Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 517/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , vo veci

namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a základných práv podľa čl. 20 ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -202

z 24. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-254 z 26. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a základných práv podľa čl. 20 ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -202 z 24. januára 2018

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. júna 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

v právnom postavení žalovaného v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov (ďalej len „BSM“), o ktorom rozhodol Okresný súd Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -155 z 11. októbra 2016.

Po podaní odvolania sťažovateľom ako žalovaným rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -202 z 24. januára 2018 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdil.

Po podaní dovolania sťažovateľom ako žalovaným rozhodol najvyšší súd uznesením

č. k. -254 z 26. júna 2019 tak, že dovolanie odmietol pre nedostatok

náležitostí.

3. Predmetom vyporiadania boli garáž, záhradná chatka, osobné motorové vozidlo

a byt. Súdy BSM vyporiadali tak, že do výlučného vlastníctva sťažovateľa prisúdili garáž,

záhradnú chatku a osobné motorové vozidlo, do výlučného vlastníctva bývalej manželky

sťažovateľa prisúdili byt s tým, že bývalá manželka má povinnosť vyplatiť sťažovateľovi

na vyrovnanie podielu sumu vo výške 34 975 €.

4. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno skonštatovať, že jej podstatou je (a) tvrdenie

sťažovateľa, že nebol dôvod na odmietnutie dovolania, (b) tvrdenie sťažovateľa, že došlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu čiastkových právnych otázok vyporiadania BSM

súdmi prvej a druhej inštancie, a napokon (c) tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutia súdov

prvej a druhej inštancie neboli dostatočne odôvodnené.

5. Sťažovateľ sa v úvode ústavnej sťažnosti stručne vyjadruje k odmietnutiu

dovolania a uvádza, že podľa jeho názoru v podaní označenom ako „Doplnenie dovolania“

z 11. mája 2018 je uvedený dovolací návrh, a to „návrh na vrátenie veci súdu prvého

stupňa (bod III Doplnenia dovolania), návrh na priznanie výhradného vlastníctva

sťažovateľa k bytu (bod I druhý odsek zhora Doplnenia dovolania) a návrh na priznanie

toho, čo dovolateľ do BSM vynaložil zo svojho (v dovolaní zo 4. 4.2018 a v bode III

v doplnení dovolania bod V).“.

V časti III doplnenia dovolania má ísť o tento dovolací návrh: „Znalec z odboru

stavebníctva, pre rozpočtovanie, po vrátení veci súdu prvého stupňa v dokazovaní dokáže

odhadnúť ich súčasnú všeobecnú cenu.“

V časti I doplnenia dovolania má ísť o tento dovolací návrh (zrejme uvádzaný

v poslednom odseku, keďže v druhom odseku sa žiadny návrh neuvádza): „Akokoľvek

číselné údaje vyžadujú pracnejšie rátanie, logicky, ak podľa rozsudku má pani účastníčka

za prevzatie bytu mne zaplatiť 34.975 rovnako ja vyplatím pri prevzatí bytu tú istú sumu

ale prístavbou chatky, vybudovanou po skončení spoločného hospodárenia, z hodnoty

nepatriacej do BSM. Tá má hodnotu 46.935 eur. A so zachovaním vlastníctva bytu

pre účastníka , čo je mojím hlavným záujmom.“

V časti III, resp. časti V doplnenia dovolania návrh nemožno jednoznačne dohľadať.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti primárne namieta nesprávne právne posúdenie

rôznych hmotnoprávnych otázok vyporiadania BSM. Sťažovateľ najmä uvádza, že žiada

zachovať svoje vlastnícke právo k bytu na účely bývania v byte. Nesúhlasí s prisúdením

bytu jeho bývalej manželke, ktorá ho musí predať na účely vyplatenia peňažnej sumy

sťažovateľovi s cieľom vyrovnania podielov. Ďalej namieta, že súdy sa nezaoberali tým,

že záhradná chatka (jeden z predmetov vyporiadania BSM) mala aj svoju súčasť,

ktorú vybudoval sám sťažovateľ v čase, keď s manželkou už spolu nehospodárili, a toto je

podľa sťažovateľa hlavný argument k tomu, že byt netreba predať. Namieta, že súd určil

cenu záhradnej chatky ako celku, celej stavby vrátane súčasti. Nestotožňuje sa ani s určením

ceny bytu súdom.

7. V ústavnej sťažnosti tiež napáda aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí.

8. V predmetnom konaní sťažovateľ navrhuje prijať nasledujúci nález:

„1. Ústavný súd zisťuje, že rozsudkom Krajského súdu Bratislava

z 24.1.2018, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu Bratislava III – 155

z 24.1.2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. – 254

z 26.6.2019 o zastavení dovolacieho konania pred prvým úkonom vo veci samej, boli

porušené ústavné práva navrhovateľa uvedené v čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 3,4, čl. 46 ods. 1

, Dohovore

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. – 254

z 26.6.2019, rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24.1.2018 a rozsudok

Okresného súdu Bratislava III z 11.10.2016

Vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantné právne predpisy

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa navrhovateľ musí byť v celom konaní

zastúpený advokátom, ak odsek 2 alebo § 35 neustanovuje inak.

13. Podľa ak je navrhovateľ advokátom, nemusí

byť v konaní zastúpený.

14. Podľa orgán verejnej moci ako účastníka konania

zastupuje osoba oprávnená konať v jeho mene alebo ňou poverený zástupca, ktorý musí

mať vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Skupinu poslancov národnej rady

podľa ako účastníka konania zastupuje poverený zástupca.

Orgán verejnej moci, ako aj skupina poslancov národnej rady podľa čl. 130 ods. 1 písm. a)

sa môžu v konaní nechať zastúpiť advokátom. Za súd ako navrhovateľa podľa čl.

130 ods. 1 písm. d) koná príslušný sudca alebo predseda príslušného senátu.

15. Podľa k návrhu na začatie konania

podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť

pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve sa

musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie

na zastupovanie pred ústavným súdom.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Podstatou ústavnej sťažnosti je (a) tvrdenie sťažovateľa, že nebol dôvod

na odmietnutie dovolania, ďalej (b) tvrdenie sťažovateľa, že došlo k nesprávnemu právnemu

posúdeniu čiastkových právnych otázok vyporiadania BSM súdmi prvej a druhej inštancie,

a napokon (c) tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie neboli dostatočne

odôvodnené.

17. K bodu a): Podľa ústavného súdu dovolanie ani podanie označené ako doplnenie

dovolania podané sťažovateľom ako dovolateľom neobsahovali všetky náležitosti,

konkrétne v dovolaní absentoval dovolací návrh. Z dovolacieho návrhu musí súdu vyplývať,

čo dovolateľ žiada; či žiada napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia zrušiť a čo má

nasledovať po zrušení rozhodnutia/rozhodnutí alebo či žiada rozhodnutie/rozhodnutia

zmeniť. Tiež z neho musí vyplývať, ktoré rozhodnutia žiada dovolateľ zrušiť, resp. zmeniť.

Túto náležitosť sťažovateľ ako dovolateľ nenaplnil. Dovolací návrh v dovolaní absentoval

a tento nedostatok nebolo možné zhojiť ani posudzovaním dovolania podľa obsahu, pretože

tento návrh z obsahu dovolania a jeho doplnenia vôbec nevyplýval a nedal sa ani dovodiť.

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že z vety „Znalec z odboru

stavebníctva, pre rozpočtovanie, po vrátení veci súdu prvého stupňa v dokazovaní dokáže

odhadnúť ich súčasnú všeobecnú cenu.“ možno dovodiť dovolateľov návrh vrátiť vec súdu

prvého stupňa. Okrem toho vráteniu veci musí vždy predchádzať aj zrušenie rozhodnutí

vydaných príslušným súdom, čo dovolateľ nenavrhoval. Takisto z textu „Akokoľvek číselné

údaje vyžadujú pracnejšie rátanie, logicky, ak podľa rozsudku má pani účastníčka

za prevzatie bytu mne zaplatiť 34.975 rovnako ja vyplatím pri prevzatí bytu tú istú sumu

ale prístavbou chatky, vybudovanou po skončení spoločného hospodárenia, z hodnoty

nepatriacej do BSM. Tá má hodnotu 46.935 eur. A so zachovaním vlastníctva bytu

pre účastníka , čo je mojím hlavným záujmom.“ nemožno vyvodiť dovolateľov

návrh na priznanie výhradného vlastníctva k bytu. Je otázne, či sťažovateľ mal ako

dovolateľ na mysli, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie súdu druhej inštancie, a teda,

či sťažovateľ ako dovolateľ žiadal, aby dovolací súd rozhodol inak. To je potom

ale v rozpore s tvrdeným dovolacím návrhom sťažovateľa spočívajúcim vo vrátení veci

súdu prvej inštancie.

18. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pre podávanie dovolania zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

ustanovuje povinné zastúpenie advokátom, ibaže by mal dovolateľ právnické vzdelanie

druhého stupňa v odbore práva [ ], prípadne spĺňa inú výnimku

z tejto povinnosti. Touto špeciálnou podmienkou zákonodarca sleduje najmä podávanie

dovolaní kvalifikovanou osobou s cieľom, aby boli dovolania perfektné, teda bez vád

a so všetkými náležitosťami, ktoré zákon na prejednanie dovolania vyžaduje. S touto

požiadavkou súvisí aj nová povinnosť odvolacích súdov poučovať strany o povinnosti byť

pri podaní dovolania zastúpený ( ), ako aj prísny režim dovolacieho

konania, ktorý možno vidieť v tom, že dovolací súd dovolateľa nevyzýva na odstránenie

vád dovolania okrem prípadu, ak strana nebola o povinnosti byť zastúpená advokátom

pri podaní dovolania poučená ( ). V tomto prípade, pokiaľ dovolanie

nemalo všetky náležitosti požadované zákonom, dovolaciemu súdu neostávalo nič iné, iba

takéto dovolanie odmietnuť. Ústavný súd v tomto postupe nevidí porušenie žiadnych

procesných predpisov a zastáva názor, že dovolací súd konal v súlade so zákonom, a preto

nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré sťažovateľ vo vzťahu k tomuto

konkrétnemu tvrdeniu ani výslovne netvrdil, len sa vo všeobecnosti v petite návrhu domáhal

vyslovenia (slovami sťažovateľa „zistenia“), že bolo porušené právo podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

19. K bodu b): Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi prvej

a druhej inštancie. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd

za potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ).

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj

).

20. Z preskúmania rozhodnutí súdov prvej a druhej inštancie ústavný súd zistil,

že súdy sa v žiadnej z namietaných otázok neodchýlili ani od prípustného výkladu

jednotlivých aplikovaných právnych predpisov, ani od judikatúry najvyššieho súdu v tejto

oblasti. Súdy dostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia náležite, jasne

a zrozumiteľne zdôvodnili. K jednotlivým otázkam ústavný súd uvádza:

21. Sťažovateľ ako žalovaný žiadal, aby sa pri vyporiadaní BSM vychádzalo

z nerovnosti podielov a aby súd prihliadol na jeho väčšie pričinenie o nadobudnutie

majetku, s čím sa súd prvej inštancie detailne vysporiadal v rozsudku v bodoch 31 až 34

(na troch stranách) a rovnako súd druhej inštancie v rozsudku v bode 20, ktorý okrem iného

odkázal aj na zdôvodnenie súdu prvej inštancie. Súdy dali jasnú odpoveď, prečo nebol

dôvod na odchýlenie sa od princípu rovnosti podielov, a v tomto kontexte skúmali všetky

relevantné skutočnosti, najmä spôsob získania spoločného majetku, spôsob spoločného

hospodárenia počas manželstva, spôsob manželského spolužitia. Súd prvej inštancie

dostatočne poukázal aj na konštantnú judikatúru v tejto oblasti a na hľadiská, ktoré boli

pri rozhodovaní relevantné.

22. Čo sa týka požiadavky sťažovateľa zachovať vlastnícke právo k bytu, všeobecné

súdy sa zaoberali aj návrhom sťažovateľa ako žalovaného, ktorý žiadal prisúdiť byt do jeho

výlučného vlastníctva. Sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného predniesol návrh

z 8. februára 2016, kde navrhoval vo vzťahu k bytu také vyporiadanie, že ho budú užívať

obaja manželia spoločne tak, že manželka bude môcť užívať kuchyňu a priľahlú izbičku

spálne. S týmto návrhom žalobkyňa nesúhlasila vzhľadom na trvalé nezhody, pre ktoré sa

musela už raz z bytu odsťahovať, a najmä počas obdobia, keď byt neužívala, vznikli na byte

nedoplatky. Na zaplatenie týchto nedoplatkov si musela zobrať úver a dohodnúť splátkový

kalendár so správcom bytu. Sťažovateľ tiež navrhoval v zmysle podania z 1. júla 2016

podaného počas konania na súde prvej inštancie, aby súd prisúdil byt do jeho vlastníctva

bez povinnosti vyplatenia peňažnej sumy bývalej manželke. Naopak, jej mala byť prisúdená

záhradná chatka v nižšej sume a ona mala mať povinnosť vyplatiť peňažnú sumu

na vyrovnanie podielov, hoci chatka mala rádovo nižšiu cenu ako byt. Pre súd prvej

inštancie bolo pri rozhodovaní o prisúdení bytu bývalej manželke sťažovateľa relevantné,

že „sťažovateľ ako žalovaný vylučoval možnosť predaja bytu za účelom vyporiadania BSM,

predkladal návrhy podľa ktorých by všetky veci zo zaniknutého BSM aj naďalej užívali

obaja bývalí manželia, napokon deklaroval nanajvýš ochotu na predaj chatky z majetku

BSM, keďže garáž a auto považoval za svoj oddelený majetok. Predajom týchto vecí by však

nezískal potrebnú sumu na vyrovnanie podielu a viedlo by to k ďalším súdnym sporom.

Žalobkyňa naopak počas celého konania deklarovala nepochybný záujem o konečné

majetkové vyrovnanie, a to najmä s ohľadom na vek manželov (69 a 73 rokov) a jej vážny

zdravotný stav po operácii srdca a pre ňu neúnosné ďalšie spolužitie so sťažovateľom.

Podľa súdu prvej inštancie predajom bytu má žalobkyňa možnosť vyplatiť vyrovnací podiel

sťažovateľovi a zároveň si zabezpečiť vhodné bývanie (menší byt, resp. nájom) a rovnako

sťažovateľ má možnosť bývania v chate, ktorá je vhodná aj na celoročné bývanie alebo len

do času, pokiaľ si jej predajom a spolu s vyrovnacím podielom, môže zabezpečiť iné vhodné

bývanie. Preto súd prvej inštancie prikázal byt do výlučného vlastníctva žalobkyne a ostatné

veci do výlučného vlastníctva sťažovateľa, s povinnosťou výplatku sťažovateľovi“ (bod 41

rozsudku súdu prvej inštancie). S týmto zdôvodnením sa súd druhej inštancie plne stotožnil

(bod 24 rozsudku odvolacieho súdu).

23. Čo sa týka posúdenia hodnoty a charakteru vlastníctva k záhradnej chatke, súd

prvej inštancie nepovažoval za preukázané, že by sa sťažovateľ o jej nadobudnutie pričinil

v takej miere, že sú tu dôvody na vyporiadanie BSM inak ako rovným dielom.

To, že záhradná chatka patrí do BSM nebolo v konaní ani sporným (bod 5 rozsudku súdu

prvej inštancie). Jej cena bola súdom určená na sumu 38 000 € a túto hodnotu v konaní

pred všeobecnými súdmi uvádzal aj sám sťažovateľ, ktorý až neskôr jej hodnotu zvýšil

na sumu 65 000 € (bod 6 rozsudku súdu prvej inštancie).

24. V ústavnej sťažnosti napáda sťažovateľ aj určenie ceny bytu, ktorú sám uvádzal

vo výške 110 000 €. Súd prvej inštancie určil cenu bytu na základe vyjadrenia strán,

ako aj na základe prehľadu cien bytov za obdobné nehnuteľnosti v tejto lokalite. V odvolaní

sťažovateľ výslovne uviedol, že súdom určená všeobecná hodnota časti chaty

v sume 38 000 €, bytu v sume 120 000 € a auta v sume 4 000 € nie je napadnutá odvolaním.

Podľa sťažovateľa ako odvolateľa je predmetom odvolania iba nezapočítanie súčasnej

hodnoty toho, čo do BSM vložil zo svojho. Odvolací súd teda ústavne konformne ustálil,

že odvolateľ výšku ceny nenapadol a vychádzal z nej. Zároveň odvolací súd poukázal na to,

že postup súdu prvej inštancie týkajúci sa určenia hodnoty vecí v BSM považuje za správny

a dostatočný (bod 24 rozsudku odvolacieho súdu).

25. K bodu c): Sťažovateľ ďalej napádal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí

súdov prvej a druhej inštancie. Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými

súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené. Ústavný súd

tiež uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

26. V predmetnom konaní pred všeobecnými súdmi považuje ústavný súd rozsudky

všeobecných súdov za riadne a dostatočne zdôvodnené. Súdy prvej a druhej inštancie,

ktoré sa zaoberali meritórnou stránkou veci sa vyjadrili ku každej podstatnej námietke

sťažovateľa, dostatočne popísali zistený skutkový stav, ako aj dôkazy, z ktorých bol

skutkový stav zistený, ďalej zdôvodnili svoje rozhodnutia, a to vecne a jasne. Najvyšší súd,

ktorý dovolanie odmietol z procesných dôvodov (pre nedostatok náležitostí – dovolacieho

návrhu), postupoval v súlade s .

27. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti napáda porušenie svojho základného práva

v zmysle a 4 . Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aplikácia

ods. 3 a 4 na situáciu sťažovateľa nedopadá. Podľa „vlastníctvo

zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými

záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské

zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.“.

V prípade uplatnenia sa vlastníkovi adresuje zákaz správania,

resp. príkaz správania k veci, ktorá je v jeho vlastníctve. Článok 20 ods. 3 obmedzuje

vlastníka vo vzťahu k taxatívne určeným veciam v právnom význame. Podľa čl. 20 ods. 4

„vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú

náhradu.“. Ani uvedené ustanovenie na skutkovú situáciu sťažovateľa nedopadá. V prípade

sťažovateľa nedošlo ani k vyvlastneniu, ani k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva,

ktorým sa má na mysli zachovanie vlastníctva a súčasného obmedzenia výkonu

vlastníckeho práva. V sťažovateľovom prípade došlo k vyporiadaniu BSM súdom

a na základe zákona ( a ).

28. Sťažovateľ sa tiež domáha porušenia . Podľa zákona

o ústavnom súde „ústavnú sťažnosť môže podať osoba (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá tvrdí,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné

práva a slobody.“. Predpokladom úspešnosti ústavnej sťažnosti je teda v prvom rade to,

že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd, ktoré sú vymenované

v až 54 . Porušenie má síce zásadný význam pre spôsob

uplatňovania celej , ba až celého právneho poriadku Slovenskej republiky, avšak sám

osebe nemôže byť predmetom ústavnej sťažnosti fyzickej osoby. V prípade sťažovateľa

nedošlo k jeho porušeniu ani v kontexte ním označených základných práv a slobôd (čl. 20

ods. 3 a 4, ).

29. Z už citovaného (predtým zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov) vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež

posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného

súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

30. Pri predbežnom prerokovaní tejto ústavnej sťažnosti ústavný súd nezistil taký

postup všeobecných súdov, ktorý by mohol znamenať zásah do základných práv a slobôd

sťažovateľa, ktoré mu priznáva alebo dohovor. Ústavný súd konštatuje, že podstata

sťažovateľových námietok vo vzťahu k namietaným rozsudkom sa týka okrem namietaných

procesných pochybení (odmietnutie dovolania a nedostatočné odôvodnenie) aj toho, že súdy

prvej a druhej inštancie nesprávne právne posúdili niektoré hmotnoprávne otázky

vyporiadania BSM.

31. Ako je z citovaných častí odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského

súdu zrejmé, súdy sa s námietkami sťažovateľa riadne zaoberali a s argumentáciou sa

vysporiadali. Súdy prvej a druhej inštancie sa vyjadrili ku všetkým relevantným skutkovým

okolnostiam a k právnej stránke veci. Právne závery súdov prvej a druhej inštancie,

ako aj dovolacieho súdu nepovažuje ústavný súd za svojvoľné ani za arbitrárne. Navyše

niektoré namietané skutočnosti sú výsledkom sťažovateľovho nedôsledného správania,

napr. nedostatočným tvrdením a preukazovaním niektorých skutočností (bod 34 rozsudku

súdu prvej inštancie), obmedzením odvolania len na niektoré otázky alebo tiež neúplným

dovolaním. Ústavný súd v napadnutých rozhodnutiach nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 a dohovoru, ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej ústavnej sťažnosti.

Závery, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne)

alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne

zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu, krajského

súdu a okresného súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti,

resp. arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí.

32. Na základe uvedeného ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil

ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov súdov prvej a druhej inštancie

a nezistil, že by posudzované rozhodnutia boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodené, a tým mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaných rozhodnutí v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom súdov nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých

rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

33. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti

k záveru, že medzi napadnutými rozhodnutiami a obsahom základných práv podľa čl. 20

ods. 3 a 4, a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

34. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

35. Okrem toho ústavný súd poukazuje aj na ďalší nedostatok ústavnej sťažnosti.

Predmetnú ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ nezastúpený advokátom. Sťažovateľ k nej

doložil diplom zo 14. júna 1978 vydaný Univerzitou Komenského v Bratislave

a potvrdzujúci, že sťažovateľ ukončil štúdium štátnou záverečnou skúškou na Právnickej

fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a nadobúda kvalifikáciu v odbore práva.

Zároveň predložil diplom zo 14. decembra 1979 vydaný Univerzitou Komenského

v Bratislave a potvrdzujúci, že sťažovateľ vykonal rigoróznu skúšku na Právnickej fakulte

Univerzity Komenského v Bratislave vo vednom odbore trestného práva a priznáva sa mu

titul „doktor práv“.

36. Podľa navrhovateľ musí byť v celom konaní

zastúpený advokátom, ak ods. 2 alebo § 35 neustanovuje inak.

37. Uvedené ustanovenie stanovuje podmienku povinného zastúpenia advokátom

v konaní pred ústavným súdom. Povinné zastúpenie advokátom platí počas celého konania

pred ústavným súdom a nesplnenie tejto náležitosti zákon nedovoľuje odpustiť

().

38. Výnimku z tejto podmienky, ktorú ale sťažovateľ nespĺňal, ustanovuje § 34

ods. 2 a . Sťažovateľ netvrdil a ani nepredložil súdu dôkaz

o tom, že je advokátom. Táto skutočnosť nevyplýva súdu ani z verejne dostupného zoznamu

advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou. Výnimka, ktorú ustanovuje § 35

, na situáciu sťažovateľa nedopadá, pretože upravuje konanie

za orgán verejnej moci a skupinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

podľa ako účastníkov konania, ako aj konanie za súd,

ak je v postavení navrhovateľa.

39. Sťažovateľ tiež nepožiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom podľa . V prípade takejto žiadosti by

musel sťažovateľ preukázať, že to odôvodňujú jeho majetkové pomery a že nejde o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti

uvádza, že nie je prípustné, aby súd ustanovil takéhoto zástupcu bez návrhu.

40. Podmienku povinného zastúpenia advokátom nemožno nahradiť ani tým,

že sťažovateľ preukáže, že má vysokoškolské právnické vzdelanie. Toto je pre konanie

pred ústavným súdom nepostačujúce na rozdiel od napr. dovolacieho konania [§ 429 ods. 2

písm. a) ].

41. Sťažovateľ v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že je advokátom. Vzťahuje sa

na neho teda požiadavka povinného zastúpenia advokátom. Splnenie tejto podmienky je

potrebné preukázať plnomocenstvom, ktoré sa pripája k návrhu na začatie konania.

Sťažovateľ podmienku zastúpenia advokátom nesplnil a z ďalšieho dokazovania vyplynulo,

že nespĺňa ani výnimku z tejto podmienky.

42. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce na prvej strane ústavnej

sťažnosti uvádza, že ide o návrh na začatie konania vo veci porušenia jeho základných práv,

medzi ktorými uvádza aj , v petite ústavnej sťažnosti však tento článok

už nespomína, avšak ani v dôvodoch ústavnej sťažnosti, resp. v ústavnej sťažnosti

ako takej už k porušeniu tohto článku neuvádza žiadnu argumentáciu. Vzhľadom na to,

že ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ústavnú sťažnosť

z pohľadu ani nepreskúmaval.

43. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že možnosť vyzvať sťažovateľa na odstránenie

nedostatkov ústavnej sťažnosti podľa nevyužil, keďže

by to bolo neúčelné a nehospodárne. Ani prípadné odstránenie nedostatku povinného

zastúpenia by neprinieslo pre sťažovateľa vecne iný výsledok konania. Obsah ústavnej

sťažnosti sa totiž javí už v predloženej podobe ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu