Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 63/2020
PDF · 215.63 KB
No categories available
I. ÚS 63/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Davalom, PhD., LL.M., Gercenova 35,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 ods. 1
písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 14 ods. 2
a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžk 32/2018 z 18. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 ods. 1 písm. b) a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 14 ods. 2 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(ďalej len „pakt“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Sžk 32/2018 z 18. októbra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 38 z 26. januára 2009 prepustený zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru, keď ako zástupca riaditeľa a súčasne riaditeľ
Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Bratislava I vykonával 10. decembra 2008 štátnu službu pod vplyvom alkoholu.
3. Napadnutým rozsudkom bola zamietnutá kasačná sťažnosť sťažovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 87/2015-62
zo 14. marca 2018, ktorým krajský súd zamietol správnu žalobu sťažovateľa.
4. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že v jeho prípade neboli naplnené
podmienky podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov na jeho prepustenie
zo služobného pomeru: (1) porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom, a to, že (2) ponechanie príslušníka v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby. Sťažovateľ sa domnieva, že jeho ponechanie
v služobnom pomere by nebolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Automatické
naplnenie tejto podmienky v prípade akéhokoľvek požitia alkoholu bez zohľadnenia
ďalších okolností prípadu je prejavom svojvôle krajského súdu a najvyššieho súdu.
U sťažovateľa bolo potrebné zohľadniť aj jeho 32-ročný bezproblémový výkon štátnej
služby, a aj to, že v daný deň nevykonával žiadnu tzv. ohrozovaciu činnosť smerujúcu proti
životu, zdraviu alebo majetku iných osôb. Taktiež nebolo v prípade sťažovateľa zohľadnené
nesúhlasné stanovisko odborového orgánu.
5. Sťažovateľ tvrdí, že pri absencii definície pojmu „porušenie služobnej prísahy
alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom“ je správnemu orgánu síce ponechaný
priestor na voľnú úvahu, avšak tento nie je neobmedzený. Takzvaná nulová tolerancia
alkoholu nevyplýva zo žiadneho zákona, ale iba z rozkazov ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 6/1997 a č. 64/2003.
6. Napokon sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že v dôsledku
prepustenia mu nebolo vyplatené odchodné za roky služby, čo možno považovať
za diskrimináciu na základe veku v porovnaní s inými príslušníkmi Policajného zboru,
ktorým nevznikol nárok na odchodné a na základe jeho postavenia ako príslušníka
Policajného zboru v porovnaní s inými osobami, ktoré nie sú príslušníkmi Policajného
zboru.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný nálezom takto rozhodol:
„I. Základné práva , podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 ods. 1
písm. b), čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 2 a čl. 26
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžk/32/2018 z 18. októbra 2019 porušené boli.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžk/32/2018
z 18. októbra 2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný
uhradiť trovy...“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
14. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
15. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo
na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu
proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom
sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,
rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
19. Podľa čl. 14 ods. 2 paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje
sa za nevinného, pokiaľ nie je zákonným postupom preukázaná jeho vina.
20. Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú
ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek diskrimináciu
a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek
dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného
presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd v napadnutom
rozsudku pri vymedzení porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom prekročil jemu danú hranicu voľnej úvahy, keď tzv. nulová tolerancia
alkoholu nevyplýva zo žiadneho zákona. Napadnutý rozsudok zároveň nedáva odpoveď
na otázku, prečo by ponechanie sťažovateľa v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby.
22. Sťažovateľ tiež namieta, že došlo k jeho diskriminácii, keď mu v dôsledku
prepustenia zo služobného pomeru nebolo vyplatené odchodné za roky služby, čo možno
považovať za diskrimináciu na základe veku v porovnaní s inými príslušníkmi Policajného
zboru, ktorým nevznikol nárok na odchodné a na základe jeho postavenia ako príslušníka
Policajného zboru v porovnaní s inými osobami, ktoré nie sú príslušníkmi Policajného
zboru.
23. Ústavný súd v nadväznosti na sťažovateľom uplatnené námietky pripomína,
že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených
právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
24. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
25. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné
poukázať aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať
činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne
predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým,
ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov
verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov. IV. ÚS 127/2012,
26. Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: «33. Služobný pomer príslušníka PZ
je inštitútom verejného práva. Právna povaha služobného pomeru príslušníka PZ vyplýva
z osobitnej povahy zamestnávateľa policajta, ktorým je štát ako primárny nositeľ verejnej
moci. Príslušník PZ sa prostredníctvom svojho zamestnávateľa priamo zúčastní na výkone
verejnej moci, preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktmi tieto vzťahy
zakladať, meniť alebo rušiť. Požadované vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína
a pripravenosť vynaložiť svoje sily na ochranu verejného poriadku a majetku občanov)
sú základnými predpokladmi výkonu služby v PZ. Každý príslušník PZ, ktorý tieto vlastnosti
nemá a prejavuje sa v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť PZ. Na činnosť
príslušníka PZ sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby,
ale aj mimo nej. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti a s tým spojené vyššie
nároky na činnosť príslušníkov PZ. Zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol vybraným skupinám
štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom lepšie
sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov a
zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce, resp. iné právne predpisy.
Preto treba považovať za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky
profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie
nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné
dodržiavanie svojich ustanovení prísnejších ako iné zákony (napr. Zákonník práce).
34. „Zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje
príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je to u zamestnancov
v pracovnom pomere a kladie na nich vyššie nároky a požiadavky na čestnosť
a rešpektovanie zákona “ (judikát Najvyššieho súdu SR - R 40/2015).
35. Zákon č. 73/1998 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu konania - porušenia
služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Z uvedeného
vyplýva, že na kvalifikovanie a posúdenie takého konania ponecháva zákonodarca pomerne
širokú voľnú úvahu. Táto úvaha však nie je neobmedzená a nemôže zachádzať do prejavov
svojvôle. To, či sa určitá osoba - príslušník PZ, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže SR či Železničnej polície, dopustí porušenia služobnej prísahy
alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, je potrebné posudzovať náležite
a dôkladne, u každej konkrétnej osoby zvlášť, podľa okolností, ktoré nastali, s prihliadnutím
na všetky súvisiace skutočnosti, svedčiace či už v prospech, alebo v neprospech
posudzovanej osoby. Všetky skutočnosti, ku ktorým príslušný správny orgán na základe
takejto úvahy dospeje, musia byť preukázané relevantnými dôkazmi.
36. Je nesporné, že sťažovateľ tým, že dňa 10.12.2008 nastúpil do výkonu štátnej
služby a vykonával ju pod vplyvom alkoholu, zvlášť hrubým spôsobom porušil
svoju povinnosť vyplývajúcu z § 136 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. ako aj interné
predpisy: rozkaz ministra vnútra SR č. 64/2003 a č. 6/1997, s ktorými bol oboznámený.
Krajský súd správne poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku
sp. zn. 2Sžo/12/2014 zo dňa 16.04.2014, v ktorom konštatoval, že zistenie požitia
alkoholických nápojov policajtom počas výkonu služby sa považuje za porušenie služobnej
prísahy, služobnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, čím bola v prípade sťažovateľa
splnená jedna zo zákonných podmienok skutkovej podstaty prepustenia zo služobného
pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.
37. Pokiaľ ide o splnenie druhej podmienky skutkovej podstaty personálneho
opatrenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., ktorou je preukázanie,
že ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitým záujmom štátnej
služby, dospel kasačný súd k záveru, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s jej splnením
riadne vysporiadal. Postupoval v intenciách právneho názoru a poukázal na to, že v
prípade zistenia požitia alkoholických nápojov počas výkonu služby policajta je
bezvýznamné, aké množstvo alkoholických nápojov požil, ako sa pod ich vplyvom správal, v
akej konkrétnej situácii, či to bolo na verejnosti, či pod vplyvom alkoholu riadil motorové
vozidlo, či ohrozil majetok, životy, zdravie, aké bolo jeho doterajšie pôsobenie v PZ, ako bol
vyhodnocovaný jeho status príslušníka PZ do tohto zistenia a aké konkrétne dôsledky malo
posudzované konanie vo vzťahu, k verejnosti občanom, ako aj možným následkom
a škodám.
38. Je potrebné prisvedčiť žalovanému, ktorý odôvodňoval splnenie druhej zákonnej
podmienky ujmou na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny a všeobecne záväzných
právnych predpisov všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery
verejnosti v PZ. Aj kasačný súd si je vedomý, že z § 136 písm. d) zákona č. 73/1988 Z. z.
jasne vyplýva, že policajt nesmie v čase výkonu štátnej služby požívať nielen alkoholické
nápoje, ale aj požívatiny a liečivá, ktoré obsahujú alkohol, a rovnako nesmie pod ich
vplyvom nastupovať do výkonu štátnej služby.
...
43. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku
nevysporiadal s nesúhlasným stanoviskom príslušného odborového orgánu k návrhu
na jeho prepustenie zo služobného pomeru, kasačný súd poukazuje na právny názor
Ústavného súdu SR, ktorý v uznesení č. k. I. ÚS 178/2014-25 zo dňa 07.05.2014
konštatoval, že „... predmetné stanovisko má len odporúčajúci charakter, nie je pre
rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru záväzné, pretože rozhodujúce je naplnenie
zákonných predpokladov v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré boli v prípade sťažovateľa
splnené. Na základe uvedeného nevysporiadanie sa so stanoviskom odborového orgánu
v odôvodnení napadnutého rozsudku nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú
intenzitu nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, vzhľadom na ostatné dôvody
v ňom uvedené, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. listiny.“»
27. Ústavný súd považuje napadnutý rozsudok v rámci námietok sťažovateľa
za dostatočne odôvodnený, presvedčivý a z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľný.
Na námietky sťažovateľa týkajúce sa naplnenia podmienok na jeho prepustenie najvyšší súd
náležitým spôsobom reagoval, keď odkázal okrem iného na povahu služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru, mieru ochrany tohto služobného pomeru a taktiež mieru
voľnej úvahy správneho orgánu, pričom svoje právne závery podporil aj odkazom
na relevantnú judikatúru. Závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sťažovateľ
v konaní pred ústavným súdom žiadnym ústavnoprávne relevantným spôsobom
nespochybnil, keď sa obmedzil na opakovanie svojej argumentácie pred správnymi orgánmi
a všeobecnými súdmi a ústavný súd tak staval do pozície súdu tretej inštancie,
ktorým zjavne nie je (bod 23 a 24 tohto uznesenia).
28. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na záver krajského súdu,
ktorý si osvojil aj najvyšší súd, a to, že dodržiavanie služobnej disciplíny príslušníkmi
Policajného zboru je nevyhnutne spojené aj s dôverou verejnosti v Policajný zbor ako taký.
29. Pokiaľ sťažovateľ namieta diskrimináciu (čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru
a čl. 26 paktu), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ už sám vo svojej ústavnej sťažnosti
uvádza argumenty proti svojmu tvrdeniu o tejto diskriminácii, keď zaobchádzanie
v jeho prípade (nevyplatenie odchodného v dôsledku prepustenia zo služobného pomeru)
porovnáva so zaobchádzaním s inými príslušníkmi Policajného zboru, ktorým nárok
na odchodné vôbec vznikol (a teda nemohol ani zaniknúť), resp. so zaobchádzaním
so zamestnancami v inom ako v služobnom pomere (k tomuto bližšie citované odôvodnenie
napadnutého rozsudku, body 33, 34 a 38).
30. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojho práva podľa čl. 14 ods. 2 paktu,
podľa ktorého každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, pokiaľ
nie je zákonným postupom preukázaná jeho vina.
31. Ústavný súd konštatuje, že predmetný článok paktu sa na prípad sťažovateľa
zjavne nevzťahuje, keďže sťažovateľ v tejto veci nie je obvinený z trestného činu a súd
nerozhoduje o jeho vine v trestnom konaní.
32. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
ako celok pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu