Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 68/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, t. č. v Ústave na výkon väzby zastúpeného

JUDr. Michalom Ciklaminim, advokátska kancelária, Ipeľská 13, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práv podľa a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica sp. zn. z 30. októbra 2019 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, t. č. v Ústave na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práv podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

súd“) sp. zn. z 30. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

špecializovaného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 21. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v súčasnosti

v procesnom postavení obvineného v trestnom konaní za zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa a za obzvlášť závažný

zločin vydierania podľa a a .

3. Sťažovateľ bol napadnutým uznesením špecializovaného súdu vzatý do väzby

na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry“) sp. zn.

VII/2 Gv 180/17/1000 z 29. októbra 2019 (ďalej len „návrh“), ktorý sa týkal obvineného

sťažovateľa z dôvodov podľa a Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj ďalších

spoluobvinených osôb.

4. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa

z 31. októbra 2019 proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu. Sťažovateľ

podrobne v ústavnej sťažnosti cituje z odôvodnenia jeho sťažnosti proti napadnutému

uzneseniu špecializovaného trestného súdu, ako aj návrhu odôvodnenia prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry, ako aj z napadnutých uznesení týchto súdov.

5. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že napadnuté uznesenia

špecializovaného súdu a najvyššieho súdu sú nedostatočne odôvodnené, odôvodnenia

neobsahovali konkrétne skutočnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov

vo vzťahu k jeho osobe, a sú preto nezákonné a nepreskúmateľné. Sú to len ich domnienky,

ničím nepodložené obavy a podozrenia, ktoré nemôžu postačovať pre ich závery,

že u sťažovateľa existujú dôvody väzby podľa a .

Tvrdí, že všeobecné súdy nepostupovali v jeho veci s osobitnou starostlivosťou, čím bolo

porušené jeho právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Takisto bolo porušené jeho:

- právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru

a v spojení s a 5 ,

- právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 5

ods. 4 dohovoru a v spojení s ,

- právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania v zmysle

dohovoru a , 2 a 5 v spojení s ,

- právo podľa , na základe ktorého možno vziať do väzby

iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

6. Sťažovateľ uvádza, že sa nevie vyjadriť k zločineckej skupine a ani k ostatným

spoluobvineným, pretože ich ani všetkých osobne nepozná, a v ústavnej sťažnosti

spochybňuje aj výpoveď svedka , ako aj ďalších svedkov. K väzobnému

dôvodu podľa sťažovateľ uviedol, že je bezúhonný

občan, ktorý má legálny zdroj príjmu a vedie usporiadaný rodinný život, a preto nie je

žiadna odôvodnená obava, že by mal pokračovať v trestnej činnosti.

7. Napokon sťažovateľ namieta aj to, že pred tým, ako bolo vo vzťahu

ku sťažovateľovi začaté a vznesené obvinenie (28. október 2019), došlo k spojeniu trestných

vecí zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny s trestnou vecou

obzvlášť závažného zločinu vydierania (25. október 2019), v ktorých bolo začaté trestné

stíhanie proti neznámemu páchateľovi, čo dikcia § 21 ods. 3 v spojení s § 18 ods. 1

v prípravnom konaní neumožňuje a nepripúšťa, preto aj všetky

výsluchy svedkov nie je možné použiť pre vznesenie obvinenia proti sťažovateľovi.

Absentuje u neho tak aj materiálna stránka väzby, ako aj dôvodnosť samotného uznesenia

o vznesení obvinenia. Ďalej poukázal na skutočnosť, že uznesenie o spojení vecí mu nebolo

doručené pred a ani po vznesení obvinenia, čo nie je možné pokladať za procesne spôsobilé.

8. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd

po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol takto:

Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd

,,... porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení

s , ods. 2, ods. 5 ...

... porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení

s .

... porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2

a ods. 5 v spojení s ..

... porušili práva sťažovateľa podľa s ...“.

Zároveň sťažovateľ navrhol zrušenie oboch napadnutých uznesení, ako aj jeho

prepustenie z väzby na slobodu.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

15. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

16. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

19. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

na základe postupu stanoveného zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody na účely predvedenia pred príslušný

súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne

považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho

spáchaní;...

20. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

21. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu označených základných práv (body 1, 5 a 8, 14

až 21) napadnutým uznesením špecializovaného súdu

22. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu ústavný súd

konštatuje, že z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Ak ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže (resp. mohol)

domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto

ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. Podľa

ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní

pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené ďalšie procesné

podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej procesnej

prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu ().

23. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

24. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol. Sťažovateľ teda

využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu

špecializovaného súdu, o ktorom bolo aj rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ

mal k dispozícii právny prostriedok na ochranu svojich základných práv (ktorý aj využil),

o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

špecializovaného súdu odmietol podľa

v spojení s z dôvodu nedostatku právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu označených základných práv (body 1, 5 a 8, 14

až 21) napadnutým uznesením najvyššieho súdu

26. Ústavný súd pred samotným posúdením opodstatnenosti sťažnostných námietok

týkajúcich sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že sťažovateľ medzi

namietanými právami označil aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Ústavný súd však v danej súvislosti dáva do pozornosti svoju konštantnú judikatúru,

v zmysle ktorej implicitnou súčasťou sú aj záruky práva na spravodlivé súdne

konanie vyjadrené v obsahujúce základné procesné atribúty práva

na osobnú slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbavení

osobnej slobody. Článok 17 týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné

hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto

na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie o práve na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

). V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu ,

keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach .

27. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

28. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd považoval ústavnú sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie za zjavne neopodstatnenú (m. m.

, ), a preto ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol.

29. To isté je možné konštatovať aj o namietanom základnom práve podľa čl. 48

ods. 2 , ktoré v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutým uzneseniam

špecializovaného súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom,

riadne vôbec neodôvodnil a ani z jej obsahu sa na prvý pohľad nedá vyvodiť,

že by v okolnostiach tejto veci malo dôjsť pri rozhodovaní o väzbe k porušeniu uvedeného

základného práva. Preto aj túto časť ústavnej sťažnosti ústavný súd odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. c) pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

30. Odhliadnuc od uvedeného, ústavný súd pristúpil k ústavnému prieskumu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v kontexte ostatných práv, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, t. j. základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa

ods. 3 a 4 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu nadväzujúci

na napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu je dostatočne odôvodnený

a nemožno ho považovať za nezákonný a nepreskúmateľný, tak ako to tvrdí sťažovateľ

v rámci svojej sťažnostnej argumentácie v ústavnej sťažnosti v dôvodoch uvedených

v bodoch 5 až 7.

31. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností namietajúcich porušenie čl. 17

ods. 2 vychádza zo svojej judikatúry, v zmysle ktorej vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp.

primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania (napr. , , III.

ÚS 199/05), pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (, I. ÚS

100/04). Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným

dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri

rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

32. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti vyplýva,

že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie

toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého

obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (, ,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu výlučne vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

33. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia aj vo vzťahu

k sťažovateľovi (na strane 5 a 6 opísal jeho sťažnostné námietky proti napadnutému

uzneseniu a návrhu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ktoré opakuje aj v konaní

pred ústavným súdom, pozn.) na strane 42 až 51 okrem iného uviedol: „Preskúmaním

predloženého spisového materiálu v rozsahu zodpovedajúcom rozhodnutiu o väzbe

obvinených Najvyšší súd ďalej zistil, že skutkové zistenia uvedené v uznesení o vznesení

obvinenia majú v tomto štádiu konania dostatočnú oporu v doposiaľ zabezpečených

dôkazoch - najmä v listinných dôkazoch a výpovediach svedkov ( ,

, , , , ) tak,

ako na tieto dôkazy poukazuje aj sudca pre prípravné konanie.

Vzhľadom na námietky obvinených, ktorými spochybňujú dôvodnosť ich trestného

stíhania, považuje Najvyšší súd SR za potrebné na tomto mieste pripomenúť,

že pri rozhodovaní o väzbe súdy nerozhodujú o vine, resp. nevine obvinených, ale posudzujú

len to, či v danom štádiu trestného konania zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú

podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, v ktorom sa vidí trestný čin.

Existencia takéhoto dôvodného podozrenia pritom predpokladá, že sú dané skutočnosti

alebo informácie, ktorými by bolo možné presvedčiť nezávislého a objektívneho

pozorovateľa o tom, že sa dotyčná osoba mohla dopustiť trestného činu. Tieto skutočnosti,

na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť na rovnakej úrovni ako skutočnosti

potrebné k odôvodneniu odsúdenia, alebo i k podaniu obžaloby, čo je predmetom až ďalšej

fázy trestného konania. Z toho zároveň vyplýva, že v konaní o väzbe súdy nehodnotia

dôkazy s konečnou platnosťou. Takéto hodnotenie je totiž vyhradené až rozhodovaniu vo

veci samej, ktoré v prípade postavenia obvinených pred súd nasleduje potom, čo bolo v

súlade so zásadami bezprostrednosti a ústnosti vykonané celé dokazovanie.

Pokiaľ preto obvinení v podaných sťažnostiach namietali zákonnosť, resp.

nezákonnosť dôkazov, takéto námietky sú vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v tomto

štádiu konania predčasné, lebo v rámci rozhodovania o väzbe nemôže súd vyvodzovať,

ktoré dôkazy sú zákonné a ktoré nezákonné, pretože uvedené bude predmetom konania vo

veci samej. Základným podkladom pre splnenie podmienky, či môže súd rozhodovať o

väzbe, je ustanovenie - vznesenie obvinenia konkrétnej

osobe, a to bolo podľa vyššie uvedeného uznesenia naplnené.

Najvyšší súd SR sa nestotožňuje s konštatovaním obvineného

a ďalších o nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia ale naopak, toto

považuje aj vzhľadom na časový horizont za vyčerpávajúce a v dostatočnom rozsahu

(tak, ako to predpokladá ustanovenie ) vysvetľujúce všetky

právne i skutkové úvahy a závery sudcu pre prípravné konanie, ktoré ho viedli

k rozhodnutiu. K tomu sa žiada poznamenať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi

a hodnotením dôkazov...

Po zistení, že v preskúmavanej veci je daná aj základná materiálna podmienka

pre vzatie obvinených do väzby - dôvodné podozrenie zo spáchania skutkov kladených

im za vinu - podrobil Najvyšší súd SR prieskumu záver Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica o existencii jednotlivých dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a), písm. b), písm. c) ...

Nebolo možné sa stotožniť s dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku u obvinených , , ,

, , ktorý vyvodzoval prokurátor zo skutočnosti, že títo obvinení

pri hrozbe vysokého trestu vzbudzujú dôvodnú obavu, že sa budú skrývať (strana 6 posledný

odsek návrhu prokurátora na vzatie obvinených do väzby). Samotná hrozba vysokého trestu

nie je totiž bez ďalšieho spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu

bola dôvodom na tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné

skutočnosti, ktoré musia byť konkrétne a vyplývať z konania obvineného, prípadne z iných

skutkových okolností, a možno z nich bezpečne vyvodiť, že existuje dôvodná obava,

že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu alebo trestu (l. ÚS 187/20009 z 25. novembra 2009).“

34. Najvyšší súd k existencii väzobného dôvodu sťažovateľa podľa § 71 ods. 1

písm. b) v podstatnom uviedol, že sa «stotožnil s názorom sudcu

pre prípravné konanie a priklonil sa vo svojom názore k presvedčeniu prokurátora,

že dôvod väzby podľa je daný (v niektorých

prípadoch nemusí byť člen zločineckej skupiny usvedčený z konkrétneho ďalšieho skutku,

ktorý pre skupinu spáchal, pritom iné dôkazy môžu zreteľne a presvedčivo svedčiť o jeho

príslušnosti ku skupine, jeho činnosti, či podporovaní skupiny za účelom naplnenia

jej cieľov ako zločineckej skupiny). Obvinení , ,

, , , , ,

a sú obvinení zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa v bode 1... Existujú konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce reálnu obavu, že obvinení budú pôsobiť na svedkov, znalcov,

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočnosti závažných pre trestne stíhanie,

pretože ako už bolo uvedené ich aktívna činnosť pre skupinu sa datuje až do súčasnosti...

Bolo by zároveň popretím účelu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, ak by ostal bez povšimnutia tento väzobný dôvod pri štruktúrovaných skupinách,

ktoré si dlhodobo budovali „medzi svojimi ľuďmi“ postavenie, zázemie, kontakty,

iniciatívne získavali značné výhody aj vo vzťahoch s tretími osobami, ktoré by v prípade

úplnej prirodzenej existenčnej slobody konali inak ako pod vplyvom (tlakom) zo strany

obvinených, takéto sklony k ovplyvňovaniu v tomto štádiu konania, po začatí trestného

stíhania, sú výrazne posilnené a nemožno ich vylúčiť. Pôsobenie takýchto skupín

je v demokratickej spoločnosti neakceptovateľné a je nevyhnutné ich eliminovať na

minimum (nulová tolerancia) a aj elimináciou možného kolúzneho správania môže dôjsť

k nastoleniu objektívnej pravdy, od vznesenia obvinenia prešiel cca jeden mesiac

a jednotlivé procesné úkony sú stále realizované a vzhľadom na časový moment štádia

trestného konania je dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného konania náležitý.

Napokon o veľkom vplyve tejto skupiny svedčí aj skutočnosť, že sa im podarilo preniknúť

a podľa uznesenia o vznesení obvinenia vtiahnuť medzi seba aj osobu z radov stavovskej

organizácie (advokáta), čo svedčí o silnom postavení tejto skupiny a možnosti preniknúť

medzi rôzne skupiny ľudí.

V danom prípade ide o zločineckú skupinu pozostávajúcu z jednotlivcov, ktorí ako celok

mali patriť k skupine a u každého z nich existuje reálna obava ovplyvňovať

jednotlivcov vo svoj prospech.

Ide v poradí o tzv. prvotné rozhodnutie o väzbe po vznesení obvinenia od 28. októbra

2019 a v prípade, ak všetky procesné úkony už budú v budúcnosti zrealizované a bude

absentovať subjekt, ktorý by mal byť konkrétnym spôsobom zo strany obvinených

ovplyvňovaný, nebude prítomný dôvod kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku.».

35. Napokon k dôvodu väzby podľa najvyšší

súd uviedol: «Z deviatich obvinených, pre ktorých navrhol prokurátor preventívnu väzbu,

sudca pre prípravné konanie vyhovel návrhu prokurátora v plnom rozsahu a vzal do väzby

z tohto dôvodu všetkých deviatich obvinených (sťažnosťou napadnutý výrok zo strany

dotknutých obvinených).

Dôvody tzv. preventívnej väzby... vyplývajú predovšetkým zo samotného charakteru

trestnej činnosti. Súd poukazuje, v zhode so sudcom pre prípravné konanie, na skutok

pod bodom 6/ u obvinených , , ,

, , , , ktorého spáchanie

je naformulované do nedávneho obdobia („minimálne do 16. júna 2019“).

V tejto súvislosti sťažnostný súd pre úplnosť dodáva, že rozhodovanie o väzbe

z dôvodov uvedených v sa odohráva vždy v rovine

pravdepodobnosti (nie istoty) vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať, ak nebude

obvinený vo väzbe.»

36. Ústavný súd k uvedenému konštatovaniu poukazuje aj na ďalšie skutočnosti,

ktoré skúmal a zistil špecializovaný súd (vyplývajú z jeho napadnutého uznesenia

špecializovaného súdu na stranách 14, 16, 20, 29 a 30), napr. že sťažovateľ mal patriť

«minimálne od roku 2009 až doposiaľ, do riadiaco - výkonnej zložky, ktorý prostredníctvom

siete dílerov drog na bližšie nezistenom území, zabezpečoval príjem skupiny plynúci

z drogovej trestnej činnosti,

... od presne nezisteného obdobia, minimálne do 16.06.2019 obv. a obv.

, ako členovia skupiny nútili osobne, ako aj prostredníctvom

ďalších členov skupiny obv. , obv. a obv.

poškodeného k tomu, aby tento vypovedal na Okresnom súde v Dunajskej

Strede v konaní vedenom pod č. konania (ďalej len OS DS) nepravdu...», alebo

sa svedkovi vyhrážali, že zaplatia «nejaké narkomanky a tie budú krivo vypovedať, že im

poškodený zneužil dcéry a takýmto spôsobom z neho spravia pedofila

a zabezpečia jeho hospitalizáciu na psychiatrii...

Práve s poukazom na praktiky zločineckej skupiny (viď niektoré až brutálne spôsoby

spáchania skutkov v uznesení o vznesení obvinenia) celkom reálne hrozí obava z toho,

že obvinení po prepustení na slobodu budú pôsobiť najmä na spolupracujúcich svedkov,

alebo niektorých spoluobvinených tak, aby došlo k želanej „zmene“ ich výpovedí v

prospech členov zločineckej skupiny. Rovnako tak hrozí obava z pôsobenia aj na tých

svedkov, ktorí by mohli svojou výpoveďou členov zločineckej skupiny taktiež usvedčiť, ale

majú reálny strach z následnej odvety a z represií od členov zločineckej skupiny, ktorí

zostanú na slobode. Takíto svedkovia nesmú mať obavu o svoje zdravie alebo dokonca

život, že v prípade pravdivých výpovedí sa dočkajú odvety zo strany členov zločineckej

skupiny, pokiaľ títo členovia budú na slobode.

Sudca pre prípravné konanie nad rámec argumentov prokurátora k väzobným

dôvodom u obvinených podľa , len

poukazuje na spôsoby, akým mali byť niektoré skutky spáchané. Práve v spôsobe

ich vykonania možno vidieť kumuláciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b),

písm. c) .

Už len tento veľmi stručný výpočet niekoľkých konaní aj členov zločineckej skupiny,

pričom zatiaľ k poslednému skutku malo dôjsť ešte len 16.06.2019 má dostatočne

výpovednú hodnotu v tom, že obvinení sa zrejme v prípade ich ponechania na slobode

nezastavia pred ničím, čo v skutočnosti neznamená nič iné ako zastrašovanie a

ovplyvňovanie svedkov ako majú vypovedať a to aj konaním, ktoré vykazuje znaky

pokračovania v páchaní trestnej činnosti.

Takúto argumentáciu sudca pre prípravné konanie uvádza nad rámec veľmi

podrobnej argumentácie uvedenej prokurátorom na stranách 7 až 11 návrhu na vzatie

všetkých obvinených do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného

poriadku. Táto argumentácia už je veľmi podrobne uvedená v úvodnej časti odôvodnenia

tohto uznesenia, túto si v plnom rozsahu sudca pre prípravné konanie osvojil a preto

v podrobnostiach odkazuje na príslušnú časť tohto odôvodnenia a nie je potrebné ju znovu

opakovať.».

37. Vzhľadom skutočnosť, že napadnuté uznesenie špecializovaného súdu

a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tvoria jeden celok (m. m. ,

), ústavný súd pri preskúmaní zákonnosti a ústavnosti pozbavenia slobody

sťažovateľa vychádzal z oboch týchto rozhodnutí.

38. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nevykazuje znaky nezákonnosti a nespreskúmateľnosti, nie je v nesúlade

s platnou právnou úpravou a zo záverov, ku ktorým najvyšší súd dospel pri posudzovaní

podmienok väzby sťažovateľa, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných

ustanovení , ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je tak v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami,

ktoré obmedzujú zákonnú možnosť a zákonné predpoklady pozbavenia osobnej slobody

v rozsahu ústavných princípov vyjadrených v .

39. Ústavný súd pripomína, že v prípadoch namietajúcich porušenie základného

práva na osobnú slobodu je obzvlášť zdržanlivý. Ústavný súd musí uplatniť určitú revíznu

právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd

k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým

je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo

štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia

ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v (). Do obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade

nepatrí preskúmať postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru

o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať

len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie

obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

(), čo sa aj stalo.

40. Ústavný súd vníma námietky sťažovateľa v bode 5, zároveň však poukazuje

na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd

zaoberal existenciou väzobného dôvodu podľa

pri tzv. „štruktúrovaných skupinách“ (pozri stranu 48).

41. Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva judikoval, že v prípadoch

organizovanej trestnej činnosti alebo gangov je často vysoké riziko, že zadržaný, ak by bol

prepustený na slobodu, bude vyvíjať nátlak na svedkov alebo ďalších obvinených, alebo

inak mariť konanie (rozsudok vo veci Štvrtecký proti Slovensku z 5. 6. 2018, sťažnosť

č. 55844/12, bod 61; tiež rozsudok Podeschi proti San Marínu z 13. 4. 2017, sťažnosť

č. 66357/14, bod 149). Odôvodnenie existencie väzobného dôvodu všeobecným rizikom

vyplývajúcim z organizovanej povahy údajnej trestnej činnosti môže byť akceptované

ako základ na väzobné stíhanie v počiatočných fázach konania (rozsudok Górski proti

Poľsku zo 4. 10. 2005, sťažnosť č. 28904/02, bod 58) a za určitých okolností aj na následné

predĺženie väzby (rozsudok Celejewski proti Poľsku zo 4. 5. 2006, sťažnosť č. 17584/04,

bod 37).

42. Ústavný súd tiež zistil, že námietka spočívajúca v spojení veci (bod 7) v žiadnom

prípade nemôže dosiahnuť takú intenzitu porušenia označených základných práv

sťažovateľa podľa a dohovoru, aby si vyžadovala vzhľadom na už uvedené

skutočnosti ingerenciu ústavného súdu.

43. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v danej časti odmietol

podľa tiež ako zjavne neopodstatnenú.

44. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa už ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v neúplnom a neurčitom

petite (pozri bod 8) jeho ústavnej sťažnosti, rozhodovanie ktorých je podmienené

iba vyslovením porušenia označených základných práv alebo slobôd, k čomu však v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18 . februára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu