Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 137/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

- 21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Ľudovítom Földesom, Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a 2, a a 2

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práv podľa čl. 4 ods. 1 písm. d), čl. 5 ods. 1, 2 a 3 a čl. 19 Dohovoru

Organizácie spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a 2, a a 2 (ďalej len

„ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 4 ods. 1 písm. d), čl. 5 ods. 1, 2 a 3 a čl. 19

Dohovoru Organizácie spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím

(ďalej len „dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. júla

2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Úrad práce, sociálnych vecí

a rodiny Komárno (ako prvoinštančný správny orgán) rozhodnutím zo 17. februára 2016

č. KN1/OPPnKaPČ/SOC/2016/18386 podľa

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o peňažných

príspevkoch“) a podľa prílohy č. 4 tohto zákona nevyhovel žiadosti sťažovateľa a nepriznal

mu peňažný príspevok na osobnú asistenciu, pretože podľa lekárskeho posudku by nesplnil

svoj účel. Sťažovateľ bol podľa lekárskeho posudku s ohľadom na svoj zdravotný stav

odkázaný na opatrovanie inou fyzickou osobou v rozsahu odkázanosti 8 až 12 hodín denne.

Proti predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Ústredie práce,

sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „žalovaný“) ako odvolací orgán rozhodnutím z 25. júla

2016 č. UPS/US1/SSVOPPKPC2/SOC/2016/4673/Dan zamietlo a potvrdilo rozhodnutie

prvoinštančného správneho orgánu.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného z 25. júla 2016 podal sťažovateľ žalobu, ktorou

sa domáhal, aby Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) napadnuté rozhodnutie

žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd žalobu zamietol

s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup orgánov verejnej správy

je v súlade so zákonom. Následne podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 18. júla 2018 (právoplatným 30. augusta 2018) tak,

že ju podľa (ďalej len „“) ako nedôvodnú zamietol.

V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného rozhodnutia (body 15 až 22) pritom najvyšší

súd konštatoval, že «sa stotožnil so záverom krajského súdu, že preskúmavané rozhodnutie

žalovaného vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, spolu s rozhodnutím

a postupom prvoinštančného správneho orgánu, je v súlade so zákonom, pretože má oporu

vo vykonanom dokazovaní a v riadne zistenom skutkovom stave, ktorý správne orgány

náležite právne posúdili. Vzhľadom na uvedené považuje kasačný súd námietky sťažovateľa

o nesprávnej aplikácii alebo nepoužití právnych predpisov za nedôvodné.

Kasačný súd poukazuje na komplexné posudky, z ktorých vychádzali rozhodnutia

správnych orgánov, podľa ktorých je sťažovateľ odkázaný na dopomoc inej fyzickej osoby

pri niektorých činnostiach uvedených v prílohe č. 4 , ktorými

sú ťažšie nákupy, domáce práce, príprava jedla a preprava na dlhšie vzdialenosti

a v náročnejšom teréne. Čiastočne aj pri celkovom kúpeli a pri obliekaní a vyzliekaní.

Podľa predloženej zdravotnej dokumentácie sťažovateľ nie je odkázaný na dopomoc inej

fyzickej osobe pri ostatných úkonoch uvedených v prílohe č. 4 a

ani na dohľad inou fyzickou osobou. Vzhľadom na uvedené kasačný súd uvádza, že

posudkovou činnosťou tak bolo zistené, že pri poskytnutí osobnej asistencie sťažovateľovi by

nedošlo k naplneniu účelu osobnej asistencie, teda aktivizácia, podpora sociálneho

začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a

možnosti rozhodovať a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít,

vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít. Sociálne dôsledky ťažkého zdravotného

postihnutia sťažovateľa sa v komplexných posudkoch správnych orgánov (prvoinštančného

správneho orgánu zo dňa 15.02.2016 a žalovaného zo dňa 06.07.2016) navrhli

kompenzovať formou peňažných príspevkov na prepravu a opatrovanie.

Špecifikom osobnej asistencie je orientácia na podporu samostatnosti a nezávislosti

fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na svojich najbližších a uznanie jeho

schopností rozhodovať, aj za asistencie iných, o svojom živote a jeho okolnostiach. Úkony

osobnej asistencie sú tak primáme úkonmi osobnej pomoci fyzickej osobe s ťažkým

zdravotným postihnutím pri vykonávaní rozličných druhov činností ním samotným tak,

aby sa reálne mohla presadiť idea jeho vlastného rozhodovania a ovplyvňovania životných

okolností. Z lekárskych posudkov však vyplynulo, že sťažovateľ má zníženú pohybovú

schopnosť, netoleruje fyzickú záťaž, je odkázaný na individuálnu prepravu, nie je schopný

samostatne vykonávať nevyhnutné životné úkony, potrebuje pomoc pri dodržiavaní

liečebného režimu a zabezpečení plynulého chodu domácnosti. Osobná asistencia by tak

vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľa neplnila účel, na ktorý je určená, a preto záver

správnych orgánov, že vo vzťahu k sťažovateľovi nenavrhujú kompenzáciu formou

peňažného príspevku na osobnú asistenciu je správny a v súlade so

Z. z.

Kasačný súd má za preukázané, že zdravotný stav sťažovateľa bol posúdený v súlade

s lekárskymi správami, ktoré predložil sťažovateľ so svojou žiadosťou o priznanie

peňažného príspevku na osobnú asistenciu a tieto lekárske správy boli zhodnotené

i v komplexných posudkoch posudkových lekárov správnych orgánov. Odporúčania

posudkových lekárov podľa názoru kasačného súdu vychádzajú z riadneho a náležitého

posúdenia sociálneho a zdravotného stavu sťažovateľa, podľa ktorého zdravotný stav

sťažovateľa nezakladá dôvod na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu.

K námietke sťažovateľa na nepoužitie medzinárodnej zmluvy - Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súd SR

sp. zn. zo dňa 11.11.2015, v ktorom k aplikovateľnosti niektorých článkov

Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uviedol, že „Článok 19 Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím neobsahuje priamo aplikovateľné subjektívne

práva fyzických osôb, ale je pozitívnym záväzkom Štátu, resp. upravuje zásady, ktoré je

zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva

sú povinné tieto zásady zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych

právnych aktov." Na základe uvedeného považuje kasačný súd námietku sťažovateľa

za nedôvodnú.

Kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku sťažovateľa, že napadnuté

rozhodnutie žalovaného malo vychádzať z lekárskeho správy zo dňa 26.04.2016; táto

lekárska správa bola jedným z podkladov na vydanie komplexného posudku zo dňa

06.07.2016, na ktorú posudkový lekár žalovaného v posudku prihliadol.

Vzhľadom na uvedené bol postup žalovaného podľa názoru kasačného súdu v súlade

so zákonom, keď rozhodol o nevyhovení žiadosti sťažovateľa na priznanie peňažného

príspevku na osobnú asistenciu, pretože vzhľadom na ťažké zdravotné postihnutie

sťažovateľa a jeho kolapsový stav by osobná asistencia neplnila účel, na ktorý je určená

( Z. z), keďže ide o nástroj sociálnej pomoci určený

pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú schopní samostatne si organizovať

svoje aktivity a preberať za tieto aktivity zodpovednosť.

Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi

námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal

otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto

námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré

neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia...».

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, keďže

sa najvyšší súd v odôvodnení nevysporiadal v dostatočne miere s argumentom sťažovateľa

a esenciálnou otázkou dôležitou pre rozhodnutie v tejto právnej veci a síce, „prečo sa pri

rozhodovaní nevychádzalo z neskoršieho lekárskeho posudku, ktorý prezentoval aktuálny

zdravotný stav sťažovateľa a odôvodňoval by priznanie predmetného príspevku a z ktorého

sa podľa zákona malo v čase rozhodovania vychádzať, a iba odkázal na posudok ÚPSVaR

odboru peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností zo dňa 6.7.2016

s tým, že v tomto rozhodnutí sa neskorší lekársky posudok zohľadnil. Je zrejmé že sa

v dostatočnej miere nezaoberal a nevyjadril sa ku sťažovateľom namietaným právne

relevantným argumentom a bez ďalších sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu nižšej

inštancie“.

5. Sťažovateľ tiež tvrdí, že „zdravotné postihnutie je taktiež záležitosťou telesnej

a duševnej integrity človeka, osobnosti človeka. A preto nepriznanie príspevku na osobnú

asistenciu, na kompenzáciu jeho ťažkého zdravotného postihnutia, keď mu toto bolo

navrhnuté v lekárskom posudku posudkového lekára odvolacieho správneho orgánu zo dňa

26.04.2016 vyhotovenom v odvolacom správnom konaní podľa § 11 ods. 11 zák.

č. považuje za zásah do jeho osobnostných práv ako osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím, keďže by spĺňal zákonom stanovené podmienky na priznanie,

avšak orgán arbitrárnym a svojvoľným aplikovaním zákonov pri posudzovaní podmienok

pre priznanie, mu príspevok nepriznal. Nepriznaním tohto peňažného príspevku

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia sťažovateľa pri splnení zákonných

zdravotných predpokladov na osobnú asistenciu tvrdí sťažovateľ, a zamietnutím jeho

kasačnej sťažnosti proti takémuto rozhodnutiu porušovateľ práva Najvyšší súd Slovenskej

republiky zasiahol do jeho chráneného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti

podľa , keďže nepriznaním tohto príspevku bol a je sťažovateľ ako

osoba ťažko zdravotne postihnutá vzhľadom na jej telesný a zdravotný stav a odkázanosť

na pomoc tretích osôb pri určitých činnostiach vystavený ponižujúcemu stavu.“.

6. Sťažovateľ ďalej uvádza, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu „bol aj

diskriminovaný kvôli svojmu zdravotnému stavu, to poukazom na ustanovenie § 464 ods. 1

, poukazom aj na rozhodovaciu činnosť samotného

porušovateľa práva Najvyššieho súdu SR v obdobných právnych veciach - viď vyššie

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k.: 9/Sžso/95/2014 zo dňa 27.4.2016, o ktoré rozhodnutie

sa opiera aj vyššie citovaný Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k.: zo dňa

09.11.2016 vo svojom odôvodnení, a napadnutým rozhodnutím porušovateľa práva boli

porušené aj jeho práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, a to jeho právo na zákaz diskriminácie, v spojení s čl. 5 Rovnosť a nediskriminácia

Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím v tejto právnej veci, keďže

mu nebolo umožnené riadne sa zapájať kvôli svojmu zdravotnému stavu do života a aktivít

svojej rodiny, občianskych, voľnočasových aktivít a tým si v rámci svojich možností plniť

svoje povinnosti - aj keď podľa posledného lekárskeho posudku je toho za pomoci inej

osoby schopný. V súvislosti s tým sťažovateľ tiež namieta porušenie čl. 12 Rovnosť pred

zákonom, Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, nakoľko

pri rozhodovaní bola zo strany žalovaného správneho orgánu použitá príliš vysoká miera

voľnej úvahy ohľadom posudzovania, či sú splnené podmienky pre priznanie príspevku

na osobnú asistenciu, pričom žalovaný správny orgán postupoval príliš formalisticky

a nedostatočne odôvodňoval svoje rozhodnutie, ako aj správny súd pri preskúmávaní

zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, a kasačný súd tieto

riadne, zákonne neodôvodnené tvrdenia tiež príliš formalisticky, bez preskúmania splnenia

zákonných podmienok a ústavnoprávnej konformity prevzal do svojho napadnutého

rozhodnutia. A v nadväznosti taktiež tvrdí sťažovateľ, že boli porušené jeho práva

napadnutým rozhodnutím porušovateľa práva a v konaní, ktoré jeho vydaniu predchádzalo

podľa čl. 19 Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti, Dohovoru OSN o právach

osôb so zdravotným postihnutím, keďže na základe neho majú mať v členských štátoch

dohovoru: a) osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj

to, kde a s kým budú žiť na rovnakom základe s ostatnými a aby neboli nútené žiť v určitom

konkrétnom prostredí; b) osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru

podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných

služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti

a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti;

c) komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok

prístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.“.

7. Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil

porušenie ním označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 18. júla 2018

a postupom ktorý mu predchádzal, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiada priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 15 000 € a náhradu trov konania.

8. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým,

že „sťažovateľ fakticky toto právo na spravodlivý proces stratil, nakoľko mu súd svojim

rozhodnutím zabránil, aby sa mohol domôcť priznania príspevku na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia vo forme osobnej asistencie, na ktoré sťažovateľ spĺňal zákonné

predpoklady a tým jeho a jeho rodinu nad mieru zaťažil a zasiahol tým do jeho

chránených práv, a sťažovateľ musel iniciovať nové a nové súdne konania na Najvyššom

súde SR, na Ústavnom súde SR, čo kládlo na neho zvýšené finančné nároky a spôsobilo mu

dlhodobo od roku 2015 neznesiteľné fyzické a psychické útrapy, vzhľadom aj na jeho

zdravotný stav a ťažké zdravotné postihnutie...“.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

14. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa a 2 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu

na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,

rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať

alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 4 ods. 1 písm. d) dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

zmluvné strany sa zaväzujú zabezpečiť a podporovať plné uplatňovanie všetkých ľudských

práv a základných slobôd pre všetky osoby so zdravotným postihnutím bez akéhokoľvek

diskriminovania na základe zdravotného postihnutia. Na tento účel sa zmluvné strany

zaväzujú zdržať sa akéhokoľvek konania alebo praktík, ktoré sú v rozpore s týmto

dohovorom, a zabezpečiť, aby verejné orgány a inštitúcie konali v súlade s týmto

dohovorom.

Podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 3 dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú

nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

Zmluvné strany zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia

a zaručujú osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred

diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov. V záujme presadenia rovnosti a odstránenia

diskriminácie zmluvné strany podniknú všetky príslušné kroky na zabezpečenie

poskytovania primeraných úprav.

Podľa čl. 19 dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany

uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve

s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné

a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným

postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby

a) osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to,

kde a s kým budú žiť na rovnakom základe s ostatnými a aby neboli nútené žiť v určitom

konkrétnom prostredí;

b) osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných

služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb

vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti

a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti;

c) komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienok

prístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia označených práv

sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu z 18. júla 2018 ako súdu kasačného, ktorý

sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súd „zákonne

neodôvodnené tvrdenia tiež príliš formalisticky, bez preskúmania splnenia zákonných

podmienok a ústavnoprávnej konformity prevzal do svojho napadnutého rozhodnutia“.

16. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym

konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden

z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ().

17. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia

na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

18. Podľa kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí,

že nie je dôvodná.

19. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska

uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma,

či tu existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j) a jeho

náležité vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti je meritórnym

rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne kasačnú

sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu je správne...

Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale musí sa zaoberať

všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite sa s nimi vysporiadať...

Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie krajského súdu ostáva

bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1717 a 1718).

20. Z argumentácie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku z 18. júla 2018

dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa

smerujúcu proti rozsudku krajského súdu z 11. apríla 2017. Právne závery najvyššieho súdu

ústavný súd nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne

udržateľné.

21. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je dostatočné

a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal odpovede na ťažiskové skutkové a právne otázky

rámcujúce jeho vec. Tieto závery najvyššieho súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu

dopĺňať alebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné

námietky sťažovateľa v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne

udržateľné a obsahujú relevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty.

22. Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa predovšetkým vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu

k namietanému porušeniu ďalších sťažovateľom označených základných práv podľa ,

práv podľa dohovoru a dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím ústavný súd

nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali ich porušenie napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu z 18. júla 2018. Je tiež relevantné, že v uvedených smeroch v ústavnej sťažnosti

sťažovateľa absentuje adekvátna argumentácia, ktorou by odôvodňoval ich porušenie.

23. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu