Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 116/2020
PDF · 210.75 KB
No categories available
II. ÚS 116/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Žilina
sp. zn. 1 Tk 1/2015 z 23. októbra 2019 a 24. októbra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním
doručeným ústavnému súdu 16. decembra 2019, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 1 Tk 1/2015 z 23. októbra 2019 a 24. októbra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že v konaní sp. zn. 1 Tk 1/2015
bol sťažovateľ zastúpený zvoleným obhajcom a počas súdneho konania mu bol opatrením
okresného súdu z 28. mája 2015 ustanovený náhradný obhajca .
Uznesením okresného súdu (vydaným vyššou súdnou úradníčkou, pozn.) z 30. mája 2019
bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť štátu – Slovenskej republike odmenu
a hotové výdavky uhradené ustanovenému (náhradnému) obhajcovi znížené o 50 %. Proti
tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodla sudkyňa okresného súdu
napadnutým uznesením sp. zn. 1 Tk 1/2015 z 23. októbra 2019 tak, že napadnuté uznesenie
z 30. mája 2019 zrušila a uložila sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu – Slovenskej
republike odmenu a hotové výdavky uhradené ustanovenému obhajcovi znížené o 70 %.
3. Okresný súd vo veci sp. zn. 1 Tk 1/2015 druhým uznesením z 30. mája 2019
vydaným vyššou súdnou úradníčkou uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu –
Slovenskej republike odmenu a hotové výdavky uhradené obhajcovi ustanovenému
podľa § 40 Trestného poriadku znížené o 50 %.
O sťažnosti proti tomuto uzneseniu rozhodla sudkyňa okresného súdu napadnutým
uznesením sp. zn. 1 Tk 1/2015 z 23. októbra 2019 tak, že napadnuté uznesenie
z 30. mája 2019 zrušila a uložila sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu odmenu a hotové
výdavky uhradené ustanovenému obhajcovi znížené o 70 %.
4. Sťažovateľ namieta, že ustanovenie náhradného obhajcu nebolo v jeho prípade
nevyhnutné, a tvrdí, že vo veci konajúca sudkyňa sa nejaví ako nezaujatá, pretože
v napadnutom uznesení je uvedené, že za správnosť vyhotovenia zodpovedá vyššia súdna
úradníčka, ktorá rozhodovala v prvom stupni. Sťažovateľ ďalej namieta, že vo výroku
je nesprávne uvedené, že ide o ustanoveného obhajcu aj pri náhradnom obhajcovi,
čím sa navodzuje dojem, že išlo o postup podľa § 40 Trestného poriadku. Sťažovateľ
nesúhlasí s predpokladom okresného súdu, že nastane zlepšenie jeho majetkových
a zárobkových pomerov po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, čo bolo dôvodom
uloženia čiastočnej povinnosti nahradiť štátu odmenu náhradného obhajcu. Sťažovateľ
ďalej namieta, že z § 42 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého sa § 40 a § 41 Trestného
poriadku vzťahujú na náhradného obhajcu primerane, nevyplýva povinnosť hradiť
jeho odmenu v rovnakom rozsahu ako u obhajcu ustanoveného podľa § 40 Trestného
poriadku. Z uvedených argumentov sťažovateľ vyvodzuje porušenie jeho práva
na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu. Sťažovateľ namieta, že bolo porušené
jeho právo na slobodný výber obhajcu a s tým spojené finančné záväzky podľa čl. 50
ods. 3 ústavy. Totožné argumenty uplatňuje vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
z 24. októbra 2019. Zároveň požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom.
5. Doplnením ústavnej sťažnosti doručeným ústavnému súdu v lehote na podanie
ústavnej sťažnosti sťažovateľ upravil rozsah svojho návrhu vo veci tak, že napáda uznesenie
okresného súdu z 23. októbra 2019 a 24. októbra 2019 vydané sudkyňou a žiada
ich zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie. Sťažovateľ preukázal doručenie napadnutých
uznesení 30. októbra 2019. Namieta aj porušenie práv uzneseniami okresného súdu
sp. zn. 1 Tk 1/2015 z 8. novembra 2017 a 18. októbra 2017 vydanými vyššou súdnou
úradníčkou, ktoré boli podľa názoru sťažovateľa vydané oneskorene, po uplynutí zákonnej
lehoty. Týmito uzneseniami boli náhradnému a ustanovenému obhajcovi priznané nároky
na odmenu a náhradu hotových výdavkov. Sťažovateľ s takto vymedzenou vadou skorších
uznesení spája aj porušenie svojich ústavných práv napadnutými uzneseniami. V závere
sťažovateľ požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení okresného súdu
a uloženie povinnosti Justičnej pokladnici zdržať sa vymáhania týchto pohľadávok.
6. Sťažovateľ na základe uvedenej doplnenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„ - základné práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy SR a podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ďalej práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu k Dohovoru čl. 50 ods. 3 Ústavy SR na slobodný výber obhajcu uznesením
Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 10. 2019 a 24. 10 . 2019 (sp. zn. 1Tk – 1/2015) –
porušené boli.
- uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 10. 2019 a 24. 10. 2019 sa zrušujú a vec
sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.“
7. Z obsahu napadnutých uznesení okresného súdu, ktorých rovnopisy si ústavný súd
zaobstaral v súčinnosti s okresným súdom, vyplýva, že okresný súd takto (obdobne v oboch
veciach, pozn.) vyhodnotil majetkové pomery sťažovateľa a jeho sťažnostné námietky:
„Jedná sa o osobu práce a zárobku schopnú, čo vyplýva i zo skutočnosti, že
odsúdený je vo výkone trestu odňatia slobody pracovne zaradený a poberá pracovnú
odmenu, ktorej výška je síce minimálna, avšak po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody sa tento môže zamestnať a štátu nahradiť aspoň časť prostriedkov vynaložených na
jeho obhajobu. Súd má za to, že je povinnosťou odsúdeného zaplatiť aspoň časť trov
obhajoby, prípadne aj v splátkach, preto niet dôvodu na to, aby bol odsúdený od zaplatenia
trov obhajoby oslobodený úplne. Ide o osobu narodenú v roku 1976, ktorá má byť
prepustená z výkonu trestu odňatia slobody dňa 17.10.2025, pričom Ústava SR garantuje
možnosť odchodu do dôchodku vo veku 64 rokov. Z uvedeného vyplýva, že odsúdenému
vzniká dostatočný časový priestor aby sa mohol zamestnať a štátu nahradiť aspoň časť
prostriedkov uhradených ustanovenému náhradnému obhajcovi vo výške 30 % z vyplatenej
sumy... a to hoc aj v minimálnych splátkach. Súd sa nestotožňuje s názorom odsúdeného
, že náhradný obhajca nie je ustanoveným obhajcom... Náhradný obhajca
má pritom rovnaké práva a povinností ako zvolený obhajca či obhajca ustanovený podľa §
40 Tr. por.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý
čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,
ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov
alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom
na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
13. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, príjme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
18. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd
môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa
a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
19. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore
s verejným záujmom.
20. Podľa § 130 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom a ak by výkon
napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu
ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu verejnej moci, ktorý podľa
sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží,
aby a dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom.
III.
Predbežné prerokovanie sťažnosti
21. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(I. ÚS 66/98). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
23. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu v súdnom konaní postup súdu
v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania
v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
24. Sťažovateľ namieta, že uložením povinnosti čiastočne nahradiť štátu odmenu
zaplatenú ustanovenému a náhradnému obhajcovi v trestnom konaní boli porušené
jeho základné práva vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces,
právo obhajoby a právo na nestranného sudcu. Nesúhlasí s posúdením jeho finančných
možností po prepustení z výkonu trestu uhradiť náhradu štátu a rozporuje nevyhnutnosť
ustanovenia náhradného obhajcu v jeho prípade. Tiež namieta ingerenciu vyššej súdnej
úradníčky v rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu, ktoré vydala v prvom stupni,
keď zodpovedá za správnosť vyhotovenia rozhodnutia sudkyne o jeho sťažnosti. Sťažovateľ
namieta aj nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie skorších uznesení z roku 2017,
ktorými boli priznané nároky na odmenu ustanovenému a náhradnému obhajcovi.
25. Výklad a aplikácia právnych noriem podústavného práva, čiže riešenie otázok
zákonnosti, patrí zásadne všeobecným súdom a ústavný súd do tohto výkladu nevstupuje,
ak jeho účinky na základné práva sťažovateľa nie sú nezlučiteľné s ich obsahom, zmyslom
a účelom. Nie je úlohou ústavného súdu nahrádzať posudzovanie skutkových zistení
okresného súdu týkajúcich sa majetkových pomerov sťažovateľa ani nahrádzať
jeho hodnotenie týchto zistení svojím vlastným posúdením. Navyše, sťažovateľovo tvrdenie
o tom, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody ho nikto nezamestná,
je len nepodloženým hypotetickým tvrdením v rovine úvah.
26. V danej veci ústavný súd po oboznámení so sťažnostnou argumentáciou
a obsahom napadnutých uznesení nezistil taký výklad a aplikáciu relevantných právnych
noriem, ktorý by bol v rozpore s procesnou úpravou. Odôvodnenie napadnutých uznesení
je zrozumiteľné, logické a dáva odpoveď na relevantné námietky sťažovateľa,
a preto z ústavného hľadiska nie je dôvod na zásah ústavného súdu.
27. Sťažovateľ najmä namieta, že § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
pojednáva o uložení povinnosti nahradiť náklady odmeny a hotových výdavkov
vynaložených štátom v prospech ustanoveného obhajcu, ale neuvádza pojem náhradný
obhajca, ktorého sťažovateľ nepovažuje za subsumovateľného pod pojem ustanovený
obhajca a s takýmto výkladom okresného súdu nesúhlasí. K tomu ústavný súd dodáva,
že teória procesného práva podľa dôvodu a spôsobu vzniku zastúpenia rozlišuje
medzi vznikom zastúpenia na základe prejavu vôle zastúpeného (zvolený obhajca)
a ustanovením zástupcu na základe zákona vo veci rozhodujúcim orgánom verejnej moci
nadaným takouto kompetenciou (ustanovený obhajca). Na uvedených teoretických
východiskách pre účelový a systémový výklad aplikovaného § 555 ods. 1 Trestného
poriadku nič nemení ani fakt, že zákonodarca rozlišuje legálne pojmy „ustanovený obhajca“
a „náhradný obhajca“, pretože zákonodarca zároveň prejavil vôľu v § 42 ods. 3 Trestného
poriadku primerane aplikovať na náhradného obhajcu aj právnu úpravu týkajúcu
sa ustanoveného obhajcu. Preto ústavný súd dospel k záveru o ústavnej konformite výkladu
a aplikácie procesných noriem okresným súdom a námietku sťažovateľa nepovažuje
za spôsobilú po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k vysloveniu porušenia
označených práv sťažovateľa, čiže zjavne neopodstatnenú.
28. Sťažovateľ tiež namieta, že neboli splnené zákonné predpoklady pre ustanovenie
náhradného obhajcu. Uvedená otázka nie je právne významná v konaní o povinnosti
odsúdeného nahradiť trovy konania vynaložené štátom. V tomto konaní neboli posudzované
zákonné podmienky pre ustanovenie náhradného obhajcu, ale predmetom konania
bolo len určenie výšky náhrady uloženej sťažovateľovi vo vzťahu k štátu. Samotný zásah
do práva na obhajobu, ak sa sťažovateľ domnieval, že ustanovenie náhradného obhajcu
nie je dôvodné, mohol a mal namietať v súvislosti s konaním vo veci samej. Uvedenú
námietku preto ústavný súd považoval za zjavne neopodstatnenú pre nedostatok priamej
príčinnej súvislosti s napadnutými uzneseniami.
29. Pokiaľ ide o námietku nedostatku nestrannosti zákonnej sudkyne, ústavný súd
podotýka, že je potrebné zásadne rozlíšiť rozhodnutie ako individuálny právny akt,
ktorý je prejavom výlučnej právomoci sudcu (m. m. IV. ÚS 118/2019) a jeho obsah je teda
odrazom (právneho a skutkového) posúdenia veci zákonným sudcom od administratívno-
technických postupov pri jeho písomnom vyhotovovaní zamestnancom súdu. Zamestnanec
uvedený ako zodpovedný „za správnosť vyhotovenia“ rozhodnutia nie je tou osobou,
ktorá vo veci uplatnila právomoc rozhodovať alebo mala možnosť vecnú správnosť
rozhodnutia ovplyvniť. Úvahy sťažovateľa o tom, že napadnuté uznesenie nevydala
nezaujatá sudkyňa, sú preto z ústavnoprávneho hľadiska zjavne neopodstatnené.
30. Sťažovateľ svoje tvrdenie o nedodržaní zákonnej lehoty pre vydanie
predchádzajúcich rozhodnutí o priznaní odmien ustanovenému a náhradnému obhajcovi
ničím nepreukázal. Navyše, uvedená námietka pre nedostatok priamej príčinnej súvislosti
s predmetom konania vymedzeným napadnutými uzneseniami okresného súdu
už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vykazuje zjavnú neopodstatnenosť. Napriek tomu
ústavný súd dodáva, že ani prípadné uplynutie a prekročenie lehoty na vydanie rozhodnutia
nemá za následok zánik nároku ustanoveného advokáta na zaplatenie odmeny a hotových
výdavkov, a preto nemá žiaden reálny ústavnoprávny presah do konania o tejto ústavnej
sťažnosti.
31. Keďže ústavný súd nezistil žiadne ústavne relevantné pnutie napadnutých
uznesení okresného súdu s označenými procesnými právami sťažovateľa, sťažnostná
argumentácie nesignalizuje ani prípadnú možnosť vyslovenia porušenia vlastníckeho práva
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,
ktorú by bolo potrebné posudzovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
32. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
33. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že nepovažoval za hospodárne sťažovateľovi
ustanoviť právneho zástupcu, pretože vzhľadom na charakter uplatňovaných námietok
by jeho sťažnosť ani po prípadnom odstránení nedostatku povinného právneho zastúpenia
nebola spôsobilá na jej prijatie na ďalšie konanie, a teda ju možno považovať za zrejme
bezúspešné uplatňovanie ochrany ústavnosti.
34. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú,
stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane návrhu na vydanie
dočasného opatrenia a odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení okresného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu