, že sťažovateľ vyjadril svoje argumenty
vytrhnuto z kontextu, neuviedol, aký význam má v jeho veci civilný rozsudok, neuviedol,
podľa akej presnej tabuľkovej položky mala byť jeho choroba posudzovaná inak a prečo
už v civilnej veci nenamietal, že má byť použitá nová práva úprava. Nemožno tiež zabudnúť
na skutočnosť, že Okresný súd Rožňava nereštriktívnym spôsobom využil svoju diskréciu
a aplikáciou vyhlášky č. 32/1965 Zb. zlepšil právnu a ekonomickú pozíciu sťažovateľa
(porovnaj bod 14).
23. Ústavný súd na účely predmetnej ústavnej sťažnosti spresňuje, že ak je skutočne
lekársky ustálené, že choroba z povolania aj s jej javovými príznakmi (ktoré potom následne
v decembri 2004 odôvodnili jej uznanie a zaradenie do zoznamu chorôb z povolania) bola
zistená 9. júla 2004, tak nemožno ďalej viesť spor o tom, kedy vznikla. Napokon
podporným argumentom je aj skutočnosť, že ako choroby z povolania sa uznávajú aj tie,
ktoré boli o tri roky neskôr od ich zistenia zaradené do zoznamu chorôb z povolania.
Rovnako podľa § 8 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov sa odškodňovací mechanizmus viaže k zisteniu choroby z povolania, druhá vec
je, že pre reálne odškodnenie a, samozrejme, s tým spojené posúdenie je kľúčový moment
ustálenia zdravotného stavu. Ďalším príkladom použiteľným per analogiam môže byť
invalidita, kde je tiež sporným moment jej vzniku sensu stricto. Dôvodom je to, že ide
o postupný proces, ktorý sa spočiatku začína dočasnou pracovnou neschopnosťou, ktorá
až postupným zhoršovaním určitej choroby môže prerásť do dlhodobej pracovnej
neschopnosti (invalidity).
24. Ako bolo uvedené, aj keď bola vec náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
sťažovateľa artikulovaná ako otázka majetková a otázka práva na súdnu ochranu, tak v jej
pozadí je nutné vnímať dôstojnosť sťažovateľa. Ústavný súd musí konštatovať, že orgány
verejnej moci – Sociálna poisťovňa a súdy sa vecou sťažovateľa riadne zaoberali, vnímali
jeho skutkovú aj právnu situáciu, konali s ním ako so subjektom hodným riadnej právnej
ochrany (nie ako s objektom) a priznali mu jeho nároky. Dôstojnosť sťažovateľa bola
rešpektovaná.
25. Ústavný súd musí poznamenať, že podania sťažovateľa, ale aj súdne rozhodnutia
sú až príliš poznačené špecifickým jazykom práva sociálneho zabezpečenia a naráciou
vytrhnutou z celkového kontextu veci, čo sťažuje porozumenie argumentácii. Ústavný súd
musel takpovediac pátrať po podstate veci, čím sa komplikuje ochrana ústavnosti vrátane
pozície samotného sťažovateľa.
26. Ústavný súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je z hľadiska
referenčných ústavných článkov procesne aj vecne správne, a preto nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol v celom rozsahu
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu