Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 41/2020
PDF · 425.77 KB
No categories available
II. ÚS 41/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a zo sudcu
Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava IV v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 15 Er 2829/2009 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho
ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci vedenej
pod sp. zn. 15 Er 2829/2009 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v napadnutom
exekučnom konaní v procesnom postavení povinného. Predmetom napadnutého konania je
vymoženie sumy 782,35 € s príslušenstvom a trov právneho zastúpenia a exekúcie.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rozsiahlo a nesúrodo argumentuje a tvrdí, že okresný súd
pochybil, ak vydal poverenie súdnemu exekútorovi, pretože podkladom na vykonanie
exekúcie bol podľa neho neplatný rozhodcovský rozsudok, na neplatnosť ktorého mal
okresný súd prihliadnuť ex offo. Z obsahu sťažnosti je tiež možné identifikovať aj námietku
týkajúcu sa zbytočných prieťahov zo strany okresného súdu a tvrdené porušenie jeho práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu, ktorý nekonal tak, aby čo najskôr odstránil stav jeho právnej neistoty.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že proti exekúcii, ako aj predbežným trovám
exekúcie podal návrh na zastavenie exekúcie (doručený okresnému súdu 15. februára 2018),
ako aj námietky proti exekúcii (po tom, čo prevzal 30. mája 2018 upovedomenie o začatí
exekúcie, pozn.). Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že svoje návrhy (na zastavenie exekúcie,
námietky proti exekúcii a trovám exekúcie, pozn.) viackrát písomne dopĺňal. Sťažovateľ
okresnému súdu vyčíta, že o jeho návrhoch do podania sťažnosti nerozhodol.
3. Sťažovateľ písomným podaním doručeným 2. júla 2019 doplnil svoju ústavnú
sťažnosť, v rámci ktorej žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v tomto konaní z dôvodu
ním tvrdenej nemajetnosti.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„... sťažovateľ žiada Ústavný súd SR o priznanie primeraného zadosťučinenia vo
výške € 25 000,-, podľa čl.46 ods. 3 Ústavy SR, pre protizákonné vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie exekučným súdom Bratislava IV. pri sp. zn. 15 Er/2829/2009, pre
nečinnosť exekučného súdu Bratislava IV. pri konaní sp. zn. 15 Er/2829/2009 -
nedodržiavanie zákonných povinností a postupov, pre súdne prieťahy a porušenie
základného práva podľa čl.48 ods.2 Ústavy SR, pre korupciu a pre porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru medzinárodného súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh na začatie konania uvedený
v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže ústavný súd
vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil. Ak účastník konania
v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie konania odmietne.
Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2 písm. a) až e), h), m), o),
p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
K žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie o tejto
sťažnosti
11. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
12. Ústavný súd ešte predtým, ako posúdil dôvodnosť ústavnej sťažnosti konštatuje,
že sťažnosť sťažovateľa trpela nedostatkami po obsahovej ako aj formálnej stránke.
Vzhľadom na sťažovateľovu žiadosť na ustanovenie právneho zástupcu pre konanie o tejto
sťažnosti ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti a postupujúc podľa § 39 ods. 2
zákona o ústavnom súde ustálil predmet tohto konania tak, ako je uvedené v záhlaví tohto
rozhodnutia, pričom zároveň zistil, že ani prípadné odstránenie nedostatkov sťažnosti
(absentoval kvalifikovaný petit sťažnosti a právne zastúpenie sťažovateľa, pozn.) by
neviedlo k inému rozhodnutiu o sťažnosti sťažovateľa, preto v záujme hospodárnosti
konania upustil od výzvy na odstránenie nedostatkov sťažnosti sťažovateľa.
13. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa
na ustanovenie právneho zástupcu pre toto konanie tak, že jej nevyhovel z dôvodu zjavnej
bezúspešnosti uplatňovania nároku na ochranu ústavnosti (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).
K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
postupom okresného súdu v napadnutom konaní
14. Sťažovateľ namietal a tvrdil, že okresný súd nesprávne a protizákonne
postupoval, ak vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, pretože
exekučným titulom v okolnostiach veci bol rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskom
spore, ktorý považoval sťažovateľ za nespôsobilý exekučný titul.
15. Ústavný súd pripomína, že ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy
uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho
poriadku (v súčasnosti Civilného sporového poriadku), nemožno sa domáhať ochrany
svojich práv v konaní pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 211/2016), pretože základné
právo na súdnu ochranu ako aj spravodlivý proces „sú výsledkové“, to znamená, musia im
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.
III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“); napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. 6. 2002], vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Ústavný súd je toho názoru, že uvedený právny názor je aplikovateľný aj
na exekučné konanie, ktoré sa riadi zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). Aj tu platí, že prípadné nesprávne postupy alebo rozhodnutia, ktoré je možné
zhojiť ďalším postupom alebo využitím inštitútov procesnej obrany (napr. námietky, návrh
na zastavenie exekúcie) alebo opravných prostriedkov (odvolanie) tam, kde to Exekučný
poriadok ustanovuje, spravidla nie sú spôsobilé zasiahnuť do podstaty práva na spravodlivý
proces, keďže nie sú výsledkové. Z hľadiska poskytovania ochrany ústavnosti ústavným
súdom sa aj exekučné konanie posudzuje proces ako celok.
17. Skutočnosť, že okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie (hoci aj
nesprávne, pozn.) ešte nemožno považovať za ústavne relevantný zásah do podstaty
základného práva na spravodlivý proces. Ide o začiatočné štádium exekučného konania, keď
okresný súd predbežne zisťuje, či existuje spôsobilý exekučný titul. V prípade, že nezistí
závažný nedostatok exekučného titulu alebo inú prekážku konania, pre ktorú by bola
exekúcia neprípustná, vydá súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Dôkazom toho, že nejde o ireverzibilnosť prípadného nesprávneho postupu všeobecného
súdu, je aj skutočnosť, že povinný sa má možnosť brániť proti rozsahu exekúcie alebo
namietať exekučný titul bezprostredne po tom, čo mu je doručené upovedomenie o začatí
exekúcie, čo v danej veci sťažovateľ aj využil.
18. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že okresný súd o podaných
námietkach a návrhu na zastavenie exekúcie rozhodol v napadnutom konaní uznesením
zo 16. júla 2019, ktorým námietkam sťažovateľa proti exekúcii a trovám exekúcie plne
vyhovel (výrok 1 a 2 uznesenia, pozn.), exekúciu vyhlásil za neprípustnú
(výrok 3 uznesenia, pozn.) a konanie zastavil (výrok 4 uznesenia, pozn.). Označené
uznesenie okresného súdu vo vzťahu k výrokom 1, 3, a 4 nadobudlo právoplatnosť
15. augusta 2019 a vo vzťahu k výroku 2 nadobudlo právoplatnosť 30. júla 2019.
19. Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom
namietaný nesprávny a nezákonný postup bol v napadnutom konaní napravený uznesením
okresného súdu zo 16. júla 2019, preto ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť
v časti namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je nedôvodná, a preto ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K porušeniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov (čl. 48
ods. 2 ústavy) postupom okresného súdu v napadnutom konaní
20. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v napadnutom
konaní.
21. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
22. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04),
keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa exekučného
poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania
z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by
právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval,
aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon
rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle
čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03 a III. ÚS 125/07).
23. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
24. Ústavný súd v súvislosti s povahou exekučného konania dáva do pozornosti, že
právomoc je v exekučnom konaní rozdelená medzi dva exekučné orgány – všeobecný súd
a súdneho exekútora. Všeobecný súd zodpovedá za riadny výkon exekúcie, a to
predovšetkým vo fázach, kde sa rozhoduje o právach a povinnostiach povinného. Tak je
tomu napríklad pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pri rozhodovaní o návrhoch
povinného a pod. Naproti tomu, súdny exekútor pri vedení exekúcie je samostatný,
napríklad pri voľbe spôsobu exekúcie a pod. Vychádzajúc z uvedeného, k zbytočným
prieťahov v rámci exekučného konania zo strany všeobecného súdu môže dochádzať vtedy,
ak všeobecnému súdu je zákonom zverená právomoc a povinnosť rozhodovať. Všeobecný
súd v rámci svojej právomoci zabezpečuje plynulý priebeh exekučného konania tak, aby
nedošlo k zbytočných prieťahov a aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty
oprávneného a povinného v exekučnom konaní.
25. Z okolností posudzovanej veci je zrejmé, že návrh na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bol okresnému súdu doručený 24. novembra 2009. Okresný súd
vzhľadom na nedostatky žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vyzval
súdneho exekútora na doplnenie žiadosti písomnými výzvami z 22. decembra 2009
a 31. mája 2010. Až po doručení doplnenia žiadosti 21. júla 2010 okresný súd vydal
poverenie na vykonanie exekúcie poverenému exekútorovi 7. septembra 2010. Ústavný súd,
hodnotiac fázu napadnutého konania, za ktorú zodpovedá okresný súd (rozhodovanie
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) konštatuje, že
nedospel k záveru, že v tejto fáze konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
postupom okresného súdu.
26. Po vydaní poverenia až do doručenia návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie
15. februára 2018 zo strany exekučného súdu už nemohlo dochádzať k zbytočným
prieťahom, pretože v tom čase za priebeh exekúcie zodpovedal poverený súdny exekútor.
Keďže sťažovateľ nenamietal porušenie svojho označeného základného práva postupom
súdneho exekútora v jeho exekučnej veci, ústavný súd sa touto fázou exekučného konania
nezaoberal.
27. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie (doručený
okresnému súdu 15. februára 2018), ako aj námietky proti exekúcii (datované 3. júna 2018,
teda po tom, čo prevzal 30. mája 2018 upovedomenie o začatí exekúcie, pozn.). Z obsahu
oznámenia o prešetrení sťažnosti (príloha sťažnosti, pozn.) tiež vyplýva, že sťažovateľ svoj
návrh na zastavenie exekúcie doplnil podaniami doručenými okresnému súdu 5. júna 2018,
18. novembra 2018 a 21. novembra 2018. Sťažovateľ tiež uplatnil námietky proti trovám
exekúcie podaniami doručenými okresnému súdu 18. júna 2018 a 6. júla 2018, teda svoje
návrhy viackrát písomne dopĺňal. Všetky tieto podania boli zaslané oprávnenému
a súdnemu exekútorovi na vyjadrenie a okresný súd si následne musel vyžiadať spis
súdneho exekútora na účel rozhodovania o námietkach a návrhu sťažovateľa na zastavenie
exekúcie. Ako ústavný súd zistil dopytom na okresnom súde (pozri bod 18 odôvodnenia
tohto rozhodnutia), okresný súd o všetkých námietkach a návrhoch sťažovateľa rozhodol
uznesením sp. zn. 15 Er 2829/2009 zo 16. júla 2019, ktorého posledný výrok nadobudol
právoplatnosť 15. augusta 2019. Možno konštatovať, že približne tri mesiace po podaní
ústavnej sťažnosti sťažovateľa bola jeho právna neistota odstránená.
28. Ústavný súd, vychádzajúc z opísaných okolností, ako aj z celkovej dĺžky
rozhodovania o návrhoch sťažovateľa (od podania návrhu na zastavenie exekúcie
do právoplatného rozhodnutia o všetkých podaných návrhoch a námietkach uplynulo
18 mesiacov) a v kontexte toho, že podania sťažovateľa boli viackrát písomne dopĺňané,
konštatuje, že postup okresného súdu nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo
možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv
sťažovateľa. Preto jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011,
III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
29. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu