Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 116/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , ktorou namieta

porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 23. októbra 2019 a 24. októbra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 16. decembra 2019, ktorou namieta porušenie základných práv

podľa , a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 23. októbra 2019 a 24. októbra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že v konaní sp. zn.

bol sťažovateľ zastúpený zvoleným obhajcom a počas súdneho konania mu bol opatrením

okresného súdu z 28. mája 2015 ustanovený náhradný obhajca .

Uznesením okresného súdu (vydaným vyššou súdnou úradníčkou, pozn.) z 30. mája 2019

bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť štátu – Slovenskej republike odmenu

a hotové výdavky uhradené ustanovenému (náhradnému) obhajcovi znížené o 50 %. Proti

tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodla sudkyňa okresného súdu

napadnutým uznesením sp. zn. z 23. októbra 2019 tak, že napadnuté uznesenie

z 30. mája 2019 zrušila a uložila sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu – Slovenskej

republike odmenu a hotové výdavky uhradené ustanovenému obhajcovi znížené o 70 %.

3. Okresný súd vo veci sp. zn. druhým uznesením z 30. mája 2019

vydaným vyššou súdnou úradníčkou uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu –

Slovenskej republike odmenu a hotové výdavky uhradené obhajcovi ustanovenému

podľa znížené o 50 %.

O sťažnosti proti tomuto uzneseniu rozhodla sudkyňa okresného súdu napadnutým

uznesením sp. zn. z 23. októbra 2019 tak, že napadnuté uznesenie

z 30. mája 2019 zrušila a uložila sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu odmenu a hotové

výdavky uhradené ustanovenému obhajcovi znížené o 70 %.

4. Sťažovateľ namieta, že ustanovenie náhradného obhajcu nebolo v jeho prípade

nevyhnutné, a tvrdí, že vo veci konajúca sudkyňa sa nejaví ako nezaujatá, pretože

v napadnutom uznesení je uvedené, že za správnosť vyhotovenia zodpovedá vyššia súdna

úradníčka, ktorá rozhodovala v prvom stupni. Sťažovateľ ďalej namieta, že vo výroku

je nesprávne uvedené, že ide o ustanoveného obhajcu aj pri náhradnom obhajcovi,

čím sa navodzuje dojem, že išlo o postup podľa . Sťažovateľ

nesúhlasí s predpokladom okresného súdu, že nastane zlepšenie jeho majetkových

a zárobkových pomerov po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, čo bolo dôvodom

uloženia čiastočnej povinnosti nahradiť štátu odmenu náhradného obhajcu. Sťažovateľ

ďalej namieta, že z , podľa ktorého sa a Trestného

poriadku vzťahujú na náhradného obhajcu primerane, nevyplýva povinnosť hradiť

jeho odmenu v rovnakom rozsahu ako u obhajcu ustanoveného podľa § 40 Trestného

poriadku. Z uvedených argumentov sťažovateľ vyvodzuje porušenie jeho práva

na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu. Sťažovateľ namieta, že bolo porušené

jeho právo na slobodný výber obhajcu a s tým spojené finančné záväzky podľa čl. 50

ods. 3 . Totožné argumenty uplatňuje vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

z 24. októbra 2019. Zároveň požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom.

5. Doplnením ústavnej sťažnosti doručeným ústavnému súdu v lehote na podanie

ústavnej sťažnosti sťažovateľ upravil rozsah svojho návrhu vo veci tak, že napáda uznesenie

okresného súdu z 23. októbra 2019 a 24. októbra 2019 vydané sudkyňou a žiada

ich zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie. Sťažovateľ preukázal doručenie napadnutých

uznesení 30. októbra 2019. Namieta aj porušenie práv uzneseniami okresného súdu

sp. zn. z 8. novembra 2017 a 18. októbra 2017 vydanými vyššou súdnou

úradníčkou, ktoré boli podľa názoru sťažovateľa vydané oneskorene, po uplynutí zákonnej

lehoty. Týmito uzneseniami boli náhradnému a ustanovenému obhajcovi priznané nároky

na odmenu a náhradu hotových výdavkov. Sťažovateľ s takto vymedzenou vadou skorších

uznesení spája aj porušenie svojich ústavných práv napadnutými uzneseniami. V závere

sťažovateľ požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení okresného súdu

a uloženie povinnosti Justičnej pokladnici zdržať sa vymáhania týchto pohľadávok.

6. Sťažovateľ na základe uvedenej doplnenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„ - základné práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 SR a podľa . ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ďalej práva podľa SR a podľa dodatkového

protokolu k Dohovoru SR na slobodný výber obhajcu uznesením

Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 10. 2019 a 24. 10 . 2019 (sp. zn. ) –

porušené boli.

- uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 10. 2019 a 24. 10. 2019 sa zrušujú a vec

sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.“

7. Z obsahu napadnutých uznesení okresného súdu, ktorých rovnopisy si ústavný súd

zaobstaral v súčinnosti s okresným súdom, vyplýva, že okresný súd takto (obdobne v oboch

veciach, pozn.) vyhodnotil majetkové pomery sťažovateľa a jeho sťažnostné námietky:

„Jedná sa o osobu práce a zárobku schopnú, čo vyplýva i zo skutočnosti, že

odsúdený je vo výkone trestu odňatia slobody pracovne zaradený a poberá pracovnú

odmenu, ktorej výška je síce minimálna, avšak po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody sa tento môže zamestnať a štátu nahradiť aspoň časť prostriedkov vynaložených na

jeho obhajobu. Súd má za to, že je povinnosťou odsúdeného zaplatiť aspoň časť trov

obhajoby, prípadne aj v splátkach, preto niet dôvodu na to, aby bol odsúdený od zaplatenia

trov obhajoby oslobodený úplne. Ide o osobu narodenú v roku 1976, ktorá má byť

prepustená z výkonu trestu odňatia slobody dňa 17.10.2025, pričom SR garantuje

možnosť odchodu do dôchodku vo veku 64 rokov. Z uvedeného vyplýva, že odsúdenému

vzniká dostatočný časový priestor aby sa mohol zamestnať a štátu nahradiť aspoň časť

prostriedkov uhradených ustanovenému náhradnému obhajcovi vo výške 30 % z vyplatenej

sumy... a to hoc aj v minimálnych splátkach. Súd sa nestotožňuje s názorom odsúdeného

, že náhradný obhajca nie je ustanoveným obhajcom... Náhradný obhajca

má pritom rovnaké práva a povinností ako zvolený obhajca či obhajca ustanovený podľa §

40 “

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý

čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,

ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov

alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom

na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

13. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, príjme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

18. Podľa navrhovateľovi, ktorý požiada

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd

môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa

a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore

s verejným záujmom.

20. Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom a ak by výkon

napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu znamenal pre sťažovateľa väčšiu

ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám, najmä uloží orgánu verejnej moci, ktorý podľa

sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží,

aby a dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom.

III.

Predbežné prerokovanie sťažnosti

21. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

).

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

23. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu v súdnom konaní postup súdu

v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania

v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv

(napr. , , ).

24. Sťažovateľ namieta, že uložením povinnosti čiastočne nahradiť štátu odmenu

zaplatenú ustanovenému a náhradnému obhajcovi v trestnom konaní boli porušené

jeho základné práva vlastniť majetok, právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces,

právo obhajoby a právo na nestranného sudcu. Nesúhlasí s posúdením jeho finančných

možností po prepustení z výkonu trestu uhradiť náhradu štátu a rozporuje nevyhnutnosť

ustanovenia náhradného obhajcu v jeho prípade. Tiež namieta ingerenciu vyššej súdnej

úradníčky v rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu, ktoré vydala v prvom stupni,

keď zodpovedá za správnosť vyhotovenia rozhodnutia sudkyne o jeho sťažnosti. Sťažovateľ

namieta aj nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie skorších uznesení z roku 2017,

ktorými boli priznané nároky na odmenu ustanovenému a náhradnému obhajcovi.

25. Výklad a aplikácia právnych noriem podústavného práva, čiže riešenie otázok

zákonnosti, patrí zásadne všeobecným súdom a ústavný súd do tohto výkladu nevstupuje,

ak jeho účinky na základné práva sťažovateľa nie sú nezlučiteľné s ich obsahom, zmyslom

a účelom. Nie je úlohou ústavného súdu nahrádzať posudzovanie skutkových zistení

okresného súdu týkajúcich sa majetkových pomerov sťažovateľa ani nahrádzať

jeho hodnotenie týchto zistení svojím vlastným posúdením. Navyše, sťažovateľovo tvrdenie

o tom, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody ho nikto nezamestná,

je len nepodloženým hypotetickým tvrdením v rovine úvah.

26. V danej veci ústavný súd po oboznámení so sťažnostnou argumentáciou

a obsahom napadnutých uznesení nezistil taký výklad a aplikáciu relevantných právnych

noriem, ktorý by bol v rozpore s procesnou úpravou. Odôvodnenie napadnutých uznesení

je zrozumiteľné, logické a dáva odpoveď na relevantné námietky sťažovateľa,

a preto z ústavného hľadiska nie je dôvod na zásah ústavného súdu.

27. Sťažovateľ najmä namieta, že

pojednáva o uložení povinnosti nahradiť náklady odmeny a hotových výdavkov

vynaložených štátom v prospech ustanoveného obhajcu, ale neuvádza pojem náhradný

obhajca, ktorého sťažovateľ nepovažuje za subsumovateľného pod pojem ustanovený

obhajca a s takýmto výkladom okresného súdu nesúhlasí. K tomu ústavný súd dodáva,

že teória procesného práva podľa dôvodu a spôsobu vzniku zastúpenia rozlišuje

medzi vznikom zastúpenia na základe prejavu vôle zastúpeného (zvolený obhajca)

a ustanovením zástupcu na základe zákona vo veci rozhodujúcim orgánom verejnej moci

nadaným takouto kompetenciou (ustanovený obhajca). Na uvedených teoretických

východiskách pre účelový a systémový výklad aplikovaného § 555 ods. 1 Trestného

poriadku nič nemení ani fakt, že zákonodarca rozlišuje legálne pojmy „ustanovený obhajca“

a „náhradný obhajca“, pretože zákonodarca zároveň prejavil vôľu v § 42 ods. 3 Trestného

poriadku primerane aplikovať na náhradného obhajcu aj právnu úpravu týkajúcu

sa ustanoveného obhajcu. Preto ústavný súd dospel k záveru o ústavnej konformite výkladu

a aplikácie procesných noriem okresným súdom a námietku sťažovateľa nepovažuje

za spôsobilú po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k vysloveniu porušenia

označených práv sťažovateľa, čiže zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľ tiež namieta, že neboli splnené zákonné predpoklady pre ustanovenie

náhradného obhajcu. Uvedená otázka nie je právne významná v konaní o povinnosti

odsúdeného nahradiť trovy konania vynaložené štátom. V tomto konaní neboli posudzované

zákonné podmienky pre ustanovenie náhradného obhajcu, ale predmetom konania

bolo len určenie výšky náhrady uloženej sťažovateľovi vo vzťahu k štátu. Samotný zásah

do práva na obhajobu, ak sa sťažovateľ domnieval, že ustanovenie náhradného obhajcu

nie je dôvodné, mohol a mal namietať v súvislosti s konaním vo veci samej. Uvedenú

námietku preto ústavný súd považoval za zjavne neopodstatnenú pre nedostatok priamej

príčinnej súvislosti s napadnutými uzneseniami.

29. Pokiaľ ide o námietku nedostatku nestrannosti zákonnej sudkyne, ústavný súd

podotýka, že je potrebné zásadne rozlíšiť rozhodnutie ako individuálny právny akt,

ktorý je prejavom výlučnej právomoci sudcu (m. m. ) a jeho obsah je teda

odrazom (právneho a skutkového) posúdenia veci zákonným sudcom od administratívno-

technických postupov pri jeho písomnom vyhotovovaní zamestnancom súdu. Zamestnanec

uvedený ako zodpovedný „za správnosť vyhotovenia“ rozhodnutia nie je tou osobou,

ktorá vo veci uplatnila právomoc rozhodovať alebo mala možnosť vecnú správnosť

rozhodnutia ovplyvniť. Úvahy sťažovateľa o tom, že napadnuté uznesenie nevydala

nezaujatá sudkyňa, sú preto z ústavnoprávneho hľadiska zjavne neopodstatnené.

30. Sťažovateľ svoje tvrdenie o nedodržaní zákonnej lehoty pre vydanie

predchádzajúcich rozhodnutí o priznaní odmien ustanovenému a náhradnému obhajcovi

ničím nepreukázal. Navyše, uvedená námietka pre nedostatok priamej príčinnej súvislosti

s predmetom konania vymedzeným napadnutými uzneseniami okresného súdu

už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vykazuje zjavnú neopodstatnenosť. Napriek tomu

ústavný súd dodáva, že ani prípadné uplynutie a prekročenie lehoty na vydanie rozhodnutia

nemá za následok zánik nároku ustanoveného advokáta na zaplatenie odmeny a hotových

výdavkov, a preto nemá žiaden reálny ústavnoprávny presah do konania o tejto ústavnej

sťažnosti.

31. Keďže ústavný súd nezistil žiadne ústavne relevantné pnutie napadnutých

uznesení okresného súdu s označenými procesnými právami sťažovateľa, sťažnostná

argumentácie nesignalizuje ani prípadnú možnosť vyslovenia porušenia vlastníckeho práva

sťažovateľa podľa a podľa dodatkového protokolu,

ktorú by bolo potrebné posudzovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

32. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

33. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že nepovažoval za hospodárne sťažovateľovi

ustanoviť právneho zástupcu, pretože vzhľadom na charakter uplatňovaných námietok

by jeho sťažnosť ani po prípadnom odstránení nedostatku povinného právneho zastúpenia

nebola spôsobilá na jej prijatie na ďalšie konanie, a teda ju možno považovať za zrejme

bezúspešné uplatňovanie ochrany ústavnosti.

34. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú,

stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane návrhu na vydanie

dočasného opatrenia a odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu