Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 116/2020
PDF · 421.26 KB
No categories available
IV. ÚS 116/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Júliusom Kvetánom, Jasenovská 11, Humenné, ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 157/2018 a uznesením v tomto konaní
vydaným 25. septembra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Júliusom Kvetánom, Jasenovská 11, Humenné, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 157/2018 (ďalej len „napadnuté konanie“) a uznesením
v tomto konaní vydaným 25. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa
ako žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 51 Cpr 6/2014 domáhal určenia, že medzi ním a žalovaným – Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky ako právnym nástupcom Migračného úradu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky vznikol 16. augusta 2006 pracovný pomer so zaradením na pracovnú
pozíciu ekonóm – špecialista v záchytnom tábore a tento pracovný pomer
trvá, a tiež zaplatenia mzdy a stravného s príslušenstvom za každý kalendárny mesiac,
počnúc od 1. júla 2006.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 51 Cpr 6/2014-127 z 29. mája 2015 (ďalej len
„rozsudok z 29. mája 2015“) žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu z 29. mája 2015 rozsudkom
č. k. 7 CoPr 12/2015-182 z 24. mája 2017 (ďalej len „rozsudok z 24. mája 2017“) potvrdil
ako vecne správny.
4. Proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017 podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol pre jeho
procesnú neprípustnosť v súlade s § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“).
5. Proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017 podal sťažovateľ zároveň ústavnú
sťažnosť, ktorá bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 562/2017 z 20. septembra
2017 odmietnutá z dôvodu neprípustnosti na podklade zistenia ústavného súdu,
že sťažovateľ dovolanie v predmetnej veci nepodal. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti však
zdôrazňuje, že dovolanie v predmetnej veci podal, takže zistenia ústavného súdu vo veci
sp. zn. III. ÚS 562/2017 nie sú správne.
6. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
bolo vydané v rozpore s § 420 písm. f) v spojení s § 431 CSP a tento rozpor odôvodňuje
dôvodmi uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017. Podľa
sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je „odôvodnené spôsobom
zodpovedajúcim zákonu vo vzťahu ku všetkým podstatným tvrdeniam – argumentom
sťažovateľa, na ktoré dovolací súd a ani súd odvolací nedali špecifickú odpoveď a z toho
dôvodu sú uvedené rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu nepreskúmateľné.“.
7. V konkrétnostiach sťažovateľ argumentuje tým, že okresný súd na vyhlásení
rozsudku z 29. mája 2015 tvrdil, že „došlo k zmene dojednaných pracovných podmienok
z pracovnej zmluvy zo dňa 16. augusta 2006 z výkonu práce ekonóma špecialistu na
odborný referent špecialista ekonóm“.
8. V rozpore s ústnym odôvodnením je písomné vyhotovenie rozsudku okresného
súdu z 29. mája 2015, v ktorom sa uvádza iný dôvod, ktorý zásadne mení charakter
a význam zistených skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci samej, a to,
že „medzi sťažovateľom a žalovaným... nedošlo k vzniku pracovného pomeru.“.
9. Podľa sťažovateľa sa odvolací súd nezaoberal jeho odvolacími námietkami
a ani už zmieneným rozporom v odôvodnení ústne vyhláseného rozhodnutia súdu prvej
inštancie a písomne vyhotoveného rozhodnutia súdu prvej inštancie.
10. S poukazom na § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má byť písomné odôvodnenie
rozsudku „totožné s ústnym odôvodnením“, sťažovateľ zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je zmätočné, čím došlo k vade konania podľa § 420 písm. f) CSP.
11. Krajský súd a ani najvyšší súd sa podľa sťažovateľa vo svojich rozhodnutiach
nevysporiadali s jeho tvrdením o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd a najvyšší súd mu nesprávnym procesným
postupom „ako strane sporu znemožnili, aby uskutočňoval jemu procesne patriace práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“.
12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením v tomto konaní
vydaným, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
15. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
17. Podstatou ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ako aj s napadnutým uznesením v tomto konaní
vydaným, ktoré podľa jeho názoru porušujú základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
21. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej
konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený
a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,
v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené
základné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom
(m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).
22. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého
súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,
III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (m. m. IV. ÚS 296/09).
23. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane
dovolacích konaní (m. m. II. ÚS 581/2017). V dovolacom konaní iniciovanom
sťažovateľom ako dovolateľom procesné podmienky upravoval v čase podania dovolania
24. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka
posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky
prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú
ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho
z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného
práva sťažovateľa (m. m. III. ÚS 450/2017).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
25. Ústavný súd v úvode tejto časti rozhodnutia zdôrazňuje, že prejednaniu ústavnej
sťažnosti nebráni skutočnosť, na ktorú poukazuje v ústavnej sťažnosti sťažovateľ, podľa
ktorej ústavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 562/2017 z 20. septembra 2017 vychádzal
z nesprávnych zistení týkajúcich sa sťažovateľom (ne)podaného dovolania. Zároveň ústavný
súd poukazuje aj na skutočnosť, že predmetom ústavnoprávneho prieskumu je
s prihliadnutím na petit ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tomto konaní (len) namietaný
postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a ním vydané napadnuté uznesenie.
26. Sťažovateľ ako dovolateľ v dovolaní namietal existenciu vady zmätočnosti [§ 420
písm. f) CSP] z dôvodu, že rozsudok krajského súdu z 24. mája 2017 nebol podľa jeho
názoru dostatočne odôvodnený.
27. Po citácii všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam
odvolacieho súdu vymedzenej v § 420 a § 421 CSP najvyšší súd v napadnutom uznesení
poukázal na dôvody, ktorými možno odôvodniť dovolanie prípustné podľa § 420 CSP,
a zároveň zdôraznil, že dovolací dôvod sa v súlade s § 431 ods. 2 CSP vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie, v čom spočíva vada, ktorou sa odôvodňuje prípustnosť dovolania.
28. K sťažovateľom namietanej procesnej vade zmätočnosti vyplývajúcej z § 420
písm. f) CSP pre nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd
s poukazom na požiadavky riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí z hľadiska princípov
spravodlivého procesu, akcentujúc judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 115/03),
predovšetkým zdôraznil, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia stačí
pre záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé
súdne konanie.“.
29. Na podklade už citovanej judikatúry ústavného súdu napokon najvyšší súd dospel
k záveru, že „rozhodnutie odvolacieho súdu vyššie uvedeným kritériám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá. Dovolaním napadnutý rozsudok totiž uvádza skutkový
stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah odvolania, obsah vyjadrenia k odvolaniu i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje
právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok. Ak odvolací súd v plnom rozsahu
odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba
poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci;
rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv strany sporu, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.“.
30. V závere napadnutého uznesenia najvyšší súd zdôraznil, že dovolací súd nie je
oprávnený prehodnocovať skutkové otázky, keďže je podľa § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.
31. S prihliadnutím na skutočnosť, že prelomenie stavu právnej istoty nastolenej
právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania
v danom prípade do úvahy neprichádzalo, najvyšší súd dovolanie sťažovateľa podané podľa
§ 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP pre procesnú neprípustnosť.
32. Po oboznámení sa s podstatnými časťami napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení
zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkou sťažovateľa,
ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd sa
s dovolacou argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto ním podané dovolanie odmietol
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 447 písm. c) CSP].
33. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľa
zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ
domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
34. Pokiaľ v ústavnej sťažnosti sťažovateľ v konkrétnostiach namieta podstatný
rozpor medzi odôvodnením písomného vyhotovenia rozsudku okresného súdu z 29. mája
2015 a vyhláseným znením tohto rozsudku súdu prvej inštancie (argumentácia v bodoch 7
až 9 tohto uznesenia), zo zistení ústavného súdu po preskúmaní dovolania sťažovateľa
smerujúceho proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017 vyplýva, že v samotnom
dovolaní predmetná argumentácia sťažovateľa absentuje. Dôvody prípustnosti dovolania
pre zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu sťažovateľ izoloval len na skupinu vecných
námietok, ktorými argumentoval, že v predmetnej veci k naplneniu všetkých zákonných
podmienok vzniku pracovného pomeru medzi ním a žalovaným došlo.
35. V súlade s § 440 CSP je dovolací súd dovolacími dôvodmi viazaný a v súlade
s § 431 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.
36. Pokiaľ sťažovateľ ako dovolateľ vadu zmätočnosti v dovolaní, ktoré smerovalo
proti rozsudku krajského súdu z 24. mája 2017, sám nevymedzil ako vadu spočívajúcu
v rozpore medzi písomným vyhotovením rozhodnutia a jeho vyhláseným znením, nemôže
ani absencia spočívajúca v nevysporiadaní sa s touto námietkou zo strany najvyššieho súdu
mať ústavnoprávny kontext. Inak povedané, pokiaľ sťažovateľ v dovolaní vadu zmätočnosti
súdneho rozhodnutia v kontexte rozporu v odôvodnení vyhláseného rozhodnutia a jeho
písomného vyhotovenia nenamietol, nebol dôvod, aby sa ňou najvyšší súd pri preskúmavaní
prípustnosti dovolania zaoberal.
37. S prihliadnutím na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu