Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 153/2019
PDF · 286.91 KB
No categories available
III. ÚS 153/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca
spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením práva
podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 56/2017, základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 10 To 42/2017 z 23. januára 2018 a základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Tdo 70/2018 z 27. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. februára 2019 doručená sťažnosť , ,
(ďalej aj
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s porušením práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej aj
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 56/2017, základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 10 To 42/2017 z 23. januára 2018 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 70/2018 z 27. novembra 2018 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v zmysle čl. X ods. 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh“) s účinnosťou
od 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi a v zmysle
čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v treťom senáte ústavného súdu v zložení
Mojmír Mamojka (predseda senátu), Martin Vernarský a Peter Straka (sudca spravodajca).
3. Z obsahu sťažnosti, no najmä z príloh, ktoré sťažovateľ dodatočne ústavnému súdu
doručil podaním z 15. marca 2019, vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Poprad sp. zn. 5 T 56/2017 z 10. augusta 2017 uznaný vinným zo zločinu krádeže
a z prečinu porušovania domovej slobody, keď sa nezisteným spôsobom vlámal do suterénu
rodinného domu v obci Spišské Bystré a ukradol alkohol, náradie, peňažnú hotovosť
a ďalšie predmety, čím spôsobil poškodenému škodu krádežou v hodnote 2 151,34 €
a škodu poškodením vetracieho okna v hodnote 30 €, pričom skutku sa dopustil, hoci bol
v posledných 24 mesiacoch odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Čadca
sp. zn. 3 T 98/2013 z 23. augusta 2013 za prečin krádeže a prečin porušovania domovej
slobody.
Rozsudkom okresného súdu z 10. augusta 2017 bol sťažovateľovi uložený súhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov a 8 mesiacov a ďalšími výrokmi boli zrušené
predchádzajúce výroky v iných trestných veciach sťažovateľa o uložení súhrnných trestov
(Okresný súd Žiar nad Hronom sp. zn. 1 T 78/2012 a Okresný súd Čadca
sp. zn. 1 T 5/2014).
4. Sťažovateľ sa podaním z 21. augusta 2017 odvolal proti výroku o treste,
ktorý považoval za neprimeraný, napriek tomu, že sa práva odvolania vzdal, no tvrdil,
že bol nesprávne poučený a poučeniu neporozumel. Prostredníctvom obhajcu sa sťažovateľ
odvolal podaním z 25. augusta 2017 proti výroku o vine aj proti výroku o treste.
Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 10 To 42/2017 z 23. januára 2018
odvolanie sťažovateľa zamietol podľa § 316 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), keďže sťažovateľ
podal odvolanie, hoci sa ho predtým výslovne vzdal, teda nemal oprávnenie preskúmavať
správnosť akéhokoľvek výroku rozsudku.
5. O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením
sp. zn. 5 Tdo 70/2018 z 27. novembra 2018 tak, že ho odmietol podľa § 382 písm. d)
Trestného poriadku, keďže sťažovateľ síce proti odsudzujúcemu rozsudku podal odvolanie,
ale predtým sa tohto práva výslovne vzdal a z toho dôvodu o ňom nemohlo a ani nebolo
meritórne rozhodnuté, teda nesplnil jednu z podmienok dovolania podľa § 372 ods. 1
6. Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu sťažovateľ uvádza, že počas
hlavného pojednávania nesedel pri svojom ustanovenom obhajcovi, a teda nemal žiadnu
reálnu možnosť sa s obhajcom radiť a došlo k porušeniu jeho základného práva
na obhajobu. Zároveň namieta, že zo strany súdu došlo k účelovej manipulácii pri nahrávaní
zvukového záznamu hlavného pojednávania v takom rozsahu, že zápisnica nekorešponduje
so zvukovým záznamom. Sťažovateľ uvádza, že po prečítaní rozsudku nebol riadne
a dostatočne poučený o práve na odvolanie, preto sa ho vzdal, ale len v dôsledku tohto
nedostatočného poučenia a z dôvodu neefektívnej obhajoby zo strany obhajcu, keďže
opakovane nemal reálnu možnosť porady so svojím obhajcom. Sťažovateľ uvádza,
že z uvedených dôvodov je aj jeho vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku
potrebné považovať za dôkaz získaný nezákonným spôsobom. Trest uložený odsudzujúcim
rozsudkom okresného súdu považuje sťažovateľ za neprimerane prísny. Sťažovateľ ďalej
namieta aj ďalšie pochybenia okresného súdu, ktorých sa vo svojom postupe dopustil, ako
sú nedostatky zápisnice z hlavného pojednávania, ktorá nekorešponduje so zvukovým
záznamom, nedostatky pri podpisovaní zápisnice z hlavného pojednávania, okresný súd sa
nepresvedčil, či je obhajoba sťažovateľa v trestnom konaní účinná, a ignoroval požiadavky
sťažovateľa na poradu s obhajcom.
7. Krajský súd, ktorý v trestnej veci sťažovateľa rozhodoval ako súd odvolací, mal
podľa sťažovateľa porušiť oznamovaciu povinnosť súdu podľa § 369 ods. 1, 2 a 3 Trestného
poriadku a § 396 ods. 4 Trestného poriadku, keď nepodal podnet ministrovi spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len ,,minister spravodlivosti“) pre porušenie zákonov.
Najvyšší súd zas odmietnutím dovolania podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku
porušil a poprel základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej takto nálezom rozhodol:
„1. Postupom a konaním OS Poprad boli porušené základné práva a slobody
na spravodlivý súdny proces odsúdenému , podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, čl. 17 ods. 2 (vety prvej) (ďalej len Ústava SR), podľa čl. 50 ods. 3 v spojení
aj s porušením práv Dohovoru podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c).
2. Postupom a uznesením Krajského súdu Prešov pod sp. zn. 10 To 42/2017
z 23.01.2018, bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
SR, aj s porušením oznamovacej povinnosti súdu podľa § 369 ods. 1,2,3 Tr. por., aj § 396
ods. 4 Tr. por., nepodaním podnetu Ministrovi spravodlivosti pre porušenie zákonov...
3. Postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5 Tdo 70/2018 zo dňa
27. novembra 2018, odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. d) Tr. por. Dovolací súd
porušil a poprel základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.
4. Okresnému súdu Poprad – ukladá:
- aby vo veci znovu konal a rozhodol
- aby uhradil trovy právneho zastupovania pred Ústavným súdom tak, ako budú
priznané rozhodnutím Ústavného súdu SR.“
Sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu ústavný súd v tomto konaní ustanovil advokáta.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
16. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
20. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu
má tieto minimálne práva:
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
21. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo
podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne
vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť
alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
22. Podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie z dôvodov uvedených v § 371
podá minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon
nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania
uvedenú v § 372 ods. 1.
Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,
b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 369 ods. 3 Trestného poriadku osoba oprávnená podať dovolanie proti
niektorému výroku napadnutého rozhodnutia môže podať dovolanie aj preto, že taký výrok
nebol urobený.
23. Podľa § 396 ods. 4 Trestného poriadku ak sa dozvie súd alebo iný štátny orgán
o okolnosti, ktorá by mohla odôvodniť návrh na povolenie obnovy konania, je povinný
oznámiť ju prokurátorovi. Ak ide o okolnosť, ktorá by mohla odôvodniť návrh na povolenie
obnovy konania v prospech obvineného, je prokurátor povinný upovedomiť o nej
bez odkladu obvineného, alebo ak to nie je možné, inú osobu oprávnenú na podanie návrhu,
ak taký návrh nepodá sám.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu, práva na osobnú slobodu, práva na obhajobu a spravodlivé súdne
konanie v konaní pred okresným súdom, kde podľa vlastných tvrdení z dôvodu neefektívnej
obhajoby a na základe nesprávneho poučenia zo strany konajúceho súdu poskytol svoje
vyhlásenie o vine a vzdal sa práva na odvolanie. Zo strany okresného súdu podľa
sťažovateľa došlo k manipulácii so zvukovou nahrávkou hlavného pojednávania, ktorá
nekorešponduje so zápisnicou, a zároveň tvrdí, že odsudzujúcim rozsudkom mal byť
sťažovateľovi uložený neprimerane prísny trest.
25. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa sťažnosť vykazovala
viaceré nedostatky obsahových náležitostí, avšak ústavný súd nepovažoval za potrebné
vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania, keďže obsahovo bola sťažnosť do tej miery
zrozumiteľná, aby umožnila ústavnému súdu realizovať ústavný prieskum (m. m.
III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).
III.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 prvej
vety, čl. 46. ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru
postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 5 T 56/2017
26. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
27. Zo zápisnice z hlavného pojednávania, ktoré sa konalo na okresnom súde
v trestnej veci sťažovateľa 10. augusta 2017, ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol podľa
§ 257 ods. 1 Trestného poriadku predsedom senátu poučený o svojich právach a možnosti
urobiť niektoré z vyhlásení, že je nevinný, že je vinný zo spáchania skutkov alebo
že namiesto vyhlásenia, že je vinný, môže urobiť vyhlásenie, že nepopiera spáchanie
skutkov a že súd bude pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia považovať toto
vyhlásenie za priznanie spáchania skutkov. Sťažovateľ podľa obsahu zápisnice vyhlásil,
že poučeniu porozumel a požiadal o poradu s obhajcom, na čo predseda senátu vyhlásil
opatrenie, ktorým umožnil sťažovateľovi poradu s obhajcom. Sťažovateľ bol poučený podľa
§ 257 ods. 5 Trestného poriadku, že vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku,
je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c). Sťažovateľ vyhlásil, že poučeniu rozumie
a dobrovoľne sa k spáchaniu skutku priznal. Okresný súd vyhlásenie sťažovateľa podľa
§ 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu,
v akom sa sťažovateľ priznal zo spáchania skutku, sa nevykonajú a vykonajú sa len dôkazy
súvisiace s výrokom o treste.
28. Zo zápisnice z hlavného pojednávania zároveň vyplýva, že po vyhlásení
odsudzujúceho rozsudku sa sťažovateľ výslovne vzdal práva podať odvolanie proti výroku
o treste a nežiadal, aby odvolanie podávali iné oprávnené osoby.
29. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ aj po vyhlásení o svojej vine podľa § 257
ods. 5 Trestného poriadku mal k dispozícii účinný opravný prostriedok proti výroku o treste,
ktorého sa však v súlade s ustanovením § 312 Trestného poriadku výslovne vzdal. Túto
procesnú situáciu možno prirovnať k situácii, kedy by sťažovateľ účinný opravný
prostriedok, ktorý mu priznáva zákon, nevyužil, a preto ústavný súd dospel k záveru,
že vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 56/2017 je potrebné túto časť ústavnej sťažnosti
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre neprípustnosť.
30. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že sťažovateľ napokon rozsudok okresného
súdu z 10. augusta 2017 napadol odvolaním, avšak v tom čase (po vzdaní sa odvolania) už
tento opravný prostriedok nemal k dispozícii.
III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46. ods. 1 ústavy
postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 10 To 42/2017 z 23. januára 2018
31. Napadnutým uznesením sp. zn. 10 To 42/2017 z 23. januára 2018 krajský súd
rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu
zamietol podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, teda z dôvodu, že sťažovateľ sa vzdal
práva odvolania.
32. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ nevyjadril
konkrétne námietky. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie svojho práva
na súdnu ochranu dáva sťažovateľ do súvislosti s neodstránením pochybení v postupe
okresného súdu (neefektívna obhajoba a nedostatočné poučenie o možných dôsledkoch
vzdania sa práva podať odvolanie) a s porušením oznamovacej povinnosti „súdu podľa
§ 369 ods. 1, 2, 3 Tr. por., aj § 396 ods. 4 Tr. por., nepodaním podnetu Ministrovi
spravodlivosti pre porušenie zákonov“, ktorú však sťažovateľ bližšie nevysvetlil.
33. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil názor (zdôrazňujúc pritom
závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54), podľa
ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému uzneseniu) odvolacieho
súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
34. Uvedená zásada sa premietla aj do novej právnej úpravy zákona o ústavnom
súde, ktorý v poslednej vete ustanovenia § 124 uvádza, že ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
35. Princíp zachovania lehoty po podaní dovolania aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava počítajúca plynutie
lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku
však v každom prípade predpokladá riadne využitie mimoriadneho opravného prostriedku.
O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku pritom nemožno hovoriť napríklad
v prípade, že je podaný neoprávnenou osobou, je podaný oneskorene, neboli splnené
podmienky dovolania podľa Trestného poriadku [§ 382 písm. d) Trestného poriadku],
prípadne bol podaný proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné [§ 382
písm. f) Trestného poriadku].
36. V zmysle už citovaného ustanovenia § 257 ods. 5 Trestného poriadku je súdom
prijaté vyhlásenie obžalovaného o vine neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
37. Podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku oprávnené osoby okrem ministra
spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať
riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369
ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor
alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného. Generálny prokurátor
môže podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a odvolací
súd rozhodol v jeho prospech.
38. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť aj na judikatúru najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej „Ustanovenie § 257 ods. 5 a ustanovenie § 334 ods. 4 TP nemožno
vykladať izolovane, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní
o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods. 1 a ods. 2 a § 372 ods. 1 (prvá veta) TP. V zmysle
uvedeného, proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní
viny (§ 257 ods. 5 TP), a proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste (§ 334
ods. 4 TP), dovolanie môže podať len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného
alebo na podnet inej osoby [§ 369 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. c), § 372 ods. 1 TP].
Obmedzenie uvedené v § 371 ods. 4 druhá veta TP sa týka len podnetu na dovolanie
ministra spravodlivosti podané podľa odseku 3 naposledy označeného ustanovenia
a na prípad uvedený v predchádzajúcej vete nedopadá.“ (R 9/2017).
39. Z uvedeného teda vyplýva, že keď sťažovateľ nevyužil riadne svoje zákonné
právo podať proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu odvolanie (výrok o vine
z dôvodu súdom prijatého vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku
nemožno napadnúť odvolaním a vo vzťahu k výroku o treste sa práva podať odvolanie
vzdal) a nebolo o ňom rozhodnuté, nebolo možné zo strany sťažovateľa podľa § 372 ods. 1
Trestného poriadku napadnúť namietané uznesenie krajského súdu z 23. januára 2018
dovolaním.
40. Ako z už uvedenej právnej úpravy a judikatúry najvyššieho súdu vyplýva,
oprávneným subjektom na podanie dovolania v prípade odsudzujúceho rozsudku po súdom
prijatom vyhlásení o vine podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku je len minister
spravodlivosti na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby. V prípade sťažovateľa
však minister spravodlivosti tento mimoriadny opravný prostriedok nepodal a z obsahu
sťažnosti sťažovateľa ani nevyplynulo, že by podanie tohto opravného prostriedku
sťažovateľ podnetom inicioval.
41. Inými slovami, sťažovateľ podal dovolanie proti namietanému uzneseniu
krajského súdu, no v zmysle právnej úpravy Trestného poriadku nemal tento mimoriadny
opravný prostriedok k dispozícii a nemožno ho v jeho prípade považovať za účinný
prostriedok nápravy.
42. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno
prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím
dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (predtým § 53 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov; teraz
§ 124 zákona o ústavnom súde) (m. m. II. ÚS 103/09, I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03,
I. ÚS 209/03). Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy
považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom
(podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho
podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom
súde možné prihliadať (IV. ÚS 163/2018).
43. Vzhľadom na uvedené nebolo možné v prípade sťažovateľa aplikovať právnu
úpravu § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde a nebolo možné lehotu na podanie
ústavnej sťažnosti počítať od momentu doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom
prostriedku, keďže v prípade sťažovateľa nešlo o účinný a riadne uplatnený prostriedok
nápravy. Namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 To 42/2017 z 23. januára 2018,
ako vyplýva z príloh k sťažnosti (doplnenie dovolania odsúdeného
zo 6. septembra 2018), nadobudlo právoplatnosť 23. januára 2018. Ústavná sťažnosť
sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 22. februára 2019, teda celkom zjavne
po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov.
44. Ústavný súd preto dospel k záveru, že túto časť ústavnej sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako podanú
oneskorene.
45. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že krajský súd sa v uznesení sp. zn.
10 To 42/2017 z 23. januára 2018 vysporiadal aj s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa
porušenia jeho práva na obhajobu, ktoré mali spočívať v nesprávnom poučení sťažovateľa
o vzdaní sa odvolania proti výroku o treste. Námietky, ktoré sťažovateľ uplatňoval pred
krajským súdom, sú obdobnej povahy ako tie, ktoré podáva v ústavnej sťažnosti. Vo vzťahu
k týmto námietkam krajský súd preskúmal obsah zápisnice o hlavnom pojednávaní, z ktorej
zistil, že rozsudok bol vyhlásený v prítomnosti sťažovateľa, jeho obhajcu a okresného
prokurátora. Po vyhlásení rozsudku poučil okresný súd sťažovateľa o opravnom prostriedku
vrátane poučenia o práve podať odvolanie len proti výroku o treste z dôvodu prijatia jeho
vyhlásenia o vine súdom. Po tomto obžalovaný výslovne vyhlásil, že sa práva podať
opravný prostriedok vzdáva a že nežiada, aby odvolanie podávali iné oprávnené osoby.
Krajský súd si pre overenie týchto tvrdení prehral aj zvukovú nahrávku z hlavného
pojednávania a zistil, že sťažovateľ (obžalovaný) za prítomnosti svojho obhajcu bol súdom
správne poučený o práve podať odvolanie proti výroku o treste. Z nahrávky vyplýva, že zo
strany súdu bolo zistené, že sťažovateľ rozsudku, odôvodneniu a poučeniu porozumel
a následne sa odvolania proti výroku o treste vzdal.
III.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46. ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 70/2018 z 27. novembra 2018
46. Namietaným uznesením sp. zn. 5 Tdo 70/2018 z 27. novembra 2018 najvyšší súd
odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku, keďže sťažovateľ
síce proti odsudzujúcemu rozsudku podal odvolanie, ale predtým sa tohto práva výslovne
vzdal a z toho dôvodu o ňom nemohlo a ani nebolo meritórne rozhodnuté, a preto nesplnil
jednu z podmienok dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
47. V zmysle už citovaného ustanovenia § 257 ods. 5 Trestného poriadku je súdom
prijaté vyhlásenie obžalovaného o vine neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Ako však tiež vyplýva z právnej úpravy už citovaného § 372 ods. 1 Trestného poriadku
a judikatúry najvyššieho súdu (R 9/2017) proti odsudzujúcemu rozsudku, ktorý bol
vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5 Trestného
poriadku), dovolanie môže podať len minister spravodlivosti, a to len na základe podnetu
obvineného alebo inej oprávnenej osoby.
48. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, keďže nespĺňalo jednu
zo základných podmienok dovolania, teda sťažovateľ (oprávnená osoba) síce podal proti
odsudzujúcemu rozsudku opravný prostriedok, ale predtým sa práva podať odvolanie
výslovne vzdal, a preto o ňom nebolo rozhodnuté. Tento právny záver a odôvodnenie
namietaného uznesenia najvyššieho súdu nepovažuje ústavný súd za arbitrárne alebo také,
ktoré by vybočovalo z ústavnoprávnych medzí, a teda by bolo spôsobilé porušiť
sťažovateľom označené základné práva a slobody. K predmetnému právnemu záveru možno
dospieť aplikáciou a výkladom príslušného ustanovenia Trestného poriadku.
49. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
50. Ústavný súd preto dospel k záveru, že túto časť ústavnej sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ namietal postup najvyššieho súdu a jeho uznesenie z 27. novembra 2018, je
potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.D K žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom
51. Z ustanovenia § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľovi,
ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd
môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú jeho majetkové pomery a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Všetky tri uvedené
podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak po preskúmaní obsahu sťažnosti dospeje
ústavný súd k záveru, že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu, sťažnosť
nie je prípustná, je podaná oneskorene alebo zistí, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne
neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti a nie je splnený jeden z predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom. V takom prípade nemožno žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu vyhovieť.
52. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o žiadosť
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, vo veci
sťažovateľa nie je splnená jedna z podmienok upravená v ustanovení § 37 ods. 1 zákona
o ústavnom súde. Po preskúmaní sťažnostných námietok sťažovateľa dospel ústavný súd
k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je potrebné odmietnuť (z dôvodu neprípustnosti,
z dôvodu oneskorenosti a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti), a teda v prípade sťažovateľa
ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti a ústavný súd uzatvára,
že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
53. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel.
54. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými
v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Mojmír Mamojka predseda senátu