Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 184/2019
PDF · 240.97 KB
No categories available
IV. ÚS 184/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou
, , v mene ktorej koná advokátka a konateľka
, , ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Okresného súdu Bratislava V č. k. 6 C 188/2016-185 z 12. júla 2017
a č. k. 6 C 188/2016-195 z 25. júla 2017 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6 Co 155/2019 z 29. júla 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou
, , v mene ktorej koná advokátka a konateľka
, , ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 188/2016-185 z 12. júla 2017 (ďalej len „uznesenie
z 12. júla 2017“) a č. k. 6 C 188/2016-195 z 25. júla 2017 (ďalej len „uznesenie
z 25. júla 2017“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 155/2019 z 29. júla 2019 (ďalej len „uznesenie z 29. júla 2019“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala
v auguste 2016 proti obchodnej spoločnosti
(ďalej len „žalovaná“) žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 6 C 188/2016). Dňa
26. septembra 2016 sťažovateľka okresný súd požiadala o oslobodenie od súdnych
poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 6 C 188/2016-129 zo 17. januára 2017 oslobodenie
od súdnych poplatkov nepriznal a zároveň sťažovateľku uznesením č. k. 6 C 188/2016-130
z 20. januára 2017 vyzval na vyjadrenie k stanovisku žalovanej.
3. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka súdny poplatok nezaplatila, okresný súd
konanie v jej veci uznesením z 12. júla 2017 zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu
z 12. júla 2017 podala sťažovateľka odvolanie a zároveň aj sťažnosť,
v ktorých argumentovala, že zastavenie konania v jej veci odporuje zákonu vzhľadom
na skutočnosť, že podľa § 10 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) „došlo k začatiu konania vo veci samej.“.
4. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 okresný súd uznesením
z 25. júla 2017 zamietol.
5. Na odvolanie sťažovateľky bolo uznesenie okresného súdu z 12. júla 2017
uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 279/2017 z 28. septembra 2017 potvrdené v súlade
s § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ako vecne správne.
6. Okresný súd uznesením č. k. 6 C 188/2016-286 z 23. novembra 2017 žalovanej
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Citované uznesenie okresného súdu
bolo potvrdené ako vecne správne uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 119/2018
z 24. júla 2018.
7. O dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Co 279/2017
z 28. septembra 2017 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 3 Cdo 190/2018 z 23. mája 2019 tak, že uznesenia krajského súdu
sp. zn. 6 Co 279/2017 z 28. septembra 2017 a sp. zn. 5 Co 119/2018 z 24. júla 2018 zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
8. V podstatnom najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 190/2018 z 23. mája 2019
zdôraznil nesprávnosť procesného postupu krajského súdu, ktorý vychádzal z prípustnosti
odvolania proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.
9. Po vrátení veci krajskému súdu bolo následne odvolanie sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 uznesením krajského súdu z 29. júla 2019
odmietnuté. Citovaným uznesením krajského súdu bolo zároveň zmenené uznesenie
okresného súdu č. k. 6 C 188/2016-286 z 23. novembra 2017 tak, že žalovanej sa nárok
na náhradu trov konania nepriznal.
10. Podľa názoru sťažovateľky „uznesenie o zastavení konania vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko aj keby platilo, že navrhovateľka nemá
byť oslobodená od poplatku (z jej pohľadu bolo také rozhodnutie extrémne nespravodlivé),
súd vo veci začal konať hoci podľa“ § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch nebol
oprávnený konanie zastaviť, pretože už začal konať vo veci samej.
11. Aj napriek tomu, že sťažovateľka túto skutočnosť namietala v sťažnosti,
ako aj v odvolaní, okresný súd v uznesení z 25. júla 2017 a ani krajský súd v uznesení
sp. zn. 6 Co 279/2017 z 28. septembra 2017 na túto námietku nereagovali.
12. Podľa sťažovateľky krajský súd jej v uznesení sp. zn. 5 Co 119/2018
z 24. júla 2018 nedal za pravdu „odkazom na rozsudok NDob 805_97, ktorý konštatuje,
že až otvorenie pojednávania je prvým úkonom súdu vo veci samej, iné dôvody ani odkaz
na aktuálnu právnu úpravu neuviedol. Sťažovateľka namieta, že súd opomenul prihliadnuť
na to, že predmetný judikát bol prijatý pred 20 rokmi, t. j. aj pred prijatím CSP.“.
13. Okrem toho namieta procesne nesprávny postup krajského súdu,
ktorý „rozhodoval o odvolaní hoci nemal (uznesenie Krajský súd 6Co/155/2019-351
zo dňa 29.7.2019), čím nastalo ďalšie konanie a procesné úkony oboch strán, a rozhodnutie
o zastavení ani nenadobudlo právoplatnosť, nebolo možné podať ústavnú sťažnosť pred
tým, ako bolo právoplatne ukončené konanie vo veci zastavenia konania, k čomu došlo
až vydaným uznesením Krajského súdu č. 6Co/155/2019-351 zo dňa 29.7.2019
(o odmietnutí odvolania), doručené sťažovateľke 23.8.2019.“.
14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uzneseniami okresného súdu z 12. júla 2017 a 25. júla 2017 a uznesením krajského súdu
z 29. júla 2019, zruší uznesenie okresného súdu z 25. júla 2017 a vec vráti okresnému súdu
na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke náhradu trov konania v sume 192,14 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
17. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
18. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
20. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
24. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
25. Ústavný súd zároveň ešte pred posúdením opodstatnenosti ústavnej sťažnosti
sťažovateľky s poukazom na svoje ústavné postavenie považuje za potrebné v kontexte
namietaného porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom zdôrazniť, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a záver
26. Predmetom rozhodovania vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky sú námietky
o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uzneseniami okresného súdu z 12. júla 2017 a 25. júla 2017 a uznesením krajského súdu
z 29. júla 2019.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 29. júla 2019
27. Sťažovateľka predostiera ústavnému súdu všeobecnú námietku, ktorou brojí proti
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keďže okresný súd nemal s poukazom na § 10
ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch (podľa citovaného ustanovenia zákona o súdnych
poplatkoch súd konanie nezastaví pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak vo veci samej
už začal konať) konanie vo veci jej žaloby zastaviť s prihliadnutím na skutočnosť,
že vo veci samej už začal konať.
28. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 3 Cdo 190/2018 z 23. mája 2019 zrušil uznesenie krajského súdu
sp. zn. 6 Co 279/2017 z 28. septembra 2017 pre prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP z dôvodu postupu krajského súdu v rozpore s procesnými
zákonnými ustanoveniami.
29. Najvyšší súd v citovanom uznesení zdôraznil, že s účinnosťou od 1. júla 2017
je konanie o súdnych poplatkoch vrátane vydania uznesenia o zastavení konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku jednoinštančné a vedie sa výlučne na súde prvej
inštancie. Zároveň zdôraznil, že proti uzneseniu z 12. júla 2017, ktorým vyšší súdny úradník
rozhodol o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, nie je od 1. júla 2017
prípustné odvolanie, keďže v zmysle § 14 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa uznesenie
súdu prvej inštancie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku už nepovažuje
za uznesenie o zastavení konania podľa § 357 písm. a) CSP.
30. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Co 279/2017
z 28. septembra 2017 vychádzal z nesprávnej premisy, podľa ktorej proti uzneseniu
okresného súdu z 12. júla 2017 bolo prípustné odvolanie, ako aj z nesprávneho názoru
o pochybení súdu prvej inštancie, keď v poučení uviedol, že proti uzneseniu z 12. júla 2017
nie je prípustné odvolanie.
31. Po zrušení uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Co 279/2017 z 28. septembra 2017
a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie tento rozhodol, súc viazaný právnymi
názormi vyslovenými najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 3 Cdo 190/2018 z 23. mája 2019,
tak, že odvolanie sťažovateľky smerujúce proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017
o zastavení konania, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, odmietol podľa § 386
písm. c) CSP.
32. Námietky (ne)ústavnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci či jeho postupu
sú v konaní o ústavnej sťažnosti nepriamo determinované ústavnou sťažnosťou napadnutým
rozhodnutím, resp. napadnutým postupom orgánu verejnej moci. Základným predpokladom
na uplatnenie právomoci ústavného súdu preskúmať opodstatnenosť námietok sťažovateľa
je preto v prípade napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej moci relevantnosť týchto
námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, resp. jeho dôvodom.
33. Sťažovateľka predostiera v ústavnej sťažnosti zásadnú námietku,
ktorou v podstate brojí proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zastavenia konania
o ňou podanej žalobe. Vecne sa jej argumentácia zameriava na posúdenie správnosti
uplatnenia a aplikácie § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, a to aj napriek tomu,
že ústavnou sťažnosťou napáda uznesenie krajského súdu z 29. júla 2019, ktorým bolo
jej odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie vo veci zastavenia konania o jej žalobe
odmietnuté (bod 31 tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že krajský súd odvolanie odmietol
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné,
vo svojom uznesení z 29. júla 2019 ani nemohol vecne či meritórne preskúmavať
a posudzovať otázku zastavenia konania (pozri predovšetkým body 29 až 31 tohto
uznesenia).
34. Vzhľadom na dosiaľ uvedené preto ústavný súd konštatuje, že medzi
argumentáciou sťažovateľky a napadnutým uznesením krajského súdu z 29. júla 2019
nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
umožňovala vyslovenie porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru. Relevantnosť
argumentácie spochybňujúcej ústavnú udržateľnosť rozhodnutia krajského súdu
je determinovaná dôvodmi, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené. V konkrétnych
okolnostiach veci je relevantnosť daná dôvodmi, pre ktoré krajský súd odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 odmietol z dôvodu, že smerovalo proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Sťažovateľka však v ústavnej sťažnosti
relevantnú argumentáciu, ktorou by odmietnutie odvolania spochybňovala, nepredostiera.
35. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené preto ústavný súd časť ústavnej sťažnosti,
ktorou sťažovateľka napáda uznesenie krajského súdu z 29. júla 2019, odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 12. júla 2017
36. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti uzneseniu okresného súdu
z 12. júla 2017 vydanému vyšším súdnym úradníkom, ktorým bolo konanie vo veci žaloby
sťažovateľky zastavené, bola podaná sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením
z 25. júla 2017 tak, že ju zamietol.
37. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti v tejto časti ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu,
ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56 ods. 2 písm. a) a § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
38. Podľa § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym
úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
V súlade s § 240 CSP sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie
vydané.
Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
39. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že proti uzneseniu vydanému
vyšším súdnym úradníkom možno podať sťažnosť, ktorú treba považovať za riadny
prostriedok procesnej obrany a zároveň za účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13
dohovoru (porovnaj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S.,
BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :
C. H. Beck, s. 869 a nasl.).
40. Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 o zastavení konania
z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku podala 13. júla 2017 sťažnosť, o ktorej rozhodol
sudca okresného súdu uznesením z 25. júla 2017.
41. Uplatnenie právomoci sudcu okresného súdu vylučuje, aby v uvedenej veci
rozhodoval ústavný súd, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 25. júla 2017
42. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie okresného súdu z 25. júla 2017
nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2017.
43. S prihliadnutím na § 124 prvú vetu zákona o ústavnom súde (pozri bod 19 tohto
uznesenia) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť
23. októbra 2019, teda v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu z 25. júla 2017,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2017, zjavne po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty.
44. Na podklade uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť
ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie práv zaručených čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 25. júla 2017, odmietol
v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
45. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predostiera argumentáciu o zachovaní lehoty
na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu z 12. júla 2017
a 25. júla 2017, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že rozhodnutie vo veci zastavenia
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre procesne nesprávny postup krajského súdu,
ktorý v uznesení sp. zn. 6 Co 279/2017 z 28. septembra 2017 odvolanie sťažovateľky
smerujúce proti uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 vecne preskúmal. Sťažovateľka
zdôrazňuje, že uznesenie okresného súdu z 12. júla 2017 ani nenadobudlo právoplatnosť,
a preto nemohla podať ústavnú sťažnosť pred vydaním uznesenia krajského súdu
z 29. júla 2019 (k tomu pozri argumentáciu uvedenú v bode 13 tohto uznesenia).
46. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľky o tom, že lehotu
na podanie ústavnej sťažnosti je nevyhnutné považovať za zachovanú aj vo vzťahu
k už citovaným uzneseniam okresného súdu. K tomuto záveru ústavný súd
nad argumentáciu uvedenú v bodoch 36 až 41 týkajúcu sa nedostatku právomoci ústavného
súdu na preskúmanie uznesenia okresného súdu z 12. júla 2017 uvádza, že sťažovateľka
bola v uznesení z 12. júla 2017 okresným súdom správne poučená o tom,
že proti citovanému rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, ale je prípustná sťažnosť,
keďže ide o rozhodnutie vydané súdnym úradníkom.
47. Sťažovateľka sa čiastočne riadila správnym poučením okresného súdu, keď proti
uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017 podala sťažnosť. Podanie ďalšieho riadneho
opravného prostriedku proti tomu istému uzneseniu okresného súdu z 12. júla 2017
v rozpore s v čase podania tohto opravného prostriedku platnou a účinnou zákonnou
procesnou úpravou však nemožno považovať za účinný právny prostriedok ochrany
sťažovateľkiných práv, ktorý je nevyhnutné vyčerpať v zmysle § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde pred tým, ako sa sťažovateľka obráti s ústavnou sťažnosťou na ústavný
súd.
48. Riadiac sa správnym poučením obsiahnutým v uznesení okresného súdu
z 12. júla 2017, sťažovateľka podala sťažnosť ako prostriedok procesnej obrany v zmysle
príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku a zároveň účinný právny prostriedok
ochrany základných práv v zmysle § 132 zákona o ústavnom súde (k tomu pozri aj body 36
až 41 tohto uznesenia). Vzhľadom na skutočnosť, že relevantná právna úprava v súlade
s neskôr judikovaným záverom obsiahnutým v uznesení najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 190/2018 z 23. mája 2019 neumožňovala v sťažovateľkinej veci podať
odvolanie, jeho podanie sťažovateľkou nemožno považovať na účely posúdenia zachovania
lehoty na podanie ústavnej sťažnosti za účinný právny prostriedok ochrany základných práv
a slobôd. Účinným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd totiž nemôže
byť taký opravný prostriedok, ktorého využitie je v konkrétnej veci vylúčené priamo
zákonnou právnou úpravou. Na danom závere nemení nič ani skutočnosť, že krajský súd
v rozpore s platnou právnou úpravou odvolanie vyhodnotil ako prípustné. Nadobudnutiu
právoplatnosti uznesenia okresného súdu z 12. júla 2017 v spojení s uznesením
z 25. júla 2017 preto rozhodovanie krajského súdu o odvolaní nebránilo.
49. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, riadiac
sa správnym poučením okresného súdu, využila účinný opravný prostriedok a po rozhodnutí
o ňom uznesením okresného súdu z 25. júla 2017 jej nič nebránilo v tom, aby sa ústavnou
sťažnosťou v zákonom stanovenej lehote obrátila na ústavný súd a v ústavnej sťažnosti
predostrela argumenty vecnej nesprávnosti aplikácie zákona o súdnych poplatkoch,
ktoré by smerovali proti rozhodnutiam okresného súdu vo veci zastavenia konania.
50. Vychádzajúc zo všetkých už uvádzaných dôvodov, preto ústavný súd rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
51. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu