Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 116/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Júliusom Kvetánom, Jasenovská 11, Humenné, ktorou namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením v tomto konaní

vydaným 25. septembra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Júliusom Kvetánom, Jasenovská 11, Humenné, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a uznesením

v tomto konaní vydaným 25. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa

ako žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. domáhal určenia, že medzi ním a žalovaným – Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky ako právnym nástupcom Migračného úradu Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky vznikol 16. augusta 2006 pracovný pomer so zaradením na pracovnú

pozíciu ekonóm – špecialista v záchytnom tábore a tento pracovný pomer

trvá, a tiež zaplatenia mzdy a stravného s príslušenstvom za každý kalendárny mesiac,

počnúc od 1. júla 2006.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -127 z 29. mája 2015 (ďalej len

„rozsudok z 29. mája 2015“) žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu z 29. mája 2015 rozsudkom

č. k. -182 z 24. mája 2017 (ďalej len „rozsudok z 24. mája 2017“) potvrdil

ako vecne správny.

4. Proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017 podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol pre jeho

procesnú neprípustnosť v súlade s (ďalej aj

„CSP“).

5. Proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017 podal sťažovateľ zároveň ústavnú

sťažnosť, ktorá bola uznesením ústavného súdu sp. zn. z 20. septembra

2017 odmietnutá z dôvodu neprípustnosti na podklade zistenia ústavného súdu,

že sťažovateľ dovolanie v predmetnej veci nepodal. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti však

zdôrazňuje, že dovolanie v predmetnej veci podal, takže zistenia ústavného súdu vo veci

sp. zn. nie sú správne.

6. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

bolo vydané v rozpore s v spojení s a tento rozpor odôvodňuje

dôvodmi uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017. Podľa

sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je „odôvodnené spôsobom

zodpovedajúcim zákonu vo vzťahu ku všetkým podstatným tvrdeniam – argumentom

sťažovateľa, na ktoré dovolací súd a ani súd odvolací nedali špecifickú odpoveď a z toho

dôvodu sú uvedené rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu nepreskúmateľné.“.

7. V konkrétnostiach sťažovateľ argumentuje tým, že okresný súd na vyhlásení

rozsudku z 29. mája 2015 tvrdil, že „došlo k zmene dojednaných pracovných podmienok

z pracovnej zmluvy zo dňa 16. augusta 2006 z výkonu práce ekonóma špecialistu na

odborný referent špecialista ekonóm“.

8. V rozpore s ústnym odôvodnením je písomné vyhotovenie rozsudku okresného

súdu z 29. mája 2015, v ktorom sa uvádza iný dôvod, ktorý zásadne mení charakter

a význam zistených skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci samej, a to,

že „medzi sťažovateľom a žalovaným... nedošlo k vzniku pracovného pomeru.“.

9. Podľa sťažovateľa sa odvolací súd nezaoberal jeho odvolacími námietkami

a ani už zmieneným rozporom v odôvodnení ústne vyhláseného rozhodnutia súdu prvej

inštancie a písomne vyhotoveného rozhodnutia súdu prvej inštancie.

10. S poukazom na , podľa ktorého má byť písomné odôvodnenie

rozsudku „totožné s ústnym odôvodnením“, sťažovateľ zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie je zmätočné, čím došlo k vade konania podľa .

11. Krajský súd a ani najvyšší súd sa podľa sťažovateľa vo svojich rozhodnutiach

nevysporiadali s jeho tvrdením o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd a najvyšší súd mu nesprávnym procesným

postupom „ako strane sporu znemožnili, aby uskutočňoval jemu procesne patriace práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“.

12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením v tomto konaní

vydaným, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

15. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ako aj s napadnutým uznesením v tomto konaní

vydaným, ktoré podľa jeho názoru porušujú základné právo zaručené

a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

21. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom

(m. m. , , , ).

22. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého

súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (m. m. ).

23. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní (m. m. ). V dovolacom konaní iniciovanom

sťažovateľom ako dovolateľom procesné podmienky upravoval v čase podania dovolania

a nasl. .

24. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného

práva sťažovateľa (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

25. Ústavný súd v úvode tejto časti rozhodnutia zdôrazňuje, že prejednaniu ústavnej

sťažnosti nebráni skutočnosť, na ktorú poukazuje v ústavnej sťažnosti sťažovateľ, podľa

ktorej ústavný súd v uznesení sp. zn. z 20. septembra 2017 vychádzal

z nesprávnych zistení týkajúcich sa sťažovateľom (ne)podaného dovolania. Zároveň ústavný

súd poukazuje aj na skutočnosť, že predmetom ústavnoprávneho prieskumu je

s prihliadnutím na petit ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tomto konaní (len) namietaný

postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a ním vydané napadnuté uznesenie.

26. Sťažovateľ ako dovolateľ v dovolaní namietal existenciu vady zmätočnosti [§ 420

písm. f) ] z dôvodu, že rozsudok krajského súdu z 24. mája 2017 nebol podľa jeho

názoru dostatočne odôvodnený.

27. Po citácii všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam

odvolacieho súdu vymedzenej v a najvyšší súd v napadnutom uznesení

poukázal na dôvody, ktorými možno odôvodniť dovolanie prípustné podľa ,

a zároveň zdôraznil, že dovolací dôvod sa v súlade s vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie, v čom spočíva vada, ktorou sa odôvodňuje prípustnosť dovolania.

28. K sťažovateľom namietanej procesnej vade zmätočnosti vyplývajúcej z § 420

písm. f) pre nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd

s poukazom na požiadavky riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí z hľadiska princípov

spravodlivého procesu, akcentujúc judikatúru ústavného súdu (m. m. ),

predovšetkým zdôraznil, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia stačí

pre záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé

súdne konanie.“.

29. Na podklade už citovanej judikatúry ústavného súdu napokon najvyšší súd dospel

k záveru, že „rozhodnutie odvolacieho súdu vyššie uvedeným kritériám kladeným na

odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá. Dovolaním napadnutý rozsudok totiž uvádza skutkový

stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, výsledky vykonaného dokazovania,

obsah odvolania, obsah vyjadrenia k odvolaniu i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje

právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej

inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok. Ak odvolací súd v plnom rozsahu

odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba

poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci;

rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie

rozsudku súdu prvej inštancie. Za vadu konania v zmysle v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv strany sporu, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.“.

30. V závere napadnutého uznesenia najvyšší súd zdôraznil, že dovolací súd nie je

oprávnený prehodnocovať skutkové otázky, keďže je podľa viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.

31. S prihliadnutím na skutočnosť, že prelomenie stavu právnej istoty nastolenej

právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania

v danom prípade do úvahy neprichádzalo, najvyšší súd dovolanie sťažovateľa podané podľa

odmietol podľa pre procesnú neprípustnosť.

32. Po oboznámení sa s podstatnými časťami napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení

zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkou sťažovateľa,

ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa . Najvyšší súd sa

s dovolacou argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto ním podané dovolanie odmietol

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [ ].

33. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľa

zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods.

1 a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

34. Pokiaľ v ústavnej sťažnosti sťažovateľ v konkrétnostiach namieta podstatný

rozpor medzi odôvodnením písomného vyhotovenia rozsudku okresného súdu z 29. mája

2015 a vyhláseným znením tohto rozsudku súdu prvej inštancie (argumentácia v bodoch 7

až 9 tohto uznesenia), zo zistení ústavného súdu po preskúmaní dovolania sťažovateľa

smerujúceho proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017 vyplýva, že v samotnom

dovolaní predmetná argumentácia sťažovateľa absentuje. Dôvody prípustnosti dovolania

pre zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu sťažovateľ izoloval len na skupinu vecných

námietok, ktorými argumentoval, že v predmetnej veci k naplneniu všetkých zákonných

podmienok vzniku pracovného pomeru medzi ním a žalovaným došlo.

35. V súlade s je dovolací súd dovolacími dôvodmi viazaný a v súlade

s dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto

vada.

36. Pokiaľ sťažovateľ ako dovolateľ vadu zmätočnosti v dovolaní, ktoré smerovalo

proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017, sám nevymedzil ako vadu spočívajúcu

v rozpore medzi písomným vyhotovením rozhodnutia a jeho vyhláseným znením, nemôže

ani absencia spočívajúca v nevysporiadaní sa s touto námietkou zo strany najvyššieho súdu

mať ústavnoprávny kontext. Inak povedané, pokiaľ sťažovateľ v dovolaní vadu zmätočnosti

súdneho rozhodnutia v kontexte rozporu v odôvodnení vyhláseného rozhodnutia a jeho

písomného vyhotovenia nenamietol, nebol dôvod, aby sa ňou najvyšší súd pri preskúmavaní

prípustnosti dovolania zaoberal.

37. S prihliadnutím na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu