Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 173/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

, zastúpeného

, , v mene

ktorej koná konateľka a advokátka , vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 23. mája 2019 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 26. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnou sťažnosťou podľa (ďalej len

„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

29. novembra 2019 sa sťažovateľ , ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 23. mája 2019 (ďalej len „uznesenie z 23. mája 2019“) a uznesením okresného súdu

sp. zn. z 26. septembra 2019 [ďalej len „uznesenie z 26. septembra 2019“,

(spoločne tiež „napadnuté uznesenia“)] a ktorým by napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na okresnom súde sa

pod sp. zn. vedie proti sťažovateľovi ako jednému z povinných exekučné

konanie pre vymoženie sumy 47 881,78 € s príslušenstvom ako náhrady škody, ktorá

vznikla oprávnenému v súvislosti so spáchaním trestného činu lúpeže. Sťažovateľ v rámci

tohto exekučného konania podal návrh na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnil

ustanovením

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),

teda, že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. V rámci

svojho návrhu namietal výšku vymáhaného nároku, pretože bol toho názoru, že

oprávnenému nevznikla škoda v takom rozsahu. Ako ďalší dôvod uviedol, že exekúcia je

vedená proti spoločenstvu účastníkov na strane povinných, čo považoval za neprípustné.

V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. marca 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu z 29. marca 2011“). Súčasne predostrel názor, že keďže § 35 Exekučného poriadku

explicitne neupravuje pojmové vylúčenie procesného spoločenstva na strane povinného,

exekúcia sa musí konať voči každému povinnému osobitne. Poukázal tiež na to, že bolo

potrebné prerozdeliť vymáhaný nárok aj podľa miery, akou konanie jednotlivých povinných

prispelo k spáchaniu trestného činu, následkom ktorého bola spôsobená škoda.

3. Okresný súd uznesením z 23. mája 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom

návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol, pretože nemal preukázanú žiadnu

skutočnosť, ktorá by bránila vymáhateľnosti exekučného titulu. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že vytýkané nedostatky súvisiace s výškou vymáhaného nároku, ako aj jej

rozdelenia medzi povinných s ohľadom na mieru ich účasti na trestnom čine sú

pre exekučné konanie irelevantné. Okresný súd ako exekučný súd totiž nie je príslušný

skúmať hmotnoprávnu správnosť exekučného titulu, resp. preskúmavať vecnú správnosť

rozhodnutia vydaného v základnom konaní. So skutkovým stavom sa vysporiadal súd, ktorý

vydal exekučný titul a rozhodol o povinnosti povinných solidárne nahradiť poškodenému

škodu. Vytýkané skutočnosti mohol podľa jeho názoru sťažovateľ namietať v základnom

konaní. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa vylúčenia procesného spoločenstva na strane

povinných v exekučnom konaní okresný súd uviedol, že žiadne zákonné ustanovenie

nevylučuje, aby na strane povinných vystupovalo viacero subjektov [§ 35 ods. 1

Exekučného poriadku v spojení s Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)] a žiadne zákonné ustanovenie

nebráni súdu v tom, aby súdnemu exekútorovi udelil v jednom exekučnom konaní

poverenie na vykonanie exekúcie v prípade pasívneho solidárneho spoločenstva povinných.

Súdny exekútor totiž postupuje pri vykonávaní exekúcie voči každému z povinných

subjektov osobitne, so zreteľom na jednotlivé spôsoby vykonávania exekúcie. Vedením

jednej exekúcie u toho istého súdneho exekútora sa predchádza možnému vzniku sporov,

ako aj neúčelnému zvyšovaniu trov exekúcie. Právny názor spočívajúci v absolútnom

zákaze plurality povinných v exekučnom konaní preto označil za neprijateľný

a neudržateľný. Na podporu svojho názoru tiež uviedol, že pluralita subjektov na strane

povinných sa mu v tomto prípade javí ako hospodárnejšia a zmysluplnejšia. Súdny exekútor

vie, koľko sa z uvedeného vymáhaného nároku splnilo, koľko je potrebné ešte vymôcť

a akým spôsobom sa na vymáhaní ten-ktorý povinný podieľal; pri viacerých exekúciách by

tento informačný komfort absentoval. Okrem toho sa na vec pozrel aj z hľadiska účastníkov

exekučného konania. Oprávnený má v takom prípade koncentrovanú možnosť vyjadrovať

sa k obrane viacerých povinných a povinní sa majú možnosť operatívnejšie napríklad

prostredníctvom súdneho exekútora či vzájomne informovať o stave vymoženia ich

záväzku.

4. Proti rozhodnutiu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom podal

sťažovateľ sťažnosť, uplatňujúc totožné námietky, aké uviedol vo svojom návrhu

na zastavenie exekúcie. Sudca okresného súdu sťažnosť sťažovateľa zamietol, považujúc

rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka za správne. Na doplnenie správnosti jeho

rozhodnutia uviedol, že pluralita účastníkov exekučného konania nepredstavuje zákonný

dôvod na zastavenie exekúcie. Názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu z 29. marca

2011 vychádzal z právnej úpravy výkonu rozhodnutia podľa v tom čase platného a účinného

v znení neskorších predpisov, kde

významnú úlohu zohrávala viazanosť súdu návrhom oprávneného vrátane spôsobu výkonu

rozhodnutia. V súčasnosti voľba spôsobu vedenia exekúcie spočíva na poverenom súdnom

exekútorovi. Sudca sa zároveň stotožnil aj s myšlienkou o hospodárnosti a zmysluplnosti

takéhoto vedenia exekúcie. Za nedôvodnú považoval námietku sťažovateľa týkajúcu sa

povinnosti oprávneného uviesť presnú výšku súm, ktoré žiada zaplatiť od každého

z povinných. Charakter procesného spoločenstva je totiž determinovaný charakterom

predmetu konania, teda hmotnoprávnou úpravou. Pri rozhodovaní o povinnosti na náhradu

škody spôsobenej trestným činom, ktorý spáchali viacerí obžalovaní, zodpovedajú za škodu

všetci spoločne a nerozdielne podľa Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Delenú

zodpovednosť za škodu ( ) ako výnimku z tejto zásady

môže založiť jedine rozhodnutie súdu, avšak o také rozhodnutie v danom prípade nešlo.

Poškodený trestným činom teda môže požadovať náhradu škody od jednej (ktorejkoľvek)

zo zodpovedných osôb, od viacerých z nich alebo od všetkých. Námietku sťažovateľa

o tom, že vedením exekúcie proti trom povinným v jednom exekučnom konaní by mohlo

dôjsť k trojnásobnému uspokojeniu oprávneného, považoval za nepresvedčivú. Riziko

viacnásobného uspokojenia oprávneného vyhodnotil ako minimálne také isté, ak nie väčšie

aj pri jednotlivo vedených exekučných konaniach voči každému z povinných zvlášť.

Dôvodil tým, že povinní by nemali vedomosť o vymožených plneniach v rámci iných

exekučných konaní, ako aj tým, že každému povinnému by bol pridelený iný súdny

exekútor a vedomosť troch súdnych exekútorov o plneniach vymožených v iných

exekučných konaniach by bola menej pravdepodobná než v prípade vedenia exekúcie

jedným súdnym exekútorom. Zároveň sudca okresného súdu v rámci odôvodnenia reagoval

na ostatné námietky sťažovateľa, ktorými odôvodňoval podanú sťažnosť.

5. Proti obom uzneseniam okresného súdu sťažovateľ nasmeroval svoju ústavnú

sťažnosť, ktorej obsah rozdelil do dvoch častí. Prvá časť jeho ústavnej sťažnosti je venovaná

Exekučnému poriadku v znení platnom od 1. apríla 2017, ktorý je podľa jeho názoru

v rozpore s , a 2, a 2 . Dôvodí, že je

porušením , ak prvostupňový súd (súd prvej inštancie, pozn.) vydáva konečné súdne

rozhodnutia, proti ktorým už neexistuje možnosť podať odvolanie na druhostupňovom súde

(súd druhej inštancie, pozn.) alebo dovolanie na najvyššom súde a taktiež považuje

za rozporné s , ak sudca súdu prvej inštancie reálne zastáva funkciu súdu

odvolacieho a súdu dovolacieho. Keďže sťažovateľ nemá možnosť podať odvolanie ani

dovolanie, je mu znemožnené uplatňovanie jeho ústavných práv na súde. Zároveň mu bol

podľa jeho názoru odopretý zákonný sudca i právo na spravodlivé súdne konanie, a preto

môže o jeho veci rozhodnúť iba ústavný súd.

6. Druhá časť jeho ústavnej sťažnosti sa týka označenej exekučnej veci, v ktorej

vystupuje ako jeden z povinných. Sťažovateľ je presvedčený, že okresný súd nezákonne,

nesprávne a právne nepreskúmateľne zamietol jeho návrh na zastavenie exekúcie. Porušenie

svojich práv podľa a dohovoru identifikuje skrz arbitrárnosť

postoja okresného súdu k návrhom a argumentom, ktoré v rámci konania predostrel, ako aj

skrz svojvôľu okresného súdu, ktorú vidí v nesprávnom vyhodnotení skutkového stavu

a v nesprávnom právnom posúdení veci.

7. Sťažovateľ, rovnako ako v konaní pred okresným súdom, stavia svoju

argumentáciu na námietke o neprípustnosti procesného spoločenstva na strane povinného

v exekučnom konaní. V tomto smere kritizuje názor okresného súdu, ktorý uviedol, že

uznesenie najvyššieho súdu z 29. marca 2011, na ktoré sťažovateľ pri svojej obrane

poukazoval, nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Ustálená rozhodovacia

prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však podľa

názoru sťažovateľa možno v zmysle uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. marca 2017 zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom

rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu

názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali

a vecne na ne nadviazali. Z toho sťažovateľ vyvodzuje, že aj jednotlivé rozhodnutia súdu

najvyššej inštancie možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, pretože názor

obsiahnutý v uznesení najvyššieho súdu z 29. marca 2011 nebol dosiaľ spochybnený.

Exekučný súd poukazoval len na rozhodnutia krajských súdov, a ak sa aj odchýlil

od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, mal svoje konanie zdôvodniť, čo však neurobil.

8. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní

dostatočne, ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom nevysporiadal s jeho

argumentáciou týkajúcou sa toho, že procesné spoločenstvo účastníkov exekučného konania

je prípustné iba u oprávnených, ktorí vychádzajú z toho istého exekučného titulu. V danej

exekučnej veci boli dané dôvody na to, aby došlo k zastaveniu exekúcie pre neprípustnosť

procesného spoločenstva na strane povinných a na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.

Rozhodnutie exekučného súdu je tak v príkrom rozpore s rozhodnutiami iných súdov, ako aj

s rozhodnutiami najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa neexistoval žiaden dôvod na to, aby

sa okresný súd „odlíšil od rozhodovacej praxe súdu najvyššej inštancie bez toho, aby svoje

konanie náležite odôvodnil“.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd nálezom vyslovil, že uzneseniami okresného súdu boli porušené jeho v záhlaví

označené práva, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

10. Zároveň sťažovateľ v zmysle o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia okresného

súdu z 26. septembra 2019 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu, pretože

na základe tohto uznesenia (v spojení s uznesením z 23. mája 2019), môže súdny exekútor

vykonať exekúciu v celom rozsahu, čo by mohlo mať dopad na jeho majetok.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 .

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34

a a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu ( ), návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne

neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [ ].

16. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj tú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

17. V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (), a ich

prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému nesúladu Exekučného poriadku s

20. Sťažovateľ v rámci prvej časti ústavnej sťažnosti tvrdí, že Exekučný poriadok

v znení platnom od 1. apríla 2017 je v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 143

ods. 1 a 2 . Dôvodí tým, že exekučný súd (okresný súd) je od 1. apríla 2017 jediným

exekučným súdom a exekučné konanie je právoplatne ukončené rozhodnutím sudcu

okresného súdu. Podľa jeho názoru je preto porušením , ak súd prvej inštancie vydáva

konečné rozhodnutia, proti ktorým už neexistuje možnosť podať odvolanie na súde vyššej

inštancie, resp. dovolanie na najvyššom súde.

21. Vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že v konaní o ústavnej sťažnosti podľa je oprávnený rozhodnúť

o porušení základných práv a slobôd, avšak nie je súčasne oprávnený posudzovať súlad

právneho predpisu, na základe ktorého označený orgán postupoval, s právnym predpisom

vyššej právnej sily a v závislosti od výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť

o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa.

22. Okrem toho, o súlade zákonov s , s ústavnými zákonmi

a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej

republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, rozhoduje

ústavný súd v konaní podľa . Ústavná a zákonná úprava

koncipuje toto konanie ako osobitné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo ako

súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom, teda ani v rámci konania o ústavnej

sťažnosti podľa . Navyše, na toto konanie je podľa

daná právomoc pléna ústavného súdu a možno ho začať len na návrh aktívne procesne

legitimovaných subjektov uvedených v až g) v spojení s

písm. a) až g) zákona o súde, ktorých výpočet je taxatívny. Sťažovateľ ako fyzická

osoba medzi tieto osoby nepatrí, a preto nie je oprávnený domáhať sa vyslovenia nesúladu

zákona, resp. jeho niektorých ustanovení s ; na podanie takéhoto návrhu mu chýba

aktívna legitimácia.

23. Z uvedených dôvodov musel ústavný súd túto časť jeho ústavnej sťažnosti

odmietnuť podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu a dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. mája 2019

24. Druhá časť ústavnej sťažnosti smeruje proti rozhodnutiam okresného súdu,

ktorých predmetom bolo posúdenie návrhu sťažovateľa na zastavenie proti nemu vedenej

exekúcie, pričom výsledok tohto posúdenia dáva sťažovateľ do súvisu s porušením jeho

práv.

25. V súvislosti s časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie

označených práv uznesením okresného súdu z 23. mája 2019, ústavný súd poukazuje na to,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

26. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,

porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj

účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom

pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto ústavnú sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , , ).

27. Uznesenie okresného súdu z 23. mája 2019 vydané vyšším súdnym úradníkom

mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané v zmysle § 239 ods. 1 Civilného

sporového poriadku v spojení s § 202 ods. 1 druhej vety Exekučného poriadku súdom prvej

inštancie, a to na základe sťažnosti sťažovateľa ako osobitného prostriedku procesnej

obrany. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol sudca okresného súdu uznesením z 26. septembra

2019, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu

okresného súdu z 23. mája 2019. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

III.3 K namietanému porušeniu a dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2019

28. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým uznesením

okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ vidí zásah do svojich práv

v arbitrárnom postoji sudcu okresného súdu k návrhom a argumentom, ktoré predostrel

v rámci sťažnosti. Presvedčený o relevantnosti svojich argumentov od ústavného súdu

očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel okresný súd, pričom ťažiskovou

námietkou je (ne)prípustnosť procesného spoločenstva na strane povinného v exekučnom

konaní.

29. Vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia okresného súdu a podstatu

argumentácie sťažovateľa je potrebné v úvode pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo

vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje

ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo

svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, ).

30. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ).

31. K takému záveru však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľa nedospel.

32. Základom argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k návrhu na zastavenie exekúcie

bola existencia plurality účastníkov exekučného konania na strane povinných, ktorú

považoval za neprípustnú a zakladajúcu dôvod na zastavenie exekúcie. V tomto smere

poukazoval na existujúcu judikatúru, podľa ktorej nie je spoločenstvo povinných

v exekučnom konaní možné (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. marca 2011, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 11. júna 2007). Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle sú

súdy povinné postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie

každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority je možné považovať za ustálenú

judikatúru. Takou sú len tie rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým

vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. Vzhľadom na uvedené

okresný súd nepovažoval sťažovateľom označené rozhodnutia za ustálenú judikatúru,

pričom právny záver prezentovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktorý sťažovateľ

poukazoval, nebol bližšie argumentačne rozvedený, ale ide v ňom len o jednoduchú

konštatáciu. Nadväzne, poukazom na novšie rozhodnutia všeobecných súdov, dospel

k záveru, že pluralita povinných v jednom exekučnom konaní je prípustná (rozhodnutie

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. marca 2013, rozhodnutie

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 2. septembra 2014).

33. Je evidentné, že rozhodovacia prax všeobecných súdov v tejto otázke nie je zatiaľ

celkom ustálená. V súčasnosti však nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom

na princíp subsidiarity), ktorý z právnych názorov je správny, pretože riešenie tohto

problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti všeobecných súdov. Úloha ústavného

súdu spočíva v danom prípade v posúdení zlučiteľnosti obsahu napadnutého rozhodnutia

s limitmi sťažovateľom označených článkov a dohovoru. Ústavný súd v medziach

svojich právomocí posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného rozhodnutia a ústavnú

súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná. Dbal

pritom na to, že súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj

vysporiadanie sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov,

pokiaľ príslušný súd dospeje následne k opačnému názoru.

34. Ako teda vyplýva z napadnutého uznesenia, okresný súd, poukazujúc na § 35

ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s , vychádzal z toho, že žiadne

zákonné ustanovenie nevylučuje, aby na strane povinných vystupovalo viacero subjektov,

ako aj z toho, že súdu nebráni žiadne zákonné ustanovenie poveriť v rámci jedného

exekučného konania súdneho exekútora vykonaním exekúcie v prípade pasívneho

solidárneho spoločenstva povinných. Zároveň zdôraznil charakter predmetu základného

konania, z ktorého vzišiel exekučný titul. Išlo o náhradu škody spôsobenej trestným činom,

ktorý spáchali viacerí obžalovaní (medzi nimi i sťažovateľ), a za túto niesli zodpovednosť

všetci spoločne a nerozdielne podľa . Podstatné

pre posúdenie veci teda bolo, že výrokom exekučného titulu bola založená pasívna solidárna

zodpovednosť, čo znamenalo, že poškodený mohol požadovať náhradu škody od jednej

zo zodpovedných osôb, od viacerých z nich alebo od všetkých. Nadväzne bolo pre okresný

súd smerodajné, že vzhľadom na dispozičnú zásadu uplatňujúcu sa v exekučnom konaní

(§ 48 ods. 1 Exekučného poriadku) mal oprávnený možnosť voľby, ako bude nútené

splnenie dlhu prostredníctvom exekútora požadovať, keďže podľa hmotného práva

existovala medzi účastníkmi na strane povinných samostatná povinnosť každého z nich

splniť dlh. Z týchto základných východísk následne vyvodil záver, že pokiaľ má oprávnený

jeden nárok, na ktorý sú solidárne zaviazaní viacerí povinní z jedného exekučného titulu,

nie je pluralita účastníkov exekúcie na strane povinného vylúčená. K tomu je potrebné

doplniť, že i právna veda sa v prípade judikovaných spoločných (najmä solidárnych)

záväzkov na strane povinných prikláňa skôr k názoru, ktorý pripúšťa existenciu procesného

spoločenstva na strane oprávneného i povinného (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič,

M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018.

s. 112 – 119.). Zo samotného inštitútu pasívneho nerozlučného spoločenstva vyplýva, že ak

dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne a súdny exekútor upustí od vykonávania

exekúcie.

35. Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že okresný

súd, aplikujúc a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia Exekučného poriadku

v spojení s ustanoveniami , dostatočne jasne a relevantne

vysvetlil svoj postoj k procesnému spoločenstvu v exekučnom konaní na strane povinných.

Dôkladne pritom zvažoval okolnosti svedčiace v prospech, resp. neprospech toho-ktorého

názoru so zreteľom na aktuálne účinnú právnu úpravu. Tieto okolnosti ústavný súd zhrnul

v rámci bodov 3 a 4 tohto uznesenia, a preto na ne na tomto mieste poukazuje bez potreby

ich rekapitulácie. V rámci ich zvažovania sa okresný súd vysporiadal aj so súdnymi

rozhodnutiami, na ktoré v rámci svojich námietok poukazoval sťažovateľ v snahe zvrátiť

osud proti nemu vedenej exekúcie.

36. Na tomto mieste je potrebné ozrejmiť, že v uznesení najvyššieho súdu

z 29. marca 2011 nešlo o totožnú situáciu. Vo vykonávanom rozhodnutí, ktorý bol

v predmetnom prípade exekučným titulom, boli v záhlaví rozhodnutia uvedení dvaja

odporcovia, avšak vo výrokovej časti rozsudku bola stanovená povinnosť iba voči jednému

z nich (nebolo zrejmé voči ktorému), a to bez akéhokoľvek vymedzenia rozsahu a obsahu

plnenia. Takéto rozhodnutie nespĺňalo zákonom stanovené náležitosti, nebolo rozhodnutím

vykonateľným a nemohlo byť preto podkladom na vykonanie exekúcie. Hoci súd prvej

inštancie postupom odstránil v priebehu exekučného konania zrejmé nesprávnosti vo výroku

rozhodnutia, ktoré bolo v danom prípade exekučným titulom, toto rozhodnutie v čase

rozhodovania najvyššieho súdu nebolo právoplatné, a preto naň najvyšší súd nemohol

prihliadať. K otázke procesného spoločenstva na strane povinných uviedol, že „[Pri

pasívnej solidarite má oprávnený možnosť domáhať sa celého plnenia voči ktorémukoľvek

povinnému. Ten povinný, ktorý splní celý dlh, má samozrejme právo voči ostatným

povinným domáhať sa zaplatenia toho, čo plnil za nich z titulu bezdôvodného obohatenia.

Ak podiel spoločne zaviazaných povinných nie je v exekučnom titule uvedený a nie je

vyslovená solidárna zodpovednosť, aj v tomto prípade sa má za to, že dlh povinných je

delený a oprávnený sa môže s úspechom domáhať na každom povinnom plnenia iba v

rozsahu podielu pripadajúceho na povinného.“. Z uvedeného možno vyvodiť, že najvyšší

súd nevylúčil pluralitu účastníkov exekučného konania na strane povinného absolútnym

spôsobom, ale viazal ju na solidárnu zodpovednosť vyslovenú vo výroku exekučného titulu.

37. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd je toho názoru, že argumentácia okresného

súdu vzťahujúca sa k dôvodnosti zamietnutia návrhu sťažovateľa na zastavenia exekúcie

zodpovedá príslušným ustanoveniam Exekučného poriadku. Z namietaného uznesenia

okresného súdu nevyplýva svojvôľa alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Práve

naopak, právny názor okresného súdu a jeho záver o tom, že existencia procesného

spoločenstva na strane povinného nie je vylúčená, a teda nezakladá zákonný dôvod

na zastavenie exekúcie, možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľne

odôvodnený, logický, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

38. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, , ,

, ), čomu podľa názoru ústavného súdu učinil okresný súd

napadnutým uznesením zadosť.

39. Keďže niet žiadnej relevantnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti

vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu