Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 47/2020
PDF · 172.61 KB
No categories available
II. ÚS 47/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, v. o. s., Dolný Val 574/7,
Žilina, v mene ktorej koná advokát a spoločník JUDr. Stanislav Stehura, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 79/2017 z 25. apríla
2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 53/2018 z 24. apríla
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 79/2017 z 25. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 7 Cdo 53/2018 z 24. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“, spolu len „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom
na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 45/2016 ako
žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, bytu sťažovateľky. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
10 C 45/2016 z 13. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) žalobu
sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd
napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Sťažovateľka podala proti
napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým
uznesením odmietol ako procesne neprípustné.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, čo ho robí nepreskúmateľným.
Sťažovateľka uvádza, že súd prvej inštancie ako ani krajský súd sa nezaoberali jej
námietkou, že žalovaný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ktorej určenia neplatnosti sa
sťažovateľka domáhala, nekonal v dobrej viere, ale s úmyslom ju poškodiť. Podľa
presvedčenia sťažovateľky žalovaný vedel, že konala pod tlakom okolností, v tiesni
a so strachom, že príde o svoj byt, ktorý slúžil na zabezpečenie úveru, ktorý jej dcéra
prestala splácať. Pod vplyvom týchto okolností podpísala všetko, čo jej bolo zo strany
žalovaného predložené. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že kúpna cena
za byt je neprimerane nízka, predstavujúca dlžnú sumu nesplateného úveru, a preto konanie
žalovaného predstavovalo konanie v rozpore s dobrými mravmi. V tejto rovine však
okresný súd ani krajský súd konanie žalovaného neskúmali a ani vo svojich rozhodnutiach
nedali odpoveď na to, prečo tak neurobili. Sťažovateľka ďalej uviedla, že podmienkou
platnosti právneho úkonu je existencia vôle, ktorá v tomto prípade chýbala, keďže nikdy
nebolo jej úmyslom byt predať žalovanému a pri podpise predloženej kúpnej zmluvy si
myslela, že zachraňuje byt pred dražbou pri výkone záložného práva a verila ubezpečeniu,
že byt zostane v jej vlastníctve.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu a najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a zaviazal krajský súd nahradiť sťažovateľke trovy konania na účet jej právneho
zástupcu.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne
neprípustné.
III.1 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým rozsudkom krajského súdu
11. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
12. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti považuje
za potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
dôvod doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
13. Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, po preskúmaní
napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že podstatné námietky
sťažovateľky opomínajú judikatúru ústavného súdu a ústavnú sťažnosť možno podľa názoru
ústavného súdu vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlas sťažovateľky so závermi
krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalšie „pokračovanie vo svojej argumentácii“,
čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnú intenzitu. Podľa názoru
ústavného súdu sťažovateľka neuvádza žiadnu ústavne významnú argumentáciu a jej
argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného práva a tvrdenému zásahu
do označených práv sa sťažovateľka venuje len v rovine citácie týchto práv bez bližšej
argumentácie k jednotlivým označeným právam podľa ústavy a dohovoru. Sťažovateľka
v podanej ústavnej sťažnosti uvádza totožné námietky, ako uviedla v konaní na súde prvej
inštancie, odvolaní a dovolaní a svojou ústavnou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike
so všeobecnými súdmi o tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy
dospieť. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu
základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd už na prvý
pohľad nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi porušením označených práv (bod 1 tohto
uznesenia) a napadnutým rozsudkom krajského súdu.
14. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti sťažovateľky dodáva, že
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu nezistil ani arbitrárnosť a ani zjavnú
neopodstatnenosť prijatých právnych záverov zo strany krajského súdu a rovnako nezistil
namietaný nedostatok jeho odôvodnenia. Hoci závery prijaté krajským súdom boli
strohejšie (pozri s. 5 a 6) ako obvykle, nevykazujú znaky svojvôle, a preto v tejto situácii
ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, prípadne ho inak
vylepšiť (sťažovateľka v 1. rade kvalifikovane zastúpená advokátom v podanej ústavnej
sťažnosti navyše neuviedla žiadnu ústavne významnú argumentáciu o porušení označených
práv, ale v podstate iba vyjadrila nesúhlas so skutkovým a právnym posúdením veci
všeobecnými súdmi). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
15. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa v celom
rozsahu stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie
a v súlade s § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) sa obmedzil
na skonštatovanie správnosti dôvodov jeho rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie doplnil, že okresný súd správne aplikoval § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
zo strany sťažovateľky neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že by pri
uzatváraní kúpnej zmluvy bol na ňu vyvíjaný psychický alebo fyzický nátlak alebo že by
predmetnú kúpnu zmluvu uzatvárala v tiesni. V tejto súvislosti považoval okresný súd
argumentáciu sťažovateľky za účelovú, pričom poukázal na vykonané dokazovanie,
z ktorého vyplynulo, že sťažovateľka netrpela žiadnym hendikepom, ktorý by ju robil
nespôsobilou na podpis predmetnej zmluvy. Zo skutkových zistení okresný súd vyvodil
záver, že sťažovateľka musela o uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy rokovať, keďže táto
obsahovala údaje, ktoré museli byť poskytnuté z jej strany, ako aj úpravu predkupného
práva pre jej dcéru. Rovnako množstvo listín, ktoré sťažovateľka musela podpísať, a to
nielen rovnopisy kúpnej zmluvy, návrhu na vklad, ale aj rovnopisy nájomnej zmluvy,
ktorou jej bolo umožnené byt naďalej užívať, vyhodnotil okresný súd ako skutočnosti, ktoré
svedčia o tom, že sťažovateľka si musela byť vedomá toho, čo podpisuje, a preto nemožno
hovoriť o nedostatku vôle. Krajský súd zdôraznil správnosť záverov okresného súdu aj
vo vzťahu k nevzhliadnutiu dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, pretože vykonaným dokazovaním nebol preukázaný rozpor predmetnej kúpnej
zmluvy s dobrými mravmi.
16. Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého
rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského
súdu spĺňa všetky požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Postup, v zmysle ktorého
ak sa krajský súd ako odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, je plne v súlade s § 387 ods. 2 CSP. Iné námietky ako tie, ktorými
sa zaoberal a ktoré vyhodnotil už okresný súd vo svojom rozsudku, sťažovateľka v odvolaní
neuviedla, preto je v tejto súvislosti jej námietka o tom, že krajský súd nedal odpovede
na jej podstatné argumenty uvedené v odvolaní, neodôvodnená.
17. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným
a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
18. Pretože v danom prípade krajský súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní
nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a napadnutý
rozsudok odôvodnil v súlade so zákonom, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou
uplatnená námietka kvalitatívne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku je
zjavne neopodstatnená, takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z tohto
dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g)
III.2 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
19. Čo sa týka napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľka neuvádza vo svojej ústavnej sťažnosti žiadnu argumentáciu, ktorou by
z ústavnoprávneho hľadiska namietala porušenie jej konkrétnych práv garantovaných
ústavou a dohovorom právnymi závermi najvyššieho súdu, v zmysle ktorých odmietol
sťažovateľkou podané dovolanie ako neprípustné. Inak povedané, sťažovateľka síce v petite
ústavnej sťažnosti označila konkrétne články ústavy a dohovoru, ktoré mali byť
napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, avšak v obsahu ústavnej sťažnosti
neuvádza argumentáciu alebo odôvodnenie jej názoru o porušení týchto článkov ústavy a
dohovoru (požiadavka plynúca z čl. 127 ústavy a § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Uvedený nedostatok zabraňuje ústavnému súdu posúdiť opodstatnenosť ústavnej sťažnosti
voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a možnosť jej prijatia v tejto časti na ďalšie
konanie.
20. Ústavný súd preto podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde odmietol
ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia práv sťažovateľky zaručených ústavou
a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu