Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 537/2019
PDF · 254.68 KB
No categories available
I. ÚS 537/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Oľgou Šompľakovou, Námestie slobody 19, Humenné,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné
č. k. 1 Pv 504/18/7702-16 z 11. júna 2019 v spojení s uznesením povereného príslušníka
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom, Okresného dopravného
inšpektorátu pod ČVS: ORP-108/DI-HE-2018 z 26. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné
(ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 504/18/7702-16 z 11. júna 2019 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie okresnej prokuratúry“) v spojení s uznesením povereného
príslušníka Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom, Okresného dopravného
inšpektorátu (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) pod ČVS: ORP-108/DI-HE-2018 z 26. marca
2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného riaditeľstva“).
2. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a 17. októbra 2019
pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5
rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana
Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením okresného
riaditeľstva ČVS: ORP-108/DI-HE-2018 z 11. decembra 2018 bolo podľa § 199 ods. 1
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“). Trestné stíhanie vo veci bolo začaté v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorej
účastníčkou a poškodenou stranou bola sťažovateľka. Skrátené vyšetrovanie v predmetnej
veci bolo ukončené napadnutým rozhodnutím okresného riaditeľstva, ktorým bolo trestné
stíhanie vo veci podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku postúpené na prejednanie
priestupku, pretože výsledky skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale
o priestupok proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke podľa § 22 ods. 1 písm. g)
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov. Okresná prokuratúra napadnutým rozhodnutím zamietla sťažovateľkou podanú
sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu okresného riaditeľstva podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Predmetné právoplatné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní
sťažovateľka v ďalšom napadla svojím podaním zo 17. júna 2019 označeným ako žiadosť
o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní vrátane
postupu policajta a prokurátora, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, a o preskúmanie
postupu prokurátora v priebehu trestného konania doručeným Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky. Krajská prokuratúra v Prešove svojím listom zo 4. júla 2019 písomne
vyrozumela sťažovateľku o tom, že príkaz generálneho prokurátora Slovenskej republiky
č. 6/2017 z 12. mája 2017 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadosti o preskúmanie
zákonnosti v trestnom konaní bol zrušený a taktiež že podľa § 33 ods. 1 písm. b) zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“) podanie sťažovateľky nie je podnetom na postup podľa zákona
o prokuratúre. Zároveň bola sťažovateľka vyrozumená, že podľa § 31 ods. 5 zákona
o prokuratúre nie je možné domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného
v trestnom konaní a ani preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní
vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania
alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného poriadku. V ostatnom podala sťažovateľka
sťažnosť ústavnému súdu.
4. Meritum argumentácie sťažovateľky je založené na jej nesúhlase s výsledkom
trestného konania vedeného v súvislosti s udalosťou dopravnej nehody, ktorej bola
účastníčkou a poškodenou. Sťažovateľka je toho názoru, že súdny znalec, ktorý bol
do konania pribratý pre účely posúdenia jej zranení, nemal oprávnenie na posudzovanie
neurologických ťažkostí, ktoré utrpela. Sťažovateľka k tomuto tvrdí: „... znalecký posudok,
na základe ktorého bola táto trestná vec postúpená na priestupkové konanie, nie je
zákonným dôkazným prostriedkom. Bol vypracovaný znalcom, ktorý nemá oprávnenie
na vykonávanie znaleckej činnosti zodpovedajúcej zraneniam sťažovateľky. Je nezákonný
aj s poukazom na cit. ust. Trestného zákona a preto nelegitímny na posúdenie zranenia
sťažovateľky v príčinnej súvislosti s touto dopravnou nehodou.“ V dôsledku uvedeného
„Uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu v Humennom
ČVS: ORP-108/DI-HE-2018 zo dňa 26.03.2019, ktorým bola podľa § 214 ods. 1 Trestného
poriadku táto trestná vec postúpená na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru
v Humennom, Okresný dopravný inšpektorát v Humennom na prejednanie priestupku
podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch odôvodnené znaleckým
posudkom č. 20/2019 zo dňa 10.03.2019 vypracovaným znalcom
je nezákonné.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR právoplatným uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného
inšpektorátu v Humennom ČVS: ORP-108/DI-HE-2018 zo dňa 26.03.2019 a uznesením
Okresnej prokuratúry Humenné sp. zn. 1 Pv 504/18/7702 - 16 zo dňa 11.06.2019 porušené
bolo.
Uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu
v Humennom ČVS: ORP-108/DI-HE-2018 zo dňa 26.03.2019 a uznesenie Okresnej
prokuratúry Humenné sp. zn. 1Pv 504/18/7702 - 16 zo dňa 11.06.2019 sa zrušujú a vec sa
vracia na ďalšie konanie Okresnému riaditeľstvu PZ, Okresnému dopravnému inšpektorátu
v Humennom.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania vo výške 346,26 eur... “
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie pred ústavným súdom
upravuje zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím okresného riaditeľstva
14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie
okresného riaditeľstva bolo predmetom prieskumu okresnou prokuratúrou, ktorá
aj napadnutým rozhodnutím podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla
sťažovateľkou podanú sťažnosť. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného
porušenia označeného základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím okresného riaditeľstva je teda
podstatné, že existoval „iný orgán verejnej moci“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy.
To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného
porušenia práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím
okresného riaditeľstva. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd
danú právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím okresnej prokuratúry
18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne
vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
19. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej
moci, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom tejto ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06,
I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).
20. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
21. Z relevantnej časti napadnutého rozhodnutia okresnej prokuratúry vyplýva:
„Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie, dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarať
dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti podozrivému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho
prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.
Zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci znamená, že orgán činný v trestnom
konaní je povinný vykonať dokazovanie v rozsahu zabezpečujúcom zistenie skutkového
stavu veci bez dôvodných pochybností, teda bez takých pochybností, ktoré majú za následok
to, že rozhodujúci orgán v konečnom dôsledku nemôže nadobudnúť vnútorné presvedčenie
o správnosti a zákonnosti prijímaného rozhodnutia.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia
dôkazy zistené zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností, prípadne jednotlivo a v ich súhrne, nezávisle
od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov neznamená možnosť ľubovôle zo strany
orgánov činných v trestnom konaní, pretože rozhodnutie musí byť založené na logickom
úsudku, vyplývajúcom zo starostlivého uváženia dôkazov, získaných a vykonaných
zákonným spôsobom.
Z pohľadu právnej teórie je trestný čin definovaný komplexom objektívnych
a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu konkrétneho trestného
činu.
Zhromaždené dôkazy vo vyšetrovacom spise skutkovo a právne náležite vyhodnotil
poverený príslušník PZ, pričom s odôvodnením jeho rozhodnutia sa stotožňujem v plnom
rozsahu, pričom rozhodnutie povereného príslušníka PZ o postúpení veci OR PZ,
Okresnému dopravnému inšpektorátu v Humennom na prejednanie priestupku o
bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch považujem za zákonné.
Je nepochybné, že vodička porušila jednotlivé ustanovenia
zákona č. 8/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov tak, ako sú uvádzané v odôvodnení
uznesenia povereného príslušníka o postúpení veci na prejednanie priestupku.“
22. Z napadnutého rozhodnutia okresného riaditeľstva v podstatnom vyplýva:
«Na základe vykonaného skráteného vyšetrovania, na základe dokumentácie
dopravnej nehody, výpovedí svedkov, , ,
, zápisu o dychových skúškach, výpisu z evidenčnej karty vodiča, no hlavne
na základe znaleckých posudkov z odboru doprava cestná a zdravotníctvo, bolo preukázané,
že dopravnú nehodu zavinila vodička a to tak, že dňa 18.10.2018
o 15:20 h viedla vozidlo po ul. , označenej ako vedľajšia
cesta, smerom od ul. , kde na križovatke s ul. nerešpektovala
dopravnú značku P2 „Stoj, daj prednosť v jazde!“, bez zastavenia vošla do križovatky,
následkom čoho došlo k zrážke s vozidlom , ktoré po jednosmernej ulici
označenej ako hlavná cesta, viedla vodička , kde
vozidlo po zrážke zišlo mimo cestu a narazilo do betónového stĺpu
elektrického vedenia. Pri dopravnej nehode vodička, utrpela ľahké
zranenia s dobou liečenia cca 14 dní, vodička utrpela ľahké
zranenia s dobou liečenia 3-4 dni. Vodičky alkoholické nápoje požité nemali.
Vodička, , svojím konaním porušila ustanovenia § 3 ods. 1,
2 písm. b, § 4 ods. 1 písm. c, § 20 ods. 1, s poukázaním na § 137 ods. 2 písm. c/ Zákona NR
SR č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, čím zavinila dopravnú nehodu.
Podľa ustanovenia § 3 / Zákona NR SR Č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, účastník
cestnej premávky
- ods. 1/je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto zákone.
- ods. 2/je ďalej povinný
- písm. b/ poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného
zariadenia.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1/ Zákona NR SR č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke,
je vodič povinný
- písm. c/ venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.
Podľa ustanovenia § 20 ods. 1/ Zákona NR SR č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke,
vodič, ktorý prichádza do križovatky po vedľajšej ceste označenej dopravnou značkou „Daj
prednosť v jazde“ alebo „Stoj, daj prednosť v jazde”, je povinný dať prednosť v jazde
vozidlám a ostatným účastníkom cestnej premávky prichádzajúcim po hlavnej ceste okrem
chodcov, ktorí neprechádzajú cez križovatku v organizovanom útvare.
V zmysle § 137 ods. 2/ Zákona NR SR č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, porušením
pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je:
- písm. c/ také porušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne
dopravná nehoda, pri ktorej sa inému ublíži na zdraví alebo sa inému spôsobí škoda
na majetku.
Na základe uvedených skutočností bolo preukázané, že v danej veci sa nejedná
o trestný čin, ale že vodička, , svojím konaním porušila ustanovenia
§ 3 ods. 1, 2 písm. b, § 4 ods. 1 písm. c, § 20 ods. 1, § 137 ods. 2 písm. c/ Zákona NR SR
č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, čím sa dopustila priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
v cestnej premávke podľa § 22 ods. 1 písm. g/ Zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch,
preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»
23. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresnej prokuratúry
(v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z napadnutého rozhodnutia okresného riaditeľstva)
ústavný súd konštatuje, že okresná prokuratúra konala v medziach svojej právomoci
a v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona,
ktoré interpretovala a aplikovala v súlade s ich obsahom, jej úvahy sú logické, legitímne
a právne akceptovateľné. Jej postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný.
24. V rámci posúdenia trestnoprávnej zodpovednosti páchateľa pri trestnom čine
ublíženia na zdraví podľa § 157 a § 158 Trestného zákona, ku ktorým došlo v súvislosti
s vedením motorového vozidla, je v rámci objektívneho zistenia skutkového stavu veci
(§ 119 ods. 2 Trestného poriadku) najrelevantnejším dôkazným prostriedkom znalecké
skúmanie, a to z odboru cestnej dopravy a odboru zdravotníctva, odvetvia
chirurgie/traumatológie. Svedecké výpovede majú v tomto ohľade len podpornú funkciu.
Úlohou znalca z odboru cestnej dopravy bolo posúdiť príčinu nehodového deja,
čo sa aj stalo a ako vinníčka dopravnej nehody bola označená , ktorá
v súvislosti s vedením motorového vozidla mala ako vodič motorového vozidla porušiť § 3
ods. 1, ods. 2 písm. b), § 4 ods. 1 písm. c) a § 20 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Úlohou
znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia chirurgie/traumatológie bolo posúdiť rozsah
zranení a určiť, čo bolo ich príčinou a ich príčinnú súvislosť s nehodovým dejom. Súdny
znalec vo svojom znaleckom posudku č. 20/2019 v jeho
posudkovej časti detailne a precízne, zohľadňujúc aj výpovede samotnej poškodenej,
a to v konfrontácii s lekárskymi správami, ozrejmil aj to, prečo sťažovateľka nemohla
utrpieť v súvislosti s dopravnou nehodou aj otras mozgu, podvrtnutie krčnej chrbtice
a taktiež vysvetlil, prečo mohla utrpieť, resp. utrpela pomliaždenie tváre vľavo ľahkého
stupňa. Na podklade identifikovaných zranení znalec určil aj dobu liečenia v trvaní 3 až 4
dní s tým, že zranenia si nevyžadovali žiadnu dobu práceneschopnosti. Z takto vykonaného
dokazovania orgány činné v trestnom konaní zistili absenciu objektívnej stránky trestného
činu v podobe následku, ktorý predpokladá skutková podstata prečinu podľa § 157
Trestného zákona (teda ľahkú ujmu na zdraví s predpokladanou dobou liečenia najmenej
sedem dní) a vec z dôvodu tejto skutočnosti postúpili na prejednanie priestupku.
Vychádzajúc z § 13 ods. 2 Trestného poriadku (rovnako tak aj § 123 ods. 4 Trestného
poriadku) je akékoľvek poškodenie zdravia viazané kumulatívne aj na splnenie požiadavky
negatívneho ovplyvnenia obvyklého spôsobu života dotknutej osoby, pričom táto
skutočnosť nebola v predmetnej veci taktiež naplnená. Teda skutok bol aj v rámci
požiadaviek vyplývajúcich z § 119 ods. 1 písm. a) a e) Trestného poriadku náležite
objasnený a orgány činné v trestnom konaní neopomenuli vykonať žiaden dôkazný
prostriedok na objasnenie skutkového deja potrebného pre konečné rozhodnutie.
25. V konfrontácii s námietkami sťažovateľky dožadujúcej sa ďalšieho znaleckého
skúmania, jej námietok spočívajúcich v spochybňovaní orgánmi činnými v trestnom konaní
vykonaného dokazovania, ako aj ňou priložených znaleckých posudkov z odboru ekonómie
a manažmentu, odvetvia kontrolingu a financií a lekárskych správ, ktorými sa snaží
poukázať na škodu, ktorú utrpela na majetku a zdraví, ústavný súd a priori poukazuje na to,
že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi
štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa
pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom
tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana
celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych
hmotných práv oznamovateľa trestného činu (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09).
26. V ďalšom ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží vyjadrovať sa k právnej
podstate skutočností, na podklade ktorých bola alebo nebola vyvodená trestnoprávna
zodpovednosť určitej osobe, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať
ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce na záver o trestnoprávnej
zodpovednosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti
je skúmať iba ústavne kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery
vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho, či neprekračujú
rámec ich ústavnej udržateľnosti. Ústavný súd teda nie je možné vnímať ako tzv. skutkový
súd, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci.
27. Navyše, k sťažovateľkou navrhovanému znaleckému skúmaniu z odboru
zdravotníctva, odvetvia psychiatrie je potrebné uviesť, že by bolo v okolnostiach danej veci
irelevantné, pretože úlohou tohto znalca by bolo posúdenie príčetnosti páchateľa
v nadväznosti na záver o jeho trestnoprávnej zodpovednosti, nie posudzovanie
neurologických zdravotných ťažkostí, na ktoré je oprávnený znalec z odboru zdravotníctva,
odvetvia neurológie. Pribratie znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie
do konania by bolo potrebné hlavne vtedy, ak by vinník dopravnej nehody bol pod vplyvom
návykovej látky, k čomu však v posudzovanom prípade nedošlo.
28. Ústavný súd napokon poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného
oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je súčasťou
základného práva na inú právnu ochranu (II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu