Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 47/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, v. o. s., Dolný Val 574/7,

Žilina, v mene ktorej koná advokát a spoločník JUDr. Stanislav Stehura, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25. apríla

2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 25. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“, spolu len „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom

na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ako

žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, bytu sťažovateľky. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 13. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) žalobu

sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd

napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Sťažovateľka podala proti

napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým

uznesením odmietol ako procesne neprípustné.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, čo ho robí nepreskúmateľným.

Sťažovateľka uvádza, že súd prvej inštancie ako ani krajský súd sa nezaoberali jej

námietkou, že žalovaný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ktorej určenia neplatnosti sa

sťažovateľka domáhala, nekonal v dobrej viere, ale s úmyslom ju poškodiť. Podľa

presvedčenia sťažovateľky žalovaný vedel, že konala pod tlakom okolností, v tiesni

a so strachom, že príde o svoj byt, ktorý slúžil na zabezpečenie úveru, ktorý jej dcéra

prestala splácať. Pod vplyvom týchto okolností podpísala všetko, čo jej bolo zo strany

žalovaného predložené. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že kúpna cena

za byt je neprimerane nízka, predstavujúca dlžnú sumu nesplateného úveru, a preto konanie

žalovaného predstavovalo konanie v rozpore s dobrými mravmi. V tejto rovine však

okresný súd ani krajský súd konanie žalovaného neskúmali a ani vo svojich rozhodnutiach

nedali odpoveď na to, prečo tak neurobili. Sťažovateľka ďalej uviedla, že podmienkou

platnosti právneho úkonu je existencia vôle, ktorá v tomto prípade chýbala, keďže nikdy

nebolo jej úmyslom byt predať žalovanému a pri podpise predloženej kúpnej zmluvy si

myslela, že zachraňuje byt pred dražbou pri výkone záložného práva a verila ubezpečeniu,

že byt zostane v jej vlastníctve.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu a najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a zaviazal krajský súd nahradiť sťažovateľke trovy konania na účet jej právneho

zástupcu.

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne

neprípustné.

III.1 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým rozsudkom krajského súdu

11. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

12. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti považuje

za potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

dôvod doň zasahovať (m. m. , , ).

13. Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, po preskúmaní

napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že podstatné námietky

sťažovateľky opomínajú judikatúru ústavného súdu a ústavnú sťažnosť možno podľa názoru

ústavného súdu vzhľadom na jej skutočný obsah (nesúhlas sťažovateľky so závermi

krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalšie „pokračovanie vo svojej argumentácii“,

čím podaná ústavná sťažnosť nedosahuje potrebnú ústavnú intenzitu. Podľa názoru

ústavného súdu sťažovateľka neuvádza žiadnu ústavne významnú argumentáciu a jej

argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného práva a tvrdenému zásahu

do označených práv sa sťažovateľka venuje len v rovine citácie týchto práv bez bližšej

argumentácie k jednotlivým označeným právam podľa a dohovoru. Sťažovateľka

v podanej ústavnej sťažnosti uvádza totožné námietky, ako uviedla v konaní na súde prvej

inštancie, odvolaní a dovolaní a svojou ústavnou sťažnosťou vlastne pokračuje v polemike

so všeobecnými súdmi o tom, k akým skutkovým a právnym záverom mali všeobecné súdy

dospieť. Sťažnosť podľa má však iný účel a význam (sleduje ochranu

základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd už na prvý

pohľad nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi porušením označených práv (bod 1 tohto

uznesenia) a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

14. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti sťažovateľky dodáva, že

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu nezistil ani arbitrárnosť a ani zjavnú

neopodstatnenosť prijatých právnych záverov zo strany krajského súdu a rovnako nezistil

namietaný nedostatok jeho odôvodnenia. Hoci závery prijaté krajským súdom boli

strohejšie (pozri s. 5 a 6) ako obvykle, nevykazujú znaky svojvôle, a preto v tejto situácii

ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, prípadne ho inak

vylepšiť (sťažovateľka v 1. rade kvalifikovane zastúpená advokátom v podanej ústavnej

sťažnosti navyše neuviedla žiadnu ústavne významnú argumentáciu o porušení označených

práv, ale v podstate iba vyjadrila nesúhlas so skutkovým a právnym posúdením veci

všeobecnými súdmi). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

15. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa v celom

rozsahu stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie

a v súlade s (ďalej len „“) sa obmedzil

na skonštatovanie správnosti dôvodov jeho rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti

rozsudku súdu prvej inštancie doplnil, že okresný súd správne aplikoval § 37 ods. 1

, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že

zo strany sťažovateľky neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že by pri

uzatváraní kúpnej zmluvy bol na ňu vyvíjaný psychický alebo fyzický nátlak alebo že by

predmetnú kúpnu zmluvu uzatvárala v tiesni. V tejto súvislosti považoval okresný súd

argumentáciu sťažovateľky za účelovú, pričom poukázal na vykonané dokazovanie,

z ktorého vyplynulo, že sťažovateľka netrpela žiadnym hendikepom, ktorý by ju robil

nespôsobilou na podpis predmetnej zmluvy. Zo skutkových zistení okresný súd vyvodil

záver, že sťažovateľka musela o uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy rokovať, keďže táto

obsahovala údaje, ktoré museli byť poskytnuté z jej strany, ako aj úpravu predkupného

práva pre jej dcéru. Rovnako množstvo listín, ktoré sťažovateľka musela podpísať, a to

nielen rovnopisy kúpnej zmluvy, návrhu na vklad, ale aj rovnopisy nájomnej zmluvy,

ktorou jej bolo umožnené byt naďalej užívať, vyhodnotil okresný súd ako skutočnosti, ktoré

svedčia o tom, že sťažovateľka si musela byť vedomá toho, čo podpisuje, a preto nemožno

hovoriť o nedostatku vôle. Krajský súd zdôraznil správnosť záverov okresného súdu aj

vo vzťahu k nevzhliadnutiu dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho

zákonníka, pretože vykonaným dokazovaním nebol preukázaný rozpor predmetnej kúpnej

zmluvy s dobrými mravmi.

16. Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého

rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu spĺňa všetky požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Postup, v zmysle ktorého

ak sa krajský súd ako odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, je plne v súlade s . Iné námietky ako tie, ktorými

sa zaoberal a ktoré vyhodnotil už okresný súd vo svojom rozsudku, sťažovateľka v odvolaní

neuviedla, preto je v tejto súvislosti jej námietka o tom, že krajský súd nedal odpovede

na jej podstatné argumenty uvedené v odvolaní, neodôvodnená.

17. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným

a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr.

, , ).

18. Pretože v danom prípade krajský súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní

nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a napadnutý

rozsudok odôvodnil v súlade so zákonom, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou

uplatnená námietka kvalitatívne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku je

zjavne neopodstatnená, takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv podľa a dohovoru. Z tohto

dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

III.2 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

19. Čo sa týka napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľka neuvádza vo svojej ústavnej sťažnosti žiadnu argumentáciu, ktorou by

z ústavnoprávneho hľadiska namietala porušenie jej konkrétnych práv garantovaných

a dohovorom právnymi závermi najvyššieho súdu, v zmysle ktorých odmietol

sťažovateľkou podané dovolanie ako neprípustné. Inak povedané, sťažovateľka síce v petite

ústavnej sťažnosti označila konkrétne články a dohovoru, ktoré mali byť

napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, avšak v obsahu ústavnej sťažnosti

neuvádza argumentáciu alebo odôvodnenie jej názoru o porušení týchto článkov a

dohovoru (požiadavka plynúca z a ).

Uvedený nedostatok zabraňuje ústavnému súdu posúdiť opodstatnenosť ústavnej sťažnosti

voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a možnosť jej prijatia v tejto časti na ďalšie

konanie.

20. Ústavný súd preto podľa odmietol

ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia práv sťažovateľky zaručených

a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu