Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 148/2019
PDF · 257.22 KB
No categories available
III. ÚS 148/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Jurajom Füzerom, advokátska kancelária, M. R. Štefánika 22, Trebišov,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestným konaním vedeným Krajským súdom
v Košiciach pod sp. zn. 4 T 7/2005 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, v tom čase Ústav na výkon trestu odňatia slobody
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru trestným konaním vedeným Krajským súdom v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 4 T 7/2005 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce
bola predbežne prerokovaná v treťom senáte ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka
(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
3. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je
obžalovaným v napadnutom konaní vedenom na krajskom súde vo veci trestného činu
skrátenia dane podľa § 9 ods. 2 a § 148 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon
účinného do 31. augusta 1999.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vyjadruje všeobecnú nespokojnosť najmä
s vyhodnocovaním skutkového stavu, nevykonaním ním navrhnutých dôkazov,
ako aj dĺžkou trestného konania. Krajský súd ako odporca mal svojimi „postupmi
a rozhodnutiami“ porušiť sťažovateľom označené základné práva a práva.
5. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «... Všetky mnou navrhnuté dôkazy Krajský súd
ako aj Najvyšší súd odmietli, čím porušili moje právo na spravodlivý proces a konali
proti základným zásadám v § 2 ods.1,4,5 Tr. por. (zák.č. 141/61 Zb.), ale aj proti základným
zásadám v § 2 ods.1, 7, 10, 11, 14 Tr. por. [zák. č. 301/2005 Z. z.]. Krajský súd Košice
rozsudkom zo dňa 05.03.2013 sp. zn. 4T 7/2005 ma uznal vinným v zmysle obžaloby a uložil
mi trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov zo skúšobnou dobou v trvaní 4 rokov. Proti
odsudzujúcemu rozsudku KS Košice som podal odvolanie a opätovne som v odvolaní
argumentoval potrebou vykonania hore uvedených dôkazov v môj prospech. Najvyšší súd
SR Bratislava uznesením zo dňa 03.09.2013 sp. zn. 5 To 7/2013 napadnutý rozsudok zrušil
a vrátil Krajskému súdu v Košiciach na nové prejednanie a rozhodnutie s tým, že je
potrebné vypočuť svedka , ktorý je obhajcom jedného zo
spoluobžalovaných v tejto veci. NS SR nariadil opätovne vypočuť svedkov na
nakoľko, ich výsluchy boli procesne chybné. Od zrušujúceho uznesenia NS SR zo dňa
03.09.2013 doteraz nebolo rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach. Prvý dôvod zastavenia
trestného stíhania. Som toho názoru, že trestné stíhanie voči mne malo byť zastavené pre
extrémny prípad, čo sa týka prieťahov v konaní. Ku skutku malo dôjsť v roku 1998 t. j. pred
21 rokmi a od podania obžaloby v roku 2005 je to už skoro 14 rokov, teda dvakrát dlhšie,
ako vo výnimočných prípadoch Európsky súd pre ľudské práva uznal za primeranú lehotu
konania pred vnútroštátnymi orgánmi, t. j. šesť rokov. Počas trestného konania došlo k
zastaveniu trestného stíhania a dva krát k oslobodeniu spod obžaloby, pretože skutok sa
nestal. Bol som aj odsúdený, ale toto odsúdenie bolo zrušené. Sú pochybnosti o mojej vine a
skutku, či je trestný alebo netrestný a preto navrhujem vo veci, aby Ústavný súd moju
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a uložil Krajskému súdu v Košiciach nepokračovať v
trestnom stíhaní a uložiť mu zastaviť trestné konanie. Hoci Európsky súd pre ľudské práva
nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
povinnosť zmluvného štátu automaticky kompenzovať prieťahy v konaní zastavením
trestného stíhania, súčasne takú formu kompenzácie pripustil, lebo ich považuje za
dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ho národný súd použije výslovne preto, že bolo
porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote (I.ÚS 236/2011).
... Ďalšie konanie by spôsobovalo znovu neúmerné prieťahy v konaní, berúc v úvahu
vysokú pravdepodobnosť podania riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov,
ako aj ústavných sťažností procesnými stranami, ktoré by spolu s doterajšími prieťahmi
viacnásobne prevyšovali dĺžku konania, t.j. 6 rokov, uznanú vo výnimočných prípadoch
Európskym súdom za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi.
... V záujme poskytnutia účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa ide
o prípad hodný odlišného prístupu ústavného súdu k sťažnosti než doteraz, ktorý pripúšťa
možnosť preskúmavať rozhodnutia a postup všeobecných súdov, aj keď nejde o „konečné“
rozhodnutie, resp. konanie nie je ukončené, ak ním tento súd porušil základné práva
sťažovateľa.
... Prípadným odmietnutím sťažností sťažovateľa došlo by k porušeniu okrem iných
článkov najmä článku 13 dohovoru.»
6. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd uznesením v rámci
predbežného prerokovania o jeho ústavnej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Sťažnosť prijíma na ďalšie konanie.
2. Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení sudcov
v znení neskorších predpisov sa ukladá Krajskému súdu v Košiciach nepokračovať
v trestnom konaní vedenom pred ním pod sp. zn. 4 T/7/2005. Ústavný súd podľa § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súd
Slovenskej republiky môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť
vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,
ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká
môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa
sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal
vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám
uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom. Je odôvodnené, aby ústavný súd bezodkladne uložil
Krajskému súdu v Košiciach nepokračovať v trestnom konaní a potom rozhodol o tom,
či predmetný postup Krajského súdu v Košiciach je v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou... Poukazujem na to, že v trestnej veci už bolo 1x zastavené trestné
stíhanie, už bolo 5x rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach a 4x bolo rozhodnuté
Najvyšším súdom v Bratislave.“
7. Napokon sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti
na konanie nálezom vo veci samej takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1, na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s princípmi právneho štátu garantovanými v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky porušené boli.
2. Ukladá Krajskému súdu v Košiciach trestné konanie vedené pred ním pod sp. zn.
4T 7/2005 podľa § 56 ods. 3 písm. a, c zák. č. 38/1993 o organizácii ÚS SR, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení zastaviť.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
8. Sťažovateľ doručil 16. októbra 2019 ústavnému súdu podanie, ktorým doplnil petit
ústavnej sťažnosti, „pokiaľ ide o vydanie nálezu v bode 1. tak, že moje práva porušil
Krajský súd v Košiciach vo veci pod sp. zn. 4T/7/2005“.
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj
na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
17. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
18. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
19. Podľa 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 rovní.
22. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
23. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
25. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
III.
Právne hodnotenie ústavného súdu
26. Ústavný súd najprv uvádza, že sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti a napokon
ani v jej doplnení doručenom 16. októbra 2019 jednoznačne neidentifikoval, či k porušeniu
ním označených základných práv a práv zaručených dohovorom malo dôjsť rozhodnutím
alebo postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 7/2005. Ústavný súd
napriek tomu, berúc do úvahy hľadiská procesnej ekonómie, nevyzval sťažovateľa, resp.
jeho právneho zástupcu na odstránenie uvedeného nedostatku, pretože ani vyhovenie výzve
by nebolo spôsobilé zhojiť procesné prekážky prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
Tie ústavný súd vysvetľuje v ďalších častiach odôvodnenia tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru
27. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je trestné
konanie od svojho začiatku až do jeho konca procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd trestne stíhanej osoby
môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia
znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).
Ku kontrole zo strany všeobecných súdov dochádza v každej fáze ich rozhodovania,
počínajúc preskúmaním obžaloby a končiac dovolacím prieskumom. Vo všetkých fázach
súdneho konania môže sťažovateľ namietať porušenie práva na obhajobu.
28. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým
fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
29. Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že v napadnutom konaní bolo
12. júna 2019 vykonané krajským súdom hlavné pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) ako odvolací súd je oprávnený preskúmať napadnutý rozsudok, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo. Vďaka tomu bude možné odvolanie sťažovateľa ako
právny prostriedok, ktorý mu zákon [zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)] na ochranu jeho označených
základných práv a slobôd priznáva, považovať za vyčerpané v zmysle § 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde až právoplatnosťou rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho.
30. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d)
v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48. ods. 2 ústavy
31. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy porušené bolo, pričom dominantne dôvodí požiadavkou, podľa ktorej „trestné
stíhanie voči mne malo byť zastavené pre extrémny prípad, čo sa týka prieťahov v konaní.
Ku skutku malo dôjsť v roku 1998 t. j. pred 21 rokmi a od podania obžaloby v roku 2005 je
to už skoro 14 rokov, teda dvakrát dlhšie, ako vo výnimočných prípadoch Európsky súd
pre ľudské práva uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi, t. j. šesť
rokov. Počas trestného konania došlo k zastaveniu trestného stíhania a dva krát
k oslobodeniu spod obžaloby, pretože sa skutok nestal. Bol som aj odsúdený, ale toto
odsúdenie bolo zrušené... Zastavenie trestného stíhania v danej trestnej veci preto možno
považovať aj za dostatočnú nápravu porušeného práva na prejednanie veci v primeranej
lehote.“.
32. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný nielen rozsahom,
ale aj dôvodmi návrhu na začatie konania okrem prípadu výslovne uvedeného v tomto
zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého
rozhodnutia sa domáha (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah
a predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
33. Sťažovateľ na podklade ním rekapitulovanej dĺžky trestného konania nenavrhuje,
aby ústavný súd v nadväznosti na prípadné konštatovanie porušenia jeho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy uložil krajskému súdu povinnosť konať bez zbytočných
prieťahov, ale očakáva príkaz adresovaný krajskému súdu na okamžité zastavenie
napadnutého konania, čomu venuje podstatnú časť argumentácie v rámci svojej ústavnej
sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa ochrany svojho práva zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy domáha prostredníctvom návrhu na uloženie príkazu krajskému súdu zastaviť
proti nemu vedené trestné konanie, a nie návrhom na uloženie príkazu krajskému súdu
konať bez zbytočných prieťahov, vyplýva nielen z formulácie sťažnostného petitu,
ale aj zo skutočnosti, že sťažovateľ navrhol ústavnému súdu dočasným opatrením zakázať
krajskému súdu pokračovať v žalovanom konaní. Sťažovateľovi teda zjavne nejde
o nastolenie procesného priebehu konania na krajskom súde, ktorý by nebol poznačený
prieťahmi, ale o zastavenie trestného konania, a tým vyhnutie sa eventuálnemu
konštatovaniu jeho viny či uloženia trestu.
34. Ústavný súd v predchádzajúcom bode formulované hodnotenie nepredostiera ako
kritiku na adresu sťažovateľa ani ako podozrenie zo snahy vyhnúť sa riziku odsúdenia
nedobromyseľným, špekulatívnym správaním. Dôvodom hodnotiacej formulácie je výlučne
snaha ústavného súdu autenticky vystihnúť procesné stvárnenie ústavno-súdnej ochrany,
ktorej sa sťažovateľ ako obvinený zo spáchania trestného činu domáha a ktorá je
pre ústavný súd podľa § 45 zákona o ústavnom súde (viazanosť nielen rozsahom,
ale aj dôvodmi návrhu na začatie konania) záväzná.
35. Ako už bolo uvedené, podľa zistení ústavného súdu bolo v napadnutej trestnej
veci sťažovateľa 12. júna 2019 vykonané krajským súdom hlavné pojednávanie, na ktorom
bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal. Vec je teda neprávoplatne
rozhodnutá v štádiu odvolacieho konania, ktoré je v rukách najvyššieho súdu.
36. Podľa § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať,
a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje
medzinárodná zmluva.
37. Citované ustanovenie trestného práva procesného [predtým aj ako procesnú
normu zakotvenú v § 11 ods. 1 písm. h) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom
(trestný poriadok) v znení neskorších predpisov] ustálená súdna judikatúra interpretuje tak,
že porušenie práva obvineného na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote môže byť
kompenzované i zastavením dotknutého trestného konania (napr. uznesenie najvyššieho
súdu zo 16. mája 2012 vo veci sp. zn. 1 Tost 12/2012 alebo uznesenie ústavného súdu
zo 16. júna 2011 v konaní sp. zn. I. ÚS 236/2011 a ďalšie). Všeobecné súdy konajúce
v sťažovateľovej veci tak disponujú dostatočným zákonným právnym základom
na poskytnutie ochrany jeho základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v podobe, v akej sa jej domáha svojou ústavnou sťažnosťou.
38. Otázka, či sa sťažovateľovo základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov s ohľadom na časové, ale aj všetky ostatné okolnosti jeho trestnej veci musí
nevyhnutne prejaviť v povinnosti všeobecných súdov zastaviť trestné konanie proti nemu
vedené, bude ústavným súdom zodpovedateľná až po právoplatnom ukončení tohto
konania. Do tohto momentu sú za poskytnutie ochrany sťažovateľovmu základnému právu
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v podobe ním požadovanej (zastavenie
konania z dôvodu značného časového odstupu od údajného spáchania trestnej činnosti)
zodpovedné všeobecné súdy konajúce v jeho trestnej veci. Prijatie sťažovateľovej ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie s prípadným vyhovujúcim meritórnym nálezom by
do právomoci všeobecných súdov zasiahlo spôsobom nerešpektujúcim zásadu subsidiarity
plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“), a to v čase, keď procesné okolnosti súdenej trestnej veci všeobecným súdom
požadovanú ochranu poskytnúť umožňujú.
39. Na základe už uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol z dôvodu jej predčasnosti ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona
o ústavnom súde v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
40. Nad rámec prezentovaných dôvodov tohto uznesenia ústavný súd dodáva,
že odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa ako neprípustnej v časti namietajúcej
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
nepredstavuje procesnú prekážku, ktorá by v budúcnosti bránila sťažovateľovi obrátiť sa
na ústavný súd opätovne s ústavnou sťažnosťou na prieťahy v tom istom konaní.
41. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez významu zaoberať sa
ďalšími časťami sťažnostného petitu, ktoré sú svojou povahou viazané na prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie (navrhnutý zákaz pokračovať v konaní na krajskom súde)
a na vyhovujúce rozhodnutie vo veci samej (náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Mojmír Mamojka predseda senátu