Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 81/2020
PDF · 301.57 KB
No categories available
II. ÚS 81/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , a maloletej ,
, , zastúpenej zákonnou zástupkyňou
, matkou, obe právne zastúpené advokátom JUDr. Petrom
Gdovinom, advokátska kancelária, Kalininova 675/12, Humenné, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 251/2019 zo 6. novembra 2019 a uznesením Okresného
súdu Košice I č. k. 18 P 23/2019-153 z 3. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a maloletej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(matky maloletej ‒ďalej aj ,,sťažovateľka), a maloletej
, (ďalej spolu aj
„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 251/2019 zo 6. novembra 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Košice I
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 P 23/2019-153 z 3. apríla 2019 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením
nariadil vo výroku I návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu
v Českej republike a vo výroku II nariadil matke maloletej, aby maloletú navrátila
na územie Českej republiky v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.
Vo výroku III vyslovil, že v prípade, že matka maloletú v súlade s výrokom II napadnutého
uznesenia na územie Českej republiky nenavráti, je otec maloletej (ďalej len „otec“ alebo
„oprávnený“) oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloletú prevziať z dôvodu jej
navrátenia do krajiny obvyklého pobytu na územie Českej republiky. O trovách konania
rozhodol vo výroku IV tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2.1 Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka s návrhom, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil a návrh otca zamietol alebo,
alternatívne, aby napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec a ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
2.2 Krajský súd napadnutým uznesením napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdil s týmto odôvodnením:
«V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne aplikoval
na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate maloletého dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu Haagsky dohovor a Nariadenie Rady (keďže únosové konanie sa týkalo
členských štátov Európskej únie), ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor
a v niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom
urýchleného návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Súd prvej inštancie v tomto konaní
v zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta
obvyklého pobytu maloletej a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom
ku ktorému dospel, sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Konštatuje, súd prvej inštancie
správne ustálil, že obvyklý pobyt mal. pred jej premiestnením bol v Českej republike,
kde sa narodila a kde si rodičia založili centrum svojho života v oddelených domácnostiach.
Je nesporné, že maloletá má české občianstvo, vyrastala od narodenia v Českej republike,
v meste Praha, mala tam nahlásený trvalý pobyt, zdravotné poistenie a navštevovala tu
predškolské zariadenie (aj keď kvôli jej chorľavosti len sporadicky). Uvedený stav trval až
do odchodu matky s maloletou na Slovensko dňa 27.10.2018. Právnemu názoru súdu prvej
inštancie o obvyklom pobyte maloletej na území ČR zodpovedá aj skutočnosť, že o maloletej
rozhodoval český súd - Obvodní soud pro Prahu 4, na ktorý sa otec maloletej obrátil
so svojím návrhom na rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletej. Obvyklému pobytu maloletej v ČR svedčí aj fakt, že sa povinná matka
v septembri 2018 obrátila na Obvodní soud pro Prahu 4 s návrhom na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým by súd nahradil súhlas otca s vycestovaním maloletej
na územie Slovenskej republiky po dobu dvoch týždňov, ktorý jej podľa jej tvrdení nechcel
udeliť. Predmetný návrh príslušný súd zamietol (č.l. 13). V tomto smere je potrebné
zdôrazniť, že obvyklý pobyt detí v rámci aplikácie Haagskeho dohovoru sa podľa jeho čl. 3
zisťuje podľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním
detí na území iného štátu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie
medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov
a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Záväzná
interpretácia pre členské štáty EÚ pojmu obvyklého pobytu dieťaťa vyplýva z rozhodnutí
Súdneho dvora (napr. vo veci C-523/07), z ktorej vyplýva, že mu zodpovedá miesto, ktoré
odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento
účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu
na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa,
miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby,
ktoré dieťa udržiava s danom členskom štáte. Odvolacie námietky povinnej, ktorými
odôvodňovala obvyklý pobyt maloletej na území Slovenskej republiky, preto nie sú dôvodné.
Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka povinnej, ktorá tvrdí, že
maloletá má na území Slovenskej republiky vytvorený svoj prvý „domov“, alebo že jej pri
starostlivosti o maloletého môžu pomôcť jej rodičia. Tieto skutočnosti nemajú vplyv
na vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý pobyt maloletej v ČR, by mohol byť
na základe takýchto okolnosti zmenený a sú v priamom rozpore s právom maloletej
na oboch rodičov. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj
nadobudnutie a výkon opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi, v rámci ktorého
vysťahovanie maloletej do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu
s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie mal. dieťaťa
na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. Konštatuje, že povinná takýto súhlas
zo strany otca nepredložila, a pokiaľ povinná súhlas od otca nemala, treba súhlasiť
so záverom súdu prvej inštancie, že jej odchodom s maloletou v októbri 2018 došlo
k neoprávnenému premiestneniu maloletej z ČR na územie Slovenskej republiky. Medzi
účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že otec podal návrh návrat maloletej
do krajiny obvyklého pobytu v lehote do jedného roka po neoprávnenom premiestnení
v zmysle článku 12 Haagskeho dohovoru, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nebolo
potrebné v tomto smere vykonať osobitné dokazovanie.
Po ustálení obvyklého pobytu mal. a konštatovaní, že 27.10.2018 došlo k jej
neoprávnenému premiestneniu na územie Slovenskej republiky, správne súd prvej inštancie
v konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, keďže obrana
povinnej v konaní smerovala k preukázaniu, že maloletá by návratom bola vystavená
nebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy. V tomto smere odvolací súd poukazuje
na správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že dôkazné bremeno na preukázanie
existencie vážneho nebezpečenstva v prípade návratu, nesie osoba únoscu (v danom
prípade matka maloletej). Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru je
v prvom rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch
prípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu
objektívne vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat,
ktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvu ujmy. Pokiaľ ide o „inak
neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne
nebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda
dieťa by bolo navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej
starostlivosti únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní
obsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že povinná v konaní
nepreukázala, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak
priviedol do neznesiteľnej situácie, nota bene v konaní neboli preukázané žiadne
skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodných
sociálnych podmienok pre život v ČR alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne
iného zlého zaobchádzania. Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania
rodinného súdu v Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom
upravil styk otca s maloletou v širokom rozsahu. Sociálne zisťovanie v domácnosti otca bolo
príslušným českým orgánom vykonané aj v priebehu toho konania (správa na č.l. 98),
pričom bolo konštatované, že maloletá má u otca zabezpečené všetko potrebné. Odvolací
súd je tiež toho názoru, že záver lekárskej správy z 13.2.2019 o dermorespiračnom
syndróme maloletej nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b
Haagskeho dohovoru a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletej do Českej
republiky nenariadiť. Odvolaciemu súdu tiež nie sú známe žiadne skutočnosti, prečo by
mala byť na Slovensku „kvalitnejšia“ alebo pre maloletú vhodnejšia ako zdravotná
starostlivosť ako v ČR tak, ako tvrdila povinná v podanom odvolaní a v konečnom dôsledku
tieto skutočnosti povinná ani nijako nepreukázala.
Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku povinnej o nesprávnom procesnom
postupe súdu prvej inštancie, keď nepripustil ňou navrhované nariadenie znaleckého
dokazovania z odboru psychiatrie, ktorým by bola preskúmaná údajná agresivita otca.
V tejto súvislosti poznamenáva, že z ustanovenia § 123 ods. 2 CMP vyplýva, že
v návratových konaniach je obmedzená zásada oficiality a vyšetrovacieho princípu pri
zisťovaní skutočného stavu veci, čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo
najkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. V návratovom konaní teda súd môže pristúpiť
k zamietnutiu návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania, v prípade keď
vyhodnotí že tieto dôkazy nie sú v zmysle § 123 ods. 2 CMP pre vec potrebné na zistenie
skutočností podľa § 123 ods. 1 CMP. Vychádzajúc z dikcie § 1-3 a nasl. CMP totiž vyplýva,
že návratové konanie má osobitný režim, v ktorom je potrebné vykonať dokazovanie len
v rozsahu na zistenie či premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či nie je daný
niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí a teda v týchto oblastiach
dokazovania je bezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto uzavrieť, že
v danom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrhy matky na doplnenie
dokazovania nepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil (bod 34
odôvodnenia). Odvolací súd zastáva názor, že nariadenie znaleckého dokazovania za
účelom preskúmania osobnosti otca, by nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia
obvyklého pobytu maloletej, posúdeniu či jej premiestnenie bolo neoprávnené a či je daný
niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu.
Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania
o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, odvolaciemu
súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne
a skutkové posúdenie zisteného stavu veci a tvrdenia povinnej o údajnej agresivite otca
vyznievajú nanajvýš tendenčne s cieľom dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
V súvislosti s odvolacou námietkou povinnej, že zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) odvolací súd
poukazuje na ustanovenie § 34 CMP, v zmysle ktorého predmetný odvolací dôvod nie je
možné v mimosporovom konaní použiť.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou povinnej o tom, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s najlepším záujmom maloletej a zdôrazňuje,
že spôsob aplikácie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania by sa mal odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach
o opatrovníckych právach. Najlepším záujmom takéhoto dieťaťa je nebyť unesené, s čím
súvisí povinnosť zmluvného štátu Haagskeho dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa
do krajiny jeho obvyklého pobytu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že
uznesenie súdu prvej inštancie plne korešponduje s najlepším záujmom maloletej, ktorým
(záujmom) je ochrániť maloletú na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami jej
neoprávneného premiestnenia a zabezpečiť jej bezpečný návrat do štátu jej obvyklého
pobytu.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne...»
3. Sťažovateľky v úvode sťažnosti uviedli, že v konaní na súde prvej inštancie, tak aj
v odvolacom konaní uvádzali a navrhovali, aby súd prvej inštancie vykonal nimi navrhnutý
dôkaz, a to znalecké dokazovanie z odboru psychiatrie vo vzťahu k agresivite otca
maloletej. Vzhľadom na to, že sťažovateľky navrhovali a iniciovali v konaní pred okresným
súdom a v odvolacom konaní poukazovali na nevykonanie dôležitého dôkazu, ktorý by
podľa slov sťažovateliek preukázal, že osoba požadujúca návrat (otec) môže vystaviť dieťa
nebezpečenstvu ujmy, bolo podľa sťažovateliek konaním všeobecných súdov porušené
ustanovenie § 35 Civilného mimosporového poriadku. Konajúcim súdom je podľa
presvedčenia sťažovateliek potrebné vytknúť, že napriek vedomosti, že maloletá bola
svedkom násilného konania otca, ako aj jeho citového vydierania, tieto súdy nevykonali
dôkaz vo forme psychologického posudku maloletej. Taktiež podľa slov sťažovateliek súdy
nezohľadnili a nebrali do úvahy stanovisko procesného opatrovníka.
3.1 Podľa sťažovateliek krajský súd aj okresný súd mechanicky aplikovali dohovor
a nadradili ho nad najlepší záujem dieťaťa. Odvolací krajský súd sa podľa mienky
sťažovateliek patrične a úplne nevysporiadal s argumentmi prednesenými sťažovateľkami
v odvolaní. Napadnuté uznesenie krajského súdu pôsobí podľa názoru sťažovateliek
(i) formálne bez podrobného skúmania okolnosti, ktoré svedčia v prospech použitia čl. 13
písm. b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj
„Haagsky dohovor“), (ii) zatajujúco vo vzťahu k obsahu predložených dôkazov
a navrhnutých dôkazných prostriedkov. Napadnuté uznesenie krajského súdu, v ktorom sa
tento stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu v takej mimoriadne
citlivej veci, je podľa sťažovateliek odôvodnené nedostatočne a zmätočne v tej časti, pokiaľ
ide o jeho závery, že v danej veci nie je možné aplikovať výnimku z čl. 13 písm. b)
Haagskeho dohovoru. Na základe uvedených skutočností sa podľa sťažovateliek okresný
súd aj odvolací súd nezaoberali detailnejšie tou rozhodujúcou skutočnosťou, či návrat
maloletej do krajiny obvyklého pobytu by nepredstavoval pre dieťa nebezpečenstvo vzniku
vážnej ujmy a či bude naozaj v jeho najlepšom záujme návrat do výlučného rodinného
prostredia otca spolu so sťažovateľkou, keďže vzťahy medzi nimi boli už nezmieriteľné.
3.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľky zastávajú názor, že konajúce
súdy neskúmali, čo je v najlepšom záujme dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu
k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda
výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Konajúce súdy podľa slov sťažovateliek nevykonali
navrhovaný dôkaz a taktiež nezistili skutočný stav veci, čím takýmto postupom krajského
súdu, ako aj konaním okresného súdu boli porušené práva sťažovateliek zaručené čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. V zmysle § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia
krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu, pretože podľa sťažovateliek
právnymi následkami napádaných rozhodnutí hrozí sťažovateľkám závažná ujma
a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.
4.1 Sťažovateľky navrhli vydať následne nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:
„Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Krajského súdu Košice sp. zn.: 8CoP/251/2019 zo dňa 06. novembra 2019
a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.: 18P/23/2019-153 zo dňa 3. apríla 2019
porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn.: 8CoP/251/2019 zo dňa 06. novembra 2019
a uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.: 18P/23/2019-153 zo dňa 3. apríla 2019
zrušuje a vec sa Okresnému súdu Košice I vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd Košice je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľom
vo výške 3000.- EUR...
Krajský súd Košice je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K ústavnej sťažnosti maloletej
6. Ústavný súd úvodným slovom oboznamuje, že spolu so sťažnosťou bolo
ústavnému súdu doručené splnomocnenie advokátky na zastupovanie maloletej pred
ústavným súdom. Z obsahu tohto splnomocnenia vyplýva, že ho udeľuje matka maloletej
na zastupovanie maloletej pred ústavným súdom.
6.1 Ústavný súd k tomu uvádza, že nemožno splnomocnenie udelené matkou
maloletej na zastupovanie maloletej advokátom považovať vzhľadom na okolnosti
a špecifiká veci za prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom.
6.2 Matka maloletej totiž v zmysle obsahu ústavnej sťažnosti a v nej uvedených
argumentov sa ústavnou sťažnosťou snaží zvrátiť napadnuté uznesenie krajského súdu,
ktoré je v jej neprospech, resp. ktoré je v prospech otca maloletej. Matka maloletej je
v tomto prípade v konflikte záujmov, čo sa týka jej možnosti ako zákonného zástupcu
splnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu na zastupovanie maloletej pred ústavným
súdom v smere dožadovania sa rozhodnutia ústavného súdu v prospech matky (podľa § 31
ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov: „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide
o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým
dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom;
v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní
alebo pri určitom právnom úkone zastupovať“).
6.3 Ústavný súd preto hodnotí, že ústavná sťažnosť maloletej nespĺňa zákonom
o ústavnom súde predpísané náležitosti zastúpenia (a to náležitosti v zmysle § 34 a nasl.
zákona o ústavnom súde) a zároveň je podaná zjavne neoprávnenou osobou (matkou) a je
potrebné ju z týchto dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. b) a e) zákona o ústavnom súde
odmietnuť.
III.2 K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľky
(matky maloletej) napadnutým uznesením okresného súdu
7. Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci.
7.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
7.2 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať
o napadnutom uznesení okresného súdu, keďže odvolanie v tomto prípade predstavuje
účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
okresného súdu.
7.3 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
7.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.3 K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľky
(matky maloletej) napadnutým uznesením krajského súdu
8. Predmetom ústavnej sťažnosti v tejto časti je návrh sťažovateľky na preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu vo veci medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne
rozhodnutia vydaného v tzv. návratovom konaní v zmysle Haagskeho dohovoru (ústavný
súd dopĺňa, že problematikou medzinárodných únosov detí sa zaoberal v posledných rokoch
napr. vo veciach II. ÚS 361/2014, IV. ÚS 100/2014, II. ÚS 294/2015, II. ÚS 282/2017).
8.1 Dôvodom, prečo sa štáty medzinárodného spoločenstva odhodlali k prijatiu
Haagskeho dohovoru (publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod
č. 119/2001 Z. z., platný pre Slovenskú republiku od 1. februára 2001), bola vidina ochrany
detí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia
alebo zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu
ich obvyklého pobytu (porov. preambulu Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Haagskeho
dohovoru).
8.2 Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru je
vždy prvoradý. K naplneniu tejto axiómy Haagsky dohovor pracuje s vyvrátiteľnou
domnienkou, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom
premiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávneného zadržania v krajine únosu (alebo tretej
krajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,
kde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých
prípadov, na ktoré pamätajú čl. 12, 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.
8.3 V konaní o návrate dieťaťa pred všeobecnými súdmi príslušnými
na rozhodovanie o návrate dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru sú tieto pri posudzovaní
existencie dôvodov na nenariadenie návratu dieťaťa podľa čl. 12, 13 alebo čl. 20 Haagskeho
dohovoru vedené záujmom na ochrane najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi
práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 dohovoru, čl. 7 charty, ako aj ústavnými
právami garantovanými ústavným poriadkom konkrétneho štátu (v prostredí Slovenskej
republiky je to čl. 19 ods. 2 ústavy). Dôležitú úlohu pri posudzovaní otázky návratu dieťaťa
má aj Dohovor o právach dieťaťa.
8.4 Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim
prostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, nezostáva v rámci
jeho normatívneho textu bez odozvy otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu
dieťaťa a jeho hmotných práv, pre účely ktorého upravuje výnimky z nariadenia návratu
dieťaťa stanovené v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva
a slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru. Inak povedané, samotný Haagsky
dohovor pamätá na ústavné práva dieťaťa, ktoré je potrebné brať vážne vo veciach
medzinárodných únosov detí.
8.5 Právna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje istý štandard ochrany týchto
práv. V tomto duchu preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru stanovuje, že bez ohľadu
na ustanovenie čl. 12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat
dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením,
preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo (grave risk), že návrat by dieťa vystavil fyzickej
alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
8.6 Na ten účel a účel ochrany práv dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa
a práv podľa čl. 8 dohovoru Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojom
rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, č. 41615/07 zo 6. júla
2010 vyslovil požiadavku adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom
konaní, aby detailne preskúmali celú rodinnú situáciu a uistili sa, že návratom dieťaťa
nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak privedie
do neznesiteľnej situácie.
8.7 Pri interpretácii a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je potrebné mať
na pamäti jeho účel (najlepší záujem dieťaťa), i keď rešpektovaním požiadavky ESĽP
detailného preskúmania celej rodinnej situácie, avšak vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti jednotlivých prípadov. Zároveň je potrebné zohľadniť aj práva rodiča (právo
na súkromný a rodinný život – čl. 8 dohovoru), ktorému boli porušené opatrovnícke práva
neoprávneným zadržaním dieťaťa. Je potrebné pracovať s myšlienkou zásahu do práva
na súkromný a rodinný život pregnantne a dôsledne, riadne odôvodniť legitímnosť zásahu
[najmä ak sa zohľadňujú závery odôvodňujúce aplikovateľnosť čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru na prerokovávanú vec] do sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život
(v podobe nenariadenia návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu maloletého).
9. Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľkinej veci, krajský súd založil
svoje rozhodnutie o nariadení návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu
na nedostatku dôvodov na aplikáciu čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a okrem iného
na skutočnosti, že «Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru je
v prvom rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch
prípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu
objektívne vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat,
ktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvo ujmy. Pokiaľ ide o „inak
neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne
nebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda
dieťa by bolo navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej
starostlivosti únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní
obsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že povinná v konaní
nepreukázala, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak
priviedol do neznesiteľnej situácie, nota bene v konaní neboli preukázané žiadne
skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodných
sociálnych podmienok pre život v ČR alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne
iného zlého zaobchádzania. Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania
rodinného súdu v Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom
upravil styk otca s maloletou v širokom rozsahu. Sociálne zisťovanie v domácnosti otca bolo
príslušným českým orgánom vykonané aj v priebehu toho konania (správa na č.l. 98),
pričom bolo konštatované, že maloletá má u otca zabezpečené všetko potrebné. Odvolací
súd je tiež toho názoru, že záver lekárskej správy z 13.2.2019 o dermorespiračnom
syndróme maloletej nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b
Haagskeho dohovoru a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletej do Českej
republiky nenariadiť“...».
9.1 Ústavný súd je toho názoru, že vyplýva z ľudskej jedinečnosti, zložitosti ľudskej
psychiky a duše, ako aj z pestrosti života v jednotlivých kútoch sveta, že každá zmena
sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny (aj keď krajiny obvyklého
pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych a kultúrnych záťaží pre dieťa,
avšak s týmto rizikom je potrebné objektívne počítať a formulácia čl. 13 písm. b)
Haagskeho dohovoru uvedené akcentuje, keď pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa
rozhodnutím súdu do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie vážneho
nebezpečenstva (a teda nie všeobecného, potenciálneho alebo v miere predpokladaného
a logického) fyzickej alebo duševnej ujmy (a teda nie vo vzťahu k nezačleneniu
do sociálneho či kultúrneho prostredia samému osebe) alebo privedenia dieťaťa
do neznesiteľnej situácie (musí ísť o situáciu, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný
vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre
život nevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelania a pod.).
9.2 Konkrétne a už citované závery krajského súdu podložené dôkaznými
prostriedkami (napr. odkaz na sociálne zisťovanie v domácnosti otca príslušným českým
orgánom) odôvodňujú rovnako aj podľa hodnotenia ústavného súdu neaplikovateľnosť
čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru v prejednávanom prípade sťažovateľky, a to napriek
námietkam sťažovateľky.
9.3 Ústavný súd vzhľadom na námietky sťažovateľky dopĺňa, že Česká republika
patrí medzi štáty patriace k vyspelým civilizovaným krajinám s fungujúcim systémom
zdravotnej a sociálnej starostlivosti a v tomto smere maloletej nehrozí akékoľvek strádanie
na jej zdravotnom stave po jej návrate do Českej republiky ako miesta obvyklého pobytu.
9.4 Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa agresivity otca maloletej, ústavný
súd poukazuje na závery krajského súdu, ktorý odkázal na rozhodovanie rodinného súdu
v Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom upravil styk otca
s maloletou v širokom rozsahu, ako aj na sociálne zisťovanie v domácnosti otca príslušným
českým orgánom, avšak zároveň ústavný súd dodáva, že otázka potreby, prípadne
znaleckého dokazovania duševného stavu a spôsobilosti otca starať sa o maloletú, je
otázkou, ktorú je oprávnený a povinný riešiť predovšetkým súd príslušný rozhodovať
vo veci starostlivosti o maloletú. Tými boli v čase priebehu návratového konania pred
slovenskými súdmi súdy obvyklého pobytu maloletej, t. j. súdy Českej republiky. Nie je
úlohou návratových súdov v štáte premiestnenia dieťaťa, aby suplovali alebo na seba
atrahovali právomoci súdov príslušných podľa obvyklého pobytu dieťaťa (k tomu pozri
čl. 10 nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ‒nariadenie Brusel IIa).
9.5 V tomto duchu sa pohľad ústavného súdu na vec sťažovateľky nerozchádza
s napadnutým uznesením krajského súdu a ústavný súd sa stotožňuje so závermi krajského
súdu o nariadení návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu, t. j. do Českej republiky.
Ústavný súd musí navyše vysloviť viac než pozitívne hodnotenie odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu, ktorý akcentoval všetky dôležité premenné pre spravodlivé
rozhodnutie veci, pričom závery krajského súdu k ne/aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru (v súdenej veci i vo všeobecnej rovine) k podstate návratového konania
a k ochrane najlepšieho záujmu dieťaťa v návratovom konaní sú jedny z najvýstižnejších,
s ktorými sa ústavný súd v poslednej dobe v konaniach o ústavnej sťažnosti stretol.
10. Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu