Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 517/2019
PDF · 274.27 KB
No categories available
I. ÚS 517/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a základných práv podľa čl. 20 ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 344/2017-202
z 24. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
6 Cdo 82/2019-254 z 26. júna 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a základných práv podľa čl. 20 ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 344/2017-202 z 24. januára 2018
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 82/2019 z 26. júna 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol
v právnom postavení žalovaného v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ďalej len „BSM“), o ktorom rozhodol Okresný súd Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 16 C 155/2014-155 z 11. októbra 2016.
Po podaní odvolania sťažovateľom ako žalovaným rozhodol krajský súd rozsudkom
č. k. 7 Co 344/2017-202 z 24. januára 2018 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.
Po podaní dovolania sťažovateľom ako žalovaným rozhodol najvyšší súd uznesením
č. k. 6 Cdo 82/2019-254 z 26. júna 2019 tak, že dovolanie odmietol pre nedostatok
náležitostí.
3. Predmetom vyporiadania boli garáž, záhradná chatka, osobné motorové vozidlo
a byt. Súdy BSM vyporiadali tak, že do výlučného vlastníctva sťažovateľa prisúdili garáž,
záhradnú chatku a osobné motorové vozidlo, do výlučného vlastníctva bývalej manželky
sťažovateľa prisúdili byt s tým, že bývalá manželka má povinnosť vyplatiť sťažovateľovi
na vyrovnanie podielu sumu vo výške 34 975 €.
4. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno skonštatovať, že jej podstatou je (a) tvrdenie
sťažovateľa, že nebol dôvod na odmietnutie dovolania, (b) tvrdenie sťažovateľa, že došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu čiastkových právnych otázok vyporiadania BSM
súdmi prvej a druhej inštancie, a napokon (c) tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutia súdov
prvej a druhej inštancie neboli dostatočne odôvodnené.
5. Sťažovateľ sa v úvode ústavnej sťažnosti stručne vyjadruje k odmietnutiu
dovolania a uvádza, že podľa jeho názoru v podaní označenom ako „Doplnenie dovolania“
z 11. mája 2018 je uvedený dovolací návrh, a to „návrh na vrátenie veci súdu prvého
stupňa (bod III Doplnenia dovolania), návrh na priznanie výhradného vlastníctva
sťažovateľa k bytu (bod I druhý odsek zhora Doplnenia dovolania) a návrh na priznanie
toho, čo dovolateľ do BSM vynaložil zo svojho (v dovolaní zo 4. 4.2018 a v bode III
v doplnení dovolania bod V).“.
V časti III doplnenia dovolania má ísť o tento dovolací návrh: „Znalec z odboru
stavebníctva, pre rozpočtovanie, po vrátení veci súdu prvého stupňa v dokazovaní dokáže
odhadnúť ich súčasnú všeobecnú cenu.“
V časti I doplnenia dovolania má ísť o tento dovolací návrh (zrejme uvádzaný
v poslednom odseku, keďže v druhom odseku sa žiadny návrh neuvádza): „Akokoľvek
číselné údaje vyžadujú pracnejšie rátanie, logicky, ak podľa rozsudku má pani účastníčka
za prevzatie bytu mne zaplatiť 34.975 rovnako ja vyplatím pri prevzatí bytu tú istú sumu
ale prístavbou chatky, vybudovanou po skončení spoločného hospodárenia, z hodnoty
nepatriacej do BSM. Tá má hodnotu 46.935 eur. A so zachovaním vlastníctva bytu
pre účastníka , čo je mojím hlavným záujmom.“
V časti III, resp. časti V doplnenia dovolania návrh nemožno jednoznačne dohľadať.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti primárne namieta nesprávne právne posúdenie
rôznych hmotnoprávnych otázok vyporiadania BSM. Sťažovateľ najmä uvádza, že žiada
zachovať svoje vlastnícke právo k bytu na účely bývania v byte. Nesúhlasí s prisúdením
bytu jeho bývalej manželke, ktorá ho musí predať na účely vyplatenia peňažnej sumy
sťažovateľovi s cieľom vyrovnania podielov. Ďalej namieta, že súdy sa nezaoberali tým,
že záhradná chatka (jeden z predmetov vyporiadania BSM) mala aj svoju súčasť,
ktorú vybudoval sám sťažovateľ v čase, keď s manželkou už spolu nehospodárili, a toto je
podľa sťažovateľa hlavný argument k tomu, že byt netreba predať. Namieta, že súd určil
cenu záhradnej chatky ako celku, celej stavby vrátane súčasti. Nestotožňuje sa ani s určením
ceny bytu súdom.
7. V ústavnej sťažnosti tiež napáda aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí.
8. V predmetnom konaní sťažovateľ navrhuje prijať nasledujúci nález:
„1. Ústavný súd zisťuje, že rozsudkom Krajského súdu Bratislava 7Co/344/2017
z 24.1.2018, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu Bratislava III 16C/155/2014 – 155
z 24.1.2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6 Cdo 82/2019 – 254
z 26.6.2019 o zastavení dovolacieho konania pred prvým úkonom vo veci samej, boli
porušené ústavné práva navrhovateľa uvedené v čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 3,4, čl. 46 ods. 1
Ústavy, Dohovore čl. 6 ods. 1
Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6 Cdo 82/2019 – 254
z 26.6.2019, rozsudok Krajského súdu Bratislava 7Co/344/2017 z 24.1.2018 a rozsudok
Okresného súdu Bratislava III 16C/155/2014 z 11.10.2016
Vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantné právne predpisy
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľ musí byť v celom konaní
zastúpený advokátom, ak odsek 2 alebo § 35 neustanovuje inak.
13. Podľa § 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak je navrhovateľ advokátom, nemusí
byť v konaní zastúpený.
14. Podľa § 35 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci ako účastníka konania
zastupuje osoba oprávnená konať v jeho mene alebo ňou poverený zástupca, ktorý musí
mať vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Skupinu poslancov národnej rady
podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy ako účastníka konania zastupuje poverený zástupca.
Orgán verejnej moci, ako aj skupina poslancov národnej rady podľa čl. 130 ods. 1 písm. a)
ústavy sa môžu v konaní nechať zastúpiť advokátom. Za súd ako navrhovateľa podľa čl.
130 ods. 1 písm. d) ústavy koná príslušný sudca alebo predseda príslušného senátu.
15. Podľa § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania
podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť
pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve sa
musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie
na zastupovanie pred ústavným súdom.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je (a) tvrdenie sťažovateľa, že nebol dôvod
na odmietnutie dovolania, ďalej (b) tvrdenie sťažovateľa, že došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu čiastkových právnych otázok vyporiadania BSM súdmi prvej a druhej inštancie,
a napokon (c) tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie neboli dostatočne
odôvodnené.
17. K bodu a): Podľa ústavného súdu dovolanie ani podanie označené ako doplnenie
dovolania podané sťažovateľom ako dovolateľom neobsahovali všetky náležitosti,
konkrétne v dovolaní absentoval dovolací návrh. Z dovolacieho návrhu musí súdu vyplývať,
čo dovolateľ žiada; či žiada napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia zrušiť a čo má
nasledovať po zrušení rozhodnutia/rozhodnutí alebo či žiada rozhodnutie/rozhodnutia
zmeniť. Tiež z neho musí vyplývať, ktoré rozhodnutia žiada dovolateľ zrušiť, resp. zmeniť.
Túto náležitosť sťažovateľ ako dovolateľ nenaplnil. Dovolací návrh v dovolaní absentoval
a tento nedostatok nebolo možné zhojiť ani posudzovaním dovolania podľa obsahu, pretože
tento návrh z obsahu dovolania a jeho doplnenia vôbec nevyplýval a nedal sa ani dovodiť.
Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že z vety „Znalec z odboru
stavebníctva, pre rozpočtovanie, po vrátení veci súdu prvého stupňa v dokazovaní dokáže
odhadnúť ich súčasnú všeobecnú cenu.“ možno dovodiť dovolateľov návrh vrátiť vec súdu
prvého stupňa. Okrem toho vráteniu veci musí vždy predchádzať aj zrušenie rozhodnutí
vydaných príslušným súdom, čo dovolateľ nenavrhoval. Takisto z textu „Akokoľvek číselné
údaje vyžadujú pracnejšie rátanie, logicky, ak podľa rozsudku má pani účastníčka
za prevzatie bytu mne zaplatiť 34.975 rovnako ja vyplatím pri prevzatí bytu tú istú sumu
ale prístavbou chatky, vybudovanou po skončení spoločného hospodárenia, z hodnoty
nepatriacej do BSM. Tá má hodnotu 46.935 eur. A so zachovaním vlastníctva bytu
pre účastníka , čo je mojím hlavným záujmom.“ nemožno vyvodiť dovolateľov
návrh na priznanie výhradného vlastníctva k bytu. Je otázne, či sťažovateľ mal ako
dovolateľ na mysli, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie súdu druhej inštancie, a teda,
či sťažovateľ ako dovolateľ žiadal, aby dovolací súd rozhodol inak. To je potom
ale v rozpore s tvrdeným dovolacím návrhom sťažovateľa spočívajúcim vo vrátení veci
súdu prvej inštancie.
18. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pre podávanie dovolania zákon
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
ustanovuje povinné zastúpenie advokátom, ibaže by mal dovolateľ právnické vzdelanie
druhého stupňa v odbore práva [§ 429 ods. 2 písm. a) CSP], prípadne spĺňa inú výnimku
z tejto povinnosti. Touto špeciálnou podmienkou zákonodarca sleduje najmä podávanie
dovolaní kvalifikovanou osobou s cieľom, aby boli dovolania perfektné, teda bez vád
a so všetkými náležitosťami, ktoré zákon na prejednanie dovolania vyžaduje. S touto
požiadavkou súvisí aj nová povinnosť odvolacích súdov poučovať strany o povinnosti byť
pri podaní dovolania zastúpený (§ 393 ods. 1 CSP), ako aj prísny režim dovolacieho
konania, ktorý možno vidieť v tom, že dovolací súd dovolateľa nevyzýva na odstránenie
vád dovolania okrem prípadu, ak strana nebola o povinnosti byť zastúpená advokátom
pri podaní dovolania poučená (§ 436 ods. 1 CSP). V tomto prípade, pokiaľ dovolanie
nemalo všetky náležitosti požadované zákonom, dovolaciemu súdu neostávalo nič iné, iba
takéto dovolanie odmietnuť. Ústavný súd v tomto postupe nevidí porušenie žiadnych
procesných predpisov a zastáva názor, že dovolací súd konal v súlade so zákonom, a preto
nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré sťažovateľ vo vzťahu k tomuto
konkrétnemu tvrdeniu ani výslovne netvrdil, len sa vo všeobecnosti v petite návrhu domáhal
vyslovenia (slovami sťažovateľa „zistenia“), že bolo porušené právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. K bodu b): Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi prvej
a druhej inštancie. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd
za potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05).
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj
20. Z preskúmania rozhodnutí súdov prvej a druhej inštancie ústavný súd zistil,
že súdy sa v žiadnej z namietaných otázok neodchýlili ani od prípustného výkladu
jednotlivých aplikovaných právnych predpisov, ani od judikatúry najvyššieho súdu v tejto
oblasti. Súdy dostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia náležite, jasne
a zrozumiteľne zdôvodnili. K jednotlivým otázkam ústavný súd uvádza:
21. Sťažovateľ ako žalovaný žiadal, aby sa pri vyporiadaní BSM vychádzalo
z nerovnosti podielov a aby súd prihliadol na jeho väčšie pričinenie o nadobudnutie
majetku, s čím sa súd prvej inštancie detailne vysporiadal v rozsudku v bodoch 31 až 34
(na troch stranách) a rovnako súd druhej inštancie v rozsudku v bode 20, ktorý okrem iného
odkázal aj na zdôvodnenie súdu prvej inštancie. Súdy dali jasnú odpoveď, prečo nebol
dôvod na odchýlenie sa od princípu rovnosti podielov, a v tomto kontexte skúmali všetky
relevantné skutočnosti, najmä spôsob získania spoločného majetku, spôsob spoločného
hospodárenia počas manželstva, spôsob manželského spolužitia. Súd prvej inštancie
dostatočne poukázal aj na konštantnú judikatúru v tejto oblasti a na hľadiská, ktoré boli
pri rozhodovaní relevantné.
22. Čo sa týka požiadavky sťažovateľa zachovať vlastnícke právo k bytu, všeobecné
súdy sa zaoberali aj návrhom sťažovateľa ako žalovaného, ktorý žiadal prisúdiť byt do jeho
výlučného vlastníctva. Sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného predniesol návrh
z 8. februára 2016, kde navrhoval vo vzťahu k bytu také vyporiadanie, že ho budú užívať
obaja manželia spoločne tak, že manželka bude môcť užívať kuchyňu a priľahlú izbičku
spálne. S týmto návrhom žalobkyňa nesúhlasila vzhľadom na trvalé nezhody, pre ktoré sa
musela už raz z bytu odsťahovať, a najmä počas obdobia, keď byt neužívala, vznikli na byte
nedoplatky. Na zaplatenie týchto nedoplatkov si musela zobrať úver a dohodnúť splátkový
kalendár so správcom bytu. Sťažovateľ tiež navrhoval v zmysle podania z 1. júla 2016
podaného počas konania na súde prvej inštancie, aby súd prisúdil byt do jeho vlastníctva
bez povinnosti vyplatenia peňažnej sumy bývalej manželke. Naopak, jej mala byť prisúdená
záhradná chatka v nižšej sume a ona mala mať povinnosť vyplatiť peňažnú sumu
na vyrovnanie podielov, hoci chatka mala rádovo nižšiu cenu ako byt. Pre súd prvej
inštancie bolo pri rozhodovaní o prisúdení bytu bývalej manželke sťažovateľa relevantné,
že „sťažovateľ ako žalovaný vylučoval možnosť predaja bytu za účelom vyporiadania BSM,
predkladal návrhy podľa ktorých by všetky veci zo zaniknutého BSM aj naďalej užívali
obaja bývalí manželia, napokon deklaroval nanajvýš ochotu na predaj chatky z majetku
BSM, keďže garáž a auto považoval za svoj oddelený majetok. Predajom týchto vecí by však
nezískal potrebnú sumu na vyrovnanie podielu a viedlo by to k ďalším súdnym sporom.
Žalobkyňa naopak počas celého konania deklarovala nepochybný záujem o konečné
majetkové vyrovnanie, a to najmä s ohľadom na vek manželov (69 a 73 rokov) a jej vážny
zdravotný stav po operácii srdca a pre ňu neúnosné ďalšie spolužitie so sťažovateľom.
Podľa súdu prvej inštancie predajom bytu má žalobkyňa možnosť vyplatiť vyrovnací podiel
sťažovateľovi a zároveň si zabezpečiť vhodné bývanie (menší byt, resp. nájom) a rovnako
sťažovateľ má možnosť bývania v chate, ktorá je vhodná aj na celoročné bývanie alebo len
do času, pokiaľ si jej predajom a spolu s vyrovnacím podielom, môže zabezpečiť iné vhodné
bývanie. Preto súd prvej inštancie prikázal byt do výlučného vlastníctva žalobkyne a ostatné
veci do výlučného vlastníctva sťažovateľa, s povinnosťou výplatku sťažovateľovi“ (bod 41
rozsudku súdu prvej inštancie). S týmto zdôvodnením sa súd druhej inštancie plne stotožnil
(bod 24 rozsudku odvolacieho súdu).
23. Čo sa týka posúdenia hodnoty a charakteru vlastníctva k záhradnej chatke, súd
prvej inštancie nepovažoval za preukázané, že by sa sťažovateľ o jej nadobudnutie pričinil
v takej miere, že sú tu dôvody na vyporiadanie BSM inak ako rovným dielom.
To, že záhradná chatka patrí do BSM nebolo v konaní ani sporným (bod 5 rozsudku súdu
prvej inštancie). Jej cena bola súdom určená na sumu 38 000 € a túto hodnotu v konaní
pred všeobecnými súdmi uvádzal aj sám sťažovateľ, ktorý až neskôr jej hodnotu zvýšil
na sumu 65 000 € (bod 6 rozsudku súdu prvej inštancie).
24. V ústavnej sťažnosti napáda sťažovateľ aj určenie ceny bytu, ktorú sám uvádzal
vo výške 110 000 €. Súd prvej inštancie určil cenu bytu na základe vyjadrenia strán,
ako aj na základe prehľadu cien bytov za obdobné nehnuteľnosti v tejto lokalite. V odvolaní
sťažovateľ výslovne uviedol, že súdom určená všeobecná hodnota časti chaty
v sume 38 000 €, bytu v sume 120 000 € a auta v sume 4 000 € nie je napadnutá odvolaním.
Podľa sťažovateľa ako odvolateľa je predmetom odvolania iba nezapočítanie súčasnej
hodnoty toho, čo do BSM vložil zo svojho. Odvolací súd teda ústavne konformne ustálil,
že odvolateľ výšku ceny nenapadol a vychádzal z nej. Zároveň odvolací súd poukázal na to,
že postup súdu prvej inštancie týkajúci sa určenia hodnoty vecí v BSM považuje za správny
a dostatočný (bod 24 rozsudku odvolacieho súdu).
25. K bodu c): Sťažovateľ ďalej napádal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí
súdov prvej a druhej inštancie. Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými
súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené. Ústavný súd
tiež uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
26. V predmetnom konaní pred všeobecnými súdmi považuje ústavný súd rozsudky
všeobecných súdov za riadne a dostatočne zdôvodnené. Súdy prvej a druhej inštancie,
ktoré sa zaoberali meritórnou stránkou veci sa vyjadrili ku každej podstatnej námietke
sťažovateľa, dostatočne popísali zistený skutkový stav, ako aj dôkazy, z ktorých bol
skutkový stav zistený, ďalej zdôvodnili svoje rozhodnutia, a to vecne a jasne. Najvyšší súd,
ktorý dovolanie odmietol z procesných dôvodov (pre nedostatok náležitostí – dovolacieho
návrhu), postupoval v súlade s § 447 písm. d) CSP.
27. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti napáda porušenie svojho základného práva
v zmysle čl. 20 ods. 3 a 4 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aplikácia čl. 20
ods. 3 a 4 ústavy na situáciu sťažovateľa nedopadá. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy „vlastníctvo
zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými
záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské
zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.“.
V prípade uplatnenia čl. 20 ods. 3 ústavy sa vlastníkovi adresuje zákaz správania,
resp. príkaz správania k veci, ktorá je v jeho vlastníctve. Článok 20 ods. 3 ústavy obmedzuje
vlastníka vo vzťahu k taxatívne určeným veciam v právnom význame. Podľa čl. 20 ods. 4
ústavy „vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu.“. Ani uvedené ustanovenie na skutkovú situáciu sťažovateľa nedopadá. V prípade
sťažovateľa nedošlo ani k vyvlastneniu, ani k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva,
ktorým sa má na mysli zachovanie vlastníctva a súčasného obmedzenia výkonu
vlastníckeho práva. V sťažovateľovom prípade došlo k vyporiadaniu BSM súdom
a na základe zákona (§ 149 ods. 3 a § 150 Občianskeho zákonníka).
28. Sťažovateľ sa tiež domáha porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy. Podľa § 122 zákona
o ústavnom súde „ústavnú sťažnosť môže podať osoba (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá tvrdí,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné
práva a slobody.“. Predpokladom úspešnosti ústavnej sťažnosti je teda v prvom rade to,
že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd, ktoré sú vymenované
v čl. 11 až 54 ústavy. Porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy má síce zásadný význam pre spôsob
uplatňovania celej ústavy, ba až celého právneho poriadku Slovenskej republiky, avšak sám
osebe nemôže byť predmetom ústavnej sťažnosti fyzickej osoby. V prípade sťažovateľa
nedošlo k jeho porušeniu ani v kontexte ním označených základných práv a slobôd (čl. 20
ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy).
29. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde (predtým § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov) vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež
posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného
súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
30. Pri predbežnom prerokovaní tejto ústavnej sťažnosti ústavný súd nezistil taký
postup všeobecných súdov, ktorý by mohol znamenať zásah do základných práv a slobôd
sťažovateľa, ktoré mu priznáva ústava alebo dohovor. Ústavný súd konštatuje, že podstata
sťažovateľových námietok vo vzťahu k namietaným rozsudkom sa týka okrem namietaných
procesných pochybení (odmietnutie dovolania a nedostatočné odôvodnenie) aj toho, že súdy
prvej a druhej inštancie nesprávne právne posúdili niektoré hmotnoprávne otázky
vyporiadania BSM.
31. Ako je z citovaných častí odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského
súdu zrejmé, súdy sa s námietkami sťažovateľa riadne zaoberali a s argumentáciou sa
vysporiadali. Súdy prvej a druhej inštancie sa vyjadrili ku všetkým relevantným skutkovým
okolnostiam a k právnej stránke veci. Právne závery súdov prvej a druhej inštancie,
ako aj dovolacieho súdu nepovažuje ústavný súd za svojvoľné ani za arbitrárne. Navyše
niektoré namietané skutočnosti sú výsledkom sťažovateľovho nedôsledného správania,
napr. nedostatočným tvrdením a preukazovaním niektorých skutočností (bod 34 rozsudku
súdu prvej inštancie), obmedzením odvolania len na niektoré otázky alebo tiež neúplným
dovolaním. Ústavný súd v napadnutých rozhodnutiach nezistil taký výklad zákonných
predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovateľ tvrdí vo svojej ústavnej sťažnosti.
Závery, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne)
alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne
zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu, krajského
súdu a okresného súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti,
resp. arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí.
32. Na základe uvedeného ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil
ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov súdov prvej a druhej inštancie
a nezistil, že by posudzované rozhodnutia boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodené, a tým mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaných rozhodnutí v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom súdov nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých
rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
33. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
k záveru, že medzi napadnutými rozhodnutiami a obsahom základných práv podľa čl. 20
ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
34. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
35. Okrem toho ústavný súd poukazuje aj na ďalší nedostatok ústavnej sťažnosti.
Predmetnú ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ nezastúpený advokátom. Sťažovateľ k nej
doložil diplom zo 14. júna 1978 vydaný Univerzitou Komenského v Bratislave
a potvrdzujúci, že sťažovateľ ukončil štúdium štátnou záverečnou skúškou na Právnickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a nadobúda kvalifikáciu v odbore práva.
Zároveň predložil diplom zo 14. decembra 1979 vydaný Univerzitou Komenského
v Bratislave a potvrdzujúci, že sťažovateľ vykonal rigoróznu skúšku na Právnickej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave vo vednom odbore trestného práva a priznáva sa mu
titul „doktor práv“.
36. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľ musí byť v celom konaní
zastúpený advokátom, ak ods. 2 alebo § 35 neustanovuje inak.
37. Uvedené ustanovenie stanovuje podmienku povinného zastúpenia advokátom
v konaní pred ústavným súdom. Povinné zastúpenie advokátom platí počas celého konania
pred ústavným súdom a nesplnenie tejto náležitosti zákon nedovoľuje odpustiť
38. Výnimku z tejto podmienky, ktorú ale sťažovateľ nespĺňal, ustanovuje § 34
ods. 2 a § 35 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ netvrdil a ani nepredložil súdu dôkaz
o tom, že je advokátom. Táto skutočnosť nevyplýva súdu ani z verejne dostupného zoznamu
advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou. Výnimka, ktorú ustanovuje § 35
zákona o ústavnom súde, na situáciu sťažovateľa nedopadá, pretože upravuje konanie
za orgán verejnej moci a skupinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy ako účastníkov konania, ako aj konanie za súd,
ak je v postavení navrhovateľa.
39. Sťažovateľ tiež nepožiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom podľa § 37 zákona o ústavnom súde. V prípade takejto žiadosti by
musel sťažovateľ preukázať, že to odôvodňujú jeho majetkové pomery a že nejde o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti
uvádza, že nie je prípustné, aby súd ustanovil takéhoto zástupcu bez návrhu.
40. Podmienku povinného zastúpenia advokátom nemožno nahradiť ani tým,
že sťažovateľ preukáže, že má vysokoškolské právnické vzdelanie. Toto je pre konanie
pred ústavným súdom nepostačujúce na rozdiel od napr. dovolacieho konania [§ 429 ods. 2
písm. a) CSP].
41. Sťažovateľ v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že je advokátom. Vzťahuje sa
na neho teda požiadavka povinného zastúpenia advokátom. Splnenie tejto podmienky je
potrebné preukázať plnomocenstvom, ktoré sa pripája k návrhu na začatie konania.
Sťažovateľ podmienku zastúpenia advokátom nesplnil a z ďalšieho dokazovania vyplynulo,
že nespĺňa ani výnimku z tejto podmienky.
42. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce na prvej strane ústavnej
sťažnosti uvádza, že ide o návrh na začatie konania vo veci porušenia jeho základných práv,
medzi ktorými uvádza aj čl. 20 ods. 5 ústavy, v petite ústavnej sťažnosti však tento článok
ústavy už nespomína, avšak ani v dôvodoch ústavnej sťažnosti, resp. v ústavnej sťažnosti
ako takej už k porušeniu tohto článku neuvádza žiadnu argumentáciu. Vzhľadom na to,
že ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ústavnú sťažnosť
z pohľadu čl. 20 ods. 5 ústavy ani nepreskúmaval.
43. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že možnosť vyzvať sťažovateľa na odstránenie
nedostatkov ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde nevyužil, keďže
by to bolo neúčelné a nehospodárne. Ani prípadné odstránenie nedostatku povinného
zastúpenia by neprinieslo pre sťažovateľa vecne iný výsledok konania. Obsah ústavnej
sťažnosti sa totiž javí už v predloženej podobe ako zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu