Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 10/2020
PDF · 177.71 KB
No categories available
I. ÚS 10/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , zastúpenej advokátskou
kanceláriou OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľka a advokátka JUDr. Zuzana Olexová, LL.M., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Ndt 34/2018 z 9. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Ndt 34/2018 z 9. januára 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi
a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 prerokovaná v prvom senáte
ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice-okolie
(ďalej len „okresný súd“) rozhodol 26. júna 2018 rozsudkom sp. zn. 6 T 23/2016 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) o obžalobe podanej proti sťažovateľke 9. marca 2016
prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice-okolie JUDr. Petrom Volkaiom. Proti rozsudku
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom mal rozhodovať Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 To 109/2018 (ďalej
len „odvolacie konanie“).
4. V odvolacom konaní sťažovateľka podala námietku zaujatosti voči všetkým
sudcom krajského súdu, keď „sa dozvedela, že predsedom Krajského súdu, ktorý má v jej
veci právoplatne rozhodnúť, je práve otec JUDr. Petra Volkaia, JUDr. Imrich Volkai.“, a to
konkrétne z dôvodu, že „má pochybnosti o nezaujatosti tohto súdu a všetkých sudcov tohto
súdu pre ich pomer k osobe prokurátora JUDr. Petra Volkaia a nepriamo aj k jej osobe,
ako protistrane JUDr. Petra Volkaia“. V podrobnostiach svoju námietku odôvodnila takto:
„Po celý čas procesu pred Okresným súdom Košice okolie obžalovaná pociťovala, že
JUDr. Volkai, ktorý sa stal medzičasom prokurátorom Krajskej prokuratúry, vyvíja tlak
na to, aby bola odsúdená, čo je prirodzená snaha prokurátora v rámci výkonu jeho úloh...
Skutočnosti, za ktorých bola vznesená obžaloba JUDr. Volkaiom, vnímala obžalovaná
od začiatku ako neštandardné... Na úvodnom pojednávaní na Okresnom súde
Košice - okolie Krajská prokuratúra Košice vydala pokyn, aby obžaloba bola rozšírená
o trestný čin zavlečenia do cudziny, čomu okresný súd nevyhovel. Následne počas procesu
opakovane chodili pokyny z Krajskej prokuratúry konať v neprospech obžalovanej. Toto
nepredstavuje štandardný postup a tento postup vytvoril u obžalovanej podozrenie,
že JUDr. Peter Volkai má osobný záujem na tom, aby bola odsúdená.“
5. Najvyšší súd podľa § 23 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) napadnutým uznesením takto rozhodol:
„Trestná vec obžalovanej vedená na Krajskom súde v Košiciach
pod sp. zn. 7 To 109/2018 sa tomuto súdu neodníma.“
6. Sťažovateľka k odôvodneniu napadnutého uznesenia uviedla svoju argumentáciu
spočívajúcu predovšetkým v tom, že vzhľadom na príbuzenský pomer medzi predsedom
krajského súdu a prokurátorom by predseda súdu rozhodnutie v prospech sťažovateľky ako
obžalovanej mohol považovať za vlastnú ujmu, pričom medzi predsedom súdu a sudcami
daného súdu ide o vzťah služobnej podriadenosti a nadriadenosti, kedy predseda disponuje
právomocami, ktoré majú priamy dopad na sudcov daného súdu. Na tomto základe je
sťažovateľka toho názoru, že existujú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského
súdu pre ich pomer k osobe predsedu tohto súdu, ktorého, hoci sa úkon priamo netýka, ujmu
osoby, ktorej sa úkon týka, by mohol vnímať ako ujmu vlastnú.
7. Podľa § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia,
pretože „hrozí závažná ujma na právach sťažovateľky a odloženie vykonateľnosti nie je
v rozpore s verejným záujmom“.
8. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ndt 34/2018 z 9. januára 2019 o neodňatí trestnej veci
sťažovateľky krajskému súdu.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
19. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní pred ústavným súdom je doručenie podania vo forme ustanovenej § 40
zákona o ústavnom súde, ako aj splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
ustanovených § 34 ods. 1, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde a ďalších
procesných podmienok vyplývajúcich z § 55, § 124 a § 132 zákona o ústavnom súde.
20. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
21. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
22. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
23. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
24. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať
proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
25. Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie
o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení
trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie
o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie
o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného
opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti
rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe
riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
26. Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,
ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že skutočnosti namietané
sťažovateľkou zakladajú dôvod na podanie dovolania. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti
vo vzťahu k vyčerpaniu právnych prostriedkov, ktoré jej priznáva zákon na ochranu jej
základných práv a slobôd, len stroho uvádza, že „o ochrane práva sťažovateľky iný súd
nerozhoduje“, pričom nedopĺňa žiadnu relevantnú argumentáciu.
28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vlastným šetrením zistil, že krajský súd
už v odvolacom konaní rozhodol uznesením č. k. 7 To 109/2018-474 zo 14. marca 2019
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že odvolanie sťažovateľky podľa § 319
Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol. Podľa oznámenia okresného súdu rozsudok
okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť 27. júna
2019. Zároveň ústavný súd zistil, že 16. októbra 2019 podala sťažovateľka prostredníctvom
advokátky JUDr. Zuzany Olexovej, LL.M., dovolanie proti rozsudku okresného súdu
a proti uzneseniu krajského súdu, v ktorom v bode III argumentuje dovolacím dôvodom
podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Najvyšší súd ako súd dovolací o podanom
dovolaní sťažovateľky dosiaľ nerozhodol.
29. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľke na ochranu
jej práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva,
ktorého porušenie sťažovateľka namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom
(m. m. III. ÚS 1/04). Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
30. Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s § 2 ods. 2 Trestného poriadku). Iba za predpokladu, že sťažovatelia
vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho
základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať
o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011,
31. V danom prípade teda sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie
ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci
dovolanie. V súvislosti s už citovaným čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na tú
skutočnosť, že napadnuté uznesenie nie je meritórnym rozhodnutím a v konaní vo veci
samej sa pokračuje pred najvyšším súdom, ktorý sa primárne bude zaoberať námietkou
sťažovateľky v rámci dovolacieho konania. V danej fáze trestného konania je teda
v právomoci najvyššieho súdu rozhodnúť o podanom dovolaní.
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť mu
bola predložená predčasne, keďže existuje iný súd oprávnený poskytnúť ochranu právam
sťažovateľky.
33. Na základe tejto skutočnosti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky
podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre neprípustnosť, v dôsledku čoho už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších
sťažovateľkou uplatnených návrhoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2020
Jana B a r i c o v á predsedníčka senátu