Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 25/2020
PDF · 294.88 KB
No categories available
II. ÚS 25/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátkou
Mgr. Martinou Chorváthovou, A. Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017
z 23. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017
z 23. januára 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 24 Sa 38/2016 z 29. mája 2017 zamietol žalobu
sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného Okresného úradu
Žilina, odboru opravných prostriedkov, referátu vnútorných vecí (ďalej len „žalovaný“)
č. OÚ-ZA-OOP1-2016/019174/TOT z 19. mája 2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil rozhodnutie o priestupku Okresného úradu Martin, odboru všeobecnej
vnútornej správy č. OÚ-MT-OVVS-2016/001582/467/15/C, OÚ-MT_OVVS-
2016/001573/476/15/C, OÚ-MT-OVVS-2016/001572/477/15/C z 12. januára 2016.
Uvedeným rozhodnutím správny orgán prvého stupňa uznal sťažovateľa vinným
zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), skutkovú podstatu ktorého naplnil tým,
že 27. augusta 2015 v čase medzi 16.00 h a 17.10 h, keď prebiehalo stretnutie sťažovateľa
s jeho maloletou dcérou ,
, po tom, čo matka maloletej (
, narodená v roku 1988) upozornila sťažovateľa, aby nesypal dcére piesok
na nohy, pretože bude mať špinavé veci, a išla k nemu s tým, že styk obvineného s dcérou
ukončuje, sťažovateľ jej hodil do tváre piesok a následne ju fyzicky napadol tak, že ju udrel
pravou rukou do tváre na ľavé líce, pričom spadla na chrbát, následkom čoho jej sťažovateľ
spôsobil podľa ambulantného záznamu z ortopedickej kliniky, úrazovej ambulancie
Univerzitnej nemocnice Martin vystaveného 27. augusta 2015 o 18.03 h
, úrazovým chirurgom, zranenie, a to bolesti hlavy frontálne a occipitálne,
kontúzne ložisko frontálne a occipitálne, exkoriáciu na ľavom líci dĺžky 5 cm
bez vystavenia práceneschopnosti, čím úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným
hrubým správaním a drobným ublížením na zdraví, za čo mu správny orgán prvého stupňa
uložil pokarhanie a zaviazal ho k povinnosti uhradiť trovy konania v sume 16 € do 15 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Sa 38/2016 z 5. septembra 2017
nevyhovel žiadosti sťažovateľa o doručenie písomného prekladu rozsudku krajského súdu
sp. zn. 24 Sa 38/2016 z 29. mája 2017.
Proti týmto rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ kasačné sťažnosti,
o ktorých najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017
z 23. januára 2019 rozhodol tak, že ich zamietol a účastníkom konania nepriznal nárok
na náhradu trov kasačného konania.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v prvom rade namieta, že v napadnutom
rozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil s rozhodnutím krajského súdu, že správny orgán prvého
stupňa, ako i odvolací správny orgán postupovali v intenciách právnych noriem, vo veci
si zadovážili relevantné podklady na vydanie rozhodnutí a svoje skutkové zistenia a právne
závery v odôvodnení svojich rozhodnutí aj náležite odôvodnili, a preto ich rozhodnutia treba
považovať za skutkovo a právne správne, a teda súladné so zákonom. Sťažovateľ
s uvedeným záverom najvyššieho súdu nesúhlasí, keďže podľa jeho názoru správny orgán
nezistil presne a úplne skutočný stav veci. Podľa názoru sťažovateľa tým, že sa najvyšší súd
stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov krajským súdom, bolo porušené
jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 dohovoru.
Sťažovateľ taktiež namieta, že v napadnutom rozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil
s názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho orgánu nie je potrebné sťažovateľovi
preložiť do jazyka, ktorému rozumie, a postačuje, že do konania bol pribratý tlmočník,
čím bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 3 a 4
4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019 došlo tým,
že sa najvyšší súd stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov krajským súdom,
ako aj tým, že sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho
orgánu nie je potrebné sťažovateľovi preložiť do jazyka, ktorému rozumie, a postačuje,
že do konania bol pribratý tlmočník.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Základne právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR
a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súd SR zo dňa 23.01.2019
sp. zn. 7Sžk/44/2017, 7Sžk/48/2017 bolo porušené.
Základné právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR Rozsudkom
Najvyššieho súd SR zo dňa 23.01.2019 sp. zn. 7Sžk/44/2017, 7Sžk/48/2017 bolo porušené.
Rozsudok Najvyššieho súd SR zo dňa 23.01.2019 sp. zn. 7Sžk/44/2017, 7Sžk/48/2017
zrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu sudu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000, - EUR.
ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania pred Ústavným súdom vo výške 325,42
EUR, ktoré sú Okresný súd v Martine a Krajský súd Žilina povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. Martiny Chorváthovej, advokátky v Martine,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia...“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
13.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13.2 Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
14.1 Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
14.2 Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
14.3 Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie
konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
15. Článok 6 dohovoru znie:
„1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,
ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov
alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom
na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ
jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.“
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
16. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2, 3 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,
že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov
krajským súdom, ako aj tým, že sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu,
že rozhodnutie správneho orgánu nie je potrebné sťažovateľovi preložiť do jazyka,
ktorému rozumie, a postačuje, že do konania bol pribratý tlmočník.
18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
19. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti a v časti z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu
21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. 59/2019).
22. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných
súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom
má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou
požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,
zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
23. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
24. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu
porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet
zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je preto potrebné posudzovať spoločne.
25. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k ním namietanému porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019.
26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta, že najvyšší súd
sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so svojvoľným hodnotením dôkazov krajským
súdom.
27. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017
z 23. januára 2019 vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu v podstatnom uviedol,
že skutkové okolnosti daného prípadu potvrdzujú, že sťažovateľ bol uznaný vinným
zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)
zákona o priestupkoch na tom skutkovom základe, že 27. augusta 2015 v čase medzi
16.00 h a 17.10 h, keď prebiehalo stretnutie sťažovateľa s jeho maloletou dcérou
, po tom, čo matka
maloletej ( ) upozornila sťažovateľa, aby nesypal dcére piesok
na nohy, pretože bude mať špinavé veci, a išla k nemu s tým, že styk sťažovateľa s dcérou
ukončuje, sťažovateľ jej hodil do tváre piesok a následne ju fyzicky napadol tak, že ju udrel
pravou rukou do tváre na ľavé líce, pričom spadla na chrbát, následkom čoho jej sťažovateľ
spôsobil podľa ambulantného záznamu z ortopedickej kliniky, úrazovej ambulancie
Univerzitnej nemocnice Martin vystaveného 27. augusta 2015 o 18.03 h
, úrazovým chirurgom, zranenie, a to bolesti hlavy frontálne a occipitálne,
kontúzne ložisko frontálne a occipitálne, exkoriáciu na ľavom líci dĺžky 5 cm
bez vystavenia práceneschopnosti. Správne orgány hodnotili ublíženie na zdraví spôsobené
ako drobné ublíženie na zdraví, ktoré jej spôsobil sťažovateľ,
a dospeli k záveru, že sťažovateľ úmyselne narušil občianske spolunažívanie.
Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, najvyšší
súd zhodne s názorom krajského súdu konštatoval, že skutkový záver, ku ktorému
na základe vykonaného dokazovania dospeli správne orgány oboch stupňov,
a to, že sťažovateľ sa 27. augusta 2015 v priebehu jeho stretnutia s maloletou dcérou
za prítomnosti matky dieťaťa dopustil hrubého správania proti matke
dieťaťa, čím jej spôsobil drobné ublíženie na zdraví, čím naplnil znaky skutkovej podstaty
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona
o priestupkoch, je logickým záverom majúcim podklad vo vykonanom dokazovaní,
a poukázal na skutočnosť, že uvedené skutkové zistenia nepoprel ani sťažovateľ.
Vo vzťahu k sťažovateľovej kasačnej námietke, že v danom prípade nebolo
vykonané dokazovanie dostatočne, nebol zistený skutočný stav veci, namietajúc vzťah
svedka k poškodenej, neobjektívne lekárske potvrdenie, najvyšší súd, vychádzajúc
zo skutkových zistení, považoval námietky sťažovateľa za účelové a zavádzajúce s cieľom
vyhnúť sa svojej zodpovednosti za spáchaný priestupok. V danom prípade najvyšší súd
nezistil také objektívne okolnosti, ktoré by preukázali dôvodnosť tvrdení sťažovateľa.
Podľa názoru najvyššieho súdu správny orgán prvého stupňa v priebehu objasňovania
priestupku a vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav. Dokazovanie vykonáva
správny orgán, ktorý je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Úlohou
správneho orgánu je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného z priestupku
a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe ich voľného hodnotenia rozhodnúť,
či vykonané dôkazy sú dostatočné na preukázanie zodpovednosti za priestupok.
Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd po prieskume zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a procesného postupu predchádzajúceho jeho
vydaniu konštatoval, že záver, ktorý správny orgán v prvostupňovom správnom rozhodnutí
zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný v druhostupňovom správnom
rozhodnutí ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia
a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o priestupkoch. Aj podľa názoru
najvyššieho súdu správne orgány oboch stupňov sa vecou náležite zaoberali, vo veci
vykonali dokazovanie v zákonnom rámci v dostatočnom rozsahu, zistili riadne skutočný
stav a v odôvodnení rozhodnutí v súlade so zákonom uviedli dôvody svojho rozhodnutia.
Najvyšší súd sa preto stotožnil s argumentáciou krajského súdu vo vzťahu
k námietkam sťažovateľa, ktorými namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného
z dôvodov, že v danom prípade nebol náležite zistený skutkový stav veci, správne orgány
nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy s predložením návrhu na doplnenie dokazovania.
Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd s námietkami sťažovateľa náležite
vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 24 Sa 38/2016 z 29. mája 2017 v bodoch
21 a nasl. (s. 8 – 9), a preto najvyšší súd, stotožniac sa s konštatáciou krajského súdu,
ďalej len na túto poukázal.
28. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
(v spojení s právnymi závermi krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd identifikoval
a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na ne poukázal), bez toho, aby bolo potrebné
dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej analyzovať, pretože sú podľa názoru ústavného
súdu dostatočne výpovedné, konštatuje ústavný súd ústavnú konformnosť odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Podľa ústavného súdu sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa a riadne vysvetlil dôvody na zamietnutie kasačnej sťažnosti
proti rozhodnutiu krajského súdu. Odpoveď najvyššieho súdu hodnotí ústavný súd
ako dostatočnú, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám
stanoveným pre náležité odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného
súdu. Možno tak konštatovať, že zamietnutie kasačnej sťažnosti sťažovateľa bolo založené
na racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera
jej účel a podstatu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou.
Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo
na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
29. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej pripomína, že nie je „skutkovým
súdom“, sám dokazovanie spravidla nevykonáva a nie je preto ani oprávnený do skutkových
záverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať (II. ÚS 472/2014).
30. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ
domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
31. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019 odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47
ods. 3 a 4 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
32. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv podľa čl. 47
ods. 3 a 4 ústavy, sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta, že najvyšší súd
sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s názorom krajského súdu, že rozhodnutie správneho
orgánu nie je potrebné sťažovateľovi preložiť do jazyka, ktorému rozumie, a postačuje,
že do konania bol pribratý tlmočník.
33. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017
z 23. januára 2019 považoval za neodôvodnenú námietku sťažovateľa, že rozhodnutia
správnych orgánov mu neboli doručené v jazyku, ktorému rozumie. Najvyšší súd
konštatoval, že z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis, jednoznačne vyplýva, že konanie súdneho prieskumu,
ako aj správne konanie boli vykonané za účasti pribratého tlmočníka, čím bolo realizované
právo sťažovateľa ako účastníka súdneho, ako aj správneho konania konať pred súdom
i správnym orgánom v jazyku, ktorému rozumie. Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský
súd k tejto námietke taktiež náležite vyjadril v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku
sp. zn. 24 Sa 38/2016 z 29. mája 2017 v bode 22.
Najvyšší súd sa stotožnil s konštatáciou krajského súdu, že právo na tlmočníka
nie je absolútne a nevyplýva z neho, že rozhodnutia správnych orgánov majú byť preložené
do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Povinnosť správnych orgánov zabezpečovať
obvinenému preklad rozhodnutia nevyplýva zo žiadnych ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov ani zákona
o priestupkoch a nezakotvuje ho ani ústava.
Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatoval, že k právnej otázke porušenia práva
účastníka konať v jazyku, ktorému účastník rozumie, doručením rozhodnutia v slovenskom
jazyku už dal odpoveď vo svojej judikatúre najvyšší súd. Najvyšší súd napr. v uznesení
sp. zn. 10 Sža 10/2016 poukázal na závery rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. l Sža 24/2008
z 21. októbra 2008, v zmysle ktorých z ústavy nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť
súdov, aby zabezpečovali preklad písomností, ktoré sú výsledkom ich konania, do jazyka
účastníka konania, ktorý neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pokiaľ v priebehu
konania súd konal s účastníkom konania v prítomnosti tlmočníka, resp. pokiaľ
je účastníkovi zrejmý účel, ale aj výsledok konania. V tejto súvislosti najvyšší
súd v citovanom rozhodnutí taktiež poukázal na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 114/03 z 13. augusta 2003, ktorý k námietke sťažovateľky, aby jej boli
preložené všetky listiny súvisiace s konaním o vydanie do cudziny do jej materinského
jazyka, uviedol, že takáto požiadavka netvorí obsah práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy.
Postačuje, že sťažovateľka bola oboznámená s účelom konania o vydanie do cudziny,
s podstatou žiadosti o vydanie, dostala príležitosť sa k tejto žiadosti a k účelu celého
konania vyjadriť.
V citovanom rozhodnutí dal najvyšší súd v tejto súvislosti do pozornosti taktiež
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 7/2006 z 19. decembra 2006, podľa
ktorého z ústavy a dohovoru nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť orgánov činných
v trestnom konaní konať v inom než úradnom slovenskom jazyku, ale ani povinnosť
uvedených orgánov zabezpečovať pre procesné strany preklad písomnosti,
ktoré sú predmetom alebo výsledkom ich konania, do jazyka strany, ktorá neovláda jazyk,
v ktorom sa konanie vedie. Povinnosťou obhajcu je, aby osobe, ktorú obhajuje
a ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie, v rámci účinnej právnej pomoci,
ktorú je povinný poskytovať v prípade potreby, zabezpečil preklad písomnosti do jazyka
materinského alebo do jazyka, ktorý ovláda.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017
z 23. januára 2019 taktiež poukázal na svoje uznesenie sp. zn. 3 Tost 12/2013
z 24. apríla 2013, v ktorom konštatoval, že v zmysle zaužívanej judikatúry právo používať
jazyk, ktorému dotknutá osoba rozumie, nezakladá právo na zasielanie rozhodnutí a iných
písomností vydaných v rámci trestného konania v slovenskom jazyku v preklade do jazyka,
ktorému táto osoba rozumie. Písomnosti vydané v rámci trestného konania v slovenskom
jazyku v súvislosti s konaním súdu doručujú súdy procesným stranám, ktoré neovládajú
tento jazyk, bez prekladu do ich materinského jazyka (R 42/1976). Z ústavy s dohovoru
nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť orgánov činných v trestnom konaní konať v inom
než v úradnom slovenskom jazyku, ale ani povinnosť uvedených orgánov zabezpečovať
pre procesné strany preklad písomností, ktoré sú predmetom alebo výsledkom ich konania,
do jazyka strany, ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (R NS SR 2 To 7/2006).
Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019 dospel zhodne ako krajský súd
k záveru, že práva sťažovateľa neboli porušené, keď mu rozhodnutia správnych orgánov
boli doručené len v slovenskom jazyku.
34. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd zistil, že najvyšší súd sa zrozumiteľným a dostatočným spôsobom vysporiadal
s námietkou sťažovateľa, predmetom ktorej bolo tvrdenie o porušení základných práv
podľa čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy v súvislosti s nedoručením písomného prekladu rozhodnutí
správnych orgánov. Najvyšší súd zhodne s krajským súdom zaujal k nastolenému problému
názor, že sťažovateľovi bol v konaní pred správnymi orgánmi zabezpečený tlmočník,
čím mu bola zabezpečená možnosť adekvátne, efektívne a účelne uplatňovať svoje práva
v jazyku, ktorému rozumie. Najvyšší súd na podporu svojich záverov poukázal na uznesenie
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 114/03 z 13. augusta 2003, ako aj na ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu.
35. Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa konštatuje, že používanie
materinského jazyka, resp. jazyka, ktorému účastník konania rozumie, je naplnením
princípu rovnosti účastníkov konania, ktorý vyplýva z čl. 47 ods. 3 ústavy. Uplatnenie
tohto práva v súdnej praxi najčastejšie vyvoláva potrebu zabezpečiť prítomnosť tlmočníka
v konaní v súlade s čl. 47 ods. 4 ústavy. Ústavný súd považuje, zohľadňujúc všetky
okolnosti danej veci, za dostatočné na zachovanie označených práv sťažovateľa,
že mu bol zabezpečený tlmočník, prostredníctvom ktorého bol sťažovateľ oboznámený
s priebehom konania pred správnymi orgánmi, ako aj s rozhodnutiami správnych orgánov
a ich stručným odôvodnením (m. m. I. ÚS 579/2016).
36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje
možnosť porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy, dôvodnosť
ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie,
resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ
domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 47
ods. 3 a 4 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017
z 23. januára 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 2, čl. 47 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu
38. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 2, čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti sťažovateľa
absentuje akékoľvek uvedenie dôvodov, resp. odôvodnenie toho, v čom by malo podľa
názoru sťažovateľa porušenie označených práv sťažovateľa spočívať.
39. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavná sťažnosť sťažovateľa,
ktorý je zastúpený právnou zástupkyňou, v tejto časti nespĺňa požiadavky kvalifikovanej
ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným požiadavkám, keďže neobsahuje
relevantnú ústavnoprávnu argumentáciu (konkrétne skutkové a právne dôvody)
namietaného porušenia práv [požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona
o ústavnom súde].
Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka
len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa esenciálnej obsahovej náležitosti
ústavnej sťažnosti (úplná absencia, resp. ústavnoprávna nedostatočnosť odôvodnenia
ústavnej sťažnosti), ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov ústavnej
sťažnosti (m. m. II. ÚS 102/2019).
40. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného
prerokovania v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47
ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Sžk 44/2017, 7 Sžk 48/2017 z 23. januára 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c)
zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.
41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
42. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu