Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 83/2020
PDF · 238.58 KB
No categories available
III. ÚS 83/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Trhová 1, Zvolen, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 14 Co 521/2013 z 5. apríla 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 118/2018 z 18. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. októbra 2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len ,,sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 521/2013 z 5. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 118/2018 z 18. júla 2018 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu“; napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní pred
všeobecnými súdmi žalobcom v spore o zaplatenie sumy 46 471,49 € s príslušenstvom.
Príslušenstvo žalovanej pohľadávky tvoril úrok z omeškania a trovy konania. Žalovaným
v spore bola obchodná spoločnosť MetLife Europe Limited, pobočka poisťovne z iného
členského štátu (ďalej len „poisťovňa“). Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom sp. zn. 22 C 100/2007 z 25. marca 2013 (ďalej len „rozhodnutie okresného
súdu“) žalobu zamietol, konanie v časti úrokov z omeškania zastavil a trovy konania
žalovanému nepriznal. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí krajského súdu rozhodnutie
okresného súdu potvrdil. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci
podané dovolanie procesne odmietol.
3. Podstata sporu tkvie v tom, že medzi žalovaným a pánom
bola 20. septembra 2004 (so začiatkom poistenia 21. septembra 2004) uzavretá zmluva
č. 6267560 o investičnom životnom poistení pre prípad úmrtia alebo dožitia 65 rokov
(ďalej len „poistná zmluva“), v ktorej boli ako osoby oprávnené na plnenie pre prípad
vzniku poistnej udalosti určení: otec pána a sťažovateľ. Žalovanému bola oznámená
vražda pána s dátumom úmrtia 20. november 2004. Z nazretia do vyšetrovacieho
spisu sa žalovaný dozvedel, že nebohý od 16. septembra 2004 do 8. októbra 2004
(t. j. v priebehu 22 dní) na pobočkách ôsmich životných poisťovní uzavrel viaceré poistné
zmluvy na celkovú poistnú sumu 19 651 875 SKK. V návrhu na uzavretie poistnej zmluvy
so žalovaným z 20. septembra 2004 na otázku žalovaného nebohý vyhlásil, že nemá
uzavretú inú poistnú zmluvu životného poistenia alebo predložený návrh na jej uzavretie.
Sťažovateľ po smrti nebohého listami z 19. apríla 2005 a 6. februára 2006 vyzval
žalovaného na plnenie, ten však plniť odmietol. Žalovaný sa, naopak, listom
z 31. augusta 2007 proti sťažovateľovi dovolával v zmysle § 40a a § 49a zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)
relatívnej neplatnosti právneho úkonu (uzavretia poistnej zmluvy) pre omyl, do ktorého ho
pri uzatváraní zmluvy nebohý uviedol.
4. Žalovaný v spore tvrdil, že poistnú zmluvu by, ak by bol býval nebohým pravdivo
informovaný, neuzavrel (resp. vykonal ďalšie potrebné šetrenia). Okresný súd v rozhodnutí
okresného súdu argumentoval, že zo skutkových zistení je zrejmé, že nebohý porušil
povinnosť podľa § 793 ods. 1 Občianskeho zákonníka odpovedať pravdivo a úplne na
všetky otázky žalovaného, čím mu znemožnil posúdiť poistné riziko, a to bolo nevyhnutné
pre rozhodnutie o prijatí/neprijatí návrhu nebohého na uzavretie poistnej zmluvy.
Argumentoval tiež, že na prejednávaný prípad nebolo možné použiť lex specialis, a teda
§ 798 a § 802 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, primárne predstavujúce sankcie
za porušenie § 793 Občianskeho zákonníka, pretože skutkový stav tomu nezodpovedal.
Pre aplikáciu § 798 Občianskeho zákonníka nebolo splnené, aby nepravdivý údaj bol
určujúci pre stanovenie poistného (žalovaný tvrdil, že by poistnú zmluvu neuzavrel,
resp. vykonal ďalšie šetrenia), a pre aplikáciu § 802 Občianskeho zákonníka žalovaný
nemal možnosť účinne od poistnej zmluvy odstúpiť, pretože tá poistnou udalosťou
(smrťou nebohého) zanikla, ostala iba povinnosť plniť a žalovaný sa o klamstve
pri uzatváraní poistnej zmluvy dozvedel až ex post pri šetrení poistnej udalosti. Okresný súd
preto akceptoval obranu žalovaného v spore a na jeho návrh siahol po ustanoveniach
o relatívnej neplatnosti právneho úkonu, na ktorých založil nevyhovenie žalobe, dôvodiac,
že konanie nebohého považoval za ľstivé, čím bol vyvolaný omyl na strane žalovaného
pri uzavretí poistnej zmluvy.
5. Keďže dôvodom nevyhovenia žalobe bolo aprobovanie dovolania sa relatívnej
neplatnosti právneho úkonu, v spore sa paralelne, okrem spochybňovania tejto hypotézy,
rozvinul aj spor týkajúci sa doručovania listu „Dovolanie sa relatívnej neplatnosti“
z 31. augusta 2007 (ďalej len „dovolanie sa relatívnej neplatnosti“), v ktorom bolo
žalovaným dôvodené, že nebohý vedome uviedol žalovaného do omylu pri uzatváraní
poistnej zmluvy nepravdivou odpoveďou. Pred okresným súdom bolo preukázané,
že dovolanie sa relatívnej neplatnosti bolo doručované právnemu zástupcovi zákonných
zástupcov (toho času maloletého) sťažovateľa, osobitne zákonným zástupcom sťažovateľa,
matke nebohého, právnej zástupkyni otca nebohého a otcovi nebohého. Zákonní
zástupcovia sťažovateľa si zásielku neprevzali, všetci ostatní áno. V spore bolo preukázané,
že doručenie bolo vykonané v trojročnej lehote od uzavretia poistnej zmluvy, ergo trojročná
premlčacia doba márne neuplynula. Sťažovateľ namietal neúčinnosť doručenia práve
z dôvodu, že zákonní zástupcovia sťažovateľa si dovolanie sa relatívnej neplatnosti
neprevzali a právnemu zástupcovi zákonných zástupcov sa mohla táto skutočnosť dať len
„na vedomie“. Ďalej namietal, že právny zástupca mal od zákonných zástupcov sťažovateľa
udelené len procesné splnomocnenie na konanie súvisiace s vymáhaním nároku z poistnej
zmluvy. Súdy považovali jeho tvrdenie za účelové a poukázali na to, že plnomocenstvo bolo
udelené na všetky právne úkony vo veci zastupovania sťažovateľa. Do sporu sa stranami
v jeho priebehu preberali aj okolnosti z vyšetrovania vraždy nebohého a úmyselného
zavinenia priebežne vyšetrovaného trestného činu poisťovacieho podvodu.
6. Sťažovateľ sa ústavnému súdu sťažuje v rovine civilnej na to, že odvolací súd sa
vysporiadal podrobnejšie s obranou odporcu pre zamietnutie návrhu, než s argumentmi
navrhovateľa pre vyhovenie návrhu. Ani dovolací súd tento nedostatok svojím
rozhodovaním neodstránil. Tak došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní. Porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces je zas dané nesprávnou aplikáciou inštitútu relatívnej
neplatnosti na súdenú vec z pohľadu, že to vôbec nebolo možné; že okresný súd
neodôvodnil, prečo by skutočnosť, že sťažovateľ uzavrel viaceré poistné zmluvy na životné
poistenie (čo na rozdiel od poistenia majetku mohol; k tomu porovnaj § 807 Občianskeho
zákonníka), mala mať vplyv, resp. mala byť rozhodujúcou pre neuzavretie poistnej zmluvy
zo strany žalovaného; že dovolanie sa relatívnej neplatnosti právnemu zástupcovi
sťažovateľa bolo neúčinné. Odvolací súd ani dovolací súd „nevzali do úvahy
pri rozhodovaní právne názory a závery totožného súdu - Krajského súdu Bratislava v iných
skorších právnych veciach skutkovo totožných, konkrétne rozhodnutia č. 5Co/305/2003-102,
5Co/368/2010 a najmä aj Uznesenie Ústavného súdu SR č. II.ÚS 855/2014-19... Odvolací
aj dovolací súd... sa odchýlil od iných právnych názorov obsiahnutých v skorších
rozhodnutiach vyšších súdnych inštancií, konkrétne Rozsudkoch Krajského súdu
v Bratislave č. 5Co/305/2009-102 zo dňa 29.9.2009, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok
Okresného súdu Bratislava I. č. 17C/151/2007 a Rozsudku Kraj. súdu Bratislava
č.5Co/368/2010 zo dňa 26.7.2011, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok Okresného súdu
Bratislava I. č.8C/68/2006. ... Nie je možné, aby o rovnakých/podobných veciach rovnaký
súd skôr rozhodoval v prospech návrhu, ale teraz v mojom [sťažovateľovom, pozn.] prípade
bol návrh zamietnutý. Práva istota a predvídateľnosť práva je tým vo vzťahu k účastníkovi
konania porušená. Navyše v poslednom období nebola ani menená legislatíva v danom
ustanovení a ani nebol súdmi vyšších inštancií v SR judikovaný v zásade iný právny názor
na vec.“. Sťažovateľ sa konštantne domáha vylúčenia aplikácie inštitútu relatívnej
neplatnosti právneho úkonu na vec a tvrdí, že jediné možné sankcie za nebohého konanie
sú obsahom už spomínaných § 798 a § 802 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
podľa sťažovateľa v podobe primeraného zníženia poistenia alebo odmietnutia poistného
plnenia. Odmietnuť plnenie však do úvahy neprichádza, lebo vo veci nie je podľa názoru
sťažovateľa daný kauzálny nexus medzi porušením informačnej povinnosti v časti
zamlčania existencie ďalších poistných zmlúv a poistnou udalosťou (smrťou).
7. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
vyslovil porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými
rozhodnutiami, aby napadnuté rozhodnutia zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie
a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.
Právne hodnotenie ústavného súdu
III.1 K napadnutému rozhodnutiu krajského súdu
13. Ústavný súd v úvode právneho posúdenia veci konštatuje, že uznesenie
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 855/2014 z 11. decembra 2014, na ktoré sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti odkazuje, predmetom pojednáva o ústavnej sťažnosti poisťovne, v ktorej boli
napadnuté: rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 8 C 68/2006 z 30. apríla 2010 a rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 5 Co 368/2010 z 26. júla 2011, obe spolu zaväzujúce poisťovňu
zaplatiť otcovi pána (ako osobe oprávnenej na plnenie) sumu 52 250, 58 € na základe
rovnakej poistnej udalosti (smrť pána ). Sťažovateľ sa domáha, keďže žalobe otca
pána bolo vyhovené a keďže ústavný súd „odobril“ odôvodnenie predmetných
rozhodnutí ako ústavne konformné, aby aj jeho žalobe bolo vyhovené, poukazujúc na to,
že to legitímne očakáva. Pretože argumentácia sťažovateľa je v tomto ohľade ústavnej
sťažnosti zavádzajúca, ústavný súd musí pre spresnenie dodať, že v predmetnom rozhodnutí
považoval za kľúčovú „odpoveď na otázku, či smrť spôsobená násilím (vražda) je/môže byť
poistnou udalosťou v danom type poistenia (investičného životného poistenia, resp.
pripoistenia smrteľného úrazu) a za akých podmienok“. Otázke použitia inštitútu relatívnej
neplatnosti na daný skutkový stav sa ústavný súd v predmetnom rozhodnutí nevenoval.
Aj z rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 368/2010 z 26. júla 2011, ktorý bol v predmetnej
ústavnej sťažnosti napadnutý, vyplýva, že „[o]dporca v konaní tiež namietal relatívnu
neplatnosť právneho úkonu poistnej zmluvy v dôsledku konania v omyle, keď pri uzatváraní
zmluvy dňa 16.9.2004 vychádzal z nepravdivých a neúplných odpovedí poisteného ohľadne
skutočností, ktoré keby bol vedel, poistnú zmluvu by nebol uzavrel. Na základe vykonaného
dokazovania súd prvého stupňa prisvedčil tvrdeniu navrhovateľa, že odporca v konaní
nepreukázal, že by sa dovolal relatívnej neplatnosti poistnej zmluvy v 3-ročnej premlčacej
dobe od uzavretia poistnej zmluvy dňa 16.9.2004. Zároveň ale súd prvého stupňa poukázal
na to, že pre uvedenie nepravdivých a neúplných odpovedí zákona upravuje osobitné
sankcie uvedené vo vyššie cit. ust. § 798 a 802 Obč. zák., ktoré ako špeciálna právna
úprava majú prednosť pred všeobecnou úpravou relatívnej neplatnosti poistnej zmluvy pre
uvedenie do omylu nepravdivými a neúplnými odpoveďami a dôvodnosťou uplatnenia
ktorých sa súd prvého stupňa už zaoberal.“. Sťažovateľ sa teda márne dovoláva po použití
logiky „keď on, tak aj ja“, pretože procesná situácia v predmetnom spore bola taká, že
žalovaný pri námietke týkajúcej sa dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu
neuniesol dôkazné bremeno. Naopak, v spore, ktorý je napadnutý touto (aktuálnou)
ústavnou sťažnosťou, tomu bolo presne opačne. Za vývoj procesnej situácie z tohto pohľadu
nemožno viniť súd. Ústavný súd len dopĺňa, že sťažovateľom namietaný rozsudok
okresného súdu sp. zn. 17 C 151/2007 z 23. februára 2009 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 5 Co 305/2009 z 29. septembra 2009 poukazujú tiež na to, že aj v inom prípade,
kde žalovaným bola poisťovňa AEGON Životná poisťovňa, a. s., na základe uzavretej
životnej poistky s pánom zo 16. septembra 2004 bol žalobca úspešným.
14. Ústavný súd konštatuje, že nebohý pán pri uzatváraní poistnej zmluvy (resp.
v návrhu na jej uzavretie) klamal, pokiaľ ide o preukázane položenú otázku, keď vyhlásil,
že nemá uzavretú inú poistnú zmluvu životného poistenia alebo predložený návrh na jej
uzavretie. Zákonodarca v § 793 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovil, aby k takému
správaniu nedochádzalo. Nie je preto spravodlivosti sa vymykajúci záver o možnom postihu
za nezákonné správanie. Bez výhrad však nie je možné prisvedčiť názoru okresného súdu,
že poisťovňa by poistnú zmluvu s nebohým za jeho správanie nebola neuzavrela. Ústavný
súd hodnotí v tomto ohľade pozitívne, že okresný súd k tejto otázke vykonal dokazovanie.
Pri ňom mu boli predložené viaceré odmietnuté návrhy na uzavretie zmlúv a prax poisťovne
bola potvrdená svedeckou výpoveďou jej zamestnanca. Otázku, či by poisťovňa konkrétny
návrh na uzavretie poistnej zmluvy akceptovala a či by poistnú zmluvu uzavrela,
to objasnilo v rovine pravdepodobnosti tvrdenia. Z veci je tiež zrejmé, že pokiaľ bolo
poistné nebohým platené, poisťovňu život nebohého bližšie nezaujímal, citované
rozhodnutie okresného súdu: „[v] konaní taktiež vyšlo najavo a nebolo medzi stranami
sporu sporné, že poistník mal uzatvorený pracovný pomer do 20. 09. 2004 s príjmom
cca 232,36 EUR (7 000 SKK) a následne bol nezamestnaný, nebolo zistené,
že by disponoval majetkom či finančnými prostriedkami, ktoré by mu umožňovali
aj bez pravidelného príjmu uhrádzať splátky poistného v mesačnej výške viac
ako 663,88 EUR (20 000 SKK), pričom splátky poistného boli do zániku poistenia smrťou
poisteného riadne uhrádzané, túto skutočnosť však súd v tomto konaní z hľadiska
preukázaných skutočností vzťahujúcich sa k právnemu posúdeniu nehodnotil ani na ňu
neprihliadal.“ Pred krajským súdom poisťovňa tiež uviedla, že citované napadnuté
rozhodnutie krajského súdu „[v] konkrétnom prípade bol poistníkovi nad rámec predložený
aj tzv. finančný dotazník, z ktorého vyplýva, že poistník mal mať našetrených dostatok
finančných prostriedkov na platenie poistného. Navyše, ak by poistné riadne neplnil,
poistenie by zaniklo, a to bez nároku poistníka na vrátenie zapleteného poistného.“.
15. Pokiaľ sa sťažovateľ ústavnou sťažnosťou domáha toho, aby ústavný súd svojou
rozhodovacou činnosťou vstúpil do riešenia otázky, či sa poisťovňa mohla v spore zbaviť
zodpovednosti plnenia zo záväzku dovolaním sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu,
na základe ktorého bol záväzok formovaný a ktorý trpí vadou (vyvolanie omylu),
nie je záujmom tohto rozhodnutia odobriť vhodnosť procesnej obrany poisťovne,
práve naopak. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vo svojom rozhodnutí akceptoval
vcelku vágne tvrdenie žalovaného o prípadnom neuzavretí poistnej zmluvy za preukázané,
čím vylúčil použitie sankcií osobitnej časti Občianskeho zákonníka na vec (pozri bod 4
tohto rozhodnutia). Tým aplikáciu všeobecnej časti Občianskeho zákonníka
na prejednávanú vec kauzálne založil. Navyše, otázka nie je položená len z pohľadu,
či nebohý pán zaklamal na poisťovňou položenú otázku, ale sťažovateľ správne
v spore poukazuje na to, že na neuzavretie zmluvy to mohol byť veľmi málo relevantný
dôvod, resp. skôr dôvod na primerané zníženie plnenia (§ 798 Občianskeho zákonníka).
16. Pri načrtnutej otázke, či sa poisťovňa mohla v spore zbaviť zodpovednosti
plnenia zo záväzku dovolaním sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, sa ústavný súd
nevyhýba uznaniu, že judikatúra všeobecných súdov pristupuje k tejto otázke rozdielne
(napr. porovnaj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 168/16, ktorý prednostne
aplikuje § 798 a § 802 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami § 40a a § 49a
Občianskeho zákonníka, odvolávajúc sa na to, že aj ústavný súd tento postup odobril
v uznesení sp. zn. II. ÚS 855/2014 z 11. decembra 2014, na ktoré sa napokon
odvoláva aj sťažovateľ). Ústavný súd sa predmetu rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 855/2014 z 11. decembra 2014 už v texte tohto rozhodnutia venoval
a konštatoval, že vtedy podanú ústavnú sťažnosť odmietol z iných dôvodov (porovnaj
bod 13 tohto rozhodnutia). Ústavný súd zároveň pripomína, že ústavná sťažnosť nie je
právnym prostriedkom na zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov (podrobne pozri
I. ÚS 231/2016, bod 30), a preto túto otázku bližšie neotvára.
17. Ústavný súd očakávanie prospechu sťažovateľa zo správania
nebohého pána nepovažuje za legitímne. Nebohý svojím správaním zjavne poisťovňu
v utváraní si obrazu o vznikajúcom záväzkovom vzťahu vedome obmedzil. Bez ohľadu
na to, ako by bol býval vývoj záväzkového vzťahu dopadol, keby niet tejto deformácie vôle,
pre ústavný súd je v tomto prípade hodný ústavnej ochrany imperatív právneho poriadku
prikazujúci pri utváraní vôle druhej strany záväzkového vzťahu konať poctivo (porovnaj
§ 793 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zachovanie tejto hodnoty je potrebné zohľadniť
vo vzťahu ku všetkým okolnostiam prípadu. Spravodlivé hodnotenie veci by nebolo
vyčerpané tým, ak by konanie nebohého, následne poisťovne a napokon sťažovateľa boli
posudzované selektívne. Napriek konštatovanej vágnosti právnej obrany poisťovne,
ktorú okresný súd de facto podporil, názor okresného súdu, ktorý sťažovateľovi nemôže
vyhovovať a ktorý ústavný súd považuje za nedostatok vedeného sporu, neopodstatňuje
ingerenciu ústavného súdu do prejednávanej veci. Posúdenie veci všeobecným súdom sa
môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06), čo v posudzovanom prípade ústavný súd takto
nehodnotí. Ústavný súd je toho názoru, že bolo dôvodné uvažovať o správaní, pri ktorom
nebohý približne mesiac pred úmrtím (vyšetrovaným ako vražda) uzavrel 8 životných
poistení na poistnú sumu astronomickej výšky s minimálnym (až žiadnym) vlastným
príjmom, ako o správaní v okolnostiach neštandardnom. Podobne aj krajský súd na podporu
záveru okresného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu uviedol, že nebohý
(podľa vedeného vyšetrovania) „žil od výplaty k výplate... tesne pred svojou smrťou bol
na dovolenke v Egypte... po návrate svojmu otcovi povedal, že keď sa mu niečo stane,
on dostane milión, resp. ešte si užije a potom skončí so životom“ (pozri stranu 8
napadnutého rozhodnutia krajského súdu). Až v okolnostiach presahujúcich
do trestnoprávnej roviny súdy prisvedčili argumentácii poisťovne a siahli po bežne
neaplikovanom riešení umožňujúcom dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu.
18. Čo sa týka námietok sťažovateľa týkajúcich sa neúčinnosti doručovania
dovolania sa relatívnej neplatnosti právnemu zástupcovi zákonných zástupcov sťažovateľa,
ústavný súd považuje hodnotenie obrany sťažovateľa v zmysle odôvodnenia napadnutých
rozhodnutí tiež za účelové.
19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
20. Pretože sťažovateľ sa ústavnému súdu sťažuje na to, že krajský súd a najvyšší súd
iba nenapravili rozhodnutie okresného súdu v tom zmysle, že by vyhoveli sťažovateľovej
argumentácii, bolo pre potrebu tohto rozhodnutia potrebné zohľadniť najmä rozhodnutie
okresného súdu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu rozhodnutie okresného súdu
v plnom rozsahu potvrdilo. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Z týchto dôvodov
ústavný súd pri vysporiadaní sa s napadnutým rozhodnutím krajského súdu často
argumentuje rozhodnutím okresného súdu.
III.2 K napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu
21. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, keďže ním bolo dovolanie proti
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu procesne odmietnuté; keďže sťažovateľ spôsob
procesného odmietnutia dovolania nenapadol a zároveň sa konštantne sťažuje na výsledok
posúdenia veci v jej merite; keďže ústavný súd spôsob procesného vybavenia dovolania,
ktorý najvyšší súd zvolil v napadnutom rozhodnutí, vo svojej judikatúrnej činnosti dosiaľ
akceptoval (porovnaj napr. III. ÚS 168/2018), a keďže sa ústavný súd s argumentáciou
obsiahnutou v ústavnej sťažnosti vysporiadal pri napadnutom rozhodnutí krajského súdu,
nemalo pre posúdenie ústavnou sťažnosťou napadnutej veci hlbší význam.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu