Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 63/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Davalom, PhD., LL.M., Gercenova 35,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 ods. 1

písm. b) a , práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 14 ods. 2

a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 ods. 1 písm. b) a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 14 ods. 2 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „pakt“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 18. októbra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom

ministra vnútra Slovenskej republiky č. 38 z 26. januára 2009 prepustený zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru, keď ako zástupca riaditeľa a súčasne riaditeľ

Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava I vykonával 10. decembra 2008 štátnu službu pod vplyvom alkoholu.

3. Napadnutým rozsudkom bola zamietnutá kasačná sťažnosť sťažovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -62

zo 14. marca 2018, ktorým krajský súd zamietol správnu žalobu sťažovateľa.

4. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že v jeho prípade neboli naplnené

podmienky podľa o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov na jeho prepustenie

zo služobného pomeru: (1) porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť

hrubým spôsobom, a to, že (2) ponechanie príslušníka v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby. Sťažovateľ sa domnieva, že jeho ponechanie

v služobnom pomere by nebolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Automatické

naplnenie tejto podmienky v prípade akéhokoľvek požitia alkoholu bez zohľadnenia

ďalších okolností prípadu je prejavom svojvôle krajského súdu a najvyššieho súdu.

U sťažovateľa bolo potrebné zohľadniť aj jeho 32-ročný bezproblémový výkon štátnej

služby, a aj to, že v daný deň nevykonával žiadnu tzv. ohrozovaciu činnosť smerujúcu proti

životu, zdraviu alebo majetku iných osôb. Taktiež nebolo v prípade sťažovateľa zohľadnené

nesúhlasné stanovisko odborového orgánu.

5. Sťažovateľ tvrdí, že pri absencii definície pojmu „porušenie služobnej prísahy

alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom“ je správnemu orgánu síce ponechaný

priestor na voľnú úvahu, avšak tento nie je neobmedzený. Takzvaná nulová tolerancia

alkoholu nevyplýva zo žiadneho zákona, ale iba z rozkazov ministra vnútra Slovenskej

republiky č. 6/1997 a č. 64/2003.

6. Napokon sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že v dôsledku

prepustenia mu nebolo vyplatené odchodné za roky služby, čo možno považovať

za diskrimináciu na základe veku v porovnaní s inými príslušníkmi Policajného zboru,

ktorým nevznikol nárok na odchodné a na základe jeho postavenia ako príslušníka

Policajného zboru v porovnaní s inými osobami, ktoré nie sú príslušníkmi Policajného

zboru.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva , podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 ods. 1

písm. b), , podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 2 a čl. 26

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. októbra 2019 porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. októbra 2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný

uhradiť trovy...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

11. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

14. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

15. Podľa zamestnanci majú právo

na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu

proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom

sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,

rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo

sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

19. Podľa čl. 14 ods. 2 paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje

sa za nevinného, pokiaľ nie je zákonným postupom preukázaná jeho vina.

20. Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú

ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek diskrimináciu

a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek

dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného

presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku pri vymedzení porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť

hrubým spôsobom prekročil jemu danú hranicu voľnej úvahy, keď tzv. nulová tolerancia

alkoholu nevyplýva zo žiadneho zákona. Napadnutý rozsudok zároveň nedáva odpoveď

na otázku, prečo by ponechanie sťažovateľa v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby.

22. Sťažovateľ tiež namieta, že došlo k jeho diskriminácii, keď mu v dôsledku

prepustenia zo služobného pomeru nebolo vyplatené odchodné za roky služby, čo možno

považovať za diskrimináciu na základe veku v porovnaní s inými príslušníkmi Policajného

zboru, ktorým nevznikol nárok na odchodné a na základe jeho postavenia ako príslušníka

Policajného zboru v porovnaní s inými osobami, ktoré nie sú príslušníkmi Policajného

zboru.

23. Ústavný súd v nadväznosti na sťažovateľom uplatnené námietky pripomína,

že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených

právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

24. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

25. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné

poukázať aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych

otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne

predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,

ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov

verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov. ,

).

26. Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: «33. Služobný pomer príslušníka PZ

je inštitútom verejného práva. Právna povaha služobného pomeru príslušníka PZ vyplýva

z osobitnej povahy zamestnávateľa policajta, ktorým je štát ako primárny nositeľ verejnej

moci. Príslušník PZ sa prostredníctvom svojho zamestnávateľa priamo zúčastní na výkone

verejnej moci, preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktmi tieto vzťahy

zakladať, meniť alebo rušiť. Požadované vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína

a pripravenosť vynaložiť svoje sily na ochranu verejného poriadku a majetku občanov)

sú základnými predpokladmi výkonu služby v PZ. Každý príslušník PZ, ktorý tieto vlastnosti

nemá a prejavuje sa v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť PZ. Na činnosť

príslušníka PZ sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby,

ale aj mimo nej. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti a s tým spojené vyššie

nároky na činnosť príslušníkov PZ. poskytol vybraným skupinám

štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom lepšie

sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov a

zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje , resp. iné právne predpisy.

Preto treba považovať za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky

profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie

nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné

dodržiavanie svojich ustanovení prísnejších ako iné zákony (napr. ).

34. „Zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje

príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je to u zamestnancov

v pracovnom pomere a kladie na nich vyššie nároky a požiadavky na čestnosť

a rešpektovanie zákona “ (judikát Najvyššieho súdu SR - R 40/2015).

35. neobsahuje legálnu definíciu konania - porušenia

služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Z uvedeného

vyplýva, že na kvalifikovanie a posúdenie takého konania ponecháva zákonodarca pomerne

širokú voľnú úvahu. Táto úvaha však nie je neobmedzená a nemôže zachádzať do prejavov

svojvôle. To, či sa určitá osoba - príslušník PZ, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže SR či Železničnej polície, dopustí porušenia služobnej prísahy

alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, je potrebné posudzovať náležite

a dôkladne, u každej konkrétnej osoby zvlášť, podľa okolností, ktoré nastali, s prihliadnutím

na všetky súvisiace skutočnosti, svedčiace či už v prospech, alebo v neprospech

posudzovanej osoby. Všetky skutočnosti, ku ktorým príslušný správny orgán na základe

takejto úvahy dospeje, musia byť preukázané relevantnými dôkazmi.

36. Je nesporné, že sťažovateľ tým, že dňa 10.12.2008 nastúpil do výkonu štátnej

služby a vykonával ju pod vplyvom alkoholu, zvlášť hrubým spôsobom porušil

svoju povinnosť vyplývajúcu z ako aj interné

predpisy: rozkaz ministra vnútra SR č. 64/2003 a č. 6/1997, s ktorými bol oboznámený.

Krajský súd správne poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku

sp. zn. zo dňa 16.04.2014, v ktorom konštatoval, že zistenie požitia

alkoholických nápojov policajtom počas výkonu služby sa považuje za porušenie služobnej

prísahy, služobnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, čím bola v prípade sťažovateľa

splnená jedna zo zákonných podmienok skutkovej podstaty prepustenia zo služobného

pomeru podľa

37. Pokiaľ ide o splnenie druhej podmienky skutkovej podstaty personálneho

opatrenia podľa , ktorou je preukázanie,

že ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitým záujmom štátnej

služby, dospel kasačný súd k záveru, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s jej splnením

riadne vysporiadal. Postupoval v intenciách právneho názoru a poukázal na to, že v

prípade zistenia požitia alkoholických nápojov počas výkonu služby policajta je

bezvýznamné, aké množstvo alkoholických nápojov požil, ako sa pod ich vplyvom správal, v

akej konkrétnej situácii, či to bolo na verejnosti, či pod vplyvom alkoholu riadil motorové

vozidlo, či ohrozil majetok, životy, zdravie, aké bolo jeho doterajšie pôsobenie v PZ, ako bol

vyhodnocovaný jeho status príslušníka PZ do tohto zistenia a aké konkrétne dôsledky malo

posudzované konanie vo vzťahu, k verejnosti občanom, ako aj možným následkom

a škodám.

38. Je potrebné prisvedčiť žalovanému, ktorý odôvodňoval splnenie druhej zákonnej

podmienky ujmou na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny a všeobecne záväzných

právnych predpisov všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery

verejnosti v PZ. Aj kasačný súd si je vedomý, že z

jasne vyplýva, že policajt nesmie v čase výkonu štátnej služby požívať nielen alkoholické

nápoje, ale aj požívatiny a liečivá, ktoré obsahujú alkohol, a rovnako nesmie pod ich

vplyvom nastupovať do výkonu štátnej služby.

...

43. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku

nevysporiadal s nesúhlasným stanoviskom príslušného odborového orgánu k návrhu

na jeho prepustenie zo služobného pomeru, kasačný súd poukazuje na právny názor

Ústavného súdu SR, ktorý v uznesení č. k. -25 zo dňa 07.05.2014

konštatoval, že „... predmetné stanovisko má len odporúčajúci charakter, nie je pre

rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru záväzné, pretože rozhodujúce je naplnenie

, ktoré boli v prípade sťažovateľa

splnené. Na základe uvedeného nevysporiadanie sa so stanoviskom odborového orgánu

v odôvodnení napadnutého rozsudku nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú

intenzitu nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, vzhľadom na ostatné dôvody

v ňom uvedené, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu v zmysle a podľa ods. listiny.“»

27. Ústavný súd považuje napadnutý rozsudok v rámci námietok sťažovateľa

za dostatočne odôvodnený, presvedčivý a z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľný.

Na námietky sťažovateľa týkajúce sa naplnenia podmienok na jeho prepustenie najvyšší súd

náležitým spôsobom reagoval, keď odkázal okrem iného na povahu služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru, mieru ochrany tohto služobného pomeru a taktiež mieru

voľnej úvahy správneho orgánu, pričom svoje právne závery podporil aj odkazom

na relevantnú judikatúru. Závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sťažovateľ

v konaní pred ústavným súdom žiadnym ústavnoprávne relevantným spôsobom

nespochybnil, keď sa obmedzil na opakovanie svojej argumentácie pred správnymi orgánmi

a všeobecnými súdmi a ústavný súd tak staval do pozície súdu tretej inštancie,

ktorým zjavne nie je (bod 23 a 24 tohto uznesenia).

28. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na záver krajského súdu,

ktorý si osvojil aj najvyšší súd, a to, že dodržiavanie služobnej disciplíny príslušníkmi

Policajného zboru je nevyhnutne spojené aj s dôverou verejnosti v Policajný zbor ako taký.

29. Pokiaľ sťažovateľ namieta diskrimináciu ( , dohovoru

a čl. 26 paktu), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ už sám vo svojej ústavnej sťažnosti

uvádza argumenty proti svojmu tvrdeniu o tejto diskriminácii, keď zaobchádzanie

v jeho prípade (nevyplatenie odchodného v dôsledku prepustenia zo služobného pomeru)

porovnáva so zaobchádzaním s inými príslušníkmi Policajného zboru, ktorým nárok

na odchodné vôbec vznikol (a teda nemohol ani zaniknúť), resp. so zaobchádzaním

so zamestnancami v inom ako v služobnom pomere (k tomuto bližšie citované odôvodnenie

napadnutého rozsudku, body 33, 34 a 38).

30. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojho práva podľa čl. 14 ods. 2 paktu,

podľa ktorého každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, pokiaľ

nie je zákonným postupom preukázaná jeho vina.

31. Ústavný súd konštatuje, že predmetný článok paktu sa na prípad sťažovateľa

zjavne nevzťahuje, keďže sťažovateľ v tejto veci nie je obvinený z trestného činu a súd

nerozhoduje o jeho vine v trestnom konaní.

32. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

ako celok pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu