Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 45/2020
PDF · 455.19 KB
No categories available
II. ÚS 45/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a zo sudcu
Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, t. č.
vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 bodu 5 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach uznesením Krajského súdu v Žiline
č. k. 1 To 81/2019-4247 z 24. septembra 2019 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho ústavnej
sťažnosti n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2019 doručená ústavná sťažnosť , , t. č.
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie zákona v ustanoveniach § 316 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný poriadok“), svojho práva podľa
čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,protokol č. 7“) a práva podľa čl. 14 bodu 5 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach (ďalej len ,,pakt“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
,,krajský súd“) č. k. 1 To 81/2019-4247 z 24. septembra 2019 (ďalej len ,,namietané
uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 36 Tk 1/2018-3996 z 28. augusta
2018 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9
ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom
do 31. augusta 1999 (ďalej len „zákon č. 140/1961 Zb.“) a trestného činu vraždy
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. c) a písm. f) zákona
č. 140/1961 Zb. a za to bol odsúdený podľa § 219 ods. 2, § 40 ods. 1 a § 35 ods. 1 zákona
č. 140/1961 Zb. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov (ďalej len ,,rozsudok
okresného súdu“). Z obsahu ústavnej sťažnosti taktiež vyplýva, že rozsudok okresného súdu
bol v časti výroku o treste krajským súdom zrušený na základe odvolania prokurátora
podaného v neprospech sťažovateľa. Krajský súd následne rozhodol tak, že sťažovateľovi
uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ proti
rozsudku okresného súdu podal odvolanie, čo sa týka výroku o treste, ktoré bolo súdu
prvého stupňa doručené 10. septembra 2018 (ďalej len ,,odvolanie sťažovateľa“). Podaním
doručeným krajskému súdu 28. novembra 2018 vzal sťažovateľ svoje odvolanie späť, čo
predseda senátu krajského súdu uznesením vydaným pod sp. zn. 1 To 97/2018
z 30. novembra 2018 zobral na vedomie. Proti rozsudku okresného súdu podali 5. augusta
2019 písomne odôvodnené odvolanie – manželka sťažovateľa,
– dcéra sťažovateľa, – brat sťažovateľa, – dcéra
sťažovateľa a – sestra sťažovateľa (ďalej len ,,odvolanie príbuzných
sťažovateľa“). Odvolanie príbuzných sťažovateľa bolo následne namietaným uznesením
krajského súdu podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuté ako oneskorene podané.
Krajský súd namietané uznesenie odôvodnil najmä tým, že „Zo súdneho spisu je nesporné,
že v trestnej veci obžalovaného došlo k oznámeniu rozsudku jeho vyhlásením v
prítomnosti obžalovaného dňa 28. 8. 2018, a teda lehota na podanie odvolania začala
plynúť dňom nasledujúcim odo dňa jeho oznámenia, t. j. dňa 29. 8. 2018 a uplynula mu
dňom 12. 9. 2018, kedy bol posledný deň pätnásťdňovej lehoty na podanie odvolania. Je
zrejmé, že osobám uvedeným v § 308 ods. 2 Tr. por. plynie lehota na podanie odvolania
rovnako ako obžalovanému. - manželka obžalovaného,
- dcéra obžalovaného, - brat obžalovaného, - dcéra
obžalovaného a - sestra obžalovaného teda podali odvolanie po uplynutí
zákonnej lehoty v zmysle § 309 ods. 1 Tr. por. Jedným z inherentných prvkov právneho štátu
je princíp právnej istoty, prejavom ktorého je v súvislosti so súdnymi rozhodnutiami
skutočnosť, že právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie nie je možné napadnúť
riadnym opravným prostriedkom.“ Krajský súd ďalej namietané uznesenie odôvodnil
základnými právnymi zásadami ako vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva),
resp. iura vigilantibus, non dormientibus prosunt (práva sú dané v prospech bdelých, a nie
spiacich, t. j. v prospech tých, ktorí sa o svoje práva starajú). Na podklade uvedených
skutočností namietaným uznesením krajský súd odvolanie príbuzných sťažovateľa zamietol
bez meritórneho prieskumu rozsudku súdu prvého stupňa.
4. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť proti namietanému uzneseniu odôvodnil najmä
tým, že k vyhláseniu podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol podľa jeho tvrdení
,,donútený“ na v poradí druhom hlavnom pojednávaní zo strany konajúceho súdu, pričom
svoje odvolanie podané, čo sa týka výroku o treste, zobral späť iba za seba, a nie za ostatné
oprávnené osoby. V ďalšom sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa
v namietanom uznesení nevysporiadal s námietkou jeho príbuzných prezentovanou
v písomnom odôvodnení ich odvolania, a to, že odvolanie proti rozsudku prvého stupňa
nebolo podľa namietaných ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a paktu neprípustné, a preto bolo potrebné sa ním v merite
veci riadne zaoberať. V uvedených súvislostiach vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje
na prednosť kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5, resp. čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“), a taktiež potrebu uprednostnenia ústavne konformného
výkladu podľa čl. 152 ods. 4 ústavy. V načrtnutom smere sťažovateľ namieta aj
nedostatočné odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, pričom sa však
porušenia ním citovaných ustanovení ústavy, resp. dohovoru nedovoláva v petite svojej
ústavnej sťažnosti. Podľa iného názoru sťažovateľa prezentovaného v ústavnej sťažnosti
skutočnosť, že právoplatné rozhodnutie súdu nemožno napadnúť prostredníctvom riadnych
opravných prostriedkov, nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Vo svojej ústavnej
sťažnosti sťažovateľ vyjadruje svoj nesúhlas s argumentáciou ústavného súdu, ktorá je
obsahom jeho iných rozhodnutí vydaných pod sp. zn. I. ÚS 411/2019 a sp. zn.
I. ÚS 383/2019, a taktiež poukazuje na skutočnosť, že aplikácia jednotlivých ustanovení
Trestného poriadku automaticky neznamená ich súladnosť s ústavou. V uvedenom smere
poukazuje na nález ústavného súdu vydaný pod sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Jadro sťažnostnej
argumentácie sťažovateľa však spočíva na nasledujúcich dôvodoch. Podľa jeho názoru čl. 2
ods. 1 protokolu č. 7 nekorešponduje s čl. 14 bodom 5 paktu, keďže dohovor
prostredníctvom predmetného ustanovenia neposkytuje takú účinnú ochranu práv
jednotlivcov, ako to v naposledy zmienenom ustanovení garantuje pakt. Podľa názoru
sťažovateľa v prípade, ak by krajský súd v namietanom uznesení zohľadnil skutočnosť, že
sťažovateľ nebol po vyhlásení rozsudku okresného súdu poučený o možnosti podať opravný
prostriedok aj proti výroku o vine, keďže takýto postup by bol podľa názoru sťažovateľa
odôvodnený najmä prostredníctvom aplikácie čl. 14 bodu 5 paktu na jeho trestnú vec
(napriek vyhláseniu sťažovateľa podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku na druhom
hlavnom pojednávaní, pozn.), krajský súd by nemohol odvolanie príbuzných sťažovateľa
zamietnuť ako oneskorene podané, pretože by bol povinný aplikovať § 316 ods. 2 Trestného
poriadku, podľa ktorého ,,Ako oneskorené nemôže byť zamietnuté odvolanie, ktoré
oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa riadila nesprávnym poučením súdu.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že Trestný poriadok vo svojich
ustanoveniach § 316 ods. 1 a 2, ako aj jeho právo podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 a právo
podľa čl. 14 bodu 5 paktu uznesením krajského súdu č. k. 1 To 81/2019-4247
z 24. septembra 2019 porušené boli, uznesenie krajského súdu č. k. 1 To 81/2019-4247
z 24. septembra 2019 sa ruší a krajskému súdu sa prikazuje znovu vec meritórne prejednať
a rozhodnúť. V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ koncipuje žiadosť o ustanovenie
právneho zástupcu, ktorú odôvodňuje nepriaznivou finančnou situáciou týkajúcou sa jeho
osoby, ako aj ostatných rodinných príslušníkov.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti
navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti
ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou
osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejmé bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
K namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. 1 To 81/2019-4247
z 24. septembra 2019
11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách bližšie vymedzených v bode 5 odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ku ktorému malo podľa jeho tvrdení dôjsť uznesením krajského súdu
č. k. 1 To 81/2019-4247 z 24. septembra 2019, ktorým bolo odvolanie príbuzných
sťažovateľa podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuté ako oneskorene podané.
12. V petite ústavnej sťažnosti sa sťažovateľ okrem namietaného porušenia svojich
práv garantovaných prostredníctvom dohovoru a paktu dožaduje taktiež vyslovenia
porušenia Trestného poriadku v jeho ustanoveniach § 316 ods. 1 a 2. K uvedenému ústavný
súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je právomoc ústavného súdu vymedzená
na konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd nebude v odôvodnení svojho rozhodnutia
bližšie zaoberať namietaným porušením zákonných ustanovení Trestného poriadku
uznesením krajského súdu, keďže taká prieskumná právomoc ústavnému súdu nevyplýva
zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu. Z uvedených dôvodov ústavný súd
ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia Trestného poriadku v jeho
ustanoveniach § 316 ods. 1 a 2 podľa § 56 ods. 2 písm. a) odmieta pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
13. Ako vyplýva z bodov 1 až 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia, sťažovateľ
v podanej ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd namietaným uznesením porušil jeho
označené práva garantované dohovorom a paktom, keďže odvolanie príbuzných sťažovateľa
zamietol ako oneskorene podané bez meritórneho prieskumu rozsudku súdu prvého stupňa.
Podľa názoru sťažovateľa mal byť tento aj napriek uskutočneniu vyhlásenia podľa § 257
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní poučený o možnosti podať
odvolanie aj v časti výroku o vine (napriek skutočnosti, že Trestný poriadok to vo svojom
platnom a účinnom znení nepripúšťa, pozn.), čo odôvodňuje najmä potrebou aplikácie čl. 14
bod 5 paktu na prejednávanú trestnú vec. Svoju argumentáciu sťažovateľ rozširuje tým, že
odvolanie jeho príbuzných nemohlo byť podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuté
ako oneskorene podané, keďže podľa § 316 ods. 2 Trestného poriadku ako oneskorené
nemôže byť zamietnuté odvolanie, ktoré oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že
sa riadila nesprávnym poučením súdu. Z uvedených dôvodov došlo podľa názoru
sťažovateľa namietaným uznesením krajského súdu k porušeniu jeho práva podľa čl. 2
ods. 1 protokolu č. 7 a práva podľa čl. 14 bodu 5 paktu.
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva podľa čl. 2 ods. 1
protokolu č. 7 a práva podľa čl. 14 bodu 5 paktu, k uvedenému je potrebné poukázať
na skoršiu judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 383/2019), podľa ktorej právo podľa čl. 14
bodu 5 paktu korešponduje s právom podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7. Článok 2 ods. 1
protokolu zaručuje právo na podanie odvolania, respektíve riadneho opravného prostriedku
proti rozhodnutiu, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
a (alebo) bol mu uložený trest, pričom výkon tohto práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa
môže vykonať, ustanovuje vnútroštátne právo. Článok 14 bod 5 paktu pritom zakotvuje
uvedenému korešpondujúce právo, podľa ktorého každý, komu sa dokázalo, že sa dopustil
trestného činu, má právo, aby dôkazy a rozsudok preskúmal vyšší súd.
15. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplývajú skutkové
okolnosti, ktoré krajský súd viedli k rozhodnutiu o zamietnutí odvolania príbuzných
sťažovateľa ako podaného oneskorene, keďže k jeho podaniu došlo až 5. augusta 2019
(t. j. viac ako 11 mesiacov po tom, čo bol 28. augusta 2018 vyhlásený rozsudok súdu prvého
stupňa). Práve vyhlásením rozsudku súdu prvého stupňa začala sťažovateľovi a iným
osobám oprávneným v jeho prospech plynúť lehota na podanie odvolania, a to však iba čo
sa týka výroku o treste, keďže súdom prvého stupňa došlo k prijatiu vyhlásenia sťažovateľa
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Z obsahu ústavnej sťažnosti pritom
nevyplýva, že by sťažovateľ nebol podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku poučený
o neodvolateľnosti tohto vyhlásenia, ako aj o nemožnosti podania riadneho opravného
prostriedku proti rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu sťažovateľom uskutočneného
vyhlásenia o vine.
16. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity, vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, respektíve aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04,
III. ÚS 581/2015). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
17. Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní
vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených
v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje
primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že
súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).
18. Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje
inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho
priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je
vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
19. Podľa § 308 ods. 2 Trestného poriadku môžu v prospech obžalovaného rozsudok
odvolaním napadnúť okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného
v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Prokurátor môže tak
urobiť i proti vôli obžalovaného. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony
alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného
za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.
20. Podľa § 309 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie podáva na súde, proti
ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je
jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil
v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
21. Podľa § 309 ods. 4 Trestného poriadku iným osobám uvedeným v § 308 ods. 2
okrem prokurátora sa končí lehota tým istým dňom ako obžalovanému.
22. V kontexte jednotlivých ustanovení Trestného poriadku, uvedených v bodoch 17
až 21 odôvodnenia tohto rozhodnutia, dáva ústavný súd do pozornosti, že čl. 2 ods. 1
protokolu č. 7 a čl. 14 bodu 5 paktu síce garantuje obžalovanému právo na podanie riadneho
opravného prostriedku proti rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj právo na preskúmanie
rozhodnutia nadriadeným súdom vrátane meritórneho prieskumu dôkazov, o ktoré súd
opiera závery o jeho vine zo spáchania stíhaného trestného činu, avšak zároveň je potrebné
dodať, že uvedené práva obžalovaného nemajú absolútny charakter. Práve z citovaných
ustanovení Trestného poriadku vyplýva zákonná výnimka, podľa ktorej v prípade, ak
obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlási svoju vinu podľa § 257 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku a súd jeho vyhlásenie následne uznesením prijme, týmto procesným
úkonom sa obžalovaný dobrovoľne vzdáva práva na meritórne preskúmanie rozhodnutia
súdu prvého stupňa nadriadeným súdom, a to v rozsahu prijatého vyhlásenia o vine, o čom
je pred uskutočnením takého vyhlásenia konajúcim súdom vždy osobitne poučený (mutatis
mutandis I. ÚS 411/2019). Tak tomu bolo aj v prípade sťažovateľa, keďže obsahu ústavnej
sťažnosti nevyplýva opak. Sťažovateľ sa teda sám dobrovoľne vzdal práva na riadny
opravný prostriedok v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie o vine, pričom
uvedeným procesným úkonom z oprávnenia na podanie riadneho opravného prostriedku
v jeho prospech diskvalifikoval aj ďalších príbuzných uvedených v § 308 ods. 2 Trestného
poriadku, a to minimálne v časti výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa.
23. Zároveň ústavný súd považuje za potrebné dodať, že lehota na podanie odvolania
v prospech obžalovaného prostredníctvom jeho príbuzných uplynie vždy najneskôr
uplynutím lehoty na podanie odvolania samotným obžalovaným, čo nepochybne vyplýva
z § 309 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 309 ods. 1 Trestného poriadku.
V konkrétnom prípade sťažovateľa by tak lehota na podanie odvolania, čo sa týka výroku
o vine jeho príbuzným uplynula najneskôr 12. septembra 2018, teda 15 kalendárnych dní
po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa, a to aj v prípade, ak by sa
sťažovateľ nevzdal už uvedeným procesným úkonom svojho práva na preskúmanie jeho
odsúdenia v časti výroku o vine nadriadeným súdom.
24. V kontexte uvedených skutočností je potrebné uzavrieť, že postup krajského súdu
nemožno v žiadnom prípade považovať za svojvoľný, arbitrárny, resp. taký, ktorý by nemal
oporu v zákone, keďže krajský súd síce zamietol odvolanie príbuzných sťažovateľa ako
podané oneskorene, avšak namietaným uznesením postupoval v súlade s už citovanými
ustanoveniami Trestného poriadku.
25. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa
dospel k záveru, že medzi namietaným uznesením krajského súdu a obsahom práv, ktorých
vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v rámci predbežného prerokovania v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
26. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú prax, v zmysle ktorej je jednou z podmienok
vyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom skutočnosť, že v jeho prípade nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti. Vzhľadom na to, že v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto
uznesenia už ústavný súd skonštatoval dôvody pre odmietnutie ústavnej sťažnosti
sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť, teda jej zjavnú bezúspešnosť, rozhodol o jeho
žiadosti na ustanovenie právneho zástupcu tak, že jej nevyhovel (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
27. S ohľadom na všetky uvedené závery ústavného súdu bolo o ústavnej sťažnosti
sťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu