Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoP-251-2019.pdf
PDF · 121.04 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/251/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Diany Chlebovič Solčányovej a JUDr. Marianny Hraboveckej v právnej veci navrhovateľa I. Q. nar. XX.X.XXXX bývajúceho G. ul. č. XXX/X V. X E. republika zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Ježovou LM, PhD. so sídlom na Javorínskej ul. č. 13 v Bratislave proti povinnej A. O. nar. X.X.XXXX bývajúcej na W. ul. č. XXX/XX v W. zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Svatuškom so sídlom na ul. Námestie slobody č. 25 v Humennom v konaní o návrat maloletej A. O. nar. XX.X.XXXX zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Košice I z 3.4.2019 č.k. 18P/23/2019 - 153 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením nariadil vo výroku I. návrat mal. A. O. nar. XX.X.XXXX do krajiny obvyklého pobytu v Českej republike (ďalej aj ako ,,ČR“) a vo výroku II. nariadil matke (ďalej aj ako ,,povinná“), aby maloletú navrátila na územie Českej republiky v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Vo výroku III. vyslovil, že v prípade, že povinná maloletú v súlade s výrokom II. uznesenia na územie Českej republiky nenavráti, je otec maloletej (ďalej aj ako ,,oprávnený“) oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloletú prevziať za účelom jej navrátenia do krajiny obvyklého pobytu na územie Českej republiky. O trovách konania rozhodol vo výroku IV. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie povinná s návrhom, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a návrh otca zamietol, alebo alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 d), e), f) a g) Civilného sporového poriadku a ust. § 62 Civilného mimosporového poriadku. Nesúhlasila s návratom maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu a tvrdila, že maloletá nemá ani české občianstvo, pretože sa na tom s oprávneným v zmysle ust. § 4 ods. 3 Zákona o štátnom občianstve Slovenskej republiky nezhodli a svoje súhlasné vyhlásenie právne neaplikovali. Poprela tvrdenia otca v návrhu a uviedla, že maloletá nemá na území ČR svojho praktického lekára, nenavštevovala tam jasličky (iba sporadicky) a jej intenzívne nadväzovanie kontaktov s rovesníkmi nastalo až v materskej škole na Slovensku. Podľa jej názoru nemala maloletá vytvorený v ČR skutočný domov a zázemie ako teraz na Slovensku. Ďalej tvrdila, že otec nemá v Prahe žiadne príbuzenstvo, preto je podľa jej názoru sociálne a rodinné zázemie v ČR menej vhodné ako to, čo má na Slovensku. Zdôraznila, že nikdy nežila s navrhovateľom v spoločnej domácnosti, ich komunikácia je nedostatočná a navrhovateľ nikdy nemal záujem na zlepšení ich vzťahov napr. formou mediácie alebo psychologického poradenstva, čo je podľa jej názoru najlepšia forma riešenia takýchto konfliktov. Mala za to, že podanie návrhu je iba pomstou otca voči jej osobe ako jeho bývalej partnerke a nie je motivované potrebou zachovania vzťahu s maloletou. Tvrdila, že otec sa staral o maloletú len v čase stanovenom súdnym
rozhodnutím a nad rámec rozhodnutia, resp. v prípade naliehavej potreby jej s maloletou neposkytol nikdy žiadnu pomoc, preto bola na jej starostlivosť v ČR sama a bez pomoci svojej matky by ju zvládala len veľmi ťažko. V tejto súvislosti poukázala na to, že už samotné odovzdávanie maloletej bolo veľmi konfliktné, čo nepriaznivo vplývalo aj na maloletú. Ďalej vytkla konajúcemu súdu, že tento nezisťoval zdravotný stav maloletej a v tejto súvislosti, že maloletej nebola v ČR poskytnutá adekvátna starostlivosť a až po zmene prostredia a lekára došlo k správnemu nastaveniu liečby. Maloletá žije v súčasnosti v oveľa zdravšom prostredí ako to bolo v Prahe a až po prvej konzultácii u MUDr. B. jej bola poskytnutá účinná liečba, po ktorej sa mohla intenzívne začleniť do kolektívu v materskej škole. Konštatovala, že maloletá má narušenú imunitu a trpí alergickými reakciami , preto musí mať neustály zdravotný dohľad. Ďalej nesúhlasila s tvrdením otca o jej alkoholizme, ktoré tvrdenia označila za snahu očierniť ju v tomto konaní a dehonestovať jej osobu. Namietala aj tvrdenia otca o tom, že jej po príchode do Prahy zabezpečí vhodné bývanie a pomôže zohnať prácu, ktoré opätovne označila účelové tvrdenia, ktoré ostanú len vo verbálnej rovine, pretože otec nikdy nemal záujem podieľať sa na zvýšených výdavkoch pre maloletú. Vyslovila názor, že maloletej hrozí po jej odlúčení maternálna deprivácia, pretože je v rannom detstve a žije s ňou od narodenia. Opätovne zdôraznila, že maloletá ma na Slovensku vytvorený svoj prvý domov a uviedla, že maloletá potrebuje mať v živote určité istoty, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré poznáva prostredníctvom matky. Namietala, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť zisťovaniu záujmu maloletého dieťaťa, ktorý musí súd vyhodnocovať a zdôvodniť nie len mechanicky a formálne, ale s ohľadom na in concreto okolnosti spočívajúce v danosti prípadne absencii nielen ,,technických“ podmienok na výchovu, starostlivosť a všestranný vývoj mal. dieťaťa, ale aj vzhľadom na emocionálne väzby maloletej. Na podporu svojich tvrdení citovala z nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 114/08 z 12.6.2008. S poukazom na čl. 13 Haagskeho dohovoru vyslovila názor, že v konaní boli preukázané skutočnosti ohľadom agresivity otca , ktorý bol v minulosti trestaný za ublíženie na zdraví, ktoré spočívalo v jej napadnutí. Namietala, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnutý dôkaz, a to znalecké dokazovanie z odboru psychiatrie vo vzťahu k tejto agresivite. Tvrdila, že otec neprejavuje skutočný záujem o dcéru ani v súčasnosti, pretože sa nedomáha osobného kontaktu, ale len telefonického cca 1x týždenne v trvaní 10 až 20 minút. Počas kontaktu vyvíja na maloletú nátlak v podobe neustáleho zdôrazňovania, že sa vráti naspäť. V závere sumarizovala ako sa maloletá zžila s novým prostredím, rozpráva plynule po slovensky, navštevuje materskú škôlku v Sačurove a želá si ostať na Slovensku.
3. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu povinnej navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. Na tvrdenia matky reagoval kontra argumentačne a uviedol, že maloletá má v zmysle ust. § 4 Zákona č. 186/2013 Sb. o státním občanství České republiky české občianstvo. Nesúhlasil s tvrdením povinnej o tom, že v Prahe nemá svoje príbuzenstvo a vzťah maloletej k jeho rodičom počas pobytu v ČR nijako nevybudoval. V tejto súvislosti konštatoval, že jeho rodičia sú už na dôchodku a žijú na adrese V. čo je desať minút cesty autom od miesta kde maloletá naposledy bývala a vždy pomáhali so starostlivosťou a maloletú a po jej návrate budú aj naďalej, o čom k odvolaniu predložil ich čestné prehlásenie. Tvrdil, že maloletá je na jeho rodičov zvyknutá, vyrastala s nimi a má s nimi vybudovaný pekný vzťah. Okrem toho má maloletá vybudovaný vzťah aj s deťmi z jeho rodiny, konkrétne s deťmi jeho sestry, s ktorými spoločne chodievali na chalupu do Južných Čiech, pričom zdôraznil, že jeho rodina má tiež právo stretávať sa s maloletou. Ďalej uviedol, že o maloletú sa na žiadosť matky staral aj mimo termínov stanovených súdnym rozhodnutím a vždy jej vychádzal v ústrety, keď ho o potrebe pomoci informovala. Na súdnom pojendávaní podľa jeho názoru jednoznačne vyplynulo, že matka mu nie vždy dala informáciu, že potrebuje viac pomoci s maloletou a dvakrát sa stalo aj to, že maloletú od neho bez predchádzajúceho upovedomenia neprevzala, a tak si musel vziať na druhý deň voľno z práce a postarať sa ňu. Zdôraznil, že maloletej poskytoval starostlivosť v plnej miere už od jej narodenia, nikdy jej nič nechýbalo a vždy sa zaujímal o jej zdravotný stav. Vo vzťahu k matkiným tvrdeniam o zdravotnom stave maloletej konštatoval, že maloletá má v ČR rovnaké možnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti, liečby a liekov ako na Slovensku a do jej neoprávneného premiestnenia matkou jej v ČR bola poskytovaná zdravotná starostlivosť a to v plnej miere. V konaní pred českým súdom bolo zároveň zhodnotené, že maloletá nemá žiadne zvýšené potreby týkajúce sa zdravotného stavu. Konštatoval, že maloletá má v ČR svojho praktického lekára pre deti a dorast, MUDr. X. B. a rovnako pravidelne bola sledovaná aj na alergologickom oddelení. Praktický lekár je maloletej k dispozícii ihneď po jej návrate. Matka sa podľa jeho názoru snaží navodiť dojem, že v ČR nebola maloletej poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť, preto zdôraznil, že táto je v ČR porovnateľná z zdravotnou starostlivosťou na
Slovensku. Poukázal na to, že maloletá trpí len bežnými detskými ochoreniami, alergiami a zníženou imunitou, preto si jej stav nevyžaduje nadštandardnú zdravotnú starostlivosť, ktorú by jej na území ČR nebolo možno poskytnúť. Zdôraznil, že matkou uvádzaný zdravotný stav maloletej ani nie je zákonným dôvodom na nenariadenie návratu do krajiny obvyklého pobytu. Týmto dôvodom nie je podľa Haagskeho dohovoru ani existencia zázemia v krajine neoprávneného zadržania a tento dôvod by mohol konajúci súd zohľadnil len keby pod návrh nebol podaný do jedného roka od neoprávneného premiestnenia čo nie je tento prípad. Konštatoval, že je to práve matka, ktorá vytrhla maloletú bez jeho súhlasu vytrhla z rodinného a sociálneho zázemia a týmto konaním jej mohla spôsobiť traumu. Pokiaľ matka v odvolaní namieta, že si nevie predstaviť návrat do ČR z finančného hľadiska, tak ani takýto dôvod pre nenavrátenie návratu Haagsky dohovor nepozná, pričom matka žila v ČR trinásť rokov, riadne pracovala a bola začlenená do systému, ktorý je obdobný ako na Slovensku. Zároveň vo vzťahu k matkinej finančnej situácii konštatoval, že táto bude lepšia ako pred odchodom, pretože už nebude musieť platiť súkromnú škôlku (9 600 Kč mesačne) a aj po zvýšení nájmu jej ušetrí 6 000 Kč. Výška výživného určená súdom ostane nezmenená aj po zmene materskej škôlky na štátnu. Vyslovil názor, že centrum záujmov maloletej je jednoznačne v ČR, kde má maloletá sociálne väzby, zdravotné poistenie, lekára a jeho bytové podmienky sú v zmysle šetrení príslušných orgánov tiež vyhovujúce. S poukazom na čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady č. 2201/2003, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení konštatoval, že v konaní deklaroval primerané opatrenia, ktoré budú z jeho strany zabezpečené v prípade návratu maloletej, a to: 1. jednorazová finančná výpomoc matke vo výške rovnajúcej sa sume jedného mesačného nájomného, 2. plná podpora aj jeho rodiny pri starostlivosti o maloletú a tiež v prípade jej choroby a 3. poskytnutie pomoci matke pri hľadaní zamestnania a ubytovania. Nesúhlasil s tvrdením matky, že deklarácia jeho pomoci je len účelová a ostane vo verbálnej rovine a zdôraznil, že tieto záruky sú pre prípad článku 13 Haagskeho dohovoru, ktorý konajúci súd ani neaplikoval a pri hľadaní ubytovania a práce je potrebná aj jej súčinnosť a snaha. V závere vyslovil názor, že v konaní boli splnené všetky podmienky pre navrátenie maloletej do krajiny obvyklého pobytu, kde jej nehrozí žiadne vážne nebezpečenstvo, ktoré by ju vystavilo fyzickej alebo duševnej ujme alebo inak priviedlo do neznesiteľnej situácie a obšírne sumarizoval, že maloletá má v ČR zabezpečené všetky svoje potreby, čo v konaní aj riadne preukázal a zdokladoval.
4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu povinnej uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach. Konštatoval, že maloletá má u povinnej matky zabezpečené vhodné rodinné, bytové a sociálne podmienky pre priaznivý fyzický, psychický a sociálny vývin. Ďalej konštatoval, že povinná zabezpečila maloletej prijatie do materskej školy ako aj potrebnú zdravotnú starostlivosť. Momentálne poberá peňažný príspevok na opatrovanie ťažko zdravotne postihnutého člena rodiny a na území ČR nemá aktuálne zabezpečené vhodné bytové a sociálne podmienky. Je pravdou, že v súčasnosti sa nerealizuje styk otca s maloletou v zmysle súdneho rozhodnutia, povinná mu však styk umožnila vždy v čase súdnych pojednávaní.
5. Navrhovateľ na vyjadrenia kolízneho opatrovníka reagoval kontra argumentačne podaním z 4.7.2019, v ktorom v podstate zopakoval tvrdenia vo vyjadrení k odvolaniu povinnej.
6. Povinná reagovala na vyjadrenia kolízneho opatrovníka podaním z 24.7.2019, v ktorom zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach a zdôraznila, že kolízny opatrovník zastupuje záujmy maloletej v tomto konaní, pričom nezistil žiadne nedostatky v podmienkach, ktoré maloletej na Slovensku vytvorila.
6. Povinná v odvolacej replike trvala na tom, že maloletá nemá české občianstvo a od narodenia bola občanom Slovenské republiky, pretože otec nebol v tom čase zapísaný v rodnom liste. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa o to, že maloletá mala vybudovaný silný citový vzťah k jeho rodičom, pretože sa stretávali len sporadicky a nikdy sa o ňu nezaujímali a v tejto súvislosti označila čestné prehlásenia jeho príbuzných za účelové. Ďalej nesúhlasila s tvrdením otca, že si veľakrát vzal maloletú aj mimo termínov stanovených súdom a uviedla, že sa to stalo maximálne dvakrát, pričom neustále vytváral problémy a nikdy sa nesnažil nájsť kompromis. Zdôraznila, že otec sa nikdy nezaujímal ani o zdravotný stav maloletej a nijako neprispieval na jej liečbu. Na ostatné vyjadrenia otca reagovala konta argumentačne a zotrvala na svojich odvolacích dôvodoch.
7. Navrhovateľ v odvolacej duplike predložil kópiu potvrdenia Městskej části Praha 4 z 6.4.2017, v zmysle ktorého bol mal. Eliške vydaný cestovný pas č. 43725100 dňa 1.11.2016 s platnosťou do 1.11.2021 a
konštatoval, že maloletá má český cestovný pas, ktorý sa vydáva českým štátnym občanom v zmysle zákona č. 329/1999 Sb. o cestovních dokladech. Opätovne zdôraznil, že so starostlivosťou o maloletú pomáhali vždy aj jeho rodičia, ktorí sú už na dôchodku a pomáhať budú aj po návrate maloletej do ČR. Na ďalšie tvrdenia povinnej reagoval opätovne kontra argumentačne a v podstate zopakoval svoje tvrdenia vo vyjadrení k odvolaniu, obsah ktorých vzhľadom na skutočnosť, že do veci nepriniesli žiadne nové svetlo, nebolo potrebné pojať do odôvodnenia tohto rozhodnutia. 8. Konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“). 9. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 10. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „ CSP“) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 11. Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
12. Podľa článku 1 písm. a) Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil v platnosť 1.2.2001 (ďalej len ,,Haagsky dohovor“) predmetom tohto Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.
13. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
14. Podľa článku 5 písm. a) Haagskeho dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.
15. Podľa článku 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.
16. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň
vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
17. Podľa článku 14 Haagskeho dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.
18. Podľa článku 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.
19. Podľa článku 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu.
20. Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len ,,Nariadenie Rady“) pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.
21. Podľa ods. 11 citovaného ustanovenia, pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: e) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a f) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
22. Podľa článku 10 Nariadenia Rady v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa malo pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej rok potom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka od vtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o vrátenie a do lehoty stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť vrátiť dieťa. 23. Podľa článku 11 ods. 2 Nariadenia Rady pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. 24. Podľa ust. § 123 ods. 1 a 2 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.
25. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom v § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Civilného mimosporového poriadku, ako aj príslušných medzinárodných dohovorov, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinnej matky uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a povinná ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali mať za následok rozhodnutie o návrhu na nariadenie návratu mal. Elišky do krajiny jej obvyklého pobytu v Českej republike. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné.
26. V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne aplikoval na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, Haagsky dohovor a Nariadenie Rady (keďže únosové konanie sa týkalo členských štátov Európskej únie), ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a v niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletej a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Konštatuje, súd prvej inštancie správne ustálil, že obvyklý pobyt mal. A. pred jej premiestnením bol v Českej republike, kde sa narodila a kde si rodičia založili centrum svojho života v oddelených domácnostiach. Je nesporné, že maloletá má české občianstvo, vyrastala od narodenia v Českej republike, v meste Praha, mala tam nahlásený trvalý pobyt, zdravotné poistenie a navštevovala tu predškolské zariadenie (aj keď kvôli jej chorľavosti len sporadicky). Uvedený stav trval až do odchodu matky s maloletou na Slovensko dňa 27.10.2018. Právnemu názoru súdu prvej inštancie o obvyklom pobyte maloletej na území ČR zodpovedá aj skutočnosť, že o maloletej rozhodoval český súd - Obvodní soud pro Prahu 4, na ktorý sa otec maloletej obrátil so svojím návrhom na rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Obvyklému pobytu maloletej v ČR svedčí aj fakt, že sa povinná matka v septembri 2018 obrátila na Obvodní soud pro Prahu 4 s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd nahradil súhlas otca s vycestovaním maloletej na územie Slovenskej republiky po dobu dvoch týždňov, ktorý jej podľa jej tvrdení nechcel udeliť. Predmetný návrh príslušný súd zamietol (čl. 13). V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že obvyklý pobyt detí v rámci aplikácie Haagskeho dohovoru sa podľa jeho čl. 3 zisťuje podľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním detí na území iného štátu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Záväzná interpretácia pre členské štáty EÚ pojmu obvyklého pobytu dieťaťa vyplýva z rozhodnutí Súdneho dvora (napr. vo veci C-523/07), z ktorej vyplýva, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom členskom štáte. Odvolacie námietky povinnej, ktorými odôvodňovala obvyklý pobyt maloletej na území Slovenskej republiky, preto nie sú dôvodné. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka povinnej, ktorá tvrdí, že maloletá má na území Slovenskej republiky vytvorený svoj prvý ,,domov“, alebo že jej pri starostlivosti o maloletého môžu pomôcť jej rodičia. Tieto skutočnosti nemajú vplyv na vyvrátenie úvahy, že rodičmi založený obvyklý pobyt maloletej v ČR, by mohol byť na základe takýchto okolnosti zmenený a sú v priamom rozpore s právom maloletej na oboch rodičov. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nadobudnutie a výkon opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi, v rámci ktorého vysťahovanie maloletej do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie mal. dieťaťa na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. Konštatuje, že povinná takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ povinná súhlas od otca nemala, treba súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že jej odchodom s maloletou v októbri 2018 došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej z ČR na územie Slovenskej republiky. Medzi účastníkmi konania nebola sporná
skutočnosť, že otec podal návrh návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu v lehote do jedného roka po neoprávnenom premiestnení v zmysle článku 12 Haagskeho dohovoru, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné v tomto smere vykonať osobitné dokazovanie.
27. Po ustálení obvyklého pobytu mal. A. a konštatovaní, že 27.10.2018 došlo k jej neoprávnenému premiestneniu na územie Slovenskej republiky, správne súd prvej inštancie v konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, keďže obrana povinnej v konaní smerovala k preukázaniu, že maloletá by návratom bola vystavená nebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy. V tomto smere odvolací súd poukazuje na správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho nebezpečenstva v prípade návratu, nesie osoba únoscu (v danom prípade matka maloletej). Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/Haagskeho dohovoru je v prvom rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch prípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu objektívne vystavené nebezpečenstvu a druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat, ktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvo ujmy. Pokiaľ ide o „inak neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda dieťa by bolo navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej starostlivosti únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že povinná v konaní nepreukázala, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie, nota bene v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodných sociálnych podmienok pre život v ČR alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne iného zlého zaobchádzania. Uvedený záver možno vyvodiť aj z konania a rozhodovania rodinného súdu v Českej republike, ktorý prešetril rodinnú situáciu maloletej a rozsudkom upravil styk otca s maloletou v širokom rozsahu. Sociálne zisťovanie v domácnosti otca bolo príslušným českým orgánom vykonané aj v priebehu toho konania (správa na čl. 98), pričom bolo konštatované, že maloletá má u otca zabezpečené všetko potrebné. Odvolací súd je tiež toho názoru, že záver lekárskej správy z 13.2.2019 o dermorespiračnom syndróme maloletej nedosahuje intenzitu vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru a preto z uvedeného dôvodu nie je možné návrat maloletej do Českej republiky nenariadiť. Odvolaciemu súdu tiež nie sú známe žiadne skutočnosti, prečo by mala byť na Slovensku ,,kvalitnejšia“ alebo pre maloletú vhodnejšia ako zdravotná starostlivosť ako v ČR tak, ako tvrdila povinná v podanom odvolaní a v konečnom dôsledku tieto skutočnosti povinná ani nijako nepreukázala.
28. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku povinnej o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, keď nepripustil ňou navrhované nariadenie znaleckého dokazovania z odboru psychiatrie, ktorým by bola preskúmaná údajná agresivita otca. V tejto súvislosti poznamenáva, že z ustanovenia § 123 ods. 2 CMP vyplýva, že v návratových konaniach je obmedzená zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci, čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo najkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. V návratovom konaní teda súd môže pristúpiť k zamietnutiu návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania, v prípade keď vyhodnotí že tieto dôkazy nie sú v zmysle § 123 ods. 2 CMP pre vec potrebné na zistenie skutočností podľa § 123 ods. 1 CMP. Vychádzajúc z dikcie § 123 a nasl. CMP totiž vyplýva, že návratové konanie má osobitný režim, v ktorom je potrebné vykonať dokazovanie len v rozsahu na zistenie či premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či nie je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí a teda v týchto oblastiach dokazovania je bezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto uzavrieť, že v danom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrhy matky na doplnenie dokazovania nepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil (bod 34 odôvodnenia). Odvolací súd zastáva názor, že nariadenie znaleckého dokazovania za účelom preskúmania osobnosti otca, by nesmerovali k preukázaniu podmienok ustálenia obvyklého pobytu maloletej, posúdeniu či jej premiestnenie bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, odvolaciemu súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci a tvrdenia povinnej o údajnej agresivite otca vyznievajú nanajvýš tendenčne s cieľom dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
29. V súvislosti s odvolacou námietkou povinnej, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 34 CMP, v zmysle ktorého predmetný odvolací dôvod nie je možné v mimosporovom konaní použiť.
30. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou povinnej o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s najlepším záujmom maloletej a zdôrazňuje, že spôsob aplikácie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania by sa mal odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach o opatrovníckych právach. Najlepším záujmom takéhoto dieťaťa je nebyť unesené, s čím súvisí povinnosť zmluvného štátu Haagskeho dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie plne korešponduje s najlepším záujmom maloletej, ktorým (záujmom) je ochrániť maloletú na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami jej neoprávneného premiestnenia a zabezpečiť jej bezpečný návrat do štátu jej obvyklého pobytu. 31. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. 32. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zák.č. 160/2015 Z.z.)
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).