Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 184/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou

, , v mene ktorej koná advokátka a konateľka

, , ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Okresného súdu Bratislava V č. k. -185 z 12. júla 2017

a č. k. -195 z 25. júla 2017 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 29. júla 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou

, , v mene ktorej koná advokátka a konateľka

, , ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -185 z 12. júla 2017 (ďalej len „uznesenie

z 12. júla 2017“) a č. k. -195 z 25. júla 2017 (ďalej len „uznesenie

z 25. júla 2017“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. júla 2019 (ďalej len „uznesenie z 29. júla 2019“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala

v auguste 2016 proti obchodnej spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“) žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch (vec vedená okresným súdom pod sp. zn. ). Dňa

26. septembra 2016 sťažovateľka okresný súd požiadala o oslobodenie od súdnych

poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. -129 zo 17. januára 2017 oslobodenie

od súdnych poplatkov nepriznal a zároveň sťažovateľku uznesením č. k. -130

z 20. januára 2017 vyzval na vyjadrenie k stanovisku žalovanej.

3. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka súdny poplatok nezaplatila, okresný súd

konanie v jej veci uznesením z 12. júla 2017 zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu

z 12. júla 2017 podala sťažovateľka odvolanie a zároveň aj sťažnosť,

v ktorých argumentovala, že zastavenie konania v jej veci odporuje zákonu vzhľadom

na skutočnosť, že podľa

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) „došlo k začatiu konania vo veci samej.“.

4. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 okresný súd uznesením

z 25. júla 2017 zamietol.

5. Na odvolanie sťažovateľky bolo uznesenie okresného súdu z 12. júla 2017

uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. septembra 2017 potvrdené v súlade

s (ďalej aj „“) ako vecne správne.

6. Okresný súd uznesením č. k. -286 z 23. novembra 2017 žalovanej

priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Citované uznesenie okresného súdu

bolo potvrdené ako vecne správne uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. júla 2018.

7. O dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. septembra 2017 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 23. mája 2019 tak, že uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 28. septembra 2017 a sp. zn. z 24. júla 2018 zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

8. V podstatnom najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 23. mája 2019

zdôraznil nesprávnosť procesného postupu krajského súdu, ktorý vychádzal z prípustnosti

odvolania proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

9. Po vrátení veci krajskému súdu bolo následne odvolanie sťažovateľky

proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 uznesením krajského súdu z 29. júla 2019

odmietnuté. Citovaným uznesením krajského súdu bolo zároveň zmenené uznesenie

okresného súdu č. k. -286 z 23. novembra 2017 tak, že žalovanej sa nárok

na náhradu trov konania nepriznal.

10. Podľa názoru sťažovateľky „uznesenie o zastavení konania vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko aj keby platilo, že navrhovateľka nemá

byť oslobodená od poplatku (z jej pohľadu bolo také rozhodnutie extrémne nespravodlivé),

súd vo veci začal konať hoci podľa“ nebol

oprávnený konanie zastaviť, pretože už začal konať vo veci samej.

11. Aj napriek tomu, že sťažovateľka túto skutočnosť namietala v sťažnosti,

ako aj v odvolaní, okresný súd v uznesení z 25. júla 2017 a ani krajský súd v uznesení

sp. zn. z 28. septembra 2017 na túto námietku nereagovali.

12. Podľa sťažovateľky krajský súd jej v uznesení sp. zn.

z 24. júla 2018 nedal za pravdu „odkazom na rozsudok NDob 805_97, ktorý konštatuje,

že až otvorenie pojednávania je prvým úkonom súdu vo veci samej, iné dôvody ani odkaz

na aktuálnu právnu úpravu neuviedol. Sťažovateľka namieta, že súd opomenul prihliadnuť

na to, že predmetný judikát bol prijatý pred 20 rokmi, t. j. aj pred prijatím .“.

13. Okrem toho namieta procesne nesprávny postup krajského súdu,

ktorý „rozhodoval o odvolaní hoci nemal (uznesenie Krajský súd -351

zo dňa 29.7.2019), čím nastalo ďalšie konanie a procesné úkony oboch strán, a rozhodnutie

o zastavení ani nenadobudlo právoplatnosť, nebolo možné podať ústavnú sťažnosť pred

tým, ako bolo právoplatne ukončené konanie vo veci zastavenia konania, k čomu došlo

až vydaným uznesením Krajského súdu č. -351 zo dňa 29.7.2019

(o odmietnutí odvolania), doručené sťažovateľke 23.8.2019.“.

14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

uzneseniami okresného súdu z 12. júla 2017 a 25. júla 2017 a uznesením krajského súdu

z 29. júla 2019, zruší uznesenie okresného súdu z 25. júla 2017 a vec vráti okresnému súdu

na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke náhradu trov konania v sume 192,14 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

17. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

18. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

20. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

21. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto

nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (m. m. , , , ,

).

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

24. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

25. Ústavný súd zároveň ešte pred posúdením opodstatnenosti ústavnej sťažnosti

sťažovateľky s poukazom na svoje ústavné postavenie považuje za potrebné v kontexte

namietaného porušenia práv zaručených a dohovorom zdôrazniť, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a záver

26. Predmetom rozhodovania vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky sú námietky

o porušení základného práva podľa a práva podľa dohovoru

uzneseniami okresného súdu z 12. júla 2017 a 25. júla 2017 a uznesením krajského súdu

z 29. júla 2019.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 29. júla 2019

27. Sťažovateľka predostiera ústavnému súdu všeobecnú námietku, ktorou brojí proti

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keďže okresný súd nemal s poukazom na § 10

ods. 2 (podľa citovaného ustanovenia zákona o súdnych

poplatkoch súd konanie nezastaví pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak vo veci samej

už začal konať) konanie vo veci jej žaloby zastaviť s prihliadnutím na skutočnosť,

že vo veci samej už začal konať.

28. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 23. mája 2019 zrušil uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 28. septembra 2017 pre prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania

podľa z dôvodu postupu krajského súdu v rozpore s procesnými

zákonnými ustanoveniami.

29. Najvyšší súd v citovanom uznesení zdôraznil, že s účinnosťou od 1. júla 2017

je konanie o súdnych poplatkoch vrátane vydania uznesenia o zastavení konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku jednoinštančné a vedie sa výlučne na súde prvej

inštancie. Zároveň zdôraznil, že proti uzneseniu z 12. júla 2017, ktorým vyšší súdny úradník

rozhodol o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, nie je od 1. júla 2017

prípustné odvolanie, keďže v zmysle sa uznesenie

súdu prvej inštancie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku už nepovažuje

za uznesenie o zastavení konania podľa .

30. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd v uznesení sp. zn.

z 28. septembra 2017 vychádzal z nesprávnej premisy, podľa ktorej proti uzneseniu

okresného súdu z 12. júla 2017 bolo prípustné odvolanie, ako aj z nesprávneho názoru

o pochybení súdu prvej inštancie, keď v poučení uviedol, že proti uzneseniu z 12. júla 2017

nie je prípustné odvolanie.

31. Po zrušení uznesenia krajského súdu sp. zn. z 28. septembra 2017

a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie tento rozhodol, súc viazaný právnymi

názormi vyslovenými najvyšším súdom v uznesení sp. zn. z 23. mája 2019,

tak, že odvolanie sťažovateľky smerujúce proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017

o zastavení konania, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, odmietol podľa § 386

písm. c) .

32. Námietky (ne)ústavnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci či jeho postupu

sú v konaní o ústavnej sťažnosti nepriamo determinované ústavnou sťažnosťou napadnutým

rozhodnutím, resp. napadnutým postupom orgánu verejnej moci. Základným predpokladom

na uplatnenie právomoci ústavného súdu preskúmať opodstatnenosť námietok sťažovateľa

je preto v prípade napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci relevantnosť týchto

námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, resp. jeho dôvodom.

33. Sťažovateľka predostiera v ústavnej sťažnosti zásadnú námietku,

ktorou v podstate brojí proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zastavenia konania

o ňou podanej žalobe. Vecne sa jej argumentácia zameriava na posúdenie správnosti

uplatnenia a aplikácie , a to aj napriek tomu,

že ústavnou sťažnosťou napáda uznesenie krajského súdu z 29. júla 2019, ktorým bolo

jej odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie vo veci zastavenia konania o jej žalobe

odmietnuté (bod 31 tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že krajský súd odvolanie odmietol

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné,

vo svojom uznesení z 29. júla 2019 ani nemohol vecne či meritórne preskúmavať

a posudzovať otázku zastavenia konania (pozri predovšetkým body 29 až 31 tohto

uznesenia).

34. Vzhľadom na dosiaľ uvedené preto ústavný súd konštatuje, že medzi

argumentáciou sťažovateľky a napadnutým uznesením krajského súdu z 29. júla 2019

nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

umožňovala vyslovenie porušenia označených práv podľa a dohovoru. Relevantnosť

argumentácie spochybňujúcej ústavnú udržateľnosť rozhodnutia krajského súdu

je determinovaná dôvodmi, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené. V konkrétnych

okolnostiach veci je relevantnosť daná dôvodmi, pre ktoré krajský súd odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 odmietol z dôvodu, že smerovalo proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Sťažovateľka však v ústavnej sťažnosti

relevantnú argumentáciu, ktorou by odmietnutie odvolania spochybňovala, nepredostiera.

35. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené preto ústavný súd časť ústavnej sťažnosti,

ktorou sťažovateľka napáda uznesenie krajského súdu z 29. júla 2019, odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 12. júla 2017

36. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti uzneseniu okresného súdu

z 12. júla 2017 vydanému vyšším súdnym úradníkom, ktorým bolo konanie vo veci žaloby

sťažovateľky zastavené, bola podaná sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením

z 25. júla 2017 tak, že ju zamietol.

37. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti v tejto časti ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu,

ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 písm. a) a § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (m. m. ).

38. Podľa proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym

úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

V súlade s sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie

vydané.

Podľa o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

39. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že proti uzneseniu vydanému

vyšším súdnym úradníkom možno podať sťažnosť, ktorú treba považovať za riadny

prostriedok procesnej obrany a zároveň za účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13

dohovoru (porovnaj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S.,

BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha :

C. H. Beck, s. 869 a nasl.).

40. Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 o zastavení konania

z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku podala 13. júla 2017 sťažnosť, o ktorej rozhodol

sudca okresného súdu uznesením z 25. júla 2017.

41. Uplatnenie právomoci sudcu okresného súdu vylučuje, aby v uvedenej veci

rozhodoval ústavný súd, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol podľa v spojení s

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 25. júla 2017

42. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie okresného súdu z 25. júla 2017

nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2017.

43. S prihliadnutím na prvú vetu (pozri bod 19 tohto

uznesenia) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť

23. októbra 2019, teda v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu z 25. júla 2017,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2017, zjavne po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty.

44. Na podklade uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť

ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie práv zaručených čl. 46

ods. 1 a dohovoru uznesením okresného súdu z 25. júla 2017, odmietol

v súlade s ako podanú oneskorene.

45. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predostiera argumentáciu o zachovaní lehoty

na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu z 12. júla 2017

a 25. júla 2017, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že rozhodnutie vo veci zastavenia

nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre procesne nesprávny postup krajského súdu,

ktorý v uznesení sp. zn. z 28. septembra 2017 odvolanie sťažovateľky

smerujúce proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 vecne preskúmal. Sťažovateľka

zdôrazňuje, že uznesenie okresného súdu z 12. júla 2017 ani nenadobudlo právoplatnosť,

a preto nemohla podať ústavnú sťažnosť pred vydaním uznesenia krajského súdu

z 29. júla 2019 (k tomu pozri argumentáciu uvedenú v bode 13 tohto uznesenia).

46. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľky o tom, že lehotu

na podanie ústavnej sťažnosti je nevyhnutné považovať za zachovanú aj vo vzťahu

k už citovaným uzneseniam okresného súdu. K tomuto záveru ústavný súd

nad argumentáciu uvedenú v bodoch 36 až 41 týkajúcu sa nedostatku právomoci ústavného

súdu na preskúmanie uznesenia okresného súdu z 12. júla 2017 uvádza, že sťažovateľka

bola v uznesení z 12. júla 2017 okresným súdom správne poučená o tom,

že proti citovanému rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, ale je prípustná sťažnosť,

keďže ide o rozhodnutie vydané súdnym úradníkom.

47. Sťažovateľka sa čiastočne riadila správnym poučením okresného súdu, keď proti

uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 podala sťažnosť. Podanie ďalšieho riadneho

opravného prostriedku proti tomu istému uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017

v rozpore s v čase podania tohto opravného prostriedku platnou a účinnou zákonnou

procesnou úpravou však nemožno považovať za účinný právny prostriedok ochrany

sťažovateľkiných práv, ktorý je nevyhnutné vyčerpať v zmysle § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde pred tým, ako sa sťažovateľka obráti s ústavnou sťažnosťou na ústavný

súd.

48. Riadiac sa správnym poučením obsiahnutým v uznesení okresného súdu

z 12. júla 2017, sťažovateľka podala sťažnosť ako prostriedok procesnej obrany v zmysle

príslušných ustanovení a zároveň účinný právny prostriedok

ochrany základných práv v zmysle (k tomu pozri aj body 36

až 41 tohto uznesenia). Vzhľadom na skutočnosť, že relevantná právna úprava v súlade

s neskôr judikovaným záverom obsiahnutým v uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. mája 2019 neumožňovala v sťažovateľkinej veci podať

odvolanie, jeho podanie sťažovateľkou nemožno považovať na účely posúdenia zachovania

lehoty na podanie ústavnej sťažnosti za účinný právny prostriedok ochrany základných práv

a slobôd. Účinným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd totiž nemôže

byť taký opravný prostriedok, ktorého využitie je v konkrétnej veci vylúčené priamo

zákonnou právnou úpravou. Na danom závere nemení nič ani skutočnosť, že krajský súd

v rozpore s platnou právnou úpravou odvolanie vyhodnotil ako prípustné. Nadobudnutiu

právoplatnosti uznesenia okresného súdu z 12. júla 2017 v spojení s uznesením

z 25. júla 2017 preto rozhodovanie krajského súdu o odvolaní nebránilo.

49. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, riadiac

sa správnym poučením okresného súdu, využila účinný opravný prostriedok a po rozhodnutí

o ňom uznesením okresného súdu z 25. júla 2017 jej nič nebránilo v tom, aby sa ústavnou

sťažnosťou v zákonom stanovenej lehote obrátila na ústavný súd a v ústavnej sťažnosti

predostrela argumenty vecnej nesprávnosti aplikácie ,

ktoré by smerovali proti rozhodnutiam okresného súdu vo veci zastavenia konania.

50. Vychádzajúc zo všetkých už uvádzaných dôvodov, preto ústavný súd rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

51. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu