Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 25/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátkou

Mgr. Martinou Chorváthovou, A. Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 a , 3 a 4 ,

ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 23. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 2 a , 3 a 4

(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

z 23. januára 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 29. mája 2017 zamietol žalobu

sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného Okresného úradu

Žilina, odboru opravných prostriedkov, referátu vnútorných vecí (ďalej len „žalovaný“)

č. OÚ-ZA-OOP1-2016/019174/TOT z 19. mája 2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie

žalobcu a potvrdil rozhodnutie o priestupku Okresného úradu Martin, odboru všeobecnej

vnútornej správy č. OÚ-MT-OVVS-2016/001582/467/15/C, OÚ-MT_OVVS-

2016/001573/476/15/C, OÚ-MT-OVVS-2016/001572/477/15/C z 12. januára 2016.

Uvedeným rozhodnutím správny orgán prvého stupňa uznal sťažovateľa vinným

zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), skutkovú podstatu ktorého naplnil tým,

že 27. augusta 2015 v čase medzi 16.00 h a 17.10 h, keď prebiehalo stretnutie sťažovateľa

s jeho maloletou dcérou ,

, po tom, čo matka maloletej (

, narodená v roku 1988) upozornila sťažovateľa, aby nesypal dcére piesok

na nohy, pretože bude mať špinavé veci, a išla k nemu s tým, že styk obvineného s dcérou

ukončuje, sťažovateľ jej hodil do tváre piesok a následne ju fyzicky napadol tak, že ju udrel

pravou rukou do tváre na ľavé líce, pričom spadla na chrbát, následkom čoho jej sťažovateľ

spôsobil podľa ambulantného záznamu z ortopedickej kliniky, úrazovej ambulancie

Univerzitnej nemocnice Martin vystaveného 27. augusta 2015 o 18.03 h

, úrazovým chirurgom, zranenie, a to bolesti hlavy frontálne a occipitálne,

kontúzne ložisko frontálne a occipitálne, exkoriáciu na ľavom líci dĺžky 5 cm

bez vystavenia práceneschopnosti, čím úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným

hrubým správaním a drobným ublížením na zdraví, za čo mu správny orgán prvého stupňa

uložil pokarhanie a zaviazal ho k povinnosti uhradiť trovy konania v sume 16 € do 15 dní

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. z 5. septembra 2017

nevyhovel žiadosti sťažovateľa o doručenie písomného prekladu rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 29. mája 2017.

Proti týmto rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ kasačné sťažnosti,

o ktorých najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. ,

z 23. januára 2019 rozhodol tak, že ich zamietol a účastníkom konania nepriznal nárok

na náhradu trov kasačného konania.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v prvom rade namieta, že v napadnutom

rozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil s rozhodnutím krajského súdu, že správny orgán prvého

stupňa, ako i odvolací správny orgán postupovali v intenciách právnych noriem, vo veci

si zadovážili relevantné podklady na vydanie rozhodnutí a svoje skutkové zistenia a právne

závery v odôvodnení svojich rozhodnutí aj náležite odôvodnili, a preto ich rozhodnutia treba

považovať za skutkovo a právne správne, a teda súladné so zákonom. Sťažovateľ

s uvedeným záverom najvyššieho súdu nesúhlasí, keďže podľa jeho názoru správny orgán

nezistil presne a úplne skutočný stav veci. Podľa názoru sťažovateľa tým, že sa najvyšší súd

stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov krajským súdom, bolo porušené

jeho základné právo podľa , ako aj právo podľa dohovoru.

Sťažovateľ taktiež namieta, že v napadnutom rozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil

s názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho orgánu nie je potrebné sťažovateľovi

preložiť do jazyka, ktorému rozumie, a postačuje, že do konania bol pribratý tlmočník,

čím bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 3 a 4

.

4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. , z 23. januára 2019 došlo tým,

že sa najvyšší súd stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov krajským súdom,

ako aj tým, že sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho

orgánu nie je potrebné sťažovateľovi preložiť do jazyka, ktorému rozumie, a postačuje,

že do konania bol pribratý tlmočník.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Základne právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , 2 SR

a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

základných ľudských práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súd SR zo dňa 23.01.2019

sp. zn. , bolo porušené.

Základné právo sťažovateľa podľa , 3, 4 SR Rozsudkom

Najvyššieho súd SR zo dňa 23.01.2019 sp. zn. , bolo porušené.

Rozsudok Najvyššieho súd SR zo dňa 23.01.2019 sp. zn. ,

zrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu sudu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000, - EUR.

ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania pred Ústavným súdom vo výške 325,42

EUR, ktoré sú Okresný súd v Martine a Krajský súd Žilina povinní spoločne a nerozdielne

zaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. Martiny Chorváthovej, advokátky v Martine,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia...“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa .

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

13.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13.2 Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

14.1 Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

14.2 Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

14.3 Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie

konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

15. Článok 6 dohovoru znie:

„1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,

ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov

alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom

na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ

jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.“

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

16. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných

práv podľa a 2 a , 3 a 4 , ako aj práv podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. , z 23. januára 2019.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,

že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov

krajským súdom, ako aj tým, že sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu,

že rozhodnutie správneho orgánu nie je potrebné sťažovateľovi preložiť do jazyka,

ktorému rozumie, a postačuje, že do konania bol pribratý tlmočník.

18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

19. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa , a to v časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti a v časti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu

21. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto

nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. ).

22. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných

súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom

má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou

požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,

zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

23. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

24. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a jemu

porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet

zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je preto potrebné posudzovať spoločne.

25. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k ním namietanému porušeniu základného práva

podľa , resp. práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. , z 23. januára 2019.

26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta, že najvyšší súd

sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov krajským

súdom.

27. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. ,

z 23. januára 2019 vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu v podstatnom uviedol,

že skutkové okolnosti daného prípadu potvrdzujú, že sťažovateľ bol uznaný vinným

zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)

zákona o priestupkoch na tom skutkovom základe, že 27. augusta 2015 v čase medzi

16.00 h a 17.10 h, keď prebiehalo stretnutie sťažovateľa s jeho maloletou dcérou

, po tom, čo matka

maloletej ( ) upozornila sťažovateľa, aby nesypal dcére piesok

na nohy, pretože bude mať špinavé veci, a išla k nemu s tým, že styk sťažovateľa s dcérou

ukončuje, sťažovateľ jej hodil do tváre piesok a následne ju fyzicky napadol tak, že ju udrel

pravou rukou do tváre na ľavé líce, pričom spadla na chrbát, následkom čoho jej sťažovateľ

spôsobil podľa ambulantného záznamu z ortopedickej kliniky, úrazovej ambulancie

Univerzitnej nemocnice Martin vystaveného 27. augusta 2015 o 18.03 h

, úrazovým chirurgom, zranenie, a to bolesti hlavy frontálne a occipitálne,

kontúzne ložisko frontálne a occipitálne, exkoriáciu na ľavom líci dĺžky 5 cm

bez vystavenia práceneschopnosti. Správne orgány hodnotili ublíženie na zdraví spôsobené

ako drobné ublíženie na zdraví, ktoré jej spôsobil sťažovateľ,

a dospeli k záveru, že sťažovateľ úmyselne narušil občianske spolunažívanie.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, najvyšší

súd zhodne s názorom krajského súdu konštatoval, že skutkový záver, ku ktorému

na základe vykonaného dokazovania dospeli správne orgány oboch stupňov,

a to, že sťažovateľ sa 27. augusta 2015 v priebehu jeho stretnutia s maloletou dcérou

za prítomnosti matky dieťaťa dopustil hrubého správania proti matke

dieťaťa, čím jej spôsobil drobné ublíženie na zdraví, čím naplnil znaky skutkovej podstaty

priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona

o priestupkoch, je logickým záverom majúcim podklad vo vykonanom dokazovaní,

a poukázal na skutočnosť, že uvedené skutkové zistenia nepoprel ani sťažovateľ.

Vo vzťahu k sťažovateľovej kasačnej námietke, že v danom prípade nebolo

vykonané dokazovanie dostatočne, nebol zistený skutočný stav veci, namietajúc vzťah

svedka k poškodenej, neobjektívne lekárske potvrdenie, najvyšší súd, vychádzajúc

zo skutkových zistení, považoval námietky sťažovateľa za účelové a zavádzajúce s cieľom

vyhnúť sa svojej zodpovednosti za spáchaný priestupok. V danom prípade najvyšší súd

nezistil také objektívne okolnosti, ktoré by preukázali dôvodnosť tvrdení sťažovateľa.

Podľa názoru najvyššieho súdu správny orgán prvého stupňa v priebehu objasňovania

priestupku a vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav. Dokazovanie vykonáva

správny orgán, ktorý je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Úlohou

správneho orgánu je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného z priestupku

a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe ich voľného hodnotenia rozhodnúť,

či vykonané dôkazy sú dostatočné na preukázanie zodpovednosti za priestupok.

Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd po prieskume zákonnosti napadnutého

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a procesného postupu predchádzajúceho jeho

vydaniu konštatoval, že záver, ktorý správny orgán v prvostupňovom správnom rozhodnutí

zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný v druhostupňovom správnom

rozhodnutí ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia

a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o priestupkoch. Aj podľa názoru

najvyššieho súdu správne orgány oboch stupňov sa vecou náležite zaoberali, vo veci

vykonali dokazovanie v zákonnom rámci v dostatočnom rozsahu, zistili riadne skutočný

stav a v odôvodnení rozhodnutí v súlade so zákonom uviedli dôvody svojho rozhodnutia.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s argumentáciou krajského súdu vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa, ktorými namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného

z dôvodov, že v danom prípade nebol náležite zistený skutkový stav veci, správne orgány

nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy s predložením návrhu na doplnenie dokazovania.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd s námietkami sťažovateľa náležite

vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. z 29. mája 2017 v bodoch

21 a nasl. (s. 8 – 9), a preto najvyšší súd, stotožniac sa s konštatáciou krajského súdu,

ďalej len na túto poukázal.

28. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

(v spojení s právnymi závermi krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd identifikoval

a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na ne poukázal), bez toho, aby bolo potrebné

dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej analyzovať, pretože sú podľa názoru ústavného

súdu dostatočne výpovedné, konštatuje ústavný súd ústavnú konformnosť odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Podľa ústavného súdu sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa a riadne vysvetlil dôvody na zamietnutie kasačnej sťažnosti

proti rozhodnutiu krajského súdu. Odpoveď najvyššieho súdu hodnotí ústavný súd

ako dostatočnú, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám

stanoveným pre náležité odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného

súdu. Možno tak konštatovať, že zamietnutie kasačnej sťažnosti sťažovateľa bolo založené

na racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera

jej účel a podstatu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo

na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(, ).

29. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej pripomína, že nie je „skutkovým

súdom“, sám dokazovanie spravidla nevykonáva a nie je preto ani oprávnený do skutkových

záverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať ().

30. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

31. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci

predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva podľa dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. , z 23. januára 2019 odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47

ods. 3 a 4 napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

32. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv podľa čl. 47

ods. 3 a 4 , sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta, že najvyšší súd

sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho

orgánu nie je potrebné sťažovateľovi preložiť do jazyka, ktorému rozumie, a postačuje,

že do konania bol pribratý tlmočník.

33. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. ,

z 23. januára 2019 považoval za neodôvodnenú námietku sťažovateľa, že rozhodnutia

správnych orgánov mu neboli doručené v jazyku, ktorému rozumie. Najvyšší súd

konštatoval, že z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis, jednoznačne vyplýva, že konanie súdneho prieskumu,

ako aj správne konanie boli vykonané za účasti pribratého tlmočníka, čím bolo realizované

právo sťažovateľa ako účastníka súdneho, ako aj správneho konania konať pred súdom

i správnym orgánom v jazyku, ktorému rozumie. Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský

súd k tejto námietke taktiež náležite vyjadril v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku

sp. zn. z 29. mája 2017 v bode 22.

Najvyšší súd sa stotožnil s konštatáciou krajského súdu, že právo na tlmočníka

nie je absolútne a nevyplýva z neho, že rozhodnutia správnych orgánov majú byť preložené

do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Povinnosť správnych orgánov zabezpečovať

obvinenému preklad rozhodnutia nevyplýva zo žiadnych ustanovení

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov ani zákona

o priestupkoch a nezakotvuje ho ani .

Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že k právnej otázke porušenia práva

účastníka konať v jazyku, ktorému účastník rozumie, doručením rozhodnutia v slovenskom

jazyku už dal odpoveď vo svojej judikatúre najvyšší súd. Najvyšší súd napr. v uznesení

sp. zn. poukázal na závery rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. októbra 2008, v zmysle ktorých z nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť

súdov, aby zabezpečovali preklad písomností, ktoré sú výsledkom ich konania, do jazyka

účastníka konania, ktorý neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pokiaľ v priebehu

konania súd konal s účastníkom konania v prítomnosti tlmočníka, resp. pokiaľ

je účastníkovi zrejmý účel, ale aj výsledok konania. V tejto súvislosti najvyšší

súd v citovanom rozhodnutí taktiež poukázal na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. z 13. augusta 2003, ktorý k námietke sťažovateľky, aby jej boli

preložené všetky listiny súvisiace s konaním o vydanie do cudziny do jej materinského

jazyka, uviedol, že takáto požiadavka netvorí obsah práva podľa .

Postačuje, že sťažovateľka bola oboznámená s účelom konania o vydanie do cudziny,

s podstatou žiadosti o vydanie, dostala príležitosť sa k tejto žiadosti a k účelu celého

konania vyjadriť.

V citovanom rozhodnutí dal najvyšší súd v tejto súvislosti do pozornosti taktiež

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. decembra 2006, podľa

ktorého z a dohovoru nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní konať v inom než úradnom slovenskom jazyku, ale ani povinnosť

uvedených orgánov zabezpečovať pre procesné strany preklad písomnosti,

ktoré sú predmetom alebo výsledkom ich konania, do jazyka strany, ktorá neovláda jazyk,

v ktorom sa konanie vedie. Povinnosťou obhajcu je, aby osobe, ktorú obhajuje

a ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie, v rámci účinnej právnej pomoci,

ktorú je povinný poskytovať v prípade potreby, zabezpečil preklad písomnosti do jazyka

materinského alebo do jazyka, ktorý ovláda.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. ,

z 23. januára 2019 taktiež poukázal na svoje uznesenie sp. zn.

z 24. apríla 2013, v ktorom konštatoval, že v zmysle zaužívanej judikatúry právo používať

jazyk, ktorému dotknutá osoba rozumie, nezakladá právo na zasielanie rozhodnutí a iných

písomností vydaných v rámci trestného konania v slovenskom jazyku v preklade do jazyka,

ktorému táto osoba rozumie. Písomnosti vydané v rámci trestného konania v slovenskom

jazyku v súvislosti s konaním súdu doručujú súdy procesným stranám, ktoré neovládajú

tento jazyk, bez prekladu do ich materinského jazyka (R 42/1976). Z s dohovoru

nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť orgánov činných v trestnom konaní konať v inom

než v úradnom slovenskom jazyku, ale ani povinnosť uvedených orgánov zabezpečovať

pre procesné strany preklad písomností, ktoré sú predmetom alebo výsledkom ich konania,

do jazyka strany, ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (R NS SR ).

Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

sp. zn. , z 23. januára 2019 dospel zhodne ako krajský súd

k záveru, že práva sťažovateľa neboli porušené, keď mu rozhodnutia správnych orgánov

boli doručené len v slovenskom jazyku.

34. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd sa zrozumiteľným a dostatočným spôsobom vysporiadal

s námietkou sťažovateľa, predmetom ktorej bolo tvrdenie o porušení základných práv

podľa a 4 v súvislosti s nedoručením písomného prekladu rozhodnutí

správnych orgánov. Najvyšší súd zhodne s krajským súdom zaujal k nastolenému problému

názor, že sťažovateľovi bol v konaní pred správnymi orgánmi zabezpečený tlmočník,

čím mu bola zabezpečená možnosť adekvátne, efektívne a účelne uplatňovať svoje práva

v jazyku, ktorému rozumie. Najvyšší súd na podporu svojich záverov poukázal na uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 13. augusta 2003, ako aj na ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu.

35. Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa konštatuje, že používanie

materinského jazyka, resp. jazyka, ktorému účastník konania rozumie, je naplnením

princípu rovnosti účastníkov konania, ktorý vyplýva z . Uplatnenie

tohto práva v súdnej praxi najčastejšie vyvoláva potrebu zabezpečiť prítomnosť tlmočníka

v konaní v súlade s . Ústavný súd považuje, zohľadňujúc všetky

okolnosti danej veci, za dostatočné na zachovanie označených práv sťažovateľa,

že mu bol zabezpečený tlmočník, prostredníctvom ktorého bol sťažovateľ oboznámený

s priebehom konania pred správnymi orgánmi, ako aj s rozhodnutiami správnych orgánov

a ich stručným odôvodnením (m. m. ).

36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje

možnosť porušenia základných práv podľa a 4 , dôvodnosť

ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie,

resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci

predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 47

ods. 3 a 4 rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 23. januára 2019 odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 2, a práv podľa a 3 dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

38. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 2, , ako aj práv podľa a 3 dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti sťažovateľa

absentuje akékoľvek uvedenie dôvodov, resp. odôvodnenie toho, v čom by malo podľa

názoru sťažovateľa porušenie označených práv sťažovateľa spočívať.

39. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavná sťažnosť sťažovateľa,

ktorý je zastúpený právnou zástupkyňou, v tejto časti nespĺňa požiadavky kvalifikovanej

ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným požiadavkám, keďže neobsahuje

relevantnú ústavnoprávnu argumentáciu (konkrétne skutkové a právne dôvody)

namietaného porušenia práv [požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona

o ústavnom súde].

Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka

len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa esenciálnej obsahovej náležitosti

ústavnej sťažnosti (úplná absencia, resp. ústavnoprávna nedostatočnosť odôvodnenia

ústavnej sťažnosti), ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov ústavnej

sťažnosti (m. m. ).

40. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného

prerokovania v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47

ods. 2 a práv podľa a 3 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. , z 23. januára 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c)

z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.

41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

42. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu