Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 81/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a maloletej ,

, , zastúpenej zákonnou zástupkyňou

, matkou, obe právne zastúpené advokátom JUDr. Petrom

Gdovinom, advokátska kancelária, Kalininova 675/12, Humenné, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa ods. l a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. zo 6. novembra 2019 a uznesením Okresného

súdu Košice I č. k. -153 z 3. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a maloletej o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(matky maloletej ‒ďalej aj ,,sťažovateľka), a maloletej

, (ďalej spolu aj

„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. novembra 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Košice I

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -153 z 3. apríla 2019 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

nariadil vo výroku I návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu

v Českej republike a vo výroku II nariadil matke maloletej, aby maloletú navrátila

na územie Českej republiky v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

Vo výroku III vyslovil, že v prípade, že matka maloletú v súlade s výrokom II napadnutého

uznesenia na územie Českej republiky nenavráti, je otec maloletej (ďalej len „otec“ alebo

„oprávnený“) oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloletú prevziať z dôvodu jej

navrátenia do krajiny obvyklého pobytu na územie Českej republiky. O trovách konania

rozhodol vo výroku IV tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2.1 Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka s návrhom, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil a návrh otca zamietol alebo,

alternatívne, aby napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec a ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Krajský súd napadnutým uznesením napadnuté uznesenie okresného súdu

potvrdil s týmto odôvodnením:

«V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne aplikoval

na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate maloletého dieťaťa do krajiny

obvyklého pobytu Haagsky dohovor a Nariadenie Rady (keďže únosové konanie sa týkalo

členských štátov Európskej únie), ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor

a v niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom

urýchleného návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Súd prvej inštancie v tomto konaní

v zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta

obvyklého pobytu maloletej a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom

ku ktorému dospel, sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Konštatuje, súd prvej inštancie

správne ustálil, že obvyklý pobyt mal. pred jej premiestnením bol v Českej republike,

kde sa narodila a kde si rodičia založili centrum svojho života v oddelených domácnostiach.

Je nesporné, že maloletá má české občianstvo, vyrastala od narodenia v Českej republike,

v meste Praha, mala tam nahlásený trvalý pobyt, zdravotné poistenie a navštevovala tu

predškolské zariadenie (aj keď kvôli jej chorľavosti len sporadicky). Uvedený stav trval až

do odchodu matky s maloletou na Slovensko dňa 27.10.2018. Právnemu názoru súdu prvej

inštancie o obvyklom pobyte maloletej na území ČR zodpovedá aj skutočnosť, že o maloletej

rozhodoval český súd - Obvodní soud pro Prahu 4, na ktorý sa otec maloletej obrátil

so svojím návrhom na rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletej. Obvyklému pobytu maloletej v ČR svedčí aj fakt, že sa povinná matka

v septembri 2018 obrátila na Obvodní soud pro Prahu 4 s návrhom na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým by súd nahradil súhlas otca s vycestovaním maloletej

na územie Slovenskej republiky po dobu dvoch týždňov, ktorý jej podľa jej tvrdení nechcel

udeliť. Predmetný návrh príslušný súd zamietol (č.l. 13). V tomto smere je potrebné

zdôrazniť, že obvyklý pobyt detí v rámci aplikácie Haagskeho dohovoru sa podľa jeho čl. 3

zisťuje podľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním

detí na území iného štátu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie

medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov

a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Záväzná

interpretácia pre členské štáty EÚ pojmu obvyklého pobytu dieťaťa vyplýva z rozhodnutí

Súdneho dvora (napr. vo veci C-523/07), z ktorej vyplýva, že mu zodpovedá miesto, ktoré

odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento

účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu

na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa,

miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby,

ktoré dieťa udržiava s danom členskom štáte. Odvolacie námietky povinnej, ktorými

odôvodňovala obvyklý pobyt maloletej na území Slovenskej republiky, preto nie sú dôvodné.

Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka povinnej, ktorá tvrdí, že

maloletá má na území Slovenskej republiky vytvorený svoj prvý „domov“, alebo že jej pri

starostlivosti o maloletého môžu pomôcť jej rodičia. Tieto skutočnosti nemajú vplyv

na vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý pobyt maloletej v ČR, by mohol byť

na základe takýchto okolnosti zmenený a sú v priamom rozpore s právom maloletej

na oboch rodičov. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj

nadobudnutie a výkon opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi, v rámci ktorého

vysťahovanie maloletej do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu

s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie mal. dieťaťa

na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. Konštatuje, že povinná takýto súhlas

zo strany otca nepredložila, a pokiaľ povinná súhlas od otca nemala, treba súhlasiť

so záverom súdu prvej inštancie, že jej odchodom s maloletou v októbri 2018 došlo

k neoprávnenému premiestneniu maloletej z ČR na územie Slovenskej republiky. Medzi

účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že otec podal návrh návrat maloletej

do krajiny obvyklého pobytu v lehote do jedného roka po neoprávnenom premiestnení

v zmysle článku 12 Haagskeho dohovoru, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nebolo

potrebné v tomto smere vykonať osobitné dokazovanie.

Po ustálení obvyklého pobytu mal. a konštatovaní, že 27.10.2018 došlo k jej

neoprávnenému premiestneniu na územie Slovenskej republiky, správne súd prvej inštancie

v konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, keďže obrana

povinnej v konaní smerovala k preukázaniu, že maloletá by návratom bola vystavená

nebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy. V tomto smere odvolací súd poukazuje

na správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že dôkazné bremeno na preukázanie

existencie vážneho nebezpečenstva v prípade návratu, nesie osoba únoscu (v danom

prípade matka maloletej). Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru je

v prvom rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch

prípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu

objektívne vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat,

ktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvu ujmy. Pokiaľ ide o „inak

neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne

nebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda

dieťa by bolo navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej

starostlivosti únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní

obsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že povinná v konaní

nepreukázala, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak

priviedol do neznesiteľnej situácie, nota bene v konaní neboli preukázané žiadne

skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodných

sociálnych podmienok pre život v ČR alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne

iného zlého zaobchádzania. Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania

rodinného súdu v Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom

upravil styk otca s maloletou v širokom rozsahu. Sociálne zisťovanie v domácnosti otca bolo

príslušným českým orgánom vykonané aj v priebehu toho konania (správa na č.l. 98),

pričom bolo konštatované, že maloletá má u otca zabezpečené všetko potrebné. Odvolací

súd je tiež toho názoru, že záver lekárskej správy z 13.2.2019 o dermorespiračnom

syndróme maloletej nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b

Haagskeho dohovoru a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletej do Českej

republiky nenariadiť. Odvolaciemu súdu tiež nie sú známe žiadne skutočnosti, prečo by

mala byť na Slovensku „kvalitnejšia“ alebo pre maloletú vhodnejšia ako zdravotná

starostlivosť ako v ČR tak, ako tvrdila povinná v podanom odvolaní a v konečnom dôsledku

tieto skutočnosti povinná ani nijako nepreukázala.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku povinnej o nesprávnom procesnom

postupe súdu prvej inštancie, keď nepripustil ňou navrhované nariadenie znaleckého

dokazovania z odboru psychiatrie, ktorým by bola preskúmaná údajná agresivita otca.

V tejto súvislosti poznamenáva, že z ustanovenia vyplýva, že

v návratových konaniach je obmedzená zásada oficiality a vyšetrovacieho princípu pri

zisťovaní skutočného stavu veci, čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo

najkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. V návratovom konaní teda súd môže pristúpiť

k zamietnutiu návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania, v prípade keď

vyhodnotí že tieto dôkazy nie sú v zmysle pre vec potrebné na zistenie

skutočností podľa . Vychádzajúc z dikcie -3 a nasl. totiž vyplýva,

že návratové konanie má osobitný režim, v ktorom je potrebné vykonať dokazovanie len

v rozsahu na zistenie či premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či nie je daný

niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí a teda v týchto oblastiach

dokazovania je bezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto uzavrieť, že

v danom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrhy matky na doplnenie

dokazovania nepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil (bod 34

odôvodnenia). Odvolací súd zastáva názor, že nariadenie znaleckého dokazovania za

účelom preskúmania osobnosti otca, by nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia

obvyklého pobytu maloletej, posúdeniu či jej premiestnenie bolo neoprávnené a či je daný

niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu.

Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania

o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, odvolaciemu

súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne

a skutkové posúdenie zisteného stavu veci a tvrdenia povinnej o údajnej agresivite otca

vyznievajú nanajvýš tendenčne s cieľom dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

V súvislosti s odvolacou námietkou povinnej, že zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky

procesného útoku, ktoré neboli uplatnené ( ) odvolací súd

poukazuje na ustanovenie , v zmysle ktorého predmetný odvolací dôvod nie je

možné v mimosporovom konaní použiť.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou povinnej o tom, že napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s najlepším záujmom maloletej a zdôrazňuje,

že spôsob aplikácie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania by sa mal odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach

o opatrovníckych právach. Najlepším záujmom takéhoto dieťaťa je nebyť unesené, s čím

súvisí povinnosť zmluvného štátu Haagskeho dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa

do krajiny jeho obvyklého pobytu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že

uznesenie súdu prvej inštancie plne korešponduje s najlepším záujmom maloletej, ktorým

(záujmom) je ochrániť maloletú na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami jej

neoprávneného premiestnenia a zabezpečiť jej bezpečný návrat do štátu jej obvyklého

pobytu.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne...»

3. Sťažovateľky v úvode sťažnosti uviedli, že v konaní na súde prvej inštancie, tak aj

v odvolacom konaní uvádzali a navrhovali, aby súd prvej inštancie vykonal nimi navrhnutý

dôkaz, a to znalecké dokazovanie z odboru psychiatrie vo vzťahu k agresivite otca

maloletej. Vzhľadom na to, že sťažovateľky navrhovali a iniciovali v konaní pred okresným

súdom a v odvolacom konaní poukazovali na nevykonanie dôležitého dôkazu, ktorý by

podľa slov sťažovateliek preukázal, že osoba požadujúca návrat (otec) môže vystaviť dieťa

nebezpečenstvu ujmy, bolo podľa sťažovateliek konaním všeobecných súdov porušené

ustanovenie . Konajúcim súdom je podľa

presvedčenia sťažovateliek potrebné vytknúť, že napriek vedomosti, že maloletá bola

svedkom násilného konania otca, ako aj jeho citového vydierania, tieto súdy nevykonali

dôkaz vo forme psychologického posudku maloletej. Taktiež podľa slov sťažovateliek súdy

nezohľadnili a nebrali do úvahy stanovisko procesného opatrovníka.

3.1 Podľa sťažovateliek krajský súd aj okresný súd mechanicky aplikovali dohovor

a nadradili ho nad najlepší záujem dieťaťa. Odvolací krajský súd sa podľa mienky

sťažovateliek patrične a úplne nevysporiadal s argumentmi prednesenými sťažovateľkami

v odvolaní. Napadnuté uznesenie krajského súdu pôsobí podľa názoru sťažovateliek

(i) formálne bez podrobného skúmania okolnosti, ktoré svedčia v prospech použitia čl. 13

písm. b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj

„Haagsky dohovor“), (ii) zatajujúco vo vzťahu k obsahu predložených dôkazov

a navrhnutých dôkazných prostriedkov. Napadnuté uznesenie krajského súdu, v ktorom sa

tento stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu v takej mimoriadne

citlivej veci, je podľa sťažovateliek odôvodnené nedostatočne a zmätočne v tej časti, pokiaľ

ide o jeho závery, že v danej veci nie je možné aplikovať výnimku z čl. 13 písm. b)

Haagskeho dohovoru. Na základe uvedených skutočností sa podľa sťažovateliek okresný

súd aj odvolací súd nezaoberali detailnejšie tou rozhodujúcou skutočnosťou, či návrat

maloletej do krajiny obvyklého pobytu by nepredstavoval pre dieťa nebezpečenstvo vzniku

vážnej ujmy a či bude naozaj v jeho najlepšom záujme návrat do výlučného rodinného

prostredia otca spolu so sťažovateľkou, keďže vzťahy medzi nimi boli už nezmieriteľné.

3.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľky zastávajú názor, že konajúce

súdy neskúmali, čo je v najlepšom záujme dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu

k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda

výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Konajúce súdy podľa slov sťažovateliek nevykonali

navrhovaný dôkaz a taktiež nezistili skutočný stav veci, čím takýmto postupom krajského

súdu, ako aj konaním okresného súdu boli porušené práva sťažovateliek zaručené čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

4. V zmysle o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu, pretože podľa sťažovateliek

právnymi následkami napádaných rozhodnutí hrozí sťažovateľkám závažná ujma

a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.

4.1 Sťažovateľky navrhli vydať následne nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:

„Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Krajského súdu Košice sp. zn.: zo dňa 06. novembra 2019

a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.: -153 zo dňa 3. apríla 2019

porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn.: zo dňa 06. novembra 2019

a uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.: -153 zo dňa 3. apríla 2019

zrušuje a vec sa Okresnému súdu Košice I vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Košice je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľom

vo výške 3000.- EUR...

Krajský súd Košice je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K ústavnej sťažnosti maloletej

6. Ústavný súd úvodným slovom oboznamuje, že spolu so sťažnosťou bolo

ústavnému súdu doručené splnomocnenie advokátky na zastupovanie maloletej pred

ústavným súdom. Z obsahu tohto splnomocnenia vyplýva, že ho udeľuje matka maloletej

na zastupovanie maloletej pred ústavným súdom.

6.1 Ústavný súd k tomu uvádza, že nemožno splnomocnenie udelené matkou

maloletej na zastupovanie maloletej advokátom považovať vzhľadom na okolnosti

a špecifiká veci za prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom.

6.2 Matka maloletej totiž v zmysle obsahu ústavnej sťažnosti a v nej uvedených

argumentov sa ústavnou sťažnosťou snaží zvrátiť napadnuté uznesenie krajského súdu,

ktoré je v jej neprospech, resp. ktoré je v prospech otca maloletej. Matka maloletej je

v tomto prípade v konflikte záujmov, čo sa týka jej možnosti ako zákonného zástupcu

splnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu na zastupovanie maloletej pred ústavným

súdom v smere dožadovania sa rozhodnutia ústavného súdu v prospech matky (podľa § 31

ods. 2 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov: „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide

o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým

dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom;

v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní

alebo pri určitom právnom úkone zastupovať“).

6.3 Ústavný súd preto hodnotí, že ústavná sťažnosť maloletej nespĺňa zákonom

o ústavnom súde predpísané náležitosti zastúpenia (a to náležitosti v zmysle § 34 a nasl.

) a zároveň je podaná zjavne neoprávnenou osobou (matkou) a je

potrebné ju z týchto dôvodov podľa a

odmietnuť.

III.2 K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľky

(matky maloletej) napadnutým uznesením okresného súdu

7. Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci.

7.1 Z pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

7.2 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať

o napadnutom uznesení okresného súdu, keďže odvolanie v tomto prípade predstavuje

účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

okresného súdu.

7.3 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

7.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.3 K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľky

(matky maloletej) napadnutým uznesením krajského súdu

8. Predmetom ústavnej sťažnosti v tejto časti je návrh sťažovateľky na preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu vo veci medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne

rozhodnutia vydaného v tzv. návratovom konaní v zmysle Haagskeho dohovoru (ústavný

súd dopĺňa, že problematikou medzinárodných únosov detí sa zaoberal v posledných rokoch

napr. vo veciach , , , ).

8.1 Dôvodom, prečo sa štáty medzinárodného spoločenstva odhodlali k prijatiu

Haagskeho dohovoru (publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod

č. , platný pre Slovenskú republiku od 1. februára 2001), bola vidina ochrany

detí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia

alebo zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu

ich obvyklého pobytu (porov. preambulu Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Haagskeho

dohovoru).

8.2 Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru je

vždy prvoradý. K naplneniu tejto axiómy Haagsky dohovor pracuje s vyvrátiteľnou

domnienkou, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom

premiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávneného zadržania v krajine únosu (alebo tretej

krajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,

kde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých

prípadov, na ktoré pamätajú čl. 12, 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.

8.3 V konaní o návrate dieťaťa pred všeobecnými súdmi príslušnými

na rozhodovanie o návrate dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru sú tieto pri posudzovaní

existencie dôvodov na nenariadenie návratu dieťaťa podľa čl. 12, 13 alebo čl. 20 Haagskeho

dohovoru vedené záujmom na ochrane najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi

práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 dohovoru, čl. 7 charty, ako aj ústavnými

právami garantovanými ústavným poriadkom konkrétneho štátu (v prostredí Slovenskej

republiky je to ). Dôležitú úlohu pri posudzovaní otázky návratu dieťaťa

má aj Dohovor o právach dieťaťa.

8.4 Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim

prostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, nezostáva v rámci

jeho normatívneho textu bez odozvy otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu

dieťaťa a jeho hmotných práv, pre účely ktorého upravuje výnimky z nariadenia návratu

dieťaťa stanovené v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva

a slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru. Inak povedané, samotný Haagsky

dohovor pamätá na ústavné práva dieťaťa, ktoré je potrebné brať vážne vo veciach

medzinárodných únosov detí.

8.5 Právna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje istý štandard ochrany týchto

práv. V tomto duchu preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru stanovuje, že bez ohľadu

na ustanovenie čl. 12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat

dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením,

preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo (grave risk), že návrat by dieťa vystavil fyzickej

alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

8.6 Na ten účel a účel ochrany práv dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa

a práv podľa čl. 8 dohovoru Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojom

rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, č. 41615/07 zo 6. júla

2010 vyslovil požiadavku adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom

konaní, aby detailne preskúmali celú rodinnú situáciu a uistili sa, že návratom dieťaťa

nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak privedie

do neznesiteľnej situácie.

8.7 Pri interpretácii a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je potrebné mať

na pamäti jeho účel (najlepší záujem dieťaťa), i keď rešpektovaním požiadavky ESĽP

detailného preskúmania celej rodinnej situácie, avšak vždy s ohľadom na konkrétne

okolnosti jednotlivých prípadov. Zároveň je potrebné zohľadniť aj práva rodiča (právo

na súkromný a rodinný život – čl. 8 dohovoru), ktorému boli porušené opatrovnícke práva

neoprávneným zadržaním dieťaťa. Je potrebné pracovať s myšlienkou zásahu do práva

na súkromný a rodinný život pregnantne a dôsledne, riadne odôvodniť legitímnosť zásahu

[najmä ak sa zohľadňujú závery odôvodňujúce aplikovateľnosť čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru na prerokovávanú vec] do sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život

(v podobe nenariadenia návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu maloletého).

9. Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľkinej veci, krajský súd založil

svoje rozhodnutie o nariadení návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu

na nedostatku dôvodov na aplikáciu čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a okrem iného

na skutočnosti, že «Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru je

v prvom rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch

prípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu

objektívne vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat,

ktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvo ujmy. Pokiaľ ide o „inak

neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne

nebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda

dieťa by bolo navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej

starostlivosti únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní

obsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že povinná v konaní

nepreukázala, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak

priviedol do neznesiteľnej situácie, nota bene v konaní neboli preukázané žiadne

skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodných

sociálnych podmienok pre život v ČR alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne

iného zlého zaobchádzania. Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania

rodinného súdu v Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom

upravil styk otca s maloletou v širokom rozsahu. Sociálne zisťovanie v domácnosti otca bolo

príslušným českým orgánom vykonané aj v priebehu toho konania (správa na č.l. 98),

pričom bolo konštatované, že maloletá má u otca zabezpečené všetko potrebné. Odvolací

súd je tiež toho názoru, že záver lekárskej správy z 13.2.2019 o dermorespiračnom

syndróme maloletej nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b

Haagskeho dohovoru a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletej do Českej

republiky nenariadiť“...».

9.1 Ústavný súd je toho názoru, že vyplýva z ľudskej jedinečnosti, zložitosti ľudskej

psychiky a duše, ako aj z pestrosti života v jednotlivých kútoch sveta, že každá zmena

sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny (aj keď krajiny obvyklého

pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych a kultúrnych záťaží pre dieťa,

avšak s týmto rizikom je potrebné objektívne počítať a formulácia čl. 13 písm. b)

Haagskeho dohovoru uvedené akcentuje, keď pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa

rozhodnutím súdu do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie vážneho

nebezpečenstva (a teda nie všeobecného, potenciálneho alebo v miere predpokladaného

a logického) fyzickej alebo duševnej ujmy (a teda nie vo vzťahu k nezačleneniu

do sociálneho či kultúrneho prostredia samému osebe) alebo privedenia dieťaťa

do neznesiteľnej situácie (musí ísť o situáciu, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný

vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre

život nevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelania a pod.).

9.2 Konkrétne a už citované závery krajského súdu podložené dôkaznými

prostriedkami (napr. odkaz na sociálne zisťovanie v domácnosti otca príslušným českým

orgánom) odôvodňujú rovnako aj podľa hodnotenia ústavného súdu neaplikovateľnosť

čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru v prejednávanom prípade sťažovateľky, a to napriek

námietkam sťažovateľky.

9.3 Ústavný súd vzhľadom na námietky sťažovateľky dopĺňa, že Česká republika

patrí medzi štáty patriace k vyspelým civilizovaným krajinám s fungujúcim systémom

zdravotnej a sociálnej starostlivosti a v tomto smere maloletej nehrozí akékoľvek strádanie

na jej zdravotnom stave po jej návrate do Českej republiky ako miesta obvyklého pobytu.

9.4 Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa agresivity otca maloletej, ústavný

súd poukazuje na závery krajského súdu, ktorý odkázal na rozhodovanie rodinného súdu

v Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom upravil styk otca

s maloletou v širokom rozsahu, ako aj na sociálne zisťovanie v domácnosti otca príslušným

českým orgánom, avšak zároveň ústavný súd dodáva, že otázka potreby, prípadne

znaleckého dokazovania duševného stavu a spôsobilosti otca starať sa o maloletú, je

otázkou, ktorú je oprávnený a povinný riešiť predovšetkým súd príslušný rozhodovať

vo veci starostlivosti o maloletú. Tými boli v čase priebehu návratového konania pred

slovenskými súdmi súdy obvyklého pobytu maloletej, t. j. súdy Českej republiky. Nie je

úlohou návratových súdov v štáte premiestnenia dieťaťa, aby suplovali alebo na seba

atrahovali právomoci súdov príslušných podľa obvyklého pobytu dieťaťa (k tomu pozri

čl. 10 nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ‒nariadenie Brusel IIa).

9.5 V tomto duchu sa pohľad ústavného súdu na vec sťažovateľky nerozchádza

s napadnutým uznesením krajského súdu a ústavný súd sa stotožňuje so závermi krajského

súdu o nariadení návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu, t. j. do Českej republiky.

Ústavný súd musí navyše vysloviť viac než pozitívne hodnotenie odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu, ktorý akcentoval všetky dôležité premenné pre spravodlivé

rozhodnutie veci, pričom závery krajského súdu k ne/aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru (v súdenej veci i vo všeobecnej rovine) k podstate návratového konania

a k ochrane najlepšieho záujmu dieťaťa v návratovom konaní sú jedny z najvýstižnejších,

s ktorými sa ústavný súd v poslednej dobe v konaniach o ústavnej sťažnosti stretol.

10. Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu